Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-658-2016.pdf
PDF · 129.8 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/658/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 264 29 705, proti žalovanému: G. I., bytom O. XXX, o zaplatenie 1 584,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 5. apríla 2016, č. k. 6C/326/2013-101, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti výroku a výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Komárno (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 05. 04. 2016, č. k. 6C/326/2013-101, zastavil konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 1 584,- eur za čas od 24. 08. 2009 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 3 ods. 1, § 34, § 39, § 79 ods. 3, 4, § 372y ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. I § 75, § 5 ods. 1, 2, 3, § 33 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 3, § 12 ods. 1, § 13 ods. 1, § 14 ods. 1, § 20 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 20 ods. 1, 2, § 48 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. Zmenkový a šekový zákon a § 6 zákona č. 258/2001 Z. z., § 120 OSP, § 153 ods. 1 OSP.
3. V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na to, že žalobca sa žalobou súdu doručenou dňa 28. 03. 2013 podanou na vzorovom tlačive A podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa upravuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 1 584,- eur, zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 1 584,- eur za čas od 24. 08. 2009 do zaplatenia, ako aj 6 % ročný úrok zo zmenkovej sumy 1 584,- eur za čas od 29. 12. 2009 do zaplatenia, na tom skutkovom základe, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil žalovaný dňa 23. 04. 2009. Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Do textu zmenky bol poňatý záväzok žalovaného zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu 1 584,- eur spolu s 0,25 % denným úrokom od 24. 08. 2009 do zaplatenia. Za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom žalovaný doposiaľ z nej nič nezaplatil. Keďže zmenková suma je opatrená doložkou „bez protestu“, indosant nenechal vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou.
4. Žalobca v priebehu konania pred otvorením pojednávania podaním doručeným súdu dňa 23. 12. 2015 vzal žalobu v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 1 584,- eur späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. Súd vzhľadom na právne účinné čiastočné späťvzatie žaloby konanie o zaplatenie uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne konanie zastavil podľa § 96 ods.1 OSP.
5. Ďalej súd uviedol, že v predmetnej veci považoval za potrebné nariadiť pojednávanie, aby zistil charakter vlastného právneho vzťahu remitenta a žalovaného. Súd vykonať dokazovanie vypočutím žalobcu nemohol, pretože na pojednávanie sa nedostavil. Právny zástupca žalobcu svoju neúčasť elektronicky ospravedlnil a súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti za podmienky, že ak nebude žalovaný súhlasiť so žalobou, žiadal pojednávanie odročiť. Súd toto podanie právneho zástupcu žalobcu nepovažoval za žiadosť o odročenie pojednávania, pretože nie je v súlade s ust. § 119 OSP . Toto ustanovenie OSP nepozná pojem podmieneného súhlasu s pojednávaním bez účasti účastníka. Účastník má právo sa rozhodnúť, či sa pojednávania (na ktoré bol zákonným spôsobom predvolaný) zúčastní . Ak sa rozhodne nezúčastniť sa pojednávania, má možnosť požiadať o odročenie pojednávania aj to len pri splnení procesných podmienok podľa § 119 OSP, avšak toto ustanovenie OSP za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania nepovažuje nesúhlas protistrany so žalobou. Súd prvej inštancie vzhľadom k uvedenému pojednával v neprítomnosti strán sporu, keďže ani žalovaný sa pojednávania nezúčastnil, hoci bol riadne a včas predvolaný, svoju neúčasť neospravedlnil.
6. Súd vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že žalobca je obchodná spoločnosť registrovaná v obchodním rejstříku v Českej republike. Žalovaný dňa 23. 04. 2009 vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., sumu 1 584,- eur a zmenkový úrok 0,25 % denne od 24. 08. 2009. Predmetná zmenka bola žalovaným vystavená ako vistazmenka a bola opatrená doložkami „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“, pričom za miesto platenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Z rubovej strany zmenky vyplýva, že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., indosovala zmenku na rad žalobcu. Listina má znaky vzorového tlačiva, do ktorého boli rukou vpísané údaje: dátum a miesto vystavenia, identifikačné údaje vystaviteľa, jeho podpis. Zmenková suma vyjadrená číslom aj slovami a dátum začiatku úročenia zmenkového úroku sú v listine uvedené odlišným tlačeným písmom ako zvyšok vzorového tlačiva.
7. Vzhľadom k tomu, že v tomto konaní sa uplatňuje právo zo zmenky, súd zisťoval, či predložená zmenka je platná a či z nej pre vystaviteľa mohla vzniknúť povinnosť, ktorá zakladá uplatnené právo žalobcu. Zmenka je bezpodmienečný záväzok zmenkového dlžníka zaplatiť majiteľovi zmenky v určitý deň a na určitom mieste určitú peňažnú čiastku. Zmenkový zákon vlastnú zmenku zakotvuje ako platobný prísľub, ktorým sa vystaviteľ zaväzuje, že zaplatí v určitej lehote určitú peňažnú sumu veriteľovi (remitentovi). V právnej teórii je blankozmenka definovaná ako listina s neúplným obsahom, ktorá bola vystavená s tým, že bude dodatočne doplnená na úplnú zmenku a na ktorej doplnenie udelil zhotoviteľ nadobúdateľovi vyplňovacie právo. Prípadne ako listina, ktorá je zámerne - podľa „dohody“, vystavená v neúplnej podobe preto, aby sa po neskoršom doplnení inou osobou než tou, ktorá túto listinu vystavuje, stala zmenkou úplnou. Podstatnou podmienkou bianko zmenky je skutočnosť, že neúplnosť zmenky nevyplýva z opomenutia, ale k jej vystaveniu dochádza zámerne s tým, že jej neskoršie vyplnenie sa predpokladá. Zámer vydať bianko zmenku sa prejavuje v existencii dohody uzavretej medzi odovzdávajúcim a preberajúcim , ktorý je oprávnený na základe dohody zmenku doplniť.
8. Obsahom dohody je určenie vyplňovacieho práva, t. j. dohoda o tom, ktoré chýbajúce náležitosti zmenky sa majú doplniť a za akých podmienok, resp. určujúcich skutočností. Dohoda o vyplňovacom práve záväzne určuje, akým spôsobom, v akom rozsahu a podľa akých kritérií má byť chýbajúci obsah zmenky v budúcnosti doplnený. Vznik vyplňovacieho práva na základe iných právnych skutočností než zmluvy je pojmovo vylúčený. Vyplňovacie právo nie je právom zmenkovej povahy a ZZŠ ho osobitne neupravuje. Jeho režim podlieha všeobecnej právnej úprave obsiahnutej v OZ ktorý je pre zmenkové právo lex generalis. Zo znenia § 10 ZZŠ vyplýva, že vyplňovacie oprávnenie musí byť predmetom dohody a až uzavretím dohody o vyplňovacom oprávnení toto právo relevantne vzniká. Vzhľadom k uvedenému o platnej dohode o vyplňovacom práve možno hovoriť iba v tom prípade ak takáto dohoda spĺňa a všetky náležitosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 OZ. Preukázanie vzniku platného vyplňovacieho práva a oprávnenia remitenta doplniť žalovaným vystavenú vlastnú blankozmenku, bolo povinnosťou žalobcu, ktorý si uplatňuje právo zo zmenky, pretože je to predpoklad vzniku platnej zmenky.
9. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci. Podľa ust. § 79 ods. 3 OSP v znení účinnom od 23. 12. 2015 je žalobca v konaní, v ktorom sa uplatňuje proti žalovanému nárok zo zmenky, ktorý je fyzickou osobou, povinný opísať aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu so žalovaným, ako aj skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu jeho právnych predchodcov so žalovaným. Ak nie je dokázaný opak, platí, že nárok zo zmenky proti žalovanému, ktorá je fyzickou osobou, vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Napriek tomu, že súdu v tomto spore poučovacia povinnosť nevznikla, pretože žalobca je zastúpený advokátom, súd súčasne s predvolaním právneho zástupcu žalobcu upozornil na túto dôkaznú povinnosť žalobcu. Žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, súdu nepredložil úverovú zmluvu a okrem predloženia zmenky žiaden dôkaz ani neoznačil ani nepredložil.
10. Súd zdôraznil, že v záujme dodržania zásad ochrany spotrebiteľa OSP v znení účinnom od 23. 12. 2015 ukladá súdu povinnosť skúmať, či v rámci uplatneného nároku zo zmenky, táto nevznikla zo vzťahu so spotrebiteľom, a zaviedol tiež nové povinnosti účastníka konania v konaní, v ktorom sa uplatňuje nárok zo zmenky, a to najmä za účelom zistenia, či nejde o nedovolenú alebo nezákonne vydanú zmenku. Povinnosťou strany sporu je nielen povinnosť tvrdiť, ale aj povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Žalobca si svoju povinnosť doplniť žalobu, a to opísaním skutočnosti týkajúcich sa vlastného vzťahu, resp. pôvodného veriteľa pohľadávky so žalovaným, a zároveň preukázať, že zmenka bola vyplnená veriteľom v súlade s platnou právnou úpravou na sumu zodpovedajúcu zákonnému limitu, nesplnil. Procesným dôsledkom nesplnenia dôkaznej povinnosti je, že súd žalobu (v časti ,v ktorej tá nebola vzatá späť) zamietol.
11. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 OSP a v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože ich nevyčíslil a ani ich náhradu si neuplatnil.
12. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a vyhoveô žalobe v celom rozsahu. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, strane sporu sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
13. Argumentoval, že súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s úverovou zmluvou a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a ani žalovaný však takéto dokazovanie nenavrhli. Podľa § 120 OSP dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Sb., dokázal svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme obsahu zmenky zo strany žalovanému neboli vznesené námietky, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci preto súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. V danom konaní súd svoj postup vôbec nezdôvodnil. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Žalovaný mohol v zmysle čl. 5 ods. 3 a ods. 6 nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval, svojím konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval okruh dotazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil žalovaného v tomto konaní. Súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou Pohotovosť, s. r. o., uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej,
že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania, je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jednej zo strán sporu. Súd tieto nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Žalovaný, ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Ak súd svoje rozhodnutie založil na týchto nesporných skutočnostiach, toto rozhodnutie je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť.
14. Prvoinštančný súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvoinštančný súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zák. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Súd vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. V danom prípade následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 OSP, súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22. 08. 2002, sp. zn. 25Cdo 1839/2000. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa Zákona spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Argumentoval, že zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku, teda jeho nárok je tak v celom rozsahu dôvodný.
15. V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na § 79 ods. 3 OSP, na ktoré viaže založenie povinnosti zastupovaného žalobcu spoločnosti CD Consulting, s. r. o., premietané na prebiehajúce konanie, na ktoré sa toto ustanovenie neaplikuje. Logickým dôvodom je neexistencia premietanej povinnosti pre žalobcu. Konaním, ktoré vedie súd v záujme ochrany práv žalobcu, je konanie o veciach s nízkou hodnotou sporu upravené Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. 07. 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. európske konanie obsahuje špeciálne procesné ustanovenia regulujúce priebeh konania v rámci neho začatie Európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu. ustanovenie § 79 ods. 3 OSP je systematicky zaradené do časti vnútroštátneho procesného práva upravujúce priebeh konania v rámci neho začatie občianskeho súdneho konania. ustanovenie § 372y ods. 1 OSP používa pojem na konania, pričom podľa jazykového, systematického a logického výkladu ide o občianske súdne konania. ustanovenia zákona č. 438/2015 Z. z. sa tak použijú podľa intertemporálneho ustanovenia len na občianske súdne konania. Súd podľa žaloby žalobcu vedie Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu.
16. Záverom uviedol, že samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťa, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia. Z uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie v čase vystavenia, resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany veriteľa. Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
17. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
18. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nevzhliadol dôvod na nariadenie pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
19. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
20. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd podľa § 379 a § 380 CSP viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
21. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vo veci riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Keďže odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako vyčerpávajúcim a presvedčivým, využijúc postup podľa § 387 ods. 2 CSP sa obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti, a preto súdom prvej inštancie uvádzané dôvody duplicitne opakovať nebude.
22. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového , ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 115/03 z 3.júla 2003).
23. Cieľom nariadenia je zjednodušenie a urýchlenie zahraničných konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu, zníženie nákladov a zaručenie rovnakých podmienok pre veriteľov a dlžníkov (ods. 7 a 8 preambuly nariadenia). Pri postupe podľa nariadenia je súd povinný rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho konania a to najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania a o spôsobe a rozsahu dokazovania, ktoré je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia (ods. 9 preambuly a článok 9 nariadenia). Uplatňuje sa v občianskych a obchodných veciach v cezhraničných prípadoch, bez ohľadu na povahu súdu a celková hodnota nároku bez navýšenia o úroky, náklady a výdavky nepresahuje čiastku 2 000,- eur v čase doručenia žalobného formulára na súd (článok 2 ods. 1 nariadenia). Veci vylúčené z vecnej pôsobnosti nariadenia sú taxatívne vypočítané v článku 2 ods. 2 nariadenia, pričom nariadenie nevylučuje z vecnej pôsobnosti spotrebiteľské spory, v ktorých spotrebiteľ vystupuje ako účastník konania či už na strane žalobcu alebo žalovaného. Konanie je v zásade písomné, ide o tzv. "formulárové konanie", podstatou ktorého je komunikácia žalobcu a žalovaného so súdom prostredníctvom vzorových tlačív. V prípade, ak sa súd domnieva, že informácie, ktoré poskytol žalobca, nie sú dostatočne jasné alebo primerané, alebo ak formulár žaloby nie je správne vyplnený a pokiaľ sa pohľadávka nezdá byť zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný, dá žalobcovi možnosť formulár žaloby doplniť alebo opraviť alebo predložiť určené doplňujúce informácie alebo doklady alebo vziať návrh späť a to v lehote, ktorú určí (článok 4 ods. 4 nariadenia). V prípade, že súd dospeje k záveru, že nárok je zjavne neopodstatnený alebo žaloba je neprípustná alebo ak žalobca formulár žaloby v určenej lehote nedoplnil alebo neopravil, súd žalobu zamietne (neopodstatnenosť nároku alebo neprípustnosť žaloby sa posudzuje podľa vnútroštátneho práva - ods. 13 preambuly nariadenia). Z článku 19 nariadenia vyplýva, že pokiaľ nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie. S ohľadom na uvedené je na mieste konštatovať, že nariadenie nekladie žiadne prekážky pre aplikáciu všetkých procesnoprávnych princípov použiteľných v slovenskom právnom poriadku a v možnosti súdu preskúmavať predložené listinné dôkazy. Z procesného hľadiska teda k žalobe môže súd pristupovať s rovnakou mierou ingerencie, ako k akejkoľvek inej žalobe uplatnenej v konaní pred súdom, vo veci
môže konať aj formou nariadeného pojednávania a to nielen na základe žaloby žalujúcej strany, ale aj keď to sám považuje za potrebné. Rovnako tak môže aplikovať svoje znalosti určitých okolností z jeho činnosti (notoriety) a zohľadniť ochranu slabšieho v konaní, či ochranu dobrých mravov. Z nariadenia totiž nevyplýva povinnosť súdu automaticky žalobe vyhovieť a pokiaľ vzhliadne v žalobe také skutočnosti, ktoré ho vedú k záveru o jej neprípustnosti, žalobu zamietne a to aj v prípade absencie aktivity žalovanej strany v konaní, čo vyplýva priamo z článku 4 bod 4 nariadenia. Nariadenie je tak len alternatívnym nástrojom pri rešpektovaní procesných pravidiel príslušného členského štátu.
24. Z hľadiska hmotného práva žalobca v návrhu uplatnil právo zo zmenky vystavenej žalovaným podľa zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb., ktorý je prevzatím textu Ženevského dohovoru o jednotnom zmenkovom zákone zo dňa 07. 06. 1930. Ide o kogentnú a súkromnoprávnu normu, ktorá je prísne formálna, čo si vyžaduje jej špecifický predmet, ktorým sú zmenky. Zároveň ide o zákon "lex specialis", pričom všeobecným právnym predpisom k nemu je Občiansky zákonník.
25. Žalobca v odvolaní zdôrazňoval platnosť zmenky, na základe ktorej odôvodňoval svoj nárok a namietal súdny prieskum okolností, za ktorých zmenka vznikla ako aj samotné dokazovanie vo veci. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou odvolateľa spochybňujúcou postup prvoinštančného súdu pri vykonávaní dôkazov. Predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej republike, ktorý si svoje právo vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti.
26. Odvolací súd poukazuje na to, že ak by súd prvej inštancie vo všeobecnosti nemal na základe vyplneného tlačiva žalobcu k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, mohol by ho vyzvať na doplnenie a realizovať aj iné postupy v súlade s vnútroštátnym procesným predpisom. Cieľom Nariadenia nie je obmedziť súdy pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Znenie článku 4 Nariadenia preto nie je možné vykladať tak, že by na základe neho nemal súd k dispozícií iné dôkazné prostriedky než príslušné tlačivá, a že by nemal mať ani možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Z čl. 8 a 9 uvedeného Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa Nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi, ak nie je ustanovené inak, procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z ČI. 19 Nariadenia.
27. Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) bol základným procesným predpisom platným na území Slovenskej republiky do 30. 06. 2016, ktorý v ustanovení § 120 ods.1 tretia veta upravoval dôkaznú situáciu a umožňoval súdu výnimočne vykonať aj iné než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V predmetnej veci má predložená zmenka svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu, ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere, pričom zmluva o úvere má charakter spotrebiteľskej zmluvy.
28. S účinnosťou od 23. 12. 2015 je v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 OSP navrhovateľ v konaní, v ktorom si uplatnil proti žalovanému nárok zo zmenky, ktorý je fyzickou osobou povinný opísať aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s odporcom, ako aj skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu jeho právnych predchodcov s odporcom. Ak nebude preukázaný opak, platí, že nárok zo zmenky proti odporcovi, ktorý je fyzickou osobou, vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Súd prvej inštancie vychádzajúc z uvedeného ustanovenia, ako aj z potreby súdnej ochrany spotrebiteľa, správne skúmal charakter vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, resp. právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na § 79 ods. 3 a 4 OSP, vychádzajúc z ktorého ustálil, že ide o spotrebiteľský právny vzťah, pretože žalobca nepreukázal, že by jeho nárok
zo zmenky uplatňujúci si v predmetnom konaní by nemal základ v spotrebiteľskej zmluve. Žalobca ďalej namietal aplikáciu § 372y ods. 1 OSP tvrdiac, že toto ustanovenie nemožno použiť na predmetné konanie. Odvolací súd sa s touto námietkou žalobcu nestotožnil a zdôraznil, že v danej veci ide o konanie s nízkou hodnotou sporu a na takéto konanie ustanovenie možno bez pochýb aplikovať.
29. V súvislosti so spotrebiteľským charakterom zmluvy o úvere, ktorý mal súd nad mieru všetkých pochybností za preukázaný, odvolací súd navyše uvádza, že pri zmluvách o spotrebiteľských úveroch je potrebné vychádzať zo zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2010, t. j. v čase uzatvorenia zmluvy o úvere medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu, ktorý spotrebiteľský úver definoval ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme (§ 2 písm. a/ zákona). Za veriteľa označoval fyzickú alebo právnickú osobu poskytujúcu spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania (§ 3 ods. 1 zákona) a za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, než na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2 zákona). Je už notorietou, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto konaní bolo preukázané výsledkami vykonaného dokazovania, že sporom dotknutá zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, ktorej súčasťou boli všeobecné úverové podmienky vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov a tieto žalovaný ovplyvniť nemohol. Rovnako tak právny predchodca žalobcu ako dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v konaní nebolo preukázané, že úver bol žalovanému poskytnutý za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. V tomto smere žalobca si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorá ho v konaní zaťažovala, na preukázanie nespotrebiteľského charakteru úverovej zmluvy, a to spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Takouto okolnosťou totiž nemôže byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru uvedený v úverovej zmluve bez bližšieho ozrejmenia a preukázania súvislostí medzi výkonom povolania, zamestnania, resp. podnikateľskou činnosťou dlžníka a uzatvorením konkrétnej zmluvy. Bez preukázania, že žalovanému ako dlžníkovi bol úver poskytnutý na výkon povolania, má tak v úverovej zmluve uvedený účel jej uzatvorenia rovnaký dôsledok, ako by tam uvedený nebol. Odvolací súd preto konštatuje, že žalovaný má jednoznačne postavenie spotrebiteľa a vzťahuje sa na neho aj ochrana podľa zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj zák. č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), do ktorých boli transponované smernice č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru a relevantná je aj príslušná judikatúra Európskeho súdneho dvora, týkajúca sa ochrany práv spotrebiteľov.
30. Odvolací súd taktiež nesúhlasil s námietkou žalobcu, že súd mal pri posudzovaní predmetnej veci vychádzať výlučne zo zmenky bez toho, aby skúmal jej kauzu, pretože zmenka predstavuje samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy. V tomto smere odvolací súd uvádza, že nemožno opomínať, že judikatúrou Súdneho dvora EÚ bola vyslovená všeobecná zásada, podľa ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje aj článok 14 Smernice 87/102/EHS. Smernica rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (ďalej len "smernica") síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale podľa článku 10 smernice jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Pojem "vhodná ochrana" spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom na článok 14 smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa, a preto je ju potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá zahŕňa aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. V prípade záveru, že pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by totiž spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv. Znamená to potom, že pokiaľ súd spoľahlivo zistí, že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa, bez ohľadu podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje, poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa. V tomto smere už Ústavný súd ČR
vo svojich nálezoch judikoval, že súčasné napätie spojené so zmenkami je spôsobené ich nevhodným používaním (zneužívaním) najmä voči subjektom, na ktorých nemožno znalosť špecifickej a značne rigidnej zmenkovej úpravy spravodlivo požadovať. V prípade spotrebiteľov, ktorých práva boli dotknuté konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa) zmenky, všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia a pri svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu. Tiež vyslovil pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší, než dovolenie dané právom, a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje, a iná za predpokladu, že je zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom. Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v rozpore s ústavou chránenými právami (sp. zn. Pl. ÚS 16/12 zo dňa 16. 10. 2012, IV. ÚS 457/10 zo dňa 18. 07. 2013, I. ÚS 210/15 zo dňa 16. 09. 2015).
31. Ďalej odvolací súd dodáva, že abstraktný charakter zmenky bol totiž spochybnený aj v ust. § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pričom v danom prípade právny predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka tak bola vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a aj v rozpore s právom Európskej únie. Naviac, rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné aj z pohľadu judikatúry Súdneho dvora EÚ.
32. Odvolací súd navyše zdôrazňuje, že v čase uzavretia úverovej zmluvy platila právna úprava, ktorá v § 2 písm. a/ a b/ a v § 4 ods. 6 zák. č. 285/2001 Z. z. cit. zák. v znení účinnom do 31. 12. 2010 obsahovala zákaz plniť dlh zmenkou. Veriteľ smel prijať od dlžníka zmenku na zabezpečenie svojho nároku zo spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške max. 30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. V tomto prípade právny predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku, napriek výslovnému zákazu, prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka bola teda vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a aj v rozpore s právom Európskej únie. Vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto cenného papiera, bolo zhoršené postavenie žalovaného. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, a preto na podklade takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná. Na takomto závere nič nemení ani skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava platná do 31. 12. 2010 umožňovala používať zmenky aj v spotrebiteľskom vzťahu, pretože keďže zmenkové právo ako také v súdnom konaní znevýhodňuje žalovaného ako zmenkového dlžníka, a keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava, ktorá umožnila za istých okolností do 31. 12. 2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských vzťahoch, je nepoužiteľná. 33. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvej inštancie vo veci riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver.
34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne úspešnému žalovanému v odvolacom konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.
35. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).