Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_8P-48-2017.pdf
PDF · 90.93 KB
Case nature
Subarea
8P/48/2017
Uznesenie
Okresný súd Lučenec vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa W. O., E. XX.XX.XXXX, J. I. B. X, XXX XX P., Š. F. S., v súčasnosti M. X, XXX XX I., Č. X., dieťa rodičov A. O.E., E. XX.XX.XXXX, J. I. B. X, XXX XX P., Š. F. S. a X. O., E. XX.XX.XXXX, J. I. B. X, XXX XX P., v konaní o návrhu U.. X. O., E. XX.XX.XXXX, J. I. M. X, XXX XX I., Č. X., Š. F. S., takto
rozhodol:
v y h l a s u j e , že n e m á právomoc vo veci konať.
Konanie vedené pod sp. zn. 8P/48/2017 z a s t a v u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Navrhovateľ - brat, U.. X. O. maloletej W. O., E. XX.XX.XXXX doručil tunajšiemu súdu dňa 13.07.2017 návrh na zverenie maloletej W. O. do náhradnej osobnej starostlivosti a určenie výživného. V návrhu uvádza, že rodičia maloletej W. O. dlhodobo nezvládajú výchovu dcéry W., ktorá sa nachádza v pubertálnom veku. Navrhovateľ vníma ako hlavný problém rizikových kamarátov maloletej, vyšší vek rodičov v pomere k veku maloletej, zdravotné problémy v rodine a z toho vyplývajúce dôsledky, ktoré negatívne narúšajú optimálny psychosociálny vývoj dieťaťa. Matka maloletej mala v roku XXXX zložitú operáciu, po ktorej jej ostali trvalé zdravotné následky a trpí symptómom ťažkej depresie. Vzhľadom na uvedené preto vo výchove maloletej často prevláda veľká voľnosť, neformuje sa takmer žiadny spoločný rodinný program, čo viedlo v minulosti do problémov maloletej s uznávaním autorít, chronickej lenivosti a k sociálnym patológiám v podobe alkoholu, fajčenia a užívania marihuany počas letných prázdnin v roku XXXX s rizikovými kamarátmi. Problémy maloletej napokon vyústili do incidentu, ktorý sa odohral XX.XX.XXXX, kedy došlo k priestupku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami zo strany rodičov. Dva týždne po incidente bola maloletá hospitalizovaná na obdobie 4 mesiacov na B. Z. P. E..F.. G.. Navrhovateľ uvádza, že s maloletou W. má dobrý vzťah. Počas strednej školy sa maloletej venoval, navštevoval ju aj počas jeho študovania a následne nastúpení do pracovného pomeru. Nakoľko sa za posledné roky správanie maloletej zhoršilo a po zohľadnení vyššie uvedených udalostí sa spoločne s rodičmi maloletej a priateľkou navrhovateľa U.. K. P. rozhodli, že by sa maloletá nemala vrátiť po jej prepustení z psyschiatrickej liečebne do komplikovaného sociálneho prostredia. Po prepustení z psychiatrickej liečebne v A. XXXX sa navrhovateľ presťahoval s maloletou do I.. Zároveň sa spoločne z rodičmi dohodol na tom, že požiada o zverenie maloletej W. do náhradnej osobnej starostlivosti. Navrhovateľ má ako brat maloletej eminentný záujem vychovávať maloletú W. a venovať sa jej aj v budúcnosti. Ďalej navrhovateľ uvádza, že nemá žiadne závažné ochorenie, ktoré by mu bránilo v starostlivosti o maloletú a je plne spôsobilý na právne úkony. Navrhovateľ žije v Č. X. od roku XXXX so svojou priateľkou spoločne v jednej domácnosti a má tu vytvorené stabilné sociálne prostredie. Od A. XXXX žije s navhovateľom a jeho priateľkou v spoločnej domácnosti aj maloletá W., ktorá navštevuje Y. D., X. X.Č. A. J.. Integrácia maloletej do kolektívu prebehla podľa vyjadrenia školského
psychológa bez problémov, prospech maloletej sa výrazne zlepšil a to aj napriek tomu, že prestupila z obyčajnej triedy do triedy výberovej. Pretože prostredie, v ktorom maloletá vyrastala nie je optimálne na jej riadnu výchovu a maloletá je u navrhovateľa spokojná, má navrhovateľ záujem aj naďalej sa o ňu starať a zastupovať ju vo vzťahu k príslušným inštitúciám.
2. Jednou z podmienok konania, ktorú súd musí vždy skúmať, je i právomoc súdov Slovenskej republiky. Právomoc súdu sa posudzuje podľa okolností v každom okamihu konania.
3. Podľa § 161 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť ( ďalej len „procesné podmienky“ ).
4. Podľa § 161 ods. 2 C.s.p., ak ide o taký nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
5. V danej veci ide o konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu - občianskoprávny vzťah s medzinárodným prvkom, ktorý sa týka členských štátov Európskej únie, kde má prednosť aplikácia únijného práva.
6. Podľa kapitoly I. článku 1 ods. 1 písm. b) Nariadenia Rady Európskych spoločenstiev č. 2201/2003 Úradného vestníka Európskej únie o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len "Nariadenie" alebo „Brusel II bis“), sa toto nariadenie uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností.
7. Podľa kapitoly II oddielu 2 článku 8 bod 1 Nariadenia, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
8. Podľa kapitoly II oddielu 2 článku 10 písm. a) Nariadenia, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním alebo b) dieťa sa zdržiavalo v tomto členskom štáte najmenej jeden rok potom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo dozvedel, alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredí a je splnená najmenej jedna z ďalej v ustanovení citovaných podmienok.
9. Podľa kapitoly II oddielu 3 článku 20 odseku 1, 2 Nariadenia, v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu. Platnosť opatrení uvedených v odseku 1 zanikne, len čo súd členského štátu, ktorý má právomoc podľa tohto nariadenia rozhodovať vo veci samej, prijal opatrenia, ktoré považoval za primerané.
10. Vo všeobecnosti treba zdôrazniť, že z medzinárodných dohovorov, ku ktorým pristúpila Slovenská republika (napr. Haagsky dohovor o medzinárodných únosoch detí z roku 1980 uverejnený v Zbierke zákonov pod číslom 119/2001 Zb. a pod.) alebo z Nariadení rady EÚ (napr. Nariadenie číslo 2201/2003 Úradného vestníka (Brusel II bis)) vyplývajú štátu medzinárodné záväzky, ktoré musí Slovenská republika dodržiavať so všetkými z toho vyplývajúcimi zodpovednosťami. Hlavným princípom týchto medzinárodných záväzkov je v prípade, že došlo k neoprávnenému premiestneniu detí niektorým z rodičov, rešpektovať jurisdikciu štátu obvyklého pobytu dieťaťa, odkiaľ bolo dieťa neoprávnené premiestnené a v prípade potreby zabezpečiť vrátenie detí do krajiny ich obvyklého pobytu, pretože len súd štátu obvyklého pobytu má právomoc konať vo veci rodičovských práv a povinností.
11. Preskúmaním súd dospel k záveru, že maloletá W. mala obvyklý pobyt v čase začatia konania v I. ( Č. X.a ). Štátom obvyklého pobytu maloletej ako to vyplýva z vyššie uvádzaných skutočnosti je Č. X., nakoľko rodinné a sociálne väzby ako aj stabilne rodinné zázemie spája maloletú práve s Č. X., t.j. so štátom obvyklého pobytu. Na základe uvedeného má tunajší súd za to, že sú naplnené predpoklady použitia článku 8 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 pre určenie právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností.
12. V zmysle článku 8 Nariadenie rady č. 2201/2003 súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Nariadenie č. 2201/2003 nedefinuje, čo sa rozumie pod „obvyklým pobytom.“ Súd musí tento pojem vykladať vždy v súlade s cieľmi a účelom uvedeného nariadenia a otázku obvyklého pobytu musí posudzovať v každom jednotlivom prípade na základe individuálnych skutkových okolností toho ktorého prípadu. Treba zdôrazniť, že pre právomoc je určujúci čas začatia konania na súde. Po začatí konania zostáva súdu v zásade zachovaná právomoc, aj keby dieťa počas konania nadobudlo nový obvyklý pobyt v inom členskom štáte (zásada perpetuatio fori). Zmena obvyklého pobytu dieťaťa počas konania preto sama o sebe ešte neznamená zmenu alebo zánik právomoci. Súd poukazuje na výklad obvyklého pobytu maloletého v rodinnom spore, podaný Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej „Súdny dvor“) vo veciach sp. zn. C-523/07 zo dňa 02.04.2009 a sp. zn. C-497/10PPU zo dňa 22.12.2010. Vo veci sp. zn. C-523/07 Súdny dvor uviedol, že pojem „obvyklý pobyt“ v zmysle článku 8 ods. 1 Nariadenia rady č. 2201/2003 treba vykladať tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia; na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte; je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu. Vo veci sp. zn. C-497/10PPU Súdny dvor zopakoval závery z predchádzajúceho rozsudku vo veci sp. zn. C-523/07 a pre účely stanovenia obvyklého pobytu v osobitnom prípade dojčaťa uviedol, že nariadenie neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „obvyklý pobyt“; použitie prídavného mena „obvyklý“ umožňuje jednoducho dospieť k záveru, že pobyt musí vykazovať určitú stabilitu alebo pravidelnosť; na účely odlíšenia obvyklého pobytu od jednoduchej dočasnej prítomnosti treba zdôrazniť, že táto prítomnosť musí mať v zásade určité trvanie, aby odzrkadľovala dostatočnú stabilitu; Nariadenie č. 2201/2003 však neupravuje minimálnu dĺžku; na zmenu obvyklého pobytu u hostiteľského štátu sa totiž ráta najmä vôľa dotknutej osoby vytvoriť v ňom stále a obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom dať mu stabilnú povahu; trvanie pobytu tak môže slúžiť iba ako indícia v rámci posúdenia stability pobytu, pričom toto posúdenie sa musí uskutočniť vo svetle všetkých osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu; vo veci samej môže mať navyše vek dieťaťa osobitný význam; sociálne a rodinné prostredie dieťaťa, ktoré sa významne podieľa na určení miesta jeho obvyklého pobytu, sa totiž skladá z viacerých faktorov závislých od veku dieťaťa; faktory, na ktoré sa má prihliadnuť v prípade dieťaťa v školskom veku, sa tak líšia od tých, ktoré treba prihliadnuť, ak ide o neplnoletého, ktorý ukončil svoje štúdiá alebo od tých, ktoré sú relevantné pokiaľ ide o dojča; vo všeobecnosti je prostredím dieťaťa v nízkom veku v prvom rade rodinné prostredie určené príslušnou osobou alebo osobami, s ktorými dieťa žije, ktoré ho skutočne opatrujú a starajú sa oň. Na základe uvedeného, Súdny dvor uzavrel, že pojem „obvyklý pobyt“ sa má vykladať v tom zmysle, že tento pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia; na tento účel a v prípade, keď ide o situáciu dojčaťa, ktoré býva so svojou matkou iba niekoľko dní v inom členskom štáte, ako je štát jeho obvyklého pobytu, do ktorého bolo premiestnené, treba vziať do úvahy najmä na jednej strane trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území tohto členského štátu a dôvody presťahovania matky do tohto štátu a na druhej strane najmä z dôvodu veku dieťaťa, geografický a rodinný pôvod matky, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré matka a dieťa udržiavajú v tom istom členskom štáte; je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt a zohľadnil pritom všetky osobitné skutkového okolnosti každého jednotlivého prípadu.
13. Z uvedeného prehľadu vyplýva, že Súdny dvor zveruje stanovenie obvyklého pobytu maloletého pre účely určenia právomoci podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia č. 2201/2003 do pôsobnosti vnútroštátneho súdu, ktorý je povinný predovšetkým zohľadniť všetky skutkové osobitosti každého jednotlivého prípadu; pri zohľadnení miery začlenenia maloletého do sociálneho prostredia na účely určenia jeho obvyklého pobytu ponúkol Súdny dvor 9 kritérií, ku ktorým by mal súd prihliadať: 1. trvanie pobytu,
2. pravidelnosť pobytu,
3. podmienky pobytu,
4. dôvody pobytu,
5. štátna príslušnosť maloletého, 6. miesto a podmienky školskej dochádzky, 7. jazykové znalosti maloletého, 8. rodinné väzby maloletého, 9. sociálne väzby maloletého. Súdny dvor nestanovil žiadnu hierarchiu týchto kritérií, preto každé z nich má rovnakú relevanciu. V prípade maloletého nízkeho veku je potrebné navyše prihliadať aj na vôľu osoby (rodiča), v ktorého faktickej starostlivosti sa maloletý nachádza, ako aj na dôvody jeho presťahovania sa a mieru jeho začlenenia do rodinného a sociálneho prostredia; súčasne pre prípad, že by ani na základe uvedených kritérií nebol súd schopný stanoviť miesto obvyklého pobytu maloletého, má súd skúmať či svoju právomoc nemôže založiť na článku 12 Nariadenia č. 2201/2003 a iba v prípade, že to nie je možné určiť právomoc s ohľadom na prítomnosť maloletého (článok 13 ods. 1 Nariadenia č. 2201/2003).
14. Z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 02.04.2009 číslo C-523/07 vyplýva, že prijatie opatrení v oblasti rodičovských práv a povinností súdmi členského štátu, ktoré nemajú právomoc rozhodnúť vo veci samej v zmysle citovaného článku 20 odseku 1 Nariadenia podlieha splneniu troch kumulatívnych podmienok, a síce: 1/ dané opatrenia musia byť naliehavé, 2/ musia byť prijaté vo vzťahu k osobám alebo k majetku nachádzajúcim sa v členskom štáte, kde sídli súd, na ktorom sa začalo konanie a 3/ musia mať dočasný charakter. Tieto opatrenia sa môžu použiť vo vzťahu k deťom, ktoré síce majú obvyklý pobyt v jednom členskom štáte, dočasne alebo príležitostne sa však zdržiavajú v inom členskom štáte a sú v situácii, ktorá môže závažným spôsobom poškodiť ich blaho, vrátane ich zdravia a vývoja, a ktorá preto odôvodňuje okamžité prijatie ochranných opatrení. Potrebu alebo naliehavosť konečných opatrení treba posúdiť vzhľadom na situáciu dieťaťa, na jeho predpokladaný vývoj a na účinnosť prijatých predbežných alebo ochranných opatrení.
15. Podľa ust. § 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „C.m.p.“), podľa tohto zákona súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto zákone.
16. Podľa ust. § 2 ods. 1 C.m.p., na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákona neustanovuje inak.
17. V zmysle § 9 C.s.p., ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
18. Nakoľko súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc vo veci konať a nedostatok právomoci je prekážkou neodstrániteľnou, súd v konaní nemôže ďalej pokračovať, a preto konanie v zmysle § 9 C.s.p. zastavil.
19. V danej veci nebolo možné prijať ani predbežné opatrenie v zmysle článku 20 oddielu 3 Kapitoly II Nariadenia, nakoľko bolo preukázané, že sa nejedná o naliehavý prípad v zmysle citovaného ustanovenia, čo je jedinou výnimkou pre možnosť rozhodnutia súdov, ktoré nemajú právomoc aj pri nedostatku ich právomoci.
20. O trovách konania bolo rozhodnuté s poukazom na ustanovenie § 52 C.m.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia na Okresný súd v Lučenci, Dr. Herza č. 14, písomne, v troch vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každá strana v spore dostala jeden rovnopis. Ak strana nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie ja jej trovy.
Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 389 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.