Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_22CoCsp-15-2022.pdf
PDF · 107.47 KB
Case nature
Area
Subarea
22CoCsp/15/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Daniely Babinovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava - Petržalka, IČO: 35724803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava - Petržalka, IČO: 53255739, proti žalovanej: E. C. Ď., L.. XX.XX.XXXX, J. G., C. XX, o zaplatenie 7.102,19 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11Csp/94/2021-130 zo dňa 28.01.2022, takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozhodol takto, cit.:
„I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalobca n e m á nárok na náhradu trov konania a žalovanej súd nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.“
2. Citoval ustanovenie § 52 ods. 1 až 4, § 54a, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b), § 7 ods. 1,2,16,17,19,20 a 27, § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj ako „ZoSÚ“).
3. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že posúdil právny vzťah medzi stranami podľa ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o V. spotrebiteľskom úvere zo dňa 10.04.2018, t.j. v danom prípade v znení účinnom od 1.1.2018 do 30.4.2018. Dospel k záveru, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba jej povinná náležitosť uvedená v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, keďže nie sú v nej uvedené všetky predpoklady použité pre výpočet RPMN, v dôsledku toho zo zákona nastáva fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti podľa § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ. Podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné uviesť, ktoré údaje sú relevantné pre výpočet, a teda pre výšku RPMN, že vychádza sa pri v tomto údaji z výšky úveru, počtu splátok, výšky mesačnej splátky, či už s poistením alebo bez poistenia a podobne a tieto predpoklady pre výpočet RPMN musia byť v zmluve uvedené bez ohľadu na to, že jednotlivé tieto údaje sú v zmluve uvedené, ale len preto, že predstavujú inú povinnú náležitosť zmluvy. Zároveň súd prvej inštancie dospel k názoru, že fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nastala aj s poukazom na § 11 ods. 2 vety 2., 3. a 4. ZoSÚ. Žalobca mal preukázať údaj okrem iného o príjmoch a rodinnom stave žalovanej ako spotrebiteľa, pričom k jej rodinnému stavu sa vôbec nevyjadril, uviedol len jej príjem, ktorý však žiadnym spôsobom nepreukázal. Zákonodarca pritom jasne uložil veriteľovi povinnosť zistiť nielen jej príjem, ale aj pravidelné výdavky. Konštatoval, že žalobca
nepreukázal ani splnenie povinností veriteľa, ktoré sú uvedené v § 7 ods. 19, 20 a 27 ZoSÚ. V zmysle týchto ustanovení mal vypočítať ukazovateľ schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver, pričom pri tomto výpočte mal vychádzať z čistého príjmu žalovanej, od ktorého mal odpočítať náklady na zabezpečenie základných životných potrieb žalovanej a osôb, voči ktorým mala vyživovaciu povinnosť, to znamená mal odpočítať zákonom stanovené životné minimum na žalovanú, prípadne na osoby, voči ktorým mala vyživovaciu povinnosť, hoci túto skutočnosť ohľadom jej rodinného stavu a počtu vyživovaných osôb vôbec nezisťoval a nesplnil si povinnosť overovať informácie o príjme žalovanej preukázateľným spôsobom prostredníctvom interných alebo externých zdrojov. Navyše podľa súdu nepreukázal splnenie povinnosti uvedenej v § 7 ods. 19 a to ohľadom určenia limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Uvedené pochybenia taktiež súd sankcionoval zákonnou fikciou o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, keďže porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42 kvalifikoval ako hrubé porušenie povinností veriteľa podľa § 7 ods. 1. Zároveň vychádzal zo záveru o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru a to s poukazom na § 11 ods. 2 vetu prvú ZoSÚ po zohľadnení zásady „a minori ad maius“ vzhľadom na to, že dospel k záveru o hrubom porušení povinnosti veriteľa v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti žalovanej splácať úver. Z toho dôvodu aplikoval aj vetu prvú citovaného zákonného ustanovenia. Súd prvej inštancie preto predčasné zosplatnenie úveru vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon veriteľa pre rozpor so zákonom, teda citovaným zákonným ustanovením a to s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. Posudzoval aj platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 17.12.2018 v zmysle § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia spomínanej zmluvy a dospel k záveru, že v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok nebol úver splatný a preto zmluva o postúpení pohľadávok je v rozpore s týmto zákonným ustanovením a teda je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, čo znamená nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v tomto spore a dôvod pre zamietnutie žaloby v celom rozsahu.
4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Uviedol, že nakoľko žalobca bol v spore v celom rozsahu neúspešný, nárok na náhradu trov konania mu nevznikol na rozdiel od úspešnej žalovanej, ktorej však preukázateľne žiadne trovy konania nevznikli.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Poukázal na to, že splnenie povinnosti skúmať bonitu spôsobom nahliadnutia do databázy vyplýva zo Zmluvy o V. spotrebiteľskom úvere č. zo dňa 10.04.2018 (ďalej aj „Zmluva“), kde priamo v Zmluve v čl. VII ods. 2 a 3 je uvedené, že dlžník udeľuje súhlas na spracúvanie jeho osobných údajov za účelom lustrácie v databázach banky. Uvedené skutočnosti ohľadom skúmania bonity aj prostredníctvom predloženia konkrétnej dokumentácie neboli zo strany žalovanej sporné - žalovaná nevyvinula žiadnu procesnú obranu a v konaní bola absolútne pasívna. Navyše pravdivosť vyššie uvedených postupov banky žalobca riadne preukázal, kedy súdu doručil výstup z bankového systému ohľadne skúmania bonity. Podľa odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy. Opätovne poukázal na dokumenty ohľadne skúmania bonity - výpis z úverového registra, ktorý už je súčasťou spisu. V tejto súvislosti poukázal žalobca aj na nesporné skutkové tvrdenia k predmetnému dôkazu, pričom skóre dlžníka nasvedčovalo, že sa jedná o bonitného dlžníka. Zo zmluvnej dokumentácie nesporne vyplýva, že bez náležitého skúmania bonity spotrebiteľa by úver postupca vôbec neposkytol. Namietal, že výklad ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSÚ v tomto prípade súd poňal nadmerne extenzívne, pokiaľ vyžaduje od dodávateľa povinnosti, ktoré mu zákonodarca neuložil, čo malo za následok vyvodenie nesprávneho právneho záveru súdu. Žalobca sa nestotožnil ani s odôvodnením súdu čo do náležitostí zmluvy, kedy súd vytkol žalobcovi neuvedenie predpokladov na výpočet RPMN a doby trvania zmluvy v predmetnej zmluve. Žalobca poukázal v tejto súvislosti na skutočnosť, že na prvej a druhej strane Zmluvy sú uvedené všetky predpoklady pre výpočet RPMN, logicky za situácie, kedy dlžník bude splácať riadne včas, k čomu však nedošlo. Predmetná Zmluva obsahuje informáciu o výške schváleného úveru, počte mesačných splátok, výške mesačných splátok, termínu prvej a poslednej splátky úveru, úrokovú sadzbu, ako aj celkovú čiastku ktorú mal žalovaný zaplatiť. Prihliadnuc k obsahu Zmluvy považoval žalobca nespochybniteľné, že žalovaná mala jednoznačnú schopnosť rozpoznať rozsah svojho záväzku, v dôsledku čoho je aplikácia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru neprimerane prísna a v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 z 09.11.2016. Záverom žalobca uviedol, že aj ak súd prvej inštancie dospel k záveru, s ktorým sa nestotožňuje - a síce, že postupca nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru - potom táto skutočnosť v žiadnom prípade neznamená neplatnosť postúpenia pohľadávky a súd mal (a mohol) žalobcovi priznať nárok na zaplatenie splátok úveru, ktoré nadobudli splatnosť ku dňu vyhlásenia rozsudku. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby
odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov a námietok žalobcu, to, či súd prvej inštancie zachoval správny procesný postup, na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
8. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
9. V danom prípade bol Zmluvou o V. spotrebiteľskom úvere zo dňa 10.04.2018 založený medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom záväzkovo-právny vzťah, z ktorého vyplynula veriteľovi povinnosť poskytnúť za dohodnutých podmienok žalovanej úver - peňažné prostriedky 7.300 eur a žalovanej ako dlžníkovi povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť právnemu predchodcovi žalobcu aj s úrokmi a dohodnutými poplatkami 96 mesačnými splátkami vo výške 106,70 k 15. dňu v kalendárnom mesiaci. Konečná splatnosť úveru bola 15.04.2026.
10. V danom prípade išlo vzhľadom k subjektom zmluvy (dodávateľ podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a spotrebiteľ podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka) o zmluvu spotrebiteľskú podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Možno bez najmenších pochybností konštatovať, že v danom prípade išlo o tzv. formulárovú zmluvu, ktorá bola uzavieraná vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvniť nemohol. Zároveň túto úverovú zmluvu vzhľadom k tomu, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového úveru zo strany veriteľa poskytujúceho úvery v rámci svojho podnikania spotrebiteľovi možno podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ podradiť pod právnu úpravu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ.
11. Súd je povinný skúmať danosť obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy za účelom vyváženia nerovnakého (nerovnocenného) postavenia jej zmluvných strán, keďže pre spotrebiteľské zmluvy je vo všeobecnosti charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom spravidla z pozície „slabšej“ zmluvnej strany, nakoľko práve dodávateľ je tvorcom zmluvných podmienok, ktoré sú vopred určené a ktoré spotrebiteľ spravidla nemá možnosť reálne ovplyvniť. Účelom právnej úpravy upravujúcej právne vzťahy spotrebiteľského charakteru je práve vyrovnávať túto nerovnováhu v právnom postavení dodávateľa a spotrebiteľa. Vychádza sa totiž z predpokladu, že predovšetkým spotrebiteľ uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu.
12. Pôvodný veriteľ, V., ako osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov, teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov, obzvlášť pokiaľ ide o uvádzanie obligatórnych náležitostí podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
13. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že Zmluva o V. spotrebiteľskom úvere zo dňa 10.04.2018 neobsahuje údaj v súvislosti s ročnou percentuálnou mierou nákladov (RPMN), a to uvedenie predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Tieto
predpoklady použité na výpočet RPMN podľa zákona majú byť uvedené priamo v zmluve. Tento údaj v iných dokladoch by súd akceptoval len v prípade, ak by dlžník na túto skutočnosť bol upozornený priamo v zmluve odkazom na príslušnú listinu, avšak v zmluve žiadny takýto odkaz nie je.
14. RPMN vyjadruje reálnu cenu spotrebiteľského úveru a je kľúčovým ukazovateľom pre porovnanie výhodnosti úverov od rôznych úverových inštitúcií. Je to teda pre spotrebiteľa najdôležitejší ukazovateľ ceny úveru, pretože okrem úrokovej miery v sebe zahŕňa aj ďalšie iné poplatky súvisiace s úverom ako napr. poplatok za vybavenie účtu, poistenie úveru, ak je podmienkou pre získanie výhodnejšieho úroku, a iné, prepočítané na jeden kalendárny rok. Inými slovami RPMN vyjadruje celkové náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za požičanú sumu, keďže zohľadňuje nielen úrok, ale aj ostatné poplatky súvisiace s úverom. V danom prípade v úverovej zmluve nie sú v súlade s dikciou cit. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ prehľadne uvedené všetky potrebné údaje, právnym predchodcom žalobcu použité pre výpočet RPMN, pretože nie je úlohou spotrebiteľa hľadať a „pátrať“ v úverovej zmluve, či táto obsahuje všetky potrebné údaje pre výpočet RPMN, o ktorých spotrebiteľ napokon ani len nemá vedomosť, ktoré všetky údaje to sú (teda nevie ani ktoré má hľadať) a aj preto spotrebiteľ má mať prehľadne a na jednom mieste sprístupnené všetky tieto vstupné údaje k výpočtu RPMN použité. Aj v tomto prípade platí pri pochybnostiach o obsahu úverových zmlúv všeobecné výkladové pravidlo uprednostňujúce výklad pre spotrebiteľa priaznivejší.
15. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ žalobcom zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že žalobca, resp. jeho právny predchodca nepostupovali dôsledne podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP.
16. Vzhľadom na rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach sp. zn. C-565/12 z 27.03.2014, C - 449/13 zo dňa 18.12.2014 a C - 679/18 zo dňa 05.03.2020, na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.
17. Odvolací súd poukazuje na ust. § 7 ods. 16 písm. b) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (10.04.2018), podľa ktorého bol právny predchodca žalobcu ako veriteľ povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery s odbornou starostlivosťou. Vynaloženie tejto odbornej starostlivosti je potrebné hodnoverne preukázať, pričom v tomto spore táto povinnosť hodnoverného preukázania splnenia si tejto povinnosti prešla aj na jeho právnych nástupcov, teda toho času na súčasného žalobcu.
18. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 ZoSÚ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky. Správne súd prvej inštancie pri posúdení úverovej schopnosti kládol dôraz na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
19. Žalobca bol súdom prvej inštancie vyzvaný na preukázanie splnenia povinnosti veriteľa v súvislosti so zisťovaním bonity žalovanej s poukazom na § 11 ods. 2 ZoSÚ. Súd vyžadoval od žalobcu predloženie
dôkazov o zistení príjmu, výdavkov, rodinnom stave žalovanej, vrátane ich preverenia v príslušných databázach.
20. Na uvedenú výzvu súdu reagoval žalobca vyjadrením zo dňa 24.08.2021, v ktorom uviedol, že bolo vychádzané z príjmu žalovanej z databázy vo výške 1.056 eur. Predložil výpisy z informácií z credit bureau - databázy obsahujúcej súhrnné informácie o všetkých kontraktoch žalovanej, z ktorých vyplýva, že v čase uzatvárania úverovej zmluvy mala 2 existujúce splátkové zmluvy s úhrnnou mesačnou splátkou 162 eur. Vo svojom vyjadrení žalobca taktiež uviedol limity 1.700 eur + 4.500 eur, ako aj vzorec pre výpočet platobnej kapacity žalovanej (vzorec: 0,65 x 1.056 - 97 - 65 - (1.700 + 4.500) / 20 = 214,4 eur), ktorú posúdil ako dostatočnú. Uzavrel to tým, že žalovaná mala veľmi dobré skóre a bola posúdená ako bonitná.
21. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako právny nástupca veriteľa v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovanej ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta ZoSÚ.
22. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal listinnými dôkazmi tvrdené overenie deklarovaného príjmu vo výške 1.056 eur v nešpecifikovanej databáze, resp. nepredložil iný listinný dôkaz svedčiaci o príjme žalovanej. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno, že by jeho právny predchodca zisťoval a vyhodnotil príjem žalovanej pred uzavretím Zmluvy o V. spotrebiteľskom úvere zo dňa 04.08.2018. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani pokiaľ ide o skúmanie pravidelných výdavkov žalovanej pred uzavretím uvedenej úverovej zmluvy. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov, výpisy z ktorých predložil žalobca, nie je ani dostatočné. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.
23. Pri overovaní bonity žalovanej nemal právny predchodca žalobcu k dispozícii údaje o príjmoch a výdavkoch žalovanej, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti žalovanej o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom veriteľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta (žalovanej). Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Za daného stavu aj odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru je správny.
24. Podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení platnom k 04.09.2020, kedy mala byť predmetná pohľadávka postúpená v prospech žalobcu, práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a/, banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky a prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
25. Keďže v prejednávanej veci k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo, právny predchodca žalobcu v rozpore s ustanovením § 17 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ postúpil na žalobcu pohľadávku, ktorá nebola po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru (15.04.2026) a taktiež sa nejednalo ani o pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, preto postúpenie pohľadávky s odkazom na Zmluvu o postúpení pohľadávok č. XXXXXXXXXXX zo dňa 04.09.2020 bolo neplatné pre rozpor so zákonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a teda správne dôvodom na zamietnutie žaloby bol nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu.
26. Pokiaľ žalobca potrebné zistenia v konaní odvodzoval od jeho nerozporovaného tvrdenia na základe ustanovenia § 151 ods. 1 CSP, takýto postup v spotrebiteľských sporoch (§ 290 - § 306
CSP) nepovažuje odvolací súd za náležitý v prípade, že súd požaduje skutočné preukázanie žalobcom tvrdenej skutočnosti. Súd prvej inštancie požadoval relevantný dôkaz o skúmaní bonity žalovanej pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, ktorý mohol vykonať aj bez návrhu. Uvedený postup súdu prvej inštancie je v súlade s ustanovením § 295 CSP, podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz a zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv. slabšou stranou. Súd je totiž vždy povinný ex offo poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v konaní nedovoláva. K posudzovaniu bonity odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C - 679/18, podľa ktorého Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.
27. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania.
28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná, no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania
29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).