Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12CoPr/11/2015

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu Q.. I. R., I.., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom XX. N. XXX/XX, XXX XX P., právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KOHÚT advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Nám. SNP 74/28, 960 01 Zvolen, IČO: 47 235 888, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, o poskytnutie peňažnej satisfakcie v sume 5.650,50 Eur, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 6Cpr/4/2014-79 zo dňa 07. 05. 2015, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 6Cpr/4/2014-79 zo dňa 07. 05. 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. 1. Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 07. 05. 2015 žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok). Žalobcovi uložil povinnosť naradiť žalovanému trovy konania vo výške 95,52 Eur do 7 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (druhý výrok). 1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia uplatňovanej sumy na základe zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) [ďalej len „antidiskriminačný zákon“]. Ďalej poukázal na to, že „žalobca svoj pocit skrivodlivosti odôvodnil tým, že viacerým vojakom s hodnosťou kapitána, ktorí boli zaradení na výkon funkcie, na ktorú je plánovaná hodnosť majora, bola ministrom zapožičaná hodnosť majora podľa § 39a zákona č. 346/2005 Z. z. Takíto vojaci pritom vykonávajú prácu rovnakého obsahu a rovnakej kvality ako žalobca, avšak v dôsledku zapožičania hodnosti požívajú medzi vojakmi väčšiu úctu, sú vyššie platovo ohodnotení a používajú aj iné benefity spojené s vyššou hodnosťou. Žalobca, ako vojak zaradený do funkcie, na ktorú je plánovaná hodnosť majora, je tak oproti vojakom so zapožičanou hodnosťou „diskriminovaný“. Súčasne žalobca poukázal na judikatúru Európskeho súdneho dvora (právna vec C-144/04 Mangold zo dňa 22. 11. 2005), kde vyplýva všeobecná zásada rovnosti, podľa ktorej je zakázané zaobchádzať s porovnateľnými situáciami rozdielne. V intenciách uvedeného prípadu je podľa žalobcu zrejmé, že od 01. 01. 2012 vykonáva prácu rovnakej zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti ako iní vojaci s hodnosťou kapitána, ktorí však z titulu, že im bola zapožičaná hodnosť majora (a žalobcovi nie) požívajú v štátnej službe oproti žalobcovi viaceré výhody, žalobca pritom vykonával povinnosti majora v rovnakých podmienkach a u rovnakého zamestnávateľa ako zvýhodnení vojaci. Žalobca zdôraznil, že svoje povinnosti pri výkone funkcie, na ktoré je plánovaná hodnosť majora, vykonáva svedomito a s výbornými výsledkami, čomu zodpovedajú viaceré písomné pochvaly vo forme disciplinárneho rozkazu. Ďalej uviedol, že dostáva hodnostný plat kapitána, hoci od 01. 01. 2012 fakticky vykonáva pracovné povinnosti, ktoré sú vykonávané vojakmi v hodnosti majora. Od uvedeného dátumu teda vykonáva prácu rovnakej hodnoty ako vojaci so zapožičanou hodnosťou majora, hoci jeho odmena za výkon takejto práce je nižšia. V porovnaní s inými vojakmi vo funkcii kapitána, ktorým bola zapožičaná hodnosť majora, je bez právneho dôvodu platovo diskriminovaný. Okrem toho žalobca uviedol, že v záujme ochrany dobrých mravov nemožno spravodlivo požadovať od vojaka, aby vykonával povinnosti súvisiace s vyššou hodnosťou bez toho, aby mal k tomu zodpovedajúce postavenie medzi vojakmi (hodnosť), aby mu z toho neplynuli rovnaké ďalšie benefity, ktoré požívajú iné osoby vykonávajúce rovnaké povinnosti (vojaci s hodnosťou majora a vojaci so zapožičanou hodnosťou majora).“ Následne súd prvej inštancie uviedol, že na základe uvedených skutočností „sa žalobca považoval za diskriminovaného tým, že hoci vykonáva rovnakú prácu ako iní vojaci na pozícii náčelníka zmeny operačného centra, nemá s tým súvisiace postavenie vojaka a je aj nižšie platovo ohodnotený. Zákonný nástroj (zapožičanie hodnosti), ktorým bolo možné diskriminácii predísť, nebol v intenciách tohto prípadu uplatnený. Preukázaným nerovným zaobchádzaním došlo k nemajetkovej ujme na jeho strane, za ktorú požaduje od žalovaného peňažnú satisfakciu vo výške 5.650,50 Eur.“ 1. 3. V súvislosti s odôvodnením rozhodnutia o zamietnutí žaloby žalobcu prvoinštančný súd poukázal na zákonné znenia § 39a ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej aj „ “) a § 2 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona a následne uviedol: „S poukazom na zhora citované zákonné ustanovenie, ako aj vykonané dokazovanie mal súd za to, že žaloba žalobcu je nedôvodná. Súd skutočnosti, ktoré žalobca považoval za diskriminačné za diskriminačné nepovažoval, pretože žalobca ako profesionálny vojak si musel a musí byť vedomý toho, že služba v ozbrojených zložkách Slovenskej republiky je službou špecifickou, často krát právne upravovanou individuálnymi normatívnymi právnymi aktmi a právnou úpravou „lex specialis“. V prejednávanej veci žalobca bol pri personálnom pohovore s veliteľom Brigády velenia, riadenia a prieskumu dňa 14. 11. 2011 náležite a vhodným spôsobom informovaný o tom, čo so sebou prináša zmena jeho nového funkčného zaradenia. Súd nepochybuje, že žalobca s dosiahnutým vysokoškolským a akademickým vzdelaním sa neoboznámil s príslušnými ustanoveniami zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov, teda aj zákonným ustanovením § 39a citovaného zákona, ktorý v ods. 1 jasne a zrozumiteľne uvádza fakultatívnu možnosť ministra obrany profesionálnemu vojakovi ustanovenému do funkcie, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť zapožičať aj vyššiu hodnosť. V tomto prípade ide o neodňateľnú a výlučnú právomoc ministra obrany rozhodnúť o tom, či v takýchto prípadoch zapožičia, alebo nezapožičia vyššiu hodnosť profesionálnemu vojakovi ustanovenému do funkcii, kde sa počíta s vyššou hodnosťou, než akú tento dosiahol. V takýchto prípadoch je vylúčené mechanicky poukazovať a aplikovať judikatúru Európskeho súdneho dvora, tak ako sa to snažil prezentovať žalobca v písomnom odôvodnení žaloby. V konečnom dôsledku žalobcovi nič nebránilo požiadať o uvoľnenie z tejto funkcie a preradenie na inú - prípadne pôvodnú funkciu; čo však tento odmietal s odôvodnením, že takýto postup by považoval za určitý krok späť.“ Prvoinštančný súd ďalej v tejto súvislosti uviedol, že „uvedený právny dosah zákonného ustanovenia § 39a si zrejme uvedomoval aj žalobca, pretože vzhľadom na výlučnú právomoc ministra obrany Slovenskej republiky, niet inštitúcie, ktorá by mu mohla relevantným spôsobom uložiť povinnosť zapožičať - v tomto prípade žalobcovi - vyššiu hodnosť. Z tohto dôvodu sa žalobca ani nedomáhal takéhoto rozhodnutia, naopak účelovo od žalovaného požadoval uplatnený finančný obnos s odôvodnením, že jeho zamestnávateľ sa voči nemu správa diskriminačne. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal diskriminačné správanie sa svojho zamestnávateľa - žalovaného, súd žalobu v celom rozsahu zamietol.“ V závere odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí žaloby prvoinštančný súd uviedol, že „je potrebné na záver uviesť, že pracovná činnosť žalobcu je považovaná za vysoko kvalifikovanú činnosť profesionálneho vojaka, pričom s takýmto pracovným zaradením sú objektívne spojené aj určité obmedzenia a bezvýhradná podriadenosť „režimu“ ktorým sa pracovnoprávne a služobné vzťahy v takýchto prípadoch riadia. V službe v ozbrojených silách Slovenskej republiky je všeobecne známe, že úcta a služobná podriadenosť sa neriadi dosiahnutou vojenskou hodnosťou, ale funkčným zaradením do pozície, ktorú profesionálny vojak vykonáva. Pretože v súčasnosti má Slovenská republika profesionálnu armádu, tieto skutočnosti sú všeobecne známe každému profesionálnemu vojakovi.“ 1. 4. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“).

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol, že zásada rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona bola vo vzťahu k nemu porušená, a žalovanému uložil povinnosť nahradiť mu nemajetkovú ujmu vo výške 5.650,50 Eur a trovy prvoinštančného i odvolacieho konania (ktorých výšku presne špecifikoval). 2. 2. Odvolanie právne odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), a že prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). 2. 3. V odôvodnení odvolania namietal, že zo strany prvoinštančného súdu došlo pri rozhodovaní k nesprávnej aplikácii § 39a zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej aj „zák. č. 346/2005 Z.z.“). V tejto súvislosti poukázal na to, že prvoinštančný súd opiera svoje rozhodnutia predovšetkým o skutočnosť, že ustanovenie § 39a zák. č. 346/2005 Z.z. stanovuje ministrovi obrany možnosť a nie povinnosť zapožičať hodnosť vojakovi, ktorý bol zaradený na výkon funkcie, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť, než akú vojak dosiahol. Zvýraznil, že v tejto súvislosti opakovane podotýka, že medzi stranami nebolo v konaní sporné, že on nemá právny nárok na zapožičanie hodnosti. Účelom podania žaloby bolo poukázať na diskrimináciu formu využívania zákonného oprávnenia zapožičiavania vyššej hodnosti. V spore položil relevantnú otázku, prečo bola niektorým vojakom v rovnakom postavení hodnosť zapožičaná, zatiaľ čo jemu nie. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že so zapožičaním hodnosti sú spojené výhody v podobe vyššieho postavenia v hierarchickej štruktúre ozbrojených príloh ako aj v podobe získania vyššieho funkčného platu. Preto je bez akýchkoľvek pochybností, že tí vojaci, ktorým bola hodnosť zapožičaná, sú zvýhodnení oproti vojakom, ktorým hodnosť zapožičaná nebola. Vzhľadom na všeobecnú zásadu absolútneho zákazu akejkoľvek diskriminácie v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch je preto zrejmé, že v prípade, ak dvaja vojaci s rovnakou dosiahnutou hodnosťou boli ustanovení do funkcie, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť a minister jednému bez relevantného právneho dôvodu zapožičia vyššiu hodnosť (v dôsledku čoho požíva lepšie postavenie medzi vojakmi a dostával vyšší plat) a druhému vojakovi v rovnakom postavení hodnosť odmietne zapožičať, ide o priamu diskrimináciu podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona. Prvoinštančný súd sa nezaoberal ním poskytnutými informáciami, týkajúcimi sa zapožičania vyššej hodnosti, vrátane hodnosti majora v jeho odbornosti X. XXX iným vojakom. Prvoinštančný súd teda vôbec neskúmal, či rozhodnutie ministra o zapožičaní hodnosti niektorým vojakom (v rovnakom postavení ako on), je vo svojom následku voči nemu diskriminačné alebo nie. Tvrdenie, že rozhodnutie o zapožičaní hodnosti iba niektorým vybraným vojakom nemôže byť diskriminačné, pretože na zapožičanie hodnosti nie je právny nárok, v žiadnom smere v prejednávanej veci neobstojí, pretože riešenie fakultatívnosti zapožičiavania hodnosti nebolo predmetom konania a s týmto ani nijako nesúvisí. Skutočnosť, že na nejaké rozhodnutie zamestnávateľa nie je právny nárok (závisí iba na vôli zamestnávateľa) bez ďalšieho neznamená, že takéto rozhodnutie zamestnávateľa nemôže byť diskriminačné. Ako príklad možno uviesť odmeňovanie zamestnancov, kedy by sa zamestnávateľ rozhodol, že niektorým zamestnancom (aj napriek tomu, že vykonávajú prácu rovnakého druhu a kvality a podávajú rovnaký výkon) prizná za vykonanú prácu popri dohodnutej mzde vyššiu individuálnu odmenu (na ktorú nie je právny nárok). Takéto konanie zamestnávateľa je všeobecne považované za diskriminačné. Ide pritom o rovnakú situáciu ako v prípade, kedy sú niektorí vojaci s hodnosťou kapitána zaradený do funkcie, pre ktorú je plánovaná hodnosť majora, pričom minister zapožičia vyššiu hodnosť (a tým priamo zvýhodní) iba niektorých z nich. On nedostal relevantnú odpoveď na otázku, prečo došlo k vyhodnoteniu identických situácii rozdielne v jeho neprospech a touto otázkou sa prvoinštančný súd žiadnym spôsobom nezaoberal, hoci práve zodpovedanie tejto otázky malo byť meritom veci, z ktorého by vyplynulo, či konaním Ministerstva obrany SR došlo k jeho diskriminácii. Zastáva preto názor, že neexistencia právneho nároku na zapožičanie hodnosti podľa § 39a zák. č. 346/2005 Z.z. je vo vzťahu k prejednávanému sporu bez akejkoľvek právnej relevancie, nakoľko vyriešenie otázky existencie alebo neexistencie právneho nároku na zapožičanie hodnosti jednak nikdy nebola medzí stranami sporná a jednak nijako nesúvisí s prejednávanou vecou. On totiž v konaní namietal diskriminačné používanie oprávnenia ministra obrany zapožičať hotovosť, čím došlo bez právneho dôvodu k zvýhodneniu niektorých vojakov v rovnakom postavení a k jeho znevýhodneniu, ale nikdy netvrdil, že má na zapožičanie hodnosti právny nárok. Prvoinštančný súd preto vážne pochybil, keď svoje rozhodnutie o zamietnutí jeho žaloby opieral prevažne o skutočnosť, že nakoľko na zapožičanie hodnosti nemá právny nárok, nemôže byť nezapožičanie hodnosti diskriminovaný. 2. 4. Žalobca ďalej v odôvodnení odvolania v súvislosti s argumentáciou prvoinštančného súdu odôvodňujúcou zamietnutie jeho žaloby, že nepreukázal diskriminačné správanie sa svojho zamestnávateľa - žalovaného, poukázal na ustanovenie § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona a z neho vyplývajúcu povinnosť žalovaného preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. V tejto súvislosti uviedol, že v konaní predložil relevantné argumenty a dôkazy, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností vyplývalo, že existuje dôvodný predpoklad, že žalovaný ako jeho zamestnávateľ porušil zásadu rovnakého zaobchádzania tým, že niektorým vojakom vykonávajúcim funkciu v odbornosti X. XXX zapožičal vyššiu hodnosť z titulu, že boli zaradení do funkcie, na ktorú je plánovaná takáto vyššia hodnosť, zatiaľ čo jemu nie. Prvoinštančný súd namiesto toho, aby v konaní po oznámení skutočností, z ktorých bolo možné dôvodne usudzovať, že v jeho prípade došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a preniesol dôkazné bremeno na žalovaného a požadoval od neho, aby preukázal, že pri zapožičiavaní hodnosti nedošlo k jeho diskriminácii, ponechal dôkazné bremeno v rozpore s uvedeným ustanovením na ňom. 2. 5. Žalobca sa okrem toho vyjadril i k tomu, že prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že mu nič nebránilo požiadať o uvoľnenie z funkcie a o preradenie na inú funkciu. V tejto súvislosti poukázal najmä na to, že v spore nenamieta skutočnosť, že vykonáva funkciu, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť, než akú dosiahol, ale namieta diskrimináciu svojej osoby spôsobenú tým, že niektorí vojaci v rovnakom postavení ako on boli oproti nemu zvýhodnený tým, že im bola v dôsledku zaradenia do takejto funkcie zapožičaná vyššia hodnosť, zatiaľ čo jemu nie. 2. 6. Žalobca taktiež v odôvodnení odvolania uviedol konkrétnu argumentáciu, prečo nesúhlasí s konštatovaním prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení rozhodnutia, že rozsah prejavovanej úcty medzi vojakmi závisí od vykonávanej funkcie a nie od dosiahnutej hodnosti. 2. 7. V závere odôvodnenia odvolania žalobca poukázal na to, že si v spore neuplatňuje ušlú mzdu, ale uplatňuje si nemajetkovú ujmu. Keďže nemajetková ujma je subjektívnou kategóriou, považoval za najspravodlivejšie určiť jej výšku ako rozdiel funkčných platov medzi hodnosťami kapitán a major za obdobie jeho diskriminačného postavenia. Zároveň vyslovil názor, že priznaním nemajetkovej ujmy bude zároveň vyslovená skutočnosť, že vo vzťahu k nemu bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania pri výkone štátnej služby.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Odvolanie žalobcu bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.“

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 2 a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a vec mu v podľa § 391 ods. 1 vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. 1. Žalobca v žalobe explicitne uviedol, že uplatňovanej sumy sa domáha z titulu nemajetkovej ujmy na základe antidiskriminačného zákona. V konečnom dôsledku, táto skutočnosť je jednoznačne zrejmá i z obsahu (odôvodnenia) žaloby. Žalobca sa teda žalobou nedomáhal uplatňovaného nároku v dôsledku toho, že by v nej spochybňoval zo zákona (konkrétne z ustanovenia § 39a ods. 1 zák. č. 346/2005 Z.z.) vyplývajúcu legitimitu ministra obrany, spočívajúcu v tom, že mu je daná zákonná možnosť zapožičať vyššiu hodnosť profesionálnemu vojakovi ustanovenému do funkcie, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť, než akú dosiahol, alebo, že by sa dokonca domáhal nároku na zapožičanie hodnosti. Žalobca si bol vedomý zákonného oprávnenia ministra obrany vyplývajúceho z uvedeného ustanovenia, i skutočnosti, že na zapožičanie vhodnosti nemá právny nárok. Z obsahu žaloby i z prezentácie žalobcu v priebehu prvoinštančného konania však jednoznačne vyplýva, že uplatňovaný nárok si uplatnil na základe toho, že na základe konkrétnych argumentov a skutočností poukázal na diskriminačnú formu realizácie zákonného oprávnenia zapožičania vyššej hodnosti vo vzťahu k svojej osobe. Za tohto stavu preto nebol dôvod, aby súd prvej inštancie podrobil žalobu žalobcu prieskumu, respektíve konfrontácii s ustanovením § 39a ods. 1 zák. č. 346/2005 Z.z.. Ak tak urobil a následne konštatoval, že k diskriminácii žalobcu nedošlo, pretože minister obrany má možnosť a teda nie povinnosť zapožičať vyššiu hodnosť profesionálnemu vojakovi ustanovenému do funkcie, na ktorú je plánovaná vyššia hodnosť, než akú dosiahol, a z tohto dôvodu žalobu žalobcu zamietol, tak ide o rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

6. 2. Logickým dôsledkom uvedeného nesprávneho právneho posúdenia veci je potom to, že i napriek tomu, že žalobca v žalobe i v priebehu prvoinštančného konania predložil relevantné argumenty a dôkazy, z ktorých bolo možno vyvodiť existenciu dôvodného predpokladu, že žalovaný ako jeho zamestnávateľ porušil zásadu rovnakého zaobchádzania tým, že niektorým vojakom vykonávajúcim funkciu v odbornosti X. XXX zapožičal vyššiu hodnosť z titulu, že boli zaradení do funkcie, na ktorú je plánovaná takáto vyššia hodnosť, zatiaľ čo jemu nie, teda uviedol a preukazoval skutočnosti, z ktorých bolo možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k jeho osobe došlo (čiže uniesol dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 11 antidiskriminačného zákona), súd prvej inštancie to nezohľadnil v tom, že v takomto prípade sa podľa ustanovenia § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona presúva dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ale len stroho konštatoval, že žalobca nepreukázal diskriminačné správanie sa svojho zamestnávateľa - žalovaného. Inak povedané, súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal dokazovanie v zmysle ustanovenia § 11ods. 2 antidiskriminačného zákona, hoci na to v tomto prípade boli splnené zákonné podmienky.

7. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať vo vyššie naznačenom smere. Primárne bude musieť vyriešiť otázku, či bola iným vojakom v rovnakom (resp. porovnateľnom) postavení a zaradení ako žalobca vyššia hodnosť zapožičaná, a v prípade kladného vyriešenia tejto otázky sa musí vysporiadať s tým, či v prípade žalobcu nedošlo k niektorej z foriem diskriminácie poľa § 2a ods. 1, 2 antidiskriminačného zákona, pričom, samozrejme, musí vychádzal z toho, že podľa ustanovenia § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona sa dôkazné bremeno presúva na žalovaného, ktorý je povinný preukázať, že vo vzťahu k žalobcovi neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania.

8. Len pre úplnosť odvolací súd záverom zvýrazňuje, z obsahu žaloby je jednoznačne zrejmé, že žalobca sa domáha zaplatenia uplatňovanej istiny (5.650,50 Eur) z titulu nemajetkovej ujmy na základe antidiskriminačného zákona, teda nie z titulu náhrady mzdy. Na tom nič nemení skutočnosť, že sa výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy snažil určitým spôsobom „objektivizovať“ tým, že ju určil ako rozdiel funkčných platov medzi hodnosťami kapitán a major, za obdobie, za ktoré sa cíti diskriminovaný. Takýto postup možno plne akceptovať.

9. Z uvedených dôvodov preto odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť, ako odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušiť a vec mu podľa § 391 ods. 1 vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (391 ods. 2 .

11. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 .

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .