Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-384-2016.pdf
PDF · 166.93 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/384/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobkyne: B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. N. XXX, Q. I., právne zastúpenej JUDr. W. W., advokátkou, AK M. S., C.. A. N. XX/XX, proti žalovanej: K. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. N. XXX, Q. I., právne zastúpenej JUDr. Q. I., advokátkou, AK M. S., H. XX/XX, o určenie neplatnosti právnych úkonov a o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 7C/203/2015-80, zo dňa 11. mája 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e .
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania medzi stranami sporu z r u š u j e a v tejto časti v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie zamietol žalobu a zaviazal žalobkyňu k náhrade trov konania žalovanej vo výške 2.940,93 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet právnej zástupkyne žalovanej. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že právny úkon - Kúpna zmluva a Zmluva o zániku vecného bremena uzavretá dňa 15.2.2008, ktorej vklad bol povolený O. katastra M. pod č. V XXX/XX a predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva zo žalobkyne na žalovanú k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX k. ú. Q. I., a to rodinného domu súp. č. XXX, postaveného na parc. č. KN C XX/X a I. zmluva uzavretá dňa 10.04.2008, ktorej vklad bol povolený O. katastra M. pod č. V XXX/XX predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva zo žalobkyne na žalovanú k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX k. ú. Q. I., a to pozemkov parc. č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 227 m2, parc. č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, parc. č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere X m2 a parc. č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3 m2, sú neplatné a zároveň žiadala, aby súd určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností - rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parc. č. KN C XX/X, parc. č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, parc. č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere X m2 a parc. č. KN C XX/ X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3 m2, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXXX k. ú. Q. I.. Žalobu odôvodnila tým, že v minulosti bola výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností, pričom žalovaná dňa 19.04.2008 uzavrela manželstvo s jej synom M. B.. K uzavretiu tohto manželstva pritom predchádzalo ich niekoľkoročné spolužitie v pomere druh a družka, v rámci ktorého spoločne podnikali a v tejto súvislosti sa zadĺžili a nepriaznivú finančnú situáciu chceli riešiť formou úveru, ktorý aj
v skutočnosti čerpali v peňažnom ústave D. banka, a.s. V súvislosti s čerpaním tohto úveru žalobkyňu požiadali, aby rodinný dom súp. č. XXX a priľahlé pozemky v k.ú. Q. I., ktorých bola výlučnou vlastníčkou, založila v prospech zabezpečenia tohto úveru. H. uviedla, že v záujme pomoci svojmu synovi M. a budúcej neveste, t.j. žalovanej, podpísala v mesiaci február XXXX v Notárskom úrade notárky JUDr. K. U. v M. nejaké dokumenty, o ktorých predpokladala, že ich banka potrebuje v súvislosti s poskytnutím úveru. Žalobkyňa uviedla, že tieto listiny nečítala, najmä, keď ju žalovaná opakovane uisťovala, že všetko čo súvisí s domom, je len kvôli banke a preto, aby si mohli spoločne s jej synom vziať úver a ďalej podnikať a vyplatiť nejaké dlhy. Podľa tvrdenia žalobkyne aj po podpise uvedených listín predmetné nehnuteľnosti aj naďalej spoločne so svojím druhom, svojou matkou, ktorá zomrela v roku 2009 a jej mladším synom, aj naďalej ako vlastníčka užívala, riadne sa o ne starala, platila dane, poplatky, inkasné platby za vodu, plyn a elektriku. Naopak žalovaná, ani jej syn, na uvedené platby neprispievali a keďže ich spolužitie bolo konfliktné, následne v roku 2015 došlo k rozvodu ich manželstva. Žalovaná potom, ako sa z rodinného domu súp. č. XXX odsťahovala a nadviazala mimomanželskú známosť s iným mužom, začala sa jej vyhrážať, že všetkých z domu vysťahuje, že dom je jej a že tam nemajú čo robiť, že dom predá. Žalobkyňa uviedla, že až vtedy sa dozvedela, že kúpnymi zmluvami previedla na žalovanú vlastnícke právo k rodinnému domu súp. č. XXX k. ú. Q. I. a k priľahlým pozemkom, čo následne podlomilo jej zdravotný stav a doteraz sa s danou situáciou nedokázala vyrovnať. Žalobkyňa uviedla, že nikdy nemala vôľu na žalovanú previesť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam. V kúpnych zmluvách uvedenú kúpnu cenu od žalovanej nikdy neobdržala a konaním žalovanej a svojho syna bola uvedená do omylu. Z uvedeného dôvodu považuje oba právne úkony - kúpne zmluvy, predmetom ktorých sú nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX k. ú. Q. I., za neplatné a v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) OSP je nútená domáhať sa autoritatívneho výroku súdu o tom, že je ich výlučnou vlastníčkou, nakoľko len rozhodnutie súdu o určení neplatnosti právnych úkonov by bez určenia vlastníckeho práva neodstránilo ohrozenie, neistotu, alebo neurčitosť v jej právnom postavení.
3. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila a ako nedôvodnú ju žiadala zamietnuť. Vo svojej výpovedi uviedla, že ešte pred uzavretím manželstva so synom žalobkyne M. B. sa dohodli, že žalobkyňa na ňu formou kúpnej zmluvy prevedie vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX k. ú. Q. I., a to k rodinnému domu súp. č. XXX, postavenému na parc. č. KN C XX/X a k parcelám č. KN C XX/ X, XX/X, XX/X, XX/X a XX/X za celkovú kúpnu cenu vo výške 1.600 000,- Sk, ktorú jej aj v skutočnosti vyplatila osobne v rodinnom dome súp. č. XXX pred podpisom samotných kúpnych zmlúv, čo žalobkyňa potvrdila svojím podpisom na zmluvách, ktoré boli uzavreté dňa 10.04.2008 a dňa 15.2.2008. Žalovaná uviedla, že kúpnu cenu žalobkyni vyplatila z finančných prostriedkov, ktoré mala vo výške 1.000.000,- Sk ušetrené v súvislosti s tým, že v minulosti 4 roky pracovala v D. a časť kúpnej ceny vo výške 600.000,- Sk žalobkyni vyplatila z finančných prostriedkov, ktoré jej dal jej brat Q. B. spolu s jej matkou W. B. v tej súvislosti, že brat ju vyplácal z jej podielu v rodičovskom rodinnom dome v obci H.. Žalovaná uviedla, že po kúpe uvedených nehnuteľností čerpala v peňažnom ústave D. banka, a.s. hypotekárny úver, ktorý mal byť použitý na rekonštrukciu ňou nadobudnutého rodinného domu súp. č. XXX. V skutočnosti z úveru získané finančné prostriedky však boli použité z väčšej časti na úhradu dlhov, ktoré spôsobil syn žalobkyne M. B., s ktorým v čase uzavretia kúpnych zmlúv žila v spoločnej domácnosti a s ktorým neskôr uzavrela manželstvo. Žalovaná uviedla, že rodinný dom, ani priľahlé pozemky v súčasnej dobe neužíva, nakoľko žalobkyňa ju spolu s jej bývalým manželom M. B. z tohto rodinného domu vyhodili a zamedzili jej v jeho užívaní. Žalovaná tiež poukázala na skutočnosť, že až do roku XXXX žalobkyňa nikdy nenamietala, že by jej nevyplatila v súvislosti s uzavretím uvedených kúpnych zmlúv dojednanú kúpnu cenu a ani nenamietala, že v roku 2008 nemala vedomosť o uzavretí uvedených kúpnych zmlúv.
4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalovaná je zapísaná na LV č. XXXX k. ú. Q. I. ako výlučná vlastníčka v podiele 1/1 rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parc. č. KN C XX/X a parciel č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 105 m2, č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere X m2 a č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere X m2. Vlastnícke právo k rodinnému domu súp. č. XXX postavenému na parc. č. KN C XX/X žalovaná nadobudla na základe Kúpnej zmluvy a Zmluvy a o zániku vecného bremena, ktorú uzavrela dňa 15.2.2008 s predávajúcou B. B., t.j. žalobkyňou a oprávnenou z vecného bremena B. I., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. N. č. XXX, Q. I.. Podľa článku III. uvedenej Kúpnej zmluvy, kúpna cena bola dojednaná na sumu 1.500.000,- Sk a kúpna cena bola uhradená k rukám predávajúcej v hotovosti pred podpisom Kúpnej zmluvy. Podpis predávajúcej, t.j. žalobkyne, na Kúpnej zmluve bol overený pracovníčkou Notárskeho úradu notárky JUDr. K. U. v M., Y. M.. Zo spisu Okresného
úradu M., katastrálny odbor č. V XXX/XX vyplýva, že vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej k uvedenej nehnuteľnosti bol povolený pod č. V XXX/XX, pričom žalobkyni dňa XX.X.XXXX boli zo strany O. katastra M. do vlastných rúk doručené listiny a to odpis uvedenej Kúpnej zmluvy spolu s výpisom z listu vlastníctva. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam parc. č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, parc. č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere X m2 a parc. č. KN C XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3 m2 žalovaná nadobudla na základe Kúpnej zmluvy, ktorú uzavrela dňa 10.04.2008 ako kupujúca s predávajúcou B. B., t.j. žalobkyňou s tým, že podľa článku III. uvedenej Kúpnej zmluvy kúpna cena za prevod vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam bola zmluvnými stranami dojednaná na sumu 100.000,- Sk a táto kúpna cena bola uhradená k rukám predávajúcej v hotovosti pred podpisom kúpnej zmluvy. Zo spisu Okresného úradu M., katastrálny odbor č. V XXX/XX vyplýva, že podpis žalobkyne ako predávajúcej na uvedenej Kúpnej zmluve bol overený na B. úrade B. M. a po odvkladovaní vlastníckeho práva žalovanej k uvedeným nehnuteľnostiam pod č. V XXX/XX O. katastra M. doručila žalobkyni do vlastných rúk dňa 30.4.2008 odpis uvedenej Kúpnej zmluvy spolu s výpisom z LV.
5. Svedok M. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorý je synom žalobkyne a bývalým manželom žalovanej, vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 11.05.2016 uviedol, že pred uzavretím manželstva so žalovanou v meste M. na úver kúpil rodinný dom, ktorý spolu so žalovanou plánoval zrekonštruovať. Na uvedený účel a tiež na rozbehnutie spoločného podnikania, chceli v peňažnom ústave D. banka, a.s. čerpať úver, čo peňažný ústav podmieňoval tým, že žalovaná sa stane vlastníčkou nejakej nehnuteľnosti, ktorou bude tento úver zabezpečený. Z uvedeného dôvodu nahovorili jeho matku, t.j. žalobkyňu, aby svoj rodinný dom súp. č. XXX a priľahlé pozemky, ktoré vlastnila, založila v prospech tohto úveru. V skutočnosti žalobkyni predložili na podpis kúpnu zmluvu, ktorú v nevedomosti podpísala spolu so svojou matkou ako oprávnenou z vecného bremena, ktoré spočívalo v práve doživotného bývania a užívania rodinného domu súp. č. XXX. Podľa tvrdenia svedka M. B. žalobkyňa ako predávajúca kúpnu zmluvu podpísala v altáne postavenom pri rodinnom dome súp. č. XXX a až dodatočne po rozvode jeho manželstva sa dozvedela od žalovanej, že v skutočnosti formou kúpnej zmluvy previedla na žalovanú vlastnícke právo k svojim nehnuteľnostiam.
6. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 37 ods. 1 Občianského zákonníka s odkazom, na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danej veci mal súd vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobkyňa ako predávajúca kúpnymi zmluvami uzavretými dňa 15.2.2008 a dňa 10.4.2008 previedla na žalovanú ako kupujúcu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v súčasnej dobe zapísaných na LV č. XXXX k. ú. Q. I.. Žalobkyňa ako predávajúca pri uzatváraní predmetných právnych úkonov svoju vôľu previesť vlastnícke právo na žalovanú prejavila v súlade s citovaným zákonným ustanovením § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, čo vyplýva z obsahu samotných kúpnych zmlúv. Hoci žalobkyňa v priebehu konania namietala, že jej skutočný prejav vôle nesmeroval k prevodu vlastníckeho práva na žalovanú, ale že v skutočnosti bola zo strany žalovanej a jej syna M. B. uvedená do omylu, pretože z ich strany bola uzrozumená s tým, že svojimi nehnuteľnosťami bude zabezpečovať len úver, ktorý im mal byť vyplatený zo strany D. banky, a.s., tomuto tvrdeniu žalobkyne súd neuveril a považoval ho za vyslovene účelové. Ako vyplýva z obsahu samotných kúpnych zmlúv, žalobkyňa tieto ako predávajúca vlastnoručne podpísala, čím potvrdila prejav svojej vôle previesť na žalovanú vlastnícke právo k prevádzaným nehnuteľnostiam. Jej podpisy boli riadne overené, v jednom prípade na C. úrade notárky JUDr. K. U. v M. a v druhom prípade na B. úrade B. M.. Týmto zistením bola spochybnená vierohodnosť výpovede svedka M. B., ktorý uviedol, že žalobkyňa, t.j. jeho matka, zmluvu o prevode vlastníckeho práva na žalovanú podpisovala v altáne priľahlom k rodinnému domu súp. č. XXX v Q. I.. Treba pritom zdôrazniť, že dôkaz o tom, že žalobkyňa skutočne a nepochybne prejavila vôľu previesť predmetnými právnymi úkonmi vlastnícke právo k svojim nehnuteľnostiam na žalovanú, vyplýva najmä z obsahu pripojených spisov Okresného úradu M., katastrálny odbor sp. zn. V XXX/XX a sp. zn. V XXX/XX. Tento dôkaz spočíva v tom, že bývalá O. katastra M. po odvkladovaní oboch kúpnych zmlúv tieto spolu s výpisom z LV, na ktorom ako výlučná vlastníčka nehnuteľností už bola zapísaná žalovaná, doručila žalobkyni do vlastných rúk, a to Kúpnu zmluvu zo dňa 15.2.2008 a tiež zo dňa 25.3.2008 a Kúpnu zmluvu zo dňa 10.4.2008 dňa 28.4.2008, o čom svedčia pripojené doručenky. Preto ak by nebolo skutočným úmyslom žalobkyne previesť na žalovanú vlastnícke právo k jej nehnuteľnostiam, k podaniu takejto žaloby by pristúpila bezprostredne alebo v krátkom čase a nie až po uplynutí viac ako 7 rokov. Uvedené zistenie súdu o skutočnom prejave vôle žalobkyne podporuje aj ďalšie zistenie, že žalobkyňa predmetnú žalobu
proti žalovanej podala až po zhoršení ich vzájomného vzťahu, čomu predchádzal rozvod manželstva žalovanej so synom žalobkyne. Nakoľko u oboch právnych úkonov - Kúpnych zmlúv, uzavretých medzi účastníkmi konania dňa 15.02.2008 a dňa 10.04.2008 súd nevzhliadol vady, ktoré by mali za následok v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka ich neplatnosť, súd žalobu v plnom rozsahu zamietol.
7. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá mala vo veci úspech priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva proti žalobkyni, ktorá v konaní úspech nemala. Náhrada trov konania predstavuje trovy právneho zastúpenia a to odmena vo výške 2.898,60 eur + paušál vo výške 42,33 eur, teda spolu 2 .940,93 eur. 8. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalobkyňa, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu a to tak, že jej žalobe bude vyhovené a žalovaná bude zaviazaná k náhrade trov konania vzniknutých žalobkyni tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, prípadne navrhovala zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a e/ OSP (existencia tzv. inej vady konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávnosť skutkových a právnych záverov) namietala, že súd prvej inštancie prísne formalistickým spôsobom zamerajúc sa na jednu okolnosť z množstva na seba nadväzujúcich skutočností, ktoré mali za následok poškodenie majetkových práv žalobkyne, nezohľadnil ďalšie okolnosti, dôkazné prostriedky a nezaoberal sa výpoveďou svedka, z ktorého dôvodu nerozhodol správne. Odôvodnenie rozhodnutia vychádza z premisy, že žalobkyňa nehovorí pravdu a poškodzuje žalovanú, pričom tento záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Rovnako z výpovede svedka (syna žalobkyne a bývalého manžela žalovanej), si súd osvojil len jedno jeho vyjadrenie a vo zvyšku výpoveď nevyhodnotil. Nezameral svoju pozornosť na časovo na seba nadväzujúce úkony žalovanej, ktoré nasvedčujú a potvrdzujú tvrdenia žalobkyne, a ktoré logicky vysvetlila. Súd platnosť namietaných právnych úkonov neposudzoval správne. Odôvodnenie rozhodnutia je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 OSP. Žalobkyňa trvá na svojich predchádzajúcich vyjadreniach, považuje za pravdivú svedeckú výpoveď svojho syna M. B., ktorý priznal, že spoločne so žalovanou uviedli žalobkyňu do omylu, keď ju presvedčili, že dom, ktorého bola a stále sa cíti byť vlastníčkou, by mohla založiť v ich prospech, aby si mohli vziať úver na zabezpečenie rekonštrukcie domu, v ktorom vtedy žili a tiež na rozbehnutie podnikania a úhradu úverov. Namietané skutočnosti predstavujú vady majúce za následok absolútnu neplatnosť oboch právnych úkonov. Vyjadrenie o účele investovania prostriedkov potvrdila žalovaná aj na pojednávaní v inej právnej veci, kde sa žalobkyňa domáha proti žalovanej a svojmu synovi zaplatenia sumy 14.090,- eur titulom vrátenia pôžičky, vedenej na OS Považská Bystrica pod sp. zn. 6C/44/2016. Napriek tvrdeniam žalobkyne a svedka, že bola uvedená do omylu, nikdy by dom nepredala, nikdy sa s nikým nedohodla o kúpnej cene a žiadna jej nebola ani vyplatená, ani ju nikdy zaplatiť nežiadala, lebo dom nepredala, súd dospel k názoru, že tvrdenia žalobkyne sú vyslovene účelové. Pozornosť bola zameraná len na chybu vo výpovedi svedka, ktorý nesprávne uviedol, resp. si nepamätal, kde sa podpisovali zmluvy. Súd, ale opomenul zaoberať sa jeho tvrdením o podvode a založení nehnuteľnosti a vedomej spolupráci žalovanej a svedka vo vzťahu k žalobkyni. Je pravdou, že žalovaná sa dohodla so synom žalobkyne pred uzavretím manželstva, že ona sama si kúpi, v tom čase nevysporiadané pozemky pod domom a okolo domu od jeho matky. Išlo však o dohodu, o ktorej žalobkyňa nevedela. Nepravdivé sú však tvrdenia žalovanej, že kúpna cena bola dohodnutá na základe znaleckého posudku a vyplatená pred uzavretím prvej zmluvy v hotovosti žalobkyni do rúk u nej doma. Medzi žalobkyňou a žalovanou nemohlo nikdy dôjsť k dohode o cene na základe znaleckého posudku a k jej vyplateniu vo februári, pretože objednávka na znalecký posudok bola podaná v apríli 2008. Objednávka na posudok je zo dňa 15.04.2008 a posudok zo dňa 17.04.2008. Žalovaná neuvádzala pravdu, ak tvrdila, že obe kúpne zmluvy boli spisované v D. a.s., pretože okrem toho, že banky majú svoje formulárové zmluvy, nebol dôvod, aby banka spisovala zmluvy, ako tie, ktoré sú súčasťou spisu, a ktoré sa doručovali banke len ako predpoklad toho, že žalovaná bude vlastníčkou a bude jej môcť byť poskytnutý úver, pretože v úverovej zmluve je uvedený ako dôvod poskytnutia nadobudnutie financovanej nehnuteľnosti. Keďže táto mala byť už vo vlastníctve žalovanej, ktorá podpisovala aj záložnú zmluvu, ako výlučná vlastníčka, uviedla do omylu aj pracovníkov peňažného ústavu, čo nepriamo dosvedčuje fakt, že v tom čase nemohla byť zaplatená kúpna cena. V ďalšom spore medzi žalobkyňou a žalovanou v podanom odpore táto uvádza, že si úver vybavila na rekonštrukciu domu na A. a na pojednávaní uviedla, že úver z D. a.s. bol použitý na podnikanie a úhradu dlhov. Skutočnosť, že nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny preukazuje aj samotné obranné
tvrdenie žalovanej, že pokiaľ nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny, mala tri roky na podanie žaloby, čo je ale premlčané. Vyjadrenia žalovanej nemajú logiku. Predpokladať pravdivosť tvrdení spočívajúcich v tom, že vo februári zaplatila žalovaná sumu 1.600 000,- Sk ako kúpnu cenu domu a o dva mesiace si požičala v banke s vysokým úrokom sumu 1.000 020,- Sk na prerábku iného domu, je nelogické a nikdy sa to nestalo. Žalovaná presne vie, aká bola jej dohoda so svedkom, aj to, že žalobkyňa sa nikdy nemala dozvedieť o tom, že dom nebol jej. Žalobkyňa sa so žalovanou nedohodla na prevode vlastníctva, kúpnej cene, alebo o čomkoľvek, čo by súviselo so zbavením sa vlastníctva k domu. Nikdy nemala úmysel ho predať. Jedinú chybu, ktorú spravila bolo, že verila svojmu synovi a žalovanej. Žalobkyňa má druha, dvoch synov a vnúčatá, preto by sa nikdy dobrovoľne nevzdala svojho vlastníckeho práva k rodnému domu a nepreviedla ho do vlastníctva tretej osobe a tak sa stala bezdomovcom. Keď sa žalovaná so synom žalobkyne dostali aj priebežne počas trvania manželstva do finančných problémov, bola to žalobkyňa, ktorú požiadali o pomoc s tým, že ak nesplatia úver v D. zoberú jej dom, čo následne žalobkyňa aj spravila a prostriedky obom požičala, aby svoj dom chránila. Len zhodou okolnosti sa žalobkyňa dozvedela o tom, že nie je vlastníčkou svojho domu a to v čase, keď bolo manželstvo žalovanej a svedka v rozpade. Okolnosť, že podpísala doručenky z katastra nepreukazuje, že mala vedomosť o tom, čo jej bolo doručené a že sa oboznámila s doručeným obsahom zmlúv. V tom čase riešila svadbu a mala za to, že to súvisí so založením nehnuteľnosti. Okolnosť, že sa cíti byť vlastníčkou nehnuteľnosti potvrdzuje rad nepriamych dôkazov a to starostlivosť o dom, platenie smeti, dane z nehnuteľnosti, bývaním v dome bez úhrady nájmu, alebo platieb za služby tretej osobe, prestavba domu, starostlivosť o žalovanú a jej deti. Žalobkyňa nikdy nikde inde nebývala na rozdiel od žalovanej, ktorá mala do roku 2012 hlásený trvalý pobyt na ulici A. v M.. Žalobkyňa mala vedomosť o finančných problémoch svojho syna a žalovanej a rovnako vedela, že sa im má narodiť dieťa a preto im chcela pomôcť a preto súhlasila, že im obom poskytne svoj dom, ako záloh. Žalovaná ju opakovane uisťovala, že všetko čo súvisí s domom je len kvôli banke a preto, aby si mohli vziať úver a ďalej podnikať a vyplatiť aj nejaké dlhy. U notára dali žalobkyni na podpis poslednú stranu dokumentu, obsah ktorého nečítala a táto neopatrnosť ju nemôže zbaviť vlastníckeho práva, keď ju do toho voviedli najbližší, ktorým verila. Žalovaná v podstatných okolnostiach uvádza nepravdivé tvrdenia a sama od nich predložila listinné dôkazy, ktoré jej tvrdenia vyvracajú. Všetky tieto okolnosti podlomili zdravie žalobkyne a doteraz sa s danou situáciou nevyrovnala, pretože ju nikdy ani len nenapadlo, že nie je vlastníčkou svojho domu. Na oboch podala trestné oznámenie pre prečin podvodu. Na nehnuteľnosti viazne aktuálne niekoľko tiarch a pre žalovanú, ktorá prestala splácať hypotekárny úver a nereagovala na výzvy banky, by bolo najlepšie, aby sa dom dražil. Bolo by jej pravdepodobne jedno, že žalobkyňa príde o strechu nad hlavou v dôsledku konania, ktoré vykazuje znaky úmyselného uvedenia do omylu, čoho následkom je absolútna neplatnosť právnych úkonov, na ktorú žalobkyňa poukazuje. Úmysel žalobkyne nikdy nesmeroval k zbaveniu sa vlastníctva a nadobudnutiu vlastníctva k peňažným prostriedkom, kúpnej cene. Tento smeroval vždy k jednostrannému zabezpečovaciemu úkonu. Rovnako tak žalovaná nikdy nemala úmysel poskytnúť ekvivalent hodnoty domu a pozemkov žalobkyni, pretože medzi nimi k žiadnej kúpe nedošlo a žalovaná ani nemohla mať prostriedky na to, aby si dom kúpila. V tomto konaní tvrdila, že pracovala v D. 4 roky, v inom, že to bolo 9 rokov. Jej tvrdenia súd neskúmal. Žalobkyňa bola v rozpore so svojou skutočnou vôľou zbavená vlastníctva. Pre absenciu vôle na strane žalobkyne sú sporné právne úkony absolútne neplatné z hľadiska ust. § 37 ods. 1 OZ. Poukázala na to, že podľa ustálenej judikatúry nie je právny úkon urobený vážne vtedy, ak je podľa okolností zrejmé, že konajúci nechcel svojim prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle spájajú normy občianskeho práva. Konajúci súd zjednodušene pristúpil k hodnoteniu dôkazov, kedy za hlavný dôkaz považoval podpis žalobkyne na doručenke vtedajšej správy katastra. Okolnosť, že žalobkyňa opakovane uvádzala, že o zmluve nevedela, že ju nečítala a že, aj keď žiadala zmluvy od domu (teda záložné) táto ich odmietla vydať, súd prehliadal. Z popísaného skutkového stavu a okolnosti prezentovaných žalobkyňou a z neskorších vyjadrení žalovanej, ktoré žalobkyňa nemohla uvádzať, lebo sa o nich dozvedela až na pojednávaní dňa 13.06.2016, v konaní 6C/37/2016 je zrejmé, že jej vôľa bola úplne iná, smerovala k založeniu nehnuteľnosti v prospech banky, teda výlučne k poskytnutiu svojho vlastníctva k zabezpečovaciemu úkonu a nie k scudzovaciemu. Absencia prejavu vôle pri právnom úkone spôsobila ex lege, že nedošlo k vzniku právnemu úkonu smerujúceho k zmene vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Ako konštatoval opakovane aj Ústavný súd SR, výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha. Úlohou všeobecných súdov je nielen vyhľadávať abstraktné pokyny zakotvené v právnej úprave, ale hľadať ich uplatnenie v konkrétnych prípadoch tak, aby rozhodnutia všeobecných súdov odrážali pravý zmysel nachádzania
spravodlivosti (IV ÚS 96/06, II ÚS 148/06). Dohoda o kúpnej cene je základným pojmovým znakom kúpnej zmluvy, podstatnou náležitosťou, ktorej absencia spôsobuje absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Kúpna cena musí byť skutočná, spravodlivá, určitá a primeraná hodnote prevádzanej nehnuteľnosti tak, aby majetkové práva a ekvivalent hodnoty vyjadrený v peniazoch boli v rovnováhe, alebo sa jej čo najviac približovali, čo v danom prípade absentuje. Tiež absentuje v zmluve spôsob odovzdania prostriedkov, ku ktorému malo dôjsť, podľa vyjadrenia žalovanej na pojednávaní doma v kuchyni a bez potvrdenia o prevzatí. To by ani sama žalobkyňa pri potrebnej miere opatrnosti neurobila.
9. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhovala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalobkyňu nahradiť jej trovy odvolacieho konania. Podľa nej bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná uzatvorila riadne kúpne zmluvy na nehnuteľnosť v k.ú. Q., ktorých účastníkmi bola nielen žalobkyňa, ale aj jej nebohá matka, ktorá mala v nehnuteľnosti doživotné právo bývania a užívania. Súd sa zaoberal všetkými náležitosťami kúpnych zmlúv, i tým, že podpisy na nich boli overené v jednom prípade na Notárskom úrade JUDr. U. a v druhom prípade na B. úrade mesta M.. Uvedené zmluvy nemajú žiadne vady, ktoré by mali za následok ich neplatnosť z hľadiska ust. § 37 ods. 1 OZ, z ktorého dôvodu nemožno žalobe, naviac po toľkých rokoch vyhovieť. Žalovaná riadne kúpnu cenu nielenže zaplatila a je absolútne nepravdivé tvrdenie žalobkyne, že zmluvy nevidela, nakoľko tieto jej boli jednak doručené do vlastných rúk a táto až potom, ako malo byť vo veci nariadené znalecké dokazovanie, svoje podpisy uznala a nepoprela, že jej boli zmluvy doručené. Pokiaľ by došlo k nejakým pochybnostiam, bola by tieto riešila už pred 8 rokmi. Uviedla, že pokiaľ by sa žalovaná nebola rozviedla s jej synom, k takejto žalobe by nikdy nedošlo. Kúpa nehnuteľnosti bola investíciou žalovanej, nakoľko niekoľko rokov pracovala v zahraničí, časť finančných prostriedkov mala od svojej matky a časť od brata. Jej manžel bol gambler, akékoľvek peniaze mal, všetky sa snažil utrácať vo svoj prospech a jeho počínaním ich neskôr dostal do dlhov, ktoré jej pomáhali riešiť tak jej rodina, ako aj rodina manžela, teda jeho matka, ktorá sa snažila byť nápomocná pri dlhoch, ktoré tento spôsobil. Tvrdenia v odvolaní sú zavádzajúce, absolútne nepravdivé. Pokiaľ by žalobkyňa nebola chcela previesť na ňu dom, nič jej nebránilo zmluvy nepodpísať. Práve naopak, vedela, že žalovaná zháňala dom v iných lokalitách a bola to ona, ktorá jej svoj dom ponúkla k odpredaju. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie považovala za v celom rozsahu správne.
10. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.
11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
12. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a v časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov konania medzi stranami sporu za použ. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a v tejto časti vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
13. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.
14. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
15. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade
s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).
16. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
17. Žalobkyňa odvolaním namietala arbitrárnosť, nepresvedčivosť, strohosť a nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dôvodiac, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení nevyjadril k viacerým tvrdeniam a skutočnostiam, ktoré produkovala v priebehu sporu, čím uplatňovala dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (konanie má tzv. inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci).
18. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré nebolo vyhovené nároku, ktorý strana sporu žalobou uplatnila, je pre túto veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
19. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej, je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, inak ide o tzv. inú vadu konania, v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti a teda aj mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno podriadiť pod ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., t. j. posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom.
20. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky vo vzťahu ani k jednému z vyššie uvedených odvolacích dôvodov. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na podstatné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že žalobkyňa sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.
21. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom, od 01.07.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nebola
zistená ani žiadna tzv. iná vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej následkom došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.
22. Posúdením zostávajúceho obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatné odvolacie námietky žalobkyne, a to jej tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku absolútnej (ne)platnosti dotknutých právnych úkonov z hľadiska ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď sa dostatočne nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, nesprávnosť ktorých skutkových záverov, viedla následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čím uplatnila dôvody na odvolanie, uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.
- teraz § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP.
23. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 O.s.p. (teraz § 191 CSP). Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., možno teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na nesprávnosť ktorého je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
24. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
25. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.) a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď dotknuté právne úkony posúdil ako platné, keďže nezistil existenciu žiadnej vady spôsobilej k odlišnému záveru, teda záveru o žalobkyňou tvrdenej ich absolútnej neplatnosti z hľadiska ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s poukazom na čo, žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobkyňou produkované odvolacie námietky vzťahujúce sa k veci samej, sú v prevažnej miere totožné s námietkami, ktoré žalobkyňa prezentovala už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku. Svoje rozhodnutie vzťahujúce sa k veci samej, súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku pokiaľ ide o skutkové a právne závery vzťahujúce sa k veci samej a v tomto smere konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).
26. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd dodáva nasledovné:
27. Predmetom posudzovanej veci je určenie (absolútnej) neplatnosti právnych úkonov a to Kúpnej zmluvy a Zmluvy o zániku vecného bremena uzavretej dňa 15.2.2008, ktorej vklad bol povolený Správou katastra M. pod č. V XXX/XX, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva zo žalobkyne na žalovanú k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX k. ú. Q. I., a to rodinného domu súp. č. XXX, postaveného na parc. č. KN C XX/X a Kúpnej zmluvy uzavretej dňa 10.04.2008, ktorej vklad bol povolený Správou katastra M. pod č. V XXX/XX predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva zo žalobkyne na žalovanú
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX k. ú. Q. I., a to pozemkov parc. č. KN C XX/X, parc. č. KN C XX/X, parc. č. KN C XX/X a parc. č. KN C XX/X pre vadu vôle z hľadiska ust. § 37 ods. 1 OZ, za súčasného určenia, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností dotknutých týmito právnymi úkonmi.
28. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.
29. Citované zákonné ustanovenie kladie požiadavky na súladnosť charakteristických znakov právneho úkonu, ako subjektívnej právnej skutočnosti aprobovanej právnym poriadkom z hľadiska toho, aby bol považovaný za platný, ktorými požiadavkami sú sloboda vôle, vážnosť vôle, určitosť prejavu vôle, zrozumiteľnosť prejavu vôle a jeho dovolenosť. S výnimkou dovolenosti (možnosti) predmetu plnenia, ide o požiadavky kladené na subjektívnu stránku konajúceho, prejavujúce sa vo vôli konajúceho a v prejave vôle navonok. Nedostatky právnych úkonov z hľadiska vyššie uvedených požiadaviek, sú označované ako vady úkonov. Ak právny úkon trpí vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne), alebo trpí vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne) je absolútne neplatný, ktorá absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému, pričom každý sa jej môže bez časového obmedzenia dovolávať. Ide o právo, ktoré sa nepremlčuje ani nezaniká, keďže z takéhoto úkonu právne následky nenastanú. Všeobecne platí, že každý vrátane súdu je povinný na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliadnuť, a to aj vtedy, ak táto nie je namietaná. K dôvodom absolútnej neplatnosti právneho úkonu súd prihliada z úradnej povinnosti však len vtedy, ak sú z takéhoto právneho úkonu bez ďalšieho viditeľné (napríklad ak ide o právny úkon neurčitý, alebo nezrozumiteľný), inak ich súd skúma len na základe konkrétnych tvrdení. Ten, kto sa domáha dôsledkov z neplatného právneho úkonu, má dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom. Nie je žiadny dôvod uvažovať o prenesení dôkazného bremena na stranu žalovaného, o to viac za prípadného stavu, ak zmluvné strany v písomnom prejave osvedčili, že ich vôľa je vážna.
30. O vadu vôle ide vtedy, ak vôľa nie je skutočne daná, nie je vážna, prostá omylu, určitá a slobodná. Právny úkon nie je urobený slobodne, ak jeho účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka právneho úkonu, alebo aj zo strany tretej osoby. Takýmto nátlakom, pritom môže byť priame fyzické donútenie, alebo bezprávna vyhrážka. Právny úkon nie je urobený vážne, ak konajúci nechcel svojim prejavom vôle vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku jeho prejavu nastali. Za určitý možno považovať len taký úkon, ktorého obsah nie je vnútorne rozporný, alebo ktorý síce vykazuje znaky vnútornej rozpornosti, ale túto rozpornosť je možné odstrániť pomocou výkladových pravidiel. Od určitosti prejavu, je treba odlišovať jeho zrozumiteľnosť. Prejav je nezrozumiteľný, ak vôľa nebola vyjadrená dostatočne jasne a ani výkladom nie je možné zistiť, čo malo byť prejavom vyjadrené. Obsah právneho úkonu musí byť tiež možný a dovolený, pričom pod pojmom dovolený je treba rozumieť, že obsah právneho úkonu nie je zákonom zakázaný a pod nemožnosťou právneho úkonu, je treba rozumieť nemožnosť právnu (ak obsah právneho úkonu je zakázaný právnou úpravou) a fyzickú (faktickú nemožnosť plnenia).
31. Odvolací súd preskúmaním rozhodujúcich skutočností dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že dotknuté právne úkony - kúpne zmluvy uzatvorené medzi stranami, nevykazujú existenciu vád spôsobilých k záveru o ich absolútnej neplatnosti. Zmluvy nevykazujú vady z hľadiska formálnych, či obsahových náležitostí predpokladaných zákonom. Zmluvné strany sú v nich jednoznačne identifikované, jasne je vymedzený v oboch prípadoch predmet zmluvy, ako aj dohoda o kúpnej cene. Obe sú tiež vyhotovené v zákonom predpísanej písomnej forme (§ 40 ods. 1 a § 46 ods. 1 OZ). Odvolací súd preskúmal prípadnú existenciu dôvodov namietanej absolútnej neplatnosti právnych úkonov z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti dotknutých právnych úkonov, absencia ktorých by indikovala záver o vade prejavu vôle. Obe kúpne zmluvy, ktorými žalobkyňa ako predávajúca (zo dňa 15.02.2008 a 10.04.2008) previedla na žalovanú ako kupujúcu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v súčasnej dobe zapísaných na LV č. XXXX v k. ú. Q. I., bez akýchkoľvek pochybností spĺňajú tak požiadavku určitosti, ako aj požiadavku zrozumiteľnosti zákonom kladené na to, aby takéto úkony boli považované za platné. Vôľa žalobkyne previesť vlastnícke právo dotknutým nehnuteľnostiam na žalovanú je výkladom objektívne pochopiteľná a tak žalobkyňa, ako aj žalovaná, ako typickí účastníci túto vôľu bez rozumných pochybností o jej obsahu museli aj adekvátne vnímať. Zmluvy nevykazujú z hľadiska ich obsahu vnútornú rozpornosť, vôľa strán je vyjadrená dostatočne jasne. V konaní nebolo preukázané, ale ani
tvrdené, že by tieto žalobkyňa podpísala pod vplyvom fyzického donútenia, či bezprávnej vyhrážky. Obe zmluvy obsahujú záverečnú klauzulu, a to vyhlásenie zmluvných strán, že túto uzatvorili na základe ich vôle, nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok, túto si prečítali jej obsahu rozumejú a na znak súhlasu každú z týchto zmlúv podpisujú. Svojim podpisom vychádzajúc z obsahu zmluvy žalobkyňa tiež potvrdila prevzatie dohodnutej kúpnej ceny, k čomu malo dôjsť pred samotným podpisom zmluvy. Podpisy žalobkyne ako predávajúcej, boli riadne overené v jednom prípade na C. úrade notárky JUDr. K. U. v M. a v druhom prípade na B. úrade B. M..
32. Tvrdenie žalobkyne, že pri podpise zmlúv jej bola daná k dispozícii len ich zadná strana, preukázané nebolo. Z obsahu pripojených katastrálnych spisov, ktorých súčasťou sú tiež sporné zmluvy vyplýva, že jednotlivé strany zmlúv sú predpísaným spôsobom spojené do jedného celku (zviazané šnúrkou, prelepené páskou, opatrené pečiatkou v jednom prípade notárskeho úradu v druhom matričného úradu, ktoré osvedčovali podpisy na nich), v ktorej podobe boli tiež nepochybne žalobkyni v jednom vyhotovení po ich odvkladovaní, spolu s príslušnými výpismi z listu vlastníctva obsahujúcimi zápis nového právneho stavu pokiaľ ide o zmenu vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam, ako aj právneho dôvodu tejto zmeny doručené. Žalobkyňa v priebehu konania síce toto spochybňovala, avšak potom, ako súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie za účelom overenia pravosti podpisu žalobkyne na poštových doručenkách, preukazujúcich doručenie týchto listín žalobkyni, už na tejto obrane netrvala. Pokiaľ za týchto okolností žalobkyňa naďalej tvrdí, že nemala možnosť sa s obsahom zmlúv oboznámiť, ide o nepravdivé tvrdenie, vo vzťahu k čomu nie je významnou námietka, že žalovaná jej ich na požiadanie žalobkyne odmietla poskytnúť, čo naviac nebolo preukázané.
33. Je ponechané zásadne na uvážení a rozhodnutí sa hmotných subjektov, či vôbec a s kým zmluvu uzavrú, aký bude jej obsah, aká bude jej forma a okrem iného aj aký typ zmluvy subjekty pre konkrétny prípad zvolia. Rovnako je na ich vôli, či sa v súvislosti s právnymi úkonmi, ktorých sú účastní, správajú aspoň s minimálnou mierou obozretnosti, ktorú je možné od subjektov obvykle vyžadovať vzhľadom k tomu, že právne úkony ( o to viac, ak sa dotýkajú nehnuteľností - bez ohľadu na to, či by išlo o prejav scudzovací, alebo zabezpečovací) nesú so sebou dôsledky. Pokiaľ by bolo aj pravdou, že žalobkyňa skutočne pred podpisom zmluvy nečítala, teda tieto podpísala bez toho, aby sa s ich obsahom oboznámila a následne tak neurobila ani po tom, keď preukázateľne tieto mala k dispozícii potom, ako jej boli doručené zo strany príslušného katastrálneho odboru (a tiež ďalších nasledujúcich osem rokov, ktoré uplynuli od ich podpísania do podania žaloby), konala tak v rozpore so zásadou, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod..
34. Bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia je tiež odvolacia námietka žalobkyne, že predmetnú zmluvu uzatvorila v omyle úmyselne vyvolanom žalovanou a tiež aj synom žalobkyne (v konaní vypočutom svedkom B.), v súvislosti s čím na oboch podala trestné oznámenie, ktorý jej omyl mal spočívať v tom, že právne úkony smerujú len k zabezpečovaciemu prejavu, čo podľa nej dôvodne indikuje záver o absolútnej neplatnosti dotknutých právnych úkonov z hľadiska ust. § 37 ods. 1 OZ.
35. Vo vzťahu k takto formulovanej odvolacej námietke o absolútnej neplatnosti dotknutých zmlúv z hľadiska uvádzaného dôvodu, odvolací súd uvádza, že zmluva pri uzavretí ktorej jeden z účastníkov úmyselne predstieral určitú vôľu so zámerom, aby tým vyvolal u druhého účastníka omyl, alebo aby tým využil jeho omyl, nie je neplatná podľa ust. § 37 ods. 1 OZ (ani podľa ust. § 39 OZ) len preto (či napriek tomu), že konajúci ním spáchal trestný čin alebo preto, že všeobecne išlo o rokovanie podvodné.
36. Identicky aj prípadné nezaplatenie kúpnej ceny, na ktoré sa tiež žalobkyňa odvoláva, nie je spôsobilým k záveru o žalobkyňou tvrdenej absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z hľadiska ust. § 37 ods. 1 OZ, je len dôvodom na využitie iného prostriedku právnej ochrany v prípade vzniku takejto situácie, ktorým je odstúpenie od zmluvy (§ 517 ods. 1 OZ). V konaní nebolo preukázané a dokonca ani tvrdené, že žalobkyňa takýto prostriedok ochrany svojich práv niekedy využila.
37. Rovnako nedôvodné sú námietky žalobkyne o absolútnej neplatnosti zmlúv pre absenciu dohody o cene a jej neprimeranosti (t.j. vychádzajúc z obsahu odvolania, že musí byť skutočná, spravodlivá, určitá a primeraná hodnote prevádzanej nehnuteľnosti). Pravdou je, že dohoda o cene je popri dohode o predmete kúpy podstatnou náležitosťou kúpnej zmluvy, za absencie ktorej nedôjde k platnému uzatvoreniu zmluvy, o ktorý prípad však v posudzovanej veci nejde. Z obsahu oboch kúpnych zmlúv vyplýva, že ich súčasťou dohoda o kúpnej cene jednoznačne je. Pre určenie ceny, je vždy rozhodujúcou dohoda zmluvných strán. Je pravdou, že ust. § 589 OZ ukladá povinnosť dohodnúť cenu v súlade so všeobecnými záväznými predpismi, súčasne však upravuje dôsledky dojednania ceny v rozpore s nimi. Takýmto dôsledkom však nie je žalobkyňou namietaná absolútna neplatnosť kúpnych zmlúv. Nad rámec vyššie uvedeného k právnej úprave ceny všeobecným záväzným predpisom však odvolací súd poznamenáva, že právna úprava cenotvorby je upravená v ust. zákona o cenách, vychádzajúc z ktorého dohoda o cene, by vykazovala známky (nie však absolútnej) neplatnosti, len ak by išlo o cenu obchodného, alebo sprostredkovateľského výkonu.
38. V konečnom dôsledku ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd tiež námietku žalobkyne, že jej vôľa smerovala k jednostrannému zabezpečovaciemu prejavu (zabezpečenie pohľadávky žalovanej z úveru). V neprospech tohto tvrdenia svedčí fakt, že obe kúpne zmluvy sú svojou povahou jednak dvojstrannými právnymi úkonmi, s čím musela byť žalobkyňa uzrozumená už len tým, že ich uzatvárala so žalovanou, ktorá ich tiež podpísala, jednak obsah týchto zmlúv, ani zápis na LV, ktoré jej boli po odvkladovaní doručené a s ktorými sa mala možnosť v tom čase (pred ôsmimi rokmi) oboznámiť v prospech tohto tvrdenia nenasvedčuje, napriek čomu žalobkyňa až do doby podania žaloby nevyužila žiadne zákonom dané prostriedky právnej ochrany na odstránenie podľa nej tvrdeného nesúladu jej vôle s účinkami, ktoré v dôsledku zmlúv (prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom zmlúv na žalovanú) nastali. Naviac ani v jednej zmluve ako zmluvná strana nevystupuje veriteľ (D. banka, a.s. ktorá po následnom prevode vlastníckeho práva úver žalovanej poskytla a na zabezpečenie ktorého mali dotknuté nehnuteľnosti slúžiť ).
39. Odvolací súd prieskumom nezistil, že by súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktoré by z vykonaného dokazovania nevyplynuli, či na strane druhej opomenul skutočnosti rozhodujúce z hľadiska záveru o nedôvodnosti podanej žaloby z hľadiska namietanej absolútnej neplatnosti dotknutých právnych úkonov.
40. Rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, je tak vo výroku vecne správny, preto bolo potrebné tento podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie vzťahujúce sa k rozhodnutiu vo veci samej. Žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.
41. Žalobkyňa podaným odvolaním v konečnom dôsledku napadla tiež rozhodnutie súdu prvej inštancii v časti, ktorou rozhodol o náhrade trov konania medzi stranami sporu a vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní, zaviazal žalobkyňu, ako neúspešnú stranu sporu k ich náhrade žalovanej za aplikácie ust. § 142 ods. 1 O.s.p..
42. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania. V sporovom konaní sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu (§ 255 ods. 1 CSP - predtým § 142 ods. 1 OSP), t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania proti neúspešnej strane. Ak mala strana úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (§ 255 ods. 2 CSP - predtým § 142 ods. 2 OSP). Uvedenú zásadu možno prelomiť len aplikáciou ust. § 150 ods. 1 O.s.p.- teraz § 257 CSP), možnosťou uplatnenia ktorej, je potrebné sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania zaoberať a to aj bez toho, ak by to strany požadovali.
43. Ustanovenie § 150 O.s.p. platné a účinné v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (teraz § 257 CSP) z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Jeho opodstatnenosť spočíva v tom, že prísna aplikácia v konkrétnych prípadoch môže viezť k nežiaducim tvrdostiam, preto zákon stanovuje podmienky, za ktorých môže dôjsť k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania, ktoré
dopadá na tú zo strán, ktorá by inak vzhľadom na zásadu úspechu mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia, je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane a existencia výnimočnosti takéhoto prípadu. Aplikácia tohto ustanovenia je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých, môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Toto ustanovenie má slúžiť na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.
44. Ustanovenie § 150 O.s.p. teda nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania bude preto tiež zistenie, či možno od strany, ktorá má nárok na náhradu trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.), spravodlivo žiadať, aby si náklady vzniknuté v súvislosti s predmetným sporom hradila sama.
45. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, možno existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa opodstatnene vedúcu k aplikácii ust. § 257 CSP vzhliadnuť jednak v osobných, majetkových a zárobkových pomeroch (sociálny aspekt) a jednak v okolnostiach sporu. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania existenciu okolností umožňujúcich mu takýto výnimočný postup vôbec skúmal a tieto z hľadiska opodstatnenosti takéhoto postupu vyhodnotil, čím logicky ani strany sporu, nemali priestor na vznášanie prípadných námietok k možnej aplikácii tohto ustanovenia.
46. Z práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva povinnosť súdu vytvoriť pre strany sporu procesný priestor, umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému využitiu tzv. moderačného práva podľa § 150 O.s.p. (teraz § 257 CSP), pokiaľ sa taký postup zvažuje, strana má teda právo, byť explicitne vyzvaná, aby včas k nemu zaujala stanovisko, prípadne vzniesla dôkazné návrhy, ktoré by mohli aplikáciu tohto ustanovenia ovplyvniť, čo je významné hlavne v odvolacom konaní, kde po rozhodnutí už nemá strana procesný nástroj uplatnenia námietok na rozdiel od rozhodnutia súdu prvej inštancie, kedy tieto námietky môže uplatniť aspoň ex post v odvolaní.
47. Keďže súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania sa nezaoberal existenciou dôvodov umožňujúcich mu uplatnenie tzv. moderačného práva, z dôvodu vytvorenia procesného priestoru stranám sporu na vyjadrenie svojho stanoviska k možnej aplikácii v súčasnosti už ust. § 257 CSP, v záujme zachovania dvojinštančnosti súdneho konania pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania medzi stranami sporu, odvolací súd rozhodnutie v tejto časti za použ. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
48. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci, bude posúdiť (ne)existenciu okolností umožňujúcich využitie tzv. moderačného práva, v prípade kladného záveru vyzvať strany sporu na vyjadrenie sa k možnej aplikácii ust. § 257 CSP, vysporiadať sa tiež s prípadnými námietkami vyplývajúcimi z ich vyjadrení (samozrejme v prípade ak budú produkované) a z hľadiska zákonných predpokladov daných uvedeným ustanovením posúdiť, existujúce okolnosti indikujú využitie tohto výnimočného postupu a o nároku na náhradu trov konania opätovne rozhodnúť. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP.
49. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.
50. Podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o náhrade trov odvolacieho konania.
51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).