Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/101/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a Mgr. Zuzany Štolcovej, v sporovej právnej veci žalobcu: COMFORTA TEXTIL SERVIS, s.r.o., so sídlom Clementisova 5119/16, 036 01 Martin, IČO: 44 798 695, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Kristínou Jošthovou, advokátkou, so sídlom E.. X/XX, XXX XX V., proti žalovanému: PeLiM, práčovne a čistiarne, s.r.o., so sídlom Bellova 1294, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 31 596 347, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Jánom Vajdom, advokátom, so sídlom L. P.. XXX, XXX XX P., o zaplatenie 1.088,17 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/194/2012-338 zo dňa 22.04.2016, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/194/2012-338 zo dňa 22.04.2016 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti vo veci samej.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ“), § 2 OBZ, § 261 OBZ, § 387 OBZ, § 391 OBZ, § 397 OBZ, § 451 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „OZ“), § 456 OZ, okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že účastníci konania sú podnikatelia (§ 2 ods. 2 písm. a) . Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia ako majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu. Žalobca tvrdil, že pri plnení svojho záväzku titulom odplaty duplicitne zaplatil pohľadávku žalovaného. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovanému vznikla oprávnená pohľadávka titulom odplaty za čistenie bielizne, ktorú si uplatnil voči žalovanému vystavením faktúry č. 91433 zo dňa 22.10.2009, splatnej 1.11.2009 na sumu 1.088,17 Eur. Žalobca tvrdil, že v hotovosti zaplatil žalovanému dňa 23.10.2009 sumu 1.088,17 Eur a aj dňa 29.10.2009 sumu 1.088,17 Eur. Túto skutočnosť mal žalobca zistiť pri účtovaní externou účtovnou firmou a žalovaný požiadal o odsúhlasenie zostatkov za obdobie od 1.11.2009 do 31.12.2009 dňa 16.2.2010, následne žiadosťou o vrátenie preplatku zo dňa 1.3.2012 a 3.5.2012. Konanie na okresnom súde sa začalo dňa 23.8.2012 doručením žaloby. Právny zástupca žalovaného vzniesol dňa 10.2.2016 námietku premlčania. bezdôvodné obohatenie komplexne neupravuje, a preto tam, kde bezdôvodné obohatenie neupravuje sa aj na obchodné vzťahy aplikuje právna úprava bezdôvodného obohatenia podľa Občianskeho zákonníka.

To, či záväzkový vzťah vzniknutý z bezdôvodného obohatenia má obchodnú povahu závisí od toho, či k jeho vzniku došlo pri podnikateľskej činnosti. Je nepochybné, že k bezdôvodnému obohateniu tak ako je tvrdené žalobcom (omylom zaplatená už uhradená pohľadávka žalovaného) malo dôjsť pri podnikateľskej činnosti žalobcu a žalovaného. Právna úprava premlčania upravená Občianskym zákonníkom platí v plnom rozsahu na občianskoprávne vzťahy. Na právne vzťahy medzi podnikateľmi platí osobitná právna úprava premlčania podľa Obchodného zákonníka (§ 387 a nasl.). neupravuje osobitne začiatok plynutia premlčacej doby a jej dĺžku, pokiaľ ide o právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením bez právneho dôvodu. Ak je vzťah, z ktorého vzniklo bezdôvodné obohatenie prijatím plnenia bez právneho dôvodu obchodným záväzkovým vzťahom, vtedy je premlčacia doba štvorročná. Neaplikuje sa Občiansky zákonník, ale tieto otázky sa riešia podľa všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní. Premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo v súvislosti s podnikateľskou činnosťou medzi podnikateľmi sa riadi právnou úpravou Obchodného zákonníka. Pri posudzovaní aplikácie Obchodného zákonníka je rozhodujúce, či vzťahy medzi účastníkmi zodpovedajú definícii v § 261 Obchodného zákonníka, teda majú charakter obchodných záväzkových vzťahov. Premlčanie bezdôvodného obohatenia sa spravuje (sp. zn. IV. ÚS 214/04). V Náleze Ústavného súdu SR z 22.3.2007 sp. zn. II. ÚS 92/06-39 ústavný súd vyslovil, že si je vedomý toho, že citovaný právny názor sa v označenom konaní (IV. ÚS 214/04) týka len jedného špecifického prípadu bezdôvodného obohatenia, ale zároveň, stotožňujúc a opierajúc sa o citovanú argumentáciu z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu, konštatoval, že citovaný právny názor vyslovený v konaní sp. zn. IV. ÚS 214/04 je použiteľný aj pre riešenie premlčania iných práv z obchodných vzťahov, preto súdy postupovali správne, ak dospeli k záveru, že na dĺžku doby premlčania treba v danom prípade aplikovať všeobecnú, t. j. štvorročnú premlčaciu dobu ustanovenú § 397 OBZ. Medzi účastníkmi pred žalobcom tvrdenou platbou bez právneho dôvodu existoval obchodnoprávny vzťah. K bezdôvodnému obohateniu malo dôjsť v rámci ich obchodno-záväzkového vzťahu, preto je premlčacia doba štvorročná, hoci aj ide o plnenie bez právneho dôvodu. Jediným predmetom obchodno- záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným bolo opakované poskytovanie služby práčovne textílii za odplatu. Žalobca nemal dôvod plniť žalovanému z iného titulu ako úhrady služby poskytovanej žalovaným. Okresný súd vzhľadom na argumentáciu právneho zástupcu žalovaného v spojení s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 4Obdo/34/2008 zo dňa 28.10.2009 uviedol, že podľa zistení okresného súdu toto rozhodnutie priamo neriešilo otázku premlčacej lehoty bezdôvodného obohatenia (dovolanie žalobcu bolo odmietnuté). Preto podľa okresného súdu nebol dôvod odchýliť sa od ustálenej rozhodovacej činnosti súdov, najmä vo vzťahu k rozhodnutiam ústavného súdu. Podľa žalobcu došlo k bezdôvodnému obohateniu dňa 29.10.2009 plnením bez právneho dôvodu, pričom konanie na okresnom súde sa začalo dňa 23.8.2012, teda ešte pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty.

3. Z výpovedí bývalej konateľky žalovaného M.. X. V., konateľa žalobcu D. O., svedkyne D. T., svedkyne T. D., svedkyne G. H., svedka D. U., svedkyne U. X., svedkyne M.. N. O. bolo podľa okresného súdu preukázané, že žalovaný poskytoval žalobcovi služby čistenia bielizne za odplatu s tým, že platby medzi nimi prebiehali výlučne v hotovosti. Konateľka žalovaného M.. X. V. a svedkyňa G. H. vypovedali, že si telefonicky bez dodacích listov odsúhlasovali počty kusov (bielizne). Na základe toho bola vystavená faktúra žalovaným voči žalobcovi. Náplňou práce svedkyne G. H. pre žalobcu bolo evidovanie zákazníka po privezení bielizne šoférom, vypĺňala dodacie listy pre zákazníkov. Práca zahŕňala príjem špinavej bielizne a výdaj čistej bielizne. Keď vydávala peniaze z pokladne, šofér podpísal prevzatie peňazí v pokladničnej knihe a keď tržbu prevzal šofér a mal faktúru od žalovaného v menšej sume, tak tržbu doniesol jej a tiež sa to zapísalo do pokladničnej knihy. Následne sa to vyúčtovalo v týždennom vyúčtovaní. Pokiaľ ona vydávala peniaze, mala iba jednu faktúru a k tomu iba jeden doklad. Podľa svojich poznámok šoférovi tieto peniaze nevydala, mohol mu ich vydať pán O. alebo pani O.. Svedkyňa D. T. (zamestnankyňa žalovaného) uviedla, že pracovala na expedícii. Vydávala bielizeň a preberala peniaze. Bielizeň od žalobcu vozil pán O.. Ona mu dala príjmový pokladničný doklad, on jej zaplatil a dal výdavkový pokladničný doklad. Ona peniaze odniesla do učtárne. Vedela, koľko má zaplatiť, lebo to mala nahlásené dopredu. Nebol dôvod, aby v jeden deň platil dvakrát. Svedkyňa T. D. (bývalá pracovníčka žalovaného) vypovedala, že vystavovala faktúry. Na druhý deň si prišli po bielizeň a zaplatiť. Vždy vystavila dva príjmové pokladničné doklady, jeden ku faktúre a druhý do pokladne. Omylom dala obidva príjmové pokladničné doklady k faktúre pre žalobcu. Výdavkové pokladničné doklady potvrdzoval ten, kto preberal peniaze. Svedkyňa D. T. jej priniesla peniaze do kancelárie, preto sa nemohlo stať, aby v jeden deň bolo zaplatené dvakrát. Ona vystavila nový príjmový pokladničný doklad, lebo starý nemohla nájsť. Príjmové pokladničné doklady vypisovala osobitne, nie cez kópie. Vždy vystavila dva príjmové pokladničné doklady. Mali dve pečiatky starú a novú. Na základe dodacích listov pripravila faktúru, zaniesla ju na kontrolu a podpis riaditeľke. Na druhý deň si chodili zákazníci po bielizeň a zaplatiť. Faktúru po kontrole odovzdala svedkyni D. T. aj s pokladničným dokladom až keď si zákazníci prišli po bielizeň. Svedok D. U. (bývalý pracovník žalobcu) vypovedal, že pracoval ako vodič žalobcu. V rámci náplne práce vozil špinavú bielizeň z hotelov a reštaurácii, ktorá sa dávala prať. Dostával od žalobcu peniaze na platenie. Platilo sa na faktúry alebo osobne. Keď odovzdal alebo prevzal peniaze, dostal o tom doklad. Konkrétne okolnosti platenia spornej sumy si nepamätal. Obvykle pani H. volala s práčovňou, koľko budú platiť. Jemu vydala peniaze a on jej podpísal papier o prevzatí. Dala mu ich do obálky, on ich zobral a zaplatil v práčovni. Jemu vydali bielizeň a on im dal peniaze. Vždy sa zapísalo množstvo bielizne, ktorú zobrali a to sa zaplatilo. On dostával peniaze iba od pani H.. Po bielizeň chodil väčšinou on sám, lebo to mali rozdelené. Iba prvýkrát išiel s pánom O. mladším, aby mu ukázal, kde je práčovňa. Keď prišiel po bielizeň, všetko bolo nachystané. On podpísal prebratie bielizne a potom sa už robilo s peniazmi a podpísal príjmový doklad žalovaného. Zo strany žalovaného jednal vždy iba s jednou pani (na pojednávaní označil svedkyňu D. T.). Peniaze, ktoré dostal, odovzdával pani H. najneskôr na druhý deň ráno. Platil iba žalovanému. Nikdy sa nestalo, že by odovzdal peniaze bez toho, aby mu bola vydaná bielizeň. Z výpovedí konateľky žalovaného a svedkov vyplývalo, že za bielizeň vyčistenú žalovaným platil žalobca vždy v hotovosti pri preberaní vyčistenej bielizne. Žiadny zo svedkov neuviedol opak. Na základe týchto výpovedí mal okresný súd preukázané, že platby za služby poskytované žalovaným žalobcovi prebiehali vždy v hotovosti a pri preberaní vyčistenej bielizne pracovník poverený žalobcom zaplatil vopred dohodnutú cenu za vyčistenie preberanej dodávky bielizne. Toto sa nestalo sporným ani po výsluchu svedkyne M.. N. O., matky konateľa žalobcu D. O., manželky konateľa žalobcu M.. G. O. a konateľky obchodnej spoločnosti ProFinanz, s.r.o. Svedkyňa zhodne uviedla, že bývalá konateľka žalovaného M.. X. V. trvala na platení v hotovosti. Vodič pán U. dostával peniaze z pokladne alebo použil peniaze z tržieb, ktoré prebral. Pánovi U. sa niekedy stalo, že zabudol dať podpísať výdavkový doklad žalobcu a niekedy priniesol dva príjmové doklady, ale nemal podpísané výdavkové doklady. Keď prišiel druhý príjmový doklad, zaúčtovali ho v desiatom mesiaci roku 2009. Bola pri komunikácii konateľa žalobcu s bývalou konateľkou žalovaného, ale z jej strany nebola ochota, preto to riešili upomienkami. Ak pracovníčka žalovaného vystavovala faktúru a súčasne príjmové pokladničné doklady, ďalšia pracovníčka mala za úlohu ich iba odovzdať a „kešovať“, musela si všimnúť, že sú tam dva príjmové pokladničné doklady. Keďže vopred vedeli, koľko majú platiť, po oznámení výšky ceny od žalovaného pán U. platil z tržieb alebo mu dali peniaze z pokladne alebo vytiahli z účtu. Ten kto vybral peniaze musel dostať vyúčtovací doklad od pána U. (ona, pani H. alebo konateľ). Za celú dobu sa nestalo, že by bolo reklamované množstvo bielizne od žalovaného. Po incidente začali postupovať tak, že pani H. vystavovala dodací list žalobcu, aby vedeli konkrétne množstvo bielizne a cenu, keďže mali k dispozícii cenník žalovaného. Po incidente už iba pani H. vydávala peniaze pánovi U. po odkontrolovaní a odsúhlasení podľa dokladov. Svedkyňa potvrdila, že faktúra bola vystavovaná súčasne s príjmovým pokladničným dokladom a stávalo sa, že platili s určitým oneskorením pri odovzdávaní tovaru, s čím mala problém, lebo mala účtovnú pokladňu v mínuse, čo bolo spôsobené fakturáciou zo strany žalovaného, lebo sa stalo, že keď prišiel pán U. dostal faktúru a stávalo sa, že vyprali napríklad ôsmeho, s týmto dátumom vystavili faktúru aj pokladničný doklad, ale reálne pán U. prišiel až desiateho. Toto robilo mínus v kase žalobcu. Je rozdiel medzi elektronickou a skutočnou pokladňou. Skutočne došlo k vyplateniu v dňoch 23. a 29.10.2009. Peniaze boli vyplatené dvakrát. Prvýkrát ich vydala ona a druhýkrát ich vydával konateľ žalobcu výberom z účtu žalobcu cez bankomat. Ona mala doklad o pohybe peňazí v pokladni, keď vybrala 1.088,13 Eur. Mala to spárované s dokladmi od pána U. (príjmový pokladničný doklad). Vtedy volal niekto od žalovaného, čo bolo v čase, keď nemali možnosť vôbec odkontrolovať faktúru, že treba zaplatiť sumu 1.088,17 Eur cez pani H., preto ich konateľ išiel vybrať z účtu na zaplatenie faktúry druhýkrát. On dal peniaze pánovi U. a doklad o príjme dostal od pána U.. Pán U. mal možnosť platiť iba pohonné hmoty a žalovanému. Prijímal platby od odberateľov žalobcu. V tom čase už mali nahraté EEP bloky a vedeli akú budú mať v ten deň tržbu. Rozdiel z vecí, ktoré nemohol nakupovať pán U. odovzdával pani H., ktorá tiež mohla nakupovať iba jej povolené veci, napríklad obaly. Raz za týždeň peniaze odvádzali na účet. Ona mala vedomosť o duplicitnom výdaji žalobcu voči žalovanému, lebo robila s faktúrami a právny zástupca žiadal od nej listiny.

4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že „Obaja účastníci predkladali súdu kópie zo svojho účtovníctva vytlačené z elektronicky vedenej evidencie a kým navrhovateľ v účtovníctve eviduje zaplatenie odplaty vyúčtovanej faktúrou č. 92433 dvakrát po 1.088,17 eur, odporca neeviduje prijatie dvojnásobného plnenia od navrhovateľa dvakrát po 1.088,17 eur. Navrhovateľ okrem iných dôkazov preukazoval svoje tvrdenie o dvojnásobnej úhrade účtovnými dokladmi (príjmové pokladničné doklady - PPD a výdavkové pokladničné doklady - VPD). PPD vystavuje príjemca peňažného plnenia v hotovosti do pokladne (tu odporca) a VPD vystavuje ten, kto vydáva peňažnú hotovosť z pokladne (tu navrhovateľ). PPD z 23. 10. 2009 o zaplatení 1.088,17 eur na úhradu faktúry č. 91433 a VPD č. 09260 z 23. 10. 2009 o zaplatení nebol medzi účastníkmi sporný. Svedkyňa T. D. potvrdila, že vystavila PPD z 23. 10. 2009. Svedkyňa D. T. potvrdila, že podpísala VPD 09260 z 23. 10. 2009. Svedkyňa T. D. uviedla, že omylom dala ku faktúre (č. 91433) aj druhé vyhotovenie PPD s dátumom 23.10.2009 (každý vypísala zvlášť, nepoužívala kópie). Svedkyňa D. T. poprela svoj podpis na VPD zo dňa 23. 10. 2009 č. 09273 a iba z údaja o „účtovacom predpise“ na VPD č. 09273 vyplýva dátum 29. 10. 2009 a aj ten je prepisovaný. Podpis osoby oprávnenej za príjemcu (odporcu) na VPD č. 09273 je sporný. Podpisy sa na seba pri bežnom porovnaní podobajú. Výpoveď svedkyne D. T. sa javí byť pravdivá, lebo podľa záverov znaleckého posudku podpisy na VPD č. 09260 a 09273 s vyššou mierou pravdepodobnosti nepatria tej istej osobe, to je nepodpísala ich tá istá osoba (D. T.). Je zrejmé, že dokladovanie platieb medzi účastníkmi nebolo dôsledné, čo vyplýva z výpovede svedkov, najmä M.. N. O., ktorá poukazovala nielen na konanie odporcu ale aj pracovníka navrhovateľa vodiča D. U.. Ale ani z predložených fyzických účtovných dokladov PPD a VPD (nie výtlačkoch elektronického účtovníctva, kde sú „nahraté“ fyzické účtovné doklady) nie je možné preukázať, že došlo k dvojnásobnej úhrade toho istého záväzku navrhovateľa. Súd nemohol nebrať na zreteľ, že účastníci konania sú podnikatelia, ktorí sú povinní viesť riadne účtovníctvo, ale súčasne nemohol súd pristupovať k veci formalisticky, t. j. len na základe predložených účtovných dokladov, ale musel zohľadniť prax akú medzi sebou účastníci zaviedli, výpovede účastníkov a svedkov. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že nebolo preukázané fyzické odovzdanie sumy 1.088,17 eur navrhovateľom odporcovi dvakrát z toho istého dôvodu (faktúra č. 91433). Žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by v obchodnom vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom došlo niekedy k inému spôsobu úhrady, ako odovzdaním peňažného plnenia v hotovosti ako protihodnoty na odovzdávanú vyčistenú bielizeň odporcom navrhovateľovi. Za kľúčovú súd považuje výpoveď svedka D. U., ktorý výslovne potvrdil, že vždy platil len protihodnotu za poskytnutú službu. Vzhľadom na zaužívanú prax medzi účastníkmi konania, ktorú súd považoval za preukázanú je nepravdepodobné, aby svedok D. U. odovzdal dvakrát v pomerne krátkej dobe (23. 10. 2009 a 29. 10. 2009) tú istú sumu 1.088,17 eur bez toho, aby prevzal vyčistenú bielizeň od odporcu. Navrhovateľ nepreukázal vznik bezdôvodného obohatenia na strane odporcu prijatím plnenia bez právneho dôvodu vo výške 1.088,17 eur dňa 29. 10. 2009, preto súd návrh zamietol.“ O trovách konania okresný súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 OSP).

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý považoval predmetný rozsudok prvostupňového súdu za nesprávny, nakoľko súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) OSP a neúplne zistil skutkový stav veci a na základe toho dospel k neprávnemu rozhodnutiu vo veci. Žalobca v odvolaní dal do pozornosti skutočnosť, že pracovníci žalovaného na príjmové pokladničné doklady pri úhradách faktúr vypisovali vždy dátum vystavenia príslušnej faktúry, aj napriek tomu, že k fyzickému prevzatiu finančných prostriedkov došlo až na nasledujúci deň, resp. niekoľko dní neskôr. Táto nedôslednosť zo strany žalovaného spôsobovala v evidencii denných platieb na strane žalobcu zmätok, nakoľko nesedela fyzická pokladňa. Šofér odovzdal pri dennom vyúčtovaní všetky platby, ktoré prijal a ktoré aj odovzdal. Len interným záznamami o príjmoch a výdavkoch bolo žalobcom zistené, že došlo k duplicitnej úhrade predmetnej faktúry. D. vypovedal, že faktúry ako aj príjmové pokladničné doklady boli vždy pripravené dopredu. Šofér, ktorý doniesol špinavú bielizeň, najskôr dostal faktúru a príjmový pokladničný doklad

- teda vopred zaplatil za niečo, čo ešte nemal skontrolované - a až následne potom sa odovzdala špinavá bielizeň a naložila sa čistá. Šofér nekontroloval položku po položke uvedenú na faktúre, či sedí stav odovzdanej a vypratej bielizne, nakoľko toho bolo veľa a faktúry s presným počtom bielizne dopredu nedostával. Šofér len dostal doklady a odovzdal peniaze, a dosť často sa stávalo, že výdavkový pokladničný doklad žalobcu, žalovaný nepodpísal.

6. Žalobca v odvolaní poukázal na svedecké výpovede svedkýň M.. X. V., pani H., pani D. T. a dal do pozornosti skutočnosť, že príjmové pokladničné doklady nikdy pán O., resp. šofér nepodpisoval, tak ako uviedla svedkyňa, ale bol podpísaný len tým kto ho vyhotovil a tým, kto prijal finančný obnos. Svedkyňa uviedla, že na pozícii expedientky, teda na pozícii, kde vydávala prádlo a preberala peniaze pracovala väčšinou ona, pričom na pojednávaní dňa 04.02.2013 uviedla, že si nepamätá, či v ten deň bola v práci. Na tejto pozícii pracovalo viac zamestnancov žalovaného, ktorí sa mohli dostať do kontaktu s bielizňou a finančnými prostriedkami, a teda, že mohli podpísať výdavkový pokladničný doklad. Dôkazom tejto skutočnosti mala byť aj samotná výpoveď svedkyne, ktorá uviedla, že na výdavkovom pokladničnom doklade č. 09289 je podpis p. D.. Ďalej vo výpovedi zo dňa 03.03.2014 uviedla, že sa striedala s inou pracovníčkou, a to pani J.. Tieto skutočnosti podľa žalobcu okresný súd nezobral pri svojom rozhodovaní do úvahy a nevysporiadal sa so skutočnosťou, aby preveril ostatných pracovníkov, ktorých označila p. T., ktorí pracovali na pozícii expedientky. Okresný súd podľa žalobcu nezobral do úvahy ani tvrdenie p. T., ktorá uviedla, že okrem p. U. komunikovala aj s p. O. a nevysporiadal sa s rozpormi vo výpovediach p. V. a p. T., keď sa nevedeli zhodnúť, koľko zamestnancov pracovalo na pozícii expedientky a výpoveď svedkyne p. T. vyhodnotil ako nepochybnú a rozhodujúcu bez zohľadnenia ostatných okolností, ktoré v konaní vyšli najavo. Žalobca uviedol, že „Svedkyňa si protirečí, keď na 4 strane zápisnice zo dňa 04.02.2013 uviedla, že si nepamätá či v ten deň bola v práci, a na konci strany uviedla, že v ten deň keď podpisovala výdavkový pokladničný doklad, bola v práci. Z uvedeného je zrejmé, že jej výpoveď je nejasná, a zahmlieva dôležité skutočnosti. Svedkyňa T. D. uviedla, že vystavovala faktúry a následne druhý deň si navrhovateľ prišiel po prádlo a zaplatil. Vždy vystavila dva príjmové pokladničné doklady, a vtedy sa malo údajne stať, že dala oba omylom k faktúre. Potvrdila, že vystavila ďalší príjmový pokladničný doklad, nakoľko ten starý nemohla nájsť. Potvrdila, že hneď po úhrade faktúry jej doniesla peniaze p. T.. Je nepochopiteľné, že v tom momente čo doniesla p. T. peniaze si p. D. uvedenú platbu neskontrolovala s príjmovým pokladničným dokladom a hneď nekontaktovala navrhovateľa, že mu údajne omylom odovzdala oba príjmové pokladničné doklady a vystavila si jednoducho ďalší doklad. O tejto skutočnosti nikoho neinformovala.“

7. Žalobca v odvolaní namietal postup okresného súdu, že neprihliadol pri svojom rozhodovaní na skutočnosti, ktoré uviedla p. D. vo svojej výpovedi, a rovnako, že nezohľadnil rozpory v jednotlivých výpovediach žalovaného a bral ich ako smerodajné, aj napriek veľký rozporom. Nebral do úvahy podľa žalobcu prvotné tvrdenie svedkyne pani D., o tom, že pri vypisovaní príjmových pokladničných dokladov používala len jedno razítko, ale vo svojom rozhodnutí sa okresný súd bez pochybností opieral o výpoveď pani D. ovplyvnenej pani V. po vzájomnej komunikácii na pojednávaní dňa 04.02.2013, tak ako to je aj zaprotokolované v Zápisnici z pojednávania zo 04.02.2013, že mali dve pečiatky starú a novú. Táto výpoveď bola podľa žalobcu účelová a tendenčná, pričom sa snažila vo svojej výpovedi po usmernení p. V. napasovať skutočnosť, že na príjmových pokladničných dokladoch žalovaného zo dňa 23.10.2009 sa nachádzajú dve rôzne razítka a dva rôzne podpisy. Uvedené je dôkazom, že príjmové pokladničné doklady neboli vystavené v rovnaký deň a rovnakou osobou, teda, že by sa jednalo o tie dva príjmové pokladničné doklady, ktoré vystavila pani D. dňa 23.10.2009. „Je nelogické, aby p. D. použila v jeden moment iné razítko a iný podpis, keby sa jednalo o príjmové pokladničné doklady vystavené v jeden moment.“ Okresný súd rovnako nezohľadnil skutočnosť, že počas pojednávania vo veľkej miere p. D. komunikovala s p. V., a podľa toho prispôsobovala svoje odpovede na položené otázky v prospech žalovaného, uviedla, že faktúru vystavovala na základe dodacích listov, ktorú skontrolovala a podpísala p. V. a na druhy deň si žalobca prišiel po „prádlo a zaplatiť. Uvedené je v rozpore s tvrdením p. V., že k vystavovaniu faktúry došlo vždy v deň zaplatenia , keď to bolo odsúhlasené. Ani túto skutočnosť súd nebral do úvahy.“

8. Rovnako okresný súd podľa žalobcu „nezohľadnil výpoveď p. H. keď uviedla, že v roku 2009 ešte s p. V. nekomunikovala, a keď začala s ňou telefonickú komunikáciu, tak k odsúhlasovaniu počtu kusov prádla dochádzalo bez dodacích listov, ale nejednalo sa o odsúhlasenie sumy, ako konštatoval konajúci súd. Uviedla, že šofér doniesol špinavé prádlo, ktoré následne zobrala a vypísala dodacie listy pre odporcu, ten prádlo následne odviezol odporcovi aj s vypísaným dodacím listom. P. H. nepotvrdila, že by s p. V. komunikovala na konci roka 2009. Súd správne konštatoval, že až po incidente začali postupovať tak, že p. H. vystavovala dodací list navrhovateľa, aby vedeli konkrétne množstvo bielizne a ceny. Uvedenú tvrdenie dokazuje skutočnosť, že na začiatku spolupráce sa mohli vyskytnúť nedostatky v komunikácii, to znamená v počte bielizne, vo výške sumy. P. H. potvrdila, že peniaze okrem nej mohol dať p. U. aj p. O. alebo M.. O.. Uvedené potvrdzuje, že okrem hotovosti z pokladne, ktoré mala na starosti p. H., disponoval finančnými prostriedkami aj p. O., ktorý mohol vybrať peniaze z účtu v banke, pokiaľ chybovali peniaze v pokladni.“ Pán D. U. uviedol, že spolupráca obvykle prebiehala tak, že p. H. volala žalovanému, akú sumu bolo treba zaplatiť, avšak nepotvrdil, že by takto postupovali hneď od začiatku spolupráce, nakoľko si nepamätal na začiatok spolupráce, potvrdil to, že k takémuto postupu sa dohodli až po incidente s dvojitou platbou. Potvrdil, že počet kusov prádla kontroloval len zbežne, či to sedí, doklady a sumy nikdy nekontroloval, len odovzdal peniaze a prevzal prádlo. „Uvedené nevylučuje, že by mohol zaplatiť dva krát tú istú faktúru, nakoľko nekontroloval jednotlivé sumy uvedené na faktúre, len skontroloval, či to bolo toľko, koľko dostal od navrhovateľa a tie peniaze zaplatil odporcovi. Svedok p. U. nevedel s presnosťou uviesť, aké doklady presne s p. T. podpisoval („podpísali sme len nejaké papiere").

Uviedol, že spolupracoval väčšinou s p. T., a rovnako väčšinou platil jej, čím nie je vylúčené, že by mohol komunikovať s niekým iným, okrem p. T.. Ďalej svedok uviedol, že peniaze mu vždy dávala len p. H..“

9. Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd za kľúčovú výpoveď považoval výpoveď svedka pána D. U., ktorý výslovne potvrdil, že „vždy platil len za protihodnotu za poskytnutú službu, čo je nepochybné, avšak nebolo jeho výpoveďou jednoznačne vylúčené, že by odovzdal viac peňazí ako mal bielizne, teda že pri preberaní bielizne zaplatil za dve faktúry, pričom ako sám potvrdil, len zbežne kontroloval bielizeň, nepočítal ju a doklady nekontroloval. Uvedeným nie je vylúčené, že v deň keď bral bielizeň za nejakú sumu, zaplatil aj druhý krát za spornú faktúru.“ Žalobca zdôraznil, že najprv prebiehala úhrada faktúr a až následne sa vykladala špinavá bielizeň a nakladala bielizeň opratá žalovaným, avšak okresný súd sa s týmito nedostatkami v písomnom vyhotovení rozsudku nevysporiadal. „Súd pri hodnotení dôkazov neprihliadol na dôležitú skutočnosť uvedenú svedkyňou M.. N. O., keď uviedla, že okrem p. H. dávala p. U. peniaze aj ona, a to dva krát. Súd sa nezaoberal odstránením rozporov vo výpovediach svedka U. a p. M.. O., a nevyhovel návrhu navrhovateľa, aby vykonal konfrontáciu medzi p. U. a p. M.. O.. Súd bez dôvodu považoval za hodnovernejšiu výpoveď p. U. ako výpoveď p. O., nakoľko je príbuznou konateľa navrhovateľa. Navrhovateľ namieta, že by bola akýmkoľvek spôsobom spochybnená hodnovernosť svedkyne p. O., ktorú považujeme v tomto konaní za kľúčovú. Okrem uvedeného navrhovateľ poukazuje na skutočnosť, že výpoveď svedka p. U. nebola 100% nakoľko, viac krát uviedol, že si na okolnosti ohľadne spolupráce s odporcom nespomína, citujem „presnejšie si už nepamätám na začiatok spolupráce s odporcom“. Žalobca dal v odvolaní do pozornosti skutočnosti, o ktorých vypovedala svedkyňa M.. O. a ktoré sú zrejmé, aj z predložených dokladov v súdnom spise, že výdavkové doklady neboli v časovom slede s príjmovými pokladničnými dokladmi. Rovnako potvrdila, že sa viac krát stalo, že p. U. doniesol dva príjmové doklady k tej istej faktúre, na čo si však po incidente dával žalobca pozor a kontaktoval potom žalovaného. Rovnako sa veľmi často stávalo, že p. U. doniesol nepodpísané výdavkové pokladničné doklady, ktorých je v účtovníctve žalobcu veľmi veľa, a niektoré z nich boli predložené do súdneho spisu. „...keby odporca dodržal účtovné predpisy a na príjmový pokladničný doklad dával poradové číslo, bolo by zrejmé, ktorý doklad patrí ku ktorej úhrade. Svedkyňa vyvrátila tvrdenie p. V., keď uviedla, že si na začiatku spolupráce neodsúhlasovali faktúry, keďže faktúry nemali k dispozícii, nahlasovala sa len suma, ktorú mal navrhovateľ odporcovi vyplatiť. Toto potvrdila svojou výpoveďou aj p. H. vo výpovedi zo dňa 20.03.2013 uvedením skutočnosti, že si odsúhlasovala s pani V. cez telefón počty kusov nielen bez predložených faktúr, ale aj bez dodacích listov. Ani túto dôležitú skutočnosť súd vôbec nezohľadnil pri hodnotení dôkazov a neprihliadol na to pri svojom rozhodnutí.“ Okresný súd neprihliadol na väčšinu tvrdení p. M.. O., a ani sa s nimi vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, aj napriek tomu, že hodnovernosť a pravdivosť jej tvrdení bola podložená listinnými dôkazmi, ktoré boli doložené do spisu, a to napr. že viaceré príjmové pokladničné doklady žalovaného neboli podpísané vystaviteľom, teda p. X., ako napr. príjmový pokladničný doklad zo dňa 17.12.2009. Nezrovnalosti v dokladoch žalovaného preukazoval podľa žalobcu aj ďalší príjmový pokladničný doklad, a to zo dňa 23.12.2009, ktorý nebol vôbec „obstaraný razítkom“ žalovaného. Všetky opečiatkované príjmové pokladničné doklady žalovaného, ktoré eviduje v účtovníctve, sú označené „razítkom“, ktorým je opečiatkovaný aj prvý príjmový pokladničný doklad žalovaného a „razítko“, ktoré sa vyskytlo na druhom príjmovom pokladničnom doklade, bolo použité len v tomto prípade, na iných príjmových pokladničných dokladoch sa toto „razítko“ nenachádza. Ani s touto skutočnosťou sa okresný súd v rozhodnutí nevysporiadal a uvedenú skutočnosť nezohľadnil. Svedkyňa potvrdila, že ju a ani nikoho zo spoločnosti žalovaného nekontaktovali, že došlo k údajnému odovzdaniu oboch príjmových pokladničných dokladov. Ak by uvedené tvrdenie žalovaného bolo pravdivé, že došlo omylom k odovzdaniu oboch príjmových pokladničných dokladov, tak určite by musela p. D., resp. p. M.. V. kontaktovať žalobcu, že k uvedenému došlo. Z výpovedí svedkov však podľa žalobcu jednoznačne vyplývalo, že k uvedenému nedošlo. „Svedkyňa ďalej potvrdila, z čoho súd aj vychádzal, že výdavkové pokladničné doklady sa vystavovali s identickým dátumom, aký bol uvedený na príjmovom pokladničnom doklade, aj keď k úhrade došlo v iný deň. Svedkyňa potvrdila, že došlo k dvojitej úhrade faktúry znejúcej na sumu 1.088,17 €, kedy uviedla podrobnosti. Žiadnou výpoveďou ani listinnými dôkazmi nebola táto výpoveď vyvrátená. Pravdivosť jej výpovede dokazuje aj výpoveď p. H., listinné dôkazy (výpis z účtu v banke, výpis z pokladničnej knihe). Aj napriek tomu, súd vyhodnotil jej výpoveď ako nehodnovernú, a skutočnosťami obsiahnutými vo výpovedi svedkyne M.. O. sa nezaoberal a neuviedol ani, prečo ich považuje za nehodnoverné a bez akejkoľvek dôkaznej sily.“

10. V odvolaní uviedol žalobca, že sa nestotožnil s tvrdením okresného súdu, že sa mu „výpoveď p. T. javí ako pravdivá, nakoľko podľa záverov znaleckého dokazovania podpisy na výdavkovom pokladničnom doklade č. 09260 a 09273 s vyššou mierou pravdepodobnosti nepatria tej istej osobe, to je nepodpísala ich tá istá osoba (D. T.). Uvedené znalecké dokazovanie nie so 100% istotou vylúčilo ako pisateľa podpisu p. T., avšak nevylúčilo ako pisateľov iné osoby, ktoré sa na mieste expedientky, teda osoby, ktoré sa dostali do kontaktu s výdavkovými pokladničnými dokladmi s p. T. striedali, tak ako to potvrdila aj samotná p. T. (p. D., p. J.). Aj napriek tomu, že vo výpovedi p. T. je viacero pochybností a nepresností, súd vyhodnotil jej výpoveď ako pravdivú a ostatnými skutočnosťami sa nezaoberal.“ Skutočnosť, že do kontaktu s výdavkovými pokladničnými dokladmi prichádzali viacerí pracovníci žalovaného preukazoval samotný záver znaleckého dokazovania na str. 20 znaleckého posudku a rovnako znalecké skúmanie jednoznačne nevylúčilo ako pisateľku podpisu na výdavkovom pokladničnom doklade č. 09273 zo dňa 23.10.2009 p. D.. Sporné výdavkové pokladničné doklady mohla p. T., resp. p. D. podpísať a rozdielnosť v podpisoch mohli spôsobiť vonkajšie podmienky. Namietal, že okresný súd nevyhovel jeho návrhu na porovnanie podpisov na sporných príjmových pokladničných dokladoch, ktoré boli v tejto veci smerodajnejšie ako skúmané výdavkové pokladničné doklady. Vzhľadom na nedôslednosť žalovaného pri podpisovaní výdavkových pokladničných dokladov, nemôžu mať tieto výdavkové pokladničné doklady vyššiu vypovedaciu hodnotu ako príjmové pokladničné doklady, a ich hodnovernosť mal okresný súd posúdiť spoločne s ostatnými dôkazmi, čo však neurobil, aj keď podľa svedkyne žalovaného (pani X. pojednávanie dňa 03.03.2014) sú oba príjmové pokladničné doklady originály podpísané jej kolegyňami p. D. a p. T.. Nestotožnil sa s tvrdením okresného súdu, „že ani z predložených fyzických účtovných dokladov nie je možné preukázať či došlo k dvojitej úhrade zo strany navrhovateľa, nakoľko výdavkové pokladničné doklady aj napriek tomuto konštatovaniu v tomto konaní považoval za smerodajné a kľúčové, hoci tieto slúžili navrhovateľovi ako podporná evidencia jeho výdaja hotovosti z pokladne k hlavným dokladom o výdaji finančných prostriedkov, ktorými sú doklady o prevzatí hotovosti dodávateľom, čiže príjmové pokladničné doklady odporcu. V závere odôvodnenia rozhodnutia konštatuje, že je nepravdepodobné, že by p. U. odovzdal dva krát tú istú sumu 1.088,17 € v krátkej dobe, a to aj napriek tomu, že nevykonal konfrontáciu medzi p. U. a p. M.. O..“ Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu OSP priznáva za účelom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka, porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite, skutkovo ako aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych prostriedkov. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie vo veci.

11. Účastníkovi konania - žalovanému bolo umožnené vyjadriť sa k podanému odvolaniu zo strany žalobcu, a to výzvou zo dňa 20.05.2016, ktorá bola právnemu zástupcovi žalovaného doručená dňa 28.05.2016. Vo vyjadrení doručenom odvolaciemu súdu dňa 30.3.2017, žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že trvá na vznesenej námietke premlčania nároku žalobcu. Nárok žalobcu sa podľa žalovaného premlčal v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka a keďže v priebehu konania opakovane vzniesol námietku premlčania, tak nemohol okresný súd priznať žalobcovi sumu 1.088,17 Eur s prísl. „Žalobca mal v tomto konaní dôkazné bremeno, ktoré neuniesol, pretože nepreukázal že 2 x zaplatil našej spoločnosti sumu 1.088,17 EUR ako úhradu faktúry č. 91433.“ Žalobca v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie uvádzal podľa žalovaného nepravdivé skutočnosti. Právne konštrukcie žalobcu v konaní vyplývajú z účelového výkladu platných účtovných a daňových predpisov. Pri úhrade faktúry v hotovosti je príjemca povinný vystaviť príjmový pokladničný doklad. Príjemca nie je povinný potvrdiť výdavkový pokladničný doklad odberateľovi. Výdavkový pokladničný doklad žalobcu je jeho interný doklad, ktorý slúži pokladníkovi žalobcu ako doklad o tom, že vydal peniaze v hotovosti z pokladne. Pokladník žalobcu nikdy nejaké peniaze nevydal priamo zamestnancovi žalovaného, ale ich vydal D. U. alebo inému zamestnancovi žalobcu. Ak z pokladne žalobcu vybral finančné prostriedky D. O., tak tieto finančné prostriedky museli byť zaúčtované príjmovým pokladničným dokladom do pokladne. Žalobca neuviedol, kto bol zodpovedný za pokladňu žalobcu, kto prvýkrát a kto druhýkrát vydal peniaze D. U. a nepredložil o tom žiadne hodnoverné pokladničné a ani účtovné doklady. V účtovných predpisoch sa termín „fyzická pokladňa“ nepoužíva. Pokladňa je iba jedna. Podľa § 47 ods. 1 Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky v Bratislave č. 23054/2002-92 zo dňa 16.12.2002, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovnej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v znení neskorších zmien a doplnkov, sa pohyb peňazí v hotovosti účtuje na účte 211 -Pokladnica. Pri výdaji peňazí z pokladne sa vystaví výdavkový pokladničný doklad a pri príjme peňazí do pokladne sa vystaví príjmový pokladničný doklad. To znamená, že ak žalobca vydal peniaze D. U., tak D. U. mu mal podpísať výdavkový pokladničný doklad. Tento výdaj peňazí z pokladne mal byť u žalobcu zdokladovaný príjmovým pokladničným dokladom podpísaným žalovaným. Ak by žalobca postupoval podľa platných účtovných predpisov, nemal by „v evidencii denných platieb zmätok“. Neexistoval podľa žalovaného žiadny dôvod, aby v jeden deň došlo k dvojitej úhrade žalovanému. Ak boli peniaze z pokladne žalobcu vybraté dvakrát, muselo by v pokladni žalobcu vzniknúť manko. Žalobca v priebehu tohto konania nepredložil okresnému súdu Zápis o inventarizácii pokladne podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, hoci podľa § 29 ods. 3 musí účtovná jednotka vykonávať inventarizáciu peňažných prostriedkov ku dňu, ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka. „Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky v Bratislave č. 23054/2002-92 zo dňa 16.12.2002, sa schodok peňažných hotovostí a cenín účtuje ako pohľadávka voči hmotne zodpovednej osobe. Takýto zápis o pohľadávke sa nenachádza v Súvahe žalobcu ku dňu 31.12.2009, ktorú žalobca predložil súdu. Z uvedeného je zrejmé že ide o účelovú pohľadávku žalobcu, ktorá v skutočnosti nevznikla. Navrhujeme, aby Krajský súd v Žiline podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn. 9 Cb 194/2012-338 zo dňa 22.4.2016.“

12. Dňa 07.04.2017 bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené vyjadrenie žalovaného zo dňa 21.03.2017 k podanému odvolaniu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/194/2012 zo dňa 22.04.2016. Žalobca sa k doručenému vyjadreniu žalovaného písomne vyjadril a mal za to, že vykonaným dokazovaním preukázal ním tvrdené skutočností, a to najmä predloženými listinnými dokladmi, a to výpisom z pokladničnej knihy, súvahou za rok 2009 a predloženými výdavkovými a príjmovými pokladničnými dokladmi ako aj výpoveďami svedkov, najmä M.. O., p. H. a p. U.. Dal do pozornosti, že žalovaný na začiatku spolupráce odmietol bezhotovostný platobný styk a trval na hotovostnej platbe za úhradu svojich faktúr. Na začiatku spolupráce bolo viacero problémov týkajúcich sa platieb, tak ako uviedol v podanom odvolaní. Svedkom p. H., ako aj konateľkou p. V., bolo podľa žalobcu jednoznačne potvrdené, že na začiatku spolupráce sa zo strany žalovaného nahlásila len suma potrebná na zaplatenie, bez toho, aby žalovaný zaslal žalobcovi akýmkoľvek spôsobom fotokópiu faktúry, ktorá mala byť zaplatená. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že by v konaní uvádzal nepravdivé informácie, ktoré by vychádzali z účelového výkladu platných účtovných a daňových predpisov. Práve takéhoto konania, teda nedodržovania daňových a účtovných predpisov sa dopúšťal sám žalovaný, a to vtedy, keď ním uvedený dátum na pokladničnom príjmovom doklade nekorešpondoval s dátumom, kedy fakticky došlo k úhrade, a teda k prevzatiu finančnej platby v hotovosti pracovníkom žalovaného. Z uvedeného vyplývalo, že dátumy na príjmovom pokladničnom doklade nekorešpondovali s faktickým prevzatím finančných prostriedkov, čím dochádzalo na strane žalobcu ku komplikáciám v účtovníctve, keďže dátum na príjmovom pokladničnom doklade bol iný, ako bol v skutočnosti výber z pokladne finančných prostriedkov určených na úhradu predmetnej faktúry. Žalobca obe platby riadne zaúčtoval v súlade s daňovými a účtovnými predpismi nasledovne: „1/ úhrada zaúčtovaná 23.10.2009 - výdaj hotovosti k platbe s potvrdeným príjmovým pokladničným dokladom vystaveným žalovaným v sume 1088,17 € korešpondoval s výdavkovým pokladničným dokladom č. 09260 vystaveným žalobcom, účtovaný na strane „Má dať" na účet 321100 voči účtu „Dal" 211100 a zaúčtovaný je v účtovnom denníku pod číslom 1598. 2/ úhrada zaúčtovaná 29.10.2009 - výdaj hotovosti k platbe s potvrdeným príjmovým pokladničným dokladom vystaveným žalovaným v sume 1088,17 € korešpondoval s výdavkovým pokladničným dokladom č. 09273 vystaveným žalobcom, účtované tiež na účet „Má dať“ 321100 voči účtu „dal“ 211100 a zaúčtovaný v účtovnom denníku pod číslom 1621.“ Tvrdené skutočnosti žalobcom sú podľa žalobcu zrejmé aj z jednotlivých výdavkových pokladničných dokladov č. 09273 a 09260 vystavených žalobcom, keď v tabuľke „účtovací predpis", je presne uvedené, voči akému účtu sa platba zaúčtovala, dátum zaúčtovania, suma a podpis, kto účtovanie vykonal. Z „predloženej súvahy roku 2009 je evidentné, že obe platby boli riadne zaúčtované jednak s korešpondujúcim výdavkovým pokladničným dokladom ako aj v účtovnom denníku a v pokladničnej knihe. Duplicitná úhrada bola v roku 2009 zaúčtovaná v celkovej sume záväzkov z dodávateľských faktúr na účte 321100 - účet dodávatelia tuzemskí, a v roku 2012 bola pohľadávka voči žalovanému preúčtovaná z účtu 321100 na účet 315 - účet ostatných pohľadávok, nakoľko sa jednalo o pohľadávku, ktorá v účtovníctve žalobcu figurovala ako duplicitná. Aj v súčasnej dobe je uvedená pohľadávka, táto duplicitná úhrada evidovaná na tomto účte, nakoľko žalobca zotrváva na tom, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetných finančných prostriedkov do rúk pracovníka žalovaného, a teda došlo k duplicitnej úhrade faktúry s variabilným symbolom 91433.“ Žalobcom tvrdené skutočnosti sú zrejmé aj z pokladničnej knihy predloženej do súdneho spisu, v ktorej sú platby riadne zaúčtované, ako aj z účtovného denníka žalobcu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že do súdneho spisu predložená pokladničná kniha je súčasťou inventarizačného zápisu a nevykazovala žiadne manko, tak ako to tvrdil právny zástupca žalovaného. V roku 2009 bola vykonaná až 4x inventarizácia pokladne, nakoľko takýto postup vyžadoval vtedy platný zákon, a teda žalobca nevykonal inventarizáciu peňažných prostriedkov „nielen“ ku dňu zostavovania účtovnej závierky, ako to uviedol právny zástupca žalovaného. Žalobca nevedel, na základe akých skutočností právny zástupca žalovaného dospel k záveru, že v prípade duplicitnej úhrady by mal žalobca vykazovať v pokladni manko, keďže zo žiadnej skutočnosti, ani z účtovného postupu uvedené nevyplývalo.

13. V zmysle postupov účtovania, žalobca pohyb peňazí účtoval presne podľa vtedy platného „Opatrenia Ministerstva financií o Postupoch účtovania a opatreniach k postupom účtovania pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva a tiež v súlade so Zákonom o účtovníctve č. 431/2002 Z.z. so zapracovanými zmenami a na každý výdaj hotovosti z pokladne vystavoval výdavkový pokladničný doklad, ktorý iní prijímatelia hotovosti vždy bez problémov podpísali. Avšak v tomto prípade prijímateľ hotovosti / keďže na výdavkovom pokladničnom doklade je treba uviesť spoločnosť / s IČO a DIČ / - teda žalovaný, odmietal výdavkový pokladničný doklad žalobcu podpísať, ako to vyplýva z viacerých predložených výdavkových pokladničných dokladov pri iných platbách, ktoré žalobca predložil do súdneho spisu ako dôkaz.“ Žalobca súhlasil s vyjadrením právneho zástupcu žalovaného, že pri úhrade faktúry v hotovosti je príjemca povinný vystaviť príjmový pokladničný doklad. Avšak žalobcovi nebol známy právny základ, na základe ktorého právny zástupca žalovaného tvrdil, že príjemca hotovosti žalovaný, nie je povinný potvrdiť výdavkový pokladničný doklad vystavený žalobcom pri úhrade jeho faktúry. Žalobca poukázal na protichodnosť v tvrdeniach právneho zástupcu žalovaného, keď na prvej strane svojho podania uvádzal, „že výdavkové pokladničné doklady sú len žalobcovými internými dokladmi, ktoré slúžia ako doklad preukazujúci výdaj finančných prostriedkov z pokladne, a na druhej strane svojho podania uvádza, že žalobca bol povinný voči p. U. vystavovať výdavkový pokladničný doklad, ktorý sa mal kryť s príjmovým pokladničným dokladom žalovaného. Uvedené je aj nelogické, nakoľko takéto účtovanie nie je v súlade s účtovnými predpismi. Pre spresnenie žalobca uvádza, že vydávanie hotovosti zamestnancom žalobcu sa riešilo a rieši u žalobcu hmotnou zodpovednosťou a internými pokynmi, nakoľko napr. pán U. nemusel prevziať ráno žiadnu hotovosť, ale keďže mal v ten deň dostatok tržieb, tak jednoducho na konci dňa musel zúčtovať "príjmy a výdaje" na základe relevantných dokladov a odviesť hotovosť. Ak sa predpokladala platba -napr. voči žalovanému, tak na základe ERP-bločkov, ktoré boli vystavené ráno pred jeho odchodom na zinkasovanie v ten deň za pranie od ostatných klientov žalobcu, tak dostával čiastkové alebo úplné zálohy, ktoré išli na protipodpis od p. H. v knihe hotovosti a dokladov, a museli byť u nej aj následne vyrovnané, resp. vysporiadané.“ Nebolo správne podľa žalobcu z pohľadu účtovných predpisov tvrdenie právneho zástupcu žalovaného „ak z pokladne žalobcu vybral finančné prostriedky D. O., tak tieto finančné prostriedky museli byť zaúčtované príjmovým pokladničným dokladov do pokladne", tak správne a v súlade s účtovnými predpismi, ak by si z pokladne žalobcu vybral finančné prostriedky D. O. bolo, že tieto finančné prostriedky museli byť zaúčtované ako výber, teda výdavkovým pokladničným dokladom z pokladne, alebo ak do pokladne žalobcu dával finančné prostriedky pán D. O., tak vtedy musia byť zaúčtované príjmovým pokladničným dokladom do pokladne. „Z uvedeného vyplýva, že tvrdenia právneho zástupcu žalovaného sú nesprávne a nelogické, pretože pri výbere finančných prostriedkov nemôžu byť tieto zaúčtované príjmovým pokladničným dokladom do pokladne!“ Žalobca dal do pozornosti priebeh zaúčtovania oboch platieb. Prvá úhrada zaúčtovaná dňa 23.10.2019 bola uhradená z prostriedkov, ktoré vybral z účtu konateľ spoločnosti p. D. O., tak ako to uviedol aj vo svojej výpovedi. Predmetná dotácia pokladne bola zaúčtovaná príjmovým dokladom P09237 v prospech účtu pokladnica Eur (účet 211100) a zaúčtovaná v účtovnom denníku pod číslom 1593. A druhá platba, ktorá bola zúčtovaná dňa 29.10.2009 bola uhradená z prostriedkov, ktoré vodič p. U. zinkasoval z tržieb v dňoch 27.10 - 29.10.2009, ktoré potom musel vyúčtovať p. H.. Z uvedeného vyplývalo, že platby neprebehli v ten istý deň, jedna platba prebehla dňa 23.10.2009 a druhá platba v priebehu dní 27.10 - 29.10.2009, kedy došlo k jej zaúčtovaniu žalobcom, nakoľko v tento deň šofér doniesol doklady na zúčtovanie, a preto sa na druhom pokladničnom doklade nachádza dátum 29.10.2009 ako dátum zaúčtovania „...Žalobca považuje za potrebné poukázať na dôležitú skutočnosť, a to že dňa 29.10.2009, kedy došlo k duplicitnej úhrade faktúry č. 91433, došlo k úhrade aj ďalšej faktúry žalovaného č. 91449 vo výške 387,50 €. Navyše z faktúry nie je ani možné zistiť, aký presný počet prádla mal žalobca na základe faktúry prevziať. Na faktúre bol vždy uvedený len odberateľ žalobcu. Uvedené bolo možné zistiť až na základe dodacích listov, ktoré žalobca od žalovaného dostal až po uhradení faktúry, a to sa vo viacerých prípadoch stalo, že ho ani pri faktúre nedostal, až keď sa uvedeného žalobca dožadoval. A ako vyplýva z výpovedi svedkov, ale aj z preukázaného spôsobu spolupráce prebiehajúcej medzi žalobcom a žalovaným, suma, ktorú bolo treba žalovanému uhradiť za služby, žalovaný nahlasoval len telefonicky, bez možnosti toho, aby si to žalobca s nejakým dokladom mohol skontrolovať. Žalobca, v tomto prípade, len nachystal výdavkový pokladničný doklad na znejúcu sumu, a buď šoférovi vydal potrebnú hotovosť, alebo to šofér uhradil z tržieb, ktoré mal v ten deň zinkasovať. Z uvedeného opätovne vyplýva, že žalobca nemal možnosť kontroly, či požadovaná suma žalovaným na vyplatenie súhlasí s počtom prevzatého prádla.“ Z pokladničnej knihy tiež vyplývalo, že šofér v dňoch 27.10-29.10.2009 „obdržal“ tržbu cca vo výške 2.179,85 Eur, čiže nepotreboval dňa 29.10.2009, kedy došlo k duplicitnej úhrade, finančné prostriedky z pokladne od p. H., len mal pripravené výdavkové pokladničné doklady podľa nahlásenia sumy žalovaného. Svedok

- D. U. vo svojej výpovedi potvrdil, že počet kusov prádla kontroloval len zbežne, či to sedí a sumy nikdy nekontroloval, len odovzdal peniaze a prevzal prádlo. „Uvedené nevylučuje, ale práve naopak potvrdzuje, že v deň 29.10.2009 okrem úhrady faktúry č. 91449 došlo aj k duplicitnej úhrade faktúry č. 91433.“

14. Žalobca vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, „že žalovaný vystavoval príjmové pokladničné doklady korešpondujúci s dátumom vystavenia faktúry a nie s dátumom faktického prevzatia finančných prostriedkov od žalobcu, dochádzalo na strane žalobcu k zmätku v úhradách faktúr voči žalovanému, nakoľko nesedeli ich výdavkové pokladničné doklady preukazujúce výdaj z pokladne, prípadne zaplatenie sumy z tržieb s údajom uvedenom na príjmovom pokladničnom doklade vystavenom žalovaným. Skutočnosť, že takto žalovaný postupoval potvrdila aj svedkyňa T. D., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že vystavovala v jeden deň faktúry a následne až druhy deň si navrhovateľ prišiel po prádlo a zaplatil. Vždy vystavila dva príjmové pokladničné doklady, a vtedy sa malo údajne stať, že dala oba omylom k faktúre. Potvrdila, že vystavila ďalší príjmový pokladničný doklad, nakoľko ten starý nemohla nájsť. Potvrdila, že hneď po úhrade faktúry jej doniesla peniaze p. T.. Pre žalobcu sa javí nelogické a zbytočne komplikované a pracné, ak žalovaný nevystavoval príjmové pokladničné doklady cez priepis, ale oba vystavoval ako originál. To je ďalšia skutočnosť, ktorá spôsobovala v účtovníctve žalobcu problémy. V prípade, že by žalovaný vypisoval príjmové pokladničné doklady cez priepis, zaručil by tak ich identickosť, a nemohlo by sa stať, že by sa na príjmových pokladničných dokladoch nachádzalo rôzne razítko a podpis vystaviteľa.“ Dokladov vystavených vyššie uvedeným spôsobom sa v účtovníctve žalobcu nachádza veľmi veľa, a až po incidente s duplicitnou úhradou, sa zmenil spôsob spolupráce medzi žalobcom a žalovaným. Podľa žalobcu niekto z pracovníkov žalovaného, kto mal vedomosť o tom, akým spôsobom sa uhrádzali faktúry žalovaného žalobcom, využil situáciu a prijal duplicitnú úhradu oproti novému príjmovému pokladničnému dokladu. Nakoľko žalobca nikdy dopredu nedostal faktúru s uvedenou sumou, resp. dodací list, nemal ako skontrolovať žalovaným nahlásenú sumu požadovanú na úhradu. Uvedené bolo zrejmé z už uvedených údajov nachádzajúcich sa na príjmových pokladničných dokladoch vystavených žalovaným na tú istú sumu, ale opatrených iným „razítkom“ a podpísaných inou osobou. V prípade, že by žalovaný dodržiaval daňové predpisy a príjmový pokladničný doklad riadne vyplnil, tzn., že by ho riadne a správne očísloval, nikdy by nedošlo k pochybnostiam, či sporná faktúra bola vyplatená dva krát alebo nie. Keďže príjmové pokladničné doklady vystavované žalovaným nikdy nemali poradové číslo, a teda nespĺňali zákonom požadované náležitosti, nemohol sa stotožniť s tvrdením okresného súdu, že by žalobca nepreukázal, že by nedošlo k dvojitej úhrade predmetnej faktúry. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaného na tento nedostatok niekoľko krát upozornil, čo však žalovaný nerešpektoval, a aj naďalej vystavoval príjmové pokladničné doklady bez poradového čísla. Žalobca poukazoval počas celého konania na to, že príjmové pokladničné doklady zo dňa 23.10.2009 znejúce na rovnakú sumu nie sú totožné, v tom zmysle, že by predstavovali doklad k jednej úhrade, ako tvrdil žalovaný, ale jednalo sa o dva rozdielne doklady, ktoré boli vystavené v iný deň a inou osobou. Dôkazom tohto tvrdenia sú detaily dokladov, a to, že na týchto príjmových pokladničných dokladoch sa nachádzajú dve rôzne „razítka žalovaného, pričom razítko použité na jednom z pokladničných príjmových dokladov sa už na žiadnom inom príjmovom pokladničnom doklade žalovaného počas celej spolupráce nenachádza a nenachádza sa ani na inom dokumente žalovaného, rovnako sa na nich nachádza iný podpis, ktorý však nebol predmetom znaleckého skúmania, aj keď to žalobca navrhoval.“ Žalobca poukázal na to, že znalecké dokazovanie navrhol sám žalovaný, i keď v poslednom svojom vyjadrení jeho právny zástupca nepovažoval výdavkové pokladničné doklady za smerodajné pre rozhodnutie vo veci samej. Z uvedeného mal žalobca pocit, že sa zo strany žalovaného jednalo len o úkon za účelom spôsobiť prieťahy v konaní. „Znalec skúmal na predložených výdavkových pokladničných dokladoch č. 09260 a č. 09273 podpis osoby, ktorá mala prevziať finančné prostriedky od žalobcu. Znaleckým dokazovaním bolo zistené, že skúmané pokladničné doklady nepodpísala tá istá osoba, čím bolo jednoznačne preukázané, že na poste osoby, ktorá mohla prevziať od žalobcu finančnú hotovosť bolo viac, a teda tým nevylúčil možnosť prevzatia duplicitnej platby k faktúre č. 91433. V tejto súvislosti žalobca navrhoval, aby predmetom znaleckého dokazovania bolo aj skúmanie podpisu nachádzajúceho sa na sporných príjmových pokladničných dokladoch, ktoré považoval za dôležité pre rozhodnutie vo veci samej, ktoré však súd nevykonal. Znaleckým dokazovaním by bolo s najväčšou pravdepodobnosťou potvrdené, že na mieste expedientky, teda osoby, ktorá mohla prevziať od žalobcu peniaze na zaplatenie faktúry bolo viac, nakoľko podpisy na skúmaných dokladoch by nepatrili tej istej osobe.“ Uvedenému nasvedčovali aj ďalšie skutočnosti, kedy svedkyňa p. D. uviedla, že na pozícii expedientky, teda na pozícii, v ktorej vydávala prádlo a preberala peniaze, pracovala väčšinou ona, pričom na pojednávaní zo dňa 04.02.2013 uviedla, že si nepamätá, či v ten deň bola v práci. Z uvedeného jednoznačne vyplývalo, že na tejto pozícii pracovalo viac zamestnancov žalovaného, ktorí sa mohli dostať do kontaktu s bielizňou a s finančnými prostriedkami, a teda že mohli podpísať výdavkový pokladničný doklad, prípadne vypísať nový príjmový pokladničný doklad. Dôkazom tejto skutočnosti je aj samotná výpoveď svedkyne, ktorá uviedla, že na výdavkovom pokladničnom doklade č. 09289 je podpis p. D.. Ďalej vo výpovedi zo dňa 03.03.2014 uviedla, že sa striedala s inou pracovníčkou a to pani J.. „Nemožno sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, keď za kľúčovú výpoveď považoval výpoveď svedka D. U., ktorý výslovne potvrdil, že vždy platil len za protihodnotu za poskytnutú službu, čo je nepochybné, a nikdy to ani žalobca nepopieral, avšak nebolo jeho výpoveďou jednoznačne vylúčené, že by odovzdal viac peňazí ako mal mať bielizne, teda že pri preberaní bielizne zaplatil za dve faktúry, pričom ako sám potvrdil, len zbežne kontroloval bielizeň, nepočítal ju a daňové doklady nekontroloval. Uvedeným nie je vylúčené, že v deň keď bral bielizeň za nejakú sumu, zaplatil aj druhý krát za spornú faktúru, tak ako už žalobca uviedol, v deň 29.10.2009 žalobca zaplatil aj za faktúru č. 91449 vo výške 387,50 €. Súd sa s týmito nedostatkami v písomnom vyhotovení rozsudku nevysporiadal.“ Okresný súd nevyhovel návrhu na porovnanie podpisov na sporných príjmových pokladničných dokladoch, ktoré sú podľa žalobcu v tejto veci smerodajné. Vyššia vypovedacia hodnota príjmových pokladničných dokladov ako výdavkových dokladov vyplývala podľa žalobcu jednak z výpovedi svedka p. M.. O., „ako aj z právneho názoru vysloveného právnym zástupcom žalovaného, ako aj z praxe zavedenej medzi účastníkmi konania“. „V prípade, že by konajúci súd vyhovel návrhu žalobcu, aby predmetom znaleckého skúmania boli podpisy na sporných príjmových pokladničných dokladoch, najpravdepodobnejším záverom by bolo, že doklady nie sú vypísané tou istou osobou“. Vzhľadom na nedôslednosť žalovaného pri podpisovaní výdavkových pokladničných dokladov, „nemôžu mať tieto výdavkové pokladničné doklady vyššiu vypovedaciu hodnotu ako príjmové pokladničné doklady, a ich hodnovernosť mal súd posúdiť spoločne s ostatnými dôkazmi vo vzájomných súvislostiach, čo však neurobil a v tomto smere podľa názoru žalobcu aj pochybil.“ Žalobca sa nestotožnil s tvrdením okresného súdu, že ani z predložených fyzických účtovných dokladov nie je možné preukázať, či došlo k dvojitej úhrade zo strany žalobcu, nakoľko výdavkové pokladničné doklady aj napriek tomuto konštatovaniu v tomto konaní považoval za smerodajné a kľúčové. Žalobca mal za to, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná a žiadal súd druhej inštancie, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie vo veci v zmysle § 389 a § 391 CSP.

15. Krajský súd ako súd odvolací umožnil účastníkovi konania (sporovej strane, ďalej v tomto rozhodnutí aj len „žalovanému“) - žalovanému v zmysle § 374 vyjadriť sa k vyjadreniu žalobcu, a to výzvou zo dňa 20.04.2017, ktorá bola právnemu zástupcovi žalovaného doručená dňa 09.05.2017.

16. Krajský súd teda umožnil žalovanému postupom podľa § 374 ods. 2 výzvou zo dňa 20.04.2017 (č.l. 414 spisu) doručenou právnemu zástupcovi žalovaného JUDr. Jánovi Vajdovi dňa 9.5.2017 (č.l. 415 spisu), aby sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu. Napriek tomu, že právnemu zástupcovi žalovaného bolo doručené vyjadrenie žalobcu dňa 9.5.2017 spolu s poučením o možnosti vyjadriť sa v lehote 10 dní od doručenia výzvy krajského súdu, teda do 19.5.2017, právny zástupca žalovaného zostal nečinný, v stanovej lehote sa nevyjadril. V deň nariadeného verejného vyhlásenia rozhodnutia, teda dňa 22.6.2017 doručil právny zástupca žalovaného odvolaciemu súdu o 7.47 hod. mailovú správu, v ktorej uviedol stanovisko žalovaného. Keďže právny zástupca žalovaného nerešpektoval výzvu krajského súdu ako súdu odvolacieho a nevyjadril sa v stanovej lehote krajským súdom, teda do 19.5.2017, ktorá lehota bola stanovená v súlade s § 374 ods. 2 CSP, krajský súd na mailové podanie právneho zástupcu žalovaného, doručené dňa 22.6.2017 o 7.47 hod., teda v deň, keď bolo nariadené verejné vyhlásenie rozhodnutia o 9.30 hod., neprihliadal a pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu ho vôbec nebral do úvahy.

17. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že právny zástupca žalovaného postupoval zhodne i v prípade nariadenia verejného vyhlásenia rozhodnutia dňa 22.3.2017 o 9.45 hod., kedy právny zástupca žalovaného napriek tomu, že odvolanie žalobcu mu bolo doručené dňa 28.5.2016 s výzvou okresného súdu na vyjadrenie (č.l. 361 spisu), sa vyjadril až dňa 22.3.2017 o 8.42 hod. v mailovej správe, teda tiež v deň verejného vyhlásenia rozhodnutia a krátko pred samotným konaním verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktoré vzhľadom na tento procesný postup právneho zástupcu žalovaného, bolo odročené. Keďže išlo o vyjadrenie žalovaného (č.l. 384 spisu) posúdené cez úpravu v § 373 ods. 3 CSP, odvolací súd ho, síce s veľkými výhradami vzhľadom na časový odstup takmer 10 mesiacov od doručenia výzvy na vyjadrenie, v konečnom dôsledku akceptoval s dôrazom, že išlo o postup cez úpravu § 373 ods. 3 CSP. Pokiaľ však išlo o stanovisko právneho zástupcu žalovaného doručené dňa 22.6.2017 o 7.47 hod. v podobe mailovej správy opäť až v deň nariadeného verejného vyhlásenia rozhodnutia dňa 22.6.2017 o 9.30 hod., opäť po uplynutí lehoty stanovej žalovanému odvolacím súdom na vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu do 19.5.2017, tak opätovne zvolený procesný postup (krátkosť času pred verejným vyhlásením rozhodnutia a uplynutie lehoty stanovej súdom na vyjadrenia) právneho zástupcu žalovaného nemohol byť odvolacím súdom akceptovaný.

18. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec v medziach § 379 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len „CSP“) v spojení s § 380 ods. 1 za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 v spojení s § 387 ods. 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

19. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/101/2016-418 zo dňa 13.06.2017 podľa § 219 ods. 1, 3 bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke tohto súdu v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom v spojení s § 378 ods. 1 CSP.

20. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 12.5.2016 (č.l. 351 a nasl. spisu), krajský súd v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to v zmysle § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

21. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu sa poukazuje na § 470 ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

22. Podľa § 379 v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

23. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol rozsudok okresného súdu preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní (č.l. 351 a nasl. spisu). Za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom v zmysle § 383 tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, keďže podľa obsahu písomných predvolaní vyplývalo vykonanie procesnej poučovacej povinnosti prvostupňovým súdom podľa § 120 ods. 4 OSP v znení platnom a účinnom k momentu jej vykonania (poučenie na č.l. 282 v spojení s doručenkami na č.l. 277 rub spisu) bol napadnutý rozsudok okresného súdu napriek odvolacím dôvodom žalobcu odvolacím súdom potvrdený.

24. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

25. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

26. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu krajský súd poukazuje na § 387 ods. 2 CSP, ktorý je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom rozsudku okresného súdu viažucimi sa k výroku o zamietnutí žaloby. Práve z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP, ktoré je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, nebolo podľa krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti tak skutkového ako aj právneho záveru, ktoré boli uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu, boli opätovne uvádzané v dôvodoch tohto rozhodnutia, pretože § 387 ods. 2 umožňuje, aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý postup je v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého „...odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok, potom k požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho je postačujúce odkázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a len vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu zvýrazniť a doplniť, na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia ďalšie dôvody tak, ako to vyplýva z § 387 ods. 2 CSP, čo je v zhode s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky.

27. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalobcu v odvolaní majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ...„súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004 ...„súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Zo znenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že ...„všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“.

28. Pokiaľ sa v posudzovanej veci v prednesoch účastníkov a v napadnutom rozsudku okresného súdu a v následných písomných úkonoch účastníkov používa terminologický pojem „prádlo“, hoci ide o nespisovný výraz (v slovenčine správe znejúci „bielizeň“), tak odvolací súd pre jednotnosť používanej terminológie a tým zrozumiteľnosť rozhodnutia, rovnako v tomto rozhodnutí používa pojem „prádlo“.

29. Odvolací súd v súvislosti s odvolaním žalobcu, proti výroku vo veci samej k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu a k odvolaciemu dôvodu, ktorý sa viaže na nedostatočne zistený skutkový stav veci, ako i právnemu posúdeniu veci, uvádza, že tieto odvolacie dôvody neboli odvolacím súdom po vykonaní odvolacieho prieskumu vyhodnotené ako dôvodné. V rámci podaného odvolania žalobca namietal, že došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, ktoré vyvodzoval z nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu považuje krajský súd za podstatné uviesť, že pod odňatím možnosti konať pred súdom sa považuje taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1Sžso/64/2016, z 8. februára 2016) a „podľa ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).“ (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 318/2015 z 30. júna 2015). Vzhľadom na uvedenú námietku žalobcu v odvolaní považuje krajský súd za podstatné poukázať na nižšie uvedenú právnu úpravu.

30. Podľa § 157 ods. 2 OSP, v znení účinnom do 30.06.2016, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný) prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

31. Podľa § 211 ods. 2 OSP v znení účinnom do 30.06.2016, ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

32. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

33. Podľa § 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

34. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

35. Podľa aktuálneho znenia Civilného sporového poriadku nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia nie je odvolacím dôvodom a nie je ani výslovným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 389 ods. 1 .

36. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojom rozhodnutí bol koherentný so zákonnou úpravou § 157 ods. 2 OSP (účinný k momentu rozhodnutia okresného súdu, k momentu rozhodovania odvolacieho súdu § 220 ods. 2 .

37. Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd dospel k záveru o dostatočnom odôvodnení zo strany súdu prvého stupňa, za rešpektovania citovanej právnej úpravy v § 157 ods. 2 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu). Vo všeobecnej rovine odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku je práve tou časťou rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Okresný súd v danom prípade dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa v zásade rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. Uvedené podľa zistení odvolacieho súdu, napriek námietkam žalobcu v dostatočnej miere z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva. V tomto smere bolo dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia v ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci.

38. Vo vzťahu k vyššie uvedeným dôvodom krajský súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03, podľa ktorého § 157 ods. 2 OSP je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, čo v danom prípade prvostupňový súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dodržal.

39. Ak žalobca vyvodzoval odňatie možnosti konať pred súdom zo skutočností pre neho relevantných, a to že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, prečo sa okresný súd nezaoberal skutočnosťami uvádzanými vo výpovedi p. M., pani H., T. D. a ani sa nevysporiadal s rozpormi vo výpovediach ďalších svedkov, tak krajský súd po vykonaní odvolacieho prieskumu konštatuje, že okresný súd venoval náležitú pozornosť vyhodnoteniu všetkých relevantných skutočností, dal odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, čím teda postupoval v zmysle zákonnej úpravy § 157 ods. 4 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) a aj konštantnej judikatúry, z ktorej je zrejmé, že sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1944, séria A Č.303-A, Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997, Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).

40. V rámci podaného odvolania teda žalobca primárne namietal skutkové závery súdu prvého stupňa vo vyhodnocovaní jednotlivých svedeckých výpovedí, opakovane vyčítal okresnému súdu, že neprihliadol pri svojom rozhodovaní na skutočnosti, ktoré vyplývali z ich výpovedí, práve ktoré boli podľa neho dôležité, preto skutkový dej nebol podľa žalobcu dostatočne objasnený a opakovane v odvolaní poukazoval na nesúladnosti vo výpovediach svedkov, ktoré podľa tvrdení v odvolaní mali byť súdom prvého stupňa vyhodnocované alebo odstraňované. V súvislosti s vyhodnotením výpovedí svedkov učinených pred súdom prvého stupňa považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že pokiaľ okresný súd vychádzal zo svedeckých výpovedí vypočutých svedkov, tak uvedení svedkovia boli poučení v súlade s § 126 OSP. Nemožno prehliadnuť, že pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu sa pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky a podobne) a k poznatkom, zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. Z priebehu prvostupňového konania, vo vzťahu k výpovediam dotknutých svedkov, vo väzbe na ich hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá.

41. V rámci podaného odvolania poukazoval žalobca osobitne na výpoveď pána D. U., na skutkový dej priebehu spolupráce s p. H., pričom uviedol, že „...Súd konštatoval, že za kľúčovú výpoveď považoval výpoveď svedka D. U., ktorý výslovne potvrdil, že vždy platil len za protihodnotu za poskytnutú službu, čo je nepochybné, avšak nebolo jeho výpoveďou jednoznačne vylúčené, že by odovzdal viac peňazí ako mal bielizne, teda že pri preberaní bielizne zaplatil za dve faktúry, pričom ako sám potvrdil, len zbežne kontroloval bielizeň, nepočítal ju a doklady nekontroloval. Uvedeným nie je vylúčené, že v deň keď bral bielizeň za nejakú sumu, zaplatil aj druhý krát za spornú faktúru“. V tomto smere krajský súd poukazuje na samotnú výpoveď žalobcu, ktorý konštatoval, že „nie je vylúčené“, že v deň, keď bral bielizeň za nejakú sumu, zaplatil aj druhýkrát za spornú faktúru, z ktorého tvrdenia, však podľa odvolacieho súdu, nie je možné prijať nepochybný záver, že pán U., resp. kto, kedy a koľko duplicitne uhradil žalovanému. Je na mieste potom zvýrazniť, že ani z výpovede samotného p. D. U. nevyplýva, že by skutočne došlo k vyplateniu predmetnej sumy tak, že by na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie. Pre úplnosť krajský súd len pripomína priebeh konania pred súdom prvého stupňa s dôrazom na štádium, v ktorom žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu spochybnil všetky listinné dôkazy, keď uviedol, že „V mene môjho klienta namietam pravdivosť a hodnovernosť všetkých listinných dokladov, ktoré predložil súdu žalobca v tomto súdnom konaní. Tieto listinné doklady sú tzv. súkromnými listinami a to znamená, že je na žalobcovi, aby preukázal súdu, že tieto doklady, ktoré súdu predložil v neoverených fotokópiách sú pravdivé a že sú pravé“ (č.l. 336 spisu). Žalovaný teda namietal pravdivosť a hodnovernosť všetkých listinných dokladov, ktoré predložil okresnému súdu žalobca a žiadal, aby žalobca preukázal, že doklady, ktoré predložil, sú pravdivé a pravé. Vzhľadom na túto obranu, ktorá bola uplatnená v rámci produkovanej obrany žalovaného pred súdom prvého stupňa, správne okresný súd vykonával ďalšie dokazovanie vo veci, napriek tomu, že žalobca považoval listinné dôkazy za dostačujúce na preukázanie jeho nároku. V tomto smere krajský súd poukazuje len primerane a podporne a len pre úplnosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 199/2005, v zmysle ktorého nie je dostatočné hodnotiť len listinné dôkazy, ako dôkazy z hľadiska ich presvedčivosti a následne majúc za to, že ide o dôkazy dostatočne preukazujúce samé o sebe rozhodujúce skutočnosti a nebolo možné opomenúť v konaní ďalšie vykonané dôkazy, ak bola spochybnená pravosť a pravdivosť týchto listinných dôkazov. Ak potom za tejto situácie okresný súd vyhodnocoval nielen listinné dôkazy, ktoré boli žalovaným namietané v rovine ich pravdivosti a pravosti, ale zároveň vykonával i ďalšie dokazovanie inými dôkaznými prostriedkami, tak takýto postup okresného súdu bol súladný so zákonom. Po vykonanom odvolacom prieskume, boli pre krajský súd za relevantné a nosné považované závery okresného súdu, ktoré ustálil na základe vykonaného dokazovania a v zmysle ktorých okresný súd konštatoval, že „nebolo preukázané fyzické odovzdanie sumy 1.088,17 eur navrhovateľom odporcovi dvakrát z toho istého dôvodu (faktúra č. 91433). Žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by v obchodnom vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom došlo niekedy k inému spôsobu úhrady, ako odovzdaním peňažného plnenia v hotovosti ako protihodnoty na odovzdávanú vyčistenú bielizeň odporcom navrhovateľovi“ (č.l. 346 spisu). Za tejto situácie bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu, aby reálne preukázal, že k fyzickému odovzdaniu sumy 1.088,17 Eur, žalobcom žalovanému, dvakrát z toho istého dôvodu, skutočne došlo. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania ustálil, že táto skutočnosť preukázaná nebola. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa nebolo možné na základe dôkaznej povinnosti, ktorú si plnil žalobca, dospieť k inému záveru než dospel okresný súd. Je na mieste pripomenúť, že „....Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011).

42. Ak okresný súd vyhodnotil v napadnutom rozsudku „Obaja účastníci predkladali súdu kópie zo svojho účtovníctva vytlačené z elektronicky vedenej evidencie a kým navrhovateľ v účtovníctve eviduje zaplatenie odplaty vyúčtovanej faktúrou č. 92433 dvakrát po 1.088,17 eur, odporca neeviduje prijatie dvojnásobného plnenia od navrhovateľa dvakrát po 1.088,17 eur. Navrhovateľ okrem iných dôkazov preukazoval svoje tvrdenie o dvojnásobnej úhrade účtovnými dokladmi (príjmové pokladničné doklady - PPD a výdavkové pokladničné doklady - VPD). PPD vystavuje príjemca peňažného plnenia v hotovosti do pokladne (tu odporca) a VPD vystavuje ten, kto vydáva peňažnú hotovosť z pokladne (tu navrhovateľ). PPD z 23. 10. 2009 o zaplatení 1.088,17 eur na úhradu faktúry č. 91433 a VPD č. 09260 z 23. 10. 2009 o zaplatení nebol medzi účastníkmi sporný. Svedkyňa T. D. potvrdila, že vystavila PPD z 23. 10. 2009. Svedkyňa D. T. potvrdila, že podpísala VPD 09260 z 23. 10. 2009. Svedkyňa T. D. uviedla, že omylom dala ku faktúre (č. 91433) aj druhé vyhotovenie PPD s dátumom 23. 10. 2009 (každý vypísala zvlášť, nepoužívala kópie). Svedkyňa D. T. poprela svoj podpis na VPD zo dňa 23. 10. 2009 č. 09273 a iba z údaja o „účtovacom predpise“ na VPD č. 09273 vyplýva dátum 29. 10. 2009 a aj ten je prepisovaný. Podpis osoby oprávnenej za príjemcu (odporcu) na VPD č. 09273 je sporný. Podpisy sa na seba pri bežnom porovnaní podobajú. Výpoveď svedkyne D. T. sa javí byť pravdivá, lebo podľa záverov znaleckého posudku podpisy na VPD č. 09260 a 09273 s vyššou mierou pravdepodobnosti nepatria tej istej osobe, to je nepodpísala ich tá istá osoba (D. T.). Je zrejmé, že dokladovanie platieb medzi účastníkmi nebolo dôsledné, čo vyplýva z výpovede svedkov, najmä M.. N. O., ktorá poukazovala nielen na konanie odporcu ale aj pracovníka navrhovateľa vodiča D. U.. Ale ani z predložených fyzických účtovných dokladov PPD a VPD (nie výtlačkoch elektronického účtovníctva, kde sú „nahraté“ fyzické účtovné doklady) nie je možné preukázať, že došlo k dvojnásobnej úhrade toho istého záväzku navrhovateľa“ (č.l. 346 spisu), tak krajský súd sa s týmito závermi na základe vykonaného dokazovania stotožnil, vo väzbe na odvolacie dôvody žalobcu považuje za podstatné akcentovať, že k týmto skutočnostiam, ktoré boli pre rozhodnutie rozhodné, žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by tieto závery okresného súdu vyvrátil v rozsahu, ktorý by mohol ovplyvniť správnosť záverov okresného súdu konštatovaných odvolacím súdom. K záverom okresného súdu a vo väzbe na to odvolacieho súdu, sa žiada na tomto mieste zvýrazniť, že „Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011). Vzhľadom na tieto skutočnosti mal krajský súd za to, že nebol priestor pre iný záver, než ten, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

43. Pokiaľ žalobca vytýkal v odvolaní okresnému súdu, že nezobral pri svojom rozhodovaní do úvahy tvrdenia žalobcu, že svedkyňa D. T. vypovedala, že prádlo a peniaze preberala väčšinou ona, pričom na pojednávaní dňa 04.02.2013 uviedla, že si nepamätá, či v ten deň bola v práci, preto podľa žalobcu z uvedeného jednoznačne vyplývalo, že na zhodnej pozícii pracovalo viac zamestnancov žalovaného, ktorí sa mohli dostať do kontaktu s bielizňou a finančnými prostriedkami, a teda, že mohli podpísať výdavkový pokladničný doklad, že nezobral (okresný súd) tieto skutočnosti do úvahy, ani to, že svedkyňa D. T. uviedla, že sa striedala s inou pracovníčkou, a to pani J. a nepreveril ostatných pracovníkov, ktorých označila pani T., ktorí pracovali na pozícii expedientky (č.l. 352 spisu), tak odvolací súd považuje za podstatné v rovine tejto odvolacej argumentácie žalobcu poukázať na ostatné vykonané dôkazy, a to primárne na výpoveď pána D. U., ktorý čo by kľúčová osoba za stavu, že žalovaný relevantne spochybnil všetky predložené listinné dôkazy (k tejto skutočnosti sa už odvolací súd vyjadril vyššie), nepreukázal rozhodnými a jednoznačnými tvrdeniami, že k skutočnej úhrade duplicitne reálne došlo. V tomto smere poukazuje odvolací súd na záver okresného súdu, s ktorým sa stotožnil, a to „že nebolo preukázané fyzické odovzdanie suma 1.088,17 Eur navrhovateľom odporcovi dvakrát z toho istého dôvodu (faktúra č. 91433) žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by v obchodnom vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom došlo niekedy k inému spôsobu úhrady ako odovzdaním peňažného plnenia v hotovosti ako protihodnoty za odovzdávanú vyčistenú bielizeň odporcom navrhovateľovi“ (č.l. 346 spisu). V tomto prípade teda nebolo preukázané, že skutočne došlo k dvojnásobnému vyplateniu predmetnej sumy. Z uvedených dôvodov sa potom nemohol odvolací súd stotožniť s argumentáciou žalobcu v tejto rovine uvedenou v odvolaní.

44. Žalobca v odvolaní vytýkal okresnému súdu, že nezobral do úvahy ani tvrdenie pani T., ktorá uviedla, že okrem pána U. komunikovala aj s pánom O., že sa nevysporiadal s rozpormi vo výpovediach pani V. a T., keď sa nevedeli zhodnúť, koľko zamestnancov pracovalo na pozícii expedientky a výpoveď svedkyne pani T. vyhodnotil ako nepochybnú a rozhodujúcu bez zohľadnenia ostatných okolností, ktoré v konaní vyšli najavo a tiež poukázal na protirečenie svedkyne na strane 4 zápisnice zo dňa 04.02.2013, keď svedkyňa uviedla, že si nepamätá, či v ten deň bola v práci, pričom na „konci strany“ uviedla, že v ten deň, keď jej podpisovala výdavkový pokladničný doklad, bola v práci. Jej odpoveď podľa žalobcu bola nejasná a zahmlievala dôležité skutočnosti. Ak žalobca ďalej tiež vytýkal postup okresného súdu, ktorý nezohľadnil skutočnosť, že pani D. komunikovala počas pojednávania vo veľkej miere s pani V. a nezohľadnil výpoveď pani H., keď uviedla, že v roku 2009 ešte s pani V. nekomunikovala, že samotnú argumentáciu v rámci odvolacieho konania odvolací súd dôsledne vyhodnotil, zvážil vo väzbe na okresným súdom prijaté závery, avšak z uvedených tvrdení nebolo možné vyvrátiť záver okresného súdu, ktorý konštatoval, že k duplicitnej platbe, zo strany žalobcu na základe vykonaných dôkazov s dôrazom na fakt, že žalovaný relevantne spochybnil listinné dôkazy, ako i výpoveď pána D. U., ktorý podľa všetkého mal duplicitnú úhradu vykonať, nedošlo. Ani priebeh samotného skutkového deja, tak ako opakovane uvádzal žalobca v odvolaní, podľa odvolacieho súdu dostatočne nepreukazoval žalobcom tvrdenú skutočnosť, že reálne došlo k duplicitnej platbe. Pokiaľ i vznikli určité nezrovnalosti vo výpovediach svedkov, na ktoré poukazoval žalobca v odvolaní, tak tieto nezrovnalosti, tak ako už ustálil odvolací súd, vo väzbe na závery okresného súdu, neboli spôsobilé dať odpoveď na rozhodnú otázku v konaní o (ne)existencii bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor žalobcu. Dôkazné bremeno spočívalo za danej situácie na žalobcovi. Bol to žalobca, ktorý mal preukázať, že k duplicitnej úhrade zo strany žalobcu, tak ako uvádzal v žalobe a v priebehu celého prvostupňového konania, na ktorom tvrdení zotrval i v odvolaní, skutočne došlo. Bolo potrebné, aby bez akýchkoľvek pochybností bolo zrejmé, kto zo strany žalobcu poskytol žalovanému žalobcom uvádzanú duplicitnú platbu na úhradu predmetnej faktúry. Ak tvrdenia žalobcu v tomto smere neboli dostatočné pre takýto záver, tak nie je možné im vyčítať nesprávnosť len z dôvodu neúspechu na strane žalobcu.

45. Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádzal, že pani H. potvrdila, že peniaze okrem nej mohol dať pánovi U. aj pán O. alebo M.. O., ktorí ich mohli dať z pokladne, ktorú mala na starosti pani H., tak disponoval finančnými prostriedkami aj pán O., ktorý mohol vybrať peniaze z účtu v banke, pokiaľ chybovali peniaze v pokladni (č.l. 353 spisu), tak i táto argumentácia žalobcu neznie jednoznačne. Veď sám žalobca uvádza „mohol“ dať pánovi U., „aj p. O., ktorý mohol vybrať peniaze z účtu“. Nie je zrejmé, kto uvedené finančné prostriedky teda mal dať pánovi U. na úhradu duplicitnej platby, keď i sám žalobca uvádza „mohol“. V rovine hypotetickej možnosti bolo i ďalšie tvrdenie žalobcu v odvolaní, a to „uviedol, že spolupracoval väčšinou s pani T., a rovnako väčšinou platil jej, čím nie je vylúčené, že by mohol komunikovať s niekým iným, okrem pani T.. Ďalej svedok uviedol, že peniaze mu vždy dával len pani H.“ (č.l. 353 spisu). Krajský súd pri vyhodnotení tejto odvolacej argumentácie žalobcu poukazuje nielen na to, že ide o argumentáciu v hypotetickej rovine „by mohol“, ale uvedená argumentácia je v rozpore s argumentáciou, ktorá bola poskytnutá v odvolaní tiež na č.l. 353 spisu, kde poukazoval žalobca na to, že pani H. potvrdila, že peniaze okrem nej mohol dať pánovi U. aj pán O. alebo M.. O., pričom v ďalšom odseku odvolania žalobca už konštatoval výpoveď svedka U., že peniaze mu vždy dávala pani H.. Pokiaľ v rámci podaného odvolania žalobca poukázal na to, že „jednoznačne vylúčené“ (č.l. 353 spisu) výpoveďou svedka D. U. nebolo, že by odovzdal viac peňazí ako bielizne, tak na unesenie dôkazného bremena v tomto smere v rovine uplatneného nároku bolo potrebné, aby takéto tvrdenia boli konkrétne a viazali sa k určitému časovému momentu k určitej osobe, tak aby vierohodnosť týchto tvrdení bolo možné preveriť, k čomu však nedošlo a samotné slovné spojenie „ním použité, že nebolo jeho výpoveďou jednoznačne vylúčené“, pre priznanie nároku žalobcu v tomto konaní, nebolo jednoznačne dostatočné.

46. Pokiaľ sa žalobca v odvolaní domáhal odstránenia rozporov vo výpovediach pána U. a pani M.. O. a namietal, že okresný súd nevyhovel návrhu žalobcu, aby vykonal konfrontáciu medzi pánom U. a pani O., tak sa žiada v tomto štádiu konania uviesť, že nie je zrejmé, ako by práve táto konfrontácia (ne)potvrdila, že došlo k dvojitej úhrade ceny vyúčtovanej predmetnou faktúrou a že táto úhrada bola práve v prospech žalovaného, keď zo samotných tvrdení žalobcu nevyplývalo, že pani O. bola prítomná pri duplicitnej úhrade zo strany žalobcu žalovanému. Ak v ďalšej časti odvolania žalobca poukazoval na skutkový dej začiatku spolupráce, vo väzbe na tvrdenia, že sa nachádza veľa výdavkových pokladničných dokladov, ktoré nie sú žalovaným podpísané, tak opätovne vyvstáva do popredia záver okresného súdu vo väzbe na obranu žalovaného, ktorý spochybnil listinné dôkazy produkované žalobcom, že k preukázaniu reálnej duplicitnej platby zo strany žalobcu žalovanému nedošlo, keďže nebolo preukázané, kto mal uvedenú duplicitnú platbu vykonať zo strany žalobcu a kto mal duplicitnú platbu zo strany žalovaného prijať. Opätovne odvolací súd pripomína, že dôkazné bremeno v tomto prípade niesol žalobca na preukázanie takých skutočností, na základe ktorých by bolo možné jeho žalobe vyhovieť. K argumentácii žalobcu

- k vyvráteniu tvrdení pani V., že si na začiatku spolupráce neodsúhlasovali faktúry, keďže faktúry nemali k dispozícii, nahlasovala sa len suma, čo potvrdila aj pani H., ktorú skutočnosť podľa žalobcu okresný súd vôbec nezohľadnil pri hodnotení dôkazov, krajský súd konštatuje, že ju vyhodnocoval v rámci odvolacieho konania, avšak ani tieto tvrdenia bez ďalšieho nepreukázali, že k duplicitnej platbe zo strany žalobcu v prospech žalovaného reálne došlo. Ak poukazoval žalobca v odvolaní na „razítko“, ktoré sa vyskytlo na druhom príjmovom pokladničnom doklade a ktoré bolo použité len v tomto prípade, tak samotné uvedené „razítko“, nepreukazovalo predsa bez ďalšieho za stavu výpovede svedkyne, ktorá mala takéto potvrdenie vystaviť, pričom k vystaveniu ďalšieho dokladu v dôsledku jej omylu, že k duplicitnej úhrade naozaj došlo, ak žalobca nepreukázal, kto, kedy a komu uvedenú duplicitnú platbu za predmetnú faktúru skutočne uhradil.

47. Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000, podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.

48. Ak žalobca poukázal na to, že do kontaktu s výdavkovými pokladničnými dokladmi prichádzali viacerí pracovníci, pričom sa konštatuje v znaleckom posudku, že podpisy na výdavkovom pokladničnom doklade č. 09379 zo dňa 14.12.2009 a č. 09359 zo dňa 03.12.2009 vykazujú rozdielne rukopisné znaky, ako podpis na výdavkovom pokladničnom doklade č. 09273 zo dňa 23.10.2009 a nedá sa jednoznačne posúdiť, či ich podpísala tá istá osoba, tak uvedené listinné dôkazy boli relevantným spôsobom zo strany žalovaného spochybnené, a to ich pravosť a hodnovernosť, preto nastúpilo ďalšie dokazovanie a z tohto dokazovania podľa zistení odvolacieho súdu nebola preukázaná duplicitná úhrada sumy a ani totožnosť osoby, teda toho, kto mal poskytnúť úhradu a ani toho, kto ju mal prijať, tak potom ani ďalšie námietky žalobcu vo vzťahu k listinným dôkazom nebolo možné vo vyvolanom odvolacom konaní vyhodnotiť ako relevantné.

49. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 150 CSP, § 215 , pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní.

50. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu tak v meritórnom výroku ako i v na ňom závislom výroku vo vzťahu k trovám konania (§ 387 ods. 1, 2 a odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP.

51. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.