Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17Co-167-2016.pdf
PDF · 93.41 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/167/2016
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v spore žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovaným 1./ A. L., nar. XX.XX.XXXX a X./ W. L., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom XXX XX B. č. XXX, za účasti Združenia - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS", so sídlom Námestie Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 343 828, právne zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 2.104,34 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 8C 62/2014-125 zo dňa 19.4.2016 takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovaným v 1/ a 2/ rade náhradu trov konania nepriznal. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných trovy konania vo výške 303,85 eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka, advokáta. Prvoinštančný súd rozhodol tak o žalobe žalobcu, kde sa žalobca domáhal, aby mu žalovaní v 1/ a 2/ rade zaplatili spoločne a nerozdielne sumu 2.104,34 eur spolu s 9,85 % ročným úrokom zo sumy 1.652,61 eur od 6.3.2014 do zaplatenia, 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.652,61 eur od 6.3.2014 do zaplatenia a nahradili mu trovy konania. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 7.4.2003 uzavrel so žalovanými v 1/ a 2/ rade zmluvu o splátkovom úvere č. 620558507, na základe ktorej poskytol žalovaným v 1/ a 2/ rade úver vo výške 100.000 Sk s úrokovou sadzbou 9,80 % ročne. Žalovaní sa v nej zaviazali splácať úver v pravidelných mesačných splátkach vo výške 1.370 Sk počnúc dňom 20.5.2003. Dňa 1.8.2014 uznali žalovaní svoj záväzok voči žalobcovi vyplývajúci zo zmluvy o úvere podľa § 323 Obchodného zákonníka dohodou o splátkach a uznaní záväzku. Tento uznávací prejav bol čo do dôvody a výšky a ku dňu 5.3.2014 dlh predstavoval 2.204,34 eur. V dohode dlžníci vyhlásili, že sú si vedomí, že ich záväzok sa až do úplného splatenia úročí 9,85 % ročným úrokom a 8 % ročným úrokom z omeškania a zaviazali sa dlh splácať v splátkach vo výške 50 eur mesačne splatných vždy k 30.dňu kalendárneho mesiaca. Po vyčíslení pohľadávky žalovaní realizovali len dve úhrady, spolu vo výške 100 eur, ktoré boli započítané v súlade so zákonom a zmluvou o splátkovom úvere na najstaršie nezaplatený ročný úrok z omeškania vo výške 100 eur. Ku dňu 5.3.2014 bol tak dlh vo výške 2.104,34 eur pozostávajúci z istiny 1.652,61 eur, ročného úroku vo výške 289,52 eur a ročného úroku z omeškania vo výške 162,21 eur. Žalovaní na základe dohody neuskutočnili žiadnu úhradu dlhu, preto si žalobca uplatňuje celú dlžnú sumu. Žalobca ďalej skonštatoval, že jeho nárok sa riadi podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka. Prvoinštančný súd mal ustálený skutkový stav tak, že žalobca mal ako veriteľ podľa jeho tvrdenia uzavrieť so žalovanými v 1/ a 2/ rade ako dlžníkmi dňa 7.4.2003 zmluvu o splátkovom úvere č. 620558507, na základe ktorej mal poskytnúť žalovaným úver vo výške 100.000 Sk, ktorý mali žalovaní splatiť v
splátkach vo výške 1.370 Sk mesačne, počnúc dňom 20.5.2003. Existenciu tohto zväzkového vzťahu žalobca odvodzuje od predloženej dohody o splátkach a uznaní záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka zo dňa 1.8.2014, ktorou mali žalovaní uznať svoj záväzok z uvedenej zmluvy. Samotnú zmluvu o splátkovom úvere žalobca aj napriek opakovanej výzve súdu nepredložil. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 2 písm. a/ a § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol účinný ku dňu 7.4.2003. Ďalej aplikoval ust. § 39 Občianskeho zákonník a následne § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde skonštatoval, že na všetky spotrebiteľské právne vzťahy sa aplikujú prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Aplikoval ust. § 558 Občianskeho zákonníka, ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust.§ 100 ods. 1, 2, § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka. Vychádzal aj z ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Z procesného hľadiska vychádzal z ust. § 120 ods. 1, § 125 a § 132 O.s.p. Skonštatoval, že v prejednávanej veci bola na žalobcovi povinnosť tvrdenia, ako aj dôkazná povinnosť ohľadne tvrdených skutočností v žalobe. Žalobca hmotnoprávne opieral uplatnený nárok o dohodu o splátkach a uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka. Súd žalobcu vyzval na predloženie zmluvy o kontokorentnom úvere, pričom tento dohodu nepredložil. Súdu preto tento postoj žalobcu bránil v preskúmaní charakteru tohto zmluvného vzťahu a preto v danom prípade môže iba predpokladať, že zmluva o kontokorentnom úvere je spotrebiteľská zmluva a že sa jedná o spotrebiteľský vzťah. Nakoniec v konaní zo strany žalobcu ani nebol tvrdený opak. Preto je na daný právny vzťah potrebné aplikovať ustanovenia o uznaní dlhu podľa Občianskeho zákonníka. Pri uznaní dlhu podľa Občianskeho zákonníka sa predpokladá, že dlh v čase uznania trval, avšak pri premlčanom dlhu má uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. V konaní žalobca rovnako na výzvu súdu nepredložil špecifikáciu realizácie jednotlivých splátok úveru zo strany žalovaných. Súd teda na základe predložených listinných dôkazov nemohol posúdiť, či v danom prípade bol dlh v čase uznania dlhu premlčaný alebo nie a taktiež či žalovaní mali o tom vedomosť. Žalobca neuviedol, kedy mali žalovaní prestať splácať splátky úveru, no nie je vylúčené (aj s ohľadom na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená ešte v roku 2003), že úver (alebo aspoň nejaká jeho časť) už bol v čase uznania premlčaný. Ďalšou náležitosťou pre platnosť uznania dlhu je aj to, že predmetom uznania môže byť len dlh, ktorý vznikol z platného záväzkového vzťahu. Žalobca zmluvu o kontokorentnom úvere nepredložil a preto súd nemohol posúdiť, či táto bola platne uzatvorená. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal súdu, že došlo k platného uzavretiu dohody o uznaní záväzku. Žalobca nepreukázal súdu svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy a preto súd žalobu zamietol. Naviac prvoinštančný súd ex offo prihliadal aj na ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. a na neprijateľné zmluvné podmienky. Ustálil, že dôvodom podpísania dohody o splátkach zo strany dlžníkov nebolo uznanie záväzku, ale dohoda o jeho postupnom splácaní. Prvoinštančný súd uviedol, že ďalšou skutočnosťou, ktorá aj bez preskúmania zmluvy o úvere a špecifikácia realizácie jednotlivých splátok vyvoláva pochybnosti o rozsahu dôvodnosti uplatneného nároku, je aj samotné vyjadrenie žalobcu v žalobe, že čiastočné úhrady žalovaných boli v súlade so zákonom a zmluvou o splátkovom úvere započítané na najstaršie nezaplatený ročný úrok z omeškania. Takýto postup je v rozpore s ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Prvoinštančný súd o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. Žalobca ako v konaní neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov konania a žalovaným, ktorí si v konaní náhradu trov konania neuplatnili, súd náhradu trov konania nepriznal. Náhradu trov konania si uplatnil vedľajší účastník na strane žalovaných, kde trovy prvoinštančný súd podrobne vyčíslil na 303,85 eur.
2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Žalobca žiadal, aby rozsudok prvoinštančného súdu bol zmenený a aby žalovaní boli povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi uplatnenú pohľadávku, úroky a úroky z omeškania. Žiadal, aby bolo rozhodnuté, že žalovaní aj vedľajší účastník sú zodpovední za trovy konania žalobcu. Žalobca v odvolaní uviedol, že dňa 1.8.2014 žalovaní písomne uznali žalobou uplatnený záväzok čo do právneho dôvodu, ako aj do výšky. Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní (§ 558 OZ). Podľa § 133 O.s.p. skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak.
Z dôvodu uznania záväzku zo strany žalovaných a existencie zákonnej vyvrátiteľnej domnienky o trvaní dlhu, žalobca vychádzal z toho, že prvoinštančný súd rešpektujúc ust. § 133 O.s.p. bude mať existenciu, ako aj výšku dlhu za preukázanú. Taktiež že bude vychádzať z dôkazného bremena, ktoré v spore prešlo na žalovaných. Prvoinštančný súd však uvedené neaplikoval s tým, že žalobca nepreukázal platnosť uznania zo strany žalovaných. Súd nezistil však žiadny konkrétny dôvod neplatnosti tohto jednostranného právneho úkonu žalovaných, len vyjadril právny názor, že by tomu tak mohlo byť. Takéto právne posúdenie nie je správne. Je potrebné vychádzať z preferencie platnosti právneho úkonu a len v prípade zistenia konkrétneho dôvodu jeho neplatnosti, je možné považovať právny úkon za neplatný. Obdobný výklad zaujal k preferencii platnosti právnych úkonov pred neplatnosťami zmlúv aj Ústavný súd. Prvoinštančný súd odôvodnil svoje rozhodnutie aj tým, že nepredložili zmluvu o kontokorentnom úvere a špecifikáciu realizácie jednotlivých splátok napriek tomu, že boli na to súdom vyzvaní. Žalobca uviedol, že nikdy netvrdil, že so žalovaným mal uzatvorenú zmluvu o kontokorentnom úvere, prvoinštančný súd zrejme mal v úmysle uviesť zmluvu o splátkovom úvere. Nemôže žalobca byť sankcionovaný za to, či si súd splnil alebo nesplnil svoje povinnosti uložené zákonom. Žalobca opätovne udáva, že svoj nárok odvodzuje od uznávacieho prejavu žalovaných, ktorý žalovaní nespochybnili a ani počas konania nebola preukázaná jeho neplatnosť. Dôkazné bremeno bolo na strane žalovaných. Preto prvoinštančný súd postupoval procesne nesprávne, keď na predloženie zmluvy vyzýval žalobcu, ktorý dôkazné bremeno nemal. Taktiež pochybnosti o výške uplatneného práva nie sú dôvodom na zamietnutie žaloby. V konaní by musela byť preukázaná nedôvodnosť podanej žaloby, čo sa však nestalo.
3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaní písomne nevyjadrili a svoje stanovisko nezaujal ani vedľajší účastník na strane žalovaného.
4. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd o uplatnenom nároku rozhodol rozsudkom, ktorý bol vyhlásený dňa 19.4.2016. V tom čase základným procesným predpisom pre konanie pred súdmi bol Občiansky súdny poriadok. Občiansky súdny poriadok bol počnúc dňom 1.7.2016 zrušený a nahradený novým procesným predpisom, Civilným sporovým poriadkom, zákonom č. 160/2015 Z.z. Podľa § 470 ods. 1 CSP platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Odvolací súd v rámci odvolacieho konania už postupoval podľa nového procesného predpisu, avšak úkony súdu a strán sporu posudzoval k momentu, kedy boli vykonané, teda v súlade s Občianskym súdnym poriadkom.
5. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne.
6. Prvoinštančný súd vypracovával písomné vyhotovenie rozsudku podľa Občianskeho súdneho poriadku. V tom čase o náležitostiach rozsudku platilo ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozsudku muselo mať náležitosti uvedené v citovanom zákonnom ustanovení, keď súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musel vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musel byť v odôvodnení rozsudku dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež aj s poukazom na ním prijaté právne závery. Odôvodnenie rozsudku tak musí pôsobiť kompaktne, logicky, bez rozporov a vnútorných protirečení, keď súd musí presne uviesť, akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Rozhodnutie súdu prvej inštancie pokiaľ nemalo náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p. bolo nepreskúmateľné. V takom prípade dochádza aj k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 45 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ strana sporu nemá k dispozícii rozsudok, ktorý jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, je jej odňaté právo vo veci konať.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa trpí uvedenou vadou, pretože neobsahuje riadne zistený skutkový stav, od ktorého prvoinštančný súd odvodzuje svoje právne závery. Prvoinštančný súd skutkový stav zistil len vo vzťahu k tomu, že strany sporu mali dňa 7.4.2003 uzatvoriť zmluvu o splátkovom úvere, čo zistil z Dohody o splátkach a uznaní záväzku zo dňa 1.8.2014. V prejednávanej veci však žalobca svoj nárok neodvodzuje od dohody o splátkovom úvere (nie o kontokorentnom úvere, ako to uvádza v právnom posúdení veci prvoinštančný súd), ale od uzatvorenej dohody o splátkach a uznaní záväzku. Práve hmotnoprávny úkon uznania záväzku žalovanými jej to, od čoho by mal prvoinštančný súd posúdiť skutkový stav a následne vec právne posúdiť. Po právnej stránke, prvoinštančný súd vyhodnotil správne, že na právne úkony je potrebné hľadieť prostredníctvom Občianskeho zákonníka, aj keď strany sporu si v tomto uznávacom prejave dohodli ako základný predpis, podľa ktorého sa bude tento úkon riadiť, Obchodný zákonník. Všetky ostatné závery prvoinštančného súdu o obsahu dohody o splátkach a dohody o uznaní záväzku sú len domnienky, ktoré vychádzajú z možnej neplatnosti zmluvy o splátkovom úvere (nie kontokorentnom úveru).
7. Zo súdnej praxe a na základe stanovísk súdnych autorít platí, že ak zmluva, aj keď je prípadne absolútne neplatný právny úkon, je zabezpečená uznaním záväzku, sama o sebe takáto neplatná zmluva nevyvracia domnienku existencie dlžníkovho záväzku, ktorý priamo z takejto (hoci aj neplatnej) zmluvy vychádza. Prvoinštančný súd nesprávne posudzoval neplatnosť dohody o uznaní záväzku, ktorú ani skutkovo nevyhodnotil, keď len v náznakoch a domnienkach považoval zmluvný vzťah zabezpečený týmto uznaním za absolútne neplatný. Tu bez ďalšieho platí, že dôkazné bremeno o neexistencii záväzku, pokiaľ sa nárok odvíja od uznania dlhu, prechádza na žalovaného, nie na žalobcu. Úlohou žalobcu bolo preukázať len existenciu uznania dlhu, čo samo osebe s poukazom na ust. § 558 Občianskeho zákonníka spôsobuje vyvrátiteľnú právnu domnienku, ktoré vyvrátenie je na strane žalovaných, že takýto dlh existoval a že sa žalovaní tento dlh zaviazali riadne uhradiť. To, či ide o dlh premlčaný alebo nie, v tomto štádiu konania je veľmi ťažko zistiť, pretože neboli skutkovo zistené žiadne ďalšie okolnosti, ktoré by svedčili o tom, že v čase uznania nezaplatená pohľadávka bola zo strany žalovaných premlčaná. Túto okolnosť je však opäť povinný preukázať žalovaný, nie žalobca.
8. K ostatným tvrdeniam prvoinštančného súdu v súvislosti s aplikáciou § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., prípadne úmysel žalobcu zabezpečiť si uznanie dlhu prostredníctvom dohody o splátkach alebo o spôsobe započítania čiastočných úhrad žalovaných vo vzťahu k vzniknutému dlhu (po uznaní záväzku), sú len domnienky prvoinštančného súdu, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v zistenom skutkovom stave. Preto odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, než napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, keď nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
9. Úlohou prvoinštančného súdu bude sa vecou opätovne zaoberať, vyhodnotiť hmotnoprávnu situáciu strán sporu podľa Občianskeho zákonníka, konkrétne podľa ust. § 558, a až tak vyhodnotiť tieto úkony a vyvodiť z tohto skutkového zistenia právne závery. Pokiaľ žalovaní unesú dôkazné bremeno, prvoinštančný súd bude musieť túto záležitosť premietnuť aj do výroku svojho rozhodnutia. Pokiaľ žalovaní neunesú svoje dôkazné bremeno, opäť prvoinštančný súd bude musieť sa zaoberať žalobou a premietnuť svoje závery a zistenia do rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu bude potrebné zosúladiť s ustanovením zákona tak, aby rozsudok bol preskúmateľný, aby skutkové a právne zistenia boli jasné, pretože aj pre odvolací súd je dôležitý skutkový stav tak, ako zistil prvoinštančný súd. Keďže v prejednávanej veci prvoinštančný súd skutkové zistenia nemal jasné a úplne zistené, odvolací súd nemohol sa vecou ďalej zaoberať. Prvoinštančný súd sa bude zaoberať aj trovami konania.
5. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.