Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Cb-6-2016.pdf
PDF · 154.04 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
RA-6Cb/6/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Revúca sudcom JUDr. Miroslavom Šedivcom v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00 420 166, sídlo Mozartova 9, 810 01 Bratislava, zastúpený JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom Nám. Biely Kríž 3, 830 03 Bratislava, proti žalovanému: SMZ
- Služby, a.s. Jelšava, IČO: 36 627 518, sídlo 049 16 Jelšava, zastúpený Mgr. Ivanom Petkovom, advokátom Advokátskej kancelárie STRELÁK & PETKOV, sídlo Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, o zaplatenie 1.817,- Eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Návrhy žalovaného zo dňa 07.02.2017 na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. c) CSP zamieta.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.817,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.817,- Eur od 27.05.2016 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.Žalobca sa žalobou podanou dňa 30.05.2016 domáhal proti žalovanému zaplatenia 1.817,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 27.05.2016 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom základe, že žalobca vykonáva kolektívnu správu práv na použitie diel ním zastúpených autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Pri takýchto spôsoboch použitia diel ide predovšetkým o ich použitie prostredníctvom zvukovo-obrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení, alebo v iných prevádzkach ako sú napr. reštaurácie, kaviarne, bary a podobne. Poskytovanie signálu prostredníctvom týchto technických zariadení sa považuje za verejný prenos diel. Na použitie predmetov ochrany práv uzatvára žalobca s prevádzkovateľmi zariadení hromadné licenčné zmluvy. Základom pre stanovenie licenčnej odmeny je časť II sekcia B. ods. 2 sadzobníka žalobcu. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Z. B. X., pričom ide o zariadenie v štandarde hotel 3*. Z webovej stránky žalovaného a tiež z ďalších zdrojov, ktoré sú voľne prístupné na internete, sa žalobca dozvedel, že v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza k verejnému prenosu predmetov ochrany prostredníctvom 23 zvukovo-obrazových zariadení a 23 zvukových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia Hotel Z.. Žalobca navrhoval žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel. Žalovaný ako člen Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky (ďalej len „ZHR“) splnomocnil ZHR k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Medzi žalobcom a ZHR prebiehali v roku 2015 rokovania, ktoré však boli neúspešné. Žalobca koncom roka 2015 e-mailom a tiež písomne žalovaného upozornil, že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene a zároveň ho
vyzval k uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy a k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia. Žalovaný bezdôvodné obohatenie žalobcovi dobrovoľne nevyplatil. Nakoľko naďalej neoprávnene používal predmety ochrany spravované žalobcom, žalobca si týmto uplatňuje voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie si žalobca podľa § 56 ods. 1 písm. g) a § 81 ods. 1 písm. i) zákona č. 618/2003 Z. z. uplatňoval za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015 celkom v sume 1.817,- Eur (23 zvukovo obrazových zriadení x 26 Eur a 23 zvukových zariadení x 13,50 Eur) ako dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny, ktorá by žalobcovi patrila pri oprávnenom použití diel žalovaným.
2.V ďalších svojich písomných podaniach a vo vyjadreniach na pojednávaní žalobca k podanému odporu uviedol, že v rámci prebiehajúcich rokovaní o uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy ZHR nikdy nespochybňoval skutočnosť, že žalobca je oprávnený k jej uzatvoreniu a nikdy nevzniesol požiadavku predloženia zoznamu predmetov ochrany. Medzi účastníkmi rokovaní bola sporná najmä výška licenčnej odmeny. Žalobca vychádzajúc zo svojho sadzobníka ponúkol členom ZHR zľavu vo výške 40 % z ročnej licenčnej odmeny. ZHR túto ponuku neakceptoval a dal protinávrh na zaplatenie licenčnej odmeny vo výške 1.000,- Eur za všetkých 206 jeho členov za používanie všetkých diel, ku ktorým žalobca vykonáva správu a za celý rok 2015. Tento protinávrh bol viac ako neprimeraný. ZHR podalo žiadosť o preverenie sadzobníka žalobcu a o získanie informácií na Ministerstvo kultúry SR. Ďalej podalo aj podnet pre zneužívanie dominantného postavenia žalobcu na Protimonopolný úrad SR, ktorý sa ním ako nedôvodným nezaoberal. Dňa 15.10.2015 sa z iniciatívy žalobcu uskutočnilo rokovanie, na ktorom ZHR predložil návrh Dohody, ktorú žalobca nemohol akceptovať. Posledné rokovanie sa uskutočnilo dňa 13.1.2016. Na ňom právny zástupca ZHR navrhol zaplatenie licenčnej odmeny vo výške 10 % ročne. S týmto návrhom žalobca nemohol súhlasiť aj s poukazom na zásadu rovnakého zaobchádzania s povinnými subjektmi, ktorými sú aj nečlenovia ZHR. Až následne právny zástupca ZHR uviedol, že budú v rámci svojej obrany požadovať preukázanie všetkých zmlúv autorov a nositeľov práv a všetkých predmetov ochrany, čo bude viesť k dlhoročným súdnym sporom. Sadzobník žalobcu vychádza z kritérií stanovených pre licenčné odmeny v § 45 zákona č. 618/2003 Z. z. a z medzinárodných štandardov uplatňovaných pre licenčné odmeny zahraničnými partnermi žalobcu, ktorých diela žalovaný vo veľkej miere používa. Svoju aktívnu vecnú legitimáciu žalobca preukázal predložením oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry SR, z ktorého vyplýva, že žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy práv autorov a iných nositeľov práv, a to k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalobca je v Slovenskej republike jedinou organizáciou, ktorá vykonáva správu práv autorov a iných nositeľov práv vyššie uvedených diel v odbore verejného prenosu. Žalobca na svojej webovej stránke uverejňuje zoznam nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. Používateľ a v tomto prípade je to žalovaný, je povinný plniť svoje zákonné povinnosti oprávnenej organizácii kolektívnej správy pokiaľ nepreukáže, že konkrétny nositeľ práv túto kolektívnu správu vylúčil. Námietka vecnej aktívnej legitimácie je účelovou obranou žalovaného, ktorej cieľom má byť rozsiahle a neefektívne dokazovanie, keďže žalobca zastupuje státisíce domácich i zahraničných autorov a iných nositeľov práv a milióny predmetov ochrany z rozličných oblastí autorskej tvorby. Žalovaný pri iných organizáciách kolektívnej správy takéto preukazovanie pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv nepožadoval, čo svedčí o účelovosti jeho tvrdení, ktorými mieni dosiahnuť vopred avizovaný želaný výsledok v podobe predlžovania súdnych konaní. Žalovaný svojimi tvrdeniami nesprávne interpretuje autorský zákon, najmä ustanovenie § 40 ods. 4, ktoré platí pre prípad individuálnych licenčných zmlúv a nie hromadných a tiež ustanovenie § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1, podľa ktorého sa nevyžaduje špecifikácia konkrétnych diel, ale v ktorých ide o možnosť udeliť licenčnou zmluvou súhlas buď na použitie všetkých diel, alebo iba niektorých z nich, napr. audiovizuálnych, výtvarných a pod. Žalovaný zjavne nechápe, alebo účelovo ignoruje podstatu kolektívnej správy práv a podstatu inštitútov hromadných či kolektívnych licenčných zmlúv. Je na ňom, aby uviedol, ktoré diela pri svojom podnikaní používa verejným prenosom, teda na ktoré musí mať uzatvorenú licenčnú zmluvu a žalobca mu na ten účel poskytne licenciu. Ak by chcel žalovaný tieto diela bližšie špecifikovať, musel by denne žalobcovi predkladať zoznam všetkých použitých literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia a to na všetkých televíznych kanáloch a rozhlasových staniciach, ku ktorým verejnosti v hotelových izbách umožňuje žalovaný prístup. Práve z dôvodov faktickej nemožnosti udeľovania licencií na konkrétne špecifikované diela pri ich masovom použití, o čo ide pri verejných prenosoch, sú v právnej úprave zavedené inštitúty kolektívnej správy práv, hromadných a kolektívnych zmlúv. Používateľ tým získa istotu legálneho použitia diel a
autor diela má istotu poskytnutia licenčnej odmeny. Žalobca tiež poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a rady č. 2001/29/ES z 22. mája 2001, podľa ktorej harmonizácia autorských práv musí byť založená na vysokom stupni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva. Autorské práva autorov zastúpených žalobcom sú chránené zákonom, ústavou a medzinárodnými normami. Autori môžu so svojimi právami nakladať podľa vlastnej vôle, pričom do tohto práva im nesmie nikto zasahovať. Podľa ods. 10 úvodných ustanovení Smernice ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej činnosti, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu rovnako ako producenti, aby boli schopní financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu produktov ako sú zvukové záznamy, filmy alebo multimediálne produkty a služby, a služby na požiadanie, sú značné. Primeraná právna ochrana práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto odmeny a na zaistenie uspokojivej návratnosti týchto investícií. Žalobca poukázal aj na ustanovenia ods. 11 a 22 úvodných ustanovení Smernice a § 18 ods. 2 písm. h) autorského zákona. Žalovaný uzatvoril prostredníctvom ZHR licenčné zmluvy s inými organizáciami kolektívnej správy práv a to so SOZA a SLOVGRAM, ale nie so žalobcom. Tým sa dopustil neoprávneného používania autorských diel autorov, ktorých práva zastupuje žalobca. Žalobca poukázal aj na Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-306/05. Súdny dvor v ňom výslovne uviedol, že hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu, verejný prenos. Uvedené znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovo-obrazové zariadenia vybavené príjmom, týmto samotným dochádza k verejnému prenosu. V akom rozsahu žalovaný reálne prijímal a ďalej sprostredkovával verejný prenos, je pre splnenie jeho povinnosti uzatvoriť licenčnú zmluvu, nepodstatné. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje žalobca žalovanému súhlas, teda právo a nie povinnosť používať diela verejným prenosom. Je na ňom, do akej miery toto právo využije, alebo nevyužije. Žalobca pre rok 2015 uzatvoril hromadné licenčné zmluvy na identický rozsah a spôsob použitia diel s 218 subjektmi a s ďalšími 20 subjektmi uzatvoril mimosúdne dohody, pričom licenčná odmena bola vždy dohodnutá v súlade so Sadzobníkom. Výška licenčnej odmeny zodpovedá situácii na trhu, je primeraná, dôvodná a má oporu v cenotvorbe. Aj podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 101/2011 z 24. marca 2011, ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za rovnakú a primeranú odmenu, nepochybne by to znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských hudobných diel, úplné vystavenie svojvôli používateľov a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorskoprávnej ochrany. Žalobca taktiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-162/10, podľa ktorého prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. Na základe výzvy generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005 vypustila aj Česká republika zo svojej právnej úpravy ustanovenia, ktorými nepovažovala poskytovanie televízneho a rozhlasového vysielania v ubytovacích zariadeniach za sprístupnenie diel. Požiadavka žalovaného na predloženie zoznamu nositeľov práv a zoznamov predmetov ochrany je v rozpore s princípom kolektívnej správy a je šikanózna. Zoznam nositeľov práv v SR ako aj zoznam zahraničných organizácií kolektívnej správy práv, s ktorými má žalobca uzatvorené recipročné zmluvy o zastupovaní, je zverejnený na jeho webovej stránke. Preukazovanie konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielania v roku 2015 je nereálne, objektívne nemožne a nezmyselne. Žalobca zastupuje nositeľov práv, ktoré tvoria výraznú väčšinu tvorivej zložky televízneho vysielania a to tak čo sa týka slovenských autorov, ako aj autorov zahraničných. SOZA zastupuje výhradne autorov hudobných diel a SLOVGRAM zastupuje výkonných umelcov. Z uvedeného dôvodu SLOVGRAM vyžaduje tzv. primeranú odmenu a nie odmenu licenčnú, pričom tento zohľadňuje aj vyťaženosť, t. j. obsadenosť ubytovacieho zariadenia. V prípade ďalšieho verejného prenosu, čo je predmetom konania, ide o hromadné používanie predmetov ochrany, licenčná odmena sa v takýchto prípadoch stanovuje paušálnou sumou, pretože iný spôsob určenia výšky odmeny objektívne nie je možný vzhľadom na rozsah a spôsob používania predmetov ochrany. Takýto postup je ako jediný možný, je celosvetovo akceptovaný a používaný. Len takýmto spôsobom je možné zabezpečiť ochranu práv a výkon majetkových práv autorov. Aj podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-3 67/15 je možné od porušovateľa požadovať buď náhradu spôsobenej ujmy zo zohľadnením všetkých náležitostí a aspektov konkrétneho prípadu alebo zaplatenie paušálnej sumy bež toho, aby sa musela preukazovať existencia skutočnej ujmy.
3.Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril tak, že namietol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keďže žalobca je oprávnený konať a uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Z dohody musí byť zrejmé, v akom rozsahu je žalobca oprávnený toho ktorého nositeľa práv zastupovať a najmä vo vzťahu ku ktorým jeho autorským dielam, a následne má žalobca preukazovať, či vôbec k použitiu tých ktorých predmetov ochrany v rozhodujúcom období došlo. Žalovaný zdôraznil, že k dohode o uzavretí hromadnej licenčnej zmluvy nedošlo z dôvodu, že žalobca odmietol ZHR poskytnúť zoznam ním zastúpených nositeľov práv ako aj zoznam predmetov ochrany, ku ktorým v rozhodnom období vykonával správu práv patriacich týmto zastúpeným nositeľom, aby bolo možné posúdiť, či na strane žalovaného vôbec môže eventuálne dôjsť k použitiu toho ktorého diela za predpokladu, že by sa rozhodol vykonávať ďalší verejný prenos vysielania poskytovaného vysielateľmi alebo retransmitentmi. Žalovaný potom nemal možnosť posúdiť, či je vôbec potrebné uzatvárať licenčnú zmluvu práve so žalobcom a na základe nej platiť licenčnú odmenu za použitie „nevedno čoho" v prospech „nevedno koho". Žalovaný nemôže podstúpiť riziko, že bude čeliť žalobe samotného autora, ktorý žalobcom nie je zastúpený, alebo síce je, ale nie práve vo vzťahu k dielu, ktorého sa prípadný verejný prenos bude týkať. Ak teda žalobca nepreukázal, koho vlastne v rozhodnom období zastupoval a v akom rozsahu, nie je možné ani ustáliť, či je vlastne žalobca vecne legitimovaný na podanie žaloby v znení, v akom ju podal. Žalobca v žalobe produkuje len ničím nepodložené tvrdenia, z ktorých vôbec nevyplýva, že na strane žalovaného vôbec mohlo dôjsť, a už vôbec nie že došlo, k realizácii ďalšieho verejného prenosu vysielania ani k verejnému prenosu diel, ku ktorým žalobca vykonáva správu. Pre preukázanie vykonávania verejného prenosu nepostačuje len preukázanie prítomnosti televízneho prijímača (ani túto skutočnosť žalobca nepreukázal) v ubytovacom zariadení. Žalobca musí inter alia preukázať, že (i) televízne prijímače boli spôsobilé sprostredkovať signál, (ii) žalovaný tento signál reálne prijímal a sprostredkovával svojim zákazníkom a (iii) do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým žalobca vykonáva správu. Ďalej musí preukázať, že všetky tieto predpoklady boli splnené práve v rozhodujúcom období, za ktoré žalobca uplatňuje svoj nárok. Žalobca svojim konaním, ktorým iniciuje súdne spory, porušuje princíp zákazu zneužitia práva i jeho šikanózny výkon v rozpore s dobrými mravmi. Preto žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť v celom rozsahu.
4.V priebehu konania žalovaný samostatnými písomnými podaniami navrhoval konanie vo veci prerušiť podľa § 162 ods. 1 písm. a ) CSP a to na základe analýzy licenčných poplatkov, pretože žalobca sám stanovil licenčnú odmenu, ktorú žalovanému jednostranne vnucuje, čím zneužíva svoje dominantné postavenie na trhu. ZHR preto dňa 19.12.2016 podal na Protimonopolnom úrade SR oznámenie vo veci podozrenia na možné zneužívanie dominantného postavenia žalobcu jeho činnosťou v hospodárskej súťaži. Do vyriešenia tejto otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť, navrhol konanie prerušiť a oznámiť začatie tohto konania Protimonopolnému úradu SR aj Európskej komisie podľa § 158 CSP. Návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný podal z dôvodu rozporu ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. účinného do 31.12.2015 s článkom 1 ods. 1, 13 ods. 3 a 4 a či. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy SR a súčasne navrhol, aby súd inicioval toto konanie pred Ústavným súdom SR aj preto, že neskorším zákonom č. 185/2015 Z. z. bola táto sankcia odstránená, teda v súčasnosti sa pri neoprávnenom zásahu do práv autorov už nevyžaduje vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny, ale len bezdôvodné obohatenie v rovine všeobecného inštitútu občianskeho práva. Napokon žalovaný navrhol prerušenie konania aj podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP a to na základe potreby eurokonformného výkladu § 84 ods. 1 autorského zákona, pričom navrhol súdu predložiť Súdnemu dvoru EÚ nasledovnú prejudiciálnu otázku, či je v súlade s právom EU taká prax súdu SR, pri ktorej by súd na ním posudzovanú vec aplikoval také ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku, podľa ktorého je každý používateľ predmetu ochrany autorským právom povinný plniť svoje povinnosti v súvislosti s použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv alebo či tento nositeľ práv má vedomosť o skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia kolektívnej správy.
5.V ďalších svojich písomných podaniach a vo vyjadreniach na pojednávaní žalovaný poukázal na rozsudok SD EÚ vo veci sp. z n. C-301/15, a tiež uviedol, že hoci žalobca predložil zoznam autorov o ktorých tvrdí, že ich zastupuje a predložil aj CD obsahujúce prehľad o vysielaní audiovizuálnych diel v roku 2015 (štatistika vysielania), medzi týmito zoznamami nie je žiadna spojitosť. Zo štatistiky vysielania síce vyplýva, že nejaké audiovizuálne dielo bolo vysielané v určitom čase konkrétnym
vysielateľom, ale nie je možné zistiť, kto je jeho autorom, teda uvedenie režiséra, autora scenára, autora prekladov a podobne, ani z neho nie je možné zistiť, kto je nositeľom majetkových práv k predmetom ochrany, ak došlo k osoba majiteľa týchto majetkových práv a osoba autora diela nie sú totožné. Žalobca má povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti podľa § 150 ods. 1 CSP, žalobca nepreukázal vo vzťahu k dielam zaradeným do štatistiky, že zastupuje konkrétnych autorov označením ich identifikačných údajov a teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Navrhol, aby súd požiadal žalobcu o ďalšie skutkové tvrdenia podľa § 150 ods. 2 CSP na preukázanie, kto je majiteľom majetkových práv pri jednotlivých typoch nositeľov práv uvedených skratkami v dielach uvedených v štatistike, pretože za súčasného stavu nie je možné overiť, či diela konkrétnych autorov boli vôbec obsahom vysielaní v roku 2015. Žalovaný navrhoval vykonať dokazovanie skúmaním vzťahov medzi údajnými nositeľmi práv a vysielateľmi prípadne produkčnými spoločnosťami, aby bolo možné riadne zistiť, kto je skutočným nositeľom majetkových práv a či sú to tí autori, o ktorých to v konaní žalobca tvrdí, pretože akýkoľvek režisér, prekladateľ, alebo aj úpravca dialógov slovenského znenia má spravidla práva súvisiace s dabingom vysporiadané s produkčnou spoločnosťou, preklad dialógov a preklad slovenského znenia je potrebné vnímať ako zamestnanecké dielo a majetkové práva teda spravujú k týmto dielam osoby, na ktorých podnet boli tieto diela zhotovené resp. ktoré zhotovenie financovali. Zo žalovaným vybraného diela Aféry II Dvojitá tvár vyplýva, že autorom scenára je O. O. a režisérom J. Z., v zozname autorov predložených žalobcom sa však títo autori nenachádzajú.
6.Žalobca navrhoval návrhy na prerušenie konania zamietnuť. Výška požadovaného bezdôvodného obohatenia je stanovená na základe toho, za akú odmenu žalobca poskytoval licencie iným používateľom. O zneužití dominantného postavenia na trhu rozhoduje Protimonopolný úrad SR, pričom ZHR už v roku 2015 podal tomuto úradu podnet vo veci sadzobníka žalobcu. Protimonopolný úrad SR odpovedal tak, že sa podnetom nebude zaoberať. V lete 2016 sa Protimonopolný úrad SR opätovne zaoberal podnetom na prešetrenie výšky licenčných odmien žalobcu, pričom vzhľadom na charakter posudzovanej veci ani nezačal konanie. Žalobca nemá vedomosť, či na základe posledného (tretieho) podnetu žalobcu začal vôbec Protimonopolný úrad SR konať. Rozhodnutie súdu však nie je závislé od odpovede na otázku, či zo strany žalobcu prišlo k zneužitiu dominantného postavenia na trhu, ale relevantné je len zistenie výšky obvyklej odmeny. Podľa smernice EP č. 2001/29/ES bod 11 úvodných ustanovení, je potrebný prísny a účinný systém ochrany autorských práv a podľa bodu 57, členské štáty majú prijať také opatrenia, aby sankcie za porušovanie autorských práv boli účinné, primerané a varujúce. V Českej republike režim úpravy bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny platí od r. 2001 a je rešpektovaný všetkými súdmi. Pokiaľ by súd nerešpektoval platný a účinný právny predpis, ktorým je § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona, ktorý nie je v rozpore s Ústavou SR, porušil by článok 16 ods. 1 CSP. Žalobca predložil zoznamy nositeľov práv a zoznamy recipročných zmlúv a tiež niektoré zo zmlúv o zastupovaní žalobcu uzavreté s autormi. Stanovisko Ministerstva kultúry SR nemá pre toto konanie žiadny význam, jeho výklad považuje žalobca za arbitrárny a nemajúci oporu v hmotnom práve. V bode 82 rozsudku SD EÚ pod sp. zn. C-l35/2010 súd poukázal na svoje iné rozsudky, v ktorých už rozhodol, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia uskutočňuje verejný prenos, a v rozsudku SD EÚ pod sp. zn. C-162/2010 súd prijal záver, že hostia hotelového zariadenia predstavujú celkom významný počet osôb, preto sa musia považovať za verejnosť. V prípade žalovaného ide o prevádzku hotela s počtom izieb 23, v ktorom bezpochyby dochádza k verejným prenosom diel prostredníctvom zvukovo-obrazových a zvukových zariadení. Pokiaľ žalovaný požaduje, aby žalobca ku všetkým predmetom ochrany, ktoré boli na všetkých TV staniciach vysielané v SR v roku 2015 priradil konkrétnych autorov a preukázal aj uzavretie zmlúv s nimi, takéto ponímanie kolektívnej správy práv je neudržateľné a navrhnuté dokazovanie šikanózne a neúčelné. K výhrade žalovaného, že v zozname predmetov ochrany sa nachádza aj taký predmet, ktorého nositeľ práv nie je zapísaný v zozname, žalobca uviedol, že okrem iného vykonáva aj povinnú kolektívnu správu práv v prípade použitia diel káblovou retransmisiou. Žalobca preto vypracováva zoznamy všetkých druhov predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva správu na účely rozúčtovania odmien z káblovej retransmisie. Podľa rozúčtovacieho poriadku sa príjmy za ďalší verejný prenos priradia k vybraným odmenám za použitie diel káblovou retransmisiou. Spôsob rozúčtovania a vyplácania odmien je súkromnoprávnym vzťahom žalobcu a autorov. Žalovaný nepreukázal, že by mal uzatvorenú licenčnú zmluvu s niektorým z nositeľov práv zastúpených žalobcom.
7.Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: oprávnenie č. l. 4, sadzobník odmien č. l. 5, printscreen internetových stránok žalovaného č. l. 23-24, stanovy žalobcu č. l. 51, vymenovanie č. l. 72, výzva č. l. 73, zoznam autorov diel č. l. 91 - 97, zoznam partnerských organizácií č. l. 98, zoznam
predmetov ochrany práv č. l. 99, zoznam subjektov, s ktorými žalobca mal uzatvorené hromadné licenčné zmluvy č. l. 119, spoločná správa parlamentu č. p. t. 458a čl. 123, podnet č. l. 145, odpoveď na podnet č. l. 148, oznámenie č. l. 150, oprávnenie č. l. 152, oznámenie č. l. 156, prílohy vyjadrenia žalovaného č. l. 167-171, CD nosič predložený žalobcom, časť analýzy obsiahnutej na CD nosiči predloženom žalovaným, oznámenie Protimonopolného úradu doručené 21.06.2017, na základe čoho mal preukázaný nasledovný skutkový stav:
8.Žalobca je organizáciou kolektívnej správy majetkových práv na použitie diel ním zastúpených autorov v zmysle oprávnenia č. 2/2004 vydaného Ministerstvom kultúry SR dňa 11.5.2010 na výkon kolektívnej správy práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, okrem iného v odbore káblová retransmisia a v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel prevedených akýmikoľvek technickými prostriedkami. Do funkcie riaditeľa žalobcu bola dňa 30.09.2013 vymenovaná Mgr. Q. P., riaditeľ žalobcu je podľa článku VII. stanov žalobcu osobou oprávnenou konať v mene žalobcu najmä uzatváraním licenčných zmlúv a iných právnych úkonov v mene žalobcu. Splnomocnenie na zastupovanie žalobcu v tomto súdnom konaní teda bolo podpísané oprávnenou osobou. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, jeho predmetom činnosti sú aj ubytovacie služby v ubytovacom zariadení, v rámci čoho prevádzkuje zariadenie označené ako Hotel Z. B. X. kategórie 3* s 23 izbami zariadenými TV prijímačom a rádioprijímačom. Podľa sadzobníka žalobcu bola licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom v ubytovacom zariadení hotel 3* prostredníctvom zvukovo-obrazových zariadení za jedno zariadenie 26,- Eur a prostredníctvom zvukových zariadení za jedno zariadenie 13,50 Eur. Žalovaný ani neuzatvoril licenčnú zmluvu ani nezaplatil bezdôvodné obohatenie, hoci bol na to vyzvaný žalobcom aj písomnou výzvou zo dňa 07.10.2015.
9.Z obsahu CD predložených žalobcom vyplýva, že 218 subjektov uzavrelo so žalobcom hromadné licenčné zmluvy na rok 2015 s licenčnou odmenou podľa sadzobníka žalobcu. Z predložených zoznamov vyplýva, že žalobca zastupuje slovenských nositeľov práv spísaných v zozname, a na základe zmlúv o vzájomnom zastúpení so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy práv zastupuje aj bližšie nezistený počet iných nositeľov práv z celého sveta pri používaní ich diel na území Slovenskej republiky.
10.Podľa § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z., ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 01.01.2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31.12.2015.
Podľa § § 45 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z., dohodnutá odmena alebo spôsob jej určenia musí zodpovedať spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela.
Podľa § 56 ods. 1 písm. f) a písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z., autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä f) náhrady ujmy podľa osobitného predpisu, g) vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z., ak autor alebo osoba, ktorá ma majetkové právo k dielu, udelí inej osobe výhradnú licenciu alebo ak je inej osobe zverený výkon majetkových práv autora na základe zákona, právo domáhať sa nárokov podľa § 56 ods. 1 písm. b) až e) má len táto osoba; právo autora alebo osoby, ktorá má majetkové právo k dielu, domáhať sa ostatných nárokov vrátane nárokov vyplývajúcich z použitia diela nad rozsah udelenej výhradnej licencie zostáva nedotknuté.
Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z., organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia a) zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ktoré spravuje na základe tohto zákona, b) prevziať za zvyčajných podmienok zastúpenie každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ak o to požiada a preukáže, že predmet ochrany bol príslušne použitý, a ak nie je zastupovaný inou osobou pri výkone práva vo vzťahu k predmetu ochrany a ak ide o dielo, pri výkone práva k dielu, c) zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva v rozsahu s ním dohodnutom, d) zastupovať nositeľov práv za rovnakých podmienok,
e) viesť register zmluvne zastupovaných nositeľov práv; register obsahuje len údaje nevyhnutné na výkon kolektívnej správy, f) viesť register predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu, ak sú mu tieto predmety ochrany známe; register obsahuje len údaje nevyhnutné na výkon kolektívnej správy, g) oznámiť tomu, kto o to písomne požiada, či zastupuje nositeľa práv a na žiadosť a náklady žiadateľa vydať o tom písomné potvrdenie, h) uzatvárať s používateľmi alebo s osobami oprávnenými obhajovať záujmy v nich združených používateľov, ktorí používajú predmety ochrany, alebo s osobami povinnými uhrádzať náhradu odmeny podľa tohto zákona za primeraných a rovnakých podmienok zmluvy, ktorými sa 1. používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku ktorému právo kolektívne spravuje, 2. dohodne s používateľom alebo s povinnou osobou odmenu, primeranú odmenu alebo náhradu odmeny a spôsob jej uhradenia, i) domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je to nehospodárne, j) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím poriadkom, k) viesť evidenciu vybraných odmien, primeraných odmien, náhrad odmien a príjmov z vydaného bezdôvodného obohatenia a umožniť nositeľovi práv na požiadanie kontrolu správnosti jemu uhradenej odmeny, primeranej odmeny, náhrady odmeny či prípadného príjmu z bezdôvodného obohatenia, l) zabezpečovať úlohy v oblasti registrácie a zápisu do medzinárodných zoznamov nositeľov práv a predmetov ochrany a so súhlasom nositeľov práv poskytovať ministerstvu informácie súvisiace s registráciou, ako aj s evidenciou podľa písmen f) a k), m) vytvárať rezervný fond z vybraných odmien, primeraných odmien, náhrad odmien a prípadných príjmov z bezdôvodného obohatenia, n) viesť účtovníctvo, o) každoročne vyhotoviť do 30. júna výročnú správu o činnosti a hospodárení (ďalej len "výročná správa") za predchádzajúci kalendárny rok, ktorá obsahuje aj účtovnú závierku overenú audítorom, a uložiť ju bez zbytočného odkladu do verejnej časti registra účtovných závierok; 10a) výročná správa obsahuje úplný a pravdivý opis všetkých rozhodujúcich skutočností a je prístupná všetkým nositeľom práv, p) informovať ministerstvo o všetkých zmenách v údajoch uvedených v žiadosti o udelenie oprávnenia podľa § 80 vrátane zmien v osobe, ktorá je štatutárnym orgánom kolektívneho správcu alebo členom takého orgánu, a tieto zmeny preukázať najneskôr do 15 dní odo dňa zmeny, r) poskytnúť ministerstvu 1. kópiu zmeny dokladov prikladaných k žiadosti o udelenie oprávnenia podľa § 80 ods. 3 a 4 do 15 dní odo dňa zmeny, 2. informáciu o zmluvnom poverení na kolektívnu správu od iných organizácií kolektívnej správy vrátane zahraničných a kópiu iných dokumentov súvisiacich s výkonom kolektívnej správy do 15 dní odo dňa, keď o to ministerstvo požiada, 3. kópiu rozhodnutia súdu alebo iného príslušného orgánu, ak je organizácia kolektívnej správy účastníkom konania, do 15 dní odo dňa, keď o to ministerstvo požiada, s) uverejniť vhodným spôsobom sadzobník odmien a primeraných odmien, t) informovať ministerstvo o rozhodnutiach súdov alebo iných príslušných orgánov v konaniach, ktorých účastníkom je organizácia kolektívnej správy a ktoré majú zásadný význam na jej činnosť, u) zriadiť osobitný účet v banke alebo pobočke zahraničnej banky na účely ukladania peňažných prostriedkov podľa § 82 ods. 2 písm. a).
Podľa § 81 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z., povinnosť podľa odseku 1 písm. a) a b) sa vzťahuje len na nositeľa práv, ktorý je občanom Slovenskej republiky alebo má na jej území trvalý pobyt alebo sídlo.
Podľa § 82 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z., ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne s používateľom na uzavretí licenčnej zmluvy alebo hromadnej licenčnej zmluvy alebo s právnickou osobou združujúcou používateľov na uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy, ktorou udelí súhlas na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje práva podľa tohto zákona (ďalej len "spravované predmety ochrany"), môže, ak ide o licenčnú zmluvu alebo hromadnú licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo používateľ, a ak ide o kolektívnu licenčnú zmluvu, organizácia kolektívnej správy alebo
právnická osoba združujúca používateľov predmetov ochrany požadovať, aby obsah takejto zmluvy vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd. Súd pri určení obsahu zmluvy prihliada na druh spravovaného predmetu ochrany, spôsob, rozsah a účel jeho použitia, na čas, v ktorom sa spravovaný predmet ochrany bude používať, a na podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h).
Podľa § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z., ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.
Podľa § 162 ods. 1 CSP, súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.
Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku ž omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia, ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu meškania s plnením peňažného dlhu. 11.Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu ochranu a kolektívne uplatňovanie práv zastúpených majiteľov majetkových práv autorov. Autorské právo v sebe zahŕňa nielen právo autora na použitie jeho diela, ale aj právo udeľovať súhlas na jeho použitie inej osobe a právo požadovať odmenu za udelenie tejto možnosti. Výška odmeny by v prvom rade mala byť určená dohodou dotknutých subjektov - teda autora diela a jeho používateľa. Vysoký počet autorov diel, spoluautorstvo spoločných diel, znamenajú že technicky by bolo pre obe strany nemožné dosiahnuť dohodu o odmene za použitie diela v každom jednotlivom prípade jeho použitia. Preto správa majetkových práv autorov diel (resp. osôb, ktorým tieto majetkové práva patria) je zverená organizáciám kolektívnej správy, ktoré činnosti súvisiace s uplatňovaním nárokov na odmenu za použitie autorských diel v podstate sprostredkovávajú a uzatvárajú s používateľmi diel tzv. hromadné licenčné zmluvy, ktorými v mene autorov diel za odmenu udeľujú súhlas na použitie diel. Používatelia tým získajú istotu legálneho používania predmetov ochrany a autori získajú odmenu za použitie svojho diela.
12.Vykonaným dokazovaním a zhodnými skutkovými tvrdeniami strán mal súd preukázané, že v roku 2015 žalovaný prevádzkoval ubytovacie zariadenie Hotel Z. B. X. kategórie 3* s 23 izbami vybavenými zvukovými a zvukovo-obrazovými zariadeniami umožňujúcimi verejný prenos, pričom prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-162/10) a to v tom zmysle, že hoci samotné umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaným v zariadení predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle či. 3 ods. 1 smernice európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. 05. 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorským práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-306/05 zo dňa 07.12.2006). Zo strany žalovaného takto dochádzalo k použitiu predmetov ochrany, ku ktorým žalobca vykonáva správu, a to bez licenčného oprávnenia. Žalovaný má podľa § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z. preukázať skutočnosť, že autor diela výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, v opačnom prípade je ako používateľ povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetov ochrany organizácii kolektívnej správy. Nie je
rozhodujúce, či hostia žalovaného možnosť použitia technických zariadení umožňujúcich prenos aj skutočne využijú, čo vyplýva z osobitného spôsobu určovania výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré je upravené nie všeobecným režimom Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výška bezdôvodného obohatenia nie je daná iba možnosťou použitia (prenosu, vysielania) diela bez právneho dôvodu ale rozsahom jeho reálneho použitia a primeranými (spravidla priemernými, obvyklými) cenami podobných tovarov alebo služieb. V tomto prípade osobitná úprava autorského zákona výšku bezdôvodného obohatenia stanovuje ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie a tým aj rozsah zisťovania výšky bezdôvodného obohatenia robí závislým už na možnosti použitia diela, nie skutočného rozsahu jeho použitia. Hoci žalobca uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv s dojednanou výškou odmeny podľa ním stanoveného cenníka, len na základe tejto skutočnosti samej nemožno žalobcom požadovanú odmenu považovať aj za primeranú (priemernú, obvyklú) v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Vzhľadom k tomu, že na relevantnom trhu ide o jediného „dodávateľa“ ktorý sám stanovuje ceny licenčných odmien, potom žiadny používateľ predmetov ochrany práv nemá možnosť uzatvoriť licenčnú zmluvu za iných ako žalobcom stanovených podmienok. Z tohto hľadiska možno potom žalobcom stanovené licenčné odmeny považovať za obvyklé v zmysle ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z., ktoré je vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení vo vzťahu špeciality. Žalovaný umiestnením technických zariadení umožňujúcich verejný prenos v izbách vo svojom ubytovacom zariadení bez uzatvorenia licenčnej zmluvy porušil svoje povinnosti, čím neoprávnene zasiahol do majetkových práv autorov diel (resp. majiteľov majetkových práv k dielam), je preto povinný zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku takto stanovenej odmeny za získanie licencie. Preto súd žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.817,- Eur zodpovedajúcu počtu technických zariadení umiestnených v 23 izbách a dvojnásobku licenčných odmien stanovených cenníkom žalobcu (23 TV prijímačov x 26 Eur a 23 rádioprijímačov x 13,50 Eur).
13.Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, je preto povinný zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.817,- Eur od 27.05.2016 do zaplatenia, a to v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka, keďže z obsahu písomných podaní účastníkov konania vyplýva, že žalovaný bol k zaplateniu dlžnej sumy opakovane vyzývaný už pred týmto dňom, čo žalovaný nespochybnil.
14.Návrhom na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP navrhol žalovaný konanie vo veci prerušiť z dôvodu potreby vyriešenia otázky, či zo strany žalobcu dochádza k porušovaniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, pričom posúdenie tejto otázky patrí výlučne do právomoci Protimonopolného úradu SR. Žalobca vo vzťahu k ním spravovaným predmetom ochrany má na trhu výlučné postavenie v tom zmysle, že je jediným subjektom, s ktorým používateľ reálne môže uzatvoriť licenčnú zmluvu na používanie predmetov ochrany (ak vylúčime ako iba čisto teoretickú veľmi nepraktickú možnosť uzatvorenia licenčnej zmluvy s každým autorom osobitne); postavenie žalobcu na relevantnom trhu tak možno kvalifikovať ako dominantné v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. Používatelia predmetov ochrany sú vystavení situácii, v ktorej majú na výber iba tri možnosti. Prvou je uzatvorenie licenčnej zmluvy za žalobcom jednostranne stanovených najmä cenových podmienok, druhou je možnosť domáhať sa na súde určenia obsahu hromadnej licenčnej zmluvy s neistým výsledkom a tou treťou je vystavenie sa žalobe o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku žalobcom stanovenej licenčnej odmeny. V každej z týchto troch situácií tak priamo alebo nepriamo dochádza k uplatneniu toho istého nároku (v prípade žaloby o zaplatenie bezdôvodného obohatenia v dvojnásobnej výške) na zaplatenie licenčnej odmeny stanovenej cenníkom žalobcu. Hoci predmetom konania je nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, tým, že tento nárok je odvodený od nároku na zaplatenie zmluvnej licenčnej odmeny, nepriamo je predmetom konania práve nárok na zaplatenie obvyklej licenčnej odmeny. Ak je žalobcom stanovená cena licenčnej odmeny neprimeraná poskytovanej protihodnote, konanie žalobcu by napĺňalo skutkovú podstatu zneužitia dominantného postavenia (§ 8 ods. 2 písm. a) zákona č. 136/2001 Z. z.). Protimonopolný úrad SR vzhľadom k osobitne stanoveným procesným pravidlám nie je schopný v primeranej lehote ukončiť konanie o podnete žalovaného začatím správneho konania vo veci proti žalobcovi alebo odložením podnetu ako nedôvodného. Preto prerušenie konania o podanej žalobe žalobcu by nebolo hospodárne s prihliadnutím ku skutočnosti, že v prípade pozitívneho právoplatného rozhodnutia Protimonopolného úradu SR posudzujúceho konanie žalobcu ako rozporné s pravidlami hospodárskej súťaže vznikne žalovanému nárok na poskytnutie primeranej finančnej kompenzácie zo strany žalobcu, keďže takéto
konanie žalobcu nemožno ponechať bez následkov. Preto súd tento návrh žalovaného na prerušenie konania vo veci zamietol. 15.Návrhom na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný navrhol posúdiť súlad § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 31.12.2015 s Ústavou Slovenskej republiky. Súd zvážil aj prípadný rozpor ustanovenia § 56 ods. 1 písm. g) s Ústavnou SR najmä v tom smere, či takto nedochádza k porušovaniu princípu právnej istoty, keď ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) bolo účinné iba krátku dobu od 01.11.2013 do 31.12.2015, pričom nový autorský zákon povinné stanovenie výšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny už neupravuje. Takýto spôsob normotvornej činnosti vyvoláva zmätok v právnych vzťahoch, spôsobuje diskrimináciu založenú na rozdielnych podmienkach podnikania v čase a neprispieva k stabilite a predvídateľnosti právneho poriadku ako celku. Prípadný rozpor s Ústavnou SR by mohol byť založený aj porušením princípu rovnosti subjektov právnych vzťahov pozitívnou diskrimináciou autorov diel oproti iným subjektom právnych vzťahov, keď nie je celkom zrejmé, prečo práve autori diel by mali požívať zvýšenú ochranu v prípadoch uplatnenia nároku na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške jeho dvojnásobku a prečo by takáto zvýšená ochrana nemala patriť aj iným (niektorým alebo všetkým) právom tiež osobitne chráneným skupinám subjektov (napr. spotrebitelia, zamestnanci, ženy, maloletí, osoby vyššieho veku, a pod.) alebo akokoľvek inak vymedzeným skupinám subjektov (napr. ľaváci, poľovníci, alebo iní). Tento návrh žalovaného na prerušenie konania vo veci súd zamietol najmä z dôvodu žalobcom prezentovaného spôsobu rozúčtovania inkasovaných licenčných odmien na základe dohody autorov uzatvorenej praeter legem už pred účinnosťou nového autorského zákona v tom, že ak organizácia kolektívnej správy práv nezastupuje niektorého autora, prijatá odmena sa rozúčtuje na základe vystavených zoznamov použitých predmetov aj pre tých autorov, ktorí nie sú zastúpení, pričom rovnako majú postupovať aj ostatné organizácie kolektívnej správy práv. Na tomto základe stratili opodstatnenie námietky žalovaného o neprimeranosti výšky požadovaného bezdôvodného obohatenia žalobcom na základe ním stanovených licenčných odmien, pretože zmienenou dohodou autorov je vylúčená možnosť uplatnenia práv ktorýmkoľvek autorom diela proti žalovanému t.j. žalovaný zaplatením licenčnej odmeny žalobcovi vyrovná akékoľvek nároky všetkých autorov diel a nebude tak vystavený ich samostatnému uplatneniu (pri zachovaní princípu kolektívnej správy práv, že majetkové práva každého autora pre každé jedno dielo môžu byť spravované iba jednou organizáciou). V tejto súvislosti potom ani „sektorová“ diskriminácia autorov diel resp. majiteľov majetkových práv k dielam nemá pre žalovaného neprimerané dôsledky v podobe rôznych podmienok pre podnikateľov na relevantnom trhu, pretože rovnakou povinnosťou sú viazaní všetci používatelia predmetov ochrany (autorských diel) bez uzatvorenia licenčnej zmluvy alebo bez inak získaného súhlasu autora. Súd pritom vzal do úvahy aj rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-367/15 zo dňa 25.01.2017, ktorý obdobnú úpravu v Poľsku neposúdil ako rozpornú s európskym právom (hoci to nemusí znamenať súlad aj z hľadiska ústavnosti sporného ustanovenia.)
16.Žalovaný napokon navrhol aj prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, pričom naformuloval otázku, s ktorou sa súd mal obrátiť na Súdny dvor EU ako s prejudiciálnou otázkou, a to vo veci interpretácie § 84 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z. z. Súdny dvor EÚ však vykladá výlučne právo európske a nie je oprávnený zasahovať do výkladu práva vnútroštátneho, ktorý patrí výlučne do právomoci vnútroštátnych súdov. Súd vo veci aplikoval výlučne ustanovenia vnútroštátneho práva a nie ustanovenia európskej smernice, ktorej výklad nemal vplyv na rozhodnutie vo veci. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny (R 61/2013). Súd preto aj tento návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol. 17.Žalovaným navrhované doplnenie dokazovania vyžiadaním od Q. O. zmluvy so spoločnosťou Lenox alebo so spoločnosťou Sedem s.r.o., ktorú by mala mať uzatvorenú na preklad dialógov, vyžiadaním zmluvy od spoločnosti Markíza alebo Sedem s.r.o., ktoré majú uzatvorené s nositeľmi autorských práv vo vzťahu k seriálu Walker - texas ranger, a vyžiadaním dokladov od žalobcu o tom, komu zaplatil odmenu, resp. jej rozúčtovanie a to najmä tú odmenu, ktorá je určená pre diela spravované pre pani O., a komu bola vyplatená odmena za dielo Walker - texas ranger, a 30-50 zmlúv žalobcu a oznámení nositeľov práv k náhodne vybraným predmetom ochrany, súd nevykonal tiež z už vyššie uvedeného dôvodu, že na základe dohody autorov žalobcom prijatá odmena sa rozúčtuje na základe vystavených zoznamov použitých predmetov aj pre tých autorov, ktorí nie sú zastúpení, touto dohodou autorov je tak vylúčená možnosť uplatnenia práv ktorýmkoľvek autorom diela proti žalovanému t.j. žalovaný zaplatením licenčnej odmeny žalobcovi vyrovná akékoľvek nároky všetkých autorov diel a nie je teda ani dôvodné skúmať, či žalobca naozaj zastupuje všetkých autorov diel a spravuje práva ku všetkým dielam.
18.Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, o trovách konania preto súd rozhodol podľa § 255 CSP tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %; o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Revúca do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní je potrebné uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, spisovú značku konania, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) a podpis. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok).