Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-211-2016.pdf
PDF · 112.69 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/211/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: X. U., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX, C., o zaplatenie 4 080,32 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č. k. 3C/296/2013-81 zo dňa 9. decembra 2015, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou § 497, § 261 ods. 6 písm. d), § 273 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), § 52 ods. 1 až 4, , § 34, § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 1, § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 1 ods. 1, § 2 § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vecne argumentoval tým, že z dôvodu, že postupcom v zmluve o postúpení pohľadávok na žalobcu bola banka, súd sa zaoberal skutočnosťou, či je, alebo nie je žalobca vo veci aktívne legitimovaným účastníkom. V konaní bolo zmluvou o úvere a z opísaných ustanovení zmluvy o postúpení pohľadávky preukázané, že pohľadávka vznikla zo zmluvy o úvere uzavretej medzi bankou a žalovaným dňa 27.9.2009, na základe ktorej banka poskytla žalovanému úver vo výške 4.000 eur, ktorý mal žalovaný splatiť 96 mesačnými splátkami vo výške 99,52 eura, do 20.1.2014. Banka na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.9.2012 postúpila pohľadávku voči žalovanému na žalobcu. Za rozhodné pri vyriešení otázky, či sa stal žalobca veriteľom žalovaného súd považoval skutočnosť, že postupcom bola banka, ktorej zákon o bankách v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá povinnosť pred postúpením svojej pohľadávky vzniknutej z jej bankovej činnosti urobiť jednostranný právny úkon voči dlžníkovi pri jeho omeškaní. Banka je oprávnená, ak dôjde k porušeniu povinnosti splácať úver (dlh) riadne a včas, teda pri omeškaní so splácaním pohľadávky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere. Súd mal zmluvou o úvere preukázané, že medzi bankou a žalovaným bolo dohodnuté podľa § 565 OZ, že banka (SLSP a.s.) mohla žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky. S poukazom na ustanovenie § 565 OZ banke vzniklo právo na zaplatenie celej pohľadávky naraz. Do dňa 27.9.2012, t.j. do dňa podpísania zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi bankou a žalobcom bola veriteľom žalovaného nepochybne banka. Vyhlásenie celej pohľadávky za splatnú veriteľom, v tomto prípade bankou, ak by bola preukázaná v konaní výzva banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, by bola jednostranným právnym úkonom veriteľa, ktorým požaduje zaplatenie úveru jednorázovo, v dôsledku ktorého dlžník stráca výhodu splátok a dlžníkovi vzniká povinnosť v lehote určenej veriteľom
splniť naraz svoj záväzok vrátiť poskytnuté finančné prostriedky. V konaní nebol preukázaný žiadny právny úkon, ktorým by banka požadovala zaplatiť naraz svoju pohľadávku. Z neunesenia dôkazného bremena žalobcu k tomu, že banka (veriteľ) vyhlásil celú pohľadávku za splatnú súd vyvodil, že banka postúpila na žalobcu nesplatnú pohľadávku. Konečná splatnosť celého úveru nastala až dňom 20.1.2014 tak, ako bola a vyjadrená v zmluve o úvere z 27.9.2012. V súvislosti so svojim rozhodnutím a vyjadreným právnym názorom súd prvej inštancie poukázal aj na iné rozhodnutia súdov, ktoré rozhodli rovnako, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/203/2015-394 z 19. mája 2015, rozsudok Okresného súdu Svidník č. k. 5C/37/2014-64. uznesenie Krajského súdu v Prešove 6Co/119/2013 z 29.5.2014, rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/623/2014-132 z 30.11.2015.
2. Žalobca odvodzoval svoj záver o splatnej peňažnej pohľadávke, spôsobilej na uplatnenie voči žalovanému na súde z ním vyhotovenej výzvy k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 15.10.2012. Pohľadávka je nárok veriteľa požadovať od dlžníka nielen peňažné plnenie, ale aj vecné plnenie alebo plnenie spočívajúce v dohodnutých výkonoch. V prejednávanej veci ide o peňažnú pohľadávku a iba peňažná pohľadávka, ako vyplýva zo zmluvy o postúpení pohľadávok a z prílohy č. 1 k tejto zmluve, bola podľa zmluvy postúpená na žalobcu. Po oboznámení sa s obsahom zmluvy o postúpení pohľadávok súd v nej nenašiel postúpenie práva od postupcu, teda od veriteľa žalovaného na postupníka (žalobcu), zakladajúce právo žalobcu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Súd vyslovuje názor, že na základe predmetu zmluvy o postúpení pohľadávok, posudzujúc zmluvu ako dvojstranný právny úkon, v zmysle § 34 OZ nie je v zmluve žiadny prejav vôle, s ktorým by sa dalo spájať, že banka postupuje na žalobcu aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru s tým účinkom, aký sa predpokladá vyvolať jednostranným právnym úkonom veriteľa podľa § 565 OZ, odhliadnuc od toho, že jednostranný právny úkon podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách má za povinnosť urobiť výslovne banka, a nie postupník, ktorý v čase trvania úverovej zmluvy nebol bankou a ani veriteľom žalovaného. Ustanovenie § 565 OZ jasne vymedzuje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru veriteľovi, ktorým žalobca v čase omeškania žalovaného za trvania úverovej zmluvy nebol. V konaní nebolo preukázané, že banka urobila platne zákonom predpísaný právny úkon, smerujúci k tomu, aby mohla postúpiť pohľadávku v súvislosti s omeškaním žalovaného s plnením jeho záväzku, nebol preto splnený v § 92 ods. 8 zákona o bankách zákonný predpoklad pre postúpenie pohľadávky bankou na žalobcu. Žalobca nie je v spore aktívne legitimovaný.
3. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) Úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli, preto mu náhradu ich súd nepriznal.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Odvolanie žalobca odôvodnil tým, že výkladom ustanovení 7.6.1. a) a b) všeobecných obchodných podmienok, ktoré aj citoval (ďalej len VOP) možno dospieť k záveru, že postupca a následne postúpením pohľadávky aj žalobca boli oprávnení, nie však povinní predčasne ukončiť záväzkovo-právny vzťah. Na žalobcu prešli zmluvou o postúpení pohľadávok aj všetky práva súvisiace s danou pohľadávkou. Okrem toho postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 OZ právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Preto žalobca nevidí dôvod, aby postupca pohľadávky nemohol na žalobcu previesť nároky z úverovej zmluvy. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.05.2015, sp. zn. 8Co/163/2015.
5. Podľa názoru žalobcu, ani z § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. Predmetné ustanovenie je potrebné vykladať, tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne
identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia požije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety citovaného ustanovenia. V ňom sa uvádza nasledovné: „Právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky (poznámka: zákonodarca opäť cielene použil pojem pohľadávka, nie jej časť) uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok." Toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvú vetu ustanovenia. Jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok zaniká. Podľa dôvodovej správy k ustanoveniu § 92 ods. 7 (teraz ods. 8) zákona o bankách v odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Je zrejmé, že pod slovným spojením „nesplácaný dlh" je treba rozumieť dlh dlžníka v podobe vrátenia celého poskytnutého úveru veriteľovi, nakoľko tento dlh vzniká už poskytnutím úveru dlžníkovi, ktorý ho má len možnosť vrátiť v splátkach postupným splácaním za zmluvne dohodnutých podmienok. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva.
6. Žalobca zároveň zastáva názor, že § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení. podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.04.2014, sp. zn. I9C/34/2012, rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.10.2015, sp. zn. 8C/67/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 04.11.2015, sp. zn. 7Co/540/2015.
7. Ďalej žalobca v odvolaní argumentuje tým, že oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Podľa rozsudku NS SR zo dna 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník."
8. Žalobca poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.06.2014, sp. zn. 9Co/133/2013.
9. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu, resp. aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobca si zároveň uplatnil trovy konania a právneho zastúpenia v prvostupňovom a odvolacom konaní.
10. Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.
11. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
13. Predmetom nároku žalobcu je zaplatenie istiny vo výške 4.080,32 eura s príslušenstvom, pričom žalobca svoj nárok odvodzuje zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0253633615 zo dňa 27.2.2009, pôvodne uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou a.s a žalovaným 27.2.2009. V zmysle úverovej zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 4.000 eur, ktorý mal splácať 59 splátkami vo výške 99,52 eura. Žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovanému na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.9.2012, v čase postúpenia pohľadávky banka evidovala voči žalovanému pohľadávku vo výške 7.688,47 eura.
14. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, aj keď uzavretú podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Preto, že ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, súd je oprávnený a povinný preskúmavať právne úkony (zmluvy a ich súčasti) z hľadiska ich platnosti (resp. skúmať neprijateľné zmluvné podmienky v zmluvách a nároky žalobcov) ex offo. Súd je povinný ex offo skúmať, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a či je žalobca aktívne legitimovaný na podanie žaloby.
15. Z obsahu spisu je zrejmé, že listom zo dňa 27.02.2009 oznámila Slovenská sporiteľňa a.s., žalovanému, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 27.09.2012 postúpila svoju pohľadávku vo výške 7.688,47 eura s príslušenstvom spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o. Zo Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1175/2012/CE zo dňa 28.9.2012 vyplýva, že medzi postupcom Slovenskou sporiteľňou a.s. a postupníkom EOS KSI Slovensko, s.r.o., došlo podľa § 524 a nasl. OZ k postúpeniu pohľadávok špecifikovaných v Prílohe č. 1 k zmluve. V zmysle Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok č. 1175/2012/CE zo dňa 27.9.2012 predmetom postúpenia bola pohľadávka voči žalovanému v celkovej výške ku dňu postúpenia 7.688,47 eura, z čoho istina bola 4.000 eur, úroky boli celkom 1.711,38 eura a ďalšie dlžné úhrady predstavovali sumu 1.082,74 eura, 619,45 eura, 9,19 eura, 46,84 eura. Výzvou k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 15.10.2012 oznámil žalobca žalovanému, že podľa podmienok dohodnutých v zmluve o úvere mal byť poskytnutý úver splácaný formou splátok riadne a včas. Vzhľadom na to, že táto zmluvná povinnosť bola porušená, ako nový veriteľ mu oznamuje vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 15.10.2012. Touto cestou žiada o okamžité uhradenie dlžnej čiastky 7.864,06 eura na jeho účet najneskôr do 30.10.2012. Podľa listiny, pokusu o zmier, zo dňa 16.7.2013, žalobca vyzval žalovaného o zaplatenie dlžnej sumy z poskytnutého úveru v sume spolu 8.043,88 eura najneskôr do 31.7.2013.
16. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
17. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní.
18. Z § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž, keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 24.03.2011 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).
19. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.
20. Ustanovenie § 525 ods. 1 OZ zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 OZ. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 OZ a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.
21. Z uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 OZ a § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 OSP (platného
a účinného v čase rozhodnutia súdom prvej inštancie) tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.
22. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
23. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný. Z dôvodu, že žalovaná ale preukázateľne a účelne nevynaložil žiadne výdavky v súvislosti s týmto odvolacím konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP.
24. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).