Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8CoP-81-2017.pdf
PDF · 88.99 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/81/2017
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Solčányovej a členiek senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a JUDr. Agnesy Hricovej vo veci starostlivosti súdu o maloletého Š. Z. nar. X.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v M. na návrh oprávneného L. Z. nar. XX.X.XXXX bývajúceho na W. ul. č. XX v P. za účasti povinnej R. Z. nar. X.X.XXXX bývajúcej na Z. ul. č. XX v M. v konaní o výkon rozhodnutia o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 19.10.2016 č.k. 23Em/7/2016-67 takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zastavil výkon rozhodnutie a o trovách účastníkov rozhodol tak, že žiaden z nich nemá právo na ich náhradu.
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na to, že v konaní bolo nariadené neodkladné opatrenie , ktorým bol otcovi zakázaný styk s maloletým, ktoré sa malo v tomto konaní vykonať sa stalo nevykonateľným. Zdôraznil , že je povinnosťou konajúceho súdu rozhodnúť vo veciach starostlivosti súdu o maloletých so zreteľom na záujem maloletého dieťaťa. Poukázal na to, že maloletý sa otca bojí a odmieta sa s ním stretávať. Na základe týchto skutočností konštatoval, že nútený výkon rozhodnutia nie je možné uskutočniť z dôvodu potreby ochrany maloletého.
3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie otec, v ktorom uviedol, že nesúhlasí so zastavením konania o výkon rozhodnutia na základe nariadeného neodkladného opatrenia, ktorým mu bol uložený zákaz styku s maloletým, pretože neodkladné opatrenie bolo nariadené na základe nepravdivých informácií o skutočne prejavenej vôli maloletého. Zdôraznil, že samotná psychologička, ktorá maloletého vyšetrovala uviedla, že nerozprávalo dieťa ale jeho matka. Vyslovil presvedčenie, že je v záujme maloletého, aby sa so svojím otcom riadne stretával a vnímal ho ako súčasť svojho života. Poukázal na to, že je povinnosťou matky dieťa na styk riadne pripraviť a nie ho negatívne ovplyvňovať proti otcovi.
4. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne. Zdôraznila, že od kedy sa maloletý s otcom nestretáva, dosahuje v škole lepšie výsledky, neprejavujú sa u neho neurotické ani úzkostlivé stavy. Poukázala na to, že maloletý sa s otcom nechce stretávať a je v jeho najlepšom záujme rešpektovať jeho vôľu a najlepší záujem. Tvrdenia otca označila za ničím nepodložené a účelové.
5. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu matky poukázal na to, že Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 7CoP/263/2017-160 zmenil nariadené neodkladné opatrenie tak, že návrh zamietol, čím dal jasne najavo, že zákaz styku otca s maloletým nie je opodstatnený. Poukázal na to, že matka mu napriek tomu stretnutia s maloletým naďalej neumožňuje.
6. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhol konanie o výkon rozhodnutia zastaviť. Poukázal na to, že konajúcemu súdu odporučil v konaní o zákaze styku otca s maloletým vykonať znalecké dokazovanie z odboru psychológie, pretože má za to, že závery znaleckého dokazovania budú vychádzať z aktuálnych potrieb maloletého a budú v súlade s jeho záujmom.
7. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu kolízneho opatrovníka uviedol, že v konaní o úpravu styku otca s maloletým už bolo raz nariadené znalecké dokazovanie, ktoré matka zmarila a následne zobrala svoj návrh späť. Poukázal na to, že kolízny opatrovník o týchto skutočnostiach vedel. Zdôraznil, že kontaktoval kolízneho opatrovníka, aby preveril správanie matky k maloletému, ktoré sa javilo ako týranie blízkej a zverenej osoby, avšak v tejto veci kolízny opatrovník vôbec nekonal a tieto skutočnosti konajúcemu súdu zatajil. Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že poverená kolízny opatrovníčka sa snaží kryť závažné zlyhania matky.
8. Konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých a konania o výkone rozhodnutia vo veciach maloletých sa prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „ CMP“).
9. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
11. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
12. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa ods. 3 ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
13. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorý účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O uvedenú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré CSP a CMP priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti, prípadne úplne chýbajúceho skutkového stavu a právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou rozpornosťou výroku rozhodnutia s jeho dôvodmi, vecnou rozdielnosťou medzi vyhláseným rozhodnutím a jeho písomným vyhotovením, ale aj rozpornosťou jednotlivých výrokov rozhodnutia. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie a preto je potrebné vždy takéto rozhodnutie zrušiť, najmä z hľadiska Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Obsah práva na súdnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatnení ale jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Konanie súdu v súlade so zákonom musí
vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Neodôvodnené alebo nedostatočne odôvodnené rozhodnutie nedovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako si súd ich vec vyložil a ako aplikoval príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.
14. Odvolací súd po dôslednom oboznámení sa s predloženým spisom a posúdení všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa neriadil dôsledne ust. §-u 185 CSP a § -u 36 CMP, pretože nezistil všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie o zastavení konania o výkone rozhodnutia, najmä riadne nevykonal náležité dokazovanie ohľadom skutočných dôvodov, pre ktoré sa maloletý odmieta stretávať s otcom ani jeho skutočnú vôľu. Obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie o tom, že vzhľadom na to, že maloletý sa s otcom nechce stretávať, je v jeho záujme nenariadiť nútený výkon rozhodnutia bez toho, aby uviedol akými úvahami sa pri rozhodovaní vo veci samej riadil a na základe akých skutočností dospel k záveru, že boli splnené dôvody pre zastavenie konania o výkon súdneho rozhodnutia z dôvodu ochrany najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa. Dopustil sa aj ďalšieho pochybenia, keď konanie o výkon rozhodnutia zastavil z dôvodu, že bolo nariadené neodkladné opatrenie, ktorým konajúci súd predbežne zakázal styk otca do rozhodnutia vo veci samej. Odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie vo veci samej nebolo rozhodnutie o nariadení neodkladného opatrenia právoplatné, so zreteľom na to, že neodkladné opatrenie bolo nariadené do rozhodnutia vo veci samej v konaní o zákaze styku otca s maloletým, mal konajúci súd z týchto dôvodov konanie o výkon rozhodnutia prerušiť a nie ho zastaviť. Poukazuje na to, že uznesením z 28.12.2016 č.k. 7CoP/263/2016 Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd zmenil nariadené neodkladné opatrenie tak, že návrh na predbežný zákaz styku otca s maloletým zamietol z dôvodu, že v prejednávanom prípade nebolo doposiaľ preukázané, alebo aspoň osvedčené, že by existovali skutočnosti na strane otca spôsobujúce matkou udávaný stav, pričom je potrebné zdôrazniť, že úlohou rodiča, ktorý dieťa vychováva, teda ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, je zabezpečiť úspešnú realizáciu styku dieťaťa s druhým rodičom a to vytváraním vhodných podmienok, ako aj psychickou prípravou dieťaťa na stretnutie s druhým rodičom, motiváciou dieťaťa na stretnutie s druhým rodičom, ako aj pozitívnym usmerňovaním dieťaťa pri vytváraní jeho citových väzieb s druhým rodičom.
15. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o návrhu niektorého rodiča na obmedzenie styku druhého rodiča s dieťaťom, prípadne zákaz styku s druhým rodičom je predovšetkým nevyhnutné spoľahlivo odhaliť pravý dôvod, prečo bol takýto návrh na súd podaný. Dôvody, ktoré vedú jedného z rodičov k podaniu návrhu nevyplývajú takmer nikdy z návrhu samotného a rodič sa vždy odvoláva na záujem dieťaťa daný napr. tým, že sa dieťa s druhým rodičom nechce stretnúť, príp., že druhý rodič má negatívny vplyv na dieťa. Judikatúra sa s týmto postojom vysporiadala už v roku 1967, keď súdom uložila jednoznačnú povinnosť rozlíšiť, či realizácia styku rodiča s dieťaťom skutočne ohrozuje zdravie, resp. záujem dieťaťa, alebo, či ide iba o predstieraný stav vyvolávaný zámerným pôsobením rodiča, ktorému je maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti. V zásade nemožno obmedzenie alebo zákaz styku vysloviť v prípade, ak uvádzané dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi rodičmi a nie zo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Akékoľvek (aj oprávnené) výhrady jedného rodiča voči druhému rodičovi, ktoré sa týkajú jeho postoja ako bývalého partnera nemôžu byť dôvodom na zásah do styku s dieťaťom. Tak isto nemôže byť dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku ničím neodôvodnená nechuť dieťaťa stretnúť sa s rodičom najmä vtedy, ak indície smerujú k zámernému pôsobeniu preferenčného rodiča s cieľom vyvolať takéto správanie dieťaťa. V prípade konfliktného vzťahu medzi rodičmi sa dieťa stáva nástrojom na vysporiadanie tohto vzťahu a aj priemerne empatické dieťa sa za prítomnosti dvoch znepriatelených rodičov nemôže cítiť dobre a jeho nechuť ublížiť čo i len jednému z rodičov kladie na psychiku dieťaťa neúmerné požiadavky. Pre rozhodnutie súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností je podstatné posúdenie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, pričom nejde o otázku skutkovú, ale o právne posúdenie veci. Záujem dieťaťa však nie je možné zamieňať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii výchovného pôsobenia, teda s ich predstavami o výkone rodičovských práv a povinností. Z ustanovenia § 24 ods. 4 Zákona o rodine vyplýva povinnosť súdu pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností rešpektovať právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom. Spôsobilosť rodičov dieťa vychovávať nie je daná len ich hmotnými podmienkami,
ale aj ich prístupom k právam rodiča a k právu dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov. Neobstojí preto argumentácia rodiča, že dieťa sa nechce s druhým rodičom stretávať, a že nemôže dieťa nútiť do stretávania sa s týmto rodičom, pretože rodič má prvotnú zodpovednosť za prípravu dieťaťa na stretávanie s druhým rodičom a nemôže nechávať na dieťati, či má alebo nemá chuť sa s druhým rodičom stretnúť. Obaja rodičia si musia uvedomiť, že úloha druhého rodiča pri výchove má svoj význam a pokiaľ jeden z rodičov nie je schopný zabezpečiť druhému rodičovi právo podieľať sa na výchove dieťaťa potom možno dôvodne pochybovať o výchovnej spôsobilosti tohto rodiča. Do práva rodiča výchovne pôsobiť na svoje dieťa možno obmedzujúco zasiahnuť len vtedy, ak na to existujú dôvody, ktoré by mohli viesť k pozastaveniu, obmedzeniu alebo pozbaveniu výkonu rodičovských práv. Pokiaľ sa v konaní preukáže, že dieťa odmieta stretávanie s rodičom, je potrebné dostatočne zistiť dôvody a vykonať opatrenia smerujúce k náprave a obnoveniu normálneho fungovania rodinno-právnych vzťahov, napr. nariadením výchovných opatrení a pokiaľ tieto nebudú úspešné, zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností v závislosti od kvalifikácie stupňa ich porušovania rodičom. Musí byť ale jednoznačne preukázané, že ide o skutočnú vôľu dieťaťa, ktorá je podložená konkrétnymi skutočnosťami a že dieťa neprezentuje navonok vôľu druhého rodiča, ktorý v práve dieťaťa vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam vidí príležitosť vyhrať nad druhým rodičom súboj o dieťa. Rovnako je potrebné pripomenúť, že aj keď právo maloletého dieťaťa slobodne vyjadriť svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú je jeho nepopierateľným právom, konečné hodnotenie, resp. posúdenie záujmov maloletého dieťaťa patrí súdu, ktorý musí korigovať predstavy a názory dieťaťa o tom, čo je pre neho v konkrétnej veci vhodné a čo nie, pričom pri zisťovaní vôle maloletého dieťaťa tiež musí prihliadať na jeho vek, schopnosť vyjadriť svoj názor samostatne bez vplyvu iných osôb na jeho prejavenú vôľu a to aj v tom smere, či názor dieťaťa nie je podmienený psychickou manipuláciou dieťaťa zo strany rodičov alebo iných osôb. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že rodičovské práva a povinnosti sú koncipované na rovnoprávnom postavení oboch rodičov (§ 28 ods. 2 Zákona o rodine) a preto nie je ani pri plnom rešpektovaní práv samotných maloletých detí žiadny zákonný dôvod, aby bol jeden z rodičov úplne obmedzený vo výkone svojich rodičovských práv a povinností.
16. Odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na dôsledky zákazu styku dieťaťa s rodičom, ktoré majú vážny dopad na výkon rodičovských práv a povinností ako aj realizáciu práv maloletého v zmysle Dohovoru o ochrane práv dieťaťa, je nevyhnutné, aby dôvody zákazu styku boli nepochybne preukázané a ich existencia riadne odôvodnená nie len v konaní o zákaze styku povinného rodiča s maloletým, ale aj v konaniach, ktorých výsledok priamo súvisí s rozhodnutím o zákaze styku. Zdôrazňuje, že konanie o výkon rozhodnutia o úprave styku otca s maloletým je nepochybne takýmto konaním, preto je povinnosťou konajúceho súdu skôr ako konanie o výkon rozhodnutia zastaví z dôvodu zákazu styku povinného rodiča s mal. dieťaťom, dôsledne vykonať dokazovanie o relevantnosti a trvácnosti dôvodov zákazu styku tak, aby bolo jednoznačne preukázané, že zastavenie výkonu rozhodnutia o úprave styku povinného rodiča s mal. dieťaťom je v jeho najlepšom záujme. Z týchto dôvodov odvolací sú napadnutý uznesenie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
17. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa vykonať dôsledné dokazovanie v naznačenom smere, prípadne v širšom rozsahu, ak sa ukáže byť potrebným, najmä riadne vykonať dokazovanie ohľadom skutočností, či nariadenie výkonu súdneho rozhodnutia je v záujme maloleté dieťaťa, za tým účelom riadne zistiť skutočnú vôľu maloletého, ktorá nie je sprostredkovaná tretími osobami. Na základe vykonaného dokazovania posúdiť zistený skutočný stav veci a vyhodnotiť dôvodnosť výkonu predmetného rozhodnutia so zreteľom na najlepší záujem maloletého dieťaťa s dôrazom na jeho práva obsiahnuté v Dohovore o právach dieťaťa, garantované Ústavou Slovenskej republiky ako aj na rodičovské práva a povinnosti povinného rodiča. V prípade, ak konajúci súd zistí, že maloletý sa odmieta stretávať s otcom, zistiť a vyhodnotiť dôvody odmietania stretnutí, najmä preskúmať, či maloletý styk odmieta z dôvodu zjavne nezákonného konania matky alebo z iných objektívnych dôvodov. Opäť vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť podľa ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby jeho závery vyplývali zo zisteného skutkového stavu a úvahy, ktorými sa riadil pri rozhodnutí boli preskúmateľné a logicky správne.
18. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je : a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku , ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.