Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-751-2016.pdf
PDF · 83.3 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/751/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcu: X. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. 76X/XX, XXX XX L. Q., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Blažek, s.r.o., so sídlom Pohraničná 4, 945 01 Komárno, proti žalovanej: M. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX/X, XXX XX Y., o zaplatenie sumy 820 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 13C/615/2015-69 zo dňa 14.06.2016 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, lehoty plnenia a trov konania p o t v r d z u j e .
Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania, žalovanú zaviazal, aby žalobcovi zaplatila sumu 820 eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 03.01.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 177,78 eura a náhradu iných trov konania vo výške 49 eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu žalobcu. Zamietnutie návrhu na prerušenie konania súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 109 ods. 1, ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“) s tým, že označený dôvod prerušenia konania nepovažoval za právne význammý. Žalobu vo veci samej súd považoval za opodstatnenú. Keďže po zániku manželstva si strany svoje zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nevyporiadali ani dohodou a ani rozhodnutím súdu, potom v súvislosti so zmluvou o poskytnutí podpory zo Štátneho fondu rozvoja bývania (ŠFRB) majú obaja spoločný záväzok, ktorý žalobca uhradil v období od 02.01.2013 do 02.01.2014 v celkovej výške 1.640 eur, a z toho dôvodu došlo na strane žalovanej k bezdôvodnému obohateniu podľa § 454 Občianskeho zákonníka. Podľa § 149 ods. 4 a § 511 ods. 2 prvej vety Občianskeho zákonníka sú podiely na dlhu ako dlžníkov ŠFRB vo vzájomnom pomere rovnaké. V zmysle § 456 Občianskeho zákonníka žalovanú zaťažuje povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie tomu, na úkor koho ho získala. Súd žalobcovi priznal uplatnenú polovicu z ním zaplatenej sumy spolu s úrokom z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Výrok o trovách konania súd oprel o ustanovenie § 142 ods. 1 a § 149 OSP v spojení s ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z.z. O lehote plnenia rozhodol s odkazom na ustanovenie § 160 ods. 1 OSP.
2. Proti tomuto rozsudku v časti úrokov z omeškania, lehoty plnenia a vo výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá uviedla, že súd neprihliadol na jej finančné možnosti, lebo jej mesačný príjem nedosahuje ani 400 eur a iný príjem nemá; žije s 10-ročným synom, na výživu ktorého
žalobca prispieva po 65 eur mesačne a ničím iným mu neprispieva a ona nemá dostatok finančných prostriedkov na všetky výdavky spojené s jeho výživou. Uviedla, že chcela so žalobcom uzavrieť aj mimosúdnu dohodu, avšak on nesúhlasil. Takto koná z pomsty za to, že sa s ním rozviedla. S ohľadom na to mu súd náhradu trov konania nemal priznať. Žiadala napadnutý rozsudok zmeniť tak, že sumu 820 eur uhradí bezúročne v mesačných splátkach po 30 eur, splatných vždy do 30. dňa v mesiaci, a žalobcovi trovy konania nepriznať.
3. Žalobca navrhol odvolanie žalovanej odmietnuť. Svoje vyjadrenie bližšie nezdôvodnil.
4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1. júla 2016, ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, lehoty plnenia ako aj trov konania - v nadväznosti na právoplatný výrok o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi istinu 820 eur - vecne správny. Preto tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 470 ods. 1,2 prvej vety CSP v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil a zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti (úroky z omeškania, lehota plnenia, trovy konania) ako aj s jeho odôvodnením, pretože urobil správny právny záver a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ním citovanými, v tom čase platnými a účinnými, správne aplikovanými ustanoveniami OSP, na ktoré aj odvolací súd poukazuje. Na dôvažok odvolací súd dodáva:
5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí návrhu žalovanej na prerušenie konania a o jej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 820 eur nadobudol v dôsledku absencie odvolania žalovanej právoplatnosť. Odvolanie žalovanej s ohľadom na jej odvolací návrh smerovalo proti priznaniu 5,25% úrokov z omeškania zo sumy 820 eur od 03.01.2014 do zaplatenia, proti 3-dňovej lehote plnenia a aj proti výroku o jej povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania. Odvolanie proti priznaniu úrokov z omeškania žalovaná v podanom odvolaní nijako neodôvodnila, pretože odôvodnenie bolo zamerané na povolenie splátok dlhu a nepriznanie trov konania. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovanej proti priznaniu príslušenstva istiny vychádzal z ustanovenia § 121 ods. 3 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením, a ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. V zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Vychádzajúc z tejto právnej úpravy súd prvej inštancie spolu s priznaním istiny 820 eur žalobcovi priznal aj ním požadované úroky z omeškania a žalovaná nesprávnosť tohto výroku nijako nezdôvodnila. Keďže v odvolaní neuviedla konkrétny relevantný dôvod, pre ktorý by príslušenstvo pohľadávky žalobcovi nemalo byť priznané, odvolací súd potvrdiac rozsudok v tejto časti poukazuje na odôvodnenie daného výroku súdom prvej inštancie.
6. Čo sa týka odvolania žalovanej voči lehote plnenia, v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bolo účinné ustanovenie § 160 ods. 1 OSP, podľa ktorého: „Ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.“ Podľa § 232 ods. 2,3,4 CSP: „Ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.“ V tomto prípade dlhšiu než 3-dňovú lehotu a ani plnenie v splátkach súd prvej inštancie neurčil. Podľa obsahu spisu bola žalovaná vypočutá na
pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 14.06.2016 a vtedy uviedla, že úver momentálne platiť nevie, že má 10-ročného syna a od decembra 2015 má nové zamestnanie, pričom žiadala konanie prerušiť do skončenia konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, k hnuteľným veciam a spoločnej pohľadávky, bez podrobnejšieho zdôvodnenia. Pre prípad, že by bola zaviazaná zaplatiť žalovanú sumu, jej majetkové pomery s výnimkou doložených mzdových listov nešpecifikovala.
7. Či je v konkrétnom prípade daný dôvod na určenie dlhšej lehoty plnenia alebo na povolenie splátok, je vo všeobecnosti potrebné posudzovať z oboch strán, t. j. zo strany nielen dlžníka, ale aj veriteľa. Pri úvahe o určení lehoty na splnenie povinnosti v lehote 3 dní, resp. pri určení dlhšej lehoty alebo pri učení, že peňažné plnenie sa môže realizovať v splátkach, je nutné vychádzať nielen z konkrétnych okolností prípadu a osobných a majetkových pomerov účastníkov, ale aj z postavenia účastníkov konania, pričom treba posúdiť, či prípadné zaplatenie dlžnej sumy v splátkach v určitej výške s ohľadom na výšku dlhovanej sumy, dĺžku omeškania dlžníka s platením a dobu, po ktorú by týmto spôsobom došlo k zaplateniu dlhovanej sumy, nepredstavuje neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa. V tomto prípade súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom a trovami konania vo všeobecnej 3-dňovej lehote. S prihliadnutím na vyššie popísané zásady, odvolací súd po prejednaní veci vyvodil záver, že odvolaniu žalobkyne nemožno vyhovieť. Navyše od času, kedy vo veci rozhodoval súd prvej inštancie, do času rozhodovania odvolacieho súdu uplynula už dostatočne dlhá doba (13 mesiacov) na to, aby si žalovaná mohla vytvoriť určitú finančnú rezervu na zaplatenie daného dlhu.
8. V súvislosti s priznaním náhrady trov úspešnému žalobcovi odvolací súd ustálil, že obsah súdneho spisu nedáva dostatočný podklad pre to, aby urobil záver, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov žalobcovi, s prihliadnutím na pomery u oboch strán sporu. Aplikácia ustanovenia § 150 OSP účinného v čase vydania napadnutého rozsudku a v súčasnosti účinného ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú splnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody zvláštneho zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadnuť na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery účastníkov, na okolnosti vedúce k súdnemu uplatneniu nárokov a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že o trovách konania bolo potrebné v základe rozhodnúť podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi patrí náhrada trov. Okolnosti uvádzané žalovanou v podanom odvolaní, v ktorých opisovala jednostranne len svoje pomery, odvolací súd nepovažoval za také, ktoré by mohli privodiť zmenu výroku prvoinštančného rozhodnutia o trovách konania.
9. Na základe uvedeného odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania žalovanej rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o úrokoch z omeškania, lehote plnenia a o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
10. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý by mal podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov. V tomto štádiu konania mu však žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že sa mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Aj keď zástupca žalobcu zaslal súdu podanie zo dňa 04.11.2016, ktorým jednou vetou navrhol odvolanie odmietnuť podľa § 386 písm. d) CSP, odvolací súd tento úkon nepovažoval za účelný, pretože dané vyjadrenie k odvolaniu nebolo nijako zdôvodnené, čo sa podľa názoru odvolacieho súdu svojím účinkom rovná situácii, ako by žiadne vyjadrenie podané nebolo.
11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).