Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

RK-2C/14/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Ružomberok sudkyňou JUDr. Renátou Krajčiovou v spore žalobcu: Československá obchodná banka, a.s., Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36854140, proti žalovanému v 1.rade: O. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. Z. XXXX/XX, F., žalovanému v X.rade: O. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. Z. XXXX/XX, F., obaja žalovaní zastúpení Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s.r.o., so sídlom Dončova 1451/21, 034 01 F., IČO: 36862304, o zaplatenie 151.224,32 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný v 1.rade a žalovaný v 2.rade s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 151.224,32 eur, úrok z úveru zo sumy 151.224,32 eur vo výške 7,54% ročne od 21.04.2010 do 25.10.2010, úrok z úveru zo sumy 151.224,32 eur vo výške 7,54% ročne od 08.08.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania zo sumy 151.224,32 eur vo výške 9% ročne od 21.04.2010 do 25.10.2010 a úrok z omeškania zo sumy 151.224,32 eur vo výške 9% ročne od 08.08.2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku.

II. V ostatnej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.01.2014 domáhal, aby súd uložil žalovanému v 1.rade a žalovanému v 2.rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 151.224,32 eur, úrok z úveru z tejto sumy vo výške 7,54% ročne od 21.04.2010 do dňa zaplatenia a úrok z omeškania z tejto sumy vo výške 9% ročne od 21.04.2010 do zaplatenia. Žalobca uviedol, že dňa 01.01.2008 vznikla Československá obchodná banka a.s., so sídlom Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36854140, keď v zmysle zakladateľskej listiny prevzala všetky práva a povinnosti Československej obchodní banky a.s., pobočky zahraničnej banky v SR, ktorá uzavrela so žalovanými v 1. a 2. rade dňa 07.03.2006 zmluvu o poskytnutí úveru v znení dodatku č. 1 zo dňa 13.04.2006, na základe ktorej poskytla žalovaným v 1. a 2. rade úver vo výške 5.816.966,-Sk. Keďže žalovaní v 1. a 2. rade poskytnutý úver nesplácali, boli v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok a súčasne aj jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace a napriek výzvam žalobcu dlžnú sumu nevrátili, žalobca ako právny nástupca Československej obchodní banky a.s., pobočky zahraničnej banky v SR, úver zosplatnil dňa 20.04.2010. Za účelom uspokojenia pohľadávky z predmetného úveru pristúpil žalobca k výkonu záložného práva realizáciou dobrovoľnej dražby. Výťažok z dražby bol vo výške 157.000,00 eur a po odpočítaní nákladov dražby vo výške 5.775,68 eur bol dňa 26.10.2010 v sume 151.224,32 eur zaúčtovaný na čiastočnú úhradu predmetného úveru prednostne na jeho istinu. Zvyšnú časť pohľadávky z predmetného úveru žalobca uplatnil návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 15.12.2010 na zaplatenie sumy 48.699,38 eur s príslušenstvom podaným na tunajší súd. Konanie prebiehalo pod sp.zn. 9C/65/2011. Tento súd vydal dňa 02.11.2011 rozsudok, ktorým žalobcovi v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade na zaplatenie sumy 48.699,38 eur s príslušenstvom a na náhradu trov konania vo výške 2.921,50 eur. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 03.12.2012 sp.zn. 5Co/30/2012 rozsudok Okresného súdu Ružomberok v celom rozsahu potvrdil. Dňa 11.01.2011 žalovaný v 1.rade podal návrh na vyslovenie neplatnosti notárskej zápisnice, ktorý doplnil dňa 21.04.2011 podaním upravujúcim petit návrhu tak, že žiada určiť dražbu za neplatnú. Tunajší súd prijal toto podanie pod sp.zn. 3C/4/2011 a dňa 07.11.2011 vydal rozsudok pod č.k. 3C/4/2011-319, ktorým žalobu na vyhlásenie dražby za neplatnú zamietol. Žalovaný v 1.rade podal v zákonom stanovenej lehote voči tomuto rozhodnutiu odvolanie na Krajský súd v Žiline, ktorý uznesením zo dňa 25.09.2012 č.k. 8Co/11/2012-373 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Vzhľadom na tieto skutočnosti a v prípade, ak by sa nové konanie o určenie neplatnosti dražby vedené pod sp.zn. 3C/4/2011 skončilo právoplatným rozsudkom, na základe ktorého by bola dražba vyhlásená za neplatnú, v dôsledku čoho by žalobca musel vydražiteľovi vrátiť časť výťažku vo výške 151.224,32 eur, ako aj z dôvodu, že do právoplatného skončenia uvedeného konania by mohlo dôjsť k premlčaniu pohľadávky žalobcu na zaplatenie sumy 151.224,32 eur s príslušenstvom voči žalovaným v 1. a 2. rade, podáva žalobca súdu tento žalobný návrh. Súčasne navrhol toto konanie prerušiť do právoplatného skončenia konania vedeného na tunajšom súde pod sp.zn. 3C/4/2011.

2. Tunajší súd uznesením č.k. 2C/14/2014-72 zo dňa 14.03.2014 toto konanie prerušil až do právoplatného skončenia konania vedeného na tunajšom súde pod sp.zn. 3C/4/2011 s poukazom na ust. § 109 ods.2 písm. c) OSP a s poukazom na skutočnosť, že v označenom konaní sa rieši otázka, ktorá má podstatný vplyv pre rozhodnutie súdu, a to jednak pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu, ako aj pre posúdenie jeho výšky. V nadväznosti na rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 3C/4/2011-920 zo dňa 29.09.2014 spolu s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 6Co/2/2015-1062 zo dňa 30.04.2015 súd uznesením zo dňa 28.01.2016 č.k. 2C/14/2014-104 vyslovil, že súd v konaní pokračuje.

3. Vyjadrenie právneho zástupcu žalovaných v 1. a 2. rade. Nárok uplatňovaný žalobcom je možné považovať za v celom rozsahu bezdôvodný a skutkovo aj právne neopodstatnený. V konaní sú uplatňované sčasti neoprávnené nároky, avšak všetky zjavne premlčané a také, ktorých premlčanie žalovaní riadne oznámili žalobcovi, teda nie je možné priznať žalobcovi nárok na ich zaplatenie v tomto ani inom konaní. Žalovaní uznali, že listom zo dňa 21.04.2010 im bolo žalobcom oznámené, že žalobca vyhlásil celú pohľadávku z predmetného úveru v sume 192.068,28 eur za splatnú. Následne pristúpil žalobca k vymáhaniu tejto pohľadávky a inicioval vykonanie dobrovoľnej dražby a už dňa 19.05.2010 oznámil žalovaným začatie výkonu záložného práva, ktorým bol tento úver zabezpečený. Dňa 12.10.2010 sa uskutočnila dražba predmetov záložného práva - nehnuteľností zapísaných v KN, vedenom Správou katastra Ružomberok na LV č. XXXX pre k.ú. F., obec F., okres F.. Rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 3C/4/2011-920 zo dňa 29.09.2014 bola vyslovená neplatnosť tejto dražby a toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/2/2015 zo dňa 24.06.2015. Žalobca si časť uvedenej pohľadávky po skončení dražby uplatnil v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp.zn. 9C/65/2011, v ktorom bolo rozhodnuté o tom, že žalovaní sú povinní zaplatiť túto časť žalovanej pohľadávky v sume 48.699,38 eur s príslušenstvom. Ostatná časť pohľadávky v sume 151.224,32 eur z titulu zaplatenia časti úveru spoplatneného 21.04.2010 nebola do 20.04.2014 predmetom žiadneho konania a vo vzťahu k nej márne uplynula premlčacia doba. Preto žalovaní uplatňujú voči žalovanej sume a pohľadávke námietku premlčania, keď poukazujú, že je nepochybné, že zmluva o poskytnutí úveru bola uzatvorená dňa 07.03.2006, kedy boli prameňom práva na ochranu spotrebiteľa zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a Občiansky zákonník. Poukázal na znenie § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa a § 54 Občianskeho zákonníka, z ktorých je zrejmé, že právna úprava platná v čase podpisu zmluvy o poskytnutí úveru ju kvalifikovala ako spotrebiteľskú zmluvu. Uviedol, že pre posúdenie zmluvy ako spotrebiteľskej boli splnené všetky podmienky, konkrétne jej účastníkom bola banka na strane jednej, predmetom podnikania ktorej je poskytovanie úverov a na strane druhej dlžníci - žalovaní ako fyzické osoby, ktoré žiadali o úver a boli v texte zmluvy identifikovaní menom a priezviskom, rodným číslom a adresou trvalého bydliska. Podľa neho právne otázky zo spotrebiteľskej zmluvy bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa uzavrela, je treba riešiť podľa Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ, teda fyzická osoba - občan svojím konaním zakladá vznik občianskoprávnych vzťahov, ktorý záver explicitne vyplýva z § 54 Občianskeho zákonníka, kde je uvedený priamy odkaz na použitie Občianskeho zákonníka textom „odchýliť od tohto zákona“, resp. „právo, ktoré mu priznáva tento zákon“. Právne vzťahy zo zmluvy uzavretej medzi spotrebiteľom a podnikateľom sa budú spravovať Občianskym zákonníkom bez ohľadu na povahu zmluvy uzatvorenej v konkrétnom prípade a iný právny predpis možno na spotrebiteľskú zmluvu uplatniť, jedine ak by priznával spotrebiteľovi väčší rozsah práv. Práva priznané spotrebiteľovi Občianskym zákonníkom treba rešpektovať a spotrebiteľ sa ich nemôže platne vzdať. Pôsobnosť ustanovení Občianskeho zákonníka na spotrebiteľskú zmluvu, aj tú, ktorá je uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, dokonca zákon v minulosti úplne jednoznačne vymedzoval v ust. § 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 31.10.2008. Z uvedeného je zrejmé, že vzťah spotrebiteľa a banky nikdy nemožno hodnotiť ako absolútny obchod a úverové zmluvy takto uzatvorené je treba hodnotiť vo svetle úpravy Občianskeho zákonníka v prvom rade. Jedine ak by iná právna úprava poskytovala spotrebiteľovi širší rozsah práv, bolo by dovolené ju uplatniť. Spotrebiteľské zmluvy vždy sledujú záujem, aby spotrebiteľ bol ako slabšia strana vzťahu viac chránený. Túto ochranu pri porovnaní Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka v otázke premlčania možno vzhliadnuť aj v tom, že všeobecná premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka je 3-ročná na rozdiel od úpravy Obchodného zákonníka, kde je 4-ročná. Občiansky zákonník poskytuje spotrebiteľovi v porovnaní s Obchodným zákonníkom z pohľadu pre danú vec významných právnych skutočností silnejšie právne postavenie a väčší rozsah práv. Preto je treba uplatniť pri riešení právnych otázok majúcich význam pre posúdenie právnej veci uplatneného nároku jednoznačne Občiansky zákonník. Aplikovanie všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby pri spotrebiteľskej zmluve vyplynulo z rozhodovacej praxe všeobecných súdov (rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 61Cb/221/09-144 zo dňa 28.06.2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Mcdo/20/2009,...). V danom prípade uplatneného nároku na zaplatenie pohľadávky splatnej 21.04.2010, kedy žalobca vyhlásil úver za predčasne splatný a začal ho vymáhať. Od uvedeného dátumu došlo k márnemu uplynutiu 3-ročne všeobecnej premlčacej doby nároku na zaplatenie pohľadávky, ktorá uplynula najneskôr dňa 21.04.2013 a žalobný návrh na jeho priznanie v súdnom konaní bol podaný až 20.01.2014, t.j. po zjavnom márnom uplynutí doby 3 rokov od splatnosti nároku. Preto vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nie je možné v rámci súdneho konania právo na zaplatenie sumy priznať. Ďalej nad rámec uvedeného poukázal, že suma záväzku, ktorý sa uplatňuje v tomto konaní, nebola riadne vypočítaná, nakoľko žalobca nezohľadnil sumu platieb, ktoré na úver žalovaní do spoplatnenia úveru uhradil. Navyše aj žalobca žaluje úrok od 21.04.2010 a popritom aj úrok z omeškania od 21.04.2010 z rovnakej sumy, je zrejmé, že po spoplatnení úveru už nemá nárok na úrok a súčasne úrok z omeškania, nakoľko to odporuje dobrým mravom. Požiadavka na ich priznanie v sume 16,54% ročne spolu má úžernícku povahu a prejavom zneužitia dominantného postavenia podnikateľa vo vzťahu k spotrebiteľovi. Takýto výkon práva nemá zákonný základ, ale nemôže požívať zákonnú ochranu. Suma úroku z omeškania nezodpovedá výške úroku z omeškania určenej všeobecne záväzným právnym predpisom. Ďalej nie je zrejmé, ako žalobca dospel k žalovanej sume, súdu nepredložil doklady o tom, kedy akú sumu na úver žalovaným poskytol, aké plnenia od žalovaných a kedy prijal a ako vypočítal sumu úroku do 21.04.2010, resp. prečo je istina údajného dlhu vyššia než suma poskytnutého úveru podľa úverovej zmluvy, teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. Z týchto dôvodov navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

4. Replika žalobcu k vyjadreniu žalovaných. Žalobca k špecifikácii pohľadávky uviedol, že je zarážajúce, že žalovaným nie je zrejmé, ako žalobca dospel k žalovanej sume. Je tiež veľmi prekvapivé rozporovanie žalobcovho nároku, keďže žalovaný na pojednávaní dňa 05.05.2016 uznali svoj dlh a vyjadrili vôľu uhradiť pohľadávku žalobcu, vyjadrili len neochotu uhradiť úroky (pojednávanie nebolo otvorené, žalovaní požiadali súd a žalobcu o možnosť mimosúdnych rokovaní, v čom im žalobca vyšiel v ústrety). Úplne nepochopiteľným je aj tvrdenie žalovaných, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení ohľadom žalovanej sumy, keď žalovaní nenamietajú ani uzavretie zmluvy o úvere ani prevzatie finančných prostriedkov ani ich výšku. Žalovaní neuviedli skutkové tvrdenia, ktoré by mohli byť vyhodnotené ako relevantné namietanie výšky žalovanej sumy. Uviedli len zavádzajúce tvrdenie, že žalovaná istina je vyššia ako suma poskytnutého úveru. Zo zmluvy o úvere je zrejmé, že žalovaným bol poskytnutý úver vo výške 193.087,90 eur a v žalobnom návrhu si žalobca nárokuje sumu 151.224,32 eur. Tvrdenie žalovaných nemá oporu vo faktickom stave veci. Tvrdenie o nezohľadnení sumy uhradených platieb žalovaných títo ničím nepreukázali, je nepravdivé, nepodložené a účelové. K nároku žalobcu na zmluvné úroky poukázal, že rozporovanie tohto nároku žalovanými je bez akejkoľvek relevantnej právnej argumentácie. Žalobca pri uplatňovaní zmluvného úroku z dlžnej istiny po zosplatnení vychádza z ustanovení Obchodného zákonníka, § 497, ako aj § 205 ods.1 veta prvá. Dohodnutý úrok predstavuje podstatnú náležitosť zmluvného typu zmluvy o úvere. V praxi je prijatý záver, že zmluvné úroky z úveru patria veriteľovi do zosplatnenia úveru, avšak len v prípade, ak nie je doba splatnosti dohodnutých úrokov dohodnutá inak. Je v dispozícii zmluvných strán upraviť povinnosť platenia úrokov z úveru do doby faktického vrátenia finančných prostriedkov veriteľovi. Žalobca poukázal na obchodné podmienky banky pre poskytovanie hypotekárnych a ďalších úverov, článok IV. ods.5, kde vyplýva, že v prípade uplatnenia požiadavky banky na okamžité splatenie úveru je dlžník povinný vrátiť banke neuhradenú časť úveru a zaplatiť príslušenstvo do jedného mesiaca odo dňa odoslania výzvy banky, pričom do doby zaplatenia úveru sa uplatní dohodnutá úroková sadzba. Úroky z úverov predstavujú odmenu za užívanie istiny na rozdiel od úrokov z omeškania, ktoré predstavujú sankciu, ktorá nastupuje po porušení právnej povinnosti zmluvnou stranou. Úroky z úveru patria veriteľovi až do jeho zaplatenia, keď jedná sa o zmluvnú úpravu disponitívnej normy, teda zmluvné ustanovenie, ktoré je právnym poriadkom predpokladané a dovolené. K postaveniu žalovaných ako spotrebiteľov žalobca rozporuje tvrdenie žalovaných, že zmluvu o poskytnutí úveru uzatvorili ako spotrebitelia. Poukázal, že obaja žalovaní v čase uzavretia tejto zmluvy boli fyzickými osobami - podnikateľmi zapísanými v živnostenskom registri SR. Poukázal na predmety podnikania, ktoré má zapísané žalovaný v 1.rade od 01.04.2002 a žalovaný v 2.rade od 20.02.2012. Ďalej poukázal na definíciu pojmu podnikanie v zmysle ust. § 1 ods.1 Obchodného zákonníka. Predmetný úver bol poskytnutý za účelom kúpy nehnuteľnosti. Objektom úveru boli okrem iného nehnuteľnosti: podniková predajňa, výmenička Stred III. Žalovaní použili finančné prostriedky z poskytnutého úveru na kúpu nehnuteľnosti, ktorá je priestorom určeným na podnikanie a svojím účelom a označením „Podniková predajňa“ je v priamej nadväznosti s oprávneniami k vykonávaniu činnosti - kúpa tovaru na účely jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod) a kúpa tovarov na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod). Z výpisu žalovaného v 1.rade vyplýva skutočnosť, že ako prevádzkáreň pre jeho obchodné činnosti slúži práve predmetná nehnuteľnosť na adrese Námestie Slobody 7, Ružomberok. V súvisiacich konaniach bola uvedená informácia, že žalovaný v 1.rade v predmetnej nehnuteľnosti prevádzkuje reštauračné zariadenie s označením „Anima Caffe“ v rámci zapísaných obchodných činností - pohostinská činnosť, výroba a dodávka jedál. V čase uzavretia zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa upravovali tri zákonné predpisy. Žalobca poukázal na ust. § 2 ods.1 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb., podľa ktorého spotrebiteľom sa rozumie fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti, ďalej Občiansky zákonník podľa ust. § 52 ods.3, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. A napokon zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa jeho § 3 ods.2 je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ktorý sa však na daný prípad nevzťahuje, nakoľko ide o zmluvu o poskytnutí úveru nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20.000,00 eur (§ 1 ods.2 písm. d). Teda postavenie žalovaných v záväzkovom právnom vzťahu s ohľadom na skutkový stav nie je možné subsumovať pod hypotézy vyššie uvedených právnych noriem. Poukázal, že žalovaní nenakupovali výrobky ani nepoužívali služby priamo pre osobnú spotrebu fyzických osôb. Konali v rámci predmetu svojej obchodnej/podnikateľskej činnosti, úver im bol zjavne poskytnutý na výkon ich podnikania, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalovaní pri uzatváraní zmluvy o úvere nemohli vystupovať v pozícii spotrebiteľa a priznanie zvýšenej ochrany žalovaným ako slabšej strane by bolo v priamom rozpore so zákonnou úpravou. K premlčacej dobe poukázal, že právny vzťah medzi stranami sporu sa riadi Obchodným zákonníkom a premlčacia doba v tomto prípade je 4-ročná v zmysle § 397 Obchodného zákonníka. Ak by sa súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu k postaveniu žalovaných, zdôraznil, že z právnej úpravy účinnej v čase uzavretia zmluvy o úvere nie je možné dôvodiť, že by sa mali použiť spotrebiteľských vzťahov okrem ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách aj iné ustanovenia, ktoré by nahradzovali právnu úpravu Obchodného zákonníka. Uvedené nie je možné vyvodiť ani z ust. § 3 zákona č. 250/2007 Z.z. ani z jazykového výkladu, ktorý je v zjavnom rozpore s účelovou argumentáciou žalovaných. Poukázal, že zmluvné strany uzavreli zmluvu o úvere v zmysle článku I. predmetnej zmluvy podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, keď vychádzali priamo z kogentnej zákonnej úpravy. Aj v prípade, keby žalovaní mali v právnom vzťahu postavenie spotrebiteľov, tak právny vzťah spadá pod úpravu Obchodného zákonníka a colect specialis za subsidiárnej podpory Občianskeho zákonníka kolex generalis s poukazom na ust. § 1 ods.2 Obchodného zákonníka, § 4 Obchodného zákonníka, § 261 ods.6 Obchodného zákonníka, z čoho vyplýva, že , ktorý upravuje predovšetkým postavenie podnikateľov, predstavuje vo vzťahu k Občianskemu zákonníku osobitnú právnu úpravu. Osobná pôsobnosť Obchodného zákonníka jasne deklaruje, že okrem podnikateľov sa ustanovenia Obchodného zákonníka spravujú aj iné osoby, a to i fyzické osoby

- nepodnikatelia v zmysle ust. § 261 ods.6 Obchodného zákonníka, čím žalobca nespochybňuje, že pokiaľ vstupujú do obchodnozáväzkových vzťahov vyššie uvedené subjekty ako spotrebitelia, potom sa na ich vzťahy primerane aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ustanovenia o premlčaní v Občianskom zákonníku nie je možné považovať za ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. V absolútnych obchodoch sa použije právna úprava premlčania podľa Obchodného zákonníka. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Mcdo/4/2012 a 7Mcdo/9/2014. Vzhľadom k tomu aj v prípade, že by žalovaní boli v postavení spotrebiteľov, tak sa v tomto prípade použije úprava premlčania v Obchodnom zákonníku, teda 4-ročná premlčacia doba. Námietka premlčania vznesená žalovaným v konaní je preto nedôvodná. K povahe námietky premlčania žalobca poukázal na skutočnosť, že jej vznesenie v tomto konaní za skutkového stavu, ktorý konaniu predchádzal a sa na toto viaže, je zjavným zneužitím subjektívneho práva zo strany žalovaných a žalovaní tým sledujú jediný účel, ktorým je poškodenie žalobcu, ich konanie treba vyhodnotiť ako šikanózne v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca zdôraznil, že úver nebol žalovanými riadne splácaný, ani po vyhlásení pohľadávky za splatnú si svoj dlh neuhradili. Po dobrovoľnej dražbe bol na čas istiny pohľadávky započítaný výťažok z dražby. Druhá časť pohľadávky bola priznaná v súdnom konaní a je momentálne vymáhaná v exekúcii. Počas celého procesu žalovaní nenamietali dlh a vyjadrovali ochotu ho uhradiť, na základe čoho bolo v exekúcii uzavretá zmluva o postupnom splácaní vymáhanej pohľadávky zo dňa 25.09.2015, ktorou žalobca umožnil žalovaným splácať dlh mesačnými splátkami vo výške 1.000,00 eur. Na pojednávaní v tomto prípade žalovaní uviedli, že by sa chceli dohodnúť, mali záujem vyrovnať dlžnú čiastku, čo by chceli zabezpečiť priamym predajom nehnuteľnosti, na ktorú majú záujemcu. Z priebehu a z výsledku mimosúdnych rokovaní je zrejmé, že žalovaní ich neviedli v dobrej viere. Svojím konaním zavádzali súd a žalobcu, nikdy nemali záujem konať v zmysle uzavretej dohody. Žalobca poukázal na znenie ust. § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal tiež na rozhodnutie Ústavného súdu ČR k problematike námietky premlčania vznesenej v rozpore s dobrými mravmi, napr. I.ÚS/643/04, ako aj Najvyššieho súdu ČR, napr. sp.zn. 25Cdo/539/2008, 25Cdo/2648/2003. Z ustálenej judikatúry, ale aj z právnej úpravy odbornej právnickej literatúry je zrejmé, že vznesenie námietky premlčania môže byť posúdené ako zneužitie subjektívneho práva za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi a súd takejto námietke nemôže priznať právnu ochranu. Na základe popísaného skutkového stavu a predložených dôkazov žalobca má za to, že preukázal výnimočnú intenzitu okolností, za ktorých bola vznesená námietka premlčania (uznanie základu nároku na pojednávaní, vyjadrenia o vôli splatiť pohľadávku, mimosúdne rokovania žalovaní neviedli v dobrej viere, zavádzanie žalobcu a súdu) a okolnosti, za ktorých k premlčaniu došlo (žalobca disponoval výťažkom z dražby, možnosť vznesenia námietky neexistencie dlhu v určitom čase). Žalobca poukázal aj na záložné právo na predmetné nehnuteľnosti v tomto kontexte. Záverom žalobca žiadal súd, aby žalobe v celom rozsahu vyhovel.

5. Žalovaný v 1.rade vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že žalobca mu chcel poskytnúť úver a poskytol mu ho ako fyzickej osobe, čo usudzuje z toho, že pýtali od neho občiansky preukaz, bola mu poskytnutá výška úveru rovnajúca sa 60% hodnoty s podmienkou, aby mal ručiteľa. Pri uzatváraní zmluvy nebola relevantná otázka, že je podnikateľom. Úver mu bol poskytnutý za účelom kúpy nehnuteľnosti. Kúpna cena nehnuteľnosti bola nízka. Prišli k tomu dražobné spoločnosti z Bratislavy. Chcel sa osamostatniť od rodičov, kde predtým býval, k budove býval aj bytík, do ktorého sa po kúpe nasťahoval. On sa nikdy v rámci svojho podnikania nezaoberal kúpou a predajom nehnuteľnosti. Touto kúpou nehnuteľnosti riešil aj svoje bytové potreby. Ku kúpe nehnuteľnosti pristúpil preto, lebo to bola výhodná cena, bolo to po ruke, išlo mu o to vlastniť budovu. Byt sa nachádza v bočnej časti budovy od Hviezdoslavovej ulice. On je už v paneláku na Hviezdoslavovej ulici, je do neho samostatný vchod, ale patrí k budove. V tomto byte býval až do dražby, nejaké 4 roky. Za celý svoj život zatiaľ kúpil jednu nehnuteľnosť, túto nehnuteľnosť, žiadne iné nekupoval ani nepredával. Jeho brat bol len ručiteľ.

6. Žalovaný v 2.rade vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že vystupoval pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí úveru ako spotrebiteľ, o čom vypovedá táto zmluva. Je na obdobie 30 rokov. Spolu so žalovaným v 1.rade tam boli označení ako osoby s rodným číslom. Účelom úveru je kúpa nehnuteľnosti. Je to čistá spotrebiteľská zmluva podľa zákona. Pri podpise úverovej zmluvy pýtali od neho štandardne občiansky preukaz, živnostenský list od neho nežiadali. Pozná tú nehnuteľnosť, nachádzal sa v nej byt, bol jej súčasťou, z bočného vchodu z Hviezdoslavovej ulice. Brat býval v tomto byte po kúpe nehnuteľnosti až dokiaľ neprebehla dražba. On sám v predmete podnikania nákup a predaj nehnuteľností nemá, takouto podnikateľskou činnosťou sa nezaoberá.

7. Právny zástupca žalovaných v 1. a 2. rade vo svojom prednese na pojednávaní nad rámec uvedených argumentov s poukazom na výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania oboznámením s listinami a s prihliadnutím k ust. § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka uviedol, že spotrebiteľom podľa zákonnej definície sú aj podnikatelia vtedy, ak vykonávaný úkon nie je naplnením predmetu ich podnikateľskej činnosti, keď konajú mimo predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Z výpisov zo živnostenských listov oboch žalovaných je zrejmé, že ani jeden nemal v predmete podnikania nákup a predaj nehnuteľností ani prenájom nehnuteľnosti odhliadnuc od toho, že prenájom nehnuteľnosti ako taký bez poskytovania iných služieb spojených s prenájmom nie je ani živnosťou podľa zákona o živnostenskom podnikaní. Teda danú úverovú zmluvu podpisovali žalovaní čisto ako fyzické osoby nepodnikatelia. Daná úverová zmluva definuje žalovaných ako fyzické osoby s dátumom narodenia, rodným číslom, adresou trvalého bydliska, nie je uvedené číslo živnostenského listu, miesto podnikania, identifikačné číslo, iné údaje, ktoré by mohli viesť k záveru, že zmluvu uzatvárali ako podnikatelia. Kúpa nehnuteľnosti je absolútny neobchod. Principiálne nemôže ísť pri poskytnutí úveru na účely kúpy nehnuteľnosti o výkon podnikateľskej činnosti, ak to nie je v predmete podnikania. Pokiaľ by išlo o podnikateľský úver, tak v zmluve o úvere by muselo byť uvedené v článku 2 ods.2, že úver sa použije na výkon podnikateľskej činnosti alebo za účelom hradenia pohľadávok z obchodného styku alebo niečo podobné, Judikatúra hovorí jasne, v pochybnostiach sa považuje občan v právnom vzťahu za spotrebiteľa. V doložke úverovej zmluvy je napísané, že totožnosť žalovaných bola overovaná podľa občianskych preukazov, teda nie podľa živnostenských listov. Nie sú tam odtlačky ich podnikateľských pečatí, pečiatok, ktoré bežne sa používajú pri výkone podnikania. Zo samotného textu aj záložnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená súčasne, aj zmluvy kúpnej, je evidentné, že tieto uzatvárali fyzické osoby definované rodnými číslami. Sám žalovaný v 2.rade ani len nebol účastníkom kúpnej zmluvy. Finančné prostriedky boli použité na kúpu nehnuteľnosti žalovaným v 1.rade. Žalovaný v 2.rade tu vystupoval len z dôvodu, že banka si vymienila, aby tu bol ďalší ručiteľ, aby mala poistku, takže vystupoval ako občan, ktorý poskytol občiansku výpomoc, resp. bratskú pomoc a stal sa spoludlžníkom z uvedeného úverového vzťahu. Poukázal tiež na súdnu prax, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 5Obo/7/2011 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 10Obdo/10/2012, kde súd konštatoval, že advokát, aj keď kupoval mobil, je v danom vzťahu spotrebiteľ, pretože do predmetu jeho podnikania patrí poskytovanie právnych služieb a nie nákup a predaj mobilov. Taktiež poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci M. B., kde sa jednoznačne konštatuje, že pri pochybnostiach treba vzťah posudzovať ako spotrebiteľský a neupierať fyzickým osobám práva, ktoré vyplývajú z ochrany spotrebiteľa. Dal taký výklad, že pokiaľ nie je v rámci výkonu predmetu podnikania robený úkon, tak nemožno hovoriť o výkone podnikateľskej činnosti, ale o výkone práv spotrebiteľa. Kúpa nehnuteľností sa vždy spravuje § 588 Občianskeho zákonníka na rozdiel od kúpy tovaru, ktorá sa spravuje § 409 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie je neuplatniteľné, pokiaľ ide o kúpu nehnuteľnosti. Je to absolútny neobchod, pri kúpe nehnuteľnosti medzi podnikateľmi vždy sa použije § 588 Občianskeho zákonníka. Nehnuteľnosť obsahovala aj určité nebytové priestory, ale jej súčasťou bol aj byt. Žalovaný v 1.rade si kúpou tejto nehnuteľnosti, ktorá sa mu zdala ekonomicky výhodná, zabezpečil aj vlastné bývanie, využíval byt, ktorý tvoril súčasť tohto objektu. Je preukázané, že ide o priestor využívaný ako byt, zo znaleckého posudku a výsluchu žalovaných, keď potvrdili, že žalovaný v 1.rade v tomto byte reálne býval, z pohľadu jeho konštrukcie je znázornený na pôdoryse samostatný uzatváraný priestor, prístupný z vnútornej strany, z vnútornej bočnej strany samostatným schodiskom, oddelený od ostatného priestoru vlastným vchodom, kde žalovaný v 1.rade býval až do momentu, keď žalobca začal iniciovať nezákonnú dražbu. Dôkazom toho, že ide o vzťah čisto spotrebiteľský, je, že bežné podnikateľské úvery sa neposkytujú na dobu dlhšiu ako 10 rokov. Tu sa poskytoval úver na dobu 30 rokov, je to nie úver spotrebiteľský, defakto hypotekárny, ktorý sa poskytuje fyzickým osobám, občanom a nie podnikateľom, tam platia kratšie doby a vyššie úrokové miery. Tu bola úroková sadzba dohodnutá vo výške 6,73% ročne, fixovaná do 20.03.2007. Pri podnikateľských úveroch úroková miera zvykne byť závislá od podnikateľských ekvivalentov z ekonomického sveta, tu to nebolo. Tento úver bol zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, záložné právo je upravené výsostne v občianskom práve. Postavenie žalovaných je postavenie spotrebiteľov a teda premlčacie doby sa spravujú Občianskym zákonníkom, na rozdiel od Obchodného zákonníka sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a spotrebiteľ má nárok uplatnenie pre neho výhodnejšej právnej pozícia. V tomto prípade bola žaloba podaná deň pred uplynutím 4 rokov od spoplatnenia úveru, ktorej časť sa uplatňuje v konaní. Všeobecná premlčacia doba je 3-ročná. Už rok pred podaním obžaloby mínus jeden deň bola uplynutá premlčacia doba. Právom sa domáhali priznania, že nárok je premlčaný. K námietku žalobcu, že námietka premlčania odporuje dobrým mravom, poukázal, že v danom prípade banka prvú časť svojich pohľadávok žalovala a spor už bol ukončený. Nič jej nebránilo včas žalovať svoje nároky, obzvlášť keď banka zavinila, že dražba bola neplatná. Bola neplatná zmluva o vykonaní dražby a tú zmluvu uzatvárala banka, preto tvrdiť, že námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, je nemiestne. V dôsledku dražby jeho klient bol poškodený. Jeho klienti neplnili žiadny dlh. Ak sa hovorí o zániku dlhu, prečo žalobca žiada úrok z omeškania aj za dobu od konania dražby do vyslovenia neplatnosti dražby. Nárok začal sa stal splatným 21.04.2010 a odvtedy začala plynúť premlčacia doba. Ktoré ustanovenie zákona hovorí, že žaloba o neplatnosť dražby má vplyv na plynutie premlčacej doby. Absolútne žiadny. Dražba bola neplatná, všetky právne úkony v rámci neuskutočnenej dražby sú neplatné a treba hľadieť na ne, ako keby neboli. Aj počas tej doby žalobca vedel, že môže žalovať, že má nárok . Súdna prax z pohľadu plynutia premlčacej doby pozná len jednu skutočnosť, kedy sa plynutie premlčacej doby premlčuje, a to je podanie žaloby o pohľadávku. Keby klienti plnili, dlh zanikne. Ak dlh zanikol, kedy sa potom obnovil. Žaluje sa z úverovej zmluvy, o ktorej žalobca tvrdil, že je platná, vyslovili len predčasnú splatnosť úveru. Neexistuje zákonná prekážka plynutia premlčacej dobe v danom prípade. Konanie o neplatnosť dobrovoľnej dražby takouto prekážkou nie je. Nárok jednoznačne premlčaný bez pochybností je. Žalobca sa správal v rozpore s dobrými mravmi, až výpalnícky a úžernícky, dovolil podpultový predaj majetku jeho klientov, dovolil, aby prišli o zdroje príjmu a nemohli mu splácať. V súčasnosti klienti splácajú priznanú pohľadávku v rámci exekučného konania a boli pripravení dohodnúť sa aj v danej veci, hoci ide o premlčaný nárok. Dlžník neplnil žiadnu sumu. Finančné prostriedky boli poukázané vydražiteľom. Plnenie dražobnej spoločnosti, ktorá poukázala výťažok z neplatnej dražby ČSOB, je bezdôvodným obohatením a nie je to plnenie na tento dlh, pretože dražba bola neplatná. Zákon o dobrovoľných dražbách neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by negovalo ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Výkon dobrovoľnej dražby nespôsobuje prerušenie premlčacej doby. Realizácia plnení na základe neplatnej dražby nemá žiadny vplyv na existenciu záväzku. K výške pohľadávky žalobca neuniesol dôkazné bremeno, oni výšku popreli, nesúhlasí. Pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa, je vylúčené argumentovať dobrými mravmi pri námietke premlčania.

8. Poverený zamestnanec žalobcu vo svojom prednese na pojednávaní upozornil, že je zrejmé, že žalovaní v 1. a 2. rade konali v rámci svojej podnikateľskej činnosti, kupovali nehnuteľnosť označenú ako podniková predajňa. Uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by si žalovaný v 1.rade zmenil adresu trvalého bydliska, stále má uvedenú G. Z. XX, F., čím je vyvrátené tvrdenie, že sa chcel osamostatniť od rodičov, ktorým odôvodňoval kúpu nehnuteľnosti. Poukázal na zmluvu o nájme nebytových priestorov, ktorú uzavrel žalovaný v 1.rade identifikovaný IČOm ako podnikateľ živnostník s nájomcami, kde v článku 1 je uvedené, že prenajímateľ je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a túto prenajíma iným podnikateľom. Navyše ak žalovaný v 1.rade menil adresu, mal povinnosť oznámiť túto skutočnosť banke, ako vyplýva z obchodných podmienok. Poukázal, že žalovaný v 1.rade už 03.05.2006 zrušil prevádzku na G. Z. 12 a zapísal si u na Námestie Slobody 7 v predmetnej nehnuteľnosti. V živnostenskom registri má zapísanú túto činnosť (pohostinská činnosť). Túto prevádzku prevádzkuje dodnes. To, či má v živnostenskom registri zapísaný nákup nehnuteľností, je pre posúdenie súdu skutočnosť irelevantná, keďže tato obchodná činnosť sa nezapisuje u všetkých podnikateľov, každý nákup nehnuteľnosti, ktorú kupuje pre prevádzku, je v rámci podnikateľskej činnosti. Pokiaľ argumentujú žalovaní kúpou nehnuteľnosti ako absolútnym obchodom, toto nie je predmetom tohto konania, predmetom je posúdenie úverovej zmluvy. Úverová zmluva je absolútny obchod. Pokiaľ tvrdili, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti ruší zmluvu a mala by sa uplatniť 2-ročná premlčacia doba, s tým sa nestotožnil, je tam len zmena platnosti, dochádza k zmene platných podmienok, žiadnym spôsobom to neruší zmluvu. Pokiaľ by aj súd mal za to, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, premlčacia doba je 4-ročná, nakoľko ide o obchodnoprávny vzťah. Premlčacia doba by mala rátaná len od doby nadobudnutia právoplatnosti rozsudku v konaní o určenie neplatnosti dražby, lebo oni tieto peňažné prostriedky mali, len z opatrnosti podali žalobu. V prípade, keď by žaloba podaná nebola, z druhej strany mohla byť podaná námietka plnenia, ktorá by bola dôvodná. Námietka premlčania vznesenou protistranou je proti dobrým mravom, jej podanie v konaní je šikanózne a sleduje len poškodenie žalobcu ako veriteľa. Je všeobecne známou skutočnosťou, že účinne a úspešne žalovať je možné len takú pohľadávku, ktorá v danej dobe existuje a je splatná. Ak veriteľ má finančné prostriedky na účte, nie je možné úspešne žalovať pohľadávku. Pohľadávka, ktorá je splnená, nemôže byť súdom priznaná. Prostriedky boli uhradené na účet veriteľa, teda žalobcu, tento s nimi disponoval a preto sa nemohol účinne a úspešne domáhať svojho nároku. Vzhľadom na námietku týkajúcu sa úrokov z omeškania uviedol, že to ponechávajú na zvážení súdu. Uplatňujú zmluvný úrok a úrok z omeškania dňom nasledujúcim po zosplatnení, t.j. dňom 21.04.2010. Žalobu podávali ešte pred právoplatným skončením konania o neplatnosť dražby. V tom čase vyhovieť žalobe nebolo možné, peniaze sa nachádzali na ich účte, Je mylným názorom, že nešlo o plnenie dlhu, nakoľko išlo o výkon záložného práva k tejto pohľadávke a nie je tu rozhodujúce, či to dobrovoľne poslali žalovaní v 1. alebo 2. rade alebo či došlo k výkonu záložného práva.

9. Súd sa v rámci vykonaného dokazovania oboznámil aj s obsahom listín založených v spise. Z výpisu z obchodného registra žalobcu vyplynulo v časti ďalšie právne skutočnosti, že obchodná spoločnosť bola založená zakladateľskou zmluvou spísanou do notárskej zápisnice v znení dodatku č.1 spísaného do notárskej zápisnice s tým, že prebrala na základe § 59 ods.4,5 Obchodného zákonníka povinnosti Československej obchodní banky a.s., pobočky zahraničnej banky v SR, vzniknutej do 31.12.2007. Zo zmluvy o poskytnutí úveru registračné číslo 8231/272941/2006/USUP85 uzavretou medzi Československou obchodní bankou a.s., pobočkou zahraničnej banky v SR ako bankou a žalovaným v 1.rade ako dlžníkom a žalovaným v 2.rade ako dlžníkom dňa 07.03.2006 vyplynulo, že sa uzatvára podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej sa banka zaviazala poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 5.816.966,-Sk a dlžník sa zaviazal úver splatiť, zaplatiť úroky a ďalšie príslušenstvo úveru za podmienok uvedených nižšie. Úver sa použije na účel: kúpu nehnuteľnosti: podniková predajňa súpisné číslo 1895 na pozemku parcela č. XXXX/X, ako aj pozemok parcela č. XXXX/X a pozemok parcela č. XXXX zapísané na LV č. XXXX vedenom Správou katastra Ružomberok, k.ú. F., Výmenička Stred III., súpisné číslo XXXX na parcele č. XXXX/1 zapísané na LV č. XXXXX vedenom Správou katastra Ružomberok, k.ú. F. a pozemok parcela č. XXXX/1 a parcela č. XXXX/3 zapísané na LV č. XXXX vedenom Správou katastra Ružomberok, k.ú. F.. Zmluvné strany dohodli úrokovú sadzbu úveru vo výške 6,73% ročne s tým, že bude platná do 20.03.2007. Zmluvné strany dohodli, že dlžník splatí úver do 30 rokov od termínu jeho dočerpania. Dlžník sa zaviazal splácať úver formou anuitných splátok úveru v deň splatnosti úveru, ktorým je vždy 20. deň každého mesiaca vo výške 37.671,-Sk za predpokladu, že dlžník dočerpá celý úver v termíne podľa článku IV. ods.1 tejto zmluvy. Dlžník sa znaviazal zabezpečiť úver zriadením záložného práva k nehnuteľnosti v prospech banky. Ďalej súd sa oboznámil s dodatkom č.1 k uvedenej zmluve o poskytnutí úveru uzavretým dňa 13.04.2006. Súd sa oboznámil aj s obchodnými podmienkami žalobcu pre poskytovanie hypotekárnych a ďalších úverov, kde v zmysle IV. Práva a povinnosti banky, bod 4. banka môže požadovať okamžité jednorazové splatenie istiny úveru a príslušenstva, najmä pokiaľ dlžník a) bude v omeškaní s úhradou viac ako dvoch splátok úveru alebo jednej splátky úveru po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Ďalej súd sa oboznámil s dokladmi preukazujúcimi čerpanie úveru - žiadosť o čerpanie hypotekárneho/spotrebiteľského úveru, príkaz na úhradu do tuzemska v sume 3.666.667,-Sk, 1.550.000,-Sk, 306.000,-Sk a 214.299,-Sk. Žalobca listom zo dňa 22.02.2010 oznámil žalovaným novú výšku úrokovej sadzby úveru , a to 7,54% ročne, ktorá bude platiť do 21.03.2011. Žalobca listom zo dňa 21.04.2010 adresovaným žalovaným v 1. a 2. rade oznámil im zosplatnenie úveru ku dňu 20.04.2010. Zároveň boli obaja vyzvaní k úhrade záväzku v celkovej výške 192.068,28 eur. Súd sa tiež oboznámil s notárskou zápisnicou N 868/2010, NZ 36972/2010, ako aj s výpisom z bankovej aplikácie k úverovému účtu č. XXXXXXXXXX, kde vyplýva zaúčtovanie výťažku z dražby v sume 151.224,32 eur na úhradu predmetného úveru (celkový výťažok z dražby vo výške 157.000,00 eur - odpočítanie nákladov dražby vo výške 5.775,68 eur), a to dňa 26.10.2010. Súd sa tiež oboznámil aj s obsahom pripojených spisov tunajšieho súdu. Zo spisu sp.zn. 9C/65/2011, a to najmä z rozsudku č.k. 9C/65/2011-109 zo dňa 02.11.2011 vyplynulo, že O. G. a O. G. sú povinní zaplatiť Československej obchodnej banke a.s. spoločne a nerozdielne sumu 48.699,38 eur s úrokom z úveru vo výške 7,54% ročne zo sumy 37.048,99 eur od 16.12.2010 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 37.048,99 eur od 16.12.2010 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 6.378,44 eur od 16.12.2010 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku, pričom Československej obchodnej banke a.s. bola priznaná náhrada trov konania vo výške 2.921,50 eur, ktorú boli zaviazaní O. G. a O. G. zaplatiť mu spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací svojim rozsudkom č.k. 5Co/30/2012-145 zo dňa 03.12.2012 rozsudok okresného súdu potvrdil a Československej obchodnej banke a.s. náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Zo spisu tunajšieho súdu sp.zn. 3C/4/2011 vyplynulo, že rozsudkom č.k. 3C/4/2011-319 zo dňa 07.11.2011 bol zamietnutý návrh O.a G.a voči žalovaným Československá obchodná banka a.s., Aukčný dom s.r.o., Janis Turist s.r.o. na určenie neplatnosti dražby. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací svojím uznesením zo dňa 25.09.2012 č.k. 8Co/11/2012-373 tento rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ďalej tunajší súd rozsudkom č.k. 3C/4/2011-920 zo dňa 29.09.2014 určil, že dražba konaná dňa 12.10.2010 o 11.30 hod. na Notárskom úrade JUDr. Ľudmily Chodelkovej, notárka so sídlom ul. 1.mája 5, 010 01 Žilina, ktorej priebeh bol osvedčený notárskou zápisnicou N 868/2010, NZ 36972/2010, je neplatná. Zároveň súd návrh voči žalovanému v 4.rade v celom rozsahu zamietol. Tento rozsudok vo výroku, ktorým súd určil neplatnosť dražby, potvrdil svojim rozsudkom Krajský súd v Žiline ako súd odvolací zo dňa 24.06.2015 č.k. 6Co/2/2015-1062 a vo zvyšnej časti, v ktorej súd návrh voči žalovanému v 4.rade v celom rozsahu zamietol, zostal tento rozsudok nedotknutý.

10. Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový a právny stav.

Podľa § 261 ods.3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu 07.03.2006 (dátum uzatvorenia zmluvy o poskytnutí úveru), touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy: d) zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu 07.03.2006, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 503 ods.3 veta druhá Obchodného zákonníka, úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.

Podľa § 52 ods.1,2,3,4 Občianskeho zákonníka: (1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. (2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. (3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. (4) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 369 ods.1 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu 21.04.2010, k je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods.1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom ku dňu 31.1.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. znení účinnom ku dňu 1.2.2013, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

Podľa § 1 ods.2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku dňu 07.03.2006, zákon sa nevzťahuje na zmluvy a) o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu.

Podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 100 ods.1 veta prvá Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110).

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 151j ods.1 Občianskeho zákonníka, ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.

10. Súd mal preukázanú existenciu právneho vzťahu medzi stranami sporu, a to zmluvy o poskytnutí úveru uzavretej dňa 07.03.2006 medzi právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou Československá obchodní banka a.s. v postavení banky, veriteľa a žalovaným v 1.rade a žalovaným v 2.rade v postavení dlžníkov. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaní v 1. a 2. rade boli v omeškaní s vrátením viac než 2 splátok a súčasne jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, žalobca tento úver zosplatnil k dátumu 20.04.2010, čo oznámil žalovaným v 1. a 2. rade listami zo dňa 21.04.2010. Následne žalobca v rámci výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom zálohu, začal výkon tohto záložného práva dobrovoľnou dražbou, pričom výťažok z tejto dražby vo výške 157.000,00 eur bol čiastočne započítaný na náklady dražby vo výške 5.775,68 eur a zvyšná časť výťažku vo výške 151.224,32 eur bola započítaná na úhradu istiny úveru, k zaúčtovaniu došlo dňa 26.10.2010. Zvyšnú časť pohľadávky z tohto úveru žalobca uplatnil voči žalovaným v 1. a 2. rade v konaní vedenom tunajším súdom pod sp.zn. 9C/65/2011, pričom tunajší súd rozsudkom žalobcovi uplatnený nárok na zaplatenie sumy 48.699,38 eur s príslušenstvom vrátane náhrady trov konania priznal. Na tunajšom súde však prebiehalo aj konanie na základe žaloby žalovaného v 1.rade o určenie neplatnosti dražby pod sp.zn. 3C/4/2011, pričom toto konanie prebiehalo v čase od 11.01.2011 (podanie žaloby na súd) do 07.08.2015 (nadobudnutie právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Žiline, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Ružomberok, ktorým súd určil predmetnú dobrovoľnú dražbu za neplatnú). Tieto skutočnosti súd mal preukázané na základe dokazovania oboznámením s listinami založenými v spise, ako aj s obsahom pripojených spisov tunajšieho súdu. Zároveň tieto skutočnosti v konaní ani sporné neboli. Spornou otázkou však bolo posúdenie, či uzavretá zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou alebo nie. Súd dospel k záveru, že zmluva o úvere bola uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom, ktorý konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, keď z výpisu z obchodného registra žalobcu vyplýva predmet činnosti žalobcu poskytovanie úverov, a žalovanými v 1. a 2. rade ako fyzickými osobami - spotrebiteľmi nekonajúcimi pri uzatváraní tejto zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka. Z článku II. bod 2. vyplynul účel použitia úveru: kúpa nehnuteľnosti. Ako vyplynulo zo živnostenských listov žalovaných v 1. a 2. rade, obaja sú podnikateľmi na základe živnostenského oprávnenia. Ani jeden nemá, ani v čase uzavretia tejto zmluvy nemal ako predmet činnosti zapísané: kúpa nehnuteľnosti. Ani na základe iných dôkazov vykonaných v tomto konaní súd nezistil, že žalovaní v 1. a 2. rade v čase uzatvárania tejto zmluvy mali oprávnenie na výkon podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti s predmetom kúpa nehnuteľnosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na definíciu podnikania zakotvenú v ust. § 2 ods.1 zákona č. 513/1991 Z.z. (), v zmysle ktorého podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku. Naplnenie týchto zákonných požiadaviek ohľadom uvedeného predmetu činnosti v tomto prípade dané nebolo ani u jedného zo žalovaných v 1. a 2. rade. V tomto smere súd nemal o charaktere uzatvorenej zmluvy žiadnu pochybnosť, zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými v 1. a 2. rade je svojim charakterom typová zmluva, vopred pripravená dodávateľom - bankou, pre ktorú je charakteristické, že žalovaní v 1. a 2. rade jej obsah podstatným spôsobom nemali možnosť ovplyvniť. Pri posudzovaní danej otázky súd tiež zohľadnil skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2. rade boli v zmluve o úvere označení ako fyzické osoby dátumom narodenia, rodným číslom a adresou trvalého bydliska, pričom absentovali akékoľvek údaje týkajúce sa ich podnikateľskej činnosti - obchodné meno, miesto podnikania, IČO, číslo živnostenského listu, z ktorých by vyplynula skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2. rade uzatvárali túto zmluvu ako podnikatelia. Zároveň zo znenia zmluvy nevyplynulo žiadne také ustanovenie, z ktorého by bol ustálený účel použitia poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon podnikateľskej činnosti žalovaných v 1. a 2. rade. Preto súd dospel k záveru na základe vykonaného dokazovania, že zmluva o úvere nie je právnym úkonom realizovaným žalovanými v 1. a 2. rade v rámci predmetu ich podnikania, nejde o výkon podnikania, ale o výkon práv spotrebiteľa. Naviac na základe ustálenej judikatúry pri pochybnostiach sa občan považuje v právnom vzťahu za spotrebiteľa, teda má nárok na poskytnutie ochrany spotrebiteľovi zaručenej predpismi občianskeho práva. Na podporu tejto argumentácie slúži zistená skutočnosť výsluchom žalovaných v 1. a 2. rade, že žalovaný v 1.rade býval v byte nachádzajúcom sa v predmetnej nehnuteľnosti, na kúpu ktorej boli použité prostriedky z úveru poskytnutého žalobcom v čase od jej nadobudnutia až do začiatku procesu realizácie dobrovoľnej dražby, ako aj zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 193/2014 (pôdorys budovy podnikovej predajne, legenda miestnosti č. 11 až 18) a hoci žalobca uvedené dôkazy spochybňoval, avšak bez náležitého podkladu a preto súd tieto dôkazy zohľadnil v prospech žalovaných v 1. a 2. rade.

11. Nakoľko žalovaní v 1. a 2. rade vzniesli námietku premlčania nároku žalobcu uplatneného voči nim v tomto konaní, súd skúmal, či je formálne v súlade so zákonom. Premlčanie je definované ako uplynutie času stanoveného v zákone - premlčacej doby na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania, keď následkom je zánik súdnej vymáhateľnosti nároku a z tohto dôvodu premlčané právo súdnym rozhodnutím už oprávnenému nemožno priznať. Súd aplikoval na tento prípad právnu úpravu premlčania zakotvenú v Občianskom zákonníku s poukazom na ust. § 52 ods.2 veta prvá Občianskeho zákonníka, nakoľko je to pre spotrebiteľa prospešnejšie ako právna úprava premlčania podľa Obchodného zákonníka. S poukazom na ust. 101 Občianskeho zákonníka premlčacia doba je 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V tomto prípade žalobca mohol podať žalobu už dňa 21.04.2010, dňom nasledujúcim po zosplatnení úveru, t.j. uvedeným dňom začala plynúť premlčacia doba a uplynula dňom 21.04.2013. Žaloba bola podaná až následne dňa 20.01.2014, t.j. po uplynutí premlčacej doby. V dôsledku tohto ide o výkon práva v súlade so zákonom, avšak vzhľadom na námietku žalobcu, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, súd musel vyhodnotiť túto skutočnosť, keďže v prípade konštatovania, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, bolo by na mieste poskytnutie ochrany právu uplatniť námietku premlčania odoprieť. Inštitút premlčania je inštitútom prispievajúcim k istote v právnych vzťahoch, keď významným kritériom pri vymedzení účelu tohto inšitútu je dosiahnuť, aby subjekty občianskoprávnych vzťahov v primeraných dobách uplatňovali svoje práva a aby povinné osoby neboli po čase neprimeranej doby nútené plniť svoje povinnosti. Žalobca poukazoval v súvislosti so svojim tvrdením o výkone práva vzniesť námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi na nasledujúce okolnosti a dôvody. Úver nebol žalovanými riadne splácaný. Ani po vyhlásení celej pohľadávky za splatnú si žalovaní svoj dlh neuhradili. Po dobrovoľnej dražbe bol na žalovanú sumu (časť istiny pohľadávky) započítaný výťažok z dražby. Druhá časť pohľadávky bola priznaná v súdnom konaní a je momentálne vymáhaná v exekúcii. Počas celého procesu žalovaní nenamietali svoj dlh, vyjadrovali ochotu ho uhradiť. V exekúcii bola uzavretá zmluva o postupnom splácaní vymáhanej pohľadávky, ktorou žalobca umožnil žalovaným splácať dlh mesačnými splátkami vo výške 1.000,00 eur. Na pojednávaní v tomto spore žalovaní uviedli, že by sa chceli dohodnúť, mali záujem vyrovnať dlžnú sumu cestou priameho predaja nehnuteľností, na ktorú mali záujemcu. Aj po pojednávaní žalovaní stále vyjadrovali ochotu vyrovnať svoj dlh. Žalovaní ubezpečovali žalobcu, že vyvíjajú úsilie k predaju nehnuteľnosti, aby mohli zaplatiť jeho pohľadávku. Súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu ČR k problematike uplatnenia námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi (I.US 643/04, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo 539/2008, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 9Co/459/2011). Ust. § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktorej dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobré mravy nie sú v zákone definované. Predstavujú podľa ustálenej judikatúry súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Premlčanie práva nie je v zásade v rozpore s týmito normami, nakoľko tento inštitút prispieva, ako bolo uvedené vyššie, k istote v právnych vzťahoch a je zakotvený v zákone. Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi nemožno vyvodzovať z okolností a dôvodov spojených iba s uplatneným nárokom, ale i z okolností, za ktorých bola táto námietka uplatnená. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutkové okolnosti uplatnenia predmetnej námietky premlčania súvisiace predovšetkým s výkonom záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Záložné právo patrí k zabezpečovacím inštitútom, keďže slúži veriteľovi na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva a plní svoju funkciu tým, že umožňuje, aby veriteľ uspokojil svoju pohľadávku z predmetu zálohu a ak pohľadávka, ktorá ním bola zabezpečená, nebude riadne a včas splnená. Z hľadiska celkovej úpravy záložného práva možno vyvodiť, že sa rozlišujú dve základné funkcie záložného práva, a to funkcia zabezpečovacia a funkcia uhradzovacia, pričom zabezpečovacia funkcia spočíva v tom, že veriteľ do splatnosti pohľadávky má svoju pohľadávku právne zabezpečenú pre prípad, že dlžník nesplní svoj dlh, že sa bude môcť uspokojiť zo zálohu. Uhradzovacia funkcia znamená možnosť záložné právo vykonať a uspokojiť sa zo zálohu. Záložné právo je vždy viazané na existenciu pohľadávky. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že práve za účelom zabezpečenia pohľadávky žalobcu voči žalovaným v 1. a 2. rade vzniknutej na základe označenej zmluvy o úvere bolo dojednané medzi zmluvnými stranami záložné právo, to znamená táto pohľadávka žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu bola právne zabezpečená pre prípad, že žalovaní v 1. a 2. rade nesplnia svoj dlh, a to tak, že sa bude môcť uspokojiť zo zálohu. Keďže skutočne žalovaní v 1. a 2. rade v lehote splatnosti svoj dlh voči žalobcovi nevyrovnali, žalobca využil svoju zákonnú možnosť záložné právo vykonať a uspokojiť sa zo zálohu (uhradzovacia funkcia záložného práva). Súd v tejto súvislosti poukazuje, že ku zosplatneniu predmetného úveru došlo ku dňu 20.04.2010. Následne došlo k výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby, pričom výťažok dobrovoľnej dražby bol zaúčtovaný žalobcom na čiastočnú úhradu predmetného úveru, na jeho istinu vo výške 151.224,32 eur (v sume, ktorej zaplatenie je uplatňované v tomto konaní), a to dňa 26.10.2010.

12. V nadväznosti na to súd konštatuje, že bola v tomto prípade naplnená uhradzovacia funkcia záložného práva, nakoľko došlo k uspokojeniu pohľadávky vyplývajúcej z uzavretej zmluvy o úvere v označenej časti 151.224,32 eur a takáto situácia pretrvávala až do 07.08.2015, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Ružomberok v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, ktorým súd určil túto dobrovoľnú dražbu za neplatnú. Vzhľadom k tomu, že v uvedenom období od 11.01.2011 do 07.08.2015 bola pohľadávka žalobcu uspokojená na základe výkonu záložného práva, čo je zákonná možnosť zániku pohľadávky, akákoľvek žaloba, kde predmetom by bolo uplatnenie zaplatenia tejto pohľadávky voči žalovaným v 1. a 2. rade, by bola nedôvodná a vopred bezúspešná. Žalobca podal žalobu v tejto právnej veci 20.01.2014, t.j. ešte pred skončením konania o určenie neplatnosti dražby. Podľa názoru súdu toto je skutočnosť, ktorá dostatočne odôvodňuje výnimočne posúdiť výkon práva vzniesť námietku premlčania v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi. Opätovne súd zdôrazňuje, že v rámci výkonu záložného práva došlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu, pohľadávka zanikla a napriek tomu, že následne cca. až po 5 rokoch od zaúčtovania výťažku dobrovoľnej dražby na úhradu istiny pohľadávky došlo k určeniu dobrovoľnej dražby súdom za neplatnú so všetkými právnymi dôsledkami z toho vyplývajúcimi (výťažok dobrovoľnej dražby bol uhradený žalobcom vydražiteľovi a vlastnícke právo k predmetu dražby bolo zapísané v prospech žalovaného v 1.rade), uvedené skutkové okolnosti sú takej intenzity a výnimočného charakteru, že odôvodňujú odopretie ochrany právu žalovaných v 1. a 2. rade uplatniť námietku premlčania, keď jednalo by sa síce o výkon práva, ktorý je formálne v súlade so zákonom, v skutočnosti by sa však jednalo o prostriedok umožňujúci poškodiť žalobcu, t.j. účastníka právneho vzťahu na úkor žalovaných v 1. a 2. rade, a nie zabezpečujúci istotu v právnych vzťahoch.

13. V nadväznosti na uvedené súd konštatuje, že žalobca sa oprávnene domáhal voči žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia žalovanej istiny a preto súd žalobe v časti uplatnenej istiny vyhovel. Námietka žalovaných v 1. a 2. rade týkajúca sa výšky uplatnenej dlžnej sumy nebola zohľadnená s poukazom na ust. § 151 ods.2 - hoci žalovaní v 1. a 2. rade popreli skutkové tvrdenia o výške žalovanej istiny, sami neuviedli skutkové tvrdenie v tejto otázke a preto je popretie neúčinné. Pokiaľ si žalobca súčasne s istinou v tomto spore uplatnil aj nárok na príslušenstvo, a to úroky a úroky z omeškania z dlžnej sumy vo výške 151.224,32 eur, súd je toho názoru, že riadny úrok z dlžnej sumy bol uplatnený v súlade s dojednaním v zmluve o úvere počnúc dňom nasledujúcim po zosplatnení úveru až do zaplatenia a rovnako tak úrok z omeškania z dlžnej sumy bol uplatnený v súlade s ust. § 369 ods.1 Obchodného zákonníka, § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a § 3 a 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., rovnako počnúc dňom nasledujúcim po zosplatnení úveru až do zaplatenia. Súd však nemohol priznať úroky z omeškania a zmluvné úroky z úveru žalobcovi za obdobie od 26.10.2010, kedy bol výťažok dobrovoľnej dražby zaúčtovaný žalobcom na čiastočnú úhradu predmetného úveru vo výške 151.224,32 eur až do dňa právoplatného skončenia konania o určenie neplatnosti dražby vedeného tunajším súdom pod sp.zn. 3C/4/2011, t.j. do 07.08.2015, na základe ktorého bol povinný žalobca výťažok dobrovoľnej dražby vrátiť. Hoci v danom prípade ide o výkon práv žalobcu vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, tento výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka. Pre posúdenie, či je konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu v súlade alebo v rozpore s dobrými mravmi, zákon neustanovuje, z akých hľadísk má súd vychádzať, keďže vymedzenie hypotézy právnej normy tu závisí v každom jednotlivom prípade od úvahy súdu. Na základe zhodnotenia všetkých skutkových okolností, ako vyplynuli z vykonaného dokazovania, súd uzavrel, že v tejto veci existuje skutkový aj právny základ pre aplikovateľnosť citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to nepriznania úrokov a úrokov z omeškania žalobcovi za uvedené obdobie, keďže v uvedenom období v nadväznosti na výkon záložného práva žalobcu formou dobrovoľnej dražby pohľadávka žalobcu bola uspokojená, teda nemôže žalobca dôvodne uplatňovať zmluvný úrok z úveru, nakoľko tento je dôvodný len za obdobie do uspokojenia pohľadávky a rovnako nemožno požadovať zaplatenie úroku z omeškania, keďže vzhľadom na uspokojenie pohľadávky o omeškaní žalovaných v 1. a 2. rade v danom čase uvažovať nebolo možné bez ohľadu na neskoršie vyslovenie neplatnosti dobrovoľnej dražby v súdnom konaní vedenom tunajším súdom pod sp.zn. 3C/4/2011 so všetkými právnymi dôsledkami z toho vyplývajúcimi. Preto súd v časti uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie úrokov a úrokov z omeškania žalobe vyhovel len čiastočne, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku a v časti na zaplatenie zmluvných úrokov vo výške 7,54% ročne a úrokov z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy vo výške 151.224,32 eur za obdobie od 26.10.2010 do 07.08.2015 zamietol ako nedôvodný. Námietka žalovaných v 1. a 2. rade, že rozpor výkonu subjektívneho práva s dobrými mravmi je u spotrebiteľa vylúčený, je nedôvodná, nakoľko zo zásady ekvity nie je zákonom stanovená žiadna výnimka, ide o generálnu klauzulu, ktorá platí pre všetky subjekty občianskoprávnych vzťahov.

15. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods.1 v spojení s § 262 ods.1 CSP, tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne v rozsahu 100%, nakoľko žalobca bol v spore úspešný v celom rozsahu uplatnenej istiny.

Podľa § 262 ods.2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. V nadväznosti na prednesený návrh (na pojednávaní dňa 02.05.2017) právnym zástupcom žalovaných v 1. a 2. rade na vyhlásenie rozsudku pre zmeškanie žalobcu, súd konštatuje, že neboli splnené zákonné predpoklady pre vydanie takéhoto rozsudku. Súd prihliadol pri aplikácii ust. § 470 CSP, kde sú zahrnuté prechodné ustanovenia a ku skutočnosti, že toto konanie začalo ešte za účinnosti OSP. Nová právna úprava rozsudku pre zmeškanie, ktorého účel je podobný účelu sudcovskej koncentrácie konania článok IV. analógia iuris (sankcia pre pasívnu stranu sporu), by takto neprimerane zhoršila postavenie žalobcu, ktorý evidentne v konaní bol aktívny - okrem rozsiahlej repliky zúčastnil sa v spore na viacerých pojednávaniach, ktoré však boli odročené z dôvodu poskytnutia lehoty stranám sporu na mimosúdne riešenie veci na základe ich zhodnej žiadosti.

Poučenie:

Proti rozsudku súdu prvej inštancie možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Ružomberok písomne v 2 vyhotoveniach.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods.1,2 - a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje, e) podpis, a ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania - uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 ods.1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods.3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na uskutočnenie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.