Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/130/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: DH Landscape Invest, s.r.o, so sídlom 900 50 Kráľová pri Senci 399, IČO: 35 887 974, zastúpeného: Law Firm s.r.o. so sídlom Špitálska 10, 811 09 Bratislava, IČO: 36 867 209 proti žalovanému: I. S., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX S. XXX, zastúpeného JUDr. Romanom Juríkom - advokátom, so sídlom T. F., N. XX, o zaplatenie úroku v sume 4.500 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 16C/211/2015-107 zo dňa 21.11.2016, takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1.Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.500 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 44,32 %. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery: Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 8.8.2014 v spojení s podaním zo dňa 4.2.2015 domáhal, aby mu žalovaný zaplatil úrok vo výške 15 % zo sumy 30.000 eur od 5.3.2012 do zaplatenia pôžičky. Na odôvodnenie žaloby uviedol skutkové tvrdenia, podľa obsahu ktorých uzavrel so žalovaným zmluvu o pôžičke na sumu 30.000 eur, vo forme notárskej zápisnice N121/2012, Nz 7920/2012, NCRIs 8128/2012. Podľa článku III. zmluvy o pôžičke si dohodli úrok v úrokovej sadzbe 15 % ročne, do splatenia pôžičky. Úrok si uplatnil ako odplatu za užívanie peňažnej istiny. Žalobca ako dôkazy označil a predložil notársku zápisnicu N121/2012, Nz 7920/2012, NCRIs 8128/2012. Na pojednávaní dňa 06.10.2015 súd pripustil zmenu žaloby spočívajúcu v tom, že žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 4.500 eur, a to v nadväznosti na upresnenie petitu žaloby žalobcom, ktorý túto sumu 4.500 eur vyčíslil ako úrok vo výške 15 % z požičanej sumy 30.000 eur za obdobie od 05.03.2012 do splatnosti pôžičky (do 05.03.2013), t.j. za obdobie jedného roka, hoci pôvodne sa domáhal zaplatenia úroku až do zaplatenia istiny. Zaplatenia tohto úroku ako odmeny za poskytnutie pôžičky sa domáhal žalobca z dôvodu, že istina bola uhradená až po splatnosti pôžičky. Tento úrok nebol predmetom exekúcie. Žalobca uviedol, že jeho predmetom podnikania nebolo poskytovanie úverov ani pôžičiek, vykonával úplne inú podnikateľskú činnosť. Jednalo sa o jednorazovú záležitosť, keď nekonal v rámci svojho predmetu podnikania. Preto podľa názoru žalobcu sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu. Z predloženej notárskej zápisnice mal súd preukázané, že medzi stranami bola dňa 05.03.2012 uzavretá zmluva o pôžičke. Predmetom pôžičky boli peniaze v hodnote 30.000 eur, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť do 05.03.2013 spolu s dohodnutým úrokom vo výške 15 % z požičanej sumy. Medzi stranami

nebolo sporné, že žalovaný požičané finančné prostriedky včas nevrátil, preto sa dostal do omeškania. Dlh voči žalovanému bol vymáhaný v exekúcii, pričom z vyúčtovania exekučného konania mal súd preukázané, že v exekučnom konaní bola zaplatená na účet exekútora istina 30.000 eur a úroky z omeškania v sume 4.882,82 eur. Pôžička môže byť odplatná alebo bezodplatná. Záleží to na dohode strán. Ak sa jedná o peňažné plnenie, odplata má podobu úrokov, ktoré predstavujú odplatu za používanie požičaných peňazí. V zmluve o pôžičke bol úrok určený vo výške 15 %, pričom žalovaný ako dlžník s touto zmluvnou podmienkou súhlasil. Povinnosť platiť úrok z pôžičky, ak bol dohodnutý, má dlžník od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich vrátenia. Pokiaľ si však zmluvné strany dohodnú termín, do ktorého je potrebné požičané prostriedky vrátiť a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky riadne a včas nevráti, má veriteľ nárok na dohodnuté úroky z pôžičky len do dňa splatnosti pôžičky. Po splatnosti pôžičky (pokiaľ sa dostane dlžník s vrátením finančných prostriedkov do omeškania) má veriteľ právo od dlžníka požadovať za dobu omeškania úroky z omeškania. Úrok z omeškania má sankčnú povahu a zmluvný úrok (dohodnutý úrok) predstavuje odplatu za používanie požičaných finančných prostriedkov. Jedná sa o dva odlišné inštitúty, ktoré nemožno zamieňať. Dlžník, ktorý má v tomto konaní procesné postavenie žalovaného, uhradil žalobcovi úrok z omeškania, ktorý bol vymožený v exekúcii. Dohodnutý úrok, ktorý nebol predmetom exekúcie, nebol zaplatený. Žalobca pôvodne požadoval zaplatenie úroku odo dňa poskytnutia finančných prostriedkov až do dňa ich úplného splatenia. Následne však žalobca tento nárok upravil a úrok si uplatnil v súlade so zákonom, t.j. za obdobie odo dňa požičania peňazí - od 05.03.2012 do splatnosti pôžičky - do 05.03.2013, pričom ho vyčíslil na 4.500 eur. Súd vykonal kontrolný prepočet a zistil, že požadovaná suma 4.500 eur tomuto úroku za príslušné obdobie zodpovedá. Prostredníctvom exekúcie nebola vymáhaná ani zmluvná pokuta, nakoľko tomu bránil zákon (§ 41 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /exekučný poriadok/). Zo zhodných tvrdení strán mal súd preukázané, že zmluvná pokuta bola uhradená v sume 4.500 eur dňa 06.02.2015. Zároveň so zmluvnou pokutou uhradil žalovaný aj súdny poplatok za podanie tejto žaloby v sume 270 eur a súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v sume 16,50 eur. Uvedené vyplýva aj z potvrdenia banky nachádzajúceho sa na č.l. 38 spisu. Žalovaný tvrdil, že so žalovaným sa dohodol na tom, že úhradou týchto nárokov žalobcu budú vysporiadaní, pričom nevedel, že žalobca si voči nemu uplatnil žalobou podanou na súde ešte aj nárok na zaplatenie úroku z pôžičky. Žalobca uvedené tvrdenie žalovaného poprel, pričom zotrval na svojom nároku. V tejto súvislosti súd uvádza, že žalovaný nepreukázal, že medzi ním a žalovaným došlo k zániku záväzku dohodou. Takúto dohodu (dohodu o zrušení záväzku) by mohli strany uzatvoriť len písomne, nakoľko zmluvu o pôžičke uzavreli písomne (§ 572 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Rovnako tak v konaní nebolo preukázané, že došlo k odpusteniu dlhu zo strany žalobcu, nakoľko takýto úkon taktiež vyžaduje písomnú formu, ktorá dodržaná nebola a žalobca uvedené nepotvrdil. Preto súd túto procesnú obranu žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú a konštatuje, že pohľadávka žalobcu titulom zaplatenia úroku, výška ktorého bola stanovená v zmluve o pôžičke, nezanikla dohodou ani zaplatením. Žalovaný v konaní poukázal na to, že predmetná zmluva o pôžičke je spotrebiteľskou zmluvou, a preto je potrebné mu poskytnúť ochranu ako spotrebiteľovi. Súd s uvedeným názorom nesúhlasí, nakoľko z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I bolo zistené, že predmetom podnikania žalobcu nie je ani nebolo poskytovanie úverov alebo pôžičiek, pričom výsluchom strán bolo preukázané, že zo strany žalobcu bola pôžička poskytnutá žalovanému v nadväznosti na aktuálnu potrebu žalovaného, pričom sa jednalo o jednorazovú záležitosť. Preto žalobca pri uzatváraní zmluvy o pôžičke nemal postavenie dodávateľa (táto právnická osoba nekonala pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti) a žalovaný nemal postavenie spotrebiteľa. Z toho dôvodu vzťah, ktorý bol medzi zmluvnými stranami založený zmluvou o pôžičke, súd nevyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, a preto naň nebolo možné aplikovať ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Žalovaný v odpore vzniesol námietku, že uplatnený nárok je neprimeranou sankciou vyplývajúcou z pôžičky. Napriek tomu, že úroky sú predmetom zmluvnej voľnosti medzi zmluvnými stranami, neznamená to, že by bolo možné dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Preto podrobil súd výšku zmluvného úroku z pôžičky skúmaniu, pričom zistil, že úroková miera spotrebiteľských a iných úverov s dohodnutou splatnosťou do 1 roka bola v čase poskytnutia pôžičky ( marec 2012 ) 13,12 % p.a.. S poukazom na tento údaj je zrejmé, že dohodnutý (zmluvný) ročný úrok z pôžičky v tomto prípade značne neprevyšuje úrokovú mieru úverov poskytovaných v tomto období fyzickým osobám nepodnikateľom. Preto považoval súd dohodu o výške úrokov za primeranú a v súlade s dobrými mravmi. V rozpore s dobrými mravmi súd nevyhodnotil ani konanie žalobcu, ktorému mal žalovaný podľa jeho tvrdenia na základe vzájomnej komunikácie uhradiť zmluvnú pokutu, majúc za

to, že týmto dôjde k vyporiadaniu záväzkov, pričom žalobca mu zatajil, že si voči nemu uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku. Súd musel zohľadniť skutočnosť, že uvedené tvrdenie žalobcu nebolo v konaní preukázané, a preto ostalo v rovine tvrdenia. Okrem uvedeného dohodu o zmluvnej pokute považoval súd za platnú, pričom niet pochybností o tom, že žalovaný sa nesplnením dlhu riadne a včas dostal do omeškania, a teda naplnil predpoklady pre uplatnenie zmluvnej pokuty v súlade so zmluvou o pôžičke. Preto žalobca mal nárok aj na zmluvnú pokutu, na dohodnutý úrok z pôžičky aj na úrok z omeškania. Trovy exekúcie, ktoré v tejto súvislosti vznikli, boli spojené s vymáhaním nároku prostredníctvom exekútora. Na doplnenie súd uvádza, že vzhľadom na to, že zaplatenie zmluvnej pokuty nie je predmetom tohto konania, na uplatnenie moderačného práva súdu vo vzťahu k výške zmluvnej pokuty nebol daný priestor. Vzhľadom na uvedené súd žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z pôžičky, vyčísleného na 4.500 eur. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel, preto nárok na plnú náhradu trov konania by mal mať žalobca. V rámci náhrady trov konania je však potrebné zohľadniť, že žalobca sa pôvodne domáhal voči žalovanému zaplatenia úroku vo výške 15 % zo sumy 30.000 eur odo dňa poskytnutia pôžičky, t.j. od 05.03.2012 až do zaplatenia. Až na pojednávaní dňa 06.10.2015 svoj žalobný návrh upravil, pričom súd tento dispozitívny úkon vyhodnotil ako návrh na zmenu žaloby, ktorému vyhovel. Uvedenou zmenou žaloby fakticky došlo k zúženiu predmetu konania, čo je potrebné považovať za neúspech žalobcu. S prihliadnutím na uvedené bol žalobca v konaní úspešný v časti uplatnenej sumy 4.500 eur. Nárok, ktorého sa žalobca domáhal pôvodne, súd vyčíslil na 16.163,01 eur (úrok vo výške 15 % ročne zo sumy 30.000 eur od 05.03.2012 do 06.10.2015, t.j. do dňa vyhlásenia rozhodnutia o pripustení zmeny žaloby). V absolútnom vyjadrení tak úspech žalobcu zodpovedá sume 4.500 eur a úspech žalovaného sume 11.663,01 eur (rozdiel sumy 16.163,01 eur a sumy 4.5000 eur). Vykonaním prepočtu súd zistil, že žalobca mal v konaní úspech 27,84 % a neúspech, rovnajúci sa úspechu žalovaného, mal 72,16 %. Žalovanému tak vzniklo právo na náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie práva v rozsahu 44,32 %, čo zodpovedá percentuálnemu vyjadreniu čistého úspechu žalovaného v konaní, vyčísleného ako rozdiel úspechu žalovaného a úspechu žalobcu. V súlade s ustanovením § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania žalovaného proti žalobcovi rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že žalobu zamietne. Alternatívne napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Odvolaním napadol rozsudok v celom rozsahu s tým, že zákonnými odvolacími dôvodmi sú, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 365 písm. b) má iný nedostatok, ktorý mohol mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) , súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1 písm. e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.1 písm. f) , zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) , rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) . Namietal, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu nespĺňa náležitosti ustanovenia § 220 ods. 2 s poukazom na to, že z odôvodnenia rozsudku musí byť dostatočne jasne a navyše aj presvedčivo vyplývať, prečo súd vo výroku rozhodol tak, ako rozhodol. Súd musí v rozsudku dať odpovede na dôležité sporné otázky. Nedostatočné odôvodnenie zakladá porušenie práva na spravodlivý proces s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR. V riešenom spore súd prvej inštancie zjavne ignoroval zákonný imperatív dostatočného odôvodnenia rozsudku, čím porušil procesné práva žalovaného a jeho právo na spravodlivý proces. Neriešil podstatnú procesnú obranu žalovaného, že so žalobcom uzatvoril spotrebiteľskú zmluvu, len zistil, že podľa výpisu z obchodného registra nie je predmetom činnosti žalobcu poskytovanie pôžičiek a úverov. Pritom nezohľadnil tvrdenie medzi stranami nesporné, že žalobca je podnikateľom. Uzavrel, že podnikateľ zatiaľ nepodniká, keď poskytuje

odplatné pôžičky, pretože to nemá uvedené v predmete činnosti. Sú pritom dostupné aj ďalšie dôkazy, ktoré mal súd vykonať ex offo a ďalšie prostriedky procesnej obrany a procesného útoku. Ak by súd bol dôslednejšie prehliadol online Obchodný register, ľahko by zistil, že žalobcu spája osoba jeho konateľa - spoločníka p. Dušana Hatalu a dokonca aj sídla s ďalšími obchodnými spoločnosťami, ktoré v odvolaní uviedol. Pri ďalšej lustrácii by súd ľahko našiel viacero rozhodnutí iných súdov, v ktorých bola síce žalobcom iná spoločnosť, ale spoločným menovateľom by bolo meno Dušana Hatalu. Jedna zo spoločností spol. DL FINANCE, s.r.o. má rovnaké sídlo ako žalobca a má jedného zo spoločníkov a konateľov rovnakého ako žalobca. Na rozdiel od žalobcu má v predmete činnosti aj činnosť viazaného finančného agenta v sektore prijímania vkladov a poskytovania úverov. Existujú silné indície, že žalobca nie je až taký neskúsený v oblasti poskytovania odplatných pôžičiek a v tomto štádiu konania možno hovoriť len o indíciách. Ak by sa tieto indície potvrdili, bola by úplne nesprávna právna kvalifikácia právneho vzťahu ako zmluvy o pôžičke. Išlo by o nesprávne právne posúdenie veci. V predmetnom konaní by išlo o spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na smernicu 2008/48/ES z 23.11.2008 o zmluvách, o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS a podľa jeho názoru súd mal skúmať ex-offo všetky skutočnosti vyplývajúce zo zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Ak by bolo pravdou, že strany spolu uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere, hoci neplatnú, dalo by sa dlho argumentovať, aké náležitosti mala táto zmluva mať v súlade so zákonom. Presnejšie mal to zisťovať súd. Aj pri kontradiktórnosti konania sa súd nemôže zbaviť povinnosti z hmotného práva. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.

3. K odvolaniu žalovanému proti rozsudku súdu prvej inštancie podal písomné vyjadrenie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania vo výške 100%. Vo svojom vyjadrení uviedol, že má za to, že v predmetnej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie postačujúce vo veci samej, pričom na základe vykonaného dokazovania úplne zistil skutkový stav veci, o ktorom vecne správne rozhodol. Trval na tom, že vzťah založený medzi stranami spolu na základe zmluvy o pôžičke nie je vzťahom spotrebiteľským, a to z dôvodu, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o pôžičke nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobca teda nenaplnil zákonnú definíciu dodávateľa (§ 52 ods. 3 a zmluva o pôžičke nie je zmluvou spotrebiteľskou. (§ 51 ods. 1

4. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie

zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

9. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

10. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať na obsah notárskej zápisnice č.k. N121/2012, NZ 7920/2012 zo dňa 5.3.2012 spísanej pred notárom JUDr. Miriam Hrotekovou so sídlom v H., M. č. X, . v zmysle ktorej bola medzi stranami sporu uzatvorená zmluva o pôžičke a zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a právny záväzok osoby povinnej voči osobe oprávnenej a vyhlásenie účastníka - osoby povinnej o uznaní dlhu a o súhlase osoby povinnej s exekúciou podľa ustanovenia § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a vyhlásení o prijatí tohto záväzku osobou oprávnenou. Z notárskej zápisnice ako aj z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že strany sporu uzatvorili zmluvu o pôžičke a nejedná sa medzi stranami sporu o spotrebiteľský vzťah. Z uvedeného dôvodu nebolo povinnosťou okresného súdu ex offo skúmať podmienky uzatvorenia právneho úkonu, ktorý bol predmetom preskúmavania súdom prvej inštancie. Okresný súd na predmetný právny vzťah správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a správne konštatoval, že zo strany žalobcu bola pôžička poskytnutá žalovanému v nadväznosti na aktuálnu potrebu žalovaného, pričom sa jednalo o jednorazovú záležitosť. Predmetom podnikania žalobcu nie je a ani nebolo poskytovanie úverov alebo pôžičiek, čo vyplýva z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava. Skutočnosť, na ktorú poukazuje odvolateľ v podanom odvolaní, že iná spoločnosť, ktorá má spoločníka ako žalobca, ma jedného zo spoločníkov a konateľov rovnakého ako žalobca, má v predmete činnosti aj činnosť týkajúcu sa poskytovanie úverov, nie je pre predmetné konanie podstatná.

11. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácie odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody a preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

12. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods.1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu a preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

13. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v hlasovaní v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430