Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_5Co-4-2017.pdf
PDF · 105.33 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/4/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO 35 724 803, zastúpený Tomáš Kušnír, s.r.o., advokátska kancelária Pajštunská 5, Bratislava, IČO 36 613 843 proti žalovanému: S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. X/X, XXX XX N., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, IČO 42 362 962, so sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislava, práv. zastúpeného JUDr. Bohdan Jakubis, advokát so sídlom Dobrovičova 13, Bratislava, o zaplatenie 1.240,08 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 9C/22/2015-157 zo dňa 03. mája 2016, takto
rozhodol:
Návrh na pribratie Občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV do konania ako osobitný subjekt s a z a m i e ta .
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný n e m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných trovy konania v sume 440,98 eur na účet právneho zástupcu v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojou žalobou doručenou prvoinštančnému súdu dňa 13.8.2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1240,08 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že pohľadávka proti žalovanému bola na žalobcu postúpená Slovenskou sporiteľňou, a.s. na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z 27.06.2013 uzavretej podľa § 524 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Obč. zákonníka v znení noviel zo dňa 27.06.2013 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava a žalobcom. Postupca a žalovaný uzatvorili dňa 13.01.2006, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Na základe uvedenej zmluvy Slovenská sporiteľňa, a.s., poskytla žalovanému peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach. Podľa žalobcu pohľadávka ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 1240,08 eur, ktorá pozostávala z istiny 1225,91 eur, úroku 14,17 eur, úroku z omeškania 170,39 eur a ostatného príslušenstva 1,09 eur v súlade s prílohou k zmluve o postúpení, kde postupca Slovenská sporiteľňa, a.s. deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Postúpenie pohľadávky bolo žalovanému oznámené listom z 09.07.2013. Dňa
26.09.2014 bolo prvoinštančnému súdu doručené podanie, ktorým do konania vstúpilo Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané že, právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovaný uzatvorili dňa 13.01.2006 Zmluvu o bežnom účte a o poskytnutí balík služieb, Balík Extra, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Súčasťou zmluvy bolo aj uzavretie zmluvy o kontokorentnom úvere so základnými podmienkami: výška úverového rámca 27tis. Sk, úroková sadzba 11,15% ročne, so splatnosťou úrokov k poslednému dňu v mesiaci, konečnou splatnosťou úveru 12.01.2007. Podľa časti VI. Zmluvy účinky zániku zmluvného vzťahu nastávajú dňom určeným v dohode. Podľa všeobecných obchodných podmienok bod 19.16 klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu nato, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny stav z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Výzvu, na ktorú poukázal právny zástupca žalobcu v podaní z 29.04.2016 právny zástupca súdu na pojednávaní dňa 03.05.2016 nepredložil. Ďalej z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný uzatvoril s právnym predchodcom žalobcu o zmluvu o úvere. Tá je na jednej strane tzv. absolútnym obchodom podľa ustanovení Obchodného zákonníka, avšak v tomto konkrétnom prípade táto zmluva bola svojim charakterom zároveň i spotrebiteľskou zmluvou. Prvoinštančný súd na námietku vedľajšieho účastníka týkajúcej sa platnosti postúpenia pohľadávky na žalobcu vykonal dokazovanie v zmysle ust. § 524 ods. 1 a 2 a § 39 Občianskeho zákonníka a ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len ako „zákon o bankách“) a nemal preukázané, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky uplatnenej v predmetnom konaní, ku ktorému malo dôjsť na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 27.6. 2013 medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom, SLSP. Prvoinštančný súd sa stotožnil s písomným vyjadrením právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného , v ktorý namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože argumentácia právneho zástupcu vedľajšieho účastníka bola podľa právneho názoru prvoinštančného súdu v súlade s vyvíjajúcou sa judikatúrou v obdobných právnych veciach. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje zo zmluvy o bežnom účte, ktorú žalovaný uzavrel so SLSP, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť všeobecne známa. Tieto nároky mal žalobca získať postúpením. S poukazom na ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel prvoinštančný súd k názoru, že pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať za taký druh pohľadávky, ktorej zmenou veriteľa sa mení jej obsah. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku, ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých vyššie uvedených podmienok, ktorých splnenie však prvoinštančný súd v danom konaní preukázané nemal. Postúpenie pohľadávky v danom prípade tak bolo v priamom rozpore s ustanovením § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného teda vyplýva absolútna neplatnosť postúpenia, pričom postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, je povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku, pričom musí preukázať, že klient si výzvu aj prevzal, a zároveň že klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením, svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Žalobca v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali splnenie vyššie uvedených podmienok, ktoré vyžaduje zákon o bankách v súvislosti s postúpením pohľadávok, pričom zákon vyžaduje na ich splnenie písomnú formu. Hoci prvoinštančný súd považoval za preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní viac ako 90 dní, nebolo zároveň preukázané listinnými dôkazmi, že právny predchodca žalobcu písomne vyzval žalovaného na plnenie dlžných splátok. Podľa názoru prvoinštančného súdu teda postúpenie
pohľadávky na žalobcu nemohlo byť platné a žalobca v tejto časti uplatneného nároku nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Vzhľadom na uvedené dôvody súd prvej inštancie preto žalobu žalobcu návrh v celom rozsahu zamietol. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že keďže žalovaný mal vo veci plný úspech, mal by nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania, tento však nárok neuplatnil. Rovnaký nárok má aj vedľajší účastník vystupujúci na jeho strane. Vedľajší účastník si vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume 447,80 eur v podaní, ktoré bolo prvoinštančnému súdu doručené dňa 3.5.2016. Prvoinštančný súd priznal náhradu trov vedľajšiemu účastníkovi tak ako je uvedené v úvode tohto rozhodnutia.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav súdom prvej inštancie. Poukázal na to, že v spore predložil relevantné oznámenie svojho právneho predchodcu žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá jeho aktívnu legitimáciu a konajúci súd mal z neho vychádzať. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Namietal, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Poukázal na to, že v čase postúpenia pohľadávky bol žalovaný v omeškaní s plnením svojho záväzku po dobu presahujúci jeden rok. Nakoniec žalobca namietal a priznanie náhrady trov vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného. Podľa neho nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva, pričom sama účelnosť je podmienkou na priznanie náhrady trov. Vedľajší účastník vo svojich procesných podaniach len nadbytočne opakuje tvrdenia bez uvedenia nových, procesne významných skutočností. Jeho podania sú abstraktné, všeobecné bez znalosti prejednávanej veci a automaticky spájané s uplatnením nedôvodnej námietky premlčania. Okrem toho občianske združenie založené za účelom ochrany práv spotrebiteľov musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských sporoch. Za týmto účelom by malo byť aj materiálne a personálne vybavené a odborne kompetentné. Žalobca z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že jeho žalobe vyhovie alebo toto rozhodnutie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrilo Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ktoré do 30.06.2016 vystupovalo ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Nakoľko s účinnosťou od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v ust. § 470 ods. 1 stanovil princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem s tým, že inštitút vedľajšieho účastníka v zmysle § 93 O.s.p. bol nahradený komplexne úpravou nového právneho inštitútu intervienta (§§ 81-88 CSP) s tým, že pôvodný vedľajší účastník už na strane žalovaného nespĺňa zákonom požadované náležitosti tak, ako ich vyžaduje súčasný procesný predpis. Preto odvolací súd so združením na ochrana ochranu spotrebiteľa ďalej nekonal, nakoľko jeho účastníctvo v konaní s účinnosťou od 01.07.2016 zo zákona zaniklo. 4. Podaním zo dňa 18.04.2014 Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV s poukazom na ust. § 95 ods. 1 CSP požiadalo konajúci súd o pribratie do konania ako osobitný subjekt na ochranu práv žalovaného. 5. Podľa § 95 ods. 1 CSP, na ochranu práv strany môže súd aj bez návrhu do konania pribrať orgán verejnej moci, v pôsobnosti ktorého je ochrana základných ľudských práv a slobôd alebo právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ak stým strana, na ochranu práv ktorej má vystupovať, súhlasí. 6. Pokiaľ ide o návrh Občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV na pribratie do konania ako osobitný subjekt podľa § 95 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ako „CSP“) odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť, nakoľko takýto subjekt možno pribrať do konania len so súhlasom strany na ochranu práv ktorej má vystupovať. 7. Osobitný subjekt sa do konania priberá s cieľom ochrany práv strany sporu. Predpokladom pribratia tohto osobitného subjektu do konania je súhlas strany, na ochranu práv ktorej má osobitný subjekt vystupovať. V danom prípade subjekt Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV
SPOTREBITEĽOV spolu s návrhom na pribratie do konania nedoložil súhlas žalovanej strany sporu. Z tohto dôvodu odvolací súd návrh Občianskeho združenia na pribratie do konania zamietol. 8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 370 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. 9. V prvom rade je nutné konštatovať, že s účinnosťou od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý v prechodnom ustanovení § 470 ods. 1 stanovil, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, z čoho vyplýva, že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky aj na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku. Ďalej však z ust. § 470 ods. 2 CSP vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. 10. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné: 11. Prvoinštančný súd založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanému z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., keď predložená zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná pre rozpor s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. 12. Ako už uviedol súd prvej inštancie, aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu žalobcu ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na strane žalobcu alebo pasívnej /existencia tvrdenej povinnosti/ na strane žalovaného je imanentnou súčasťou súdneho sporu /viď. rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009 a preto nepostačuje, aby súdu žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Odvolací súd nerozporuje, že podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. V tomto prípade sa však preukázania platnej zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. preukázania splnenie zákonných podmienok, za ktorých splnenia možno pohľadávku banky platne previesť nedožaduje dlžník - žalovaný ale konajúci súd za účelom overenie žalobcom tvrdenej aktívnej vecnej legitimácie. Ak by konajúci súd aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu neoveroval, išlo by o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý by nezodpovedal otázku existencie aktívnej vecnej legitimácie, k zodpovedanie ktorej je súd ex offo viazaný, čo by protirečilo obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd /nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 266/2014 zo 16. decembra 2014/. 13. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v prípade pohľadávky banky /ako to bolo aj v tomto prípade/ je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná /dospelé splátky/ a len za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom ochrany bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný. 14. V tomto prípade žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky. Žalobca nijako nepreukázal výzvu banky adresovanú žalovanému, ktorá je podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách podmienkou na platné postúpenie pohľadávky banky na tretiu osobu. V spore nebola predložená výzva banky žalovanému zo dňa 28.01.2009 /ako to uviedol vo svojom podaní žalobca zo dňa 29.04.2016/, a rovnako ani akýkoľvek
doklad o doručení tejto výzvy žalovanému alebo aspoň o jej zaslaní žalovanému. Nakoľko ani samotná výzva banky dlžníkovi nepostačuje, je potrebné, aby táto výzva bola dlžníkovi doručená, alebo aby banka vykonala aspoň pokus o jej doručenie dlžníkovi. Len vtedy, ak bola výzva dlžníkovi doručená alebo ak sa pri neúspešnom doručovaní aspoň dostala do sféry dispozície dlžníka, možno hovoriť o výzve banky, ktorá spĺňa podmienky § 92 ods. 8 zákona o bankách. V tomto spore teda podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal existenciu výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Možno preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal žalobca pohľadávku proti žalovanému nadobudnúť, je pre rozpor s podmienkami § 92 ods. 8 zákona o bankách neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. 15. Čo sa týka náhrady trov konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, odvolací súd preskúmal aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti a dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaných správne. K takémuto prieskumu pristúpil odvolací súd s prihliadnutím na prechodné ustanovenia § 470 ods. 2 veta práv CSP. 16. Náhrada trov sporového konania podľa Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bola ovplyvnená zásadou úspechu vo veci a zásadou zavinenia. Súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania s ohľadom na úspech žalovaných v konaní správne postupoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspech žalovaných možno z hľadiska náhrady trov konania pričítať aj vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu v spore na ich strane. Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných preto patrí náhrada trov konania pred súdom prvej inštancie. 17. V zmysle ustanovení § 142 O.s.p. bolo možné priznať len náhradu tých trov konania, ktoré boli účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva v spore. Odvolací súd domnieva, že trovy, ktoré vedľajší účastník v spore vynaložil na právne zastúpenie boli všetky vynaložené účelne a vedľajšiemu účastníkovi preto patrí náhrada trov konania. 18. Zákonom č. 384/2008 Z.z. s účinnosťou od 15.10.2008, ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok, zákonodarca umožnil vstup do konania ako vedľajšieho účastníka i takej právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitných predpisov. Cieľom tejto novej právnej úpravy bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia. Takýmto osobitným predpisom je i zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane práv spotrebiteľa, z § 3 ods. 4 ktorého vyplýva právo spotrebiteľov združovať sa s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov. Združenie mohlo právo spotrebiteľov chrániť tým, že samo podalo návrh na súd proti porušiteľovi práva, mohlo zastupovať účastníka na základe plnomocenstva alebo mohlo vstúpiť do konania ako vedľajší účastník. I keď vedľajší účastník bol treťou osobou, o právach a povinnostiach ktorej sa v spore nekonalo, mohol v konaní vykonať všetky procesné úkony s výnimkou úkonov, ktoré znamenajú dispozíciu s konaním alebo s predmetom konania a úkonov, ktoré učinil sám účastník. Procesné úkony vykonával vedľajší účastník vo svojom mene, ak však odporovali úkonom podporovaného účastníka, posúdil ich súd po uvážení všetkých okolností. Keďže vedľajší účastník mal rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania, mal právo zvoliť si i právneho zástupcu v občianskoprávnom konaní v zmysle zákonom ustanovených možností /§ 24, § 25 ods. 1 O.s.p./. V tomto smere Ústavný súd Slovenskej republiky prijal záver, že právo na právnu pomoc sa priznáva každému, fyzickej osobe aj právnickej osobe, štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana, pričom hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v článku 47 ods. 2 ústavy /súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy/ majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc. Právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t.j. do právoplatného rozhodnutia. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania. Neúčelnosť vynaložených trov vedľajšieho účastníka nemožno pritom vyvodiť len zo skutočnosti, že ide z jeho strany o paušálne vstupy do mnohých konaní, že by mal vedieť sám poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc alebo že jeho podania sú vyhotovené vo všeobecnej rovine, keďže takéto oprávnenie mu vyplýva priamo zo zákona a vstupom do konania len napĺňal cieľ a základné poslanie svojho vzniku. Za situácie, že sa vedľajší účastník konania vo veci kvalifikovaným spôsobom vyjadril, nemožno trovy vynaložené vedľajším účastníkom v tomto spore označiť za neúčelné, neefektívne alebo nehospodárne. 19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní /vo veci samej/ žalovanému odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi, keďže úspešnému žalovanému z obsahu spisu
žiadne trovy nevyplývajú. O náhrade trov konania občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, ktorý subjekt v spore do 30.06.2016 vystupoval na strane žalovaných ako vedľajší účastník, odvolací súd nerozhodoval, pretože postavenie menovaného subjektu ako vedľajšieho účastníka zaniklo zmenou právnej úpravy občianskeho súdneho konania dňom 30.06.2016 a síce odvolacie konanie v tomto spore začalo podaním odvolania žalobcu dňa 23.06.2016. Avšak do okamihu zániku postavenia vedľajšieho účastníka tak menovanému subjektu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli a nebol preto ani dôvod rozhodovať o och prípadnej náhrade. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).