Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/324/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu H., zastúpeného X. proti žalovanému T., za účasti intervenienta na strane žalovaného U., o náhradu škody na zdraví a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 11C/125/2011-243 zo dňa 26. apríla 2016, takto

rozhodol:

Zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e v časti o zaplatenie sumy 76.610 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody na zdraví, z r u š u j e v časti o zaplatenie sumy 150.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a určil, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu titulom náhrady škody 76.610,00 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne od 08.03.2011 do zaplatenia a titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 300.000,00 eur spolu s náhradou trov konania. Žalobca uviedol, že si uplatňuje nároky z porušenia jeho práva ako fyzickej osoby na správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti v súlade s ustanovením § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov proti žalovanému ako poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý nepostupoval pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v súlade s týmto zákonným ustanovením, v dôsledku čoho nedošlo k celkovému odstráneniu alebo zmenšeniu následkov zdravotného poškodenia s trvalými a nenapraviteľnými následkami. V rámci toho žalobca uplatňoval jednak nárok na náhradu škody na zdraví v zmysle ustanovení § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka, a keďže podľa žalobcu postupom žalovaného v rozpore s uvedeným zákonným ustanovením došlo aj k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, najmä života a zdravia (telesnej integrity), uplatňoval aj nárok z porušenia práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

1.2 Súd prvej inštancie, vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným, najprv posudzoval, či nárok žalobcu nie je premlčaný. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi (nárok na bolestné, nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia), pri ktorých plynie vlastná premlčacia doba. Začiatok ich plynutia je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Ide o tzv. subjektívnu premlčaciu lehotu, pričom tzv. objektívna premlčacia lehota sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje (§ 106 ods. 2

Občianskeho zákonníka in fine). V prípade nároku na odškodnenie bolesti a za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka) sa poškodený dozvie o škode v čase, kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia; od tohto okamihu plynie subjektívna premlčacia doba. Vo vzťahu k náhrade za bolesť podľa konštantnej súdnej praxe za deň zistenia bolesti nemožno považovať deň vyhotovenia posudku o bolestnom, lebo posudok len deklaruje vytrpenú a zistenú bolesť. Pre správne posúdenie nároku na náhradu bolestného je rozhodujúcou skutočnosťou zistenie, kedy bolesť bola spôsobená. Podstatným je čas, kedy žalobca vytrpel bolesť, vedel o škode a zároveň mal vedomosť o tom, kto mu škodu spôsobil a kto za ňu zodpovedá. Preto už po skončení liečebného procesu a ustálení zdravotného stavu mohol žalobca žiadať o vyhotovenie posudku za účelom zistenia tejto výšky škody. Žalobca predložil v tomto konaní posudok o bolestnom z 20.09.2010, v ktorom je pri hodnotení bolestného uvedený deň ukončenia liečenia 23.06.2008 a pri hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia 31.12.2008. Už v tom čase možno zdravotný stav žalobcu považovať za ustálený a bola tak objektívna možnosť vykonať ohodnotenie týchto nárokov. Slovné spojenie „vedomosť o vzniknutej škode“ nezahŕňa vždy len informáciu o ustálenom zdravotnom stave, resp. jeho stabilizácii, ale obsahuje tiež všetky ďalšie predpoklady pre možnosť uplatnenia nároku v občianskom súdnom konaní (nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 28.01.2016, sp. zn. II. ÚS 2946/13). Poškodený „sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá“ (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (R 16/2014). Vychádza sa z predpokladu, že od osoby, ktorá vie o vzniku škody, sa žiada, aby nárok na súde uplatnila, akonáhle má k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, vo svetle ktorých sa javí zodpovednosť určitej konkrétnej osoby dostatočne pravdepodobnou. Pokiaľ ide o vedomosť žalobcu o porušení právnej povinnosti zo strany zdravotníckeho zariadenia, žalobcovi (i podľa jeho tvrdení) boli už v júni 2008 pri prijatí na hospitalizáciu v V. oznámené skutočnosti v tom zmysle, že prichádza oneskorene. Toto bolo skonštatované aj v prepúšťacej správe, kde sa výslovne uvádza, že vzhľadom k tomu, že od úrazu uplynul rok, je výsledok vzhľadom k omeškaniu neistý. Žalobca preukázateľne získal informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, ktorá právnická osoba za škodu zodpovedá. Poškodený disponoval skutkovými okolnosťami o nezabezpečení a nevykonaní operácie v medicínsky požadovanom období, ktoré nesporne mohli viesť k záveru o určení zodpovedného subjektu. Nevyžaduje sa pritom priamo zistenie, ktoré žalobca nadobudol až po vybavení jeho podnetu Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Žalobca už v júni 2008 mal k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, na základe ktorých sa zodpovednosť žalovaného javila dostatočne pravdepodobnou. Súd prvej inštancie uzavrel, že ak k úrazu došlo v júni 2007, v roku 2008 mal žalobca vedomosť o miere poškodenia po ustálení zdravotného stavu a v júni 2008 mal k dispozícii aj informácie o okolnostiach vzniku škody, na základe ktorých sa zodpovednosť žalovaného javila dostatočne pravdepodobnou, najneskôr od 01.01.2009 začala plynúť subjektívna premlčacia doba. Keďže nároky boli uplatnené žalobou zo dňa 03.06.2011, k ich uplatneniu došlo až po jej uplynutí a tieto nároky sú premlčané.

1.3 Vzhľadom na rozsah vykonaného dokazovania sa však súd prvej inštancie zaoberal i splnením predpokladov náhrady škody. K tomu uviedol, že jedným zo základných predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu je, okrem porušenia právnej povinnosti, existencie škody a zavinenia, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Tento predpoklad musí byť splnený bez ohľadu na to, či ide o povinnosť k náhrade škody vyvodzovanú zo zodpovednosti založenej na princípe zavinenia alebo na základe objektívnej zodpovednosti. Existencia tohto predpokladu je nevyhnutná aj vtedy, ak sa uplatňuje škoda spôsobená na zdraví. Príčinná súvislosť znamená, že medzi protiprávnym úkonom na strane jednej a škodou na strane druhej existoval vzťah príčiny a následku. V prejednávanej veci vznik škody na zdraví u žalobcu nebol medzi účastníkmi konania sporný. Spornou medzi účastníkmi bola existencia príčinnej súvislosti ako základného predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu. Samotná existencia nesprávneho postupu ešte nezakladá právnu zodpovednosť poskytovateľa voči pacientovi - tá vzniká až v prípade, ak je následkom tohto nesprávneho postupu škoda na pacientovom zdraví. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti, nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna

kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita), alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne, či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. Podľa tvrdenia žalobcu nesplnením povinnosti žalovaného uskutočniť potrebný operačný zákrok včas a povinnosti oznámiť nemožnosť uskutočnenia takéhoto operačného zákroku so súbežným informovaním žalobcu o možnosti vykonania potrebného operačného zákroku v inom zdravotníckom zariadení, vznikla žalobcovi škoda na zdraví. Ako konštatoval ustanovený znalec, vykonanie skoršieho operačného zákroku mohlo síce viesť k zlepšeniu funkcie pravej ruky u žalobcu, ale tento benefit nie je možné kvantifikovať, keďže rozsah a stupeň poranenia periférnych nervov aj napriek skorej a správnej liečbe zanechávajú závažné trvalé následky a mohlo tak dôjsť k identickému funkčnému výsledku. Nemožno preto konštatovať, že konanie žalovaného bolo bezprostrednou a priamou príčinou nezlepšenia zdravotného stavu žalobcu a jeho trvalého poškodenia. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že v predmetnej veci absentuje minimálne jeden z kumulatívnych zodpovednostných predpokladov (vzhľadom na jeho absenciu skúmanie splnenia ďalších predpokladov už nebolo potrebné). Nakoľko nie je daný základ uplatneného nároku, a to zodpovednosť žalovaného za škodu na zdraví a za neoprávnený zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti, je uplatnený nárok v celom rozsahu nedôvodný.

2.1 Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu s tým, že jeho odvolanie smeruje do časti rozsudku o zamietnutí žaloby na náhradu škody 76.610 eur s úrokom z omeškania a o zamietnutí žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v rozsahu sumy 150.000 eur (pozn. odvolacieho súdu: pred súdom prvej inštancie uplatňoval žalobca titulom nemajetkovej ujmy sumu 300.000 eur; keďže v odvolaní výslovne uviedol, že napáda zamietajúci výrok rozsudku len v rozsahu sumy 150.000 eur, znamená to, že zamietnutie žaloby čo do ďalších 150.000 eur nebolo napadnuté odvolaním a nadobudlo právoplatnosť). Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že napadnutý rozsudok považuje za nesprávny, založený na nesprávnych skutkových zisteniach a na nesprávnom právnom posúdení, namietal tiež absenciu odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy, kde sa súd prvej inštancie týmto nárokom nezaoberal ani vo vzťahu k posúdeniu námietky premlčania, ani vo vzťahu k posúdeniu existencie základu tohto nároku. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa zaoberal vznesenou námietkou premlčania len vo vzťahu k náhrade škody z hľadiska uplynutia subjektívnej premlčacej doby, avšak pri premlčaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy subjektívna premlčacia doba žiadna neplynie a takýto nárok sa podľa ustálenej súdnej praxe môže premlčať vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, pričom pre začiatok plynutia takejto všeobecnej premlčacej doby platia iné pravidlá ako pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku na náhradu škody. Prečo by mal byť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch premlčaný, sa nemožno z odôvodnenia napadnutého rozsudku dozvedieť. Rovnako sa súd prvej inštancie zaoberal len splnením zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody a vôbec sa nezaoberal posúdením predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Takýto postup súdu zakladá podľa žalobcu vadu konania v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

2.2 Vo vzťahu k nároku na náhradu škody na zdraví žalobca uviedol, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o začatí plynutia subjektívnej premlčacej doby v tom zmysle, že žalobca sa mohol o tom, kto za škodu zodpovedá, dozvedieť už v júni 2008, kedy bol hospitalizovaný na Neurochirurgickej klinike Fakultnej nemocnice S. B. v V.. Žalobca sa v tomto zdravotníckom zariadení dozvedel nanajvýš, že taký operačný zákrok aký mu bol vykonaný, bolo potrebné z hľadiska dosiahnutia čo najlepších výsledkov vykonať už skôr, avšak z takejto informácie ešte nemohol nadobudnúť vedomosť o tom, že žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi pochybil a nepostupoval v súlade s ustanovením § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z., teda lege artis. Takúto vedomosť mohol žalobca objektívne a riadne nadobudnúť až z listu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 09.04.2010 - až doručením tohto listu žalobcovi sa žalobca mohol v miere zodpovedajúcej istote a presvedčeniu žalobcu dozvedieť o osobe škodcu, teda o tom, kto za škodu zodpovedá. Úvaha súdu prvej inštancie, že by sa žalobca mohol o tom dozvedieť sám už z vyjadrení lekárov v zdravotníckom zariadení v V. podľa žalobcu nemá racionálny základ v riadnom hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania a v ich riadnom právnom posúdení. Navyše aj o výške škody na zdraví za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia sa žalobca mohol objektívne dozvedieť až z lekárskeho posudku, ktorý si dal žalobca vyhotoviť po zistení výsledkov šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, a ktorý bol vyhotovený

dňa 20.09.2010. Podľa žalobcu zákon vyžaduje dokonanie stavu vedomia poškodeného reálnym nadobudnutím vedomosti o skutočnostiach definovaných v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo znamená, že nestačí len možnosť, či pravdepodobnosť získania tejto vedomosti, ale poškodený musí uvedenými vedomosťami reálne disponovať. Z týchto dôvodov uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody nemôže byť premlčaný a súd prvej inštancie dospel v tomto smere k nesprávnemu právnemu záveru. Rovnako nesprávne založil súd prvej inštancie neexistenciu základu nároku žalobcu na závere o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a následkom na zdraví žalobcu. Podľa žalobcu bolo nepochybne preukázané, že žalovaný nepostupoval pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi správne a v súlade s ustanovením § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. Tiež bolo nepochybne preukázané, že u žalobcu nastal trvalý a nemenný stav poškodenia jeho zdravia. O týchto dvoch predpokladoch zodpovednosti žalovaného za škodu nevylovil prakticky žiadne pochybnosti ani súd prvej inštancie. Spornou zostala existencia príčinnej súvislosti. Podľa žalobcu z vykonaného znaleckého dokazovania v zmysle znaleckého posudku č. 14/2014 znalca J. U. vyplynulo okrem iného aj to, že žalovaný mal ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti žalobcovi ponúknuť operačnú revíziu poškodených nervov v čase do 6 mesiacov od úrazového poškodenia, že žalovaný mohol previesť kroky, ktoré mohli potenciálne znížiť rozsah trvalých následkov úrazu žalobcu, a že vykonanie skoršieho operačného zákroku, zameraného na rekonštrukciu nervov (n.medianus a n.ulnaris), mohlo viesť k zlepšeniu funkcie pravej ruky u žalobcu, a že z medicínskeho hľadiska je možné konštatovať, že skorší operačný zákrok by žalobcovi priniesol aspoň nádej na lepší výsledok. Teda, ak z výsledkov vykonaného znaleckého dokazovania vyplynulo, že pri riadnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti žalovaným pre žalobcu mohlo dôjsť k zlepšeniu zdravotného stavu žalobcu, avšak nemožno určiť rozsah tohto zlepšenia, pričom v súčasnosti už absenciu zdravotnej starostlivosti, poskytnutej v príslušnom čase, nemožno nahradiť a zlepšiť tak stav pravej ruky žalobcu, tak podľa žalobcu medzi protiprávnym konaním žalovaného, spočívajúcim v neposkytnutí riadnej zdravotnej starostlivosti a následkom na zdraví žalobcu, spočívajúcim v trvalom poškodení jeho pravej ruky, je daná príčinná súvislosť. Na záver o existencii príčinnej súvislosti podľa žalobcu postačuje zistenie, že ak by zo strany žalovaného bola zdravotná starostlivosť poskytnutá riadne, mohol byť súčasný zdravotný stav žalobcu lepší. Skutočnosť, že by sa tak ani pri riadnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti nemuselo stať, nie je podľa žalobcu podstatná, keďže žalovaný sa zjavne ani nepokúsil žalobcovi riadnym poskytnutím zdravotnej starostlivosť pomôcť k zlepšeniu jeho zdravotného stavu. Bolo by neprípustné, aby sa poskytovateľ zdravotnej starostlivosti zbavil zodpovednosti za škodu len na základe toho, že síce opomenul vykonať zdravotnícky výkon, ktorý vykonať bolo potrebné, avšak nemožno s istotou urobiť záver, že by neopomenutie zdravotníckeho výkonu malo za následok zlepšenie stavu pacienta.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s výrokom aj s odôvodnením napadnutého rozsudku. Súd správne rozhodol, že nárok uplatnený žalobcom bol v čase podania žaloby premlčaný a tiež, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o tvrdenie, že konanie žalovaného bolo v príčinnej súvislosti so škodou, na ktorú poukazuje. Súd pritom vychádzal zo záverov znaleckého posudku, proti ktorému žalobca nenamietal a nenavrhol vykonanie kontrolného znaleckého posudku, ani iných dôkazov.

4. Intervenient v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že k námietkam žalobcu, týkajúcim sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, sa vyjadrovať nebude, nakoľko nemajetková ujma nie je krytá poistnou zmluvou uzavretou medzi ním a žalovaným. Pokiaľ ide o tú časť napadnutého rozsudku, ktorou súd rozhodol o náhrade škody na zdraví, intervenient považuje rozsudok za správny a plne s ním súhlasí. Trvá na tom, že nie je daná zodpovednosť žalovaného za škodu na zdraví žalobcu. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou síce vo svojom rozhodnutí konštatoval, že zdravotná starostlivosť žalovaného nebola lege artis, takéto konštatovanie však bez ďalších tvrdení nezakladá zodpovednosť žalovaného. Príčinná súvislosť medzi liečebným postupom, ktorý nebol lege artis a škodou na zdraví pacienta, musí byť postavená naisto a dôkazné bremeno o tvrdenej príčinnej súvislosti je na žalujúcej strane (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25Cdo/168/2003). Z vykonaného dokazovania podľa intervenienta vyplynulo, že včasná operácia by nemala zásadný vplyv na zdravotný stav žalobcu, nakoľko aj pri skorej a správnej liečbe zanechávajú poranenia periférnych nervov v takom rozsahu, ako utrpel žalobca, závažné následky. Žalovaný by mohol zodpovedať len v takom rozsahu, v akom by bolo jednoznačne preukázané, že pri včasnom operačnom zákroku by s úplnou istotou došlo k zlepšeniu zdravotného stavu, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Toto však v konaní preukázané nebolo. Intervenient doplnil, že trvá aj na vznesenej námietke premlčania.

Bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia možno hodnotiť, akonáhle je zdravotný stav poškodeného ustálený. Bodové hodnotenie si žalobca mohol dať vypracovať už skôr, keď už dňa 15.01.2008 bol jeho zdravotný stav natoľko ustálený, že ho Sociálna poisťovňa označila za občana s ťažkým zdravotným postihnutím. Rozsah poškodenia zdravia žalobcu existoval a žalobca ho subjektívne aj pociťoval už v tom čase bez ohľadu na rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Z bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, z ktorého žalobca vychádzal a vyčísľoval žalovanú sumu, vyplýva, že si uplatňoval náhradu škody, ktorá vznikla pri úraze zo dňa 17.06.2007, nie neskôr v dôsledku zdravotnej starostlivosti poskytnutej žalovaným. Intervenient poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 35/2008 a k tomu uviedol, že už v čase hospitalizácie vo Fakultnej nemocnici S. B. v V. 11.06.2008 mal žalobca dostatok informácií na to, aby sa zodpovednosť žalovaného javila ako pravdepodobná. Pritom nie je potrebné rozhodnutie štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy na to, aby sa poškodený dozvedel o osobe škodcu.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v časti o náhradu škody na zdraví potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a v časti o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 .

6. Pokiaľ ide o sumu 76.610 eur, ktorej zaplatenie uplatňoval žalobca titulom náhrady škody na zdraví, žalobca odvolaním v podstate napáda právne posúdenie súdu prvého stupňa týkajúce sa začatia plynutia premlčacej doby a príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a škodou na zdraví žalobcu. Žalobca nenamietal ustálenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, v zmysle ktorého žalobca bol po ťažkom úraze v podpazuší pravej ruky, ktorý utrpel dňa 17.06.2007 v dôsledku pádu do skleníka, urgentne operovaný na oddelení úrazovej chirurgie Fakultnej nemocnice I.. Dňa 05.10.2007 žalobca telefonicky požiadal o konzultáciu v súvislosti so závažným poranením nervovocievneho systému pravej hornej končatiny špecialistu Neurochirurgickej kliniky FNsP O. (t. j. žalovaného zdravotníckeho zariadenia) P.. Q.. B. Q., D.. Táto konzultácia sa uskutočnila dňa 10.10.2007. P.. Q. objednal žalobcu na ďalšie vyšetrenie v termíne o jeden mesiac a na tlačive žiadanky od Fakultnej nemocnice I. uviedol, že odporúča operáciu - revíziu terminálnych vetiev, avšak pacient s operačným riešením zatiaľ nesúhlasí. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie uvádzal, že nie je pravda, že by bol jednoznačne odmietol operačný zákrok, len od lekára požadoval vysvetlenie rizík, ktoré mu vysvetlené neboli. Toto tvrdenie však žalobca nijako nepreukázal a súd prvej inštancie naň neprihliadal. Z tvrdenia žalobcu, ktoré je zhodné s vyjadrením žalovaného, uvedeným v rozhodnutí Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. ZS 102/00004/2010 z 26.7.2010 (rozhodnutie o uložení pokuty 300 eur), však vyplýva, že po tom, čo žalobca zmenil postoj k operácii, sa uskutočnili vo FNsP O. ďalšie tri konzultácie, z ktorých nebol vyhotovený záznam, a to v období od novembra 2007 do januára 2008. Na poslednej z nich, dňa 15.01.2008, bol žalobca informovaný, že je nutné vykonať operačný zákrok - rekonštrukciu terminálnych nervových vetiev s upozornením, že samotná operácia môže existujúci stav ešte zhoršiť, a že dokonca môže prísť aj o ruku. S operáciu súhlasil, na základe čoho bol zapísaný do poradovníka na operáciu. V máji 2008 sa žalobca obrátil so žiadosťou o konzultáciu na Neurochirurgickú kliniku Fakultnej nemocnice s poliklinikou O. O., kde ho primár kliniky Q.. E. V., V.. informoval, že jediným východiskom pre zlepšenie zdravotného stavu je rekonštrukcia poškodených nervových zväzkov, pričom zároveň povedal, že takáto operácia v Slovenskej republike nebola ešte uskutočnená a ponúkol mu, že zistí možnosť vykonania takejto operácie v Českej republike. Napokon bol objednaný na operáciu na Neurochirurgickej klinike Fakultnej nemocnice S. B. v V., ktorá sa uskutočnila dňa 11.06.2008. Po tejto operácii došlo už len k čiastočnému zlepšeniu hybnosti pravej ruky žalobcu. Následne žalobca v rámci pooperačnej liečby absolvoval v dňoch 24.09. až 05.11.2008 rehabilitačnú liečbu v Národnom rehabilitačnom centre S. a potom rehabilitáciu vo Fakultnej nemocnici I.. Žalobca podal listom zo dňa 12.11.2009 podnet na preskúmanie postupu FNsP O. na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Tento podnet bol vybavený oznámením úradu č. PO 1956/2009/100 zo dňa 09.04.2010 o výsledku šetrenia podania a rozhodnutím o uložení pokuty vo výške 300 eur žalovanému. 7. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že pre začiatok plynutia premlčacej doby nie je podstatné, kedy sa žalobca dozvedel o výsledku konania Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ale kedy sa dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom vedomosť poškodeného o subjekte zodpovednom za škodu

nemusí mať intenzitu nespochybniteľnej istoty, postačuje, že povinný mal informácie, na základe ktorých si mohol urobiť dostatočný úsudok o tom, kto za škodu zodpovedá - práve od okamihu, keď takéto informácie získa, sa poškodený začína rozhodovať, či chce alebo nechce uplatňovať svoj nárok na náhradu škody súdnou cestou. Pokiaľ chce svoje rozhodovanie podoprieť stanoviskom iných fyzických alebo právnických osôb (či už znalca, ktorému sám zadá vyhotovenie posudku, alebo aj Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou), je to vecou poškodeného, avšak na plynutie premlčacej doby to nemá žiaden vplyv. Napokon konanie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nie je podmienkou uplatňovania náhrady škody v civilnom súdnom konaní, a ak by sa mal začiatok plynutia premlčacej doby viazať na zistenia Úradu, mohol by poškodený prakticky bez obmedzenia odkladať uplatnenie svojich nárokov na súde, čo by rozhodne nebolo v súlade s podstatou premlčania, ktorou je zachovanie princípu právnej istoty aj pre druhú stranu právneho vzťahu (dlžníka, resp. v tomto prípade škodcu). V preskúmavanej veci žalobca sám v žalobe uviedol, že pri jeho príjme na operáciu vo Fakultnej nemocnici S. B. v V. sa lekári pozastavili nad tým, prečo sa k nim dostal na operáciu až rok po úraze a vyslovili názor, že ak by k operácii došlo skôr, už po zregenerovaní cievneho a žilového krvného systému, mohol byť žalobca už v čase operácie zdravotne v poriadku a bez následkov zdravotného postihnutia. Keďže to žalobca uviedol v žalobe, je zjavné, že nešlo len o diskusiu medzi lekármi, ale že lekári túto informáciu povedali žalobcovi. Napokon aj v prepúšťacej správe Neurochirurgickej kliniky Fakultnej nemocnice S. B. v Prahe zo dňa 23.06.2008, ktorú mal žalobca k dispozícii (sám ju predložil súdu prvej inštancie), je uvedené, že od úrazu už uplynul jeden rok a výsledok operácie je vzhľadom k omeškaniu neistý. Najneskôr 23.06.2008 teda musel mať žalobca vedomosť, že operácia jeho pravej ruky mala byť vykonaná skôr. To, že za to zodpovedá FNsP O., muselo byť žalovanému zrejmé, keďže práve tam ho takmer pol roka predtým zapísali do poradovníka na operáciu, ale neoperovali (a ešte tri mesiace pred zapísaním do poradovníka ho len sledovali).

8. K druhému predpokladu začatia plynutia premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda k ustáleniu času, kedy sa žalobca dozvedel o škode, odvolací súd uvádza, že tu treba jednoznačne rozlíšiť, o akú škodu ide. Pokiaľ by išlo o náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa lekárskeho posudku Q.. E. V., V.. zo dňa 20.09.2010, bol by týmto časom čas ukončenia liečby, resp. čas, kedy bolo možné zdravotný stav žalobcu hodnotiť ako stabilizovaný. V skutočnosti však uvedený lekársky posudok o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 20.09.2010 nehodnotí bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku nesprávneho postupu žalovaného, ale v dôsledku samotného úrazu, ktorý žalobca utrpel bez zavinenia žalovaného (bližšie k tomu viď nižšie, bod 9 o príčinnej súvislosti). Toho si bol vedomý aj žalobca, keď vo vyjadrení k znaleckému posudku (písomné podanie zo dňa 19.03.2015, č.l. 183) uviedol, že vyčíslenie škody prostredníctvom lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 20.09.2010 „má len podporný charakter, pretože v žiadnej zákonnej norme neexistuje ustanovený postup pre vyčíslenie nárokov na odškodnenie občana, ktorému nebola zdravotníckym zariadením poskytnutá akútna následná zdravotná starostlivosť v poúrazovom období“. Pokiaľ žalobca uplatňoval náhradu škody na zdraví síce vo výške, ktorú vyčíslil na základe lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia (ktorých príčinou bol úraz žalobcu, nie nesprávna zdravotná starostlivosť žalovaného), avšak v žalobe uviedol, že mu „v dôsledku porušenia právnej povinnosti žalovaného vznikla škoda na zdraví spočívajúca v trvalom obmedzení hybnosti jeho pravej hornej končatiny, ktorý nepriaznivý zdravotný stav mohol byť pri včasnom operačnom zákroku odstránený celkom alebo v podstatnej časti“ (č.l. 6), je zrejmé, že časom, kedy sa žalobca dozvedel o škode, je dátum, keď bolo už možné jeho zdravotný stav považovať za ustálený v tom zmysle, že hybnosť jeho pravej hornej končatiny je obmedzená trvalo (teda nezvratne). Tento dátum nevyplýva ani z lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 20.09.2010, ani zo znaleckého posudku znaleckej organizácie J. U. zo dňa 14.12.2014. Týmto dňom nemôže byť ani deň, keď Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny I. uznal žalobcu za občana s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou funkčnej poruchy 50 % (15.01.2008) a ani deň, keď ho Sociálna poisťovňa uznala za invalidného (28.01.2008), keďže v priebehu roka 2008 bol žalobca operovaný v V. (11.06.2008) a následne absolvoval rehabilitáciu v S. (24.09. - 05.11.2008), pričom v správe Národného rehabilitačného centra S. z 05.11.2008 (č.l. 18) sa uvádza, že „po absolvovaní rehabilitácie v trvaní 7 týždňov sa stav pacienta zlepšil čiastočne“. K ustáleniu zdravotného stavu žalobcu teda nemohlo dôjsť skôr, než dňom ukončenia rehabilitácie. Pokiaľ sa v lekárskom posudku pri hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia ako deň ukončenia liečenia žalobcu uvádza dátum 31.12.2008, mohlo by ísť o dátum, kedy už zdravotný stav žalobcu bol ustálený, avšak pre definitívne prijatie takéhoto záveru by bolo potrebné ďalšie dokazovanie (minimálne dopytom na Q.. E. V., V.., ktorý uvedený lekársky posudok vystavil). Presný dátum ustálenia zdravotného stavu

žalobcu teda nebol dokazovaním zistený, preto bol záver súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcu na náhradu škody na zdraví predčasný.

9. Napriek vyššie uvedenému považoval odvolací súd zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie sumy 76.610 eur titulom náhrady škody na zdraví za vecne správne, a to z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom, pokiaľ ide o predpoklady náhrady škody podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi konal v rozpore so zákonom, non lege artis (Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou to výslovne uviedol v rozhodnutí o uložení pokuty z 26.07.2010, č.k. ZS 102/00004/2010, resp. v oznámení žalobcovi zo dňa 09.04.2010 o výsledku šetrenia jeho podania), je tiež zjavné, že žalobcovi vznikla škoda na zdraví. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie v tom, že škoda na zdraví, tak ako jej náhradu uplatňoval žalobca v tomto konaní (nárok na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia na základe lekárskeho posudku Q.. E. V., V.. v celkovej výške 76.610 eur) nebola v príčinnej súvislosti s nezákonným postupom žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi. Táto škoda na zdraví v skutočnosti vznikla žalobcovi v dôsledku jeho úrazu (pádu do skleníka), nie v dôsledku konania žalovaného. Odvolací súd však považuje za potrebné konštatovať, že v dôsledku konania žalovaného - nesprávneho postupu pri liečbe žalobcu (a teda v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného) mohlo dôjsť k vzniku škody na zdraví žalobcu spočívajúcej v nemožnosti zlepšenia jeho zdravotného stavu, žalobca však neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o výšku tejto škody na zdraví, pričom ustálenie výšky škody je takisto nevyhnutným predpokladom náhrady škody. Pokiaľ žalobca uviedol, že vyčíslenie škody prostredníctvom lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 20.09.2010 „má len podporný charakter, pretože v žiadnej zákonnej norme neexistuje ustanovený postup pre vyčíslenie nárokov na odškodnenie občana, ktorému nebola zdravotníckym zariadením poskytnutá akútna následná zdravotná starostlivosť v poúrazovom období“, odvolací súd k tomu uvádza, že výška škody je okolnosťou, ktorú je potrebné v súdnom konaní preukázať, pričom dôkazné bremeno je na strane žalobcu. Obvykle sa výška škody dokazuje odborným posúdením, prípadne znaleckým dokazovaním. V preskúmavanej veci bolo vykonané znalecké dokazovanie, avšak znalecká organizácia J. U. v znaleckom posudku č. XX/ XXXX uviedla, že z medicínskeho hľadiska nie je možné kvantifikovať, aký benefit by skorý a správne načasovaný operačný zákrok priniesol, pričom žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nežiadal doplnenie dokazovania, prípadne kontrolný znalecký posudok (aj keď žalobca vo vyjadrení k znaleckému posudku uviedol, že tento záver znaleckej organizácie je v rozpore s odbornými prácami samotného P.. Q., kde vyčísľuje percentuálne výsledky operácií a ich percentuálnu úspešnosť vo vzťahu k návratu funkčnosti ruky, relevantný návrh na doplnenie dokazovania nepodal).

10. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a bolestným a sťažením spoločenského uplatnenia žalobcu podľa lekárskeho posudku Q.. E. V., V.., a pokiaľ žiadal náhradu škody na zdraví spočívajúcej v neobnovení (resp. v neúplnom obnovení) funkčnosti ruky, neuniesol dôkazné bremeno o výške tejto škody. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 76.610 eur titulom náhrady škody na zdraví, potvrdil.

11. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd musel dať za pravdu žalobcovi, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku s týmto nárokom žalobcu dostatočne nevysporiadal. Aj keď sa v právnej teórii objavujú aj názory, že nemajetková ujma (vrátane ujmy na osobnostných právach) patrí do rozsahu definície pojmu „škoda“ v širšom význame, z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie tieto pojmy rozlišoval a zaoberal sa len náhradou škody na zdraví. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi a plynie pri nich vlastná premlčacia doba, ďalej sa zaoberal premlčaním len vo vzťahu k náhrade za bolesť a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Podobne vo vzťahu k predpokladom náhrady škody síce súd prvej inštancie konštatoval, že pre posúdenie vzniku nároku pacienta na náhradu škody na zdraví a na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nevyhnutné zistiť, či poskytovateľ zdravotnej starostlivosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti postupoval správne (teda lege artis), avšak ďalej sa zaoberal už len škodou na zdraví. Zmätočne vyznieva aj záver odôvodnenia, keď v ňom súd prvej inštancie uvádza, že „vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku sa stotožnil s námietkou odporcu o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi vznikom škody na zdraví navrhovateľa a neposkytnutím zdravotnej starostlivosti navrhovateľovi...“ - teda tam sa uvádza len škoda na zdraví, avšak súčasne z toho súd

prvej inštancie odvodil, že „nie je daný základ uplatneného nároku, a to zodpovednosť odporcu za škodu na zdraví a za neoprávnený zásah do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti“. Záver súdu prvej inštancie, že nie je daná zodpovednosť žalovaného za neoprávnený zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti, nie je teda v odôvodnení rozsudku dostatočne zdôvodnený. Právo na riadne odôvodnenie rozsudku je považované za súčasť práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) , pričom tento nedostatok nie je možné napraviť v odvolacom konaní, vzhľadom na potrebu zachovania dvojinštančnosti rozhodovania, preto odvolací súd napadnutý rozsudok v časti o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 .

12. V ďalšom konaní súd prvej inštancie právne posúdi, či došlo k premlčaniu nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy (pričom v prípade potreby doplní dokazovanie), a ak dospeje k záveru, že nárok nie je premlčaný, posúdi tiež naplnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu. Prihliadne pritom na oznámenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou adresované žalobcovi č. V. XXXX/XXXX/XXX zo dňa 09.04.2010 o výsledku šetrenia podania, podľa ktorého žalobcovi nebola v príslušnom období na Neurochirurgickej klinike FNsP O., nemocnica S. poskytnutá adekvátna zdravotná starostlivosť v súlade s platnými právnymi predpismi a tiež na závery znaleckého posudku znaleckej organizácie J. U., podľa ktorej síce operačná revízia poškodených nervov v čase do 6 mesiacov od úrazového poškodenia nemusela zlepšiť zdravotný stav žalobcu (v dôsledku čoho nie je možné kvantifikovať, aký benefit by správne načasovaný operačný zákrok priniesol), avšak „poskytovateľ zdravotnej starostlivosti mohol previesť kroky, ktoré mohli potenciálne znížiť rozsah trvalých následkov úrazu žalobcu“ a „skorší operačný zákrok by žalobcovi priniesol aspoň nádej na lepší výsledok“ (podobne podľa vyššie citovaného oznámenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou „tým, že rekonštrukcia dvoch dôležitých poškodených nervov pravej hornej končatiny nebola dohliadaným pracoviskom realizovaná/zabezpečená v skoršom termíne, neboli vytvorené vhodnejšie podmienky pre regeneráciu a prípadné aspoň čiastočné zlepšenie funkcie pravej ruky“). Aj keď podľa znaleckého posudku nemožno prípadný benefit včasnej operácie kvantifikovať, teda nemožno ani vyčísliť výšku škody na zdraví, ktorá bola v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného, je potrebné, aby súd prvej inštancie posúdil, či odopretie „nádeje na lepší výsledok“, resp. „vytvorenie vhodnejších podmienok pre regeneráciu“, aj keď s neistým výsledkom, nepredstavovalo zásah do osobnostných práv žalobcu a prípadne tiež mieru zodpovednosti samotného žalobcu za tento stav.

13. Keďže súd prvej inštancie nerozhodoval o trovách konania a odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne zrušil, podľa § 396 ods. 3 rozhodne o trovách konania vrátane trov odvolacieho konania súd prvej inštancie. 14. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .