Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-589-2016.pdf
PDF · 97.75 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/589/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a JUDr. Denisy Šaligovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: P. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. na Y. XXX, o zaplatenie 5.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 13. apríla 2016 č. k. 14C/277/2015-64 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie poplatkov za upomienky vo výške 60 eur zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že v zastavujúcej časti žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.000 eur spolu s úrokom vo výške 287,65 eura, poplatkami vo výške 11,16 eura, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.287,65 eura od 15. 10. 2014 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania titulom súdneho poplatku sumu vo výške 317,50 eura, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd návrh zamietol. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 96 ods. 1, 2, 3 OSP, § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) zák. č. 129/2010 Z. z., § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a na základe vykonaného dokazovania zistil, že z úverovej zmluvy č. 126594 zo dňa 19. 05. 2014 vyplýva, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 5.000 eur, ktorý sa zaviazal splácať mesačnými splátkami po 77,87 eura s dobou splatenia 120 mesiacov, počnúc od 16. 06. 2014 do 15. 05. 2024. Úroková sadzba bola medzi účastníkmi konania dohodnutá vo výške 13,90 % ročne, RPMN vo výške 16,59 % pri priemernej RPMN vo výške 17,94 %. Celkove sa žalovaný titulom úveru zaviazal uhradiť žalobcovi sumu vo výške 9.594,40 eura. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky. Ako vyplynulo z výpisu z účtu za obdobie od 01. 05. 2014 do 30. 05. 2014, žalovaný čerpal úver vo výške 4.750 eur dňa 19. 05. 2014 (keď zo sumy poskytnutého úveru vo výške 5.000 eur bol odrátaný poplatok za poskytnutie úveru vo výške 250 eur). Ako vyplynulo z písomného podania žalobcu zo dňa 16. 09. 2014, tento pre neplnenie zmluvných podmienok žalovaným rozhodol o predčasnej splatnosti úveru, pričom žalovaného vyzval na zaplatenie celého zostatku úveru do 08. 10. 2014. V priebehu konania, pred otvorením pojednávania vzal žalobca návrh na začatie konania v časti o zaplatenie sumy 60 eur späť a konanie žiadal v tejto časti zastaviť. Keďže žalobca vzal návrh na začatie konania v časti o zaplatenie sumy 60 eur titulom poplatkov späť a konanie žiadal v tejto časti zastaviť, pričom súhlas žalovaného s čiastočným späťvzatím návrhu nebolo potrebné zabezpečovať (keďže k čiastočnému späťvzatiu návrhu došlo pred začatím
pojednávania), súd rozhodol tak, že konanie v tejto časti zastavil. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovaného, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere. I keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka), predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak, príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností), ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol záväzkovo-právny vzťah titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zo strany žalobcu bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť žalobcovi pravidelnými mesačnými splátkami. Žalovaný titulom poskytnutého úveru mal žalobcovi uhradiť 120 splátok po 77,87 eura. Pre neplnenie zmluvných povinností žalovaným, žalobca písomným podaním zo dňa 16. 09. 2014 oznámil žalovanému, že vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a žalovaný vyzval na splatenie celého dlhu z titulu úveru do 08. 10. 2014. Uvedené v priebehu konania zo strany žalovaného namietané nebolo. Súd tak uzavrel, že úverová zmluva jej predčasným ukončením zanikla, pričom žalobca poskytol žalovanému lehotu na splnenie povinnosti zo zmluvy do 08. 10. 2014. Čo sa týka uplatneného nároku, súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že zo strany žalobcu bol dôvodne uplatnený nárok na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 5.000 eur, dlžných úrokov vo výške 287,65 eura, sankčných poplatkov vo výške 7,34 eura a poplatkov vo výške 3,82 eura (keď vo zvyšnej časti 60 eur bol zo strany žalobcu návrh na začatie konania vzatý späť). Keďže žalovaný v priebehu konania neprodukoval žiaden dôkaz o tom, že by dlžnú sumu titulom predčasne ukončeného zmluvného vzťahu žalobcovi uhradil, prípadne, že jeho záväzok zanikol inak, súd návrhu v tejto časti vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie dlžnej sumy tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku, keď žalobca v tejto časti uplatneného nároku uniesol dôkazné bremeno a uplatnený nárok preukázal. Pokiaľ ide o uplatnený zmluvný úrok vo výške 13,90% ročne zo sumy 5.000 eur za obdobie od 15. 10. 2014 do zaplatenia, súd v tejto časti považoval návrh za nedôvodný. Súd mal za to, že žalobca má nárok na zmluvný úrok len do času účinkov predčasného ukončenia zmluvného vzťahu (ku ktorému došlo z dôvodu porušovania zmluvných povinností dlžníkom), pretože týmto jednostranným právnym úkonom sa pohľadávka veriteľa zosplatnila v celom rozsahu. Vzhľadom aj na účel zmluvného úroku, ktorým je odplata za poskytnuté peňažné prostriedky, zosplatnením úveru poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, stratil žalobca právo uplatňovať si zmluvné úroky aj naďalej. Je nesporné, že úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť úroky. Pokiaľ si účastníci zmluvného vzťahu nedohodnú čas, na ktorý sa úver poskytuje, vzniká veriteľovi právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ si však účastníci zmluvného vzťahu dohodnú úverové obdobie (čo je i daný prípad) a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby nevráti, prichádza do úvahy za obdobie po splatnosti úveru len nárok na úroky z omeškania. Ide pritom o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom, pričom tento má sankčnú povahu. Podľa názoru súdu dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti úveru a od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj z úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. V danej veci žalobca pristúpil k ukončeniu zmluvného vzťahu (z dôvodu porušovania zmluvných povinností žalovaným) a tým treba považovať celý dlh za splatný a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. V tejto súvislosti súd poukazuje i na ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo žalovaného k plateniu zmluvných úrokov aj po zosplatnení úveru odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa, pretože by zhoršilo jeho postavenie. S poukazom na uvedené súd návrh v časti uplatneného zmluvného úroku zamietol. Je nepochybné, že žalovaný sa riadnym nezaplatením dlžnej sumy (titulom istiny a vyčísleného zmluvného úroku) dostal do omeškania, preto ho súd zaviazal zaplatiť
žalobcovi i uplatnený úrok z omeškania z dlžnej sumy istiny a zmluvného úroku, počnúc od 15. 10. 2014 do zaplatenia, ku ktorému dňu už žalovaný bol v omeškaní s plnením svojho dlhu. Úrok z omeškania bol zo strany žalobcu uplatnený v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. O trovách konania v zastavujúcej časti súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP. Ohľadne zvyšnej časti konania súd o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 OSP, keď žalobca mal v tejto časti konania neúspech len v pomerne nepatrnej časti. Preto mu súd priznal náhradu trov konania titulom súdneho poplatku za návrh v plnej výške prislúchajúcej tejto časti konania, t.j. v sume 317,50 eura.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie v zamietajúcej časti, odôvodniac ho tým, že s argumentmi a záverom súdu prvej inštancie v tejto časti sa nestotožňuje. Poukázal na ustanovenie § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 a § 505 Obchodného zákonníka a uviedol, že z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky v zmluve o úvere dojednať odchylne. Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a to hneď v dvoch rovinách: vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru, a jednak na úrok z omeškania. Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná, a preto je rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade. Z ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, momenty jeho zániku nestanovuje. Poukázal na nariadenie č. 87/1995 Z. z. a uviedol, že nariadenie rozlišuje medzi najvyššou prípustnou výškou odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov a najvyššou prípustnou výškou sankcie za omeškanie. Jedná sa o dva rozdielne inštitúty, tvorené rozdielnymi zložkami. Dohodnutý úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov je odplatou za ich poskytnutie, nie sankciou, preto na posudzovanie tohto úroku nie je možné uplatniť ustanovenie § 3a nariadenia. V prípade, že dlžník neuhradí splátku v dohodnutej výške a dohodnutom termíne splatnosti, ocitá sa v omeškaní, pričom omeškanie sankcionované povinnosťou platiť úrok z omeškania. Bolo by v rozpore s logikou veci, ako od momentu omeškania dlžníka, by bol dlžník odmenený a veriteľ potrestaný znížením výšky úroku si zmluvne dohodnutej výšky na výšku sankčného úroku z omeškania. Samotné zosplatnenie úveru ešte neznamená, že veriteľ má požičané prostriedky k dispozícii. Pokiaľ dlžník úver nesplatí ani po vyhlásení predčasnej splatnosti veriteľom, požičané prostriedky má stále k dispozícii pre vznik a tieto môže užívať a požívať, teda realizovať úžitkovú hodnotu veci. Pokiaľ súd uviedol, že ak by veriteľ mal nárok aj na zmluvný úrok spolu s úrokom z omeškania, vznikol by nespravodlivý stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky, uviedol, že v prípade, že dlžník neplní pohľadávku riadne a včas, nemožno hovoriť o pohodlnom inkasovaní úrokov, keďže dlžník, ktorý je v omeškaní s platením istiny, neuhrádza ani úroky z nej. Uvedený argument je účelový a zámerne vykresľuje spotrebiteľa ako dlžníka, ktorý porušil svoje zmluvné povinnosti následkom nepriaznivého dopadu životných okolností. Ani závažná nepriaznivá situácia v živote dlžníka nemôže znamenať, že dlžník prestane byť zodpovedný za svoje záväzky, a nie je povinný ich plniť. S nepriaznivým dopadom životných okolností na dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, počíta inštitút takzvaného osobného bankrotu. Rovnako neodôvodnený je aj argument súdu, že pokiaľ dlžník nie je schopný plniť svoje záväzky, k takejto situácii dochádza z viny veriteľa, ktorý podcenil posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Neexistenciu nároku veriteľa na úroky z poskytnutého úveru považuje Zákon o spotrebiteľských úveroch za sankciu za hrubé porušenie povinností veriteľa pri posudzovaní schopností spotrebiteľa splácať úver. Uvedenú sankciu teda nemožno spájať s čírou domnienkou, že pri posudzovaní schopností spotrebiteľa splácať úver došlo k zanedbaniu odbornej starostlivosti. Z uvedených dôvodov má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd na daný právny vzťah neaplikoval príslušné právne normy. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému
uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 13,90 % z nezaplatenej istiny vo výške 5.000 eur od 15. 10. 2014 do zaplatenia. Žiadal priznať trovy odvolacieho konania.
3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 5.000 eur spolu s nezaplatenými úrokmi vo výške 287,65 eura, nezaplatenými sankčnými poplatkami vo výške 7,34 eura, poplatkami vo výške 63,82 eura, úrokom vo výške 13,90 % ročne zo sumy 5.000 eur od 15. 10. 2014 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.000 eur od 15. 10. 2014 do zaplatenia a z nezaplatených úrokov 287,65 eura od 15. 10. 2014 do zaplatenia a náhrady trov konania.
5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
8. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav veci, vec z dôvodov uvedených v odvolaní aj správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v napadnutej časti sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej veci rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, k dôvodom odvolania žalobcu, odvolací súd dodáva, že v preskúmavanej veci sú predmetom konania nároky žalobcu vyplývajúce zo zmluvy, ktorá je svojou povahou spotrebiteľkou a predmetný zmluvou založený vzťah je spotrebiteľský vzťah, z čoho vzniká povinnosť súdu ex offo skúmať zmluvné podmienky s cieľom, aby spotrebiteľ nebol zaväzovaný na nedovolené plnenie. Žalobca sa domáha nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve, teda za stavu, ak by nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru. Tento stav však netrvá, došlo k zmene záväzku, ktorý bol spôsobený omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej sumy. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa spôsobuje stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne vracia a spláca, za čo veriteľovi patrí úrok. Pri predčasnom a mimoriadnom zospatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru.
Veriteľ teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaním peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práv na dispozíciu s istinou úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľov. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia, a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatním úveru. Prípadná dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania, prípadne ďalších sankciách, platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru. Na podporu správnosti týchto záverov odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 18. septembra 2012 č. k. IV.ÚS 476/2012-14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
9. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalovanému a sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).