Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1T-241-2014.pdf
PDF · 112.3 KB
Case nature
Area
Subarea
1T/241/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Davida Lindtnera a členov senátu JUDr. Dariny Korábovej a Beaty Daňovej na hlavnom pojednávaní konanom dňa 04.07.2017 takto
rozhodol:
Podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku
súd obžalovaného:
U.. B. I., E.. XX.XX.XXXX K. D. E. A., J. I. A., W. B. Č.. X2,
o s l o b o d z u j e,
spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava III, sp. zn. 1Pv 871/2012 zo dňa 14.04.2014, pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Tr. zákona, na tom skutkovom základe,
že
od presne nezisteného času roku 2001 do 08.09.2010 v obci Miloslavov, časť Alžbetin Dvor v rodinnom dome č. 72, svoju v danom čase manželku C. I., fyzicky a psychicky týral a to tak, že ju opakovane fackal, udieral po hlave, hádzal po nej veci, vulgárne jej nadával, vyhrážal sa jej zabitím, kričal na ňu aj, že má držať papuľu, lebo zuby si bude hľadať na ceste, vyhadzoval ju z domu, pričom jej hovoril aj, že bude spať v psej búde, že bude spať pod mostom, čo nakoniec aj uskutočnil a dňa 08.09.2010 ju definitívne z rodinného domu vyhodil, pričom dňa 04.09.2012 pri osobnom stretnutí v Bratislave v obchodnom dome Eurovea, Pribinova 8, Bratislava sa jej vyhrážal, že pokiaľ vec vyporiadania majetku nenechá na pokoji, tak podá štyri trestné oznámenia a že sa nebude štítiť ani fyzickej likvidácie, že zničí rodinu, zničí všetko a všetkých a že už to má rozpracované, čo v nej vyvolalo strach o život jej a jej blízkych a následne sa jej aj dňa 07.09.2012 pri osobnom stretnutí v Bratislave v obchodnom dome Eurovea opätovne vyhrážal vo veci vyporiadania majetku tým, že zničí jej syna a celú rodinu, že má pripravené štyri trestné oznámenia, ktoré hodlá použiť a po tomto stretnutí sa poškodená psychicky zrútila a musela vyhľadať lekársku pomoc, čím takto neakceptovateľným zaobchádzaním, ponižovaním, pohŕdaním, fyzickými a verbálnymi útokmi, vyhrážaním, vyvolávaním strachu a stresu a citovým vydieraním ohrozoval bezpečnosť, duševné zdravie a telesnú integritu poškodenej C. I., E.. XX.XX.XXXX, J. I. A., W. B. Č.. XX,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
odôvodnenie:
Súd na hlavnom pojednávaní po oznámení prejednávanej veci a po vyhlásení obžalovaného U.. B. I. v zmysle § 257 ods. 1 písm. a) Tr. por. o tom, že je nevinný, vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, poškodenej, svedkov, znalkyne a oboznámil sa s relevantnými listinnými dôkazmi zabezpečenými v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní. Súd následne po zrušení jeho rozsudku zo dňa 19.01.2016 uznesením Krajského súdu Bratislava na základe odvolania podaného prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava III, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a povinnosťou vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil, opätovne vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného U.. B. I., ktorý na hlavnom pojednávaní v celom rozsahu poprel spáchanie skutku, výsluchom poškodenej svedkyne C. I., svedka U.. B. I. A.., S. U.. D. I., výsluchom znalkyne z odboru psychológie Z.. Ľ. I., so súhlasom strán sa oboznámil s výsluchmi svedkov O.. A. A. W. Z. D. ich prečítaním a po súhlase strán sa súd tiež oboznámil so znaleckým posudkom znalkyne z odboru psychológie. Ďalšie dokazovanie kontradiktórne strany nenavrhli, preto následne súd na základe takto vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní dospel ku totožným skutkovým a právnym záverom ako vo svojom primárnom rozhodnutí, ktoré ho viedli k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Ku skutku:
Súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. v odôvodnení rozsudku neuvádza podrobný prepis výpovedí obžalovaného a jednotlivých svedkov, ktorý boli na hlavnom pojednávaní vypočutí, nakoľko zápisnice o priebehu hlavného pojednávania spoločne so zvukovým záznamom vyhotoveným pomocou technického zariadenia v zmysle § 61a ods. 1 Tr. por., ktoré sú súčasťou spisového materiálu, poskytujú komplexný obraz o obsahu týchto výpovedí, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu.
Súd sa na hlavnom pojednávaní v zmysle § 268 ods. 2 Tr. por. súd so súhlasom strán oboznámil so znaleckým posudkom znalkyne z odboru psychológie A.. I. J. L., ktorého vypracovaniu dňa 29.10.2013 predchádzalo vyšetrenie obvineného U.. B. I., z ktorého záverov vyplynulo, že osobnosť obvineného vykazuje prítomnosť kognitívnych zmien v zmysle ľahšieho kognitívneho úbytku. Obžalovaný je človekom so zúženým rozhľadom, neschopný chápania hľadiska druhých. Direktívne a agresívne postoje sú v miernej prevahe nad sociálne pozitívnymi kooperatívnymi, vo vzťahoch prevažuje snaha o ovládanie a udržanie kontroly nad druhými. V oblasti udržiavania vnútornej rovnováhy je prítomný ťažký stupeň rigidity, možný prejav dementnenia. Obvinený netrpel ani netrpí duševnou poruchou z okruhu psychotických ochorení, ktorá by mala vplyv na myslenie a vnímanie a mohla by narúšať integritu psychických funkcií.
Súd sa na záver na hlavnom pojednávaní oboznámil s relevantnými listinnými dôkazmi a to: návrh na vyporiadanie BSM zo dňa 02.10.2010, ktorý poškodená C. I. ako navrhovateľka podala na Okresný súd Pezinok za účelom vyporiadania BSM voči odporcovi B. I., výpis zo zdravotnej dokumentácie obžalovaného zo dňa 25.07.2013 deklarujúci znížené kognitívne funkcie a depresívne ladenie obžalovaného, korešpondujúci so závermi znalkýň, lekárska správa psychiatra A.. Z. F. zo dňa 09.09.2012 s diagnózou akútnej reakcie poškodenej C. I. na stres s následným podaním tabletky lieku Diazepam a doporučením neskoršieho užitia ďalších dvoch tabliet v prípade nadmernej úzkosti a zvýšenej tenzii, kópia fotografie poškodenej a taniera s prázdnym pohárom, ktoré podľa vyjadrenia poškodenej potvrdzujú že ju obžalovaný oblial pivom. Uvedená skutočnosť korešponduje aj s tvrdením obžalovaného v konaní o návrhu na rozvod, kde uvedené priznal, rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 8C/126/2011 zo dňa 11.10.2011, ktorým bolo manželstvo navrhovateľky C. I. a odporcu U.. B. I. rozvedené a rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 3Co 67/2012 zo dňa 10.05.2012, ktorým bol prvostupňový rozsudok potvrdený. Z odôvodnení oboch rozsudkov vyplynulo, že navrhovateľka - poškodená podala návrh na rozvod manželstva z dôvodu, že ju odporca viackrát fyzicky napadol a vyhrážal sa jej, z ktorého dôvodu pravidelne odchádzala zo spoločnej domácnosti. Odporca - obžalovaný fyzické útoky poprel, uviedol, že manželstvo pokladá za pokojné a harmonické a navrhol návštevu manželskej poradne. K uvedenému súd uvádza, že rovnako ako v trestnom konaní na hlavnom pojednávaní poškodená v konaní o návrhu na rozvod manželstva nekonkretizovala časové ani skutkové okolnosti, za ktorých malo zo strany odporcu v priebehu ich manželstva dochádzať ku fyzickým a psychickým útokom,
dohoda zo dňa 14.05.1997 medzi obžalovaným U.. I. ako veriteľom a synom obžalovaného B. I., predmetom ktorej bola pôžička peňazí vo výške 882.000.- Sk, ktorej predmet a podmienky korešpondujú s vyjadreniami obžalovaného a svedka U.. Behúňa.
Na základe takto vykonaného dokazovania súd hodnotiac produkované dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a vzájomnej súvislosti v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., dospel k záveru, že žiadnym z produkovaných dôkazov sa nepodarilo bez rozumných pochybností preukázať, že sa skutok uvedený v skutkovej vete výrokovej časti obžaloby, ktorý je obžalovanému kladený za vinu, stal. V tejto súvislosti súd vo všeobecnosti uvádza, že na preukázanie viny obžalovaného musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine môže byť založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania /primerane R14/1964 Sb. rozh. tr./. Pokiaľ má slúžiť výpoveď svedka ako jediný relevantný priamy dôkaz preukazujúci existenciu skutku bez ďalších podporných dôkazov, musí byť tento jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný či dokonca vyvrátený. Pokiaľ takým nie je, čo je tento prípad, nie je takýto dôkaz dostatočným pre vyslovenie záveru o tom, že žalovaný skutok sa stal. Uvedené platí o to viac, pokiaľ je vierohodnosť výpovede jediného priameho svedka, o ktorého obžaloba opiera zistené skutkové okolnosti /v tomto prípade poškodenej, ktorej výpoveď je nepriamo podporená iba z nižšie uvedených dôvodov nepresvedčivou výpoveďou S. U.. I./, spochybnená. V danom prípade navyše aj ďalšie vykonané dôkazy z dôvodu ich nízkej výpovednej hodnoty a absolútnej absencie čo i len jedného „technického dôkazu“ /napr. lekárska správa o zraneniach, potvrdenie o návšteve psychológa a pod./, ktorý by tvrdenia poškodenej potvrdzoval, vzbudzujú významné pochybnosti o tom, že sa skutok uvedený v skutkovej vete obžaloby stal. Na tomto mieste je tiež dôležité uviesť, že popis skutkových okolností v skutkovej vete obžaloby je mimoriadne povrchný, vágny, nekonkrétny a neurčitý, pretože v podstate len kopíruje niektoré z obligatórnych pojmových znakov žalovanej skutkovej podstaty /údery, vyhrážanie/ a to bez riadneho popisu skutku vrátane časových okolností a spôsobu jeho spáchania. Podľa názoru súdu takéto vymedzenie skutku nevyhovuje požiadavke konkretizácie skutku, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Skutková veta je totiž najdôležitejšou časťou obžaloby, čo vyplýva zo zákonného ustanovenia, že súd môže rozhodovať iba o skutku, ktorý je predmetom obžaloby. V tomto prípade vyššie uvedenej požiadavke konkretizácie skutku zodpovedá iba tá časť skutkovej vety obžaloby, ktorá sa týka skutkov zo dňa 04.09.2012 a dňa 08.09.2012 /v obžalobe nesprávne uvedený deň 07.09.2012/. Tu však treba poukázať na nemožnosť spájania žalovaného konania od roku 2001 do 08.09.2010 do jedného skutku s konaním, ktorého sa mal obžalovaný dopustiť dňa 04.09.2012 a 08.09.2012, pretože zo skutkovej vety vyplýva, že sa nepochybne jedná o úplne samostatné na sebe nezávislé konania. V zmysle ustálenej judikatúry sa za týranie blízkej osoby považuje zlé zaobchádzanie, ktorým páchateľ prejavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti, vyznačujúce sa určitou mierou trvalosti, prípadne aj sústavnosti. Z gramatického a logického výkladu ustanovenia § 208 Tr. zák. je zrejmé, že k týraniu osoby môže dochádzať iba v prípade, že sú osoby páchateľa a poškodeného v určitom vzájomnom kontakte /pre tento prípad najmä fyzickom, čoho predpokladom je spolužitie/. Z vykonaného dokazovania ale nepochybne vyplynulo, že poškodená dňa 08.09.2010 opustila spoločnú domácnosť a s obžalovaným sa až do 04.09.2012, s výnimkou rozvodového konania, nestretla a teda skutky, ktorých sa mal obžalovaný dopustiť dňa 04.09.2012 a 08.09.2012 nie je možné kvalifikovať ako týranie /bolo by možné uvažovať o trestnom čine nebezpečného vyhrážania/. Z uvedeného dôvodu súd pri hodnotení okolností, či sa skutok stal, pracoval s dvoma skutkovými dejmi, teda jednak konaním obžalovaného od roku 2001 do 08.09.2010 /kvalifikovanom ako zločin týrania/ a jednak konaním obžalovaného dňa 04.09.2012 a 08.09.2012 /ktoré pokiaľ by mohlo, tak malo byť kvalifikované ako prečin nebezpečného vyhrážania/, ktoré OČTK /orgány činné v trestnom konaní/ absolútne neprijateľne zahrnuli pod predchádzajúce konanie a rovnakú právnu kvalifikáciu. Súd zastáva názor, že OČTK, nepochybne z dôvodu nedostatku dôkazov /jediným bolo totiž iba neurčité tvrdenie poškodenej/ umožňujúcich ustáliť konkrétne časové okolnosti a spôsob konania obžalovaného od roku 2001 do 08.09.2010, v snahe vyhnúť sa aby skutková veta ostala absolútne neurčitá, si „pomohli“ doplnením dvoch s predchádzajúcim konaním nesúvisiacich skutkov a tieto zahrnuli do jedného konania obžalovaného kvalifikovaného ako zločin týrania.
Súd pri ustálení skutkového stavu obligatórne vychádzal iba zo skutočností, ktoré boli na hlavnom pojednávaní bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané, pričom pri tých okolnostiach skutkového deja, kde nebolo možné jednoznačne ustáliť jeho priebeh /v tomto prípade najmä otázka existencie skutku ako takého, teda konania obžalovaného na konkrétnom mieste, v konkrétny čas a konkrétnym spôsobom/, súd musel obligatórne v zmysle zásady „in dubio pro reo“ vychádzať pri svojom rozhodnutí zo skutkových okolností pre obžalovaného najpriaznivejších. Vo vzťahu k žalovanému konaniu, ktorého sa mal obžalovaný dopúšťať v období od roku 2001 do 08.09.2010 súd takto ustálil, že jedinou nepochybne preukázanou skutočnosťou v danej veci boli vulgárne nadávky obžalovaného poškodenej, ktoré nasvedčujú dlhodobejšiemu problematickému spolužitiu obžalovaného s poškodenou, ktoré obžalovaný a poškodená vnímali zo svojich odlišných perspektív /teda predstáv o tom, čo možno považovať v rámci manželského spolužitia za normálne a vo väčšinovej spoločnosti za akceptovateľné/. V prípade skutkov, ktorých sa mal obžalovaný dopustiť dňa 04.09.2012 a 08.09.2012, zase proti sebe stoja dva protikladné dôkazy, na jednej strane podľa názoru súdu často nelogická a sama o sebe rozporná výpoveď poškodenej a na strane druhej výpoveď obžalovaného, ktorého vyjadrenia vadou iracionality netrpia, práve naopak. Žiadnu inú okolnosť, ktorá má byť podstatou skutkov obžalovaného, o ktorú by súd bez akýchkoľvek rozumných pochybností mohol oprieť záver o tom, že sa žalovaný skutok stal, sa v priebehu celého trestného konania preukázať nepodarilo. Uvedený záver súd opiera o nasledovné úvahy: vychádzajúc najmä z okolností, ktoré predchádzali podaniu trestného oznámenia na obžalovaného, súd vzhliadol vo veci také relevantné skutočnosti, ktoré vzbudzujú pochybnosti o dôveryhodnosti a pravdivosti výpovede svedkyne poškodenej C. I.F., ktorá je navyše neurčitá, vnútorne protirečivá, nekonzistentná a preto nepresvedčivá, časové okolnosti ako aj okolnosti týkajúce sa spôsobu spáchania konkrétnych útokov uvedené poškodenou sú nekonkrétne, poškodená sa ku konaniu obžalovaného vyjadruje všeobecne bez špecifikácie času, kedy a akým spôsobom sa mali konkrétne útoky na poškodenú stať, tak z výpovede poškodenej, svedka U. ako aj z časových okolností nemožno vylúčiť /a táto skutočnosť dominuje popisu manželského spolužitia zo strany poškodenej a výrazne aj z výpovede svedka U.. I., že okolnosti samotného trestného stíhania obžalovaného významne ovplyvnil majetkový rozmer veci, teda nespokojnosť poškodenej s majetkovým vyporiadaním. Nasvedčujú tomu nielen vyjadrenia poškodenej, že trestné oznámenie nemala v úmysle podať, ale nahovorili ju na to a trestné oznámenie podala až po stretnutiach s obžalovaným týkajúcich sa vyporiadania BSM, čo korešponduje s tvrdením obžalovaného o jeho odmietnutí návrhu poškodenej, ale najmä časové súvislosti, keď poškodená podala trestné oznámenie na obžalovaného bezprostredne nasledujúci deň po tom, ako jej obžalovaný odmietol v rámci vyporiadania BSM vyplatiť ňou požadovanú sumu, podozrenie z finančnými okolnosťami motivovaného trestného stíhania obžalovaného vyvoláva aj tá časť obsahu výpovede poškodenej, v ktorej uvádza svoju domnienku, že ako rodina patrili finančne do nižšej triedy pričom súčasne dopĺňa, že počas manželstva do roku 1993 od manžela dostávala na domácnosť sumu 2.000.- Sk a keď sa vrátila prvýkrát po tom, ako ju obžalovaný v roku 1993 vyhodil, zvýšil jej vreckové na 5.000,-Sk /tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že priemerná mzda v štátnom aj družstevnom sektore na Slovensku v roku 1989 bola 3142 Kčs a v roku 1993 5.000.- Sk, takže hodnotenie uvedených súm odovzdávaných obžalovaným na chod domácnosti ako frustráciu, vyvoláva opodstatnené pochybnosti o správnom vnímaní sociálnej reality poškodenou/, súd považuje za rozporné z elementárnymi princípmi chovania racionálne uvažujúceho človeka /pokiaľ sa nejedná o osobu duševne chorú, resp. osobu s vážnym kognitívnym deficitom, čo znaleckým dokazovaním zistené nebolo/, aby poškodená po tom, ako ju obžalovaný podľa jej vyjadrenia počas 47 rokov manželstva týral, a z ktorého vyhrážania mala obavy o svoje zdravie a život, vyvolala stretnutie s obžalovaným, s ktorým už dva roky nežila v spoločnej domácnosti, a následne sa s obžalovaným opätovne stretla, rovnako absurdným, a preto málo uveriteľným, sa javí tvrdenie poškodenej, že sa jej obžalovaný pri ich dvoch stretnutiach vyhrážal, keď napriek vyhrážaniu na prvom stretnutí, po ktorom sa podľa jej tvrdenia nervovo zrútila /následne sa pritom obžalovaným nechala odviesť domov/, sa poškodená s obžalovaným o štyri dni opätovne stretla /obžalovaný jej opätovne ako pri prvom stretnutí priniesol kvety/ a dokonca potom spolu išli na nákup, napriek tomu, že sa obžalovaná podľa jej vyjadrenia po prvom stretnutí dňa 8.9.2012 psychicky a fyzicky zrútila a navštívila lekára /ktorý však objektívne symptómy u poškodenej nekonštatoval, do lekárskej správy uviedol iba subjektívne pocity poškodenej, že je roztrasená a vystrašená/, sa asi štyri dni po tomto stretnutí a potom, ako na obžalovaného podala trestné oznámenie, že sa jej vyhráža likvidáciou, s obžalovaným opätovne stretla, išli spolu do Auparku a následne do Kittsee nakúpiť. Jej tvrdenie, že
s týmto súhlasila z dôvodu, že vtedy bola pod vplyvom liekov je zavádzajúce, nakoľko ako to vyplýva z lekárskej správy zo dňa 09.09.2012, poškodenej bola pri vyšetrení podaná jedna tabletka liečiva diazepam/, poškodená uviedla, že týraná bola prakticky celý život, ale až v roku 2001 zistila, že je týraná žena. Uvedené tvrdenie nie je ničím overiteľné, nakoľko ako to vyplýva z odpisu registra trestov a výpisu z registra priestupkov, obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný ani prejednávaný pre priestupok. Okrem toho v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz potvrdzujúci, že v priebehu trvania manželstva poškodená čo i len kontaktovala políciu. v priebehu celého rozhodného obdobia poškodená iba raz navštívila lekára potom, ako podľa svojho vyjadrenia mala byť dňa 14.08.2009 napadnutá manželom /výpis z chorobopisu pacientky C. I. zo dňa 09.01.2012/, lekár tu však nezisťuje žiadne zranenia okrem konštatovania, že pacientka je silne psychicky alterovaná, dôvodné pochybnosti o reálnom priebehu poškodenou deklarovaného skutkového deja vyvoláva tiež skutočnosť, že nevedela uviesť presnejšie časové okolnosti, kedy sa jej manžel voči nej dopustil fyzického násilia /z čoho nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že pokiaľ aj k nejakým incidentom skutočne došlo, čo však preukázané nebolo, nevyznačovali sa zvláštnou hrubosťou, bezohľadnosťou ani intenzitou, čo je pre možnosť kvalifikácie konania ako týrania ťažiskové/, keď si na strane druhej poškodená súčasne pamätá „incidenty so zle uvarenými zemiakmi alebo s fľašou rumu“ /ktoré, pokiaľ by aj bolo nepochybne preukázané, že sa skutočne stali, by z hľadiska materiálnej stránky, teda ich závažnosti, nebolo možné kvalifikovať ako trestný čin - opačný záver by v slovenskej populácii viedol k trestnému stíhaniu štatisticky vysokého počtu mužských členov spolužijúcich párov, ktoré takýto spôsob spolužitia považujú za obvyklý spoločenský štandard, a napätie z toho plynúce dokonca za predpoklad fungovania vzťahu/, poškodená uviedla, že ju obžalovaný tri krát vyhodil, resp. vyhnal z domu. Odhliadnuc od logicko- gramatického významu slov „vyhodiť“ a „vyhnať“, ktorými výkladový slovník rozumie donútenie niekoho opustiť obydlie, resp. niekoho násilím odniekiaľ prinútiť k odchodu, vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by obžalovaný poškodenú k odchodu z domu akokoľvek nútil. Z výpovede obžalovaného a poškodenej vyplývajú odlišné verzie dôvodu odchodov poškodenej, ktoré sa z dôvodu nedostatku ďalších podporných dôkazov nepodarilo potvrdiť ani vyvrátiť. Poškodená navyše racionálne nevysvetlila, z akého dôvodu sa opakovane k obžalovanému vracala. Počas celého trestného konania totiž nebola zistená žiadna relevantná okolnosť, ktorá by poškodenej v priebehu jej spolužitia s obžalovaným /pokiaľ skutočne zo strany obžalovaného dochádzalo k fyzickému a psychickému násiliu/ bránila natrvalo opustiť spoločnú domácnosť. Jej tvrdenie, že sa vracala preto, aby zachránila rodinu a ostala s obžalovaným kvôli deťom neobstojí /vracať sa k tyranovi pre záchranu rodiny je vyjadrenie minimálne vnútorne rozporné/, nakoľko v roku 1993, kedy podľa svojho tvrdenia odišla prvýkrát, boli ich „deti“ už dospelé / dcéra sa vydala v roku 1992, v tom istom roku sa syn oženil/ . Uvedené tvrdenie má kvalitatívne asi takú výpovednú hodnotu, ako na strane druhej možná hypotéza, vyplývajúca z kontextu tvrdení obžalovaného, že svoju nespokojnosť vo vzťahu poškodená kompenzovala materiálnym zabezpečením, ktoré obžalovaný poskytoval /a následne po jeho odmietnutí v tom pokračovať -pri návrhu na vyporiadanie BSM - prestal mať ako človek plniaci túto funkciu pre poškodenú význam, čoho dôsledkom je jeho kriminalizácia/. Súd je však povinný pracovať iba s racionálnymi konštruktami, inak by musel pripustiť každú hypotézu, čo by bolo v rozpore so zásadou materiálnej pravdy.
Vyššie uvedené úvahy súdu nedovoľujú súdu hodnotiť výpoveď poškodenej ako relevantnú pre riadne ustálenie skutkového deja. Tento záver platí rovnako aj pre všetky ďalšie svedecké výpovede bez výnimky, ktoré pre možný záver súdu o tom, že skutok sa stal tak, ako je to uvedené v skutkovej vete výrokovej časti obžaloby, nemajú kvalitatívne významnú výpovednú hodnotu. Vo vzťahu k žalovanému skutku /v rozhodnom období od roku 2001 do 2012/ sú to totiž iba tzv. výpovede z počutia /svedok Ing. I., S. U.. D. I./, resp. výpovede, ktoré sa ku žalovanému skutku vôbec nevzťahujú, ale týkajú sa iba subjektívnych dojmov o osobe obžalovaného resp. dojmov o spolužití obžalovaného s poškodenou / svedok O.. A., S. D./.
Vo vzťahu k výpovedi svedka U.. B. I. súd uvádza, že osoba svedka /negatívny vzťah k obžalovanému/ a okolností prípadu /problematické finančné vzťahy s obžalovaným počas celého rozhodného obdobia/ vyvolávajú u súdu pochybnosti o jeho nezaujatosti a to v prospech poškodenej. Okrem toho, s výnimkou potvrdenia výpovede poškodenej v časti, kde popisuje ako jej obžalovaný vulgárne nadával, svedok neuviedol vo vzťahu k žalovaným skutkovým okolnostiam žiadne relevantné skutočnosti. Svedok podľa vlastného vyjadrenia nebol v rozhodnom čase nikdy svedkom fyzického útoku obžalovaného, pričom
uvádzal iba skutočnosti, ktoré počul od poškodenej. Jedným z dôvodov, prečo súd výpoveď svedka U.. I. považuje za nepresvedčivú a tiež prečo súd nemohol vylúčiť, že je táto výpoveď účelovo motivovaná finančným pozadím, je jeho neschopnosť zmysluplne vysvetliť, prečo v rozhodnom období /od roku 2001 do 2012/ proti ním deklarovanému týraniu poškodenej obžalovaným nezasiahol a nepodal trestné oznámenie. Jeho tvrdenie, že tak neučinil z dôvodu, aby ma otec nevyhodil z domu a nebola ohrozená jeho rodina ako aj z dôvodu, že bol 30% spoločníkom a konateľom v otcovej spoločnosti, takže mal otec mnoho pák, ktorými by ho donútil k poslušnosti, neobstojí a to z nasledovných dôvodov:
- z výsluchu vyplynulo, že svedok v roku 2001 od obžalovaného odkúpil obchodný podiel v jednej z dvoch obchodných spoločností, ktoré mali s obžalovaným, v druhej spoločnosti predstavoval jeho obchodný podiel 30 percent, takže nie je zrejmé akú finančnú závislosť na obžalovanom má svedok na mysli a s poukazom na uvedené ostáva tiež nevysvetleným, ako by svedok podaním trestného oznámenia na obžalovaného od roku 2001 ohrozil svoju rodinu, resp. prečo tak neurobil aspoň bezprostredne po tom, ako v roku 2011 spoločný dom aj s rodinou opustil,
- svedkovi od roku 2001 žiadne objektívne akceptovateľné okolnosti nebránili /pokiaľ považoval správanie obžalovaného voči poškodenej za skutočne tak závažné, ako to popisuje vo svojej výpovedi/ podať na obžalovaného trestné oznámenie.
Keďže svedkyňa U.. I. podľa vlastného vyjadrenia nebola nikdy prítomná pri nejakom fyzickom násilí obžalovaného a iba počula /cez digestor/, že obžalovaný poškodenej škaredo nadával a hovoril jej, že ju vyhodí z domu, nebola táto výpoveď z hľadiska možnosti zistenia a ustálenia skutkového stavu pre súd významná. Rovnako nízku výpovednú hodnotu /pre záver o tom, či sa skutok stal/ má aj znalecký posudok znalkyne A.. L.. Ten totiž vypovedá iba o osobnostných profiloch obžalovaného a vo vzťahu ku existencii, či neexistencii žalovaných skutkových okolností je iba hypotézou. Konštatovanie znalkyne A.. L., že direktívne a agresívne postoje sú u obžalovaného v miernej prevahe nad sociálne pozitívnymi kooperatívnymi a v jeho vo vzťahoch prevažuje snaha o ovládanie a udržanie kontroly nad druhými, zodpovedá všeobecnému osobnostnému profilu väčšiny osôb pôsobiacich na vedúcich spoločenských pozíciách, nevypovedá však /bez konkrétnych dôkazov/ nič o tom, či sa takáto osoba môže súčasne dopúštať fyzického alebo psychického násilia na rodinných príslušníkoch. Uvedený korelát /bez konkrétnych dôkazov/ predstavuje iba jednu zo sociálno-psychologických hypotéz /takéto chovanie u týchto osôb možno iba vo vyššej miere predpokladať, nie bez ďalšieho konštatovať/. Zároveň je potrebné zdôrazniť /aj keď zrejme nekorektne voči v súčasnosti preferovaným „voľným výchovným prístupom“/, že autoritatívny prístup v rámci rodinného spolužitia a k výchove nemožno /samozrejme pri zachovaní a rešpektovaní základných danou kultúrou a charakterom spoločnosti podmienených pravidiel/ považovať za a priori škodlivý /v danom prípade uvedené tvrdenie podporuje životný postoj obžalovaného, výsledkom ktorého bolo keď nie nič iné, tak aspoň v dnešnej materialistickej spoločnosti vysoko hodnotené zabezpečenie nadštandardného materiálneho zázemia svojej rodine a mimoriadne kvalitného vysokoškolského vzdelania a tým vyššej sociálnej perspektívy svojim deťom/.
Vyššie uvedené úvahy viedli súd k dôvodným pochybnostiam o skutkových záveroch obžaloby /inak povedané k zásadným pochybnostiam o tom, či sa skutok, resp. skutky obžalovanému kladené za vinu stali/ a preto, rešpektujúc zásadu „in dubio pro reo“ obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. por. v celom rozsahu oslobodil, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Nad rámec uvedeného, bez spochybňovania vlastných záverov a úvah, ktoré ho k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby viedli súd uvádza, že by obžalovaného spod obžaloby oslobodil /aj keď z iného dôvodu - a to z dôvodu, že skutok nie je trestným činom/ aj v prípade, že by sa priklonil k právnemu názoru, že liberačný dôvod podľa ustanovenia § 285 písm. a) Tr. por. nemožno použiť, pokiaľ bolo dokázané, že sa stala čo i len časť žalovaného konania /v tomto prípade je to vulgárne nadávanie obžalovaného poškodenej, ktoré potvrdila aj S. U.. I. W. S. U.. I./, a to s poukazom na absenciu obligatórnych pojmových znakov skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, resp. alternatívne trestného činu nebezpečného vyhrážania /vulgárne nadávanie bez ďalšieho môže vykazovať maximálne znaky skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu/.
Záverom súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. Predpokladom fungovania právneho štátu je nielen vybudovanie jeho inštitucionálnych štruktúr, ale súčasne aj aktívna spolupráca jeho občanov / požadujúcich od štátu ochranu ich práv a právom chránených záujmov/ s orgánmi na to určenými, spočívajúca v oznamovaní porušovania ich práv „v reálnom čase“. Princíp požadovania nevyhnutnej miery opatrnosti poškodeného je podľa názoru súdu možné v tomto konkrétnom prípade aplikovať v
tom smere, že by malo byť zásadnou požiadavkou predpokladajúcou následnú ochranu poškodenej osoby príslušnými orgánmi /OČTK aj súdom/, aby to bola primárne poškodená osoba, ktorá bezodkladne po tom, ako došlo, alebo dochádza k poškodeniu jej práv, využije dostupné prostriedky pre svoju ochranu /v danom prípade oznámenia incidentov na polícii, ktorým predchádza napr. návšteva lekára dokumentujúceho zranenia, návšteva psychológa prípadne iného terapeuta/. Poškodená osoba nemôže túto úlohu preniesť na štátne orgány a očakávať, že tie jej obratom s veľkým odstupom času vyriešia problémy, ktoré dlhodobo sama dostupnými prostriedkami neriešila a tým znemožnila vytvorenie podkladov /dôkazov/, ktoré by boli relevantné pre podporu poškodenou osobou deklarovaných tvrdení a umožnili by OČTK a súdu zistiť a ustáliť skutkové okolnosti na podklade nepochybných faktov a nie iba spochybniteľných domnienok a hypotéz. Súd touto úvahou zdôrazňuje, že svojim oslobodzujúcim výrokom nekonštatuje, že sa skutok, ktorý je obžalovanému kladený za vinu nestal. Rešpektujúc základné princípy trestného konania však súd musí vysloviť záver, že nebolo dokázané, že sa tento skutok stal.
Poučenie:
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho vyhlásenia prostredníctvom Okresného súdu Bratislava III na Krajský súd v Bratislave.
v Bratislave, dňa 04.07.2017
JUDr. David L i n d t n e r predseda senátu