Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_14Csp-49-2017.pdf
PDF · 135.07 KB
No categories available
14Csp/49/2017
Uznesenie
Okresný súd Lučenec v spore žalobcov 1.R. T., V. XX.XX.XXXX, P. K., V. XX a 2.I. I., V. XX.XX.XXXX, P. K., V. XX, N. O.: D. T., V.. XX.XX.XXXX, P. XXX XX P. XX, Š. N. T. proti žalovaným I. Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. IČO: 31 335 004, Bajkalská 30, Bratislava, II. Dražby a reality PAMAŠA, s.r.o. kpt. Nálepku 31, Levice, IČO: 36 706 655 v konaní o neplatnosť zmluvy a ochranu práv spotrebiteľa a neodkladnom opatrení takto
rozhodol:
Súd ukladá žalovanému I. zdržať sa výkonu záložného práva do právoplatného rozhodnutia veci samej a ukladá žalovanému II. zdržať sa úkonov smerujúcich k uskutočneniu dobrovoľnej dražby nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu 1. zapísané na LV č.6324 katastrálneho územia Lučenec obec K., Okres K., byt č. 16, poschodie 7, vchod č.26, ktorá nehnuteľnosť je vo výlučnom vlastníctve I. I., I.. I., V.. XX.XX.XXXX, P. V. XX, XXX XX K., SR v podiele 1/1, do právoplatného rozhodnutia veci samej.
O trovách bude rozhodnuté v osobitnom uznesení.
odôvodnenie:
1. Žalobcovia 1., 2. podali na tunajšom súde žalobu o neplatnosť zmluvy o ochrane práv spotrebiteľa, ako aj návrh neodkladného opatrenia, na tom skutkovom základe, že dňa 18.08.2011 uzatvoril žalobca 1. ako dlžník so žalovaným I. ako veriteľom Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere rozdelená nasledovne: mimoriadny medziúver vedený pod č. 1420141103 vo výške 31500,00 Eur, následne po splnení zmluvných podmienok zmenený na stavebný úver vedený pod č. 1420141402 vo výške 18900,00 Eur (ďalej len „Zmluva"), pričom záväzok dlžníka z predmetnej zmluvy bol zabezpečený záložným právom zriadeným v prospech žalovaného I. na zabezpečenie pohľadávky podľa bodu III. „Zmluvy", ktorá súčasne slúži aj ako Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti pre nehnuteľnosti - zapísané na LV č. XXXX katastrálneho územia K. obec K., okres K. byt č. 16, poschodie 7, vchod č. 26. Nehnuteľnosť je vo výlučnom vlastníctve I.F. I., I.. I., V..XX.XX.XXXX, P. V. XX, XXX XX K., T.. Záložný veriteľ žalovaný v I. rade vzhľadom na to, že nedošlo podľa neho k úhrade celého dlhu pristúpil k výkonu záložného práva prostredníctvom postúpenia pohľadávky vyplývajúcej zo Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 18.08.2011 na tretiu osobu Dražby a reality PAMAŠA,s.r.o. (ďalej len „žalovaný II. bez právneho dôvodu. Namiesto ústretovosti a snahy banky preklenúť ich náročnú situáciu, pomôcť im v situácii, sa dočkali akurát oznámenia o začatí výkonu záložného práva, v ktorom im banka oznámila dlžnú sumu na poskytnutom úvere 32 742,45 Eur a zároveň im bolo oznámené, že k výkonu záložného práva dôjde formou dobrovoľnej dražby. Banka nebrala vôbec ohľad na ich bezvýchodiskovú situáciu. Nič na tom nezmenia ani tvrdenia banky, že záložné právo sa vykonáva až teraz, keďže dôležité bolo práve neprimerané zosplatnenie úveru - banka nastavila zmluvné, podmienky tak, že po zosplatnení úveru ju už platenie v splátkach nezaujíma a bežný spotrebiteľ je odkázaný na bezvýchodiskovú životnú situáciu, na ktorej konci je strata strechy nad hlavou. Banky majú povinnosť postupovať nielen v súlade so zákonom, bankovou obozretnosťou, ale voči obyčajným spotrebiteľom predovšetkým primerane a v súlade s odbornou starostlivosťou a dobrými mravmi (§2 písm. u) a §4 ods.8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), aby spotrebiteľov
nevystavila neprimeranému výkonu záložného práva a záložné právo má byť výhradne iba „ultima ratio" spôsobom uspokojenia pohľadávky. Banka nerešpektovala nič - žiadnu primeranosť vo svojom postupe a za každú cenu chce vykonať záložné právo, neponúkla žiadnu reštrukturalizáciu, odklad splátok, ani nič podobné, a to napriek tomu, že vedela o ťažkej situácií. Práve naopak snaha bánk je dokonca odkázať na požičanie si peňazí od nebankových subjektov, namiesto toho, aby sa snažili reštrukturalizovať úver. Žalobca 1. namieta teda, že nemôže požívať súdnu ochranu taký výkon práva, ktorý je neprimeraný alebo sa prieči dobrým mravom (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ústavne konformný nemôže byť výkon práva, ktorý je neprimeraný a zasahuje do práva na obydlie. Nie je mu jasné, prečo banka sa nesnažila uplatniť právo prostredníctvom exekúcie. To že sa dražby zneužívajú a obchádza sa primeranejšia exekúcia potvrdzujú aj súdy. Napriek tomu je ako žalobca 1. ochotný po toto ťažké obdobie splácať aspoň minimálnou čiastkou pokiaľ sa situácia v ich rodine nestabilizuje. Zmluva o mimoriadnom medziúvere a spotrebnom úvere č. 1420141103, č. 1420141402 bola uzavretá na základe nekalých praktík a do zmluvy boli včlenené neprijateľné podmienky. Zmluva bola uzavretá v rozpore so smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo profesie verejného charakteru a ukladá vypracovanie zmlúv jednoduchou zrozumiteľnou rečou pre spotrebiteľa, aby mal príležitosť preskúmať všetky podmienky aby nemal o nich pochybnosti a rovnako zaväzuje dodávateľa poskytnúť odbornú pomoc, ktorá nebola pri uzatváraní zmluvy poskytnutá. Žalovaný I. už pri podpise zmluvy nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Žalobca 1. mal za to, že podmienky v zmluve sú také, ako boli v zmluve podpísané. Právne úkony dodávateľa boli v rozpore so zákonom a priečia sa dobrým mravom. Zmluvný vzťah sa dostal do neudržateľného stavu, pretože došlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluva je formulárová, typová a predtlačená a žalobca 1. nemohol jej obsah ovplyvniť, musel zmluvu podpísať v celku jedným podpisom. V zmluve bolo dohodnuté splácanie nasledovne: mimoriadny medziúver: - mesačne poukazovať na účet zmluvy o stavebnom sporení č. 1420141402 vklad vo výške 50,40 Eur - splácať úroky z mimoriadneho úveru zodpovedajúce výške úrokovej sadzby uvedené v „Zmluve" - nie sú presne stanovené - súčasne s úrokmi uhrádzať mesačne poplatok za poistenie typu A vo výške 12,60 Eur. Stavebný úver: - mesačne s platbami vo výške 218,14 Eur uhradiť plnú výšku poskytnutého stavebného úveru a súčasne uhrádzať mesačne poplatok za poistenie typu A vo výške 12,60 Eur a to jednou platbou v celkovej výške 230,74 Eur na účet stavebného úveru č. 1420141402. Prostriedky z poskytnutého medziúveru č. 1420141103 a 1420141402 mali byť prednostne použité na splatenie úveru č. XXXXXXXXX/XXXX v SLSP a.s. Splácanie úveru bolo dohodnuté citujem „až do zaplatenia" a nebol určený deň poslednej splátky. Dodávateľ banka dňa 29.11.2016 zaslala žalobcovi Oznámenie o začatí výkonu záložného práva čím použila nátlak (§ 192 Trestného zákona) a hrubý nátlak (§ 190 Trestného zákona) a preto ide o neplatný právny úkon z ktorého nemôžu plynúť platné právne účinky.
2.Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
3.Podľa ustanovení § 52, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka dodávateľ banka už pri uzatváraní zmluvy konala nekalo a dojednala neprijateľné podmienky. Podľa § 53 ods. 4) písm. i) Za neprijateľné podmienky sa považujú ustanovenia ktoré umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve. Podľa § 53 ods. 4) písm. l) obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah mala niesť iná zmluvná strana.
4.Podľa § 53 ods. 4 písm. o) oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi.
5. Podľa § 53 ods. 7 zabezpečenie splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy prostredníctvom zabezpečovacieho prevodu práva je pri spotrebiteľskej zmluve neprípustné. Dodávateľ banka v tomto konaní ako žalovaný 1. predložil úverové podmienky a sadzobník v nesúlade a v rozpore so zákonom. Žalovaný 1. zanedbal svoju povinnosť odbornej starostlivosti (§ 2 písm. u) zákona o ochrane spotrebiteľa. Zanedbanie povinnosti odbornej starostlivosti je v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa považované za nekalú obchodnú praktiku, ktorá je podľa § 7 ods. 1 cit. zákona zakázaná. Množstvo neprijateľných zmluvných podmienok a systém sankcií sú nastavené tak, že v prípade omeškania so splácaním je žalobca v nevýhodnom postavení ako slabšia zmluvná strana, čo zakladá hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a v jeho neprospech, čo
zákonodarca označil za neprijateľné (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalobca 1. je presvedčený, že žalovaný I. voči nemu použil neprijateľné zmluvné podmienky a nečestný postup, a teda porušil § 3 ods. 3 zákona ě. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Týmto žalobca žiada súd, aby tieto podmienky vyhlásil za neprijateľné podľa § 153 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ktorý platil v čase keď tieto skutočnosti nastali. Predmetná Zmluva o úvere obsahuje vyššie uvedené neprijateľné zmluvné podmienky, najmä si však na jej základe žalovaný I. uplatňoval zaplatenie toho čo nemožno vnímať inak, ako úžeru.
6.Podľa § 235 Trestného zákona súčasťou skutkovej podstaty, ale na účely tzv. civilnoprávnej úžery okruh kvalifikačných kritérií nie je taxatívny (porov. rozhodnutie rak. Najvyšší súdny dvor OGH 3Ob 816/53). K otázke tzv. civilnoprávnej úžery a z tohto dôvodu neplatnosti zmluvy úverovej povahy teda k skutkovej podstaty trestného činu úžery pri nepreukázaní úmyslu odvolací súd poukazuje na rozsudok NS ČR 2 1 Cdo 1484/2004. Preto civilnoprávnu úžeru je právny úkon absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ). Ak by sa preukázal najmenej nepriamy úmysel veriteľa, išlo by pre zmenu o neplatnosť úverovej zmluvy pre rozpor so zákonom, Trestným zákonom § 235 TZ.
7.Podľa ustálenej súdnej praxe je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, ak si dodávateľ banka (žalovaný I.) účtuje poplatok za poskytnutie úveru, žiada neprimerane vysoký úrok a neuvádza RPMN. Ide o neprijateľné zmluvné podmienky. Ako neprijateľnú podmienku vyhodnotil obdobné konanie aj Krajský súd v Prešove v rozsudku zo dňa 21.11.2012, spis. zn. 18Co 109/2011 v ktorom uvádza: V tomto duchu je poskytnutie úveru za stavu, že si z neho ešte pred jeho poskytnutím dodávateľ zinkasuje nejakú jeho časť v rozpore s „ratio legis" právnej úpravy úveru... Takéto úverovanie odporuje aj spotrebiteľskému právu, pretože sa spotrebiteľovi poskytuje úver na jeho ekonomické využitie v krátenej výške a úroky sa pritom počítali aj z neposkytnutých peňažných prostriedkov.... Splácanie úveru, ktorý nebol poskytnutý na jeho ekonomické využitie, nedáva žiadny zmysel ani logiku. Odvolací súd preto prisudzuje zmluvnej podmienke o započítaní si splátky 603 € v okamihu poskytnutia úveru vlastnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, pretože ako vyplýva z vyššie uvedenej definície takáto zmluvná podmienka odporuje „ratio legis" inštitútu úveru.
8. Žalobcovia 1., 2. ďalej uviedli, že z právoplatného rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 17Co/183/2014: Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený Smernicou Rady 93/13 EHS o nekalých zmluvných podmienkach vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky súdneho dvora EU z 27.6.2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26.októbra 2006, Mosta Claro, C-168/05, Zb. s. 1-10421, bod 25, tiež čl. 37 uznesenia súdneho dvora vo veci C-76/10 Pohotovosť/Korčkovská). Žalovaný 1/ dodávateľ/veriteľ vedome, na škodu mnohých spotrebiteľov obchádza zákon v snahe získať tak pre seba výhodnejšie postavenie, núti spotrebiteľa spotrebiteľskou zmluvou k takému konaniu, ktoré nie je povinný vykonať, s cieľom obchádzať ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa a ďalších predpisov poskytujúcich spotrebiteľskú ochranu. Slovná formulácia zmluvy nemusí priamo odporovať doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza. V tejto súvislosti je veľmi významný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, spis. zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24.05.1995, ktorý o. i. určuje, že o obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce nie je so zákonom v priamom rozpore, ale svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon dodržaný nebol. Mnohé všeobecné a odvolacie súdy Slovenskej republiky opakovane a spravodlivo konštatujú, že neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť aj z dôvodu roztrieštenosti právnej úpravy spotrebiteľského práva, mu nemôže byť na ujmu. Účelom spotrebiteľského práva je poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v prípadoch, kde môže dodávateľ zneužiť neinformovanosť spotrebiteľa tým, že do zmluvy zakomponuje zmluvné podmienky, ktoré sú v neprospech spotrebiteľa a úlohou súdu je v takýchto prípadoch ex offo skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok a rozpor s dobrými mravmi a v prípade, že sú zmluvné podmienky neprijateľné, zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu spotrebiteľa. Argumenty o neplatnosti zmluvy § 37 Občianskeho zákonníka (1) Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný (2) Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný Pri takomto veľkom počte hrubo nemorálnych a zneužívaných zmluvných podmienok, ktoré zakladajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa nemôže obstáť ani zmluva o úvere ako celok. A to sme neuviedli ani všetky podmienky, ktoré možno v zmluve a úverových zmluvných podmienkach spotrebiteľskej zmluvy považovať za neprimerané a
nekalé. Z týchto dôvodov navrhujeme, aby súd aplikoval ust. 4 41 OZ v jeho eurokonformnom výklade s ust. čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a v súlade s cieľom a zmyslom čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 38 Charty základných práv Európskej únie, ktoré vyjadrujú enormný záujem EÚ na ochranu práv a záujmov Európskych spotrebiteľov. Absolútna neplatnosť právneho úkonu vzniká priamo zo zákona a pôsobí s ohľadom na to, že sa niekto tejto neplatnosti dovolal. Právne účinky absolútne neplatného právneho úkonu nevzniknú. Nakoľko absolútna neplatnosť právneho úkonu vzniká priamo zo zákona a nie na základe správania sa účastníkov konania. nemôže byť tento dôsledok odvrátený. t.j. absolútna neplatnosť, ani s poukazom na princíp dobrých mravov. Súd musí z úradnej povinnosti vždy skúmať či právny úkon s ktorým sú spojené právne následky je alebo nie je absolútne neplatný a to aj bez návrhu, či vznesenia námietky účastníka o neplatnosti úkonu a k zisteniu neplatnosti vždy prihliadnuť pri vydaní rozhodnutia čl. 6 Smernice 93/13/ EHS, ktorý žiadame, aby naplnil súd je pritom kogentným ustanovením
- Súdny dvor EÚ to judikoval napríklad v rozsudkoch ASTURCOM, MOSTAZA CLARO - ktoré požaduje, aby spotrebiteľa nezaväzovala zmluva ako celok v kontexte ochrany spotrebiteľa pred používaním nekalých zmluvných podmienok. Ako naposledy rozhodol Súdny dvor EÚ v prípade C 76/10 Korčkovská proti POHOTOVOSŤ, s. r. o. v bode 50 uznesenie, „Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones už citovaný, bod 52). " V súvislosti cit. rozhodnutím súdu zo 16. 11. 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o. c/a. Korčkovská C-76/10 a jeho čl. 50 sa uvádza, že jeho výklad je pre súdy Slovenskej republiky záväzný, a to aj retroaktívne (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-228/91 Roquette Fréres a rozsudok vo veci C-137/94 Richardson).
9. Právo na ochranu spotrebiteľa podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, pretože ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá obsahuje neprijateľné podmienky; § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka hovorí o nerovnováhe o právach a povinnostiach medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ktoré sú v neprospech spotrebiteľa;
10. Banka vyžaduje podpisom od spotrebiteľa súhlas so sprístupnením a poskytnutím všetkých údajov o všetkých úveroch a bankových zárukách poskytnutých dlžníkovi avšak dlžník jej nedáva súhlas so spracovávaním a poskytovaním osobných údajov tretím osobám. Žalobca je presvedčený, že banka konala v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajoch. Podľa § 4 ods. 4 zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, od spotrebiteľ a nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
11. Podľa § 3 ods. 5 zákona 150/2007 Z. z. „Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde ... domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16. 12. 1993 Teodoro Wagner Miret proti Fonde de Garantía Salarial body 20, 21, „po tretie, je potrebné pripomenúť, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplávajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación f 19901 ECR I-4135, bod 8, pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpelovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade so smernicami musí byt dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje ako v prejednávanej veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice. Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10. 4. 1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 16 a vo veci 79/83 zo dňa 10. 4. 1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH bod 16, podľa odseku 3 článku 189 : „smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom
sa voľba ponecháva členským štátom možnosť voľby spôsobov a prostriedkov na zabezpečenie, že smernica je implementovaná, táto sloboda nemá vplyv na povinnosť' všetkých členských štátov, ktorým je smernica určená, prijať, v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje.
12. Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10. 4. 1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 26 a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH bod 26 „avšak povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z tohto vypláva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu (v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189."
13. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26. 10.2006 Elis maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 27 „na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov" (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I- 10875, bod 32).
14. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4. 6.2009 Pannon GSM Zrt. Proti Erzsébet Gyöfi bod 43 „vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/ 13 /EHS) ako nekalú." Podľa bodu 31 tohto rozhodnutia „je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzenú len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil otázku o svojej vlastnej miestnej príslušnosti. "
15. Podľa uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C 76/10 zo dňa 16. 11. 2010 Korčkovská proti POHOTOVOSŤ, s.r.o.: „2. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere, aká je vo veci samej, upravujúca podľa zistení tohto súdu sankciu v neprimerane vysokej výške na ťarchu spotrebiteľa vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia tejto zmluvy považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a4 smernice 93/13. V prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. " Podľa bodu 50 tohto rozhodnutia „Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13/EHS zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 52). Preto je požadovanie splatenia dlžnej čiastky aj s úrokmi matematicky nemožné. Nakoľko prebieha znižovanie počtu peňazí v obehu, tak by centrálna banka, aj národná banka mali vyhlasovať defláciu a nie infláciu a úrokové sadzby by mali byť mínusové. Čiže klient by mal vrátiť menej peňazí ako si požičal, čo dokazuje aj klesajúca hodnota nehnuteľností. Tieto tvrdenia sú žalobcovia schopní na jednoduchom príklade matematicky dokázať na súdnom pojednávaní. Žalovaný II./ nevyhotovil správny znalecký posudok na nehnuteľnosť a túto nehnuteľnosť hlboko podcenil na cenu 27700,00 Eur a preto nie je možné aby sa konala dražba nehnuteľnosti, ktorá by nepoškodila žalobcu. Žalovaný I./úmyselne nastavil podmienky úveru tak, aby žalobca nemohol získať iný úver a to tým, že žalobcu zapísal na zoznam dlžníkov a udelil mu negatívny rating. Pre uvedené dôvody žalobca podáva návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý je dôvodný z dôvodu, nakoľko sa bolo možné domnievať, že výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby je proti ústavný." ..... inštitút dobrovoľnej dražby je inštitútom, ktorý vo svojej podstate vážnym spôsobom zasahuje do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR s dosahom na
ústavné právo na obydlie podľa čl. 19 v spojení či.20 ústavy (ako je tomu aj v prejednávanej veci), a to bez akejkoľvek (preventívnej) ingerencie súdnej moci. Záložca je tak počas celého trvania záložného práva vystavený jedine konaniu a rozhodovaniu záložného veriteľa, ktorého písomné vyhlásenie o pravosti, výške a platnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva, a o tom, že predmet dražby je možné dražiť, plní na účely výkonu záložného práva funkciu „exekučného titulu„ s priamym dosahom na ústavné práva záložcu. Je otázne, či takáto konštrukcia neodporuje základným súkromnoprávnym zásadám, najmä zásade rovnosti účastníkov súkromnoprávnych vzťahov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka) s rozsahom na čl.20 Ústavy SR, kedy je vlastníckemu právu nadradené iné vecné právo vykonávané bez verifikácie oprávnenosti a dôvodnosti jeho výkonu zmocneným orgánom štátnej moci (súdom). Líniu ingerencie súdnej moci pri nútenom výkone súkromného práva podporuje aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva najmä k čl.8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení jeho dodatkových protokolov (porov. napr. rozsudok vo veci Paulié v Chorvátsko z 1.marca 2010, rozsudok Novoseletsky v Ukrajina (Sťažnosť 47148/99). Odvolací súd poukazuje ďalej aj na nález Ústavného súdu ČR z 8.marca2005 sp. zn. Pl. ÚS 47/04, ktorým ústavný súd zrušil ustanovenie § 36 ods. 2 českého zákona o verejných dražbách z dôvodu, že umožňovalo nútenú dražbu majetku bez toho, aby pohľadávka bola priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím alebo iným kvalifikovaným aktom poskytujúcim záruku vierohodnosti a kontrolovateľnosti. Ústavný súd skonštatoval, že otázky, ktoré v právnom štáte musí zodpovedať súd, zákon zveril do „rozhodovania“ živnostníka- dražobníka, pričom z tohto dôvodu je predmetná právna úprava nezlúčiteľná s princípmi právneho štátu. Postihnutie majetku výlučne súkromnými osobami - podnikateľmi sledujúcimi dosahovanie zisku takmer bez akejkoľvek verejnoprávnej ochrany v rozsahu aký umožňuje slovenská právna úprava je diskutabilné aj vo svetle porovnateľných právnych poriadkov, ktoré na tak závažný zásah do vlastníctva vyžadujú rozhodnutie sudcu. Súkromné osoby - podnikatelia sú pritom v pozícii osôb, ktoré majú garantovať ochranu práv osôb zúčastnených na dražobnom procese. Odvolací súd si napríklad nevie predstaviť ako záložný veriteľ a dražobník v jednej osobe (ako je tomu v prejednávanej veci) môže garantovať nezávislý a nestranný výkon záložného práva, ktorého nezávislú a nestrannú verifikáciu by inak (ako je tomu v okolitých krajinách s príbuznou právnou tradíciou) garantoval súd. Atribút nezávislosti a nestrannosti je potrebné navyše posúdiť v kontexte, že záložný veriteľ si svojou úvahou a posúdením plnenia podmienok zmluvného vzťahu zabezpečuje „exekučný titul„ ktorý následne, ak je aj v pozícii dražobníka, sám nútene voči dlžníkovi vykonáva. Nezávislosť a nestrannosť je len jednou, aj keď mimoriadne dôležitou, z ústavných požiadaviek ,ktoré musia byť kladené na dražobníkov a ktoré právna úprava svojou konštrukciou nezabezpečuje. Z dražobnej praxe sú pri tom vážne indície, že dražobné spoločnosti sú prepojené s veriteľmi a doslova, že každý záložný veriteľ má „svojho„ dražobníka (v predmetnej veci v jednej osobe). Aj preto sa v praxi presadzuje názor, že najľahšia a najrýchlejšia „exekúcia„ dlžníkov a neplatičov je dražba a nie je neobvyklé, že dražba sa (pravidelne), dokonca ako hrozba, vyvoláva pri hrubom nepomere pohľadávky a hodnoty zálohu. Tento model správania, medzičasom hromadne uplatňovaný účastníkmi právnych vzťahov, vo svojej podstate vážne deformuje a popiera základné ústavné princípy ochrany práv a prispieva k realizácii práva vžitím tak, že účastníci záložných právnych vzťahov pri vymáhaní pohľadávky už ani neuvažujú nad primeranejšou súdnou exekúciou, ale rovno žiadajú „dobrovoľne„ predať majetok dlžníkov (záložcov).Takáto aplikačná prax majúca svoj základ a pôvod v platnej právnej úprave „dobrovoľných„ dražieb je nežiaducim až spoločensky nebezpečným obchádzaním a spochybňovaním inštitútov núteného výkonu rozhodnutia,(v ktorých sa v demokratickej spoločnosti štandardne prejavuje súdnou mocou garantovaný oprávnený vynucovací rozmer štátnomocenskej autority),a to neraz pri popieraní ochrany práv dlžníkov a porušovaní ústavného princípu primeranosti(výkonu práva) . Odvolací súd je presvedčený, že pri naplnení ústavného princípu primeranosti musí byť pri výkone záložného práva dražba nad akúkoľvek pochybnosť inštitútom uspokojenia pohľadávky, ktorý má povahu ultima ratio. Nebolo a ani nemôže byť zmyslom a cieľom právnej úpravy výkonu záložného práva to, aby niekto v dražbe „kúpil„ rýchlo a lacnejšie. Ako je naznačené vyššie, výkon práva v právnom štáte principiálne limity, na ktorých musí spoločnosť za každých okolností bezvýhradne trvať, pričom týmito princípmi nie sú kúpiť rýchlo, lacno a pri nerešpektovaní ústavných práv osôb. Princípy zhmotnené v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR musí reflektovať a napĺňať nielen aplikačná prax, ale svojou normotvornou činnosťou aj zákonodarca. Ak zákonodarca konštruuje právnu úpravu, dbá pritom na reflexiu ústavných limitov, ktoré podústavná právna úprava ďalej rozvíja. Preto ani záujmy veriteľa na uspokojení pohľadávky nemôžu byť hlavným cieľom realizácie právnej úpravy dobrovoľných dražieb, ako je mylne vžité v aplikačnej praxi. Aj z týchto dôvodov je preto diskutabilné či v teste ústavnej súladnosti a konformnosti môže vo všeobecnosti obstáť právna úprava, ktorá v podmienkach súkromného procesu nielenže nezabezpečuje garanciu a ochranu ústavných práv účastníkov právnych vzťahov a tým na podústavnej úrovni nerozvíja
ústavné imperatívy práv, ale práve naopak vytvára neprimerane široký priestor pre ich faktické popretie v zmysle, že ústavné práva cez prizmu ich aplikácie napĺňania nemajú inú ako len uzórnu povahu.
16. V tomto zmysle je odvolací súd toho názoru, že absentuje akákoľvek už vyššie naznačená preventívna súdna kontrola dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti výkonu záložného práva (porov. napríklad inštitút tzv. zástavní žaloby v Českej republike), ktorá by bola normatívnym pretavením základných hodnôt ústavného poriadku Slovenskej republiky. Súdna kontrola je pritom atribútom, ktorému nemôže byť vyčítané, že je iba na prospech záložcu (dlžníka), práve naopak preventívna súdna kontrola by umožnila zásadným spôsobom odstrániť aj právnu neistotu potenciálneho vydražiteľa v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva, ak by nútený výkon záložného práva cez prizmu jeho dôvodnosti, oprávnenosti a najmä primeranosti ešte pred jeho uskutočnením verifikovala nezávislá a nestranná súdna autorita. Taktiež poukazujem na vyjadrenie Európskej komisie zo 6.2.2013 k veci vedenej na súdnom dvore EÚ Č .C 482/12 (konanie o prejudiciálnej otázke k veci vedenej na Okresnom súde Prešov Macinský, Macinská a FINANCREAL s.r.0.) v ktorom navrhla, aby Súdny dvor poskytol na predbežné prejudiciálne otázky túto odpoveď :„Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 0 nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni umožňuje veriteľovi vymôcť plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok tak, že vykoná záložné právo predajom nehnuteľnosti aj napriek námietkam spotrebiteľa a bez posúdenia zmluvných podmienok súdom alebo iným nezávislým tribunálom.Žalobca namieta znalecký posudok číslo 60/2017 zo dňa 03.03.2017 vyhotovený znalcom Ing. Igorom Kľačkom, ktorého žiada predvolať a vypočuť v predmetnej veci na preukázanie reálnej ceny odhadu v porovnaní s nehnuteľnosťami nachádzajúcimi sa bezprostredne v okolí draženej nehnuteľnosti a zodpovedanie otázky, prečo je rozdiel všeobecnej ceny odhadu rapídne znížený oproti cene uvedenej v znaleckom posudku ku dňu poskytnutia úveru a ďalej na základe akých skutočnosti vypracoval znalecký posudok keďže nikdy nebol na mieste obhliadky, nikdy nebol prítomný v priestoroch draženej nehnuteľnosti a nemohol posúdiť skutkový stav. Ďalej žalobca 1.namieta odhad hodnoty nehnuteľností v ktorom znalec stanovil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu IL/ vo výške 27 700,00€, pričom táto hodnota je nižšia ako bola stanovená všeobecná hodnota nehnuteľnosti ku dňu poskytnutia úveru a z toho dôvodu, že predmet zálohu takto ocenený nemôže splniť zabezpečenie pohľadávky dohodnutej v predmete zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a tiež z dôvodu, že veriteľom nie je preukázaná pravosť, suma a splatnosť pohľadávky.
17. Ústava Slovenskej republiky Čl. 12 hovorí, že ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine. majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.
18. Príloha č.3 k vyhláške č.492/2004 Z.z. definuje všeobecnú hodnotu ako výslednú objektivizovanú hodnotu nehnuteľností a stavieb, ktorá je znaleckým odhadom ich najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by tieto mali dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou pričom znalec nikdy nebol v predmetnej nehnuteľnosti.
19. V prípade vykonania dražby by došlo k neprimeranému zásahu do práva na obydlie a do práva na súkromný a rodinný život žalobcu. Týmto konaním by bol porušený aj čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa tohto článku je zásah do súkromného a rodinného života opodstatnený a oprávnený len vtedy, ak je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujem národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrana práv a slobôd iných ." V kontexte s týmto článkom dáva do pozornosti aj rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 13/2000 v spojení s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva Stanková vs. Slovenská republika a v rozhodnutí Paulie v. Chorvátsko. Súdy v týchto judikátoch potvrdili, že akýkoľvek zásah do obydlia je potrebné posudzovať veľmi citlivo a zužujúco s tým, že dotknutá osoba má mať za každých okolností možnosť dovolať sa ochrany na nezávislom a
nestrannom súde. Aplikácia týchto judikátov je o to nevyhnutnejšia, že zásah do vlastníckeho práva žalobcov v čl. 20 Ústavy SR) a práva na obydlie C čl. 19 Ústavy SR) chce vykonať súkromný subjekt dražobník, ktorý nepodlieha žiadnej súdnej kontrole, ktorá by v reálnom čase poskytla právam žalobcov ochranu. Vzhľadom na to, že žalovaný II. môže zo dňa na deň vyvolať proces dražby pri hrubo nemorálnom a neprimeranom výkone záložného práva, a teda reálna hrozba, že žalobca príde o strechu nad hlavou, žiadam súd, aby rýchlo zasiahol a neodkladným opatrením dočasne usporiadal pomery tak, že poskytne ochranu ohrozeným ústavným právam žalobcu a zakáže neprimeraný výkon práva žalovanému II.
20. Ďalej žalobcovia 1.2. poukazujú na skutočnosť, že žalovaný I. listom zo dňa 29.11.2016 oznámil žalobcom 1. a 2. začatie výkonu záložného práva a žalovaný II. listom zo dňa 27.03.2017 oznámil žalobcom I. a II., že sú povinní strpieť obhliadku predmet nehnuteľnosti a že samotná dražba sa uskutoční 03.05.2017. Výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby dňa 03.05.2017 bol neúspešný. Žalobcom 1. a 2. Bolo opakovane oznámené začatie výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, ktorá sa má konať 29.06.2017. Nehnuteľnosti, ktoré majú byť predmetom výkonu záložného práva boli ohodnotené znaleckým posudkom č. 60/2017 zo dňa 03.03.2017 na objednávku žalovaného II. vo výške 27.700,- eur. Výkonom záložného práva podľa žalobcom 1. a 2. prídu o svoje jediné obydlie, ktoré je chránené Ústavou Slovenskej republiky a tiež poukazujú na rozhodnutie Ústavného súdu, že intenzita zásahu do vlastníckeho práva, realizovaná v podobe predaja predmetu vlastníctva by nemala byť vo výraznom nepomere k skutočnej alebo aspoň k skutočnosti sa najviac približujúcej cene tohto predmetu vlastníctva a záujem záložného veriteľa na speňažení majetku dlžníka v procese, ktorý sa neuskutočňuje v súčinnosti s dlžníkom a nad ktorým nie je vykonávaná priebežná súdna kontrola, a to obzvlášť vtedy, ak je predmetom dobrovoľnej dražby vec, plniaca významné sociálne potreby dlžníka. Nemôže byť nadriadený záujmu dlžníka vo väčšej miere, ako je to v prípade exekúcie.
21. Na základe uvedeného žalobcovia 1. a 2. navrhujú, pretože je potrebné bezodkladne upraviť pomery aby Okresný súd Lučenec nariadil neodkladné opatrenie ktorým sa ukladá žalovanému I. zdržať sa výkonu záložného práva do rozhodnutia skončenia vo veci samej a ktorým sa ukladá žalovanému II. zdržať sa úkonov smerujúcich k uskutočneniu dobrovoľnej dražby nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu I. zapísané na LV č.6324 katastrálneho územia K. obec K., Okres K.F., byt č. 16, poschodie 7, vchod č.26, nehnuteľnosť je vo výlučnom vlastníctve I. I.Č., I.. I., V..XX.XX.XXXX, P. V. XX, XXX XX K., SR v podiele 1/1, do rozhodnutia a skončenia vo veci samej. Žalobcovia 1., 2. majú vo veci naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby. Podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, ktorou sa má dosiahnuť odstránenie spornosti práva a vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu. Bez tohto určenia je ich právo ohrozené.
22. Súd sa oboznámil s predloženým listinným dôkazovým materiálom a to oznámením o začatí výkonu záložného práva dňa 29.11.2016, zmluvou o mimoriadnom medziúvere na stavebnom úvere zo dňa 18.08.2011, oznámením o dobrovoľnej dražbe zo dňa 22.03.2017 pričom zistil, že vo veci návrhu na vydanie neodkladného opatrenia žalobcovia žiadali uložiť povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva žalovaného I. a zdržať sa úkonov smerujúcich k uskutočneniu dobrovoľnej dražby žalovaného II.
23. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
24. Podľa § 324 ods. 2 CSP na konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je príslušný okresný súd.
25. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
26. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.
27. Podľa § 328 ods. 1 CSP ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.
28. Podľa § 330 ods. 1 CSP súd môže určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas.
29. Pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení súd bol toho názoru, že je potrebné bezodkladne upraviť pomery, nakoľko v prípade vykonania dobrovoľnej dražby by došlo k neodstrániteľnému zásahu do vlastníctva žalobcu 2. pričom žalobcovia napádajú právny základ zmlúv z ktorých konanie dobrovoľnej dražby vyplýva v tom smere, že sa domáhajú ochrany svojich práv ako spotrebiteľov a do rozhodnutia vo veci samej súd bol toho názoru, že je tu potreba upraviť pomery do právoplatného skončenia veci samej. Súd preto rozhodol o vydaní neodkladného opatrenia.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia na Okresný súd v Lučenci, Dr. Herza č. 14, písomne, v štyroch vyhotoveniach. Toto uznesenie je vykonateľné dňom doručenia.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každá strana v spore dostala jeden rovnopis. Ak strana nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie ja jej trovy.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.