Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/142/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcov 1. N. I., T..XX.X.XXXX, H. Ť. XX, Y., 2. I. H., T..XX.X.XXXX, bytom M. XX, Y., 3. Q. R., nar.X.X.XXXX, bytom Ť. XX, Y., 4. I. R., T..XX.X.XXXX, H. XX, Y., 5. X. Š., nar.XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX, Č., Č. M., 6. J. I., nar.XX.X.XXXX, bytom C. XXX/ X, K., 7. C. R., T..XX.X.XXXX, bytom H. XX, I. T. H., 8. M. R., T..X.X.XXXX, H. H. XX, I. T. H., všetci zastúpení advokátom JUDr.Mariom Hollerom, Krmanova 16, Košice, proti žalovaným: 1. TJ VSŽ so sídlom Severné nábrežie 24, Košice, zastúpenému JUDr.Miroslavom Verebom, AK Šoltésovej 5, Košice, 2. Mesto Košice, Tr. SNP 48/A, Košice, 3. TJ ŠPORTVÝROBA KOŠICE, s.r.o. so sídlom Rastislavova 104, Košice, o obnovu konania, o odvolaní žalovaného v 3.rade proti rozsudku č.k. 25C/101/2015-130 z 3.11.2016 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcom v 1. až 8.rade priznáva proti neúspešným žalovaným v 1. - 3.rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 25C/101/2015-130 z 3.11.2016 obnovu konania vedeného vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 18C/417/1994 povolil a žalobcom v 1. až 8.rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

2.Rozhodol tak o návrhu doručenom súdu dňa 20.2.2015, ktorým žalobcovia žiadali, aby súd povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 18C/417/1994 dôvodiac, že v pôvodnom konaní sa domáhali zriadenia časovo neobmedzeného vecného bremena na ťarchu žalobcov v 1. až 8. rade, ako vlastníkov pozemku pôvodne zapísaného v pozemnoknižnej vložke č.6946, katastrálne územie Y. - G., parc. č. 10620/1 o výmere 1457 m2, ktorému zodpovedá právo žalovaných v 1. až 3.rade nerušene užívať časť uvedeného pozemku presne vyšpecifikovaných dielov vyznačených v geometrickom pláne, obsiahnutého v znaleckom posudku V..I. R.Y., C.., č.3/2009, ktorý je nedeliteľnou súčasťou rozsudku. Rovnako sa domáhali zriadenia časovo neobmedzeného vecného bremena žalobcov, ako vlastníkov pozemku a zaplatenia sumy pre žalobcu v 1.rade a žalobkyňu v 2.rade pre každého po 400.491,-Sk, žalobcov v 3., 4., 5., a 6.rade pre každého 80.098,20 Sk a žalobcov v 7. a 8.rade pre každého sumu 40.049,10 Sk. V uvedenom konaní prvoinštančný súd rozsudkom zo dňa 2.4.2009 žalobu v celom rozsahu zamietol, keďže dospel k záveru, že na spornom pozemku sa nenachádza stavba v zmysle § 135c ods. 3 a mal za to, že z vykonaného dokazovania nevyplýva možnosť a opodstatnenie vyriešenia právnych vzťahov účastníkov zriadením vecného bremena s tým, aby medzi účastníkmi nevznikli ďalšie spory. Tento právny názor je však prelomený rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.9.2013 sp.zn. 3Co/155/2012-326, vydanom v

obdobnej právnej veci, kde súd konštatoval, že uvedený tenisový areál je nevyhnutné vnímať ako jeden stavebný celok. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie rozsudkom zo dňa 10.5.2010 potvrdil v zamietavých výrokoch, keď dospel k záveru, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia neboli v súdnom spore aktívne legitimovaní, pretože sa ochrany svojich práv mali domáhať prostredníctvom reštitučných zákonov a ostatnými skutočnosťami uvedenými v odvolaní sa nezaoberal. Žalobcovia sa ochrany svojich práv domáhali aj podaním sťažnosti proti porušovaniu základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, avšak ich sťažnosť bola uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 12.5.2011 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Žalobcovia sa následne obrátili na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu so sťažnosťou v zmysle článku 34 Európskeho dohovoru o ľudských právach a článkov 45 a 47 Rokovacieho poriadku Súdu a vec bola ukončená rozsudkom zo dňa 25.11.2014, v ktorom bolo konštatované, že ľudské práva a slobody žalobcov boli porušené. Zároveň žalobcovia poukázali na to, že bolo vedených niekoľko obdobných súdnych sporov a všetky sa týkali Tenisového areálu Anička s tým, že vo väčšine konaní bolo žalobné návrhy zamietnuté pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcov z dôvodu názoru súdu, že žalobcovia v týchto sporoch si mali svoje práva uplatniť prostredníctvom reštitučných zákonov a v takýchto prípadoch žalobcovia pokračovali v konaniach aj podaním ústavnej sťažnosti a následne sťažnosti v zmysle článku 34 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Európsky súd pre ľudské práva konštatujúc, že na to, aby sa dosiahol princíp právnej istoty, štát musí urobiť zákon ľahko dostupným a musí tiež aplikovať zákony, ktoré prijal, predvídateľným konzistentným spôsobom, pričom rozsudok Ústavného súdu z 28.3.2012 č.k.III ÚS 16/2012-32 bol vynesený po rozsudkoch v uvedenom prípade a vykazuje pokračujúci a podstatný rozdiel v prístupoch k zásadnej právnej otázke na najvyšších úrovniach súdnictva štátu, preto rozhodol, že nedostatok istoty, ktorému boli sťažovatelia vystavení s ohľadom na judikatúru týkajúcu sa ich práva žalovať, má za následok, že im bola odňatá jedna zo základných záruk a to záruka spravodlivého súdneho konania v zmysle článku 6, § 1 Dohovoru. Žalobcom bola priznaná aj náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.200 € pre každého, ako následok toho, že ich ľudské práva a slobody v súdnom konaní vedenom pod sp.zn. 18C/417/1994 boli porušené. Avšak žalobcovia zastávajú názor, že závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené ani takto priznaným primeraným zadosťučinením, a preto je splnená základná požiadavka pre povolenie obnovy konania v zmysle ust. § 228 ods.1 písm.d) O.s.p.. Priznanú náhradu žalobcovia vnímajú výlučne ako náhradu za utrpenie, ktoré museli roky prežívať z dôvodu právnej neistoty a rozporuplného postupu slovenských súdov. Žalobcovia uviedli, že o dôvode obnovy, ktorým je rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva sa dozvedeli 1.12.2014, keď bol doručený ich právnemu zástupcovi.

3. Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaných, ktorí žiadali návrh na obnovu konania zamietnuť poukazujúc na ust. § 228 ods.1 písm.d) O.s.p.,v zmysle ktorého pre uplatnenie daného dôvodu povolenia obnovy platia dve kumulatívne podmienky, a to existencia rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva a druhá podmienka, ktorou je existencia závažných dôsledkov tohto porušenia, ktoré neboli odstránené primeraným finančným zadosťučinením. Podľa názoru žalovaných je neprijateľné, aby štátny súd posudzoval primeranosť finančné ho zadosťučinenia poskytnutého ESĽP, čiže podľa nich vo všetkých prípadoch, kedy ESĽP priznal finančné zadosťučinenie v akejkoľvek výške, nie je preto obnova prípustná.

4.Súd prvej inštancie aplikoval ust. § 397, § 401 ods. 1,2, § 404, § 406, § 410 , § 413 ods. 1, § 414 a uviedol, že predmetom konania bol návrh na povolenie obnovy konania, ktorý bol podaný z dôvodov podľa § 397 písm. d/ CSP, a teda z dôvodu vydania rozsudku ESĽP, ktorý v ňom dospel k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené základné ľudské práva alebo slobody strany a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným spravodlivým zadosťučinením. Poukázal na to, že obnova konania v civilnom konaní je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia. Predstavuje zákonom povolenú odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Obnova konania však nie je generálne použiteľná a možno ju povoliť len vo výnimočných prípadoch. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy konania do systému mimoriadnych opravných prostriedkov je umožniť strane sporu nové konanie s novým rozhodnutím vo takej veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím. Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzalo. Jedným z kritérií prípustnosti obnovy konania je dodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Podľa

platnej a účinnej zákonnej úpravy možno návrh na obnovu konania podať v subjektívnej trojmesačnej lehote, plynúcej od času, keď sa strana sporu o dôvode obnovy dozvedela, alebo od času, keď tento dôvod mohla uplatniť. Ďalej konštatoval, že z rozsudkov prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu v konaní č.k. 18C/417/94 je zrejmé, že návrh na obnovu konania podali žalobcovia v totožnom okruhu. Rovnaký, totožný je aj okruh žalovaných. Zo zabezpečených rozhodnutí je nepochybné, že rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 18C/417/94 zo dňa 2.4.2009 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 10.5.2010 nadobudol právoplatnosť 1.7.2010. Z dokazovania bola preukázaná aj ďalšia skutočnosť a to, že žalobcovia zrušenie alebo zmenu uvedeného rozsudku nemôžu dosiahnuť inak, ako podaním mimoriadneho opravného prostriedku - návrhu na obnovu konania, keďže využili a vyčerpali riadne opravné prostriedky. Žalobcovia sa ochrany svojich práv domáhali sťažnosťou proti SR evidovanej na Európskom súde pre ľudské práva pod č. 44019/11, ktorý rozsudok je dôvodom podania návrhu na obnovu konania. Z hľadiska zákonom stanovených lehôt pre podanie návrhu na obnovu konania súd prvej inštancie skúmal, či návrh bol podaný včas a uzavrel, že objektívna trojročná lehota plynúca od právoplatnosti rozsudku uplynula 1.7.2013. Subjektívna trojmesačná lehota, ktorá plynie v rámci objektívnej sa odvíja od momentu, kedy sa navrhovateľ obnovy dozvedel o dôvode obnovy konania, resp. od momentu, keď tento dôvod mohol uplatniť. Zároveň poukázal na to, že podľa ust. § 404 písm.c) za splnenia podmienok podľa § 403 ods.1 po troch rokoch od právoplatnosti rozhodnutia možno podať žalobu na obnovu konania, ak ide o dôvody obnovy konania uvedené v § 397 písm.c) až e). Civilný sporový poriadok teda ustanovuje tri výnimky z objektívnej trojročnej lehoty na podanie žaloby na obnovu konania a teda tú možno podať aj po troch rokoch od právoplatnosti rozhodnutia za predpokladu, že bude podaná v lehote troch mesiacov, odkedy sa ten, kto žalobu na obnovu konania podal mohol dozvedieť o dôvode obnovy alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť. V nadväznosti na uvedené prvoinštančný súd konštatoval, že aj keď v danom prípade uplynula objektívna trojročná lehota plynúca od právoplatnosti rozsudku, žalobcovia návrh na obnovu konania podali v trojmesačnej lehote, odkedy sa dozvedeli o dôvode obnovy, keďže rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.11.2014 právny zástupca žalobcov obdŕžal 1.12.2014, ktorú skutočnosť žiadna sporová strana nenamietala. Trojmesačná subjektívna lehota teda plynula od 1.12.2014, t.j. odo dňa kedy sa dozvedeli o dôvode obnovy a uplynula 1.3.2015. Keďže žalobcovia podali žalobu na povolenie obnovy 20.2.2015, lehota bola zachovaná. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie potom uviedol ,že pre povolenie obnovy konania podľa ust. § 397 písm.d) musia byť splnené dve podmienky: 1.že Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku dospel k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody a súčasne 2., že závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené primeraným spravodlivým zadosťučinením. Z výsledkov vykonaného dokazovania podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že rozsudkom č.k. 18C/417/94 zo dňa 2.4.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice č.k. 5Co/2016/2009 zo dňa 10.5.2010 bola žaloba žalobcov, ktorou sa domáhali odstránenia neoprávnenej stavby a zriadenia vecného bremena v celom rozsahu zamietnutá. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu dňa 25.11.2014 v prípade I. Z. G.. proti SR rozhodol, že v konaní pred vnútroštátnymi súdmi rozhodujúcimi o žalobe sťažovateľov došlo k porušeniu článku 6 § 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, a teda sťažnosť týkajúca sa údajného porušenia práv sťažovateľov na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 6 § 1 Dohovoru je prípustná, zvyšok sťažnosti je neprípustný, Európsky súd pre ľudské práva teda konštatoval, že k porušeniu článku 6 § 1 Dohovoru došlo. Konštatoval aj to, že žalovaný štát má v lehote 3 mesiacov odo dňa keď sa rozsudok stane právoplatným v súlade s článkom 44 § 2 Dohovoru zaplatiť sťažovateľom každému z nich po 5.200,-€ ako nemajetkovú ujmu. Žalobcovia si v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva uplatnili aj nárok na náhradu majetkovej ujmy vo výške 39.881,60 €, ktorú ujmu stanovil odborník ako finančnú hodnotu vecného bremena, ktorého zriadenie bolo predmetom národného súdneho konania. Tento nárok podľa rozsudku je primárne zameraný na získanie čoho, čo sťažovatelia považujú za finančný ekvivalent toho, o čo sa snažili v pôvodnom konaní, a že ustanovenie, na ktoré sa vláda odvoláva poskytuje sťažovateľom spôsob, akým toto konanie obnoviť. Súd teda vzal do úvahy vyhlásenia vlády ohľadom majetkovej ujmy, že pokiaľ sťažovateľom takáto ujma vznikla, v prípade zistenia súdu o porušení ich práv vyplývajúcich z dohovoru, toto by vytvorilo základ pre obnovenie národného súdneho konania podľa článku pôvodného § 228 ods.1 písm.d) O.s.p. (v súčasnosti § 397 písm.d) a teda sťažovatelia by sa mohli snažiť o kompenzáciu tohto nároku v takomto obnovenom konaní. Súd teda konštatoval, že ustanovenie, na ktoré sa vláda odvolala poskytuje sťažovateľom spôsob, akým pôvodné konanie obnoviť. V súlade s takto vysloveným právnym názorom ESĽP bol súd prvej inštancie toho názoru, že priznaná výška nemajetkovej ujmy pre

každého sťažovateľa vo výške 5.200,-€ nesúvisí s finančnou náhradou, ktorú si žalobcovia uplatňovali v pôvodnom konaní. V tomto smere sa súd prvej inštancie stotožnil s názorom žalobcov, že priznaná finančná nemajetková ujma predstavuje náhradu za utrpenia, ktoré museli roky prežívať z dôvodu právnej neistoty a rozporuplného postupu slovenských súdov. Danú skutočnosť považoval za zrejmú z obsahu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva, keď nemajetková ujma bola žalobcom ako sťažovateľom priznaná za porušenie ich práv a pri akceptácii vyhlásenia vlády, že sťažovatelia by sa majetkovej ujmy mohli domáhať v obnovenom konaní potom, čo súd konštatuje porušenie ich práv vyplývajúcich z dohovoru. Preto priznanú finančnú náhradu nemožno chápať ako náhradu v zmysle ust. § 397, písm.d) CSP. Na základe uvedeného súd prvej inštancie povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 18C/417/94, keďže mal za to, že sú splnené podmienky v zmysle ust. § 397 písm.d) CSP, nakoľko Európsky súd pre ľudské práva rozhodol a dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu boli porušené základné ľudské práva sťažovateľov, žalobcov a závažné dôsledky tohto porušenia priznaným finančným zadosťučinením neboli odstránené a kompenzované. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a žalobcom ako úspešnej strane v spore priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

5. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v 3.rade v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. odvolací dôvod podľa žalovaného v 3.rade spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Opakovane poukázal na potrebu splnenia dvoch kumulatívne daných podmienok pre možnosť povolenia obnovy konania v zmysle uplatneného ustanovenia § 228 ods. 1 písm. d/ O.s.p. (teraz § 397 písm. d/ a najmä zdôraznil druhú z podmienok, a to že neboli odstránené dôsledky porušenia primeraným finančným zadosťučinením. Opakovane uviedol, že z rozhodnutia ESĽP v danom prípade výslovne nevyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie nie je spôsobilé reparovať nesprávne rozhodnutia národných súdov, ktoré svojimi rozhodnutiami porušili práva sťažovateľov na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru . Z bodu 1 výroku citovaného rozsudku vyplýva, že zvyšok sťažnosti je zamietnutý a z bodu 4, že aj zvyšok uplatneného nároku na spravodlivú satisfakciu bol zamietnutý. Žalovaný v 3.rade zdôraznil, že je neprípustné, aby vnútroštátny súd posudzoval primeranosť finančného zadosťučinenia poskytnutého ESĽP, a preto ak ESĽP rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia v akejkoľvek výške, tak obnova konania nie je prípustná. Podľa názoru žalovaného v 3.rade súd prvej inštancie nekriticky preberá argument žalobcov, že priznaná nemajetková ujma vo výške 5.200 € pre každého predstavuje náhradu za prežité utrpenie a nebolo zohľadnené to, že žalobcovia za utrpenia a prieťahy dostali v minulosti náhradu už cestou Ústavného súdu SR. Súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou, aké závažné dôsledky pre žalobcov spôsobili rozhodnutia súdov, keď dôsledne nepreskúmal, čo chcú žalobcovia obnovou konania dosiahnuť a v čom boli v tomto smere rozhodnutia súdov nesprávne. Žalovaný v 3.rade poukázal na to, že žalobcovia sa po povolení obnovy budú domáhať zriadenia vecného bremena na celý ich zabratý pozemok a poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Co/281/2008-278 zo dňa 8.9.2009 a jeho odôvodnenie v časti týkajúcej sa viazanosti súdu žalobným petitom ,v dôsledku čoho súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu, alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. V predmetnom súdnom spore nebol naplnený ani jeden z uvedených predpokladov a žalovaný v 3.rade poukázal aj na skutočnosť, že ani v jednom z obdobných súdnych sporov, ktoré uvádzajú žalobcovia, nerozhodol súd o nároku žalobcov tak, ako sa o ňom chcú žalobcovia domáhať po povolení obnovy konania, preto žalovaný v 3.rade navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že návrh na obnovu konania zamietne a uplatnil si nárok na náhradu trov konania.

6. K podanému odvolaniu sa žalobcovia vyjadrili písomne a navrhli, aby Krajský súd v Košiciach potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a žalobcom priznal náhradu trov odvolacieho konania. Žalobcovia opakovane uviedli, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy predstavovala náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená postupom slovenských súdov a vnímajú ju výlučne ako náhradu za utrpenie, ktoré museli roky prežívať z dôvodu právnej neistoty a rozporuplného postupu slovenských súdov. Táto náhrada však vôbec nekompenzuje ich majetkové nároky uplatnené v samotnom súdnom konaní, ktoré navrhujú obnoviť. Žalobcovia vyjadrili názor, že nie je možné stotožňovať ich nároky na majetkové vyporiadanie s náhradou nemajetkovej ujmy, ktorá im bola priznaná, pretože sa jedná o dva samostatné nároky. Za podstatnú žalobcovia považujú aj skutočnosť, že iba v prípade povolenia obnovy konania bude možné s konečnou platnosťou vyporiadať vzťahy existujúce medzi žalobcami ako skutočnými vlastníkmi sporných pozemkov Mestom Košice, ako zapísaným vlastníkom pozemkov a žalovanými v 1. a 3.rade ako reálnymi užívateľmi týchto pozemkov.

Žalobcovia rovnako nesúhlasili s argumentáciou žalovaného v 3.rade vo vzťahu k žalobnému petitu s tým, že z obsahu žalobného petitu žalobcov vôbec nevyplýva, že by mal súd prvej inštancie priznávať niečo naviac, resp. prekročiť návrhy účastníkov.

7.Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami uvedenými v odvolaní) a § 379 , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 3.rade nie je dôvodné ,preto rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

8.Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 .

9.Podľa ust. § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10.Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:

11.Žalovaný v 3. rade podané odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. podľa § 365 ods. 1 písm.h/ CSP. K uvedenému odvolaciemu dôvodu odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

12.Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Odvolací súd teda dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení uplatneného odvolacieho dôvodu.

13. Súd prvej inštancie postupoval súladne so zákonom, keď ako prvé podrobil prieskumu splnenie základných predpokladov na úspešné uplatnenie žaloby na obnovu konania a správne uzavrel, že návrh na obnovu konania podali žalobcovia v totožnom okruhu a rovnaký ( totožný) je aj okruh žalovaných , že rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 18C/417/94 zo dňa 2.4.2009 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 10.5.2010 nadobudol právoplatnosť 1.7.2010 a žalobcovia zrušenie alebo zmenu uvedeného rozsudku nemôžu dosiahnuť inak, ako podaním mimoriadneho opravného prostriedku - návrhu na obnovu konania, keďže využili a vyčerpali riadne opravné prostriedky. Následne súd prvej inštancie skúmal, či návrh bol podaný včas a správne uzavrel že aj keď v danom prípade uplynula objektívna trojročná lehota plynúca od právoplatnosti rozsudku, žalobcovia návrh na obnovu konania podali v trojmesačnej lehote, odkedy sa dozvedeli o dôvode obnovy, keďže rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.11.2014 bol právnemu zástupcovi žalobcov doručený dňa 1.12.2014, ktorú skutočnosť žiadna sporová strana nenamietala. Trojmesačná subjektívna lehota teda plynula od 1.12.2014 a uplynula 1.3.2015, keďže žalobcovia podali žalobu na povolenie obnovy 20.2.2015, lehota bola zachovaná.

14. Aj keď žalovaný v 3. rade správne v odvolaní ( ako aj v priebehu konania ) poukazoval na to, že pre povolenie obnovy konania podľa ust. § 397 písm.d) musia byť splnené dve podmienky, uvedený poukaz neosvedčuje naplnenie ním uplatneného odvolacieho dôvodu , nakoľko aj súd prvej inštancie zohľadnil uvedenú skutočnosť a v odôvodnení upriamil pozornosť na potrebu súčasného splnenia dvoch podmienok pre povolenie obnovy konania podľa ust. § 397 písm.d) , ktorými sú 1.že Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku dospel k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu

predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody a súčasne 2., že závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené primeraným spravodlivým zadosťučinením.

15.V danom prípade je jednoznačné a nie je medzi účastníkmi konania sporné, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu dňa 25.11.2014 v prípade I. Z. G.. proti SR rozhodol, že v konaní pred vnútroštátnym súdmi rozhodujúcimi o žalobe sťažovateľov došlo k porušeniu článku 6 § 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, čím je jednoznačne splnená prvá z podmienok pre obnovu konania v zmysle ust. § 397 písm. d/ CSP. Zároveň s poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu a jeho odôvodnenie, odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dostatočne skúmal a správne uzavrel, že bola splnená aj druhá podmienka, pretože priznaná výška nemajetkovej ujmy pre každého sťažovateľa vo výške 5.200 € nesúvisí s finančnou náhradou, ktorú si žalobcovia uplatnili v pôvodnom konaní a predstavuje náhradu za utrpenie, ktoré museli prežívať z dôvodu právnej neistoty a rozporuplného postupu slovenských súdov.

16.Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.11.2014 prípad I. Z. G.. proti Slovenskej republike vyplýva, že v konaní na základe sťažnosti č. 44019/11 podanej súdu v súlade s článkom 34 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd dňa 11.7.2011 súd jednomyselne rozhodol: 1/ že sťažnosť týkajúca sa údajného porušenia práva sťažovateľov na spravodlivý prejednanie veci podľa článku 6 § 1 Dohovoru je prípustná a zvyšok sťažnosti je neprípustný; 2/ že došlo k porušeniu článku VI § 1 Dohovoru; 3/ a/, že žalovaný štát má do 3 mesiacov odo dňa, kedy sa rozsudok stane právoplatný v súlade s článkom 44 § 2 Dohovoru zaplatiť sťažovateľom nasledujúce sumy: (i) 5.200 € s pripočítaním dane, ktorá môže byť vyrubená každému sťažovateľovi za nemajetkovú ujmu;, (ii) 1.500 € s pripočítaním dane, ktorá môže byť sťažovateľom vyrubená sťažovateľom spoločne za vzniknuté náklady a výdavky, b/ že po uplynutí horeuvedeného obdobia 3 mesiacov do zúčtovania sa uhradí jednoduchý úrok na horeuvedené sumy so sadzbou rovnou úrokovej miere ECB pre financovanie počas doby omeškania zvýšenej o 3 % body; 4/ zamietol zvyšok uplatňovaného nároku na spravodlivý satisfakciu. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia okrem iného vo vzťahu k aplikácii článku 41 Dohovoru (v zmysle ktorého ak Súd zistí porušenie Dohovoru alebo Protokolu ak, medzinárodné právo danej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu, Súd v prípade potreby umožní spravodlivú satisfakciu poškodenej strany) vyplýva: “67. sťažovatelia si uplatňujú nárok na náhradu majetkovej ujmy vo výške 39.881,60 €, pričom túto sumu stanovil odborník ako finančnú hodnotu vecného bremena, ktorého zriadenie bolo predmetom národných súdnych konaní. Tiež si nároku sumu 50.000 € za nemajetkovú ujmu odôvodňujúc ju okrem iného i na dĺžku konania. 68. Čo sa týka prvého nároku vláda vyhlásila, že, ak sťažovateľom vznikla majetková ujma, zistenie Súdu o porušení ich práv vyplývajúcich z Dohovoru by vytvorilo základ pre obnovenie národného súdneho konania podľa článku 228 § 1 písm. d/ O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších úprav), a sťažovatelia by sa mohli snažiť o kompenzáciu v takomto obnovenom konaní. Čo sa týka druhého nároku, vláda ho považuje za nadbytočný. 69. Čo sa týka nároku ohľadne majetkovej ujmy, súd konštatuje, že je primárne zameraný na získanie toho, čo sťažovatelia považujú za finančný ekvivalent toho, o čo sa snažili v pôvodnom súdnom konaní, a že ustanovenie, na ktoré sa odvoláva vláda, poskytuje sťažovateľom spôsob, akým toto konanie obnoviť. 70. Súd konštatuje, že sťažovatelia museli utrpieť nemajetkovú ujmu. Stanovujúc jej výšku podľa zásad ekvity, súd priznal 5.200 € pre každého sťažovateľa vrátane dane, ktorá môže byť vyrubená v prípade náhrady nemajetkovej ujmy.“

17. Odvolací súd síce akceptuje názor žalovaného v 3. rade, že je neprípustné, aby vnútroštátny súd posudzoval primeranosť finančného zadosťučinenia poskytnutého ESĽP , ale len ak priznanú náhradu možno považovať za náhradu v zmysle ust. § 397, písm.d) CSP, čo v tomto prípade nemožno konštatovať.Správne preto súd prvej inštancie poukázal na obsah rozsudku ESĽP, z ktorého je zrejmé, že žalobcovia si v konaní pred ESĽP uplatňovali dva osobitné finančné nároky ( resp. ESĽP vo svojom rozhodnutí tieto dva nároky odlišoval a posúdil každý osobitne), pričom finančná náhrada bola sťažovateľom priznaná ako náhrada nemajetkovej ujmy za porušenie ich práv a zároveň bol nárok na náhradu majetkovej ujmy ( ktorý si žalobcovia uplatňovali vo výške 39.881,60 € ) zamietnutý práve s poukazom na vyhlásenie vlády, že sťažovatelia by sa majetkovej ujmy mohli domáhať v obnovenom

konaní, potom čo súd konštatuje porušenie ich práv vyplývajúcich z Dohovoru v zmysle ust. § 397 písm. d/ (predtým 228 ods. 1 písm. d/ O.s.p.). Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že v danom prípade závažné dôsledky porušenia základných ľudských práv sťažovateľov (žalobcov) neboli odstránené priznaným spravodlivým finančným zadosťučinením ESĽP, nakoľko takéto zadosťučinenie priznané nebolo. Bola priznaná iba náhrada nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcami pred ESĽP v sume 50.000 € (okrem iného aj s poukazom na dĺžku konania). Európsky súd pre ľudské práva jednoznačne vo vzťahu k uplatnenej náhrade majetkovej ujmy (uplatnenej vo výške 39.881,60 € ako finančnej hodnote vecného bremena, ktorého zriadenie bolo predmetom národných súdnych konaní) postup podľa konštatoval, že získanie tohto nároku umožňuje sťažovateľom práve ust. § 397 písm. d/ (predtým 228 ods. 1 písm. d/ O.s.p.) ,t.j. obnova konania.

18. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalovaného v 3.rade nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 CSP, vrátane výroku o trovách pred súdom prvej inštancie potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný v 3.rade nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, naopak nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol úspešným žalobcom v 1. až 8.rade.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 .

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .