Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/130/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: D. H. N., s.r.o., ul. K. č. 5, G., IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., ul. Pajštúnska č. 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovaným: 1/ Z. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. cesta č. XXX/X, H., 2/ J. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. cesta č. XXX/X, H., 3/ D. V., nar. XX.XX.XXXX, t. č. bytom G. cesta č. XX/X, H., žalovaní 1/, 2/, 3/ zastúpení JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, ul. J. Kráľa č. 5/A, Lučenec, za účasti osobitného subjektu na strane žalovaných 1/, 2/ a 3/: Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov č. 5, Prešov, IČO: 42 176 778, zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, ul. J. Kráľa č. 5/A, Lučenec, a do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných 2/ a 3/: Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov č. 5, Prešov, IČO: 42 176 778, zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, ul. J. Kráľa č. 5/A, Lučenec, o zaplatenie 11.705,93 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 19. januára 2017, č. k. 7C/301/2012-409, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/, 3/ a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré v konaní do 30.06.2016 vystupovalo ako vedľajší účastník na strane žalovaných 2/ a 3/ priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania vzniknutých do 30.06.2016 v rozsahu 100%. Žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré v konaní vystupuje ako osobitný subjekt na strane žalovaných 1/, 2/ a 3/ nepriznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania. Konanie proti žalovanému 1/ o zaplatenie sumy 67,62 eur zastavil. Konanie proti žalovaným 2/ a 3/ o zaplatenie 4.038,13 eur s príslušenstvom zastavil. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ zaplatenia sumy 11.705,93 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 10.05.2004 medzi jeho právnym predchodcom Slovenskou sporiteľňou a.s. a žalovanými 1/ a 2/ bola uzavretá zmluva o splátkovom úvere č. 0178162613, obsahom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť im úver vo výške 250.000,- Sk a ich záväzok poskytnutý úver splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 3.300,- Sk, vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 20.06.2004 a konečná splatnosť úveru na 20.04.2014. Žalovaný 3/ prevzal ručiteľský záväzok. Dňa 04.11.2009 ako postupník so Slovenskou sporiteľňou a.s. ako postupcom uzavrel zmluvu o postúpení pohľadávok, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky proti žalovaným. Ku dňu postúpenia pohľadávka predstavovala sumu 11.705,93 eur a pozostávala z istiny 10.866,95 eur, riadneho úroku 0 eur, úroku z omeškania 838,90 eur a ostatného príslušenstva

0 eur. Žalovaní 1/ a 2/ riadne a včas neplnili svoj záväzok, preto pôvodný veriteľ od uzavretej zmluvy odstúpil v priebehu konania. Do konania v jeho priebehu vstúpilo občianske združenie: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré vystupovalo ako vedľajší účastník na strane žalovaných 2/ a 3/, rovnaké združenie neskôr, po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku navrhlo, aby súd s ním ďalej konal ako s osobitným subjektom na strane žalovaných 1/, 2/, 3/ podľa § 95 ods. 1 CSP. Žalovaní 1/, 2/, 3/, ako aj Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v postavení osobitného subjektu namietli aktívnu legitimáciu žalobcu. Namietali, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu postupiteľná nebola, keď neboli splnené podmienky uvedené v § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z.. Podaním zo dňa 13.03.2014 žalobca zobral žalobu proti žalovanému 1/ o zaplatenie sumy 67,62 eur a proti žalovaným 2/ a 3/ o zaplatenia sumy 4.038,13 eur s príslušenstvom späť, preto súd konanie v tejto časti podľa § 96 ods. 1, 3 O.s.p. zastavil.

2. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žalobu žalobcu vo zvyšnej časti je potrebné zamietnuť. Právny vzťah vzniknutý medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, konštatoval, že pre postúpenie pohľadávky postupcom, ktorým bola banka sa okrem všeobecnej úpravy obsiahnutej v ust. § 524 Občianskeho zákonníka vzťahuje špeciálna právna úprava, ktorú predstavuje Zákon o bankách, a to ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z., ktoré charakterizujú nasledovné aspekty: 1. postupiteľnosť bankovej pohľadávky, 2. predchádzajúca písomná výzva klientovi, 3. omeškanie klienta viac ako 90 kalendárnych dní, 4. postúpenie sa týka časti peňažného záväzku v omeškaní, 5. postupiteľnosť aj tretej osobe, 6. nevyžaduje sa súhlas klienta.

3. Súd pri rozhodovaní vo veci zohľadnil ustanovenie tejto špeciálnej úpravy a dospel k záveru, že žalobca nie je aktívne legitimovaným subjektom v konaní. Konštatoval, že z ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. V danej veci z písomného vyjadrenia žalobcu zo dňa 06.03.2014 vyplynulo, že k odstúpeniu od zmluvy, resp. k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru pôvodným veriteľom nedošlo. Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila zmluvou zo dňa 04.01.2009 žalobcovi pohľadávku z úveru v celom rozsahu, postupovala v rozpore s uvedeným ustanovením. Ak ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti, k odstúpeniu od zmluvy, neuplynula doba konečnej splatnosti úveru) nebola oprávnená ako postupca postúpiť v celosti svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho inému subjektu (žalobcovi). Slovenská sporiteľňa a.s. ako banka mohla postúpiť iba svoju splatnú pohľadávku (časť záväzku po jeho splatnosti) a za súčasného splnenia písomnej výzvy a po uplynutí zákonom stanovenej doby omeškania. Uvedené predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia. V danej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok bola splatnou časť pohľadávky právneho predchodcu žalobcu, a to „dospelé“ splátky vo výške 4.817,25 eur, so zaplatením ktorej sumy boli žalovaní v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Slovenská sporiteľňa, a.s. súdu písomne oznámila, že spisovú dokumentáciu súvisiacu s predmetným úverom odovzdala žalobcovi. Žalobca okrem listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu, ďalšie k dispozícii nemal. Medzi nimi predloženými dokladmi sa výzva banky o zaplatenie 4.817,25 eur adresovaná žalovaným, ktorá by zodpovedala výzve, akú vyžaduje ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. nenachádzala. V prípade sumy 4.817,25 eur, ktorá predstavovala splatnú pohľadávku, teda nebola dodržaná písomná forma výzvy, resp. žalobca ju nepreukázal. Preto, pokiaľ ide o postúpenie pohľadávky vo výške 4.817,25 eur, zmluva o postúpení pohľadávok je v tejto časti pre rozpor so zákonom o bankách podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Vo zvyšnej postúpenej časti išlo o postúpenie sumy, ktorá v čase postúpenia nebola splatná, banka v tejto časti previedla teda na žalobcu viac práv než mala, a preto zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou banka previedla na žalobcu pohľadávku voči žalovaným je neplatná aj v druhej časti, teda v celosti je neplatným právnym úkonom. K tvrdeniu žalobcu, že banka si môže so svojim klientom zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu uviedol, že takáto zmluvná podmienka, dojednaná v bode 19.16. Všeobecných obchodných podmienok je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, lebo porušuje práva spotrebiteľa. Keďže žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu, ďalšími námietkami, a to uplatnenou námietkou premlčania a ani neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok sa potom už nezaoberal.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalovaným 1/, 2/, 3/, ktorí boli vo veci plne úspešní, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Taktiež Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré v konaní do 30.06.2016 vystupovalo ako vedľajší účastník

na strane žalovaných 2/, 3/ priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania vzniknutých do 30.06.2016 v rozsahu 100%. Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré bolo následne pribraté do konania ako osobitný subjekt na strane žalovaných 1/, 2/ a 3/ za súhlasu žalovaných, trovy konania nepriznal, z dôvodu, že ich nemožno považovať za účelne vynaložené, pretože sú vynaložené za identickú právnu službu poskytnuté zároveň strane sporu (žalovaným), ako aj tomuto osobitnému subjektu.

5. Proti rozsudku, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie veci. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie v konaní poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, spolu s kópiami obálok, preukazujúcimi odoslanie týchto písomností žalovaným, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a okresný súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4Obo/210/01, uznesenia Krajského súdu v Žiline, Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Nitre. Ďalej namietal, že zo znenia ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že by predmetom postúpenia mohla byť iba pohľadávka, alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použil pojem z prvej vety súvetia, bude ho potrebné chápať v tom istom význame. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, s ktorým je dlžník v omeškaní, potom by druhá veta ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať, nakoľko predmet postúpenia by bol dlžníkom uhradený ešte pred postúpením, a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru žalobcom uviedol, že zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaní sa dostali do omeškania, uvedené termíny neplnili a právnemu predchodcovi žalobcu tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Ak mal súd prvej inštancie za to, že zo strany postupcu, ako ani zo strany žalobcu nedošlo k zosplatneniu úveru, mal za takéto zosplatnenie považovať uplatnenie si nároku na súde prvej inštancie podaním žaloby. V súvislosti s tým vyslovil názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky a že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva. Ďalej vyslovil názor, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, pretože zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zastával názor, že norma obsiahnutá v ustanovení § 92 ods. 8 Zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa ust. § 50 ods. 1 Zákona o bankách. V tejto súvislosti poukázal na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Z vyššie uvedeného vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky a s nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, a teda nemôže byť s ním spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Poukázal tiež na bod 19.16. Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého klient výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky na tretiu osobu. Pre úplnosť dodal, že sa nestotožňuje ani s právnym názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého ak nie sú splnené podmienky uvedené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, tak je postúpenie pohľadávky v rozpore s § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože pohľadávky banky voči svojim klientom nemožno považovať za druh pohľadávky, ktoré v zmysle ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno postúpiť. Napadol tiež výrok súdu

prvej inštancie, ktorým priznal združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS nárok na náhradu trov konania vzniknutých do 30.06.2016 v rozsahu 100%. Citoval ust. § 255 ods. 1, § 60, § 95 ods. 1, § 470 ods. 1, 2 a § 474 CSP, v súvislosti s čím vyslovil názor, že v zmysle cit. zákonných ustanovení mohol súd priznať nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci len stranám sporu. Ust. § 60 vymedzuje, že stranami sporu sú žalobca a žalovaný. Ustanovenia nedovoľujú súdu, aby pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov v konaniach, ktoré boli začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti aplikoval iný režim než ten, ktorý je upravený v ust. § 251 až § 264 CSP. Združenie nebolo v súdenom prípade stranou sporu, a preto v zmysle ust. § 255 ods. 1 nemá nárok na náhradu trov konania. Súd teda o trovách konania združenia mal podľa žalobcu rozhodnúť, avšak tak, že združeniu náhradu trov konania neprizná, nakoľko nie je subjektom, ktorému môže byť náhrada trov konania priznaná.

6. Žalovaní 1/, 2/, 3/ a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS k odvolaniu žalobcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť s tým, že sa v plnom rozsahu stotožňujú so závermi súdu prvej inštancie, ktorý precíznym a robustným zdôvodnením reagoval na všetky relevantné otázky, ktoré sa v spore vyskytli. K odvolaniu žalobcu proti trovám združenia za úkony vykonané do 30.06.2016 uviedli, že názor žalobcu, že združeniu neprináleží nárok na náhradu trov konania vzhľadom k tej skutočnosti, že súčasne platná účinná právna úprava pri náhrade trov konania uvádza ako subjekt tejto náhrady len strany je nielen nespravodlivý, ale aj popierajúci celkové doterajšie legitímne vystupovanie združenia v konaní, ktoré do konania vstúpilo v súlade s vtedy platnou právnou úpravou, realizovalo jednotlivé úkony právnej služby, a v súvislosti s ktorými združeniu nepochybne trovy konania v čase ich realizácie vznikli. Poukázali na ust. § 470 ods. 2 CSP, ktorý zachováva právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP. Poukázali tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/181/2015 zo dňa 22.11.2015, ktoré dáva odpoveď, ako postupovať so združením v súdnych konaniach za zmenenej procesnej úpravy.

7. Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 v napadnutej časti (t.j. okrem výrokov, ktorými bolo konanie vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/, 3/ čiastočne zastavené, žalovaným 1/, 2/a 3/ priznaná náhrada trov konania a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS nepriznaná náhrada trov konania), bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť, pričom v zmysle ust.§ 387 ods. 2 odvolací súd poukazuje na správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje, a len na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

8. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným z pôvodného veriteľa - Slovenská sporiteľňa a.s. na žalobcu. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaných na splnenie peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 04.11.2009 v časti postúpenia pohľadávky voči žalovaným 1/ a 2/ za absolútne neplatnú podľa § 39 Obč. zák. pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

9. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t.j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t.j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Obč. zák., ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Obo/210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napr. z rozsudku NS SR sp. zn. 2Obo/40/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z

rozsudku NS SR sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiach, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Obč. zák. nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

10. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie dodáva, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zák. o bankách môže byť banková pohľadávka alebo iba časť, ktorá je 1/ splatná (dospelé splátky), a to za predpokladu 2/ písomnej výzvy, potom čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

11. Z dokazovania, vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca nepredložil súdu písomnú výzvu banky na splnenie dlhu, adresovanú žalovaným. Žalovaní doručenie takejto výzvy pred postúpením namietali a táto skutočnosť v konaní zostala nepreukázaná. Sám žalobca uviedol, že nevie výzvu súdu predložiť a táto skutočnosť tak zostala sporná. Keďže žalobca nepreukázal existenciu písomnej výzvy banky pre účely ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách, za takéhoto stavu je potrebné, aj podľa názoru odvolacieho súdu, konštatovať, že podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaných na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca), podľa § 92 ods. 8 Zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách tak neboli splnené, a preto je zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 04.11.2009 neplatná pre rozpor so zákonom. Na základe tejto skutočnosti potom nie je daná vecná aktívna legitimácia žalobcu na uplatnenie danej pohľadávky pred súdom.

12. S poukazom na vecne správny záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k nepreukázaniu vecne aktívnej legitimácie na strane žalobcu, odvolací súd potom už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami zo strany žalobcu, poukazujúcimi na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok.

13. Z uvedených dôvodov odvolanie žalobcu odvolací súd nepovažoval za dôvodné a preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o veci samej potvrdil.

14. Čo sa týka napadnutého výroku o trovách vtedajšieho vedľajšieho účastníka súd prvej inštancie opodstatnene považoval jeho trovy za účelne vynaložené na uplatňovanie alebo bránenie práva spotrebiteľa. Ust. § 93 ods. 2 O.s.p. do 30.06.2016 umožňovalo, aby ako vtedajší účastník sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastnila občianskeho súdneho konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti bola ochrana práv podľa osobitného predpisu. S účinnosťou od 15.10.2008 zákon zaviedol druhú skupinu subjektov, ktoré mohli vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. K tejto tzv. druhej skupine subjektov vedľajšieho účastenstva, na rozdiel od prvej skupiny vedľajšieho účastenstva, v ktorej muselo ísť o hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania, sa hmotnoprávny záujem na výsledku konania neskúmal. Legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania dával samotný zákon, keď ako vedľajší účastník vystupovala právnická osoba. Boli to aj prípady sporov o ochrane spotrebiteľa, keď na strane spotrebiteľa mohla vystupovať právnická osoba, ktorej predmetom činnosti bola ochrana spotrebiteľských práv podľa zákonov na ochranu spotrebiteľa. Do konania mohla v zmysle ust. § 93 ods. 3 O.s.p. vstúpiť buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov, urobenú prostredníctvom súdu. Podľa ods. 4 cit. zákonného ustanovenia mal vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, avšak konal iba sám za seba. Vychádzajúc z výkladu ústavy a zákonov na ochranu spotrebiteľov o tom, že súčasťou ochrany spotrebiteľa v konaní pred súdom bola aj účasť vedľajšieho účastníka, je opodstatnený záver, že združenie spotrebiteľov, keď uplatnilo základné právo na súdnu ochranu, malo zásadne právo aj na náhradu trov konania, ktoré súvisia s právnou pomocou poskytovanou advokátom. Takáto náhrada mohla byť nepriznaná len v prípade, ak niektoré úkony právnej pomoci spočívajúce v zastúpení advokátom boli zbytočné, resp. neúčelné, ale táto náhrada nemohla byť nepriznaná len na základe toho, že združenie spotrebiteľov sa dalo v konaní pred súdmi zastúpiť advokátom. Keďže Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS do 30.06.2016 vystupovalo v danom konaní ako vedľajší účastník na strane žalovaných 2/ a 3/ v záujme ich ochrany ako spotrebiteľov a vznikli mu v súvislosti s jeho vystupovaním trovy konania, bolo potrebné a opodstatnené mu náhradu účelne vynaložených trov konania priznať, pričom priznanie týchto trov je plne v súlade s

ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého účinky - vznik vedľajšieho účastníctva - zostávajú v zmysle cit. zákonného ustanovenia zachované.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolacie námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 tak, že žalovaným 1/, 2/, 3/ a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorí boli v odvolacom konaní plne úspešní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 ods. 2 o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .