Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/173/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobkyne: T. F., rod. J., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX, štátna občianka SR, právne zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 1.184,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 42C/217/2016-104 zo dňa 28.11.2016, takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.184,26 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1.184,26 Eur od 144.05.2016 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na ust. § 52, § 451 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, ust. zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľa, § 517 OZ, § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 107 a vykonané dokazovanie, konštatoval nasledovné skutkové a právne závery : Žalobkyňa a žalovaná uzavreli individuálne špecifikované zmluvy o úvere, na základe ktorých žalovaná poskytla žalobkyni úver s úverovým rámcom pri zmluve č. 501600075 zo dňa 22.11.2010 vo výške 600,- Eur zvýšeným o príslušný poplatok vo výške 576,- Eur a pri zmluve č. 501600091 zo dňa 06.12.2010 vo výške 250,- Eur zvýšeným o príslušný poplatok vo výške 242,- Eur. Poskytnuté sumy sa žalobkyňa zaviazala splácať mesačne pri zmluve č. 501600075 vo výške 98,- Eur v 12 mesačných splátkach počnúc dňom 25.12.2010 a pri zmluve č. 501600091 zo dňa 06.12.2010 vo výške 41,- Eur v 12 mesačných splátkach počnúc dňom 25.12.2010. Z poskytnutých splátkových kalendárov k uvedeným zmluvám je zrejmé, že žalobkyňa postupnými platbami uhradila k zmluve č. 501600075 zo dňa 22.11.2010 s úverovým rámcom 600,- Eur celkovo sumu 1.272,- Eur a k zmluve č. 501600091 zo dňa 06.12.2010 znejúcej na 250,- Eur celkovo sumu 762,26 Eur. Právny zástupca žalobkyne vyzval výzvou na vrátenie plnenia prijatého bez právneho dôvodu zo dňa 11.05.2016 žalovanú na vrátenie sumy 1.184,26 Eur, predstavujúcej bezdôvodné obohatenie v lehote do 13.05.2016. Vo výzve uviedol, že v predmetných zmluvách absentoval údaj o druhu spotrebiteľského úveru, dobe trvania spotrebiteľského úveru a termíne konečnej splatnosti úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a RPMN v dôsledku čoho sa stal úver bezúročným a bez poplatkovým a na strane žalovanej tak došlo k bezdôvodnému obohateniu v uplatňovanej výške, keďže žalobkyňa plnila formou dobrovoľných platieb celkovo sumu 1.272,- Eur zo zmluvy o úvere č. 501600075 a sumu 762,26 Eur zo zmluvy o úvere č. 501600091. Preskúmaním obsahu jednotlivých zmlúv vrátanie preskúmania predložených splátkových kalendárov súd zistil, že vo všetkých predložených zmluvách o spotrebiteľskom úvere absentujú obligatórne náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. a), f), i), j), k), l), v dôsledku ktorej absencie sa poskytnuté spotrebiteľské úvery považujú za bezúročné a bez poplatkov v súlade s ust. § 11 ods. 1 cit. zákona. Keďže poskytnuté úvery sa považujú za bezúročné a bez poplatkov už v dôsledku absencie jednej obligatórnej náležitosti vyžadovanej citovaným zákonom, súd pre rozhodnutie vo veci, resp. pre rozhodnutie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetných spotrebiteľských úverov nepovažoval za nevyhnutné sa bližšie zaoberať dôvodmi uvádzanými v súvislosti s absenciou uvedenia RPMN a ďalšími namietanými skutočnosťami ohľadne náležitostí predmetných spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ ide o preukázanie naliehavého právneho záujmu na určenie zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov, v danom prípade nejde o určovaciu žalobu v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP, ale o žalobu na plnenie v zmysle § 137 písm. a) CSP, čo samo o sebe naliehavý právny záujem vylučuje. Vzhľadom k vyššie uvedenému žalovanej tak nemohol vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie akýchkoľvek úrokov alebo poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez právneho dôvodu vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie. Pri zisťovanie rozsahu bezdôvodného obohatenia súd vychádzal zo splátkových kalendárov predložených žalovanou dňa 02.09.2016. Žalobkyňa preplatila žalovanej sumu 1.184,26 Eur, ktorá predstavuje rozsah bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, resp. majetkový prospech na strane žalovanej získaný plnením bez právneho dôvodu, ktorý je žalovaná povinná v zmysle § 451 žalobkyni vydať. Žalobkyni vzniklo právo aj na úroky z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 v spojení s ust. § 3 ods. 1 v znení účinnom do 31.01.2013 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. a zároveň na § 10c uvedeného nariadenia vlády s účinnosťou od 01.02.2013. Žalobkyňa si uplatnila úroky z omeškania od 14.05.2016. Za kvalifikované požiadanie súd považuje predžalobnú výzvu zo dňa 11.05.2016 adresovanú žalovanej, v ktorej bola na splnenie dlhu stanovená lehota do 13.05.2016, a teda žalovaná sa mohla dostať do omeškania najskôr dňa 14.05.2016. Žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1.184,26 Eur od 14.05.2016 do zaplatenia. Výška základnej úrokovej sadzby ECB v období od 16.03.2016 do súčasnosti vo výške 8,00% ročne. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany žalovanej súd uviedol, že bezdôvodné obohatenie sa premlčuje v objektívnej premlčacej dobe, ktorá je 3-ročná a v prípade, ak ide o úmyselne získané bezdôvodné obohatenia, v 10-ročnej dobe plynúcej odo dňa, keď k nemu došlo a súčasne v 2- ročnej subjektívnej premlčacej dobe plynúcej odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že k bezdôvodnému obohateniu došlo a kto sa na jeho úkor obohatil. Vzťah uvedených kombinovaných lehôt je taký, že uplynutím ktorejkoľvek z nich sa právo premlčí. Ak sa premlčania dlžník dovolá, nemožno premlčaný nárok veriteľovi priznať. Ako na to správne poukázal zástupca žalobkyne, pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná preukázaná a nielen predpokladaná vedomosť, teda taká, kedy sa žalobkyňa dozvedela také skutočnosti, ktoré jej umožnili uplatniť právo žalobou na súde. Žalobkyňa sa mala dozvedieť o bezdôvodnom obohatení od svojho právneho zástupcu, ktorý pri prvej porade ju informoval o tom, že úvery na základe zmlúv uzavretých so žalovanou sú preplatené 08.04.2016, kedy žalobkyňa udelila právnemu zástupcovi aj plnú moc. V danom prípade platí, z dôvodov, ktoré uvádzal zástupca žalobkyne, a ktoré si súd v celom rozsahu osvojuje, 10-ročná objektívna premlčacia doba, keďže súd považuje žalovanou na úkor žalobkyne získané bezdôvodné obohatenie za také, ktoré vzniklo úmyselným konaním žalovanej. Poukázal na argumenty vychádzajúce z rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.12.2011 sp. zn. 7Co/84/2011, podľa ktorého dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať RPMN sa nedá hodnotiť inak, ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Uvedený záver je umocnený tým, že hoci povinnosť uvádzať výšku RPMN v zmluvách u spotrebiteľských úveroch bola daná už od účinnosti Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď žalovaná už pred jeho účinnosťou mala v predmete podnikania poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, ignorovala svoju povinnosť v ňou formulovaných zmluvách, ktoré uzatvárala s jednotlivými klientmi, spotrebiteľmi, uvádzať výšku RPMN ako o tom svedčí aj úverová zmluva, ktorú uzavrela so žalobkyňou, hoci ako podnikateľský subjekt v oblasti poskytovania úverov bankovým spôsobom mala pri výkone tejto svojej podnikateľskej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou v súlade s dobrými mravmi, dodržiavajúc všeobecné záväzné právne predpisy dopadajúce na danú oblasť podnikania. Výška v danom prípade dojednanej odplaty za ňou poskytnuté plnenie vo forme úveru v prospech žalobkyne, ktorý mal byť žalobkyňou vrátený v priebehu 12 mesiacov predstavoval 96% (96,8%) z istiny úveru a takto vysoká odplata - navýšenie nemožno v kontexte výšky krátkodobých úverov poskytovaných bankami v čase uzavretia úverovej zmluvy označiť inak ako za neprimerane vysokú až úžernícku, odporujúcu dobrým mravom (§ 3 ods. 1 . Pri hodnotení počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je nevyhnutné vychádzať z reálneho momentu, kedy sa mala žalobkyňa dozvedieť o tom, že sa žalovaný na jej úkor obohatil. Námietku premlčania vznesenú žalovanou posúdiť ako nedôvodnú. Za dôvodnú súd považoval istinu ako aj úrok z omeškania vo výške 8% ročne z priznanej pohľadávky od 14.05.2016 do zaplatenia. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval ust. § 255 a nasl. CSP. O súdnom poplatku, resp. poplatkovej povinnosti súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil, nevysporiadal sa s argumentáciou žalovaného a iba prevzal nekriticky argumentáciu žalobcu, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uvádzal, že zmluvy uzatvorené medzi stranami sporu sú zmluvami, ktoré nemožno hodnotiť ako zmluvy spotrebiteľské. Súdna prax zhodne určila použitie Obchodného zákonníka nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere. Je teda nepochybné, že zmluva o úvere sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán riadi Obchodným zákonníkom. aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka nevyhnutné ich v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Žalovaný nie je povinný dokazovať na čo v skutočnosti boli prostriedky použité a má za to, že dostatočne preukázal, že prostriedky boli vzaté za účelom zamestnania. Dňa 25.07.2011 bol podpísaný klientom dodatok k zmluve o úvere, kde dlžník jasne uviedol účel použitia poskytnutých finančných prostriedkov. Výšku 350,0 Eur mienil použiť na cestovné náklady pri uchádzaní sa o zamestnanie. Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov. Výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov považuje za primeraný, nevybočujúci z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Žalovaný je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne, vyššie oproti bankám. Čo sa týka príslušného poplatku tento v 1/3 predstavuje úrok a v 2/3 náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou. V ďalšom mám názor, že žalobca na určení bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy nemá naliehavý právny záujem. Žalobca v podanom návrhu neosvedčil, ale ani netvrdil existenciu naliehavého právneho záujmu, ktorý je základným predpokladom na prejednanie určovacej žaloby. Súd sa nevysporiadal s námietkou premlčania, ktorú žalovaný uplatnil. Je názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere s tým, že predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú.

3. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podala písomné vyjadrenie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo svojom vyjadrení uviedol, že s tvrdením žalovaného o tom, že v prejednávanom prípade sa nejedná o zmluvy o spotrebiteľom a dodávateľom nemôže súhlasiť a trvá na tom, že predmetný vzťah je vzťahom spotrebiteľským a teda na danú zmluvu sa vzťahujú ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Má za to, že právny názor žalovaného je absolútne nesprávny, a to z dôvodu, že zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva vyplýva, že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje. Na predmetné vzťahy založené zmluvou o úvere je teda nevyhnutné uplatniť ust. Zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. V predmetnom prípade ide jednoznačne o vzťah spotrebiteľský, pretože žalobca nekonal v rámci svojho zamestnania, povolania, či predmetu podnikania. Aj napriek snahe žalovaného účelovo zaradiť tento vzťah pod režim Obchodného zákonníka je nevyhnutné tento vzťah posúdiť bez ohľadu na označenie zmluvy podľa jej obsahu a nie formy, resp. nesprávne pomenovaného úkonu (zmluvy). Tento zmluvný vzťah tak v každom prípade treba subsumovať pod normy občianskeho práva. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky slúžili na účel výkonu žalobcovho povolania je zavádzajúce a účelové. Poukázal na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Žalovaný sa vyjadril, že poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcovi mal byť rozdelený v pomere 1/3 predstavujúci úrok a 2/3 náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalobca opätovne uvádza, že napáda celkovú odplatu za poskytnutý úver, ktorá v zmysle znenia samotnej zmluvy o úvere nebola nijakým spôsobom rozdelená. Upozornil na tú skutočnosť, že žiadne rozdelenie poplatkov zmluvy o úvere nevyplýva a nie je uvedené v žiadnej z relevantných častí zmluvy o úvere, ktorá bola podpísaná žalobcom. V prípade, ak by súd mal za to, že je nutné prihliadnuť na uvedené rozdelenie odplaty, poukázal na to, že aj úrok vo výške 30% by predstavoval podstatne vyššiu odplatu ako bola v sledovanom období požadovaná na finančnom trhu, a teda odplatu v rozpore s dobrými mravmi a so zákonom. Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej namieta posúdenie dohodnutej odplaty ako neprimeranej a v rozpore s dobrými mravmi. K uvedeným tvrdeniam uviedol, že tieto nie sú správne, čo vyplýva z konštantnej judikatúry ako aj priamo z ustanovení zákona. K princípu právnej istoty poukázal na jednotlivé články Civilného sporového poriadku a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ ide o neexistenciu naliehavého právneho záujmu podľa tvrdenia žalovaného k tomu žalobca uvádzal, že v predmetnom prípade ide o vydanie bezdôvodného obohatenia a nie o určovaciu žalobu. Tvrdenia žalovaného považuje za bezpredmetné. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu a zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

4. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

9. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

11. Súd prvého stupňa vec správne posúdil podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorý zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na základe spotrebiteľa.

12. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a na vyvrátenie argumentov, na ktorých odvolateľ založil svoje odvolanie, považuje odvolací súd za nevyhnutné uviesť, že pri posúdení zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd prvého stupňa správne vychádzal z toho, že v predmetnom prípade išlo medzi účastníkmi konania o uzavretie spotrebiteľskej zmluvy. Z právnej teórii civilného práva je spotrebiteľská zmluva charakterizovaná ako druh zmluvy, pre ktorú najmä zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníka, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany

- spotrebiteľa. Právny základ pre ochranu spotrebiteľa je pritom daný čl. 153 o založení Európskej únie, ktorý okrem iného zakotvuje aj povinnosť prispievať k bezpečnosti a hospodárskym záujmom spotrebiteľov na podporu ich práv na informácie, osvetu, združovanie sa, na ochranu svojich záujmov. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do nášho právneho poriadku bola implementovaná smernica EÚ č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach spotrebiteľských zmlúv (úradný vestník európskych spoločenstiev L095, 21/4/1993), pričom podľa čl. 6 bodu 1 tejto smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Zo smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vyplýva, že táto za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú zmluvu, kde spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Z ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že charakteristickým znakom spotrebiteľských zmlúv je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, pričom je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje a spravidla sú tieto zmluvy pripravené vopred vo formulároch. Demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok je uvedený v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, pričom podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľných zmluvách sú neplatné. Vychádzajúc z vyššie uvedeného správne potom prvostupňový súd určil, ktoré neprijateľné podmienky obsiahnuté v predmetnej úverovej zmluve sú neplatné. Aj odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Tak sa to stalo aj v preskúmavanej veci. 13. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácií odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. 14. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu, a preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 15. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430