Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/118/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka a členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Márie Dubcovej, v právnej veci žalobcu: ASIO, spol. s r.o., so sídlom Kšírova 552/45, Horní Heršpice, 619 00 Brno, Česká republika, IČO: 489 10 848, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, 911 40 Trenčín, IČO: 36 837 857, proti žalovanému: EKOMIL, s.r.o., so sídlom Mojš 54, 010 01 Žilina, IČO: 36 372 277, zastúpenému advokátom Mgr. Rastislavom Otrubom, so sídlom F. XXXX/XX, XXX XX B., v konaní o zaplatenie 4.700 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 230/2014-128 zo dňa 04.03.2016, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb 230/2014-128 zo dňa 04.03.2016 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.700 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 4.700 Eur od 16.10.2012 do zaplatenia a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 282 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.307,58 Eur. V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou žalobca žiadal žalovanému uložiť povinnosť na zaplatenie sumy 4.700 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 16.10.2012 do zaplatenia. Nárok odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril dohodu o spolupráci, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal vykonať registráciu dcérskej spoločnosti v Macedónsku s názvom ASIOEKOMIL, d.o.o., ktorej súčasťou bola dohoda o tom, že žalobca uhradí prevodom na účet žalovaného pri podpise dohody sumu 4.700 Eur. Žalovaný garantoval zaregistrovanie tejto dcérskej spoločnosti a pre prípad, že by svoj záväzok na zaregistrovanie nesplnil, finančné prostriedky vráti žalobcovi. Žalovaný svoj zmluvný záväzok nesplnil, a preto ho žalobca vyzval na vrátenie prijatej platby s určenou lehotou plnenia do 15.10.2012. Žalobca s poukazom na ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka žiadal vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré na strane žalovaného vzniklo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol.

2. Okresný súd konštatoval, že s ohľadom na skutočnosť, že na strane žalovaného vystupuje obchodná spoločnosť so sídlom v Slovenskej republike, je v zmysle Nariadenia Brusel I daná právomoc súdu Slovenskej republiky na prejednanie veci. Ohľadom rozhodného práva okresný súd vo vzťahu k Nariadeniu Rím I. konštatoval, že daná zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu, a to s ohľadom na skutočnosť, že nárok, ktorý žalobca uplatnil, súvisí so záväzkom žalovaného vykonať činnosti smerujúce k zaregistrovaniu spoločnej obchodnej spoločnosti. Pre zmluvu je tak charakteristická činnosť

žalovaného, ktorý má sídlo na území Slovenskej republiky, a preto okresný súd ako rozhodné právo aplikoval príslušné právne normy Slovenského právneho poriadku.

3. Právny vzťah účastníkov okresný súd posúdil v zmysle ust. § 261 ods. 1, 9 Obchodného zákonníka a § 724 Občianskeho zákonníka, pričom konštatoval, že dohoda uzatvorená medzi účastníkmi predstavuje inominátnu zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorá obsahuje úpravu prostredníctvom nepomenovanej zmluvy s prvkami príkaznej zmluvy, v rámci ktorej sa žalovaný zaviazal vyvíjať činnosť na zaregistrovanie spoločnej dcéry ASIOEKOMIL, d.o.o. na území Macedónska, a to zabezpečením oprávnenej osoby a prenájmu sídla spoločnosti na jeden rok a všetkých podpisov potrebných na založenie tejto spoločnosti. Okresný súd vo vzťahu k príkaznej zmluve upravenej v ustanovení § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka uviedol, že jej úprava je prostredníctvom § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka aplikovateľná aj na obchodnoprávne vzťahy. Jej znakom je obstaranie veci, resp. vykonanie činnosti pre iného a bezodplatnosť, pričom ale nie je vylúčené, aby bola zmluva dohovorená ako odplatný kontrakt. Z textu zmluvy vyplýva, že sa žalobca zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 4.700 Eur, ktorá bola viazaná na dosiahnutý výsledok činnosti žalovaného, a pre prípad, že k zaregistrovaniu obchodnej spoločnosti v Macedónsku nedôjde, zo zmluvy vyplývala žalovanému povinnosť prevzaté finančné prostriedky vrátiť. Predmetom príkaznej zmluvy je obstaranie určitej veci alebo vykonanie inej činnosti s tým, že riziko dosiahnutia výsledku znáša príkazca, čím sa príkazná zmluva odlišuje od zmluvy o dielo. Pokiaľ príkazník vykoná všetko, na čo sa zaviazal, nezodpovedá za to, že očakávaný výsledok sa nedostavil. Dohoda uzatvorená medzi účastníkmi nešpecifikuje, či žalobcom poskytnutá platba predstavuje podiel žalobcu na nákladoch spojených s registráciou zahraničnej spoločnosti, alebo či ide o odmenu žalovaného za dosiahnutie sledovaného výsledku. V prejednávanej veci je však podľa okresného súdu relevantné, že žalovanému vznikla povinnosť v prípade nesplnenia záväzku zaregistrovať spoločnosť v Macedónsku, žalobcovi ním poskytnuté finančné prostriedky vrátiť. Z dokazovania vyplynulo, že po tom, čo sa žalobca domáhal splnenia dohodnutého záväzku žalovaným, žalovaný v e-mailovej komunikácii zo dňa 11.06.2012 žiadal žalobcu o potvrdenie záujmu o obnovenie spoločnosti v Macedónsku vo väzbe na predpokladané náklady, na čo žalobca reagoval odmietnutím ďalšej spolupráce a požiadavkou na vrátenie finančného plnenia. E-mailovú komunikáciu okresný súd posudzoval nielen podľa jazykového vyjadrenia, ale aj následného správania sa strán, z čoho dovodzoval vôľu osôb a dôsledky, ktoré zmluvné strany takýmto prejavom vôle zamýšľali vyvolať. Žalobca v elektronickej komunikácii zo dňa 11.06.2012 nesporne vyjadril žalovanému nesúhlas a nedostatok záujmu pokračovať v spolupráci.

4. Okresný súd samotný text dohody o spolupráci a e-mailovú komunikáciu účastníkov podrobil skúmaniu a výkladu prejavu vôle, pričom mal za to, že použité jazykové vyjadrenie je natoľko jednoznačné, že ani s prihliadnutím na dodatočne žalobcom uplatňované námietky nemožno usudzovať iný obsah tohto právneho úkonu než vyplýva z textu listín. Pri rešpektovaní zásady, že zmluvy sa musia dodržiavať, a to aj v prípade, ak je zmluva pre niektorú zo strán nevýhodná, musí si byť každá zmluvná strana vedomá svojej zodpovednosti, pričom podľa rozhodovacej praxe Ústavného súdu je potrebné pred výkladom, ktorý zakladá neplatnosť zmluvy, aplikovať výklad v prospech platnosti právneho úkonu. V prejednávanom prípade žalobca v čase podania žaloby nemal pochybnosti o platnosti dohody o spolupráci, keď na ustanoveniach tejto dohody zakladal svoje právo na zaplatenie žalovanej pohľadávky. Okresný súd preto následnú námietku žalobcu ohľadom neplatnosti dohody z dôvodu jej neurčitosti a omylu vyhodnotil ako reakciu na obranu žalovaného voči žalovanej pohľadávke, kedy z opatrnosti žalobca súčasne predložil aj výzvu na splnenie záväzku zo dňa 05.11.2015 a odstúpenie od dohody zo dňa 22.02.2016. Pokiaľ sa žalobca podľa dohody zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 4.700 Eur na označený účel, právnym dôvodom poskytnutia tejto sumy bolo zabezpečenie registrácie spoločnej obchodnej spoločnosti v Macedónsku, a preto je potrebné na túto sumu nahliadať ako na zálohovú platbu, o ktorej platí, že ak odpadne právny dôvod, na základe ktorého bola zaplatená, prípadne ak nastane zmluvou predpokladaná skutočnosť ako podmienka vrátenia tejto sumy, je potrebné túto sumu vrátiť. Ak teda v posudzovanom prípade táto platba nebola dojednaná ako nevratná záloha, nevzniklo na strane žalovaného právo zálohovú platbu si ponechať, keďže účastníci v zmluve explicitne vyjadrili záväzok žalovaného poskytnutú platbu žalobcovi vrátiť, ak nedôjde k zaregistrovaniu spoločnosti.

5. K obrane žalovaného, že v súvislosti so zariaďovaním záležitosti na základe dohody mu vznikli náklady, ktorých existenciu preukazoval listinou, ktorou mala byť faktúra vystavená prenajímateľom dňa 28.01.2011 za prenájom priestorov od 15.02.2011 do 14.02.2012, konštatoval okresný súd, že touto listinou žalovaný nepreukázal úhradu akýchkoľvek nákladov v súvislosti s plnením dohody o spolupráci,

keďže faktúra v rovine práva predstavuje výzvu na zaplatenie a súčasne z obsahu listiny vystavenej dňa 28.01.2011 nevyplýva súvislosť s obsahom Dohody o spolupráci, ku ktorej uzavretiu došlo v mesiaci jún 2011, t.j. pol roka po uzavretí nájomnej zmluvy. Odporca svoje tvrdenia o spotrebovaní zálohy poskytnutej žalobcom na náklady spojené so založením predmetnej obchodnej spoločnosti nepreukázal a neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mali vplyv na posúdenie existencie a trvania žalovanej pohľadávky. K námietke žalovaného o nedostatočnom splnení povinnosti tvrdenia zo strany žalobcu, ktorého dôsledkom je popretie práva žalovaného efektívne sa brániť, poznamenal okresný súd, že predmet konania vymedzil žalobca žalobou a tento predmet je možné meniť len rozhodnutím súdu. Žalobca sa domáhal vrátenia zaplatenej zálohovej platby a dôkazmi preukazoval dôvodnosť svojho nároku, a preto okresný súd aj vzájomne rozporné tvrdenia žalobcu hodnotil vo väzbe na žalobou vymedzený predmet konania a skutkové zistenia, ktoré z dôkazov vyplynuli, aby tak prísne formálnym prístupom nedošlo k popretiu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Skutkové tvrdenia žalobcu a listinné dôkazy umožňovali podradenie skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, a teda právne posúdenie veci, ktoré je úlohou súdu, pričom skutkový stav zistený v konaní odôvodňoval priznanie uplatneného nároku.

6. K námietke premlčania uplatnenej žalovaným, poukázal okresný súd na rozhodovaciu prax súdov, v zmysle ktorej, ak vznikne vo vzťahoch medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti bezdôvodné obohatenie plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, spravuje sa premlčanie práva právnou úpravou Obchodného zákonníka. Úprava bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku je úpravou komplexnou a platí pre občianskoprávne aj pre obchodné záväzkové vzťahy, keďže inštitút bezdôvodného obohatenia neupravuje. Skutočnosť, že nemá úpravu bezdôvodného obohatenia, neznamená, že záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia nemôže byť obchodnoprávnym vzťahom. Právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku má komplexný charakter, a keďže je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálnym predpisom, platí, že pri riešení otázky premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa v obchodných vzťahoch použije predovšetkým úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. V posudzovanom prípade došlo k bezdôvodnému obohateniu na základe právneho dôvodu upraveného obchodnou zmluvou medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, ktorý následne odpadol, a preto premlčacia doba vo vzťahu k takémuto plneniu začína plynúť podľa § 391 Obchodného zákonníka odo dňa, kedy mohlo byť právo uplatnené na súde. Takýmto dňom je zásadne deň, kedy bolo možné prvýkrát vykonať právo, t.j. kedy sa dlh stal splatným a kedy vznikla dlžníkovi povinnosť plniť. Premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť deň nasledujúci po tom, kedy žalovanému na základe e- mailovej komunikácie účastníkov zo dňa 11.06.2012 vznikla povinnosť vrátiť prijaté finančné plnenie a pokiaľ žalobca v tejto výzve lehotu na vrátenie tejto sumy neurčil, vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť túto sumu prvý deň nasledujúci po doručení výzvy, t.j. dňa 12.06.2012, ktorým dňom začala bežať premlčacia doba, ktorej trvanie je vymedzené všeobecnou štvorročnou premlčacou lehotou. Keďže žalobca nárok uplatnil na súde podaním žaloby dňa 20.06.2014, je možné konštatovať, že žalobca uplatnil nárok pred uplynutím premlčacej doby, a preto okresný súd námietku premlčania uplatnenú žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú. Pokiaľ žalobca vyzval žalovaného na vrátenie prijatého plnenia e-mailom zo dňa 11.06.2012 a opakovane listom zo dňa 03.10.2012 s uložením lehoty na splnenie záväzku do 15.10.2012, ktorý list žalovaný nesporne prevzal, keď na túto výzvu reagoval listom zo dňa 29.10.2012, bol podľa okresného súdu dňom 16.10.2012 žalovaný nesporne v omeškaní s úhradou peňažného dlhu, a preto žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania v sadzbe stanovenej podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Okresný súd preto žalobcom uplatnený úrok z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe 8,75% ročne vyhodnotil ako dôvodný a žalobcovi priznal právo na zaplatenie istiny spolu s úrokom z omeškania.

7. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi ako úspešnému účastníkovi právo na náhradu trov konania, a to titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške 282 Eur a titulom trov právneho zastúpenia vo výške 1.307,58 Eur.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný cestou právneho zástupcu. V odvolaní poukázal na to, že po podpise dohody o spolupráci začal s vykonávaním úkonov smerujúcich k založeniu zahraničnej spoločnosti a zabezpečil nevyhnutné zákonom stanovené povinnosti na založenie spoločnosti, čím z jeho strany došlo ku spotrebovaniu zloženej zálohy. Žalobca ako príkazca tým, že od dohody odstúpil, zmaril dosiahnutie účelu dohody, a preto mu vznikla povinnosť uhradiť náklady spojené s obstaraním príkazu, aj keď sa výsledok nedostavil. Okresný súd na jednej strane konštatoval,

že žalobca od dohody odstúpil prejavom vôle e-mailom zo dňa 11.06.2012, pričom na druhej strane v priebehu konania zaslal žalovanému dňa 05.11.2015 výzvu na splnenie povinnosti a následne podaním zo dňa 22.02.2016 opätovne od dohody odstúpil. Žalovaný zastáva názor, že odstúpenie od dohody vo forme e-mailu zo dňa 11.02.2012 nenaplnilo všetky znaky právneho úkonu, keď absentovala vôľa byť viazaný prejavom vôle, a preto je toto odstúpenie neplatné. Tento záver potvrdil aj žalobca, ktorý listom zo dňa 05.11.2015 vyzýval žalovaného na splnenie povinnosti, čím preukázal vôľu byť viazaný obsahom dohody o spolupráci a až následne od zmluvy odstúpil. Skutočnosť, či došlo k ukončeniu dohody o spolupráci odstúpením dňa 11.06.2012 alebo až dňa 22.02.2016, má vplyv na rozhodnutie vo veci, keďže až momentom doručenia odstúpenia došlo k zániku dohody o spolupráci. Žalobca podaním zo dňa 05.11.2015 deklaroval záujem na splnení povinností vyplývajúcich z dohody, čím negoval svoje odstúpenie od zmluvy a prejavil vôľu byť naďalej viazaný podmienkami uvedenými v dohode, a preto bola žaloba z jeho strany podaná predčasne. Žalovaný preto žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť.

9. Žalovaný cestou právneho zástupcu v lehote na podanie odvolania svoje odvolanie doplnil podaním zo dňa 14.04.2016. V tomto podaní napadol záver okresného súdu, ktorý konštatoval, že predloženou listinou faktúry vystavenej prenajímateľom dňa 28.01.2011 žalovaný nepreukázal úhradu akýchkoľvek nákladov v súvislosti s plnením dohody o spolupráci. Žalovaný poukázal na znenie tejto faktúry č. 31/2011, v ktorej je zároveň aj potvrdenie o úhrade fakturovanej sumu 5.880 Eur, čím došlo k spotrebovaniu uhradenej zálohy na výdavky spojené so založením spoločnosti. Okresný súd tak náležite neskúmal predložené doklady, čo spôsobuje nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Odporca predloženou faktúrou preukázal, že vykonával úkony smerujúce k založeniu spoločnosti v zahraničí a uhradená záloha bola použitá na úhradu nájomného za priestory, v ktorých mala táto spoločnosť sídliť. Jednou z podmienok na registráciu spoločnosti je aj reálne sídlo, pričom splnenie tejto povinnosti sa preukazuje nájomnou zmluvou. Príslušné orgány pred registráciou spoločnosti kontrolujú existenciu sídla priamo na mieste a bez zabezpečenia sídla by príslušné orgány registráciu spoločnosti odmietli. Žalobca svojou nečinnosťou zmaril následnú registráciu zahraničnej právnickej osoby.

10. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného uviedol, že použitím akejkoľvek interpretačnej metódy na znenie obsahu dohody o spolupráci je možné vyvodiť, že suma 4.700 Eur bola protiplnením k povinnosti žalovaného ohľadom zaregistrovania spoločnosti a bola stanovená fixne a nie pohyblivo. Povinnosť žalobcu bola presne zadefinovaná poskytnutím uvedenej sumy, ktorú si žalobca aj splnil, a z dohody nevyplýva podmieňovanie splnenia záväzku žalovaného na zaregistrovanie spoločnej dcéry ASIOEKOMIL splnením ďalšej budúcej povinnosti žalobcu a nič podobné nie je možné vyvodiť ani z vôle účastníkov existujúcej v čase uzavretia dohody. Naznačené skutočnosti možno odvodiť aj z e-mailu žalovaného zo dňa 11.06.2012, kde prvý krát informuje žalobcu o niektorých z podmienok potrebných ku zaregistrovaniu spoločnosti v Macedónsku a žalobcu zároveň dopytuje, či má v súvislosti s touto informáciou záujem na zaregistrovaní spoločnosti alebo už tento záujem nepretrváva. Podľa žalobcu je možné prezumovať, že samotnému žalovanému neboli známe finančné a iné predpoklady pre zaregistrovanie spoločnosti, o čom pri uzatváraní dohody nemohol vyrozumieť ani žalobcu. V dohode je explicitne určená povinnosť žalovanému vrátiť sumu 4.700 Eur v prípade nesplnenia záväzku zaregistrovania spoločnosti. Z konania obidvoch účastníkov v čase ich vzájomnej elektronickej komunikácie zo dňa 11.06.2012 vyplýval záujem ďalej nepokračovať vo vzájomnom obchodnoprávnom vzťahu. Žalovaný dlhodobo nekontaktoval žalobcu a nedožadoval sa pokračovania plnenia podľa dohody o spolupráci a takúto argumentáciu začal používať až v súdnom konaní ako svoju obranu. K dodatočne expedovanej výzve žalobcu na splnenie povinnosti a následnému odstúpeniu zo dňa 22.02.2016 žalobca uviedol, že tieto podania spracoval len z dôvodu opatrnosti, aby splnil striktný formalizmus pri ukončení vzájomného obchodnoprávneho vzťahu. Žalobca tak žiadal rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdiť.

11. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 3 verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

13. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/118/2016-191 zo dňa 06.06.2017 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 3 bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 15.06.2017, na základe čoho boli, v spojení s ustanovením § 378 ods. 1 CSP, splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

14. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania zo dňa 12.04.2016 (č.l. 142 spisu), krajský súd bol v odvolacom konaní povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), a to v zmysle ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

15. Podľa § 379 odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

16. Podľa § 380 ods. 1 odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

17. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

18. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Krajský súd uvádza, že sa za aplikácie ust. § 387 ods. 1, 2 v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, v zmysle ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania". V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu", a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého ... „odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu."

20. Žalovaný v podanom odvolaní namietol jednak právne posúdenie veci okresným súdom, a to vo vzťahu k okamihu ukončenia dohody o spolupráci uzavretej medzi účastníkmi, pričom tvrdil, že k zániku dohody o spolupráci došlo až písomným podaním zo dňa 22.02.2016 a nie prejavom vôle vo forme e- mailu zo dňa 11.06.2012, a jednak skutkové závery konštatované okresným súdom vo vzťahu k plneniu povinnosti žalovaným na základe uzatvorenej dohody o spolupráci a vo vzťahu k záveru o vynaložení nákladov podľa žalovaným predloženej faktúry vo výške 5.880 Eur. Ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvého stupňa. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...

„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov". Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.". Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované účastníkmi v prvostupňovom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

21. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala. Žalovaný nesprávne právne posúdenie namietal predovšetkým vo vzťahu k okamihu ukončenia právneho vzťahu sporových strán založeného dohodou o spolupráci (č.l. 5 spisu). Vo vzťahu k tejto dohode krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že sa jedná o zmluvu nepomenovanú podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorá v sebe obsahuje prvky zmluvy príkaznej v zmysle ust. § 724 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanom prípade sa jedná o vzťah, ktorý vznikol medzi podnikateľmi pri podnikateľskej činnosti, je potrebné otázku ukončenia tohto zmluvného vzťahu posudzovať podľa relevantných ustanovení Obchodného zákonníka, a to s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Z obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že žalobca na základe dohody o spolupráci zaplatil žalovanému dňa 19.07.2011 dohodnutú sumu 4.700 Eur (výpis z účtu založený na č.l. 23 spisu). Dňa 11.06.2012 prebehla medzi sporovými stranami e-mailová komunikácia (č.l. 80 spisu), v zmysle ktorej e-mailom z tohto dňa odoslaným o 08.31 hod. žalovaný zaslal žalobcovi faktúru za nájom s tým, že na založenie spoločnosti je potrebných minimálne 10.000 Eur, aby spoločnosť mohla existovať, a preto žalobcu vyzval, aby písomne potvrdil, či má záujem spoločnosť obnoviť alebo o to už záujem nemá. V odpovedi z toho istého dňa odoslanej o 12.40 hod. žalobca odpovedal, že nie a že zaslaná faktúra nezodpovedá podstatou ani termínovo dohode sporových strán, a preto v súlade so zmluvou trvá na vrátení finančného plnenia. V zhode so súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že doručením tohto e-mailu žalovanému dňa 11.06.2012 došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu sporových strán a žalovanému vznikla povinnosť prijaté finančné plnenie vo výške 4.700 Eur žalobcovi vrátiť. Ak aj následne v priebehu súdneho konania žalobca zasielal žalovanému výzvu na plnenie povinnosti a odstúpenie od zmluvy, jedná sa o právne úkony uskutočnené žalobcom po tom, ako pôvodný právny vzťah založený medzi sporovými stranami dohodou o spolupráci zanikol, a preto tieto právne úkony sú pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia irelevantné. Preto nemôže obstáť ani námietka žalovaného v tom smere, že žaloba bola žalobcom podaná predčasne, keďže k ukončeniu dohody o spolupráci došlo až odstúpením zo dňa 22.2.2016. Krajský súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať aj na znenie ust. § 154 ods. 1 O.s.p. platné v čase rozhodovania okresného súdu, v zmysle ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho

vyhlásenia, a na obdobné ust. § 217 ods. 1 CSP. V zmysle týchto ustanovení je vo všeobecnosti súd povinný vychádzať zo stavu, ktorý je daný v čase vyhlásenia rozsudku, pričom bez ohľadu na skutočnosť, či by k ukončeniu vzťahu medzi sporovými stranami došlo na základe e-mailu zo dňa 11.06.2012 alebo na základe odstúpenia zo dňa 22.02.2016, by v čase rozhodovania okresného súdu ku dňu 04.03.2016 bol daný odôvodnený záver o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie, nakoľko v tom čase bol zmluvný vzťah ukončený a tým právny dôvod plnenia odpadol. Uvedená okolnosť by tak mala relevanciu len vo vzťahu k rozsahu omeškania žalovaného s vrátením tohto finančného plnenia žalobcovi, pričom ako už bolo uvedené vyššie, krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že k ukončeniu spolupráce došlo už na základe e-mailu zo dňa 11.06.2012, čím žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu zodpovedajúcu bezdôvodnému obohateniu.

22. Žalovaný ďalej v podanom odvolaní a v jeho písomnom doplnení namietol, že hneď po podpise dohody o spolupráci začal s vykonávaním úkonov smerujúcich k založeniu spoločnosti, v rámci ktorých úkonov spotreboval žalobcom zloženú zálohu. Vo vzťahu k tejto otázke krajský súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje. Finančná čiastka vyplatená žalobcom žalovanému na základe dohody o spolupráci bola viazaná na zabezpečenie zaregistrovania obchodnej spoločnosti na území Macedónska s tým, že v prípade nesplnenia tohto záväzku bol žalovaný povinný prevzaté finančné prostriedky vrátiť. Charakter takto vymedzenej dohody sporových strán neumožňuje dospieť k záveru, že by sa jednalo o zálohu vyplatenú žalobcom žalovanému tak, ako to žalovaný uvádza v podanom odvolaní. Z dohody nevyplýva, že by tieto finančné prostriedky mali byť použité na úhradu nákladov spojených so zaregistrovaním predmetnej obchodnej spoločnosti v Macedónsku a naopak je z dohody nesporné, že v prípade, ak k zaregistrovaniu nedôjde, je žalovaný povinný celú prijatú finančnú čiastku žalobcovi vrátiť. Je preto bez právneho významu tvrdenie žalovaného, že finančné prostriedky boli spotrebované na úhradu nájomného v zmysle ním predloženej faktúry. Krajský súd vo vzťahu k tejto faktúre obdobne ako súd prvej inštancie poukazuje na časové rozpory predložených listinných dôkazov. Podľa dohody o spolupráci vyplatil žalobca žalovanému na jeho účet dňa 19.07.2011 dohodnutú finančnú čiastku 4.700 Eur. Žalovaný pritom v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a rovnako tak v podanom odvolaní argumentoval tým, že tieto finančné prostriedky boli spotrebované na zaplatenie nájomného podľa predloženej faktúry č. 31/2011 založenej na č.l. 22 spisu. Z tejto faktúry však krajský súd konštatuje, že sa jedná o faktúru vystavenú dňa 28.01.2011, teda cca 6 mesiacov pred tým, ako finančné prostriedky, ktoré mali byť takýmto spôsobom žalovaným spotrebované, boli vôbec zo strany žalobcu žalovanému vyplatené. Bez ohľadu na uvedené je však relevantný výlučne záver, že z dohody strán nevyplýva, že by finančná suma zaplatená žalobcom žalovanému mala väzbu na žalovaným vynaložené prípadné náklady spojené so zaregistrovaním zahraničnej právnickej osoby v Macedónsku ani záver, že pri ich vynaložení, či spotrebovaní by žalovaný tieto finančné prostriedky žalobcovi nebol povinný v prípade, ak k zaregistrovaniu takejto spoločnosti nedôjde, vrátiť. V tomto smere je potom nedôvodná aj námietka žalovaného v doplnení odvolania, kde žalovaný poukázal na text predloženej faktúry, podľa ktorej mala byť ňou fakturovaná čiastka 5.880 Eur už vyplatená. Ako už bolo uvedené, táto faktúra bola vystavená 6 mesiacov pred tým, ako boli finančné prostriedky zo strany žalobcu žalovanému vyplatené, pričom krajský súd poukazuje na vyjadrenie žalovaného v ním podanom odvolaní zo dňa 12.04.2016, v ktorom samotný žalovaný tvrdí, že s vykonávaním úkonov smerujúcich k založeniu zahraničnej spoločnosti začal až po podpise dohody o spolupráci. Konštatovanie okresného súdu ohľadom rozporu medzi časom uzavretia dohody o spolupráci a časom, kedy mal podľa ním predloženej faktúry žalovaný finančné prostriedky prijaté od žalobcu spotrebovať, žalovaný v podanom odvolaní nerozporoval.

23. Čo sa týka námietky žalovaného ohľadom nedostatku vôle žalobcu vo vzťahu k právnemu úkonu odstúpenia od dohody o spolupráci vo forme e-mailu zo dňa 11.06.2012, uvádza krajský súd, že skúmanie otázky vôle vyjadrenej v písomnom právnom úkone je potrebné viazať predovšetkým na vyjadrenie tohto právneho úkonu jeho písomným zachytením. Z e-mailovej komunikácie žalobcu nepochybne vyplýva jeho úmysel nepokračovať vo vzájomnej spolupráci so žalovaným s jednoznačne vyslovenou požiadavkou na vrátenie finančného plnenia. Tento úmysel je potvrdený aj následným konaním žalobcu, kedy žalobca výzvou zo dňa 03.10.2012 (č.l. 6 spisu) vyzýval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný získal prijatím platby vo výške 4.700 Eur. Takýmto spôsobom prejavenú vôľu ukončiť zmluvný vzťah so žalovaným nemohlo spätne ovplyvniť konanie žalobcu v priebehu súdneho sporu so žalovaným, kedy žalobca vyzýval žalovaného na splnenie záväzku výzvou zo dňa 05.11.2015 a následne od dohody so žalovaným odstúpil dňa 22.02.2016. Obdobne ako súd prvej inštancie hodnotí krajský súd tieto úkony žalovaného ako snahu na zlepšenie jeho procesnej situácie

v prebiehajúcom súdnom konaní za účelom dosiahnutia priaznivého súdneho rozhodnutia. Ako už bolo krajským súdom konštatované, s ohľadom na ukončenie právneho vzťahu medzi sporovými stranami ich emailovou komunikáciou zo dňa 11.06.2012, sú úkony žalobcu smerujúce k výzve na splnenie záväzku a následné odstúpenie od tejto dohody právne irelevantné, nakoľko v danom čase už neexistoval medzi sporovými stranami právny vzťah, na základe ktorého by žalovaný bol povinný na základe výzvy žalobcu plniť, čím nebol daný ani právny vzťah založený dohodou o spolupráci, ktorý by mohol odstúpením zo dňa 22.02.2016 žalobca ukončiť. V podrobnostiach ohľadom výkladu prejavu vôle sporových strán vo vzťahu k obsahu ich právnych úkonov, krajský súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje.

24. V zmysle uvedených zhodnotení bolo potom namieste, aby krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP, a to tak vo výroku, ktorým krajský súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel, ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie. Výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie nebol odvolaním žalovaného osobitne napadnutý a ako výrok závislý od rozhodnutia v merite veci bol krajským súdom rovnako potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.

25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.