Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-392-2016.pdf
PDF · 91.2 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/392/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobcu: T. L. L., a.s., so sídlom F., F. XX, proti žalovaným: 1/ A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, F. nad F., 2/ Y. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, F. nad F., o zaplatenie 17.547,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 14. júna 2016, č. k. 4C/258/2015, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. o splatnosti istiny s príslušenstvom a vo výroku III. o splatnosti náhrady trov konania z m e ň u j e tak, že žalovaní 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 17547,68 eur s príslušenstvom a náhradu trov konania vo výške 1052,50 eur, všetko do troch dní.
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a vo výroku o uložení povinnosti žalovaným 1/, 2/ zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi trovy konania vo výške 1052,50 eur potvrdzuje.
Žalovaní 1/, 2/ nemajú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 17 547,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 16 103,36 eur od 01.12.2015 do zaplatenia, v pravidelných mesačných splátkach vo výške 150,- eur, ktoré sú splatné vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku s tým, že v prípade omeškania s plnením čo i len jednej splátky sa stáva zročný celý dlh. Vo výroku II. vo zvyšnej časti návrh zamietol. Vo výroku III. uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 1 052,50 eur, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku, v pravidelných mesačných splátkach vo výške 20,- eur, ktoré sú splatné vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku s tým, že v prípade omeškania s plnením čo i len jednej splátky sa stáva zročný celý dlh. Z vykonaného dokazovania súd dospel k názoru, že návrhu nie je možné v celom rozsahu vyhovieť. Súd mal nesporne preukázané, že medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ bola platne uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným 1/ a 2/ úver a žalovaní sa zaviazali úver vrátiť a zaplatiť žalobcovi úroky. Z tvrdenia žalobcu a ním predložených listín vyplýva, že ku dňu 30.11.2015 dlžná suma vo výške 17.547,68 eur pozostáva z istiny úveru a z nezaplatených úrokov za úver a z nezaplatených poplatkov ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti a úroku z omeškania. Dňa 09.01.2015 vyhlásil žalobca mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval žalovaným 1/ a 2/ na vrátenie poskytnutých prostriedkov v lehote 30 dní. Žalovaní 1/ a 2/ si povinnosť nesplnili. Aj keď žalovaný tvrdil, že žalobcovi uhradil sumu 5.000 eur, listinami mal súd preukázané, že žalovaný žalobcovi úhradou vo výške 5.000 eur splácal iný, ďalší úver č. 2641865302 (žalovaný vo výpovedi uviedol, že mal od
žalobcu dva úvery). Na základe týchto skutočností súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/, manželov spoločne a nerozdielne na úhradu sumy 17.547,68 eur, ktorá predstavuje nesplatenú istinu úveru, úrok a úrok z omeškania do času vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Zároveň súd v zmysle § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka zaviazal žalovaných i na platenie zákonných úrokov z omeškania z predmetnej istiny úveru a zmluvných úrokov a poplatkov vo výške 16103,36 eur odo dňa nasledujúceho po dni 30.11.2015, do ktorej doby si tento nárok - úrok z omeškania žalobca už započítal v priznanej istine. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 5,0 % ročne, ktorý je v súlade s ust. § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Súd návrh zamietol v časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia úroku z úveru za obdobie po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Zmluvu, medzi účastníkmi zo dňa 03.11.2011 je potrebné posudzovať ako zmluvu spotrebiteľskú a v týchto intenciách posudzovať i vyváženosť práv a povinností zmluvných strán, aby neboli v značnej nerovnováhe. V právnom vzťahu založenom uvedenou zmluvou vystupovali žalovaní ako spotrebitelia, ktorí čerpaním úveru uspokojovali svoje osobné potreby a žalobca vystupoval ako podnikateľ poskytujúci uvedenú službu. Spotrebiteľský charakter zmluvy je nepochybný aj tým, že zmluva bola žalobcom pripravená vopred na formulári vrátane znenia obchodných podmienok bez možnosti zasiahnuť do jej znenia žalovanou ako spotrebiteľom. Je nepochybné, že žalobca z vlastnej vôle vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, poskytnutého žalovaným a zároveň ich vyzval na zaplatenie vyčíslenej pohľadávky k tomuto dňu, ktorú sumu mu súd aj priznal. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa domáhal platenia zmluvného úroku 6,59 % ročne z istiny úveru ako odmeny za poskytnutie úveru aj za obdobie po vyhlásení mimoriadnej splatnosti do budúcna s tým, že súčasne sa v zmysle § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. domáha aj na platenie zákonných úrokov z omeškania do budúcna (do zaplatenia) a ktorý nárok mu súd priznal, súd uplatňovaný nárok na platenie zmluvných úrokov vyhodnotil ako nárok, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Ak nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol neúspešný len v časti úroku z úveru (do budúcna), ktorý neúspech súd považoval za nepatrný, priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku (určeného z uplatnenej istiny). Súd vzhľadom na preukázanú majetkovú situáciu žalovaných, v ktorých schopnostiach nie je uloženú povinnosť splniť v lehote 3 dní a povolil žalovaným túto povinnosť plniť v pravidelných mesačných splátkach. Pri určení výšky mesačnej splátky súd prihliadal na majetkovú situáciu žalovaného 2/, výšku dohodnutej splátky z právneho vzťahu, z ktorého si žalobca uplatnil právo a je toho názoru, že umožnením plnenia v splátkach v súdom určenej výške (i v prípade trov konania) nebudú oprávnené záujmy žalobcu ohrozené, pretože súčasne rozhodol, že v prípade omeškania čo i len jednej zo splátok, stane sa splatným celý dlh. Právne rozhodnutie odôvodnil ust. § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, § 53 ods. 5, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
2. Proti tomuto rozsudku, a to zamietajúcemu výroku a proti výroku, ktorým súd uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť priznanú istinu a úrok z omeškania, ako aj trovy konania zaplatiť v splátkach podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. S poukazom na ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka dôvodil, že dlžník je povinný s vrátením poskytnutého úveru zaplatiť aj dojednané úroky, a to do dňa úplného vrátenia poskytnutých prostriedkov. Ak je úrok cena za užívanie finančných prostriedkov, nevidí jediný dôvod, prečo by nemal mať nárok na zaplatenie úroku z finančných prostriedkov, ktoré mu stále neboli vrátané. Za nesprávny a absolútne nepodložený označil názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého je potrebné jeho nárok na úver skúmať z hľadiska skutočnosti, či žalovaní majú mať alebo nemajú mať právny titul finančné prostriedky, mať u seba. Vyslovil názor, že tento nárok je potrebné skúmať z hľadiska, či žalovaní už žalobcovi finančné prostriedky vrátili, alebo ich stále majú. Mal za to, že nárok na požadovanie úrokov za poskytnutý úver možno odvodiť aj z analogického výkladu k ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Ďalej dôvodil, že v opačnom prípade by v praxi nastávala situácia, že dlžník poruší svoju povinnosť, na základe čoho veriteľ využije svoje zákonné právo požadovať vrátenie poskytnutého úveru pred dohodnutou dobou splatnosti. Následkom by bolo zhoršenie pozície veriteľa, nakoľko obranou proti dlžníkom vyvolanému protiprávnemu stavu, príde veriteľ o nárok na
zaplatenie ceny peňazí, ktoré dlžníkovi prenechal. Konanie, ktoré spôsobuje, že porušením povinnosti je získaná výhoda, je podľa jeho názoru v rozpore s dobrými mravmi a nemala by jej prináležať právna ochrana. Ďalej poukázal na to, že zmena v obsahu záväzku ním vyvolaná, bola vyvolaná ako reakcia na opakované porušovanie povinností zo strany žalovaných. Išlo teda o obranu žalobcu pred porušovaním záväzku zo strany žalovaných, nie vôľa žalobcu žalovaným odoprieť právo. Za nesprávne považoval rozhodnutie súdu o povolení splácať priznanú istinu s úrokmi z omeškania mesačnými splátkami vo výške 150 eur, keď súd prvej inštancie, svojím rozhodnutím ponechal finančné prostriedky a dispozície žalovaných, určil mesačné splátky prakticky, v totožnej výške ako bolo určené v úverovej zmluve, akurát žalovaných zbavil povinnosti platiť úroky z týchto finančných prostriedkov, a to všetko ako dôsledok porušenia povinnosti zo strany žalovaných. Vytýkal súdu, že zaviazal žalovaných na plnenie v splátkach, pričom vychádzal však iba z majetkových pomerov žalovaného 2/, bez skúmania pomerov žalovaného 1/. Rovnako pri skúmaní majetkových pomerov žalovaného 2/ vychádzal súd iba z tvrdení tohto žalovaného, bez podloženia týchto tvrdení konkrétnymi dôkazmi. V odôvodnení rozhodnutia absentuje zaoberanie sa majetkovými pomermi žalovaného 1/ a náležité preskúmanie skutočných majetkových pomerov žalovaného 2/. Mal za to, že okrem majetkových pomerov žalovaných je súd povinný zohľadniť aj celkový priznaný nárok s príslušenstvom a jeho právo na vrátenie zostatku dlhu v primeranej dobe. Výšku súdom určenej splátky považoval za neúmerne nízky k výške uloženej povinnosti, keď mesačnými splátkami vo výške 150 eur bude iba priznaná istina, splácaná 10 rokov, čím je zásadne poškodené jeho majetkové právo na uspokojenie pohľadávky. Ani povolenie nahradiť trovy konania nemôže byť založené na úvahe súdu, že žalobcom je finančná inštitúcia. Finančné inštitúcie rovnako s finančnými prostriedkami vo svojom vlastníctve hospodária, nevyrábajú si finančné prostriedky.
3. Žalovaná 1/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
4. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že jeho finančná situácia mu nedovoľuje, aby dlh vyplatil jednorázovo. Poukázal na to, že pri príjme cca 500 eur mesačne, je pre neho akceptovateľná splátka určená súdom prvej inštancie. Uviedol, že pôžičku si zobrali spoločne s manželkou, s ktorou je momentálne v rozvodovom konaní, nežijú v spoločnej domácnosti a po rozvode mu pribudne ešte vyživovacia povinnosť na maloletú dcéru.
5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsudku podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v zamietajúcom výroku a vo výroku o splatnosti istiny a vo výroku o splatnosti náhrady trov konania zmeniť podľa § 388 CSP.
6. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a dôvodnosť odvolania podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie.
7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti, ktorou bola žaloba žalobcu zamietnutá ohľadne zmluvného úroku za obdobie po vyhlásení mimoriadnej splatnosti v zmysle § 387 ods. 2 CSP. K námietkam odvolateľa v tomto smere dodáva nasledovné:
8. Zosplatnením úveru, ako už zo samotného pomenovania danej právnej skutočnosti vyplýva, nastáva predčasne splatnosť úveru, dochádza teda k zmene pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý. Po zosplatnení úveru sa dlžník, pokiaľ v určenej lehote neuhradí dlh, dostáva do omeškania a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov za poskytnutie peňazí sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Obchodný zákonník rozlišuje splatnosť úrokov v závislosti od splatnosti istiny úveru, ako aj spôsobu splatenia istiny úveru, t. j. jednorázovo alebo v splátkach. Celková suma úrokov musí byť vždy zaplatená najneskôr do splatnosti dlžného zostatku úveru. Žalobca preto v danom prípade nemohol žiadať od žalovaných ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti úverovej istiny. Žalobcovi prislúchajú len úroky z omeškania. Po vyhlásení celého úveru za splatný sa istina ďalej
zmluvne neúročí. Vyplýva to z podstaty zmluvného úroku, ktorý je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú veriteľovi do doby splatnosti. Veriteľ neposkytuje finančné prostriedky po lehote splatnosti. Odvolací súd pritom odkazuje na záver odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR R 59/1998, z ktorého vyplýva, že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania.
9. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej výrokovej časti a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
10. Predmetom preskúmania odvolacieho súdu ďalej bol výrok o splatnosti istiny s príslušenstvom a výrok o splatnosti náhrady trov konania.
11. V súlade s ust. § 232 CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
12. Ak má súd za to, že v prejednávanom prípade je na mieste určiť na plnenie dlhšiu lehotu, alebo určiť, že plnenie sa má uskutočniť v splátkach, táto časť výroku musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci, povinný nárok a osobné pomery účastníkov je vhodné určiť na splnenie lehotu dlhšiu, než tri dni od právoplatnosti rozsudku, alebo určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach.
13. V danom prípade žalovaný 2/ na pojednávaní dňa 27.04.2016 uviedol len toľko, že je zamestnaný s čistým mesačným príjmom 500 eur, výdavky má na bežnú domácnosť a 50 eur prispieva na výživu dcéry. Žalovaná 1/ sa na pojednávaní na súde prvej inštancie nezúčastňovala, jej osobné a majetkové pomery zisťované neboli.
14. Odvolací súd po preskúmaní veci, na rozdiel od názoru súdu prvej inštancie má za to, že po zohľadnení výšky priznaného nároku (17.547,68 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 16.103,36 eur od 01.12.2015 do zaplatenia), o ktorom bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom nezistil dôvody vhodné na určenie plnenia dlhu tak, ako to určil súd prvej inštancie, nakoľko súdom určené mesačné splátky vo výške 150 eur vzhľadom na výšku dlhu a vzhľadom aj na príslušenstvo je nepomerne nízka k výške dlhu a predstavovala by úhradu dlžnej sumy až viac ako na desať rokov. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný 2/ je zamestnaný a nepreukázal žiadne okolnosti, ktoré by mu bránili v priebežnom splácaní úveru v splátkach dohodnutých v predmetnej zmluve o úvere. Naviac, ako už bolo konštatované, majetkové pomery žalovanej 1/ neboli v konaní zistené, keďže zostala nečinná a pojednávaní sa nezúčastňovala.
15. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. o splatnosti istiny s príslušenstvom a vo výroku III. o splatnosti náhrady trov konania podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. 16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným 1/, 2/ túto náhradu trov konania nepriznal, nakoľko im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).