Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cob/225/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsednícky senátu JUDr. Ľubice Břouškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej v právnej veci žalobcu I. D. - D. D., D. C. G. K. O. XX, XXX XX J. - O., W.: XX XXX XXX, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Alena Kurecová, s.r.o., so sídlom Fraňa Kráľa 31, 811 05 Bratislava, proti žalovanému JURKI - HAYTON s.r.o., so sídlom Prístavná 2, 821 09 Bratislava, IČO: 31 332 251, zastúpený advokátskou kanceláriou VIVID LEGAL, s.r.o., so sídlom Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, pre zaplatenie 8.073,40 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 42Cb/126/2013-362 zo dňa 15.3.2016, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 42Cb/126/2013-362 zo dňa 15.3.2016 potvrdzuje.

Žalobcovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 8.073,40 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8.073,40 Eur od 25.9.2009 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 484,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.522,84 Eur na účet právnej zástupkyne žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.6.2013 domáhal zaplatenia sumy 8.073,40 Eur s príslušenstvom z titulu neuhradenia provízie na základe kúpno-predajnej zmluvy č. XXXX a jej dodatkov a zmluvy o zásobovaní čerpacích staníc JURKI, uzavretých medzi účastníkmi konania. Žalobu odôvodnil skutočnosťou, že na základe Kúpno-predajnej zmluvy č. XXXX uzatvorenej dňa 5.6.1995 a jej dodatkov č. 1 až 7 medzi účastníkmi konania a zmluvy o zásobovaní čerpacích staníc JURKI uzavretej dňa 1.1.1999 sa účastníci dohodli na zásobovaní čerpacích staníc JURKI tak, že zásobovanie zabezpečí v plnom rozsahu žalobca. Ako odmenu za túto činnosť si účastníci konania dohodli odmenu/províziu, ktorej výška bola dohodnutá v článku 5 kúpno-predajnej zmluvy č. XXXX zo dňa 5.6.1995 na 1/3 obchodného rozpätia skladu, zúčtovateľná za vzájomnej účasti k 15-temu dňu nasledujúceho mesiaca. Dodatkami k tejto zmluve bola výška odmeny/provízie viackrát menená. Žalobca mesačne posielal podklady o výdaji a príjme v sklade, o predaji za hotové a na faktúru zo skladu pripísaný na účet žalovaného ako podklad pre výpočet provízie formou „Mesačného hlásenia.“ Informáciu o výške tržieb v shopoch sa žalobca dozvedel až v podkladoch na províziu s názvom „Logistické náklady“, vypočítaných a odsúhlasených žalovaným. Na základe vyššie uvedeného žalobca vystavil faktúru č. XXXXX za logistické náklady na zásobovanie čerpacích staníc JURKI - HAYTON s.r.o. za mesiac júl 2009 s dátumom splatnosti 3.9.2009 na sumu 8.073,40 Eur, keďže v tejto výške žalovaný sám províziu/logistické náklady vyčíslil. Predmetnú faktúru

žalovaný prevzal dňa 24.9.2009, avšak do dnešného dňa ju nezaplatil. V súlade s § 369 ods. 1 Obch. zákonníka si voči žalovanému zároveň uplatňuje úroky z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy. Žalovaný sa k žalobe vyjadril cestou právneho zástupcu v písomnom podaní zo dňa 28.1.2014 doručenom súdu dňa 30.1.2014, kde uviedol, že nesúhlasí so žalobou a žiada ju zamietnuť, lebo žiaden záväzok voči žalobcovi nemá. Svoj záväzok zaplatil žalobcovi za ním poskytnuté služby podľa uvádzanej faktúry, a to započítaním svojej pohľadávky. Zápočet bol žalobcovi doručený. Naopak, žalobca nezaplatil žalovanému časť fakturovanej sumy vo výške 2.934,14 Eur. Žalovaný v roku 2005 po zrušení terminálu E. vybudoval na vlastné náklady pre žalobcu nový terminál v G., ktorý slúžil ako sklad pre zásobovanie čerpacích staníc JURKI a odberateľov JURKI - HAYTON s.r.o.. Medzi účastníkmi bolo dohodnuté, že žalovaný vybuduje sklad tak, že zrekonštruuje existujúci sklad prenajímateľa G. G. na vlastné náklady vrátane realizácie stavby, projektovej dokumentácie a technickej a inžinierskej podpory. Súčasťou dohody bolo, že žalobca bude žalovanému tieto náklady splácať v mesačných splátkach formou krátenia odplaty, ktorú mu žalovaný poskytoval za zásobovanie čerpacích staníc JURKI. Celkovo tak mal žalobca uhradiť žalovanému 15.144,67 Eur. V júli 2009 došlo k prerušeniu obchodnej spolupráce medzi účastníkmi a žalobca dlhoval žalovanému z vyššie uvedeného titulu ešte sumu 15.144,67 Eur. Na túto sumu žalovaný vystavil faktúru č. XXXXXXXX. Žalobca túto faktúru neuhradil. Žalovaný dňa 22.12.2009 vykonal zápočet vzájomných pohľadávok vo výške, v ktorej sa kryli, teda vo výške 11.852,20 Eur .Teda najneskôr 23.12.2009 došlo k úhrade žalovanej sumy zo strany žalovaného. Zo zápočtu vznikol rozdiel v prospech žalovaného vo výške 3.292,47 Eur. Týmto zvyškom žalovaný dňa 22.12.2009 započítal spornú faktúru č. XXXXX na sumu 8073,40 Eur . Rozdiel zo zápočtu v sume 4.780,93 Eur bol splatný v prospech žalobcu dňa 23.12.2009. Na zásobovanie čerpacích staníc používal žalobca obchodný tovar, ktorý zakúpil žalovaný, tovar sa nachádzal v sklade žalobcu - terminál G.. Pri inventúre bolo zistené, že žalobca nedodal na čerpacie stanice obchodný tovar v hodnote 7.715,07 Eur. Žalovaný z uvedeného dôvodu vystavil žalobcovi faktúru č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur, ktorú žalobca neuhradil. Dňa 23.12.2009 žalovaný vykonal zápočet vzájomných pohľadávok vo výške, v ktorej sa kryli, t.j. vo výške 4.780,93 Eur. Teda najneskôr 24.12.2009 došlo k uhradeniu žalovanej sumy zo strany žalovaného. Zo zápočtu vznikol rozdiel v prospech žalovaného vo výške 2.934,14 Eur. Z uvedených dôvodov žiadal žalovaný žalobu zamietnuť. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania (žalobcu a konateľa žalovaného), prednesom právnych zástupcov účastníkov konania, výsluchom svedkyne I. D., oboznámil sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, a po takto vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav veci. Medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 5.6.1995 uzavretá zmluva, označená ako „Kúpno-predajná zmluva č. XXXX“, predmetom ktorej bolo prevádzkovanie terminálu - D. E. pre zásobovanie čerpacích staníc JURKI - HAYTON a ostatnej motoristickej verejnosti. K predmetnej zmluve boli následne prijaté Dodatok č. 1 zo dňa 30.6.1997, Dodatok č. 2 zo dňa 1.11.1998, Dodatok č. 3 zo dňa 2.3.1999, Dodatok č. 4 zo dňa 31.5.2000, Dodatok č. 5 zo dňa 19.6.2002, Dodatok č. 6 zo dňa 29.10.2002 a Dodatok č. 7 zo dňa 1.4.2005. Dňa 1.1.1999 uzavreli účastníci konania Zmluvu o zásobovaní čerpacích staníc JURKI. Na základe uvedených zmlúv a na podklade žalovaným spracovaných údajov zo dňa 27.8.2009 (Logistické náklady) žalobca vystavil faktúru č. XXXXX zo dňa 27.8.2009 na sumu 8.073,40 Eur s lehotou splatnosti dňa 3.9.2009, ktorú žalovaný prevzal dňa 24.9.2009. Ako podklad k vystaveniu faktúry slúžil listinný doklad, a to Logistické náklady vystavené spoločnosťou žalovaného dňa 27.8.2009 opatrené podpisom a pečiatkou žalovaného (č.l. 21). Podľa čl. 5 kúpno-predajnej zmluvy č. XXXX uzavretej medzi účastníkmi konania bola zmluvná provízia dohodnutá na 1/3 obchodného rozpätia skladu zúčtovateľná za vzájomnej účasti k 15-temu dňu nasledujúceho mesiaca. V zmysle Dodatku č. 4 zo dňa 31.5.2000 sa účastníci konania dohodli, že podkladom pre výpočet provízie je tržba v shopoch čerpacích staníc JURKI, predaj za hotové pripísaný na účet firmy JURKI , fakturácia pripísaná na účet firmy JURKI za mesiac, odsúhlasená osobami p. D. a p. K.. Medzi účastníkmi konania bola dňa 10.6.2005 uzavretá zmluva o spoločnom postupe pri nájme nehnuteľnosti a práve jej odkúpenia, predmetom ktorej bol spoločný postup pri nájme nehnuteľnosti - J. G. na G. číslo XXXX/XX v katastrálnom území G., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, od G.L. K. G., K. O. XX, XXX XX J.. Podľa tejto zmluvy sa žalovaný zaviazal, že zrekonštruuje predmetnú nehnuteľnosť v intenciách dohody s prenajímateľom a nájomcom na základe cenovej kalkulácie v sume 830.000,- Sk bez DPH, ktorá tvorí prílohu tejto dohody. Táto suma môže byť navýšená na základe vzniknutých požiadaviek zo strany žalobcu, žalovaného alebo Poľnohospodárskeho družstva G., avšak musí byť odsúhlasená na kontrolnom dni všetkými účastníkmi písomnou formou. Žalovaný faktúrou č. XXXX/XXXX zo dňa 13.11.2009 vyúčtoval žalobcovi náklady na opravu terminálu G. - K. O. XX vo výške 15.144,67 Eur so splatnosťou dňa 27.11.2009. Žalovaný listom zo dňa 22.12.2009 označeným ako „Oznámenie o započítaní vzájomných pohľadávok“ (č.l. 38) jednostranne započítal svoju pohľadávku z faktúry č. XXXXXXXX (15.144,67 Eur) s pohľadávkou

žalobcu (nie je predmetom konania) z faktúry č. XXXXX (11.852,20 Eur), ďalej ako zápočet I. Žalovaný listom zo dňa 22.12.2009 označeným ako „Oznámenie o započítaní vzájomných pohľadávok“ (č.l. 40) jednostranne započítal svoju pohľadávku z faktúry č. XXXXXXXX - zostatok vo výške 3.292,47 Eur s pohľadávkou žalobcu z faktúry č. XXXXX (8.073,40 Eur), ktorá je predmetom konania, vo výške započítanej sumy 3.292,47 Eur. Rozdiel na strane záväzkov žalovaného ostal vo výške 4.780,93 Eur, ďalej ako zápočet II. Žalovaný následne listom zo dňa 23.12.2009 označeným ako „Oznámenie o započítaní vzájomných pohľadávok“ (č.l. 39) jednostranne započítal svoju pohľadávku z faktúry č. XXXXXXXX (7.715,07 Eur) s pohľadávkou žalobcu z faktúry č. XXXXX (4.780,93 Eur - zostatok), ďalej ako zápočet III. Žalobca vo svojom stanovisku zo dňa 9.5.2014 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že zápočet I. bol Okresným súdom Bratislava II v konaní sp. zn. 25 Cb 41/2011 vyhlásený za neplatný. Ďalším zápočtom - zápočtom II. sa žalovaný snažil započítať zvyšok faktúry č. XXXXXXXX na sumu 3.292,47 Eur s faktúrou žalobcu č. XXXXX, ktorá je predmetom sporu, teda analogicky aj tento zápočet je neplatný. Žalovaný mal uskladnený tovar u žalobcu, ktorý odmietal prevziať a žiadal žalobcu, aby si ho odkúpil, keď žalobca odmietol, žalovaný bez právneho dôvodu vystavil na tento tovar faktúru č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur. Následne zápočtom III. sa žalovaný snažil započítať zvyšok faktúry č. XXXXX, ktorá je predmetom konania, t.j. sumu 4.780,93 Eur s faktúrou č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur, aj v tomto prípade ide o neplatný zápočet. Nakoniec si žalovaný tovar od žalobcu prevzal dňa 12.5.2010, o čom svedčí zápisnica o vyskladnení tovaru zo dňa 12.5.2010. Právny zástupca žalovaného (C.. C. T.) na pojednávaní dňa 21.10.2014 uviedol, že pohľadávky žalovaného voči žalobcovi vznikli v zmysle fa č. XXXXXXXX z titulu refakturácie nákladov za opravu terminálu v J. - G., K. O. Č.. XX v zmysle zmluvy o spoločnom postupe pri nájme nehnuteľností a práve jej odkúpenia zo dňa 10.6.2005. Ďalej faktúra č. XXXXXXXX z titulu fakturácie tovaru, ktorý žalobca v zmysle zmluvy o zásobovaní čerpacích staníc JURKY zo dňa 1.1.1999 v znení neskorších dodatkov nedodal a ani tovar nevrátil riadne a včas žalovanému. Oprávnenosť uplatnených pohľadávok preukazuje žalovaný fa č. XXXXXXXX, listinnými dokladmi, a to kompletným materiálom k stavbe K. O. Č.. XX. V konaní navrhol vykonať znalecké dokazovanie znalcom z oblasti stavebníctva, ktorý by presne preukázal výšku vynaložených nákladov žalovaného na prospech žalobcu, ktoré v zmysle zmluvy o spoločnom postupe pri nájme nehnuteľností a práve jej odkúpenia mal právo refakturovať, resp. uplatniť si ich u žalobcu. Nová právna zástupkyňa žalovaného (C.. B. J.) vo svojom písomnom podaní uviedla, že žalovaný spochybňuje vznik a existenciu pohľadávky z faktúry č. XXXXX, nakoľko v zmysle Dodatku č. 4 ku kúpno-predajnej zmluve mala by fakturácia pripísaná na účet žalovaného odsúhlasená dvomi fyzickými osobami, p. D. a p. K., toto kritérium nebolo zrušené ani neskoršími dodatkami k zmluve, a teda ostalo platné až do skončenia záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Faktúra č. XXXXX nebola nikdy vystavená oprávnene, nakoľko neexistuje relevantný podklad faktúry, ktorý nebol nikdy vystavený a odsúhlasený oboma určenými fyzickými osobami. Listina vystavená dňa 27.8.2009 s názvom Logistické náklady, na základe ktorej žalobca vystavil faktúru nie je relevantným podkladom, nakoľko nebola odsúhlasená oprávnenými osobami, resp. druhou osobou, p. K.. Zápočet pohľadávok nemožno v žiadnom prípade považovať za uznanie dlhu zo strany žalovaného. Žalovaný od začiatku (od doručenia faktúry) nesúhlasil s pohľadávkou, avšak z dôvodu právnej istoty voči pohľadávke započítal svoje vzájomné pohľadávky. Zápočtom 1 ani zápočtom 2 žalovaný v žiadnom prípade neprejavil vôľu uznať spornú pohľadávku. Ďalej sa vyjadrila k faktúre č. XXXXXXXX na sumu 15.144,67 Eur, vystavenej žalovaným za práce na rekonštrukcii skladu a uviedla, že všetky práce naviac boli zrealizované výlučne na základe osobitných požiadaviek žalobcu, práce naviac boli odsúhlasené na kontrolných dňoch osobami zúčastnenými na týchto kontrolných dňoch, či už v písomnej alebo v ústnej forme. K faktúre č. XXXXXXXX na hodnotu uskladneného tovaru vo výške 7. 715,07 Eur vystavenej žalovaným uviedla, že žalovaný nepopiera, že si dňa 12.5.2010 prevzal od žalobcu vyskladnený tovar . Zásobovanie čerpacích staníc žalovaného podľa kúpno-predajnej zmluvy a zmluvy o zásobovaní patrilo do výlučnej kompetencie a pod výlučnú zodpovednosť žalobcu (bod 3 Dodatku č. 1, bod 4 Dodatku č. 2 ku kúpno-predajnej zmluve), v zmysle týchto ustanovení zásobovanie a skladovanie tovaru malo prebiehať tak, aby kontrolné orgány neuložili v súvislosti so zásobovaním alebo skladovaním čerpacích staníc žiadne postihy s tým, že ak tieto budú uložené, bude ich znášať v celom rozsahu žalobca. Žalovaný zistil, že žalobca tieto povinnosti porušoval; v súvislosti s uskladneným tovarom, ktorý bol žalovanému odovzdaný dňa 12.5.2010 na základe zápisnice o vyskladnení žalovaný zistil, že tovar je znehodnotený a je nepredajný z dôvodu, že bol po záruke, v poškodenom alebo znečistenom obale, alebo musel byť vyradený z iného dôvodu. Preto bol žalovaný povinný tento tovar zlikvidovať. Žalobca porušením svojich povinností týkajúcich sa zásobovania čerpacích staníc žalovaného s odbornou starostlivosťou, ako aj porušením zákonnej prevenčnej povinnosti podľa ust. § 415 spôsobil žalovanému škodu, a to vo výške hodnoty

uskladneného tovaru. To znamená, že pohľadávka - faktúra č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur predstavuje pohľadávku na náhradu škody spôsobenej žalovanému porušením povinnosti žalobcu. Vzhľadom na skutočnosť, že odovzdanie uskladneného tovaru žalovanému dňa 12.5.2015 nemá žiadny dopad na vznik a trvanie pohľadávky - faktúry č. XXXXXXXX, preto nemôže mať táto skutočnosť žiadny dopad ani na platnosť (neplatnosť) zápočtu 2. K vyjadreniu právnej zástupkyne žalovaného sa na pojednávaní dňa 21.5.2015 vyjadrila právna zástupkyňa žalobcu ktorá uviedla, že žalovaný vo vyjadrení podsúva názor, že dlh nikdy neuznal, ale uznal faktúru ako takú, nerozporoval jej výšku, čoho dôkazom je aj zápisnica z predchádzajúceho pojednávania. Aj v konaní 25Cb/41/2011 tiež žalovaný nerozporoval výšku faktúry, uznal ju ako takú, čoho dôkazom je aj započítací prejav zo strany žalovaného, nebude predsa započítavať pohľadávku, ktorú neuznal. K výkladu ustanovenia zo zmluvy o spoločnom postupe pri nájme nehnuteľnosti a práve jej odkúpenia uviedla, že v zmluve v odseku 1, prvá odrážka je uvedené, že žalovaný sa zaväzuje, že zrekonštruuje predmetnú nehnuteľnosť na základe cenovej kalkulácie v sume 830.000,- Sk, táto suma môže byť navýšená na základe vzniknutých požiadaviek zo strany žalobcu, žalovaného, alebo G. G., avšak musí byť odsúhlasená na kontrolnom dni všetkými účastníkmi písomnou formou. Výklad žalovaného, že navýšenie zmluvne dohodnutého limitu malo byť odsúhlasené účastníkmi toho ktorého kontrolného dňa je absurdný, nakoľko keď účastníci predmetnej zmluvy môžu túto sumu navýšiť na základe ich vzniknutých požiadaviek, je absurdné a nezmyselné, aby im túto cenovú kalkuláciu schvaľoval niekto iný. Podľa dokladov sa kontrolných dní zúčastňoval žalobca, p. I. za žalovaného, nezúčastňoval sa ho predseda G. G. W.. G.. K faktúre vystavenej žalovaným č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur za tovar uviedla, že ustanovenie dodatku č. 1 hovorí o tom, že budú prevedené inventúry tovarov, ktoré sa aj pravidelne konali v sklade žalobcu a žalobca mal so žalovaným takú nepísanú dohodu, že pokiaľ sa bude v obchode nachádzať tovar mesiac pred stratou záruky, upozorní žalobca žalovaného a žalovaný si tovar prevezme a vo svojej dispozícii s ním naloží. Pokiaľ toto žalovaný neurobil, tak žalobcovi neostávalo nič iné, len tovar, ktorý bol poškodený, po exspirácii stiahnuť a doviezol sa do skladu žalobcu, ale sám žalovaný si v inventúrnom súpise tovar prehodil v rámci inventúry ako pozáručný tovar. Vo vyjadrení žalovaný cituje dodatok č. 2 k zmluve, kde je v čl. 4 uvedené, že vzhľadom na opakované zistenia kontrolných orgánov na tovare v shopoch čerpacích staníc žalovaného budú všetky finančné postihy odpočítané z provízie. Toto ustanovenie do dodatku č. 2 nepatrí, pretože žalobca nemal nikdy žiadnu zmluvu uzatvorenú so žalovaným, ktorá by ho zaväzovala na ďalšiu manipuláciu s tovarom, ktorý sa nachádzal v obchode. Tento článok žiadal žalobca zo zmluvy vypustiť, žalovaný žiadne argumenty žalobcu neprijal. Čo sa týka zmluvy o spoločnom postupe pri nájme nehnuteľnosti, kde bolo o.i. uvedené, že zmluva môže byť navýšená na základe vzniknutých požiadaviek, avšak musí byť odsúhlasená všetkými účastníkmi písomnou formou uviedol, že zmluvu podpisoval a znenie zmluvy chápal tak, že na kontrolnom dni musí byť navýšenie odsúhlasené účastníkmi zmluvy žalobcom a žalovaným. Kontrolných dní bolo v počte 7, žalobca sa zúčastnil každého. K vyjadreniu žalobcu, že samotnú faktúru odsúhlasil a podpísal konateľ žalovaného uviedla, že konateľ žalovaného podpísal jedine listinu logistické náklady, avšak nie ako podklad pre výpočet provízie, podpísal to ako prehľad jednotlivých tovarov (nie je tam zohľadnená časť tovarov, ktorá nebola predaná, pričom provízia sa mala počítať z reálne predaného tovaru) a predmetnú faktúru nepodpísal. Štatutárny zástupca žalovaného W.. C. I. vo svojej výpovedi uviedol, že zmluvu o spoločnom postupe pri nájme nehnuteľností zo dňa 10.6.2005 za žalovaného podpísal on ako konateľ a aj predkladateľom zmluvy bol žalovaný. K otázke navýšenia nákladov, ktoré mohli byť len na základe odsúhlasenia na kontrolnom dni všetkými účastníkmi písomnou formou uviedol, že zmluva je jednoducho postavená, tak aj jej výklad bol veľmi široký a tak aj prebiehalo jej uplatnenie v praxi pri rekonštrukcii skladu. Čo sa týka výkladu odsúhlasenia navýšenia sumy, toto malo byť odsúhlasené na tom ktorom kontrolnom dni všetkými prítomnými účastníkmi na kontrolnom dni, nie účastníkmi zmluvy. V prvej fáze stavby bol účastníkom kontrolných dní žalovaný - p. C. za žalovaného. Boli tam aj iní pracovníci žalovaného. Na kontrolnom dni bol vždy prítomný dodávateľ - Rekostav, p. P., alebo subdodávateľ, ďalej to bol žalobca, ktorý bol prítomný v prvej fáze osobne a v poslednej fáze bola prítomná aj p. D. - C., resp. tam mohol byť prítomný nejaký vodič, za G. G. sa zúčastnil p. G.Ž. asi 2x. Podklady pre logistické náklady boli spracované na základe predaja jednotlivých čerpacích staníc a predaja olejov a mazív vo veľkoobchode. Žalobca vo svojej evidencii mal spätnú kontrolu nad predajom, pretože mal informácie o zásobovaní čerpacích staníc, o tovare ktorý bol dodaný na čerpaciu stanicu a mal vo svojej evidencii ako nákupnú, tak i predajnú cenu, čiže si vedel vypočítať obchodnú maržu on sám. Nikdy nevznikol zásadný problém medzi žalobcom a žalovaným v otázke výšky vypočítanej provízie a niektoré pripomienky či chyby, ktoré sa stali vo výpočte boli upravené v nasledujúcom období. Uviedol že doklad logistické náklady zo dňa 27.8.2009 podpísal on ako konateľ žalovaného a nie p. K., nakoľko sa stala kontrolná chyba, tento podklad nemal ísť v takom rozsahu v akom bol skoncipovaný, mal byť očistený o nevrátený

tovar. Podpísal to z dôvodu, aby bol nejaký prvotný podklad pre fakturáciu, druhý krok nebol urobený (odrátaný nevrátený tovar). Logistické náklady podpisoval ako štatutárny zástupca žalovaného, pretože sa jednalo o konečný stupeň, ktorému predchádzalo schvaľovanie a kontrola iných zložiek. Svedkyňa I. D. k inventúre konanej dňa 12.5.2010 uviedla, že do skladu žalobcu prišli pracovníčky žalovaného a prišli si prevziať tovar, jednalo sa o tovar, ktorý patril žalovanému. Tovar sa nachádzal v sklade žalobcu preto, lebo žalobca vykonával žalovanému zásobovací servis. Tovar, ktorý mal mesiac pred spotrebou sa v rámci čerpacích staníc rozdelil na menšie tovary a predávali sa v rámci iných čerpacích staníc. Tovar, ktorý bol tesne pred dátumom spotreby sa stiahol z čerpacích staníc kvôli Štátnej obchodnej inšpekcii, následne sa žalobcovi vracal tovar, ktorý už bol po záruke a na príkaz žalovaného sa uskladnil v sklade žalobcu, práve kvôli Štátnej obchodnej inšpekcii. Stalo sa, že vedúci čerpacej stanice dal nový tovar pred starší a žalobca nemal ako zabrániť tomu, aby starší tovar neprešiel zárukou. Po výmene vedúcich v rámci čerpacej stanice sa stalo, že nový vedúci prevzal čerpaciu stanicu a zistil, že je tam starý tovar. Následne prišla p. T. a povedala, že žalobca nemôže tovar nechať po záručnej dobe na čerpacej stanici a má ho dať do skladu. Žalobca nesúhlasil s tým, aby bol zodpovedný za tovar, ktorý sa po skončení spotreby umiestnil v sklade žalobcu, nakoľko sa vždy jednalo o tovar žalovaného a žalobca nikdy nemal zmluvu so žalovaným o skladovaní tovaru. Tovar skončil v sklade žalobcu zo začiatku na základe príkazu p. I. a následne sa to stalo praxou. Následne p. T. v sídle spoločnosti žalovaného preradila pozáručný tovar z normálneho tovaru a označila ho ako tovar pozáručný a na žiadnej inej inventúre netrval žalovaný na tom, aby žalobca tovar zaplatil. Žalovaný si prišiel dňa 12.5.2010 prevziať tovar zo skladu žalobcu. Boli to konkrétne pracovníčky žalovaného p. G. a p. N. ktoré potvrdili, že firma žalovaného nemá už žiadny iný tovar na sklade žalobcu. Tovar bol pozáručný, poškodený, ale bol tam aj dobrý tovar, ale väčšinou bol tovar horší. Právna zástupkyňa žalovaného doložila do spisu dňa 22.12.2015 o.i. aj listinné doklady, a to zápisy z kontrolných dní a v podaní uviedla, že zo zápisu z kontrolného dňa zo dňa 4.7.2005 (č.l. 320) vyplýva, že boli písomne žalobcom, žalovaným a ďalšími zúčastnenými osobami odsúhlasené niektoré práce naviac, a to konkrétne vstupné automatické dvere, náter podlahy poteru - farbou na betón, zo zápisu z kontrolného dňa zo dňa 18.7.2005 (č.l. 322) vyplýva, že boli odsúhlasené práce naviac, a to osadenie vstupných automatických dverí. Ďalej doložila fotokópiu listu žalobcu zo dňa 14.7.2009 (č.l. 333), ktorý je podľa nej uznanie dlhu zo strany žalobcu čo do dôvodu i výšky, v liste mal žalobca uznať, že došlo k prekročeniu pôvodnej cenovej kalkulácie, a to zo sumy 830.000,- Sk bez DPH na sumu 1.000.000,- Sk bez DPH, čo predstavuje cca sumu vo výške 1.200.000,- Sk vrátane DPH. Týmito dokladmi mal žalovaný preukázať, že došlo žalobcom, žalovaným a ďalšími osobami zúčastnenými na kontrolných dňoch písomne k odsúhlaseniu minimálne prác naviac vo výške 165.935,- Sk bez DPH, ktoré neboli zahrnuté do pôvodne dohodnutej cenovej kalkulácie a cenového limitu dohodnutého na sumu 830.000,- Sk bez DPH. K podaniu právnej zástupkyne žalovaného sa písomne podaním dňa 8.3.2016 vyjadrila právna zástupkyňa žalobcu a uviedla, že žalovaný podáva v poradí už piate vyjadrenie v danej veci, pričom každé z vyjadrení obsahuje nové skutkové tvrdenia. Podaním vzniesla právna zástupkyňa námietku premlčania z dôvodu, že refakturáciu subdodávateľských faktúr je možné na súde uplatniť v rámci 4-ročnej premlčacej doby, za predpokladu, že refakturácia je oprávnená, resp. jej oprávnenosť je aj preukázaná, čo sa nestalo. Ohľadom námietky premlčania uviedla, že žalovaný považuje námietku premlčania za bezdôvodnú, žalovaný nevie odkedy má 4-ročnú premlčaciu lehotu počítať, či od splatnosti subdodávateľských faktúr alebo od uzavretia zmluvy, nakoľko toto nie je zrejmé z podania žalobcu. Žalovaný tvrdí, že premlčacia doba na náhradu nákladov na rekonštrukciu skladu neuplynula. Žalovaný toto svoje tvrdenie opiera o ust. § 392 ods. 1 Obch. zák.. V zmysle tohto ust. platí, že premlčacia doba začína plynúť od splatnosti záväzku, pričom doba splatnosti bola určená v zmluve o spoločnom postupe pri nájme nehnuteľností na obdobie 5 rokov. Poukázala na listinu - list žalobcu zo dňa 14.7.2009 (č.l. 333), ktorý je podľa vyjadrenia žalovaného uznanie dlhu a tento má vplyv na plynutie premlčacej doby, nakoľko uznaním dlhu začína plynúť nová premlčacia lehota. Súd posúdil právny vzťah medzi účastníkmi konania ako obchodnozáväzkový vzťah. Podľa § 1 ods. 1 Obch. zák. tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

Podľa § 1 ods. 2 Obch. zák. právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podlá zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

Podľa § 269 ods. 2 Obch. zák., účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

Podľa § 266 ods. 1 až 4 Obch. zák. prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

V prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.

Pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.

Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.

Podľa § 323 ods. 1 Obch. zák., ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Podľa § 580 Obč. zák. ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Podľa § 358 Obch. zák. na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.

Podľa § 387 ods. 1 Obch. zák. právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.

Podľa § 391 ods. 1 Obch. zák. pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa § 397 Obch. zák. ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 365 Obch. zák., dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.

Podľa § 369 ods. 1 Obch. zák., ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák., ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola v období od 13.5.2009 do 12.4.2011 vo výške 1 % ročne.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd v konaní za preukázané, že nárok žalobcu je dôvodný, a preto mu v plnom rozsahu vyhovel. Medzi účastníkmi konania došlo k platnému uzavretiu takzvaných nepomenovaných zmlúv v zmysle § 269 ods. 2 Obch. zák., keďže účastníci v nich dostatočným spôsobom určili predmet svojich záväzkov. Cenu poskytnutého plnenia - províziu žalobca vyúčtoval faktúrou č. XXXXX, ktorú žalovaný v lehote splatnosti neuhradil, nakoľko si voči nej započítal svoj nárok na refakturáciu nákladov na opravu terminálu G. vo výške 15.144,67 Eur (faktúra č. XXXX/ XXXX) a fa č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur za nedodanie tovaru na čerpacie stanice. Ako prvé si žalovaný započítal pohľadávku z fa č. XXXXXXXX na sumu 15. 144,67 Eur s fa žalobcu (nie je predmetom konania) č. XXXXX na sumu 11.852,20 Eur (zápočet I). Rozdiel na strane pohľadávok žalovaného predstavovala suma 3.292,47 Eur. Následne žalovaný vykonal druhý zápočet, a to pohľadávku žalovaného z fa č. XXXXXXXX v zostávajúcej časti 3.292,47 Eur započítal s pohľadávkou žalobcu z fa č. XXXXX na sumu 8.073,40 Eur vo výške 3.292,47 Eur (zostalo 4.780,93). Posledným zápočtom žalovaný započítal svoju pohľadávku z fa č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur s dátumom splatnosti 5.1.2010 s pohľadávkou žalobcu, ktorá zostala vo výške 4.780,93 Eur. Písomne zachytený prejav žalovaného na liste zo dňa 22.12.2009 a v liste zo dňa 23.12.2009 - Oznámenie o započítaní vzájomných pohľadávok posudzujúc ho podľa jeho obsahu a vôle konajúcej osoby, má charakter písomného uznania konkrétneho záväzku. Prejavená vôľa žalovaného započítať svoje pohľadávky voči pohľadávke žalobcu stačí na to, aby bol úkon akceptácie pohľadávky žalobcu vykonaný žalovaným platný, pretože z neho vyplýva vôľa a úmysel žalovaného uznať pohľadávku žalobcu, avšak túto nezaplatiť, ale spôsobiť jej zánik inak. Aj keď sa na uvedených písomnostiach nenachádza slovné spojenie „uznanie záväzku“, neznamená to, že takéto podanie nespĺňa náležitosti podľa ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka. Žalovaný v pôvodnom vyjadrení k žalobe zo dňa 30.1.2014 ako aj na pojednávaní, kde bol prítomný predchádzajúci právny zástupca žalovaného C.. C. T. nepopieral výšku žalovanej pohľadávky, ale uvádzal, že došlo k zániku záväzku jednostranným započítaním, a to zo dňa 22.12.2009 a dňa 23.12.2009. K písomnému vyjadreniu zo dňa 30.12.2014 zároveň žalovaný pripojil tri jednostranné zápočty, ktoré preukazujú vôľu žalovaného urobiť započítací prejav svojich pohľadávok voči pohľadávke žalobcu. Pokiaľ by žalovaný pohľadávku žalobcu neuznal, nebolo by čo započítať. Navyše pravdivosť týchto vyjadrení preukazujú aj samotné tri zápočty, ktoré boli doložené do spisu samotným žalovaným v rámci vyjadrenia. Nakoniec aj sám konateľ žalovaného W.. I. na pojednávaní uviedol, že došlo k zápočtu, nakoľko mu to bolo poradené. Preto tvrdenia právnej zástupkyne žalovaného, v ktorých spochybňovala nielen výšku, ale aj vznik pohľadávky žalobcu považoval súd vzhľadom na predchádzajúce tvrdenia a vyjadrenia žalovaného spolu s doloženými dokladmi - zápočtami za účelové. Preto sa súd ako prvé vysporiadal so započítacím prejavom žalovaného. Žalovaný nenamietal nesprávne účtovanú cenu plnenia - províziu ani samotnú faktúru, ktorú riadne prevzal dňa 24.9.2009 konateľ žalovaného W.. I., prílohou k faktúre bol doklad - logistické náklady zo dňa 27.8.2009. Žalovaný faktúru nerozporoval. Žalobca faktúru vystavil na podklade údajov, ktoré mu odsúhlasil a predložil samotný žalovaný. Podstatnou sa tak stala otázka, či započítanie pohľadávky žalovaným vo vzťahu k faktúre č. XXXXXXXX na sumu 15.144,67 Eur bolo vykonané platne, a tým došlo k zániku pohľadávky žalobcu. Podľa Zmluvy o spoločnom postupe pri nájme nehnuteľnosti a práve jej odkúpenia sa žalovaný zaviazal „zrekonštruovať predmetnú nehnuteľnosť v intenciách dohody s prenajímateľom a nájomcom na základe cenovej kalkulácie v sume 830.000,00 Sk bez DPH, ktorá tvorí prílohu tejto dohody. Táto suma môže byť navýšená na základe vzniknutých požiadaviek zo strany žalovaného, žalobcu alebo G.O. K. G., avšak musí byť odsúhlasená na kontrolnom dni všetkými účastníkmi písomnou formou.“ Z predložených zápisov z kontrolných dní vyplýva, že iba na kontrolnom dni dňa 4.7.2005 (č.l. 330) boli uvedené naviac práce (osadenie mreží na vonkajšie okná, náter podlahy poteru - farbou na betón, vstupné automatické dvere), avšak bez toho, aby bola zároveň uvedená a odsúhlasená cena týchto prác účastníkmi zmluvy písomne, tak ako bolo dohodnuté v zmluve. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by mu vznikol nárok na refakturáciu nákladov účtovaných faktúrou č. XXXX/XXXX v sume 15.144,67 Eur, nakoľko nepreukázal písomné odsúhlasenie prác naviac účastníkmi zmluvy. Žalobca k výkladu zmluvy o spoločnom postupe pri nájme nehnuteľnosti uviedol, že znenie zmluvy chápal tak, že zmluva môže byť navýšená na základe vzniknutých požiadaviek, avšak musí byť odsúhlasená všetkými účastníkmi zmluvy na kontrolnom dni. Súd posudzoval výklad prejavu vôle v súlade s § 266 ods. 2, ods. 3 Obch. zák. ako aj podľa logického významu znenia zmluvy a mal, zato, že navýšenie nákladov musí byť odsúhlasené na kontrolnom dni, ale všetkými účastníkmi zmluvy. Navyše zo zápisov z kontrolných dní založených v spise vyplýva, že účastníci toho ktorého kontrolného dňa podpisovali zápis ako prezenčnú listinu, a nie ako odsúhlasenie navýšenia nákladov. Žalobca pritom formou mesačných splátok uhradil celkovo 1.000.000,- Sk (33.193,92 Eur). Pohľadávku žalovaného z faktúry č. XXXXXXXX na sumu 15.144,67 Eur tak súd vyhodnotil ako nedôvodnú

a následné započítanie č. I. zo dňa 22.12.2009 (kde bol zostatok 3.292,47 Eur) a zápočet č. II. zo dňa 22.12.2009 (kde žalovaný započítal zostatok 3.292,47 Eur) ako neplatné. Čo sa týka ďalšieho zápočtu zo dňa 23.12.2009, ktorým žalovaný započítal fa č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur so zostatkom z fa č. XXXXX vo výške 4.780,93 Eur, tento súd rovnako vyhodnotil ako neplatný, čím k zániku celkovej pohľadávky žalobcu voči žalovanému nedošlo. Žalovaný nemal právny dôvod na vystavenie faktúry č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur, nakoľko mu to nevyplývalo ani z kúpno-predajnej zmluvy a zmluvy o zásobovaní čerpacích staníc uzavretej medzi účastníkmi konania. Žalobcovi zo žiadneho ustanovenia zmluvy nevyplývala povinnosť odkúpiť uskladnený tovar. V zmysle Dodatku č. 1 k zmluve bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že budú prevedené inventúry tovarov, ktoré sú bez pohybu a sú nepredajné (po záručnej dobe, pokazené zlým skladovaním a pod.). Z listinného dokladu, a to zápisnice o vyskladnení zo dňa 12.5.2010 (č. l. 53) vyplýva, že v sklade žalobcu bolo vykonané odovzdanie tovaru podľa inventárneho zápisu a inventúrna komisia potvrdila, že žalobca týmto dňom (12.5.2010) nemá fyzicky uskladnený žiadny tovar vo vlastníctve žalovaného. Tento doklad podpísala za žalovaného X. N. a žalobca. V zápise z inventúry zo dňa 12.5.2010 a príloh (č. l. 101-107) je špecifikovaný tovar, ktorý bol vyskladnený za prítomnosti pracovníčok žalovaného a svedkyne I. D.. V prílohách je špecifikovaný tovar po ukončení záruky - vyradený, ďalej tovar nepredajný v poškodenom znečistenom balení - vyradený a tovar nevhodný a neprevzatý na čerpacej stanici - vyradený. Inventúra bola prevedená, o čom svedčí aj zápis z inventúry a zápisnica o vyskladnení. Žalobca nemal žiadnu zmluvnú povinnosť dohliadať na tovar a jeho manipuláciu v obchodoch a nemal žiadnu zodpovednosť za to, pokiaľ sa v obchodoch čerpacích staníc nachádzal tovar po záruke alebo poškodený. Bolo na žalovanom, aby si tovar, ktorý bol v jeho vlastníctve kontroloval a dohliadal na skladovanie a záruku. Z vystavenej faktúry nevyplýva, že by sa malo jednať o finančný postih zo zistenia kontrolných orgánov, kedy podľa Dodatku č. 2 k zmluve by mal žalovaný nárok na odpočítanie finančných postihov z provízie. Žalovaný teda nebol oprávnený vystaviť faktúru č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur za tovar podľa prílohy k faktúre, nakoľko žalobca nebol povinný tento tovar od žalovaného odkúpiť a nebol ani povinný na tento tovar dohliadať. Vyskladnením a odovzdaním tovaru sa povinnosť žalobcu skončila. Žalobca neporušil žiadnu povinnosť ani zmluvnú, ani zákonnú prevenčnú (§ 415 Obč. zák.) a žalovaný nepreukázal ani vznik škody vo výške hodnoty uskladneného tovaru. Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní namietala výsluch svedkyne I. D., ktorá je manželkou žalobcu. Súd nevyhovel návrhu právnej zástupkyne žalovaného a vypočul svedkyňu I. D.. Aj za stranu žalovaného mala byť vypočutá svedkyňa W.. I. T. a mala byť vykonaná konfrontácia svedkýň. Svedkyňa W.. I. T. sa na pojednávanie nedostavila, cestou právnej zástupkyne žalovaného sa ospravedlnila a právna zástupkyňa žalovaného uviedla v podaní zo dňa 4.3.2016, že žalovaný netrvá na výsluchu svedkov ním navrhovaných a netrvá ani na výsluchu svedkyne W.. I. T.. Právna zástupkyňa žalovaného spochybnila vznik a existenciu pohľadávky (napriek tomu, že predchádzajúci právny zástupca uviedol, že pohľadávku nerozporuje, ale zanikla započítaním), a to z dôvodu, že podklad pre výpočet a fakturáciu provízie nebol odsúhlasený v zmysle Dodatku č. 4 dvoma oprávnenými fyzickými osobami, a to žalobcom a G.. K.. Namietal taktiež, že podklad pre fakturáciu - logistické náklady nie sú relevantným podkladom faktúry. Z dôvodu právnej istoty a opatrnosti však žalovaný započítal dve svoje vzájomné pohľadávky s pohľadávkou žalobcu. Súd má zato, že žalovaný dobrovoľne vykonal započítací prejav voči pohľadávke žalobcu, pokiaľ by to bolo - ako tvrdí právna zástupkyňa žalovaného, len „z dôvodu právnej istoty“, tak by túto skutočnosť namietal minimálne pri prvom úkone, a to vo vyjadrení zo dňa 30.1.2014 a nedokladal by do spisu listinné doklady - započítacie prejavy. Prípadne na prvom pojednávaní by túto skutočnosť uviedol do zápisnice. Z listinného dokladu - logistické náklady (č. l. 21) zo dňa 27.8.2009 vyplýva, že tento doklad je podpísaný samotným konateľom žalovaného, je pravdou, že nie je podpísaný žalobcom a p. K.. Avšak aj z listinných dokladov doložených žalobcom na preukázanie zaužívanej praxe medzi účastníkmi konania (č. l. 232

- 277) vyplýva, že ani iné listinné doklady - logistické náklady alebo provízie neboli podpísané dvoma oprávnenými osobami a boli zo strany žalovaného všetky uhradené. Vo väčšine boli provízie, ktoré sa neskôr označovali ako logistické náklady podpísané konateľom žalovaného W.. I. a opatrené pečiatkou žalovaného, ktorý ich odsúhlasoval. Konateľ žalovaného W.. I. uviedol, že logistické náklady zo dňa 27.8.2009 (č. l. 21) sa určite upravovali a bola vypracovaná alternatívna verzia, toto svoje tvrdenie však ničím nepreukázal. K námietke premlčania právnej zástupkyne žalobcu uplatnenej v podaní zo dňa 8.3.2016 za práce naviac na rekonštrukcii terminálu a k vyjadreniu právnej zástupkyne žalovaného k námietke premlčania na pojednávaní dňa 15.3.2016 súd uvádza, že tak ako bolo vyššie uvedené, súd považuje žalobný návrh za dôvodný a zápočty žalovaného z fa č. XXXXXXXX na sumu 15.144,67 Eur za neplatné, ale aj v prípade, ak by boli zápočty, ktoré sa faktúry týkajú platné, nárok žalovaného by bol premlčaný, nakoľko žalovaný z dôvodu refakturácie subdodávateľských faktúr vystavil žalobcovi faktúru č. XXXXXXXX na sumu 15.144,67 Eur, dňa 13.11.2009 so splatnosťou dňa 27.11.2009, t.j. po uplynutí

4-ročnej premlčacej lehoty, nakoľko faktúry subdodávateľov (č. l. 324, 328) boli splatné dňa 19.7.2005. K listinným dôkazom - čestným prehláseniam svedkyne X. N. a svedkyne W.. I. T., ktoré predložila právna zástupkyňa žalovaného je potrebné uviesť, že čestné prehlásenie nie je riadnym dôkazným prostriedkom v zmysle O.s.p. a súčasne nie je možné tieto čestné vyhlásenia považovať za výpovede svedkov, čestné prehlásenia nemôžu nahradiť výpoveď svedka, nakoľko neboli vykonané pred súdom a po zákonnom poučení. Vzhľadom k tomu, že týmito čestnými prehláseniami žalovaný nahrádzal výpoveď svedkov ako osôb, ktoré mali čestné prehlásenie urobiť, súd tento dôkazný prostriedok vyhodnotil ako nevierohodný a neprihliadal naň vzhľadom na to, že tento dôkazný prostriedok nemôže nahradiť výpoveď svedka, ktorá musí byť urobená pred súdom a po príslušnom poučení. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zák. ustanovení mal súd za preukázané, že nárok žalobcu je dôvodný, a preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 8.073,40 Eur. Rovnako povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania nastáva priamo zo zákona a nie je potrebné, aby veriteľ dlžníka na zaplatenie úroku vyzýval alebo tento vyčísľoval. Dôvodný je preto aj nárok žalobcu na úrok z omeškania za ním uplatnené obdobie (dňom nasledujúcim po dohodnutom termíne splatnosti), vo výške 9 % ročne, ktorý bol aj súdom za požadované obdobie priznaný. Súčasne súd v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. určil povinnosť žalovaného nahradiť strane žalobcu iné trovy konania vo výške 484,- Eur (zaplatený súdny poplatok) a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.522,84 Eur.

2. Proti tomuto rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal žalovaný. Poukázal na skutočnosť, že odvolanie podáva z dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p., taktiež z dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p.. Zdôraznil, že názor súdu prvej inštancie, že započítanie pohľadávok automaticky predstavuje uznanie dlhu podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka je nesprávny, čím je naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.. Uviedol, že žalovaný počas súdneho konania na podporu svojej argumentácie o nemožnosti automatického vnímania kompenzačných prejavov ako uznania dlhu poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, a to konkrétne na rozsudok NS ČR zo dňa 23.2.2011, sp. zn. 23Cdo/3552/2009 a uznesenie NS ČR zo dňa 24.7.2009, sp. zn. 23Cdo/3549/2007, ktorý žalovaný citoval vo vyjadrení zo dňa 12.5.2015. Uviedol, že napriek totožnosti úpravy inštitútu započítania a inštitútu uznania dlhu v rozhodnom čase v právnom poriadku Českej republiky a v právnom poriadku Slovenskej republiky súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo zaujal presne opačný názor oproti právnym záverom v citovaných rozhodnutiach. Žalovaný netvrdí, že by súd prvej inštancie bol povinný sa stotožniť so stanoviskom NS ČR vyjadreným v citovaných rozhodnutiach, avšak má riadne odôvodniť svoj odklon od tohto názoru. Pre úplné odignorovanie argumentácie žalovaného odvolávajúce sa na ustálenú judikatúru NS ČR považuje žalovaný odôvodnenie rozsudku za nepresvedčivé a nenaplňujúce požiadavky vyplývajúcej z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Mal zato, že nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie je aj v nesprávnom posúdení právnych následkov uznania dlhu. Ak by totiž zápočet 1. a zápočet 2. skutočne spĺňali náležitosti uznania dlhu podľa ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, súd prvej inštancie si nesprávne vyhodnotil, aké konzekvencie uznanie dlhu vyvoláva. Uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že dlh trval v čase jeho uznania, čo však neznamená, že dlžník sa nemôže brániť proti zaplateniu uznaného dlhu. Pri obrane dlžníka proti zaplateniu uznaného dlhu musí dlžník preukázať, že dlh nevznikol alebo že ho dlžník uznal omylom. Skúmanie opodstatnenosti a dôvodnosti uznaného nároku je stále na mieste a je stále úlohou súdu. Uznanie dlhu podľa názoru žalovaného zakladá výlučne vyvrátiteľnú prezumpciu a nie vyvrátiteľnú fikciu.

3. Žalovaný má zato, že súd prvej inštancie si uznanie dlhu v skutočnosti vyhodnotil ako nevyvrátiteľnú fikciu trvania dlhu, a preto nepripustil správnosť argumentácie žalovaného preukazujúcej opak, t.j. preukazujúcej nevzniknutie pohľadávky. Uvedeným postupom súdu prvej inštancie opäť je naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p..

4. Skutkový záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nenamietal nesprávne účtovanú cenu plnenia - províziu ani samotnú faktúru, ktorou žalobca vyúčtoval pohľadávku, je v priamom rozpore s priebehom súdneho konania, ako aj s dôkazmi vykonanými počas súdneho konania. Zdôraznil, že poukazuje na zápisnicu z pojednávaniu uskutočneného dňa 20.10.2015, počas ktorého bol vypočutý konateľ žalovaného. Zo strán 3 a 4 zápisnice z pojednávania zo dňa 20.10.2015 jednoznačne vyplýva, že žalovaný spochybnil vznik pohľadávky a že namietal zákonnosť a správnosť faktúry, ktorou žalobca vyúčtoval pohľadávku, a to z dôvodu, že jej príloha nebola podpísaná na to oprávnenou osobou. Medzi dôkazmi vykonanými počas súdneho konania vrátane výsluchu konateľa žalovaného a medzi skutkovým

stav zisteným súdom prvej inštancie ohľadom nenamietania vzniku pohľadávky a oprávnenosti faktúry je zjavný rozpor, čím je naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p..

5. Má zato, že takýto postup súdu je zjavne arbitrárny a porušuje právo účastníkov na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces.

6. Za účelom posúdenia otázky platnosti, resp. neplatnosti zápočtu 1. bolo potrebné sa zaoberať otázkou oprávnenosti pohľadávky žalovaného, ktorou žalovaný vyúčtoval náklady na tzv. práce naviac pri rekonštrukcii D. G.. Súd prvej inštancie pri posudzovaní otázky odsúhlasenia prác naviac sa dopustil viacerých závažných pochybení, a to keď konštatoval, že práce naviac boli uvedené len v zápise z kontrolného dňa zo dňa 4.7.2005 a neboli odsúhlasené účastníkmi zmluvy. Súd nevykonal a neprihliadal na zápis z kontrolného dňa 18.7.2005 a na prílohy zmluvy o spoločnom postupe obsahujúcom rozpis pôvodne zamýšľanej rekonštrukcie prác. Z uvedených dôkazov vyplýva, že práce naviac boli uvedené nielen zápise z kontrolného dňa zo dňa 4.7.2005, ale aj v zápise z kontrolného dňa zo dňa 18.7.2005, v ktorom je ako práca naviac uvedené osadenie vstupných automatických dverí. To, že ide o prácu naviac je zrejmé aj bez explicitného označenia prác naviac; táto práca totiž nebola zahrnutá do rozpisu pôvodne zamýšľaných prác inkorporovaného do prílohy zmluvy o spoločnom postupe. Uviedol, že súd prvej inštancie svojvoľne interpretoval listinný dôkaz - zmluvu o spoločnom postupe. V zmluve o spoločnom postupe je uvedené JURKI-HAYTON sa zaväzuje, že zrekonštruuje predmetnú nehnuteľnosť v intenciách dohody s prenajímateľom a nájomcom na základe cenovej kalkulácie v sume 830.000,- Sk bez DPH, ktorá tvorí prílohu tejto dohody. Táto zmluva môže byť navýšená na základe vzniknutých požiadaviek zo strany JURKI, SKAT alebo G. K. G., avšak musí byť odsúhlasená na kontrolnom dni všetkými účastníkmi písomnou formou. Zo strany 17 odsek 1 odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie predmetné ustanovenie zmluvy o spoločnom postupe interpretoval tak, že výška pôvodnej cenovej kalkulácie môže byť navýšená vtedy, ak cena prác a práce naviac sú písomne odsúhlasené účastníkmi zmluvy o spoločnom postupe. Žalovaný má zato, že z predmetného ustanovenia zmluvy o spoločnom postupe nevyplýva, že za odsúhlasenia navýšenia výšky pôvodnej cenovej kalkulácie možno považovať výlučne situáciu, kedy je odsúhlasená konkrétna nielen práca naviac, ale aj výška danej práce naviac. Takýto výklad sa javí ako absurdný, obzvlášť za situácie, že k odsúhlasovaniu jednotlivých prác malo dochádzať na kontrolných dňoch, pričom v čase ich odsúhlasovania ešte účastníci nevedeli ustáliť cenu danej práce naviac - cena vždy závisela od subdodávateľa. Žalovaný má zato, že na platné odsúhlasenie navýšenia výšky pôvodnej cenovej kalkulácie bolo postačujúce odsúhlasiť druh práce naviac a nie aj konkrétnu cenu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný má zato, že súd prvej inštancie neúplne a nesprávne zistil skutkový stav, pokiaľ ide o otázku v zápisoch, z ktorých kontrolných dní boli odsúhlasené práce naviac, nevykonal a neprihliadal na listinné dôkazy svedčiace v prospech žalovaného (zápis z kontrolného dňa z 18.7.2005, príloha zmluvy o spoločnom postupe) a nesprávne posúdil vykonaný dôkaz, keď účelovo a v rozpore s jej textáciou interpretoval Zmluvu o spoločnom postupe v časti ohľadom navýšenia pôvodnej cenovej kalkulácie. Uvedenými pochybeniami súdu prvej inštancie sú naplnené odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/, c/ a d/ O.s.p..

7. Za účelom zistenia oprávnenosti pohľadávky žalovaného 2, a teda za účelom posúdenia platnosti, resp. neplatnosti zápočtu 2. bolo potrebné na základe vykonaného dokazovania zistiť, ktorý subjekt niesol zodpovednosť za starostlivosť o to, aby na čerpacích staniciach žalovaného nebol tovar po záruke a poškodený tovar. Žalovaný mal zato, že v súvislosti so zisťovaním uvedenej podstatnej skutočnosti sa súd prvej inštancie dopustil viacerých pochybení a že neúplne a nesprávne zistil skutkový stav veci, pretože prihliadal výlučne na tvrdenia žalobcu a tvrdenia jeho C. - G.. D..

8. Zdôraznil, že súd neprihliadal na dôkazy svedčiace v prospech žalovaného, a to konkrétne neprihliadal na výsluch konateľa žalovaného uskutočnený na pojednávaní dňa 20.10.2015, neprihliadal na listinné dôkazy založené v súdnom spise - čestné prehlásenie W.. I. T. a čestné prehlásenie X. N., ktorých obsahom je objasnenie viacerých skutočností ohľadom spolupráce medzi žalobcom a žalovaným pri zásobovaní čerpacích staníc žalovaného, taktiež neprihliadal na listinné dôkazy založené v súdnom spise - Zmluvu o zásobovaní ČS, dodatok č. 1 ku kúpno-predajnej zmluve a dodatok č. 2 ku kúpno- predajnej zmluve. Medzi žalobcom a žalovaným síce nebola uzavretá žiadna samostatná zmluva o tom, že žalovaný je povinný nielen zásobovať čerpacie stanice tovarom, ale aj starať sa o to, aby na čerpacích staniciach nebol tovar po záruke alebo poškodený tovar, táto skutočnosť však implicitne vyplýva z viacerých ustanovení iných zmlúv a dokumentov uzavretých medzi žalobcom a žalovaným, na ktoré sa žalovaný počas súdneho konania odvoláva a ktoré sú špecifikované v bode II., podbod 2.2.,

písm. B/ vyjadrenia zo dňa 12.5.2015. Nevykonal žalovaným navrhnutý dôkaz - čestné prehlásenie W.. I. F., ktorý ako úzky spolupracovník žalobcu a žalovaného a ako subjekt zásobujúci čerpacie stanice žalovaného mal vedomosť o tom, kto zodpovedal za stav tovaru na čerpacích staniciach žalovaného.

9. Žalovaný spochybnil tiež stanovisko súdu prvej inštancie, že zápočet 2 zo dňa 23.12.2009 bol vykonaný pred splatnosťou pohľadávky žalovaného 2/, ktorá bola splatná dňa 5.1.2010. Má zato, že takýto názor je nesprávny a je v priamom rozpore s listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise. Mal zato, že je absolútne irelevantné aký dátum je uvedený na zápočte 2. Podstatné je, kedy bol zápočet 2 ako jednostranný adresovaný právny úkon perfektný a kedy nadobudol právne účinky. Zápočet 2 sa stal perfektným a vyvolal právne účinky až v deň, kedy sa dostal do dispozície adresáta, t.j. žalobcu, čo sa stalo dňa 13.1.2010, kedy bol žalobcovi doručený list žalovaného zo dňa 8.1.2010 s názvom „Oprava zápočtu z 23.12.2009“. Má zato, že aj v tomto prípade súd prvej inštancie neprihliadal na listinné dôkazy svedčiace v prospech žalovaného.

10. Jedným z kľúčových argumentov žalovaného ohľadom dôvodu nevzniknutia pohľadávky bol argument, že podmienkou vzniku práva žalobcu na províziu, teda podmienkou vzniku pohľadávky bolo vystavenie dokladu tzv. fakturácia pripísaná na účet žalovaného a jeho následné odsúhlasenie dvoma konkrétnymi fyzickými osobami - G.. D. S. G.. K., pričom bez existencie tohto dokladu nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na províziu v zmysle kúpno-predajnej zmluvy. Žalovaný v priebehu súdneho konania niekoľkokrát analogicky poukazoval na ustálenú prax všeobecných súdov, v zmysle ktorej platí, že ak sa zmluvné strany dohodnú, že nárok na odplatu vznikne, resp. odplata bude vypočítaná, resp. že faktúra na danú odplatu má byť vystavená na základe listiny schválenej konkrétnymi osobami, tak v prípade absencie takejto listiny schválenej konkrétnymi osobami danej zmluvnej strane nárok na odplatu vôbec nevznikne. Žalovaný v priebehu súdneho konania ako aj počas pojednávania konaného dňa 21.5. 2015 poukázal na uznesenie NS ČR zo dňa 25.10.2011.

11. Má zato, že súd prvej inštancie sa týmto argumentom riadne nezaoberal a nevysporiadal sa s ním presvedčivým spôsobom. Má zato, že súd sa musí riadne vysporiadať s každým argumentom účastníka relevantným pre rozhodnutie vo veci, a to bez ohľadu na čas vznesenia tohto argumentu ako aj bez ohľadu na to, či daným argumentom účastník konania potvrdzuje, dopĺňa alebo úplne mení svoju pôvodnú argumentáciu. Žalovaný má zato, že pochybenia súdu prvej inštancie uvedené v bodoch 4.6.1. až 4.6.4. tohto odôvodnenia možno subsumovať pod viaceré odvolacie dôvody, a to dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p..

12. Právny názor súdu prvej inštancie, že pokiaľ by mal žalovaný zato, že žalobca nemá nárok na žiadnu províziu, nenavrhoval by žalobcovi v rámci mimosúdneho vysporiadania žiadnu finančnú čiastku, ale trval by na svojej obrane, považuje žalovaný za jeden z najzávažnejších právnych lapsusov, akých sa súd prvej inštancie pri posudzovaní a rozhodovaní sporu v súdnom konaní dopustil. Súd zneužil a absolútne dezinterpretoval snahu žalovaného ukončiť spor mimosúdne. Má zato, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil snahu žalovaného o zmierlivé vyriešenie veci, toto vyhodnotil prakticky ako uznanie nároku žalobcu na províziu. Postup súdu prvej inštancie navyše žalovaný hodnotí ako arbitrárny a ako rozporný s jedným zo základných pravidiel občianskeho súdneho konania, ktorým je pravidlo, že súd sa má vždy pokúsiť o zmierlivé vyriešenie sporu. Má zato, že súd prvej inštancie všeobecne uzavrel, že list žalobcu zo dňa 14.7.2009 nie je uznaním dlhu žalobcu, pretože nemá náležitosti podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka a ide len o reakciu na oznámenie o prerušení zmluvy. Má zato, že súd prvej inštancie svojím postupom porušil zásadu rovnosti účastníkov konania, ktoré je parciálnou súčasťou práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý súdny proces. Žalovanému bolo postupom súdu prvej inštancie odňaté jeho procesné právo vyplývajúce z ust. § 18 O.s.p., čím je naplnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.. Zdôraznil tiež, že súd prvej inštancie uzavrel, že pohľadávka žalovaného je premlčaná, pretože žalovaný z dôvodu refakturácie subdodávateľských faktúr vystavil žalobcovi faktúru č. XXXXXXXX zo dňa 13.11.2009 so splatnosťou dňa 27.11.2009, t.j. po uplynutí 4-ročnej premlčacej lehoty od splatnosti faktúr subdodávateľov splatných dňa 19.7.2005. Žalovaný sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje a odmieta, že pre začiatok premlčacej lehoty pri pohľadávke žalovaného 1/ bol rozhodujúci deň splatnosti subdodávateľských faktúr. Žalovaný je naopak presvedčený o tom, že pohľadávku žalovaného 1/ si uplatnil včas, t.j. pred uplynutím premlčacej doby, a to z dôvodu, že začiatok plynutia premlčacej doby pri práve na plnenie záväzku upravuje ust. § 392 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom

splatnosť pohľadávky žalovaného 1/ ako pohľadávky na náhradu nákladov vynaložených žalovaným na rekonštrukciu D. G. bola dohodnutá v zmluve o spoločnom postupe, a to na dobu 5 rokov od uzavretia zmluvy o spoločnom postupe. I keď sa žalobca a žalovaný ako účastníci zmluvy o spoločnom postupe odchýlili od spôsobu platenia (refundácie nákladov vynaložených na rekonštrukciu D. G.), niet dôvodu sa domnievať, že sa odchýlili aj od dohodnutej päťročnej doby splatnosti. Až počnúc posledným dňom lehoty splatnosti začína plynúť štvorročná premlčacia doba. Splatnosť pohľadávky teda nebola vôbec závislá od splatnosti subdodávateľských faktúr a žalovanému nie je zrejmé, ako mohol súd prvej inštancie dôjsť k opačnému záveru.

13. Má zato, že uznaním dlhu zo strany žalobcu v zmysle listu zo dňa 14.7.2009 došlo pri pohľadávke žalovaného 1/ k zmene premlčacej doby v spojení s § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, a to tak, že počnúc dňom uznania dlhu začala plynúť nová 4-ročná premlčacia doba. Zdôraznil, že žalovaný má zato, že tým, že účastníci museli najprv predniesť svoju záverečnú reč, až následne súd prvej inštancie uviedol, ktoré dôkazy nevykoná, došlo zo strany súdu prvej inštancie k znemožneniu riadnej realizácie procesného práva žalovaného podľa ust. § 118 ods. 4 prvá veta O.s.p., čím je naplnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.. V rámci záverečnej reči žalovaný namietal, že žalobca svoje právo na zaplatenie pohľadávky odvodil od takého právneho titulu, ktorý zanikol a ktorého trvanie nebolo platne predložené. Žalobca totiž odvodzuje svoje právo na zaplatenie pohľadávky z kúpno-predajnej zmluvy, ktorá bola zmluvou uzavretou na dobu určitú, t.j. do 31.12.1995, žalovaný v rámci záverečných rečí zdôraznil, že dodatkom nie je možné zmeniť zmluvu, ktorá už zanikla, prípadne ktorá je neplatná. Z uvedeného dôvodu nebolo možné neskoršími dodatkami meniť kúpno- predajnú zmluvu, ktorá zanikla. Poukázal tiež nato, že počas záverečnej reči žalovaný uviedol, že počas celého konania žiadny z účastníkov nenamietal platnosť kúpno-predajnej zmluvy, čo však nie je pravdou vzhľadom na zápisnicu z pojednávania zo dňa 21.5.2015. Odmietnutie súdu prvej inštancie zaoberať sa jedným z kľúčových argumentov žalovaného, t.j. námietkou ohľadom zániku kúpno- predajnej zmluvy, je prejavom arbitrárneho postupu súdu prvej inštancie. Má zato, že má legitímne právo kedykoľvek počas súdneho konania namietať zánik a nepredĺženie trvania kúpno-predajnej zmluvy ako právneho titulu, z ktorého žalobca odvodzuje svoje právo na zaplatenie pohľadávky. Odmietnutie súdu prvej inštancie zaoberať sa predmetom námietok žalovaného považuje žalovaný za prejav vôle a za porušenie práva žalovaného na to, aby súd presvedčivým spôsobom sa vysporiadal so všetkými takýmito tvrdeniami žalovaného, ktoré majú podstatný význam pre meritórne rozhodnutie. Zdôraznil, že keďže súd prvej inštancie uzavrel, že ku kúpno-predajnej zmluve boli prijaté viaceré dodatky, žalovaný uvádza, prečo výšku provízie, ktorá bola práve prostredníctvom dodatkov niekoľkokrát modifikovaná posudzoval výlučne podľa ustanovení kúpno-predajnej zmluvy. Námietku žalovaného ohľadom spôsobu výpočtu provízie ako 1/3 obchodnej marže však súd prvej inštancie úplne odignoroval a účelovo ju ani len nespomenul v odôvodnení rozsudku. V súvislosti s odmietnutím zaoberať sa listinným dôkazom - čestným prehlásením doloženým zo strany žalovaného do súdneho spisu uviedol, že čestné prehlásenia majú taktiež charakter listinných dôkazov. Uviedol, že súd prvej inštancie favorizoval jeden dôkazný prostriedok pred iným a automaticky priznáva silu hodnovernosti len jedinému dôkaznému prostriedku, a to výsluchu svedka. Zdôraznil, že súd prvej inštancie nevykonaním navrhnutého dôkazu neúplne zistil skutkový stav veci, ktorý bol podstatným predovšetkým z pohľadu zistenia a posúdenia oprávnenosti pohľadávky žalovaného 2/ a platnosti zápočtu 2. Tým je naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keďže neprihliadal na čestné prehlásenia doložené zo strany žalovaného. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Pre prípad, že by odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie žiadal, aby zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

14. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Poukázal na skutočnosť, že tvrdenie žalovaného, že skutkový záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nenamietal nesprávne účtovanú cenu plnenia - províziu ani samotnú faktúru, ktorou žalobca vyúčtoval pohľadávku, je v priamom rozpore s priebehom celého súdneho konania ako aj s dôkazmi vykonanými počas súdneho konania. Toto tvrdenie žalovaného je zavádzajúce. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe z dňa 28.1.2014 ako aj na pojednávaní dňa 21.10.2014 nepopieral výšku žalovanej pohľadávky, avšak tvrdil, že došlo k zániku záväzku jednostranným započítaním, a to zo dňa 22.12.2009 a zo dňa 23.12.2009. Následne žalovaný poslal žalobcovi písomný návrh na mimosúdne urovnanie veci zo dňa 24.4.2015. Uviedol, že keď žalovaný obdržal od žalobcu negatívne stanovisko k predmetnému návrhu, zaslal súdu ďalšie vyjadrenie k žalobe zo dňa 12.5.2015, ktoré bolo diametrálne odlišné od návrhu na mimosúdne urovnanie veci. V tomto vyjadrení žalovaný okrem iného na strane 4 odsek 2 uviedol, že z dodatku č. 4 ku kúpno-predajnej

zmluve zo dňa 31.5.2000 jednoznačne vyplýva, že podkladom pre výpočet provízie žalobcu bola tržba v shopoch čerpacích staníc žalovaného, predaj za hotové pripísané na účet žalovaného, pričom fakturácia pripísaná na účet žalovaného mala byť odsúhlasená dvoma fyzickými osobami, a to G.. D. S. G.. K.. Zdôraznil, že je zarážajúce, že žalovaný dookola podsúva jednak súdu prvej inštancie a teraz aj odvolaciemu súdu svoj názor, že logistické náklady vystavené samotným žalovaným dňa 27.8.2009 nie sú relevantným podkladom pre vystavenie faktúry pre žalobcu z dôvodu, že ich nepodpísala na to oprávnená osoba, a to G.. K.. Žalovaný však zámerne zamlčuje skutočnosť, ktorá vyšla počas konania pred súdom prvej inštancie najavo, a to že G.. K. tento podklad, t.j. logistické náklady zo dňa 27.8.2009 podpísať ani nemohol, pretože u žalovaného v tom čase už deväť rokov nepracoval. Žalobca zdôraznil, že žalovaný dokonca tvrdil v rámci pojednávania, že pokiaľ žalobca zistil, že táto osoba pre žalovaného už nepracuje, nič mu nebránilo, aby túto skutočnosť predostrel žalovanému za účelom zmeny zmluvy a napriek tomu, že žalobca nemal žiadny dosah na konanie žalovaného v zmluvných veciach, tieto boli vo výlučnej kompetencii žalovaného. Zdôraznil, že žalovaný z logistických nákladov, ktoré sám spracovával, pravidelne odpočitoval jednak mesačnú splátku žalobcu za rekonštrukciu terminálu, ktorá predstavovala mesačne sumu 663,88 Eur a tiež províziu, ktorú žalovaný poskytoval vedúcim vybraných čerpacích staníc podľa dodatku č. 7 zo dňa 1.4.2005, ktorú žalovaný vypočítal každý mesiac v inej výške. V logistických nákladoch zo dňa 27.8.2009 bola táto provízia žalovaným vypočítaná vo výške 407,85 Eur. Až keď boli tieto dve sumy odpočítané zo spracovaných logistických nákladov, mohol žalobca vystaviť faktúru. Aj z tohto konania žalovaného je zrejmé, že tento doklad považoval sám žalovaný za relevantný a konečný podklad pre fakturáciu. K tvrdeniu žalovaného v podanom odvolaní, že má legitímne právo kedykoľvek počas súdneho konania namietať zánik a nepredĺženie trvania kúpno-predajnej zmluvy ako právneho titulu, z ktorého žalobca odvodzuje svoje právo na zaplatenie pohľadávky zdôraznil, že žalobca si uplatnil pohľadávku na základe kúpno-predajnej zmluvy č. XXXX uzavretej dňa 5.6.1995, dodatkov č. 1 až 7 a zmluvy o zásobovaní staníc JURKI uzavretej dňa 1.1.1999. Zdôraznil, že taktiež nemá oporu v zákone tvrdenie žalovaného, že nikdy neuznal pohľadávku žalobcu a že pohľadávka žalobcu vôbec nevznikla. Tvrdil, že pokiaľ žalovaný namieta, že súd neprihliadol na listinné dôkazy založené v súdnom spise, a to čestné prehlásenie W.. I. T. a čestné prehlásenie X. N., ktorých obsahom je objasnenie viacerých skutočností ohľadom spolupráce medzi žalobcom a žalovaným pri zásobovaní čerpacích staníc žalovaného podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie postupoval pri hodnotení týchto dôkazov správne, pretože podľa Občianskeho súdneho poriadku čestné prehlásenia nemôžu nahradiť svedeckú výpoveď. Žalovaný predsa sám navrhol v podaní zo dňa 22.6.2016 vypočuť šiestich svedkov a medzi nimi aj W.. T. S. G.. N.. V tomto podaní veľmi obšírne vysvetľoval, k akým skutočnostiam chce týchto svedkov vypočuť. Avšak potom, čo žalobca žiadal konfrontáciu svedkyne žalobcu G.. D. s navrhnutým svedkom žalovaného, W.. T., práve k spôsobu spolupráce so žalovaným najmä pri fakturácii logistických nákladov, pri manipulácii s uskladneným tovarom vrátane vykonávaných inventúr, žalovaný upustil nielen od vypočutia tejto svedkyne, ale aj od vypočutia všetkých svedkov. Pokiaľ žalovaný namieta, že nebol vypočutý svedok W.. I. F., ktorý ako úzky spolupracovník žalobcu a žalovaného a ako subjekt zásobujúci čerpacie stanice žalovaného mal vedomosť o tom, kto zodpovedal za stav tovaru na čerpacích staniciach žalovaného, toto tvrdenie žalovaného je mylné, pretože v čase, keď účastníci konania navzájom spolupracovali, žalobca zabezpečoval v plnom rozsahu zásobovanie čerpacích saníc žalovaného a nemá vedomosť o tom, že by W.. F. v tom čase zásoboval čerpacie stanice žalovaného. Žalobca považuje za potrebné opätovne uviesť skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným nebola uzavretá žiadna zmluva, ktorá by zaväzovala žalobcu dohliadať na tovar a jeho manipuláciu v shopoch na čerpacích staniciach žalovaného. Povinnosťou žalobcu bolo len zásobovanie obchodov na čerpacích staniciach žalovaného. Čo sa týka samotného zabezpečenia čestného prehlásenia W.. F., žalovaný mal dostatok času, a to deväť mesiacov do termínu pojednávania, ktoré sa konalo 15.3.2016 obstarať čestné prehlásenie W.. F., ktorého neskôr navrhoval vypočuť ako svedka v podaní zo dňa 22.6.2015.

15. Pokiaľ ide o vypočúvanie svedkyne G.. D., zdôraznil, že žalovaný žiadnym písomným podaním nenamietal výsluch tejto svedkyne a neurobil to ani na pojednávaní dňa 20.10.2015, na ktorom mala byť pôvodne svedkyňa vypočutá. Na žiadosť žalobcu bol jej výsluch odložený za účelom konfrontácie s navrhnutou svedkyňou žalovaného, W.. T. na pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 15.3.2016. Mal zato, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a zo skutkového stavu veci vyvodil správny právny záver, a preto žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

16. K vyjadreniu žalobcu k podanému odvolaniu sa žalovaný nevyjadril aj napriek tej skutočnosti, že mu bolo doručené dňa 5.9.2016.

17. Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

18. Podľa ust. § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

19. Podľa ust. § 450 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenie tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

20. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. Odvolací súd má zato, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav veci a zo zisteného skutkového stavu veci vyvodil správny právny záver. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade došlo medzi sporovými stranami k platnému uzavretiu tzv. nepomenovaných zmlúv v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže sporové strany v nich dostatočným spôsobom určili predmet svojich záväzkov. Cenu poskytnutého plnenia - províziu žalobca zúčtoval faktúrou č. XXXXX, ktorú žalovaný v lehote splatnosti neuhradil, nakoľko si voči nej započítal svoj nárok na refakturáciu nákladov na opravu terminálu G. vo výške 15.144,67 Eur (faktúra č. XXXX/XXXX), faktúru č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur za nedodanie tovaru na čerpacie stanice. Ako prvé si žalovaný započítal pohľadávku z faktúry č. XXXXXXXX na sumu 15.144,67 Eur s faktúrou žalobcu (nie je predmetom konania) č. XXXXX na sumu 11.852,20 Eur zápočet č. 1. Rozdiel na strane pohľadávok žalovaného predstavovala suma 3.292,47 Eur.

22. Následne žalovaný vykonal druhý zápočet, a to pohľadávku žalovaného z faktúry č. XXXXXXXX, za zostávajúce časti 3.292,47 Eur započítal s pohľadávkou žalobcu fa č. XXXXX na sumu 8.073,40 Eur vo výške 3.292,47 Eur (zostalo 4.780,93 Eur).

23. Posledným zápočtom žalovaný započítal svoju pohľadávku z fa č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur s dátumom splatnosti 5.1.2010 s pohľadávkou žalobcu, ktorá zostala vo výške 4.780,93 Eur. Pokiaľ ide o námietku žalovaného v podanom odvolaní, že započítací prejav žalovaného proti pohľadávke žalobcu nemožno považovať za uznanie pohľadávky žalobcu tak, ako to konštatoval súd prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Je nesporné, že podstatou inštitútu uznania záväzku je, že uznanie záväzku urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Aby uznanie záväzku bolo účinné, zákon požaduje splnenie určitých podmienok. Z odseku 1 vyplýva, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom, adresovaný veriteľovi. Zákon vymedzuje formálne a obsahové náležitosti tohto jednostranného právneho úkonu. Pre uznanie záväzku zákon vyžaduje písomnú formu. Z tejto zásady ustanovuje výnimky, ktoré sú stanovené v odseku 2. Treba zdôrazniť, že uznanie musí dlžník urobiť voči veriteľovi. Treba rešpektovať všeobecné požiadavky kladené na právne úkony. Preto nie je dôležité, či vo vyhlásení dlžníka sú presne použité výrazy uznanie, ale jej vyslovene vymedzený rozsah, v ktorom sa záväzok uznáva. V každom konkrétnom prípade bude rozhodujúca jednoznačnosť v spôsobe vymedzenia záväzku a nie spôsob tohto vymedzenia. V praxi sa často vymedzenie a identifikácia záväzku, prípadne jeho výška realizuje odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne na iný doklad, faktúru. Pokiaľ by rozsah uznania záväzku nebol určený, má sa zato, že sa uznáva záväzok v celom rozsahu.

24. Odvolací súd sa prikláňa k právnemu záveru žalovaného, že v danom prípade započítanie pohľadávky nenapĺňa znaky uznania záväzku tak, ako predpokladá ustanovenie § 323 ods. 1, resp.

2 Obchodného zákonníka, avšak odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný nespochybnil oprávnenosť pohľadávky žalobcu tým, že mal vôľu pohľadávku žalobcu započítať svojou protipohľadávkou.

25. Je nesporné, že žalovaný vo svojom pôvodnom vyjadrení zo dňa 30.1.2014 ako aj na pojednávaní nepopieral výšku žalovanej pohľadávky, ale uvádzal, že došlo k zániku záväzku jednostranným započítaním, a to dňa 22.12.2009 a dňa 23.12.2009. Pravdivosť týchto tvrdení preukazujú aj tri zápočty, ktoré bolo doložené do spisu samotným žalovaným v rámci vyjadrenia. Nakoniec aj sám konateľ žalovaného W.. I. na pojednávaní uviedol, že došlo k zápočtu, nakoľko mu to bolo poradené. Je nesporné, že žalovaný nenamietal nesprávne účtovanú cenu plnenia provízie ani samotnú faktúru, ktorú riadne prevzal dňa 24.9.2009 konateľ žalovaného W.. I.Č. a prílohou k faktúre bol doklad - logistické náklady zo dňa 27.8.2009. Žalovaný faktúru nerozporoval, žalobca faktúru vystavil na podklade údajov, ktoré mu odsúhlasil a predložil samotný žalovaný. Bolo treba skúmať - tak ako to konštatoval aj súd prvej inštancie, či započítanie pohľadávky žalovaným vo vzťahu k tejto faktúre č. XXXXXXXX na sumu 15.144,67 Eur bolo vykonané platne, a tým došlo k zániku pohľadávky žalobcu. Je nesporné, že podľa zmluvy o spoločnom postupe pri nájme nehnuteľností a prenájme sa žalovaný zaviazal zrekonštruovať predmetnú nehnuteľnosť v intenciách dohody s prenajímateľom a nájomcom na základe cenovej kalkulácie v sume 830.000,- Sk bez DPH, ktorá tvorí prílohu tejto dohody. Táto suma môže byť navýšená len na základe vzniknutých požiadaviek o strany žalovaného, žalobcu alebo Poľnohospodárskeho družstva G., avšak musí byť odsúhlasená aj na kontrolnom dni všetkými účastníkmi písomnou formou. Odvolací súd sa priklonil k právnemu názoru súdu prvej inštancie, že pokiaľ si zmluvné strany dohodli, že suma a naviacnáklady musia byť odsúhlasené písomne, myslí sa tým písomný dodatok k zmluve, podpísaný všetkými účastníkmi zmluvy. Je nesporné, že z predložených zápisov z kontrolných dní vyplýva, že iba na kontrolnom dni 4.7.2005, č.l. 33 boli uvedené naviacpráce (osadenie mreží na vojenské okná, nátery podlahy poteru - farbou na betón, vstupné automatické dvere), avšak bez toho, aby bola zároveň uvedená a odsúhlasená aj cena týchto prác, ktorá je podstatnou náležitosťou zmluvy. Cenu naviacprác si sporové strany prostredníctvom svojich štatutárnych zástupcov neodsúhlasili. Súd prvej inštancie správne posudzoval výklad prejavu vôle v spojení s § 266 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka, ako aj podľa logického významu znenia zmluvy a mal zato, že navýšenie nákladov musí byť odsúhlasené na kontrolnom dni, ale všetkými účastníkmi zmluvy.

26. Je nesporné, že žalobca pritom formou mesačných splátok uhradil celkom 1.000.000,- Sk (33.193,92 Eur). Pohľadávka žalovaného z fa č. XXXXXXXX na sumu 15.164,67 Eur je z uvedeného dôvodu nedôvodná a následné započítanie č. 1 zo dňa 22.12.2009, kde bol zostatok 3.292,47 Eur, zápočet č. 2 zo dňa 22.12.2009, kde žalovaný započítal zostatok 3.292,47 Eur je potom neplatné. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie čo sa týka ďalšieho zápočtu zo dňa 23.12.2009, ktorými žalovaný započítal fa č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur so zostatkom fa č. XXXXX vo výške 4.787,93 Eur a tento vyhodnotil ako neplatný, v dôsledku zániku celkovej pohľadávky žalobcu voči žalovanému nedošlo, keďže žalovaný nemal právny dôvod na vystavenie fa č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur, nakoľko mu to nevyplývalo ani z kúpno-predajnej zmluvy, ani zo zmluvy o zásobovaní čerpacích staníc, uzavretej medzi účastníkmi konania. Žalobcovi zo žiadneho ustanovenia zmluvy nevyplývala povinnosť odkúpiť uskladnený tovar. V zmysle dodatku č. 1 k zmluve bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že budú prevedené inventúry tovaru, ktoré sú bez pohybu a sú nepredajné. Z dokladu zo zápisnice o vyskladnení zo dňa 12.5.2010 vyplýva, že v sklade žalobcu bolo vykonané odovzdanie tovaru podľa inventúrneho zápisu a inventúrna komisia potvrdila, že žalobca týmto dňom 12.5.2010 nemá fyzicky uskladnený žiadny tovar vo vlastníctve žalovaného. Tento doklad podpísala za žalovaného X. N. a žalobca. V zápise z inventúry zo dňa 12.5.2010 je špecifikovaný tovar, ktorý bol vyskladnený za prítomnosti pracovníčok žalovaného a svedkyne I. D.. V prílohe špecifikovaný tovar po ukončení záruky

- vyradený, ďalej tovar nepredajný bol v poškodenom, znečistenom balení, vyradený tovar nevhodný a neprevzatý na čerpacej stanici. Žalobca podľa názoru odvolacieho súdu súhlasne ako súdu prvej inštancie, nemal žiadnu zmluvnú povinnosť dohliadať na tovar a jeho manipuláciu z obchodov a nemal žiadnu zodpovednosť za to, pokiaľ v obchodoch čerpacích staníc sa nachádzal tovar po záruke alebo poškodený tovar. Bolo na žalovanom, aby si tovar, ktorý bol jeho prakticky kontroloval a dohliadal na skladovanie a záruku. Pokiaľ tak žalovaný neurobil, žalobca tovar po záruke a tovar poškodený stiahol z obchodov a doviezol ho do skladu, kde si ho žalovaný prevzal a v inventúrnom súpise prehodil v rámci inventúry ako pozáručný tovar. Z vystavenej faktúry nevyplýva, že by sa malo jednať o finančný postih zo zistenia kontrolných orgánov, u ktorých podľa dodatku č. 2 k zmluve by mal žalovaný nárok na odpočítanie finančných postihov z provízie. Žalovaný teda nebol oprávnený vystaviť faktúru č. XXXXXXXX na sumu 7.715,07 Eur a tovar podľa prílohy k faktúre, nakoľko žalobca nebol povinný tento

tovar od žalovaného odkúpiť a nebol ani povinný na tento tovar dohliadať. Vyskladnením a odovzdaním tovaru sa povinnosť žalobcu skončila, a preto podľa názoru odvolacieho súdu, súhlasne ako súdu prvej inštancie, žalobca neporušil žiadnu povinnosť ani zmluvnú, ani zákonnú, prevenčnú podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka a žalovaný nepreukázal vznik škody vo výške hodnoty uskladneného tovaru. Pokiaľ ide o námietku žalovaného uvedenú v podanom odvolaní, že podklad pre fakturáciu - logistické náklady, nie sú relevantným podkladom faktúry, lebo neboli podpísané G.. K., odvolací súd poukazuje súhlasne ako žalobca na tú skutočnosť, že logistické náklady boli odsúhlasené a vystavené samotným žalovaným dňa 27.8.2009, v ktorom čase už G.. K. nebol zamestnancom žalovaného, deväť rokov uňho nepracoval, keďže uňho pracoval len v období od 1.2.2000 do 31.7.2000, a tak nemohol tieto logistické náklady, ktoré boli podkladom pre fakturáciu v tomto rozhodnom období podpísať. Odvolací súd poukazuje tiež na tú skutočnosť, že žalovaný z logistických nákladov tak, ako to vyplynulo v rámci vykonaného dokazovania, ktoré sám spracovával pravidelne odpočítaval jednak mesačnú splátku žalobcu za rekonštrukciu terminálu, ktorá predstavovala mesačne sumu 663,88 Eur a tiež províziu, ktorú žalovanú poskytol vedúcim vybraných čerpacích staníc podľa dodatku č. 7 zo dňa 1.4.2005, ktorú žalovaný vypočítal každý mesiac v inej výške. V logistických nákladoch zo dňa 27.8.2009 bola táto provízia žalovaným vypočítaná vo výške 407,85 Eur. Až keď boli tieto dve sumy odpočítané zo spracovaných logistických nákladov, mohol žalobca vystaviť faktúru. Z tohto konania žalovaného je zrejmé, že tento doklad považoval sám žalovaný za relevantný a konečný podklad pre fakturáciu. Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadom zániku zmluvy, z ktorej si žalobca uplatňuje svoju pohľadávku, odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom žalobcu, že žalobca si uplatnil pohľadávku na základe kúpno-predajnej zmluvy č. XXXX uzavretej dňa 5.6.1995 dodatkom č. 1 až 7 a zmluvy o zásobovaní staníc JURKI uzavretej dňa 1.1.1999. Žalovaný správne konštatuje, že doba platnosti zmluvy je od 1.6.1995 do 31.12.1995, avšak v čl. II. predmetnej zmluvy sa ďalej uvádza, že táto doba platnosti bola uzatvorená s prednostným podpisom pre ďalšie roky, avšak vždy na obdobie maximálne jedného roka. Podľa ďalšieho konania účastníkov zmluvy a sporových strán vyplýva, že boli uzatvárané dodatky 1 až 7 a v zmysle týchto dodatkov, ktoré sa odkazovali na predmetnú zmluvu bolo zrejmé, že bolo vôľou sporových strán, a teda účastníkov zmluvy v zmluvnom vzťahu naďalej pokračovať a takto sa aj zmluvné strany v budúcnosti správali. Počas celého obdobia spolupráce žalovaný nenamietal platnosť zmluvy, resp. zánik zmluvy, naopak, z jeho strany došlo vždy k podpísaniu príslušných dodatkov k predmetnej zmluve a akceptovaniu podmienok na vyplatenie provízií. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že predmetná pohľadávka, ktorú si uplatnil voči žalobcovi nie je premlčaná, odvolací súd akceptuje námietku žalovaného, má zato, že pohľadávka žalovaného premlčaná nebola a keďže súd prvej inštancie považoval započítanie pohľadávky žalovaného v sume 15.144,67 Eur za neplatné z iných dôvodov a neakceptoval započítanie nie z dôvodu premlčania predmetnej pohľadávky, odvolací súd sa s touto námietkou nezaoberal, keďže odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že pohľadávka žalovaného, vo výške 15.144,67 Eur, ktorú si chcel započítať voči pohľadávke žalobcu je neplatne započítaná z dôvodov uvedených vyššie.

27. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie, že nepripustil listinné dôkazy predložené žalovaným, hlavne pokiaľ ide o čestné prehlásenie ohľadom výpovede svedkyne W.. T. a čestné prehlásenie W.. I. F., odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade mal žalovaný dostatočný priestor na to, aby produkoval ním navrhované dôkazy, že trval na výpovedi svedkyne W.. I. T., ktorá sa však na pojednávanie, kde bola riadne predvolaná nedostavila a ospravedlnila sa a právna zástupkyňa žalovaného v podaní zo dňa 4.3.2006 uviedla, že žalovaný netrvá na výsluchu svedkov, a teda ani svedkyne W.. I. T.. Vzhľadom na tú skutočnosť, že nebolo možné vykonať konfrontáciu svedkyne W.. I. T. a svedkyne I. D., odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že nebolo za účelom zistenia objektívnej pravdy potrebné skúmať svedeckú výpoveď k čestnému prehláseniu navrhovanej svedkyne zo strany žalovaného W.. I. T., keďže tvrdenia v rámci pojednávania, ktoré boli produkované zo strany predvolanej svedkyne I. D., vyplývali aj z predložených listinných dôkazov, a to zo zmluvy, zápisnice o vyskladnení a zo zápisu z inventúry.

28. Na záver považuje odvolací súd za potrebné poukázať na rozhodnutie NS SR zo dňa 16.11.2011 sp. zn. 6Cdo 145/2011, podľa ktorého všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky, na strane účastníkov konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v právnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd v súlade s ust. § 287 ods. 1 a 2 C.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

29. O trovách odvolacieho konania súd rozsudok podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 362 ods. 1 a 2 C.s.p. a ich náhradu priznal v celom rozsahu žalobcovi.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .