Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

34Cb/23/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok pred sudcom JUDr. Pavlom Uhríkom v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00 420 166, Mozartova 9, 810 01 Bratislava - Staré Mesto, právne zastúpená advokátom: JUDr. Dagmar Kubovičová, so sídlom Nám. Biely kríž 3, 831 02 Bratislava, proti žalovanému: VÍNO MATYŠÁK, s.r.o., IČO: 35 836 113, Holubyho 85, 902 01 Pezinok, právne zastúpená: PETKOV & Co s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 50 430 742, so sídlom Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, o zaplatenie 1.820,- Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Návrh žalovaného zo dňa 07.02.2017 na prerušenie konania § 162 ods. 1 písm. a) vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 34Cb/23/2016, sa zamieta. II. Návrh žalovaného zo dňa 07.02.2017 na prerušenie konania § 162 ods. 1 písm. b) vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 34Cb/23/2016, sa zamieta. III. Návrh žalovaného zo dňa 07.02.2017 na prerušenie konania § 162 ods. 1 písm. c) vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 34Cb/23/2016, sa zamieta. IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.820 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.820 € od 14.03.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V. Súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 14.03.2016, ktorá bola doručená súdu dňa 15.03.2016, domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.820,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.820,-Eur od 14.03.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že ako organizácia kolektívnej správy v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. <aspi:// module='ASPI'&link='618/2003%20Z.z.'&ucin-k-dni='21.%207.2017'> o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom vykonáva kolektívnu správu (ďalej aj „autorský zákon“ alebo „AZ“) aj na použitie diel ním zastúpených autorov prostredníctvom ďalšieho verejného prenosu vysielania prostredníctvom technických zariadení. Ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách a iných priestoroch ubytovacích zariadení. Na použitie predmetov ochrany verejným prenosom, ku ktorým spravuje práva žalobca, uzatvára žalobca s prevádzkovateľmi daných zariadení hromadné licenčné zmluvy, pričom základom na určenie licenčnej odmeny je sadzobník žalobcu. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Matyšák, ktoré sa nachádza na adrese Pražská 15, Bratislava, pričom sa jedná o zariadenie v štandarde hotel 3*. Žalobca má za to, že žalovaný v ním prevádzkovanom zariadení používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom, a to prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Z webovej stránky žalovaného, ako i ďalších voľne dostupných zdrojov mal žalobca vedomosť o tom, že v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza k verejnému prenosu prostredníctvom 35

zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia Hotela Matyšák. V zmysle právnych predpisov upravujúcich autorské práva, je možné použiť dielo autora výlučne na základe jeho súhlasu udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy. V danom prípade sa vyžadoval súhlas žalobcu vo forme hromadnej licenčnej zmluvy. Hoci uzavretie takejto zmluvy žalovanému navrhol, žalovaný k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy nepristúpil. Zo strany žalovaného tak dochádza k neoprávnenému použitiu diel spravovaných žalobcom, pričom autor, resp. žalobca ako organizácia kolektívnej správy práv je povinný domáhať sa v prospech autorov vydania bezdôvodného obohatenia od toho, kto do ich práva neoprávnene zasiahol. Žalobca koncom roka 2015 upozornil žalovaného, že používa žalobcom spravované predmety ochrany neoprávnene a vyzval ho k dobrovoľnému vydaniu bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na uvedené sa žalobca podanou žalobou domáha vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené používanie diel za obdobie od 01.01.2015 do 31.12.2015, a to v súlade so sadzobníkom žalobcu, pričom obvyklú licenčnú odmenu za rok pri používaní 35 zvukovoobrazových zariadení žalobca vyčíslil sumou 910,-Eur, vzhľadom na čo bezdôvodné obohatenie v súlade s ust. § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach predstavuje sumu 1.820,-Eur.

2. Žalovaný dňa 04.04.2016 doručil súdu vyjadrenie k žalobe, v ktorom uviedol, že považuje žalobu za nedôvodnú v celom rozsahu a navrhol súdu zamietnuť žalobu. Žalovaný namietal absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorú žalobca nepreukázal. Žalobca je oprávnený domáhať sa vydania údajného bezdôvodného obohatenia podľa § 81 ods. 1 písm. i) autorského zákona vo vlastnom mene, ale v prospech nositeľov práv. Žalovaný uviedol, že je členom Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky (ďalej tiež „ZHR SR“), pričom žalobca v priebehu roka 2015 rokoval so ZHR SR o uzatvorení kolektívnej licenčnej zmluvy. K uzatvoreniu tejto zmluvy nedošlo, keďže ZHR SR žiadalo od žalobcu zoznam ním zastúpených nositeľov práv a súčasne aj zoznamu predmetov ochrany, ku ktorým v rozhodnom období vykonáva správu práv patriacich týmto zastúpeným nositeľom, aby bolo možné posúdiť, či na strane toho-ktorého člena ZHR SR a teda aj žalovaného, vôbec môže eventuálne dôjsť k použitiu toho-ktorého diela za predpokladu, že by sa rozhodol vykonávať ďalší verejný prenos vysielania „dodávaného“, tým-ktorým vysielateľom alebo retransmisiou. Uvedené bolo základným predpokladom pokračovania v rokovaniach o licenčných podmienkach, keďže uvedeným spôsobom sa malo len ustáliť, či a v akom rozsahu je potrebné so žalobcom vôbec o uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy rokovať. Žalobca odmietol tieto informácie ZHR SR poskytnúť a tak nebolo možné uzavrieť kolektívnu licenčnú zmluvu, keďže podstatou licencie je totiž udelenie súhlasu na použitie konkrétne špecifikovaných diel

- predmetov ochrany bez ohľadu na to, či ich oprávnený aj reálne použije alebo nepoužije. Žalovaný ďalej namietol, že žalobca nepreukázal, že by na strane žalovaného vôbec v rozhodujúcom období mohlo dôjsť, tobôž nie, že by došlo k realizácii ďalšieho verejného prenosu vysielania a už vôbec nie k verejnému prenosu tých diel, vo vzťahu ku ktorým vykonáva správu práve žalobca. Žalobca oprávnenosť žaloby opiera len o žiadnym dôkazným prostriedkom nepodložené tvrdenie o existencii 35 ks televíznych prijímačov nachádzajúcich sa v izbách ubytovacieho zariadenia, bez ďalšieho. Bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno však zaťažuje žalobcu.

3. Dňa 31.08.2016 bolo súdu doručené vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného. Žalobca v ňom uviedol, že je pravdou, že medzi žalobcom a ZHR SR prebiehali rokovania ohľadne uzatvorenia kolektívnej licenčnej zmluvy už od začiatku roka 2015. ZHR SR, vychádzajúc z platnej právnej úpravy, však nikdy nespochybňoval skutočnosť, že žalobca je oprávnený k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy a takisto nikdy nevzniesol požiadavku uvedenia zoznamu predmetov ochrany. Medzi žalobcom a ZHR SR bola sporná výška odmeny, keď žalobca, vychádzajúc zo svojho sadzobníka ponúkal členom ZHR SR pri uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu vo výške 40% z ročnej licenčnej odmeny, ktorú však ZHR SR neakceptoval a žiadal znížiť licenčnú odmenu za všetkých svojich členov (viac ako 206 prevádzok) na výšku 1.000,-Eur. Žalobca poukázal na ust. § 190 ods. 1 nového autorského zákona č.185/2015 Z.z. <aspi://module='ASPI'&link='185/2015%20Z.z.'&ucin-k- dni='21.%207.2017'>, účinného od 01.01.2016, resp. § 84 ods. 1 autorského zákona č. 618/2003 Z.z. <aspi://module='ASPI'&link='618/2003%20Z.z.'&ucin-k-dni='21.%207.2017'> podľa ktorého, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. Žalobca vo vyjadrení ďalej poukázal na predložené oprávnenie Ministerstva kultúry SR č.2/2004, ktorým preukázal, že má postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá vykonáva kolektívnu správu

majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Podľa ods. II písm. b) uvedeného oprávnenia vykonáva žalobca dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalobca uviedol, že je v Slovenskej republike jedinou organizáciou kolektívnej správy práv podľa autorského zákona, ktorá vykonáva správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv vyššie uvedených diel v odbore verejného prenosu. Poukázal na ust. § 81 ods. 1 písm. g) autorského zákona a tiež na stanovisko Ministerstva kultúry SR z 20.05.2015, str. 2 ods. 7. Žalobca na svojej webovej stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. Plnením povinností zo strany používateľa podľa § 84 ods. 1 autorského zákona je nepochybne získať súhlas na použitie diela a zaplatiť licenčnú odmenu. Z uvedeného tak vyplýva, že ak sa žalovaný chce zbaviť povinnosti plniť žalobcovi, tak sa žalovaný dostáva do pozície nositeľa dôkazného bremena a je na žalovanom preukázať, či a v akej časti došlo zo strany nositeľa práv k vylúčeniu kolektívnej správy práv. Podľa žalobcu, žalovaný nesprávne interpretuje § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1 autorského zákona, keď žiada, aby žalobca preukázal, na aké konkrétne diela poskytuje žalobca licencie. Predmetné ustanovenia autorského zákona nevyžadujú špecifikáciu konkrétnych diel, ale naopak výslovne hovoria o možnosti udeliť hromadnou alebo kolektívnou licenčnou zmluvou uzatváranou v zákonom predpísanej písomnej forme súhlas na použitie všetkých diel, ktoré spravuje daná organizácia kolektívnej správy práv alebo niektorých z nich (v danom prípade by sa mohlo jednať napr. len o diela audiovizuálne alebo o diela výtvarné). Žalovaný si bol vedomý, že je povinný ako používateľ predmetov ochrany mať uzatvorené licenčné zmluvy a platiť licenčné odmeny, o čom svedčí skutočnosť, že si svoje povinnosti vysporiadal prostredníctvom ZHR SR s inými organizáciami kolektívnej správy - SOZA a SLOVGRAM, s ktorými mal uzavreté licenčné zmluvy, ktoré však poskytujú ochranu iným druhom diel. Žalovaný bez toho, aby mal uzatvorenú licenčnú zmluvu so žalobcom, nakladal s dielami autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel. Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, keďže zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov, resp. žalobcu ako zástupcu autorov. Na námietku žalovaného, že žalobca nepreukázal, že by došlo k realizácii ďalšieho verejného prenosu, keď na preukázanie prenosu nepostačuje deklarovaná prítomnosť televízneho prijímača bez toho, aby bola preukázaná spôsobilosť prijímačov sprostredkovať televízny signál žalobca uviedol, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ zo 07.12.2006 vo veci SGAE c/a Rafael Hoteles SA, sp.zn.C-306/05 sa poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení považuje za verejný prenos diel. Poukázal zároveň na výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005 adresovanú Ministerstvu zahraničných vecí Českej republiky, z ktorej je zrejmé, že pre prenášanie vysielania do jednotlivých izieb hotelov je potrebný súhlas autorov, ako aj na informácie publikované na webových stránkach o počte technických zariadení (v počte 35 kusov) v prevádzkovanom ubytovacom zariadení. Na námietku žalovaného týkajúcu sa neprimeranosti výšky licenčných odmien za kolektívnu správu žalobca uviedol, že v porovnaní s organizáciami SOZA a SLOVGRAM zastupuje značne širší okruh autorov, a to nielen slovenských, ale aj zahraničných. Žalobca uviedol, že výška požadovanej odmeny je v súlade s jeho sadzobníkom, a že hromadné licenčné zmluvy uzatvoril s 218 subjektmi a s desiatkami neoprávnených používateľov po podaní žalôb mimosúdne dohody, pričom túto možnosť ponúkol aj žalovanému, ktorý však na jeho návrh nereagoval. Žalobca poukázal aj na Uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 101/2011 z 24.3.2011, v ktorom súd vyslovil, že „ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany.“

4. Dňa 14.10.2016 bolo nariadené pojednávanie za účelom prejednania žaloby, na ktorom doručil právny zástupca žalovaného súdu vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu. Vo vyjadrení žalovaný čiastočne zopakoval svoje tvrdenia, ktoré uviedol v predchádzajúcom vyjadrení k žalobe. Zároveň pokladal za sporné tvrdenie žalobcu, že ZHR SR nikdy nevznieslo požiadavku uvedenia zoznamov ochrany a že spor sa mal týkať len výšky licenčnej odmeny. Okrem toho súhlasil, že základným dôvodom neúspechu rokovaní medzi žalobcom a ZHR SR bola absencia dohody o výške licenčnej odmeny, avšak výška odmeny nespĺňala parametre kladené na ňu priamo zákonom, najmä § 45 ods. 1 autorského zákona, pričom odmena nebola primeraná. Žiadaním premrštenej licenčnej odmeny mal zneužiť dominantné postavenie na trhu o čom svedčí aj konanie na Protimonopolnom úrade SR. Žalovaný opätovne napádal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, keďže nepreukázal oprávnenie konať v mene subjektov,

na úkor ktorých malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Nositeľom práv k audiovizuálnym dielam má aj výrobca originálu audiovizuálneho diela, resp. odlišná organizácia kolektívnej správy (SAPA). Žalovaný ďalej spochybňoval argumenty žalobcu ohľadom verejného prenosu, aj napriek tomu, že rešpektuje rozhodnutie ESD vo veci SGAE c/a Rafael Hoteles SA, sp.zn.C-306/05. Žalovaný spochybnil aj výšku bezdôvodného obohatenia, ktorú považuje za jednostranne vnútenú a ničím nepodloženú. Súd vyjadrenie žalovaného doručil krátkou cestou právnemu zástupcovi žalobcu. Súd odročil pojednávanie.

5. Dňa 23.01.2017 právny zástupca žalobcu doručil súdu vyjadrenie žalobcu k podaniu žalovaného zo dňa 13.10.2016. Vo svojom vyjadrení žalobca čiastočne zopakoval svoje predchádzajúce vyjadrenia, pričom konštatoval, že požiadavka žalovaného na predloženie zoznamov nositeľov práv a zoznamov predmetov ochrany je v rozpore s princípom kolektívnej správy, je nelegitímna a šikanózna v kontexte platnej právnej úpravy. Žalobca odmieta, že by požadoval príliš vysokú odmenu za poskytnutie predmetných práv a taktiež odmieta zneužitie dominantného postavenia na trhu, keďže mu toto postavenie dáva zákonodarca. Konanie pred protimonopolným úradom nebolo začaté. Žalobca zdôraznil, že v súvislosti so stanoviskom Ministerstva kultúry SR z 20.05.2015 nie je možné aby používateľ predmetu ochrany platil za rovnaký predmet ochrany viacerým organizáciám kolektívnej správy, v prípade ich rovnakého spôsobu použitia. Predovšetkým nie organizácii SAPA, ktorá vykonáva kolektívnu správu majetkových práv výrobcov zvukovoobrazových záznamov a iných nositeľov práv k zvukovoobrazovým záznamom podľa § 66 autorského zákona. Žalobca obhajoval správnosť výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia tak, že je určená na základe výšky odmeny obvyklej v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do práv, pričom požadovanie dvojnásobku takej odmeny vyplýva z § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona. Žalobca k podaniu priložil celkom 13 zmlúv o zastupovaní slovenských nositeľov práv a jednu recipročnú zmluvu, všetko na CD nosiči. Súčasťou CD nosiča bola aj štatistika použitia predmetov ochrany.

6. Dňa 08.02.2017 právny zástupca žalovaného doručil súdu stanovisko Ministerstva kultúry SR zo dňa 30.11.2016 (ďalej aj „Stanovisko MK SR“) a návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej ako „CSP“). Podľa žalovaného v zmysle § 81 ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 5 ods. 7 smernice 2014/26 o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela na online využívanie na vnútornom trhu, podľa ktorých musí autor udeliť výslovne svoj súhlas s výkonom kolektívnej správy v dohodnutom rozsahu a tento súhlas musí byť zachytený vo forme písomného dokumentu. Podľa Stanoviska MK SR je možné § 84 ods. 1 autorského zákona aplikovať výlučne na v stanovisku uvedené prípady práv na tzv. primeranú odmenu (nie licenčnú odmenu). Prípad verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia, ktorý je predmetom tohto súdneho konania, medzi uvedené prípady nepatrí. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej ako „SDEÚ“) C-301/15 Soulier, Doke a i., podľa ktorého je prezumovanie alebo implikovanie súhlasu autorov s výkonom ich výlučných práv organizáciou kolektívnej správy bez ich vedomia zákonným predpisom v rozpore s právom EÚ. Na základe uvedeného rozhodnutia SDEÚ žalovaný požiadal o prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP. Žalobca zároveň podal návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, z dôvodu potreby vyriešenia otázky, či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, ktoré posúdenie patrí výlučne do právomoci iného orgánu verejnej moci a to Protimonopolného úradu Slovenskej republiky. Žalovaný dal zároveň podnet na postup súdu podľa §150 ods. 2 CSP, a to tak aby súd vyzval žalobcu na doplnenie svojich tvrdení, predovšetkým o ďalšie skutkové tvrdenia vo vzťahu k tým skutočnostiam, kto je nositeľom práv (autorom) pri jednotlivých typoch nositeľov práv uvedených „skratkami“ pri jednotlivých audiovizuálnych dielach podľa štatistiky vysielania predloženej žalobcom súdu. Súdne pojednávanie určené na 24.02.2017 bolo vzhľadom na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred SDEÚ odročené.

7. Dňa 10.03.2017 právny zástupca žalobcu doručil súdu vyjadrenie k návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP. V podaní žalobca zopakoval spôsob výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia a zopakoval skutočnosť, že sa protimonopolný úrad SR nezaoberal podnetom žalovaného. Zároveň sa vyjadril k Analýze licenčných platieb spoločnosti KPMG zo dňa 12.09.2016 na základe objednávky ZHR SR, pričom podľa žalobcu je analýza nepoužiteľná na určenie výšky obvyklej odmeny, na určenie primeranej výšky odmeny a nevypovedá o zneužívaní dominantného postavenia žalobcu na trhu. Podľa žalobcu nie je možné prerušiť konanie ani podľa § 162 ods. 1 písm. b) a mal za to, že ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona nie je v rozpore s Ústavou SR. K návrhu prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) žalobca uviedol, že je zo strany žalovaného

účelové, Súdny dvor EÚ sa už obdobnou otázkou zaoberal vo veci Del Corso z 15.03.2012 kde v bode 82 súdny dvor uvádza, že pokiaľ ide o hotelové zariadenie, hostia takého zariadenia predstavujú celkom významný počet osôb, takže sa musia považovať za verejnosť.

8. Dňa 03.07.2017 súd nariadil pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca žalobcu a právny zástupca žalovaného. Právny zástupca žalobcu uviedol, že sa pridržiava doterajších vyjadrení a ďalej trvá na žalobe. Právny zástupca žalovaného sa pridržiava všetkých doterajších tvrdení. Má za to, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, dôkazné bremeno a nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Zároveň súdu predložil výpis z internetovej stránky, ktorým chce preukázať to, že žalobca nepreukázal, že môže poskytovať ochranu všetkým tým subjektom, o ktorých tvrdí, že ich v tomto konaní zastupuje. Žalobca predložil zoznam autorov, v tomto zozname sa nachádza aj Miroslava Brezovská. Podľa výpisu z tejto stránky je p. Brezovská autorkou prekladu a dialógov k tomuto seriálu. V zmysle tohto dôkazu máme za to, že nositeľom práv k tomuto seriálu je spoločnosť Televízia Markíza, prípadne štúdia Lenox a Studio 7, s. r. o. Z listinných dôkazov, ktoré žalobca doposiaľ predložil v tomto konaní, najmä štatistiku vysielania, zoznam autorov, nie je možné ustáliť, či k predmetom ochrany uvedených v štatistike prislúchajú nositelia majetkových práv k týmto predmetom. Právny zástupca žalovaného požiadal súd aby vyzval žalobcu na preukázanie, že skutočne zastupuje nositeľov majetkových práv. Právny zástupca žalovaného navrhol výsluch Miroslavy Brezovskej k skutočnostiam objasnenia jej vzťahu s produkčnými spoločnosťami a TV Markíza a ku skutočnosti, či za preklad a úpravu dialógov dostala od nositeľa majetkových práv licenčnú odmenu. Ďalej navrhol pozmeniť prejudiciálnu otázku doručeným písomným podaním zo dňa 07.02.2017. Žalovaný zotrváva na návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a má za to, že existuje obligatórny dôvod na prerušenie konania.

9. Právny zástupca žalobcu uviedol, že s uvedeným návrhom na doplnenie dokazovania sa žalobca stretáva na všetkých pojednávaniach, kde žalovaný je zastúpený totožným právnym zástupcom. Pridržiava sa výkladu audiovizuálneho diela a práv producentov tak ako som to uviedol v písomnom podaní z 20.01.2017. Uvádza, že žalobca preukázal zastupovanie p. Brezovskej v plnom rozsahu. Pokiaľ ide o tvrdenie, že je predpoklad, že za preklad a úpravu dialógov bola tejto poskytnutá odmena daným štúdiom, to považuje za viac ako pravdepodobné, avšak autor má právo na odmenu za každé použitie diela, čo je predmetom konania. Právny zástupca žalobcu uviedol, že preukazovanie 30 až 50 predmetov ochrany z celkového počtu státisícov nemá a nemôže mať vplyv na výšku nároku žalobcu. K návrhu na prerušenie konania ohľadne nesúladu § 56 ods. 1 g) autorského zákona s ústavou poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EU C - 367, ktorým preukazuje, že v zmysle smernice Európskeho parlamentu a rady 2004/48 je možné sa domáhať dvojnásobku odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia použiť dotknuté dielo bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy. Právny zástupca žalobcu navrhol, aby súd nepripustil nadbytočné dokazovanie, ktoré nemá relevanciu pre nárok žalobcu, čím by došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

10. Súd návrhy žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom svedka Mgr. Brezovskej a vybratím 30 až 50 predmetov ochrany a ich doplnenie zmluvami nepripustil. Právny zástupca žalobcu záverom uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomných a ústnych prednesov, trvá na tom, že preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, preukázal, že žalovaný realizoval verejný prenos vo svojom ubytovacom zariadení bez uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy, čím neoprávnene zasiahol do práv autorov a nositeľov práv takého druhu, pre ktoré vykonáva v zmysle oprávnenia kolektívnu správu. Žalobca je názoru, že preukázal nárok uplatňovaný v tomto konaní nielen čo do dôvodu, ale i do výšky, preto žiada, aby súd poskytol ochranu autorským právam a žalobe vyhovel a priznal žalobcovi náhradu trov konania. Právny zástupca žalovaného záverom uvádza, že žalovaný považuje žalobu za nedôvodnú v celom rozsahu pričom má za to, že žalobca v konaní nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu, neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca nepreukázal v konaní ani v jedinom prípade, že zastupuje nositeľa majetkových práv k tým predmetom ochrany, ktorých štatistiku predložil do konania. Ak predmetom vysielania boli predmety ochrany, ktorých nositeľom majetkových práv neboli osoby zastúpené žalobcom, žalobca sa nemôže domáhať bezdôvodného obohatenia. Právny zástupca žalovaného má za to, že žalobu je potrebné zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania.

11. Súd vykonal dokazovanie oboznámením obsahu žaloby, predloženými listinnými a ostatnými dôkazmi, výsluchom právnych zástupcov a zistil tento skutkový a právny stav:

12. Žalobca je organizáciou kolektívnej správy práv podľa zákona č.618/2003 Z.z. <aspi:// module='ASPI'&link='618/2003%20Z.z.'&ucin-k-dni='21.%207.2017'> o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, ktorý získal oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č.2/2004 pod č.k. MK-663-2010-70/6165 zo dňa 11.05.2010, a to na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, okrem iného v odbore káblová retransmisia literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia, ako aj dobrovoľnú správu v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou - spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorého predmetom činnosti sú okrem iných ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach s prevádzkovaním pohostinských činností v týchto zariadeniach. Zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu súd zistil, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Matyšák, pričom sa jedná o zariadenie v štandarde hotel 3*. Súd zo zhodných tvrdení strán sporu ďalej zistil, že žalovaný je členom ZHR SR a osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil ZHR SR k jeho zastupovaniu vo veci usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom, pričom v priebehu roka 2015 prebiehali medzi žalobcom a ZHR SR rokovania o podmienkach kolektívnej licenčnej zmluvy, avšak rokovania neboli úspešné a neviedli k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy, ani k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy na rok 2015 medzi stranami sporu. V zmysle autorského zákona je možné použiť dielo autora výlučne na základe jeho súhlasu udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy. V zmysle sadzobníka na rok 2015 bola licenčná odmena za použitie diel verejným prenosom prostredníctvom technických zariadení v ubytovacom zariadení hotela 3* za zvukovoobrazové zariadenie 26,-Eur. Zo stanoviska Ministerstva kultúry SR k problematike sadzobníkov odmien a primeraných odmien za používanie predmetov ochrany spravovaných organizáciami kolektívnej správy zo dňa 20.05.2015 adresovaného ZHR SR vyplýva, že výšku zmluvných licenčných odmien a primeraných odmien neupravuje žiaden zákon a táto výška nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstvom. Ministerstvo nevykonáva kontrolu vydávania sadzobníkov a organizácia kolektívnej správy je pri tvorbe sadzobníkov povinná vychádzať zo súkromnoprávnych príkazov zastupovaných nositeľov práv (autorov, výkonných umelcov atď.), ktorých sú tieto osoby členmi. Ďalej ministerstvo uviedlo, že v praxi nemôže dôjsť k prípadu, že by používateľ platil dvakrát za to isté, lebo jeden nositeľ nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastupovaný viacerými organizáciami kolektívnej správy. Vo vzťahu k uplatňovaniu rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C306/05 SGAE proti Rafael Hotels, SA ministerstvo skonštatovalo, že samotné poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom TV prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos. Ak teda hotelové zariadenie umiestnením TV prijímačov v izbách umožňuje ubytovaným klientom prístup k chránenému obsahu, uskutočňuje tým verejný prenos. Zo stručného prehľadu pre členov zväzu o povinnostiach a poplatkoch organizáciám kolektívnej správy zo dňa 26.05.2015 súd zistil, že ZHR SR mal uzatvorenú rámcovú dohodu len so SLOVGRAMom; so SOZou v tom čase stále prebiehali rokovania; s LITou ZHR SR odporučil svojim členom licenčné zmluvy neuzatvárať, nakoľko sadzobník LITA nezohľadňuje obsadenosť zariadení a výšku odmien ZHR SR považuje za neprimerane vysokú. Z printscreenu webovej stránky žalovaného zo dňa 08.03.2016 súd zistil, že ubytovacie zariadenie Hotel Matyšák disponuje 35 izbami z toho 3 apartmánmi, pričom každá izba je okrem iného vybavená satelitnou TV a bezplatným wifi pripojením. Zo zoznamu používateľov a CD predloženého žalobcom mal súd za preukázané, že 218 subjektov uzavrelo so žalobcom hromadné licenčné zmluvy na rok 2015, a to podľa sadzobníka žalobcu. Žalobca predložil na CD nosiči i štatistiku vysielania jednotlivých slovenských televíznych staníc za rok 2015. Z návrhu na uzatvorenie dohody o urovnaní zo dňa 15.03.2016 ma súd preukázané, že oslovil žalovaného s návrhom na uzatvorenie dohody o mimosúdnom vysporiadaní vzťahov.

13. Pri právnom posúdení veci súd aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia právnych predpisov: Podľa § 190 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='185/2015%20Z.z.%2523190'&ucin-k-dni='21. %207.2017'> zákona č. 185/2015 Z.z. <aspi://module='ASPI'&link='185/2015%20Z.z.'&ucin-k-dni='21. %207.2017'> Autorský zákon účinný od 01.01.2016, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015.

Podľa § 5 ods. 14 <aspi://module='ASPI'&link='618/2003%20Z.z.%25235'&ucin-k-dni='21.%207.2017'> AZ, verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti. Podľa § 18 ods. 2 písm. h) AZ, autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na verejný prenos diela. Podľa § 48 ods. 1 AZ, organizácia kolektívnej správy môže s nadobúdateľom uzatvoriť aj hromadnú licenčnú zmluvu. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje táto organizácia nadobúdateľovi súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a nadobúdateľ sa zaväzuje, ak nie je dohodnuté inak, uhradiť odmenu. Podľa § 49 ods. 1,2 AZ, organizácia kolektívnej správy môže uzatvoriť kolektívnu licenčnú zmluvu s právnickou osobou, ktorá združuje používateľov diel. Kolektívnou licenčnou zmluvou táto organizácia udeľuje súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a za dohodnutú odmenu. Z kolektívnej licenčnej zmluvy vznikajú práva a povinnosti priamo jednotlivému členovi právnickej osoby združujúcej používateľov diel od okamihu, keď s ňou prejaví súhlas. Ustanovenia osobitného predpisu sa použijú primerane. Podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Podľa § 57 ods. 1 AZ, nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj nadobúdateľ výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený výkon majetkových práv autora. Podľa § 78 ods. 1 AZ, účelom kolektívnej správy práv podľa tohto zákona (ďalej len "kolektívna správa") je kolektívne uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora a majetkových práv výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu a vysielateľa a umožnenie uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti. Podľa § 78 ods. 5 AZ, kolektívnu správu vykonáva organizácia kolektívnej správy, a to sústavne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a ako hlavný predmet činnosti. Podľa § 79 ods. 1 AZ, organizácia kolektívnej správy je právnická osoba, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy. Podľa § 80 ods. 1 a 9 AZ, o udelení oprávnenia na výkon kolektívnej správy rozhoduje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na základe písomnej žiadosti právnickej osoby. Ministerstvo vedie evidenciu organizácií kolektívnej správy, ktorým udelilo oprávnenie; evidencia obsahuje názov, sídlo organizácie kolektívnej správy a vymedzenie kolektívne spravovaných práv a predmetu týchto práv, alebo ak ide o diela, vymedzenie ich druhu. Podľa § 81 ods. 1 písm. h) AZ, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia uzatvárať s používateľmi alebo s osobami oprávnenými obhajovať záujmy v nich združených používateľov, ktorí používajú predmety ochrany, alebo s osobami povinnými uhrádzať náhradu odmeny podľa tohto zákona za primeraných a rovnakých podmienok zmluvy, ktorými sa 1. používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku ktorému právo kolektívne spravuje, 2. dohodne s používateľom alebo s povinnou osobou odmenu, primeranú odmenu alebo náhradu odmeny a spôsob jej uhradenia. Podľa § 81 ods. 1 písm. i) a j) AZ, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak sa nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je to nehospodárne; j) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím poriadkom. Podľa § 84 ods. 1 AZ, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.

Podľa § 517 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.%2523517'&ucin-k-dni='21. %207.2017'>, <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.%2523517'&ucin-k-dni='21.%207.2017'> Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávajúci predpis. Podľa § 3 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='87/1995%20Z.z.%25233'&ucin-k-dni='21.%207.2017'> nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z. <aspi://module='ASPI'&link='87/1995%20Z.z.'&ucin-k-dni='21. %207.2017'>, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia, ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší ak, pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

14. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu voči žalovanému je v celom rozsahu dôvodná, preto súd podanej žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.820,-Eur.

15. Zákon č. 185/2015 Z.z. <aspi://module='ASPI'&link='185/2015%20Z.z.'&ucin-k-dni='21. %207.2017'> Autorský zákon, ktorý s účinnosťou od 01.01.2016 zrušil zákon č. 618/2003 Z.z. (AZ) v ustanovení § 190 ods. 1 odkazuje na použitie AZ čo sa týka vzniku právnych vzťahov vzniknutých pred 01.01.2016, resp. nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práv zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich. Keďže predmetom konania sú nároky za rok 2015, súd aplikoval na daný prípad ustanovenia AZ. Ako vyplýva z ust. § 78 ods. 5 v spojení s ust. § 79 ods. 1 AZ, kolektívnu správu práv môže vykonávať jedine organizácia kolektívnej správy, ktorá je právnickou osobou, a ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Z dôkazov predložených žalobcom bolo jednoznačne preukázané, že žalobca je takouto osobou, nakoľko Ministerstvo kultúry SR mu udelilo oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 pod č.k. MK-663-2010-70/6165 zo dňa 11.05.2010, a to okrem iného v odbore káblová retransmisia, a aj na dobrovoľnú kolektívnu správu podľa AZ v odbore verejný prenos literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela a diela úžitkového umenia prevedením akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy je teda aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia vzhľadom na ust. § 81 ods. 1 písm. i) AZ, pričom takáto povinnosť mu vyplýva priamo zo zákona. V konaní nebolo sporné, že žalovaný za obdobie od 01.01.2015 do 31.012.2015 nemal so žalobcom uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu, ani so ZHR SR tzv. kolektívnu licenčnú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala k použitiu diel, ku ktorým žalobca ako organizácia kolektívnej správy spravuje práva.

16. Nakoľko súd mal v konaní za preukázané, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný, v ďalšom sa zaoberal výškou žalovanej sumy, a to s poukazom na námietky žalovaného. Žalovaný namietal, že žalobca nárok nepreukázal, pretože vychádzal z neoverených informácií o počte televíznych prijímačov, pričom samotná existencia prijímačov nezakladá nárok na úhradu žalovanej sumy. Z obsahu predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca mal snahu uzavrieť so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu, resp. so ZHR SR (ktorých členom je aj žalovaný) kolektívnu licenčnú zmluvu, avšak zo strany žalovaného a ani ZHR SR k uzavretiu zmlúv nedošlo, nakoľko žalovaný a ZHR SR mali za to, že licenčné poplatky žalobcu sú neprimerane vysoké. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že poplatky za výkon správy vyplývajú zo sadzobníka žalobcu a vzťahujú sa na všetkých používateľov predmetov ochrany. Z tohto dôvodu nie je možné dospieť k záveru, že poplatky, ktoré boli v sadzobníku schválené

a sú rešpektované ostatnými používateľmi sú pre žalovaného neprijateľné. Tejto skutočnosti nasvedčuje aj fakt, že so žalobcom uzavrelo hromadné licenčné zmluvy 218 subjektov. Súd ďalej poukazuje na to, že uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy je predpokladom pre využívanie diel prostredníctvom verejného prenosu. Podstatou udelenej licencie je právo a nie povinnosť používať predmety ochrany. Nakoľko sám žalovaný prostredníctvom webovej stránky za obdobie roka 2015 deklaroval, že vo svojom zariadení má 35 izieb vybavených satelitnou TV, súd má za to, že žalovaný bol v tomto prípade používateľom predmetov ochrany práv, ktorých správu vykonáva žalobca. Súd sa nestotožňuje s námietkami žalovaného, že je v konaní potrebné preukázať funkčnosť televíznych prijímačov a reálne uskutočnenie verejného prenosu konkrétnych diel konkrétnych autorov. Takéto námietky popierajú samotný zmysel a účel právnej úpravy ochrany majetkových práv prostredníctvom organizácií kolektívnej správy. Súd na tomto mieste poukazuje aj na právny názor Ústavného súdu ČR vyslovený v rozhodnutí č. II.ÚS 2186/2014 v bode 32, kde výslovne uviedol, že predmety ochrany a ani konkrétnych autorov nie je potrebné špecifikovať. Súd má za to, že žalobca pri určení výšky bezdôvodného obohatenia správne vychádzal z verejne známych údajov o počte prijímačov, ktoré zverejnil sám žalovaný. Je nelogické, že by žalovaný zverejňoval tieto informácie vo vzťahu k nefunkčným zariadeniam, ktoré nie sú schopné zabezpečiť verejný prenos. Pokiaľ by takéto verejné vyhlásenia žalovaného nemali byť podľa jeho tvrdenia pravdivé, dôkazné bremeno o ich nepravdivosti by zaťažovalo žalovaného, a nie žalobcu. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nevykonal u neho nikdy fyzickú kontrolu za účelom zistenia počtu zariadení, súd uvádza, že vykonanie kontroly nie je podmienkou priznania nároku podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ. Súd je zároveň toho názoru, že žalovaný si je vedomý povinnosti uzavrieť hromadnú, príp. kolektívnu licenčnú zmluvu za účelom získania súhlasu s používaním diel so žalobcom, čo nesporne vyplýva zo vzájomných rokovaní. K námietke žalovaného, že žalobca nepredložil zoznam autorov, ktorých zastupuje a zoznam diel, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu práv, súd uvádza, že podľa § 84 ods. 1 AZ dôkazné bremeno ohľadne vylúčenia kolektívnej správy práv spočíva na používateľovi, preto sa tieto námietky javia ako účelové. Napriek tomu žalobca doložil do spisu zoznam autorov, ktorých zastupuje, vrátane zoznamu partnerských organizácií kolektívnej správy s recipročným zastupovaním. Súd má zároveň za preukázané, že žalobca rovnako ako ostatné organizácie kolektívnej správy (napr. SOZA a SLOVGRAM) zverejňuje zoznamy aj na svojej webovej stránke. Z vyjadrenia žalovaného má súd preukázané, že tento uzatvoril zmluvu s inými organizáciami kolektívnej správy na používanie predmetov ochrany verejným prenosom (napr. SLOVGRAM). Súd má za to, že by bolo technicky nemožné, aby žalovaný pri verejnom prenose TV vysielaní vylúčil z prenosu a nepoužíval predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje žalobca, pričom by používal len predmety ochrany tých organizácií kolektívnej správy práv, s ktorými mal uzatvorenú zmluvu, teda aby prostredníctvom verejného prenosu realizovaného prostredníctvom satelitných TV zariadení používal len diela hudobné, resp. len výkony výkonných umelcov.

17. Podľa § 56 AZ postačuje, ak sa v konaní preukázalo, že do autorského práva sa zasiahlo, a to neoprávneným spôsobom. V prejednávanej veci je evidentné, že zo strany žalovaného sa tak udialo. Žalovaný ani ZHR SR, ktorého členom je žalovaný, nemajú udelený súhlas na používanie diel, či už formou hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy. Napriek tomu má žalovaný v izbách prevádzkovaného ubytovacieho zariadenia televízne prijímače so satelitnou TV, z čoho je zrejmé, že svojim hosťom umožňuje prístup k predmetom ochrany, ktorých ochranu zabezpečuje žalobca, a to s plným vedomým, že tak koná neoprávnene, bez platne uzavretej licenčnej zmluvy. Na základe uvedeného je žalovaný ako používateľ predmetov ochrany povinný zaplatiť žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy práv podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ sumu rovnajúcu sa dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. V konaní bolo preukázané, že žalobca uzavrel s 218 subjektmi hromadné licenčné zmluvy na rok 2015, pričom odmena bola stanovená v zmysle platného sadzobníka žalobcu pre rok 2015. Vychádzajúc z pojmu „obvyklý“ = zvyčajný, bežný, je za obvyklú odmenu podľa názoru súdu potrebné považovať odmenu stanovenú sadzobníkom žalobcu. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (napr. rozsudky NS ČR, sp.zn. 30Cdo/1759/2011 zo dňa 21.12.2012 alebo 30Cdo/2715/2015 zo dňa 27.01.2016) možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej odmeny. Je potrebné dodať, že žalovaný mal možnosť uzatvoriť so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu, v zmysle ktorej by žalobca poskytol žalovanému v prípade včasného uzavretia licenčnej zmluvy zľavu vo výške 40%, žalovaný však túto možnosť nevyužil. Podľa sadzobníka platného pre rok 2015 bola ročná odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 3* vo výške 26,-Eur, čo pri počte 35 izieb vybavených satelitnou TV predstavuje obvyklú odmenu v celkovej výške 910,-Eur za rok. Výška

žalovanej sumy je v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) AZ určená ako dvojnásobok obvyklej odmeny, teda sumou 1.820,-Eur (26x35x2).

18. Návrhom na prerušenie konania žalovaný navrhol prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, z dôvodu potreby vyriešenia otázky, či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, ktoré posúdenie patrí výlučne do právomoci iného orgánu verejnej moci, a to Protimonopolného úradu Slovenskej republiky. Predmetný návrh súd zamietol, nakoľko konanie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky týkajúceho sa posúdenia, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu nemá vplyv na predmet sporu, keď predmetom sporu je výška bezdôvodného obohatenia a nie výška zmluvnej odmeny, na ktorú žalovaný poukazuje. Ako súd uvádza vyššie, uzatvorením zmlúv s 218 subjektami prevádzkujúcimi ubytovacie zariadenie prevažne hotelového typu došlo k akceptovaniu ceny navrhnutej žalobcom. Uvedeným akceptovaním žalobcom navrhnutej ceny došlo ku vzniku obvyklej ceny a je výsledkom trhového pôsobenia ponuky a dopytu. Žalobca totiž nie je jedinou organizáciou kolektívnej správy (teda nemá monopolné postavenie) a uvedené subjekty nemuseli cenu navrhnutú žalobcom akceptovať a zmluvu uzatvoriť, čo preukazuje aj konanie žalovaného, ktorý zmluvu so žalobcom neuzatvoril. Preto uvedená otázka nemala žiadny vplyv na konanie a rozhodovanie súdu vo veci samej.

19. Pokiaľ sa jedná o návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) z dôvodu nutnosti posúdenia súladu znenia ust. § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom účinnému ku dňu 31.12.2015 s Ústavou Slovenskej republiky, súd nedospel k záveru o neústavnosti dotknutých ustanovení, čím neboli splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, a preto návrh na prerušenie konania zamietol. Je výlučne na posúdení súdu, či pri prejednaní sporu dospeje k záveru o nesúladnosti právneho predpisu s Ústavou. Súd k uvedenému záveru nedospel, keď právnu úpravu autorského zákona považuje za plne súladnú s predpismi vyššej právnej sily(II. výrok, ktorý je uznesením).

20. Žalovaný navrhol aj prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, pričom naformuloval otázku, s ktorou sa súd mal obrátiť na Súdny dvor EÚ ako s prejudiciálnou otázkou, vzhľadom k tomu, že podľa neho bolo potrebné a nevyhnutné interpretovať § 84 ods. 1. autorského zákona eurokonformne. Súd k uvedenému uvádza, že Súdny dvor európskej únie vykladá výlučne právo európskej únie a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor európskej únie poskytuje výlučne výklad európskeho práva a nevyjadruje sa k výkladu vnútroštátneho práva (iba posudzuje jeho súlad či nesúlad). Nie je však v žiadnom prípade oprávnený podávať výklad vnútroštátneho práva, ktorý prislúcha výlučne do právomoci vnútroštátnych súdov. Nakoľko súd v spore aplikoval výlučne ustanovenia vnútroštátneho zákona a nie ustanovenia smernice, výklad ustanovení smernice by v danom prípade nemal vplyv na rozhodovaciu činnosť v predmetnom spore. Súd výlučne iba odkázal na závery a výklad Súdneho dvora EÚ pri výklade pojmu verejný prenos, pričom s výkladom uvedeného pojmu sa stotožňuje aj v rozsahu vnútroštátneho práva. Súd preto návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) zamietol.

21. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou tejto sumy, súd viazaný rozsahom podanej žaloby priznal žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy 1.820,- Eur od 14.03.216 (keďže v tom čase bol žalovaný jednoznačne v omeškaní vzhľadom na žalované obdobie) do zaplatenia podľa § 517 ods. 2 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb. %2523517'&ucin-k-dni='21.%207.2017'> Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z. <aspi://module='ASPI'&link='87/1995%20Z.z.'&ucin-k-dni='21.%207.2017'>

22. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Pezinok, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 . Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 . Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( § 358 . Podľa § 363 sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Náležitosťou odvolania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 . Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis s prílohami zostal na súde a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 . Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 . Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 .