Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10C/255/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III, v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Fekete, v spore žalobcu: Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, IČO: 30804191, so sídlom Pri vinohradoch 267, Bratislava, zastúpeného Kolíková & Partners, s.r.o., IČO: 47 239 441, so sídlom Radvanská 21, Bratislava, proti žalovanej: Y. G., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom F. Q. XXX, W., o zaplatenie 3 150,64 eura s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 4.180,50 euro v pravidelných mesačných splátkach po 30 euro, splatných vždy do 25. dňa v mesiaci, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku, pod následkom straty výhody splátok v prípade omeškania čo i len jednej splátky, ktoré má za následok splatnosť celého dlhu.

II. Súd žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 1 306,66 eura od 17.03.2013 do zaplatenia, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 223,29 eura od 14.08.2013 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1 620,69 eura od 29.05.2015 do zaplatenia a vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 029,86 eura od 14.10.2016 do zaplatenia, z a m i e t a.

III. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 50 %, vo výške o ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 03.06.2013, sa žalobca pôvodne domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1.529,95 eura s príslušenstvom, z titulu bezdôvodného obohatenia vo výške rozdielu medzi úhradou predpokladanou cenovými predpismi pri poskytovaní sociálnej služby podľa zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a skutočne platenými sumami žalovanou žalobcovi za prijaté sociálne služby, a to za obdobie od 30.12.2010 do 30.04.2013. V priebehu konania žalobca rozšíril žalobu o ďalšie obdobie a po tejto zmene (rozšírení) žaloby, pripustenej uzneseniami č. k. 10C/255/2013-108 zo dňa 07.07.2015 a č.k. 10C/255/2013-137 zo dňa 06.12.2016, sa domáhal voči žalovanej bezdôvodného obohatenia v celkovej výške 4.180,50 euro, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 1 306,66 eura od 17.03.2013 do zaplatenia, vo výške 5,50 % ročne zo sumy 223,29 eura od 14.08.2013 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1 620,69 eura od 29.05.2015 do zaplatenia a vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 029,86 eura od 14.10.2016 do zaplatenia, a to všetko za obdobie od 30.12.2014 do 30.11.2016

2. Skutkovým a právnym základom žaloby bolo, že žalobca je poskytovateľ sociálnej služby podľa § 35 (zariadenie pre seniorov) a § 38 (domov sociálnych služieb) zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách účinného ho od 01.01.2009 a predtým pôsobil v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy podľa zák. č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci ako „Domov dôchodcov“, do ktorého bola žalovaná podľa § 93 ods. 1 písm. a) tohto zákona prijatá na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti zn. DD - 114/2003 zo dňa 04.03.2003. V súvislosti so zmenami v právnom stave v oblasti poskytovania sociálnych služieb, došlo s účinnosťou od 01.01.2009 okrem iného k zavedeniu novej podmienky poskytovania sociálnych služieb v zariadení pre seniorov a to, že fyzická osoba môže byť prijatá do zariadenia ak dovŕšila dôchodkový vek a je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby a zároveň jej stupeň odkázanosti je najmenej IV. podľa prílohy č. 3 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách (ďalej len „Zákona“). Z dôvodu ochrany práv osôb, ktorým boli sociálne služby poskytované podľa predchádzajúcej právnej úpravy, v zmysle prechodných ustanovení bol poskytovateľ povinný začať z vlastnej iniciatívy konanie vo veci odkázanosti takejto fyzickej osoby a zároveň aj v prípade, že takáto osoba nedosahuje stupeň odkázanosti (IV. - VI.), je jej poskytovateľ povinný naďalej poskytovať sociálnu službu podľa Zákona úč. od 01.01.2009, podľa ktorého sa poskytuje sociálna služba výlučne na základe zmluvy (§ 74 ods. 1). Nakoľko rozhodnutím o odkázanosti č. MAGS OSV 53912/2010-325542/1398 zo dňa 24.11.2010 právoplatným dňa 30.12.2010 bol zdravotný stav žalovanej posúdený ako I. stupeň odkázanosti, tzn. nepostačujúci pre poskytovanie sociálnej služby podľa § 35 ods. 1 písm. a) Zákona, pričom splnila zmysle § 106 ods. 6 Zákona predpoklad pre poskytovanie sociálnej služby ako do 31.12.2008, bol poskytovateľ po právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti, povinný podľa § 106 ods. 7 druhá veta uzatvoriť so žalovanou zmluvu podľa § 74 ods. 1 Zákona. Ku dňu podania žaloby žalobca so žalovanou takúto zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa § 74 Zákona neuzatvorili, napriek tomu, že jej písomný návrh žalobca žalovanej opakovane predložil. Za takéhoto právneho a faktického stavu, keď písomný návrh zmluvy žalobcu žalovaná neakceptovala, možno kvalifikovať prijímanie sociálnej služby žalovanou od 30.12.2010, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odkázanosti, za získanie prospechu (služby) bez právneho dôvodu (titulu). Vzhľadom k tomu, že žalovaná platí mesačne žalobcovi určitú sumu, akú platila pred právoplatnosťou rozhodnutia o odkázanosti, pričom verejný poskytovateľ sociálnej služby určuje sumu úhrady, spôsob jej určenia a platenia v súlade so všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov (§ 74 Zákona), porovnaním skutočných mesačných platieb žalovanej za žalobcom poskytovanú sociálnu službu s úhradou, ktorú ba mala žalovaná hradiť v zmysle zmluvy, tzn. podľa § 72 ods. 2 Zákona a VZN BSK 31/2009 v znení neskorších predpisov, došlo na úkor žalobcu k bezdôvodnému obohateniu žalovanej. Napokon žalobca poukázal aj na to, že skutočné náklady, tzn. ekonomicky oprávnené náklady žalobcu sú u žalovanej reálne vyššie, konkrétne v roku 2011 v sume 574,94 euro mesačne a v roku 2012 v sume 531,83 mesačne.

3. Súd vo veci vydal dňa 19.06.2013 platobný rozkaz č. k. 39Ro/1205/2013-64, voči ktorému žalovaná podala dňa 26.08.2013 včas odpor s odôvodnením, v ktorom namietala právny základ aj výšku uplatneného nároku žalobcu. Uviedla, že využíva služby na základe právoplatného a účinného rozhodnutia zn. DD - 114/2003 z 04.03.2003 o umiestnení v domove - penzióne pre dôchodcov, ktoré je vykonateľné odo dňa 06.03.2003 na neurčitý čas, pričom uvedené rozhodnutie žalovanú oprávňuje na užívanie konkrétne špecifikovanej časti nehnuteľnosti slúžiacej domovu- penziónu zriadeného na poskytovanie chráneného bývania a od účinnosti Zákona sa na takéto užívanie vzťahujú jeho ustanovenia § 106 ods. 6 v spojení s § 35 ods. 1 písmena b). Žalovaná ďalej uviedla, že rozhodnutie o odkázanosti MAGS OSV 53912/2010-325542/1398 zo dňa 24.11.2010 považuje za nulitný správny akt , nakoľko ho vydal orgán nepríslušný konať vo veci, ex offo podľa § 106 ods. 8, v spojení s § 106 ods. 5 Zákona. Namietala, že v sume úhrady za sociálnu službu, ktorú určil poskytovateľ, nie je vyčíslená úhrada za stravovanie a v spojení s § 72 ods. 2 Zákona, poskytovateľ takto neuvádza výsledok skúmania podľa § 72 ods. 7 alebo 8 cit. Zákona, pričom žalobca ako verejný poskytovateľ zriadený územnou samosprávou, nie je oprávnený vymáhať cestou súdu rozdiel medzi zaplatenou úhradou a stanovenou úhradou bez predchádzajúceho postupu stanovenom podľa § 73 ods. 10 a nasl. Zákona v spojení s prechodným ustanovením účinným od 01.03.2012 a v § 110a ods.1. Napokon namietala aj aplikáciu § 517 Občianskeho zákonníka, dôvodiac tým, že rozdiel medzi uskutočnenými platbami a požadovanou sumou úhrady nie je záväzkom podľa občianskeho práva. Žalovaná nesúhlasila s tvrdeniami žalobcu ohľadom ekonomicky oprávnených nákladov vynaložených poskytovateľom za sociálnu službu (ďalej len „EON“), ktoré podľa žalobkyne žalovaný vykazuje v rozpore s ustanovením § 72 ods. 2 a 5 Zákona, tzn. bez členenia podľa druhu činnosti na základe § 16, § 17 a § 18 Zákona, keď finančné údaje sú priemernou hodnotou ekonomicky oprávnených nákladov všetkých činností, ktoré žalovaný poskytuje v rámci sociálnych služieb vo všetkých druhov sociálnych zariadení, pričom žalovaná využíva iba službu podľa § 17 (ubytovanie). Preto žalovaná žiadala, aby žalobca predložil EON za roky 2011 a 2012 za poskytovanú službu konkrétne v zariadení pre seniorov, Pri vinohradoch 267, Bratislava a to podľa členenia na službu podľa § 35 ods. 1 písm. a) a službu podľa § 35 ods. 1 písmena b), s vyčíslením zložiek v štruktúre a rozsahu podľa § 16 až 18 Zákona a predloženie nákladov na prevádzku dvoch budov slúžiacich uvedenému zariadeniu (tzn. pôvodný domov - penzión pre dôchodcov) za roky 2001 a 2012 rozpísané v štruktúre podľa § 72 ods. 5 Zákona. Záverom žalovaná argumentovala tým, že s účinnosťou Zákona neboli zrušené predchádzajúce rozhodnutia o poskytovaní sociálnej starostlivosti vydané príslušným orgánom podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2008 a žiadne ustanovenie § 106 sa nevzťahuje na podmienky, ktoré žalobca uvádza v žalobe. Podľa žalovanej Zákon neukladá povinnosť bezvýhradne prijať prijímateľovi, ktorému sa poskytovala sociálna starostlivosť, ofertu predloženú žalobcom, ako poskytovateľom a ani neobsahuje žiadnu sankciu za neuzavretie zmluvy, alebo dôvod na neposkytnutie služby už poskytovanej pred účinnosťou Zákona, pričom žalovaná považuje žalobcom predložený návrh zmluvy v rozpore so zákonom, nakoľko obsahuje neprijateľné podmienky, je v rozpore s dobrými mravmi a vzájomné povinnosti uvedené v zmluve sú nevyvážené v neprospech prijímateľa, tzn. žalovanej.

4. Žalobca sa k námietkam uvedeným v odpore vyjadril písomne dňa 12.11.2013 a uviedol, že žalovaná spochybňuje uplatnený nárok najmä tvrdením, že hoci neuzatvorila zmluvu podľa § 74 Zákona, prijíma sociálne služby na základe platného právneho titulu, ktorým je rozhodnutie o umiestnení vydané podľa predchádzajúcej právnej úpravy, tvrdením, že rozhodnutie o odkázanosti ako predpoklad uzatvorenia zmluvy podľa § 74 Zákona je nezákonné a tvrdením, že navrhovateľ nebol oprávnený podať návrh na súd, ale mal využiť postup podľa § 73 ods. 10 Zákona. Podľa žalobcu, priamo zo Zákona jednoznačne vyplýva, že jediným právnym titulom pre poskytovanie sociálnej služby je s účinnosťou od 01.01.2009 zmluva podľa § 74 Zákona, a výnimku obsahujú prechodné ustanovenia, ktoré umožňujú poskytovanie sociálnej služby podľa predchádzajúcej právnej úpravy, na základe iného právneho titulu ako zmluva, tzn. aj rozhodnutia o umiestnení, iba na prechodné obdobie, a to do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu podľa Zákona (§ 106 ods. 7). Žalobca zopakoval, že poskytovateľ sociálnej služby je povinný fyzickej osobe, ktorej túto poskytoval do 31.12.2008 a ktorá nie je na túto starostlivosť na základe právoplatného rozhodnutia podľa novej právnej úpravy účinnej od 01.01.2009 odkázaná, sociálnu službu poskytovať aj naďalej, a to podľa Zákona účinného od 01.01.2009, podľa ktorého sa sociálna služba poskytuje výlučne na základe zmluvy, kým starostlivosť podľa predchádzajúceho (starého) zákona o sociálnej pomoci, sa poskytovala na základe príslušného rozhodnutia. Potom doposiaľ (k 31. 12. 2008) poskytované sociálne služby, sa po tomto dni poskytujú aj naďalej až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu a uzatvorenia zmluvy o poskytovaní sociálnej služby podľa Zákona účinného od 01.01.2009, pričom zákon ukladá poskytovateľovi sociálnej služby povinnosť takúto zmluvu podľa Zákona úč. od 01.01.2009 uzatvoriť, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu. Tzn., že poskytovanie sociálnej služby bez zmluvy je podľa Zákona časovo obmedzené do momentu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti, po ktorom jediným titulom pre poskytovanie sociálnej služby, je výlučne zmluva. Nakoľko žalovaná so žalobcom neuzatvorila zmluvu podľa § 74 Zákona ale ani neprejavila záujem o ukončenie prijímania sociálnej služby, práve naopak je z jej prístupu zrejmé, že chce zotrvať naďalej v Domove sociálnych služieb a zariadenia pre seniorov Rača (ďalej len „DSS a ZpS Rača“), s prihliadnutím aj na okolnosť, že návrat žalovanej do rodinného prostredia môže byť veľmi zložitý, prípadne nemusí byť vôbec možný, žalobca nepovažoval jednostranné ukončenie poskytovania sociálnych služieb za vhodné a citlivé riešenie vzniknutej situácie a preto vyjadril záujem na vzájomnú dohodu so žalovanou a naďalej jej poskytuje sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Napriek uvedenému je však faktom, že žalovaná platí mesačnú úhradu v nižšej výške, ako je výška úhrady stanovená podľa VZN BSK č. 31/2009 z 17.06.2009 v znení neskorších predpisov, záväzného pre výšku úhrady na základe zmluvy podľa § 72 ods. 2 Zákona a preto z právneho hľadiska, keď žalovanej zanikol právny titul na prijímanie sociálnej služby, avšak naďalej túto prijíma, žalobca si uplatňuje rozdiel medzi zaplatenými úhradami žalovanou a výškou úhrad, ktoré mala uhrádzať podľa VZN BSK č. 31/2009 z 17.06.2009 v znení neskorších predpisov, ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca zdôraznil, že novou podmienkou poskytovania sociálnej služby od 01.01.2009 je odkázanosť určitého stupňa a v dôsledku fikcie odkázanosti sú chránené aj osoby, ktorým sa poskytovala starostlivosť už pred 01.01.2009, medzi ktoré patrí aj žalovaná. Samotné rozhodnutie o odkázanosti žalobca považuje za zákonné, nakoľko HM SR Bratislava (obec) je v danom prípade príslušným orgánom verejnej moci pre konanie o odkázanosti podľa § 106 ods. 8 v spojení s § 80 ods. c) bod 1 Zákona. K ustanoveniu § 73 ods. 10 Zákona žalobca poukázal, že sa týka situácie, ak by prijímateľovi sociálnej služby po zaplatení úhrady zostalo menej ako zákonom stanovené minimum, v tomto prípade 20 % sumy životného minima na jednu plnoletú fyzickú osobu, pričom žalovaná v podanom odpore splnenie tohto predpokladu ani netvrdí. Žalovaná neuzatvorila zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, pričom citované ustanovenie § 73 ods. 10 Zákona poskytuje ochranu úhradám, ktoré sú prijímatelia sociálnej služby povinní platiť na základe zmluvného vzťahu s poskytovateľom sociálnej služby. Podľa žalobcu je preto odôvodnené posúdiť žalovaný nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý nie je upravený osobitne v zákone o sociálnych službách a preto je odôvodnená aplikácia ustanovenia § 451 nasl., § 517 Občianskeho zákonníka ( R NS ČR z 29.03.2001 sp.zn. 25 Cdo 2895/99). Na záver žalobca zhrnul, že žalovaná prijíma sociálnu službu od 30.12.2010 bez právneho titulu, lebo po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti podľa Zákona, stratila predchádzajúci právny titul na prijímanie sociálnej služby, ktorá sa podľa Zákona poskytuje na základe zmluvy, ktorú Zákon predpokladá uzatvoriť po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti, pričom takúto zmluvu žalovaná môže uzatvoriť a žalobca musí. Žalobca opakovane inicioval uzatvorenie zmluvy predložením jej návrhu žalovanej, naposledy v marci 2013, avšak bez výsledku. Žalovaná nevyužila ani formulár, ktorý mala k dispozícii na vyjadrenie svojich návrhov, resp. iným spôsobom mohla vyjadriť námietky k návrhu zmluvy, čo neurobila a preto sa jej námietky uvedené v odpore javia ako účelové. Ohľadom vyčíslenia ekonomicky oprávnených nákladov (EON), v súvislosti s námietkami žalovanej a podľa ňou uvedených kritérií žalobca uviedol, že výška EON má opodstatnenie pre výšku zmluvnej úhrady (§ 72 ods. 2 Zákona), čo nie je daný prípad a nad rámec veci objasnil, že žalobca ich vypočítava podľa § 72 ods. 5 Zákona za každý druh poskytovanej sociálnej služby, tzn. osobitne za sociálne služby poskytované v zariadení pre seniorov a osobitne za sociálne služby poskytované v domove sociálnych služieb. V predmetnom konaní si voči žalovanej neuplatňuje nárok na plnenie ako zo zmluvy, ale nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

5. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil listiny : Zriaďovaciu listinu č. 012/2009 úč. od 01.07.2009, rozhodnutie o poskytovaní celoročnej starostlivosti zn. DD - 114/2003 zo dňa 04.03.2003, rozhodnutie o odkázanosti č. MAGS OSV 53912/2010-325542/1398 zo dňa 24.11.2010, sprievodný list k návrhu zmluvy o poskytovaní sociálnej služby z 11.07.2011 a návrh Zmluvy č. 69/2010/P o poskytovaní sociálnej služby, výzvu žalobcu na uzatvorenie zmluvy z 05.03.2013 s potvrdením o doručení, doručenku a podacím hárkom, návrh Zmluvy č. 12/2013/P o poskytovaní sociálnej služby, formulár, návrh žalobcu na mimosúdne vyriešenie vzájomných vzťahov z 28.03.2013, oznámenie o pohybe poštovej zásielky, podací poštový hárok, VZN BSK č. 31/2009 z 17.06.2009 a následné zmeny (VZN BSK č. 39/2010, VZN BSK č. 43/2011, žiadosti o oznámenie údajov z 25.04.2013 a 15.02.2013, osobnú kartu žalovanej na roky 2011, 2012, 2013, 2015 a 2016 a špecifikáciu ekonomicky oprávnených nákladov pre DSS a ZpS Rača na rok 2011, výzva na zaplatenie z 03.10.2016 s doručenkou.

6. V priebehu konania žalobca zmenil žalobu (rozšíril o ďalšie obdobie, za ktoré žalovaná prijímala sociálnu službu) podaniami z 01.06.2015 a 28.11.2016, v súhrne za obdobie od 30.12.2010 do 30.11.2016 a zároveň poukázal na rozhodnutie v obdobnej veci vedenej na OS Bratislava III pod sp. zn. 44C/184/2013, v ktorom súd dňa 13.04.2015 vyhovel obdobnému nároku žalobcu voči žalovanému

- klientovi žalobcu v DSS a ZpS Rača, ktorý rovnako ako žalovaná bol prijímateľom sociálnej služby, rovnako bez uzatvorenej zmluvy o poskytovaní sociálnej služby a rovnako neplatil za ňu úhrady podľa VZN BSK č. 31/2009.

7. Súdu je známe, že v spomínanej obdobnej veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 44C/184/2013 (skutkovo a právne totožnej, týkajúcej sa iného klienta žalobcu), bol žalobca z rovnakých dôvodov akými odôvodnil predmetný nárok, a ktorými zhodne odôvodnili svoje rozhodnutia súdy prvej a druhej inštancie úspešný, keď prvostupňový súd zaviazal žalovaného na úhradu sumy titulom bezdôvodného obohatenia získaného tým, že prijíma od žalobcu sociálnu službu bez uzatvorenej zmluvy o jej poskytovaní podľa Zákona, vo výške rozdielu medzi úhradami ktoré žalovaný mesačne uhrádza a výškou úhrady určenou všeobecne záväzným nariadením Bratislavského samosprávneho kraja č. 31 /2009 (VZN BSK č.31/2009), v znení VZN BSK č. 35/2010, 39/2010 a č. 43/2011 za dané obdobie a to aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že žalobca hospodári s verejnými prostriedkami a preto si musí uplatňovať vzniknuté pohľadávky. Odvolací súd v uvedenom konaní posúdil odvolanie žalovaného za neopodstatnené a dospel k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie, pričom sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a obmedzil sa len na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie s tým, že žalovaný v rámci svojho obsiahleho odvolania neprezentuje žiadne podstatné tvrdenia, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť rozsudku súd prvej inštancie.

8. Strany sporu viedli o spornej veci v snahe jej vyriešenia aj mimosúdne rokovania, z ktorého dôvodu požiadal právny zástupca žalobcu v záujme nenavyšovania trov súdneho konania o odročenie nariadeného súdneho pojednávania dňa 01.03.2016 a následným podaním z 26.08.2016 žiadal pojednávanie zatiaľ nenariaďovať s tým, že nedošlo k ukončeniu rokovaní uzatvorením dohody strán, nakoľko žalobca čaká na súhlas Bratislavského samosprávneho kraja so splátkovým kalendárom, podľa ktorého by žalovaná uhrádzala žalovaný nárok.

9. Nakoľko k uzatvoreniu mimosúdnej dohody medzi stranami sporu nedošlo, súd vo veci nariadil pojednávanie na dňa 25.04.2017, pričom žalovaná doručila súdu dňa 19.04.2017 podanie v ktorom písomne uznala dňa 12.04.2017 žalovaný nárok čo do jeho výšky - 4.180,50 euro a aj dôvodu - poskytovanie sociálnej služby žalobcom žalovanej v období od 31.12.2010 do 30.11.2016, v Domove sociálnych služieb a zariadení pre seniorov Rača, bez uzatvorenej zmluvy o poskytovaní sociálnej služby (bezdôvodné obohatenie).

10. Vzhľadom na uvedený uznávací prejav žalovanej, navrhol právny zástupca žalobcu na pojednávaní súdu, aby súd rozhodol vo veci samej rozsudkom pre uznanie nároku podľa § 282 a žalobcovi priznal náhradu trov konania.

11. Žalovaná na pojednávaní súdu opätovne uviedla, že uznáva nárok čo do dôvodu a výšky tak ako to uviedla písomne, avšak žiadala, aby nebola zaviazaná na úhradu úrokov z omeškania a trov konania, poukazujúc na to, že jej jediným príjmom od januára 2017 je starobný dôchodok vo výške 405 euro, z ktorého bude musieť uhradiť aj dlžnú sumu. Uviedla, že asi 2 roky už spornú sumu uhrádza a to po 30 euro mesačne, predtým uhrádzala asi 20 eur mesačne a nemá ďalšie prostriedky na zaplatenie spornej sumy, pričom žalobkyňa z dôchodku hradí pravidelne platby 315 euro mesačne, z toho 205 euro žalobcovi + 30 euro ako doplatok a zvyšok sú úhrady za elektriku a pod. ktoré hradí na pošte a žalovanej ostáva pre vlastnú potrebu asi 80 euro, z ktorej sumy má hradiť predmetný nedoplatok.

12. Právny zástupca žalobcu s ohľadom na finančnú situáciu žalovanej voči úhrade formou splátok nenamietal, ich výšku ponechal na úvahu a rozhodnutie súdu. Zotrval na žalobnom návrhu v celom rozsahu (istiny a úrokov z omeškania) a aj na náhrade trov konania a s odvolaním na predloženú osobnú kartu klienta (žalovanej) za rok 2016, z ktorej vyplýva koľko uhrádzala žalovaná navyše poukázal na to, že tieto platby boli v konečnom vyčíslení (v poslednej zmene žaloby) zohľadnené.

13. Podľa § 282 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak žalovaný uzná nárok uplatnený žalobcom alebo jeho časť, rozhodne súd na návrh žalobcu rozsudkom pre uznanie nároku.

14. Podľa § 284 ak bol nárok uznaný písomným prejavom žalovaného, nemusí súd nariaďovať pojednávanie.

15. Podľa § 285 odôvodnenie rozsudku pre uznanie nároku obsahuje len stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre uznanie nároku.

16. Podľa § 219 ods. 3 vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.

17. Rozsudkom pre uznanie nároku a zároveň bez nutnosti prejednania veci na pojednávaní, možno rozhodnúť len v prípade, ak žalovaná strana svojím písomným prejavom vo vzťahu k súdu (nie protistrane) písomné uzná žalovaný nárok a ak žalobca navrhne, aby súd takýmto rozsudkom rozhodol. Prejav žalovanej strany určený protistrane vyvoláva hmotnoprávne účinky uznania dlhu, avšak je urobený vo vzťahu k súdu, má aj procesnoprávne účinky podľa § 282 až 285 CSP, pričom nemusí byť urobený iba vo forme písomného podania (§ 125 CSP, § 40 ods. 4 , ktorá iba umožňuje súdu rozhodnúť vo veci týmto osobitným skráteným postupom aj bez nariadenia pojednávania (§ 284 . Potom predpokladmi vydania rozsudku pre uznanie nároku a bez nariadenia pojednávania sú : ad 1) písomný prejav žalovaného určený súdu, ktorým žalovaný nárok uznáva (či už v celom rozsahu, čiastočne alebo len v základe), tzn. jeho dôvod (základ) a výšku a ad 2) návrh žalobcu na rozhodnutie rozsudkom pre uznanie nároku. Rovnako ako napr. rozsudok pre zmeškanie, ani rozsudok pre uznanie nároku sa nevydáva po štandardnom vykonaní dokazovania, ani po právnom posúdení veci, preto jeho odôvodnenie obsahuje len stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre uznanie nároku, bez predpísaných náležitostí rozsudku podľa § 220 ods. 2 a 3 CSP.

18. Vzhľadom na prejav žalovanej, ktorým písomne uznala dňa 12.04.2017 žalovaný nárok čo do jeho výšky a dôvodu a návrh žalobcu aby súd rozhodol rozsudkom pre uznanie nároku podľa § 282 CSP, mal súd splnené zákonné predpoklady pre rozhodnutie rozsudkom pre uznanie nároku bez nariadenia pojednávania a preto podľa § 219 ods. 3 vyvesil dňa 15.06.2017 na úradnú tabuľu a webovú stránku súdu oznam, ktorým oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na deň 22.06.2017 o 14:00 hod., č. dverí 15, teda v lehote najmenej päť dní pred vyhlásením rozsudku.

19. Podľa § 232 ods. 4 CSP, ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

20. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

21. Žalobca nenamietal, aby žalovaná súdom uloženú povinnosť splnila formou pravidelných splátok, vzhľadom k čomu a aj s ohľadom na nesporné nepriaznivé majetkové a osobné pomery žalovanej, súd uložil žalovanej povinnosť splácať žalobcovi istinu 4.180,50 euro podľa § 232 ods. 4 formou splátok po 30 euro mesačne, so splatnosťou vždy do 25. dňa v mesiaci, počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky, má za následok splatnosť celého súdom priznaného plnenia žalobcovi (§ 565 .

22. Podľa § 559 Občianskeho zákonníka splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas.

23. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

24. Podľa § 564 Občianskeho zákonníka, ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.

25. Podľa § 517 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

26. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

27. Ohľadom príslušenstva pohľadávky žalobcu, ktoré si žalobca uplatnil podľa § 517 v spojení s § 563 Občianskeho zákonníka (úroky z omeškania vo výške podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01. 02. 2013) súd v tejto časti žalobu zamietol, nakoľko posúdil ich priznanie žalobcovi voči žalovanej v danom konkrétnom prípade, za v rozpore s ustanovením § 3 a to na základe nasledovných úvah a dôvodov:

28. Vo všeobecnosti platí, že úrok z omeškania má povahu špeciálnej peňažnej sankcie za nekonanie dlžníka, splatiť dlh riadne a včas. Niet pochýb, že ide o zákonné právo veriteľa vyplývajúce z ustanovení § 517 v nadväznosti na § 559 a nasl. a ktorého uplatnenie nemožno považovať za v rozpore s dobrými mravmi (súd podotýka, že k tejto problematike je ustálená judikatúra). Odoprieť ochranu je potom možné len takému nároku veriteľa na úrok z omeškania, ktorý by nevychádzal zo zmyslu inštitútu omeškania, príp. by ho zneužíval, alebo by vzhľadom na pomery účastníkov viedol k neprimeraným následkom v tom zmysle, že by dlžníka v podstate finančne likvidoval, zatiaľ čo pre veriteľa by neznamenal podstatný prínos. Základným zmyslom zásady contra bonos mores, zakotvená v ust. § 3 Občianskeho zákonníka, pri výkone určitého subjektívneho práva, je vylúčiť jednoznačne hrubé porušenie morálky a zakladá potrebu dodržiavania určitého etického minima tak, aby nedochádzalo k prípadom evidentného zneužitia práva, pričom vo význame pojmu „dobrých mravov“, nemožno vidieť eventuálnu možnosť, pri výkone práv a povinnosti, neprihliadať na existujúcu právnu úpravu a ignorovať ju. Zároveň však uvedená zásada umožňuje v odôvodnených prípadoch prihliadať na dané konkrétne okolnosti, pre ktoré by sa rigidné uplatňovanie práva javilo nemorálnym. Vychádzajúc z uvedeného, v danom konkrétnom prípade, súd považoval za potrebné prihliadať pri rozhodovaní o tomto nároku žalobcu na to, že výkon práva, ktorý aj keď vychádza zo zákona, sa javí, že je v rozpore s dobrými mravmi a preto by mu nemala byť poskytnutá súdna ochrana a vyhovené a to aj s ohľadom na zmysel a charakter tohto inštitútu (úroky z omeškania ako príslušenstvo, resp. civilné plody pohľadávky). Súd prihliadol na to, že do omeškania sa žalovaná dostala aj v dôsledku zmeny právneho predpisu, ktorý za trvania vzťahu (poskytovanie sociálnej služby) tzv. „zmenil pravidlá“ a to úpravou, ktorá vytvorila určitý priestor na pochybnosť o spornej povinnosti žalovanej a jej výške (mesačnej platby za prijaté sociálne služby), ako aj na osobné a majetkové pomery na strane žalovanej, tak ako boli vyššie popísané.

29. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

30. Podľa § 257 výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

31. Podľa § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

32. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 a v spojení s § 257 tak, že aj keď žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, súd tento nárok v rozsahu 50 % nepriznal z dôvodov, ktoré považuje súd za hodné osobitného zreteľa a na ktoré súd prihliadol.

33. Týmito dôvodmi je okolnosť, že trovy žalobcu tvoria predovšetkým trovy právneho zastúpenia v konaní, vzhľadom na vecné oslobodenia žalobcu od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 1 písm. c/ zák. č. 71/1992 Zb. v znení platnom a účinnom v čase vzniku poplatkovej povinnosti), pričom žalobca podal na tunajší súd viacero obdobných žalôb (rovnaký vecný základ sporu voči ďalším klientom) a aj v týchto konaniach je právne zastúpený tou istou advokátskou kanceláriou. Súd je názoru, že pokiaľ rovnaký právny zástupca zastupuje vo viacerých súdnych konaniach stranu sporu pri vymáhaní pohľadávok v obdobných veciach, založených na rovnakom právnom základe a skutkových okolnostiach, navyše nespornými, je túto okolnosť potrebné zohľadniť vo vzťahu k predmetu sporu a k priznanej odmene advokáta tvoriacej súčasť trov konania. Nakoľko sporným v danom prípade (a aj v obdobných veciach) je právne posúdenie nároku, obsah jednotlivých podaní sa v týchto obdobných veciach mení len vo vzťahu k rôznym subjektom na strane žalovaného, ich identifikáciou, s použitím rovnakej právnej argumentácie a v takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Je síce legitímne požadovať za poskytnuté právne služby odmenu, avšak ich účelom je predovšetkým vymoženie pohľadávok pre klienta s čo najnižšími nákladmi. Súd pritom nemal v danom prípade pochybnosť, že právny zástupca žalobcu mal toto na zreteli aj pri vymožení predmetnej pohľadávky, z ktorého dôvodu žiadal, aby súd nepojednával, pokiaľ prebiehali mimosúdne rokovania a javila sa reálna mimosúdna dohoda strán, a aby sa ďalšími úkonmi nezvyšovali trovy konania. Napriek tomu však súd považoval dané konkrétne okolnosti - viaceré, skutkovo a právne obdobné veci, charakter nároku a napokon aj osoba žalovanej za také okolnosti, hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nárok na náhradu trov konania znížil o polovicu a úspešnému žalobcovi ich priznal iba v rozsahu 50 %. O samotnej výške tohto nároku rozhodne súd podľa § 262 ods. 1 C.s.p. samostatným rozhodnutím, vydaným vyšším súdnym úradník, po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia (§ 356 písm. a) .

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.