Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-51-2021.pdf
PDF · 83.34 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/51/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej a Mgr. Miloša Greguša v právnej veci povinného L. P. nar. X.XX.XXXX bývajúceho v obci T. č. XXX proti oprávnenému z vyživovacej povinnosti T. P. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v L. na ulici M. C. č. XX zastúpeného splnomocnenou zástupkyňou matkou B. P. nar. X.X.XXXX bývajúcou v L. na ulici M. C. č. XX v konaní o zníženie výživného pre plnoleté dieťa o odvolaní povinného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 23Pc/4/2021-35 zo dňa 6.5.2021 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh povinného na zníženie jeho vyživovacej povinnosti voči oprávnenému zo sumy 120 Eur na sumu 30 % zo sumy životného minima, ktorý ho podal z dôvodu, že je nezamestnaný, nepoberá žiadnu sociálnu dávku, nemá žiadny príjem, doposiaľ výživné platil, ale už dlhšiu dobu nie je v jeho možnostiach platiť určené výživné.
2. Zamietnutie návrhu odôvodnil tým, že vyživovacia povinnosť povinného ako aj matky k oprávnenému stále trvá, keďže oprávnený študuje na vysokej škole, pripravuje sa na svoje budúce povolanie a nie je schopný samostatne sa živiť. Berúc do úvahy výšku priemerných mesačných výdavkov oprávneného v sume 477 Eur je zrejmé, že suma 120 Eur sotva pokrýva tú časť nákladov oprávneného, ktoré má platiť povinný z titulu svojej vyživovacej povinnosti. Súd prvej inštancie mal za to, že povinný nevyvinul dostatočnú snahu o nájdenie si zamestnania, zameriava sa výlučne na stavebnú činnosť, pričom o žiadnu inú prácu hoci aj nekvalifikovanú sa neuchádza. Zdôraznil, že povinný má jedinú vyživovaciu povinnosť a je jeho primárnou povinnosťou zabezpečiť si príjem, z ktorého si vyživovaciu povinnosť bude plniť. Súd prvej inštancie preto pri určení výšky príjmu povinného použil princíp potenciality v zmysle § 75 ods. 1 Zákona o rodine a ako jeho potenciálny príjem bral do úvahy čistú minimálnu mzdu, pretože povinný by sa mal zamestnať s príjmom aspoň na úrovni minimálnej mzdy v sume 476 Eur. Zároveň zohľadnil aj jeho mesačné náklady v sume 333 Eur. Rozdiel medzi príjmom povinného (476 Eur) a opodstatnenými nákladmi (333 Eur) je suma 143 Eur. Tak dospel k záveru, že je v možnostiach povinného prispievať na výživu oprávneného sumou 120 Eur mesačne, preto návrh povinného zamietol.
3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie povinný z dôvodu, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil situáciu a dôkazy. Zdôraznil, že on vyvíjal dostatočnú snahu o nájdenie si zamestnania, za tým účelom sa riadne zaevidoval na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie. Okrem toho si aj sám aktívne vyhľadáva možnosť zamestnania aj v iných odvetviach ako je stavebníctvo, avšak situácia okrem iného aj z dôvodu korona vírusu je taká, že zatiaľ si uplatnenie nenašiel. Z toho dôvodu nie je v jeho možnostiach prispievať na výživu sumou 120 Eur mesačne.
Poukázal na to, že v dobe rozvodu a určenia výšky výživného sa neodvolal, nakoľko mal maximálnu snahu plniť si svoju vyživovaciu povinnosť, aj keď to pre neho osobne znamenalo maximálne odriekanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a výživné znížil na sumu 30% zo sumy životného minima od 1.2.2021.
4. Oprávnený vo vyjadrení k odvolaniu povinného uviedol, že to, že povinný je riadne evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, ešte nepotvrdzuje skutočnosť, že aj skutočne vyvíja dostatočnú snahu nájsť si zamestnanie. Na pojednávaní dňa 6.5.2021 mu matka oprávneného chcela poskytnúť telefónne čísla na zamestnávateľov, ktorí aj počas pandémie Covid-19 prijímajú zamestnancov, avšak povinný to odmietol. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
5. Povinný vo vyjadrení k vyjadreniu oprávneného uviedol, že k ponuke voľných pracovných miest sa nevie nijak vyjadriť, pretože je to tvrdenie matky oprávneného. Zopakoval, že je riadne evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a aj sám si aktívne snaží nájsť prácu.
6. Oprávnený vo vyjadrení k vyjadreniu povinného uviedol, že nechápe, akú aktivitu vyvinul povinný pri hľadaní zamestnania, keď je ešte stále nezamestnaný, pričom na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach je vyvesený zoznam voľných pracovných miest, jedná sa o rôzne pracovné pozície v rámci okresu, ktoré je schopný povinný vykonávať a je tam aj jedna pracovná ponuka do Belgicka, kde povinný už v minulosti pracoval.
7. Konania vo veciach výživného plnoletých osôb sa prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (CMP).
8. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (CSP), ak tento zákon neustanovuje inak.
9. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery.
10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav veci, ktorý posúdil podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami povinného uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a povinný ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o výživnom.
13. K odvolacej argumentácii povinného odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne aplikoval § 78 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého dohody a súdne rozhodnutia možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. V takom prípade je potrebné prihliadnuť na všetky okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného. Pri rozhodovaní o zmene výživného treba porovnať okolnosti dôležité pre určovanie výživného tak v čase skoršieho, ako aj nového rozhodovania, a to na základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. Zmena pomerov môže byť odôvodnená buď subjektívne
- okolnosťami na strane povinného, resp. okolnosťami na strane oprávneného alebo objektívne - vývojom životných nákladov. Na strane povinného môže byť takouto zmenou strata zamestnania, dlhodobá práceneschopnosť, vznik novej vyživovacej povinnosti, zhoršenie majetkových pomerov a pod. Na strane oprávneného sú takýmito okolnosťami napr. nadobudnutie čiastočnej alebo úplnej schopnosti živiť
sa sám, zmena potrieb, zmena majetkových pomerov a pod. Až v prípade, ak má súd preukázané, že sa pomery účastníkov zmenili, môže rozhodnúť o zmene výšky vyživovacej povinnosti. V tomto prípade vyživovacia povinnosť povinného bola naposledy určená rozsudkom Okresného súdu Michalovce č.k. 15P/313/2013-50 zo dňa 15.1.2014. V tom čase mal oprávnený 13 rokov. Povinný pracoval ako samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO) s príjmom 200 - 400 Eur mesačne. Matka povinného mala príjem z dohody o pracovnej činnosti 34 Eur mesačne a poberala dávku v hmotnej núdzi 199 Eur mesačne. Povinný zmenu pomerov deklaroval stratou zamestnania a tým, že od 2.3.2020 je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, nemá žiaden príjem, nie je príjemcom ani pomoci v hmotnej núdzi. Mesačná náklady vypočítal na sumu 333 Eur. Oprávnený preukázal, že v akademickom roku 2020/2021 bol študentom 2. ročníka na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU v Bratislave, svoje pravidelné mesačné náklady vyčíslil na 427 Eur.
14. Odvolací súd uvádza, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je ich zákonnou povinnosťou, ktorá trvá do času, kým nie sú schopné samé sa živiť. Žiadny účinný zákon v Slovenskej republike nezakotvuje právo, ani povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená. Zákon o rodine v § 62 ods. 1 však zakotvuje výslovne povinnosť živiť svoje dieťa, takže nemôže obstáť argumentácia, podľa ktorej rodič pracuje s minimálnymi príjmami a preto nie je schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v dostatočnej miere. Pre určenie výšky výživného nie je vôbec smerodajné, koľko si rodič prácou zarobí alebo či vôbec pracuje. Súd prvej inštancie postupoval správne ak pri rozhodovaní aplikoval § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, t.j. ak prihliadal na tzv. potencialitu príjmov povinného rodiča. Potenciálny príjem nie je to, čo povinný skutočne zarobí, ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. Aj keď povinný tvrdil, že si aktívne hľadá zamestnanie, svoje tvrdenie ničím nepreukázal, stále bol bez práce, naopak na ponuku pracovných miest od matky oprávneného nereagoval. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý pri určovaní výživného ako potenciálny príjem povinného bral do úvahy čistú minimálnu mzdu, pretože povinný má povinnosť zamestnať sa s príjmom aspoň na úrovni minimálnej mzdy, ktorá v danom období bola 476 Eur. Na základe vyššie uvedeného konštatuje, že súd prvej inštancie v konaní správne zistil, že povinný nepreukázal zmenu pomerov oprávňujúcu zníženie jeho vyživovacej povinnosti voči oprávnenému, keďže v čase predchádzajúceho rozhodovania bol jeho príjem od 200 do 400 Eur mesačne a v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol jeho potenciálny príjem na úrovni 476 Eur.
15. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že Zákon o rodine zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť svoje dieťa (§ 62 ods. 1), takže nemôže obstáť argumentácia povinného, podľa ktorej z dôvodu straty zamestnania dlhodobo nemá dostatok finančných prostriedkov na platenie výživného. Odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonnou povinnosťou a cieľom tohto ustanovenia je zvyšovať plynule mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa. Každý rodič má teda povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb. Zákon zásadne nerozlišuje, či ide o nevyhnutné životné potreby rodiča alebo iné potreby. Súdy ani nemajú povinnosť konkrétne skúmať otázku výšky životných nákladov rodiča, o vyživovacej povinnosti ktorého sa koná. Preukazovanie výdavkov povinného rodiča však môže slúžiť ako dôkaz na stanovenie jeho životnej úrovne, avšak nie ako dôkaz, že rodič nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby plnil primeranú vyživovaciu povinnosť k svojmu dieťaťu. K odvolacím námietkam povinného dodáva, že ním požadované zníženie jeho vyživovacej povinnosti na sumu 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa mesačne nezodpovedá odôvodneným potrebám oprávneného, ktorý v danom období bol študentom 2. ročníka na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU v Bratislave, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že povinný sa s ním nestretáva a na jeho výživu inak neprispieva v dôsledku čoho musí matka zabezpečovať jeho odôvodnené potreby v plnom rozsahu.
16. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie porovnal pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného so súčasnými pomermi a v plnom rozsahu sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že od poslednej úpravy výživného nedošlo k takej zmene pomerov, akú predpokladá ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine, v dôsledku ktorej by mohol návrhu povinného vyhovieť. Práve naopak, k podstatnej zmene pomerov došlo na strane oprávneného. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol o zamietnutí návrhu povinného na zníženie jeho vyživovacej povinnosti voči
oprávnenému, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.
17. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).