Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/168/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobkyne: A. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. republika, A. u Q., Z. XXX, zast. advokátom Mgr. Andrejom Gundelom, advokátska kancelária Bratislava, Ventúrska 14, proti žalovanému: F. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., J. D./6, zast. advokátom JUDr. Milanom Franekom, advokátska kancelária Lučenec, Komenského 7, v konaní o zaplatenie 500,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 14. januára 2016, č. k.: 17 C/166/2014 - 82, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 453,82 eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 30. 6. 2014 domáhala zaplatenia 500 eur s príslušenstvom z dôvodu poskytnutej pôžičky. Zároveň poukázala na to, že dňa 01. 11. 2012 bolo nimi uzatvorené Úznání dlužné částky, v ktorom žalovaný písomne uznal čo do dôvodu a výšky svoj záväzok voči žalobkyni vyplývajúci z nenavrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Žalovaný svoj záväzok nesplnil. Dlžná suma pozostáva hlavne z výdajov, ktoré žalobkyňa zaplatila za žalovaného najmä počas ich spolužitia v Írsku, boli to vlastne náklady na život, nakoľko žalovaný nedisponoval finančnými prostriedkami, preto mu bola poskytnutá zo strany žalobkyne pôžička s tým, že finančné prostriedky následne vráti. Suma 500,- eur, ktoré žalujú bol depozit na byt v Írsku. Žalobkyňa predložila ako primárny dôkaz uznanie dlžnej čiastky vo výške 349 800,- Kč. Suma pozostáva z jednotlivých vymenovaných nárokov, ktoré spolu tvoria čiastku 11 660,- eur, ktorá suma bola následne prepočítaná na české koruny a to tak, že bola vynásobená 30-timi. 3. Žalovaný uviedol, že podpísal pôžičku len z toho dôvodu, že v tom čase býval v Českej republike so žalovanou u jej matky a chcel sa vrátiť na Slovensko, nakoľko už naďalej so žalovanou nechcel žiť v jednej domácnosti a nachádzal sa vo finančnej tiesni, pretože celú výplatu z vlastnej vôle odovzdával matke žalovanej na stravu a ubytovanie. Nemal tak dostatok finančných prostriedkov na úhradu cestovných nákladov. Pod vplyvom tiesňových okolností podpísal uznanie, hoci mu žalobkyňa nič nepožičala, teda jej nič nedlhuje. Poukázal na to, že pokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde medzi zmluvnými stranami, právny vzťah pôžičky nevznikne. Pôžičku nemožno považovať za platnú, nakoľko nedošlo k odovzdaniu predmetných súm. V pôžičke, resp. v uznaní dlhu absentuje predpísaná náležitosť, a to existencia dlhu v čase uznania. Právny úkon uznania dlhu je teda neplatný. Finančné prostriedky, ktoré mu údajne požičala žalobkyňa, mu mali byť odovzdané počas pobytu v Írsku, t. j. v roku 2005-2009. Uznanie dlhu však bolo podpísané až 15. 01. 2013. Uznať možno aj premlčaný dlh, o ktorý aj v tomto

prípade ide, pokiaľ dlžník o premlčaní dlhu v čase uznania vedel. Uznanie dlhu bez uvedenia skutočností, že dlžník vedel o premlčaní dlhu, nemožno považovať za úkon, ktorý by mal právne účinky uznania dlhu. Podľa jeho názoru nedošlo ku pôžičke, neexistuje dlh a keďže neexistuje dlh, nemôže ani dôjsť k uznaniu dlhu. 4. Okresný súd dospel k záveru, že príslušnosť Okresného súdu Lučenec na prejednávanie a rozhodovanie v danej veci, ako cezhraničného sporu je v tomto konaní daná Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 z 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) podľa kapitoly I. čl. 1 ods. 1. V súdenej veci rozhodným právom je právny poriadok Českej republiky v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia, nakoľko v pôvodnom zmluvnom vzťahu mala plniť žalobkyňa žalovanému a jej pobyt je v Českej republike. 5. Vo veci aplikoval § 558, § 34, § 37 ods. 1 OZ. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba bola podaná v celom rozsahu nedôvodne, nakoľko uznanie dlhu nespĺňa všetky náležitosti predpísané ustanovením § 558 a taktiež aj všeobecné náležitosti právneho úkonu (§ 34 a nasl. , a preto nie je spôsobilé založiť právnu domnienku existencie dlhu v dobe jeho uznania. Vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodov dlhu a jeho výšky, resp. ak má mať písomné uznanie práva dlžníkom právne dôsledky uvedené v § 558 je nutné, aby došlo k uznaniu práva tak, čo do dôvodov, tak čo do výšky, pričom pokiaľ ide o uznanie práva čo do dôvodu, tieto musia byť vyjadrené tak (predovšetkým pokiaľ dlžník uznáva viacej dlhov), ako je to aj v tomto prípade, aby bola výška určitá, lebo len v takom prípade je splnená podmienka určitosti právneho úkonu. Pretože uznanie dlhu je právnym úkonom, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti stanovená písomná forma musí byť určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívna kategória a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu, ani u tretích osôb. 6. Súd sa bližšie nezaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného, nakoľko svoje dokazovanie zameral len na listinu uznania dlhu, ktorú považoval za neplatný právny úkon, nakoľko okrem vyššie uvedených náležitostí, ktoré uznanie dlhu nespĺňa, z jednotlivých položiek nevyplýva, či žalobkyňa jednotlivé finančné prostriedky žalobcovi zapožičala na základe zmluvy o pôžičke alebo plnila za neho, čo mal plniť on sám. V danom prípade by mali tieto skutočnosti podstatný vplyv na beh premlčacej doby, keďže v žalobnom návrhu tvrdila, že dlžoba vznikla na základe poskytnutej pôžičky, ktorú skutočnosť potvrdil aj právny zástupca žalobkyne a v priebehu konania už uviedla, že dlžnú sumu zaplatila za neho ako depozit. Z uznania dlhu taktiež nevyplýva, kedy došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov, nakoľko malo to byť v rozpätí rokov 2005 do 2009. 7. Ani dôvody poskytnutia finančných prostriedkov nie sú bližšie špecifikované, čo má za následok, že môže dôjsť k zámene tak, ako je to aj pri žalovanej sume 500,- eur, pri ktorej žalobkyňa nevedela presne uviesť, kedy poskytla finančné prostriedky žalovanému, presne v akej výške, či to bolo 500,- eur alebo 640,- eur, či za depozit sa zaplatila jedna suma pre všetkých nájomníkov alebo každý mal zaplatiť po 500,- alebo 640,- eur. Čiastka bola uznaná v českých korunách, splácať ju mal taktiež v českých korunách, avšak poskytnuté čiastky boli uvedené v eurách, teda pre úplne nestranné osoby to bol úplne nezrozumiteľný úkon. Uznanie dlhu je podľa názoru súdu neurčité, nejasné, nakoľko uznanie musí byť celkom jasne vyjadrené v texte právneho úkonu a nemalo by vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. Uznanie dlhu nespĺňa náležitosti, ktoré vyžaduje súčasný právny poriadok, preto súd žalobu, ako podanú nedôvodne zamietol a z toho dôvodu ani nevypočul svedkov, ktorých navrhovali vypočuť účastníci konania, nakoľko navrhnutí svedkovia sa mali vyjadrovať len ku okolnostiam pobytu účastníkov konania v Írsku a na okolnosti poskytovania finančných prostriedkov žalobkyňou žalovanému. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 8. Proti rozsudku sa odvolala žalobkyňa. Žiadala ho zrušiť a vec v celom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie. Poukázala na ustanovenie § 558 OZ, ktorý pre založenie účinkov uznania dlhu vyžaduje, aby dlžník písomne uznal, že zaplatí dlh a aby bol dlh v písomnom uznaní určený čo do dôvodu a výšky. Uznanie dlhu obsahuje jasnú a presnú špecifikáciu jednotlivých položiek s uvedením výšky sumy, ktoré v súčte prestavujú čiastku, ktorú žalovaný uznal. Pri každej jednotlivej čiastke je uvedený dôvod, resp. účel, pre ktorý žalobkyňa žalovanému peňažné prostriedky požičala. Žalobkyňa rozpis dlžných súm s uvedením dôvodu ich vzniku považuje za dostatočne nezrozumiteľný na to, aby z neho bola výška dlhu jasne určitá. 9. Naplnenie podmienky určitosti právneho úkonu predpokladá podľa názoru súdu určitosť výšky uznávanej čiastky. Žalobkyni nie je zrejmé, v čom v danom prípade súd vidí nesplnenie tohto predpokladu, keďže výška dlžnej sumy je v uznaní uvedená nie iba celkovou, konečnou sumou, ale aj jednotlivým vymedzením položiek, ktoré túto sumu tvoria. Výška uznávaného dlhu je z textu listiny bez pochýb poznateľná. Preto je toho názoru, že argumentácia súdu nemôže právne obstáť, pretože nevychádza zo skutkového stavu a riadne predložených dôkazov v konaní.

10. Z jednotlivých položiek z logiky veci vyplýva, je suma, ktorú žalovaný uznal, nevznikla napr. z titulu spôsobenej škody, ale z pôžičky na uvedené sumy. Aj keď v uznaní nie je slovné vyjadrenie, že dôvodom vzniku dlhu bola poskytnutá pôžička výslovne uvedené, možno právny titul pôžičky vyvodiť z označenia vecí, respektíve skutočnosti, na ktoré boli peňažné čiastky použité. 11. Podanou žalobou sa domáha uhradenia 500 EUR, t. j. časti uznanej sumy. Nie dlžnej časti konkrétne vzniknutej za uhradený depozit na byt vo výške 500 EUR. Uniesla dôkazné bremeno predložením uznanie dlhu vo výške 349.800 Kč, ktorého časť požaduje od žalovaného uhradiť v tomto konaní. Domáha sa sumy vo výške 500 EUR, ktorej existencia je preukázaná tým, že prestavuje časť sumy, ktorá bola žalovaným uznaná. Nie je preto rozhodné, že si už presne nespomína, či poskytnuté prostriedky na depozit boli vo výške 500 EUR alebo 640 EUR. Tieto sú súčasťou celkovo uznaného dlhu. Zdôraznila, že pokiaľ by si žalovaný nebol vedomý vzniku sumy vo výške 349.800 Kč, nepodpísal by uznanie. Preto je preukázané, že dôvod ako aj výška dlhu v uznaní je určitá, jednoznačne právny úkon je platný. Z tohto dôvodu zastáva názor, že súd prvej inštancie nesprávne vec správne posúdil. 12. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Rozsudok prvej inštancie žiadal ako vecne správny potvrdiť. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, tento náležite právne posúdil a vydané rozhodnutie je absolútne v súlade s existujúcim právnym ako aj skutkovým stavom. Zhoduje sa s právnym názorom súdu, že uznanie dlhu, ktoré žalovaný podpísal, je neurčitým právnym úkonom, a teda ako také je absolútne neplatné. 13. Uznaný dlh musí byť špecifikovaný nielen čo do výšky, ale aj čo do dôvodu. Uznanie dlhu nespĺňa zákonom vyžadovanú náležitosť, a to špecifikáciu konkrétneho dlhu. Žalobkyňa tvrdila, že ide o dlh vo výške 349.800 Kč, ktorý nazvala pôžičkou, ktorú mala poskytnúť vo viacerých splátkach žalovanému. Nebolo preukázané skutočné odovzdanie finančných prostriedkov. Naopak, žalobkyňa uvádza, že vyplatila za žalobcu konkrétne platby. Nedošlo v žiadnom prípade k poskytnutiu pôžičky, mohlo by ísť maximálne o bezdôvodné obohatenie, čo popiera. V uznaní dlhu nebol špecifikovaný dôvod vzniku dlhu, nakoľko tu dochádza k zamieňaniu pôžičky a bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 02. 2008, sp. zn.: 4 Cdo/81/2007. 14. Zároveň poukázal na to, že žalobkyňa podala žalobu na slovenský súd podľa slovenského hmotného, práva napokon ona sama vzniesla námietku nepríslušnosti súdu ako aj právneho poriadku, čo svedčí o účelovosti jej konania. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že daný vzťah by sa mal spravovať právnym poriadkom Slovenskej republiky podľa čl. 4 ods. 2 Nariadenia Rím I, podľa ktorého sa zmluva spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu, pričom poukázal na rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 31. 01. 2013, sp. zn.: 8 Co/202 78/2012. 15. K vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa podaním zo dňa 27. 04. 2016. Uviedla, že dlh nenazvala pôžičkou svojvoľne, keďže právny titul vzniku dlhu bol daný dôvodom odovzdania peňazí žalovanému. Poukázala pritom na ustanovenie § 657 OZ. Zotrvala na svojom stanovisku, podľa ktorého opakovane žalovanému požičiavala peniaze a následne sa bezvýsledne domáhala ich vrátenia. Skutočnosť, že žalovaný bol v čase podpisu uznania vo finančnej tiesni nič nemení na fakte, že tento dlh vznikol. Podpísanie uznania z dôvodu údajného donútenia nie je ničím preukázané a samotné tvrdenie žalovaného neobstojí. Samotná ľudská logika vylučuje, že by niekto podpísal uznanie dlhu na viac ako 10.000 EUR len preto, že potreboval peniaze na cestu autobusom z Brna na Slovensko. Svoje výpovede nemenila. Zhodne uvádzala, že žalovanému v rôznych časových obdobiach požičiavala peniaze, nie darovala. 16. Pokiaľ ide o nepreukázanie poskytnutia pôžičky, uviedla, že Občiansky zákonník nestanovuje písomnú formu zmluvy o pôžičke. Doloženie uznania dlhu podpísaného žalovaným preto považuje za dostatočný dôkaz preukazujúci odovzdanie peňazí žalovanému. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že všetko vrátil, prechádza na neho ohľadne tohto tvrdenia dôkazné bremeno. 17. Pokiaľ ide o neurčitosť uznania dlhu, v uznaní dlhu je jeho výška obsiahnutá číselným vyjadrením. Taktiež obsahuje rozpis položiek, na ktoré boli konkrétne sumy žalovanému poskytnuté. Z tohto rozpisu je následne zrejmý aj dôvod ich poskytnutia a teda právny titul pôžičky. Výška a dôvod vzniku dlhu je z takéhoto rozpisu dostatočne zrejmý a zrozumiteľný. 18. Stanovisko žalobkyne odvolací súd zaslal na vedomie právnemu zástupcovi žalovaného, ktorý ho prevzal dňa 23.05. 2016. Žalovaný následne vyjadrenie už nepodal. 19. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil. 20. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho poriadku, pričom od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa

prechodných ustanovení upravených v § 470 podľa odseku 1 platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Odvolací súd preskúmal vec na základe podaného odvolania žalovanej, ktorého právne účinky nastali predo dňom platnosti CSP, pričom aplikoval podľa odseku 1 vo veci už CSP. 21. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 22. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k uzáveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v zásade správne. Vzhľadom na predmet sporu a účastníkov súd musel riešiť rozhodné právo danej veci. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k poskytnutiu finančných prostriedkov malo dôjsť v rozpätí rokov 2005 - 2009. Uznanie dlhu je zo dňa 1. novembra 2012. Súd prvej inštancie uzavrel, že treba aplikovať Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) číslo 593/2008, tzv. Rím I. 23. Citované Nariadenie podľa čl. 28 sa aplikuje na zmluvy uzavreté od 17. decembra 2009. Z vykonaného dokazovania, ako je vyššie uvedené, k poskytnutiu finančných čiastok došlo v rozpätí rokov 2005 až 2009. V takomto prípade však rozhodné právo na zmluvy uzavreté pred 17 decembrom 2009 sa určuje podľa Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky zo dňa 19. júna 1980, tzv. Rímsky dohovor, ku ktorému Slovenská republika pristúpila v roku 2005. Podľa tohto Dohovoru (oddiel I, čl. 1 bod 1) ustanovenia tohto dohovoru sa uplatnia na zmluvné záväzky vo veciach s medzinárodným prvkom. Podľa oddielu II, čl. 4, bod 1, prvá veta Rímskeho dohovoru v rozsahu, v ktorom nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu podľa čl. 3, sa zmluva spravuje právnym poriadkom štátu, s ktorým má najužšiu väzbu. Podľa oddielu II, čl. 4 bod 2 Rímskeho dohovoru s výhradou ustanovenia ods. 5 tohto článku platí domnienka, že zmluva má najužšiu väzbu so štátom, kde má účastník zmluvy, ktorý má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu, obvyklý pobyt v čase uzavretia zmluvy alebo v prípade zapísanej alebo nezapísanej právnickej osoby, svoju ústrednú správu. 24. Pretože v danej veci išlo o zmluvný vzťah s cudzím prvkom, žalobkyňa je občianka Českej republiky, zrejme v prevažnej časti zmlúv mal súd vychádzať z Rímskeho dohovoru. Z ustanovení Dohovoru je zrejmé, že rozhodujúcim kritériom pre určenie rozhodného práva je predovšetkým väzba na príslušný štát. Zmluva sa prioritne spravuje právnym poriadkom štátu, s ktorým má najužšiu väzbu. Spravidla platí, že zmluva má najužšiu väzbu so štátom, kde má účastník zmluvy, ktorý mal uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu, obvyklý pobyt v čase uzavretia zmluvy. V tomto prípade plnenie charakteristické pre zmluvu o pôžičke je poskytnutie finančných prostriedkov, ale aj plnenie dlžníka, a to vrátiť poskytnuté finančné prostriedky. Medzi podstatné náležitosti takejto zmluvy je dohoda o prenechaní druhovo určených vecí, vrátení veci rovnakého druhu, dočasnosť prenechanie a faktické odovzdanie veci dlžníkovi. Teda charakteristické pre zmluvu o pôžičke je prenechanie veci určenej podľa druhu dlžníkovi. Avšak charakteristickým pre danú zmluvu jej záväzok dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu. Základnou podstatou vzťahu medzi účastníkmi podľa tvrdenia žalobkyne je práve poskytnutie pôžičiek. Odvolací súd len dodáva, že uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka predstavuje zabezpečovací prostriedok, ide o jednostranný právny úkon dlžníka, teda neprestavuje zmluvný vzťah. Základom uplatneného nároku preto nie je uznanie dlhu, ale žaloba o plnenie na základe zmluvného právneho titulu, ktorým podľa tvrdenia žalobkyne môže byť zmluva o pôžičke. V danom prípade na základe uzavretej zmluvy o pôžičke, podľa tvrdenia žalobkyne, by mal žalovaný uskutočniť plnenie, teda vrátiť poskytnuté finančné prostriedky. Podľa názoru odvolacieho súdu potom rozhodným právom je právo Slovenskej republiky, pretože žalovaný ako účastník zmluvy mal uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu o pôžičke, ktorým v prípade porušenia jeho povinnosti je vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Charakteristické plnenie v danom prípade je vrátenie finančných prostriedkov žalovaným, pretože hraničným ukazovateľom pre určenie rozhodného práva je charakteristické plnenie. Iba v prípade, že by na základe uzavretej zmluvy o pôžičke napr. žalobkyne žalovanému neposkytla finančne prostriedky, rozhodným právom by bolo právo Českej republiky, teda právo subjektu, ktorý mal uskutočniť plnenie. 25. Odvolací súd v tomto rozsahu nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že by sa mal aplikovať právny poriadok Českej republiky. Vzhľadom na rovnakú právnu úpravu ustanovení § 558, § 34, § 37 Občianskeho zákonníka sú však závery súdu prvej inštancie správne. Na danom právnom posúdení nič nemení záver o tom, že žalobkyňa nepreukázala uplatňovaný nárok. 26. Nárok žalobkyne totiž nevyplýva z jednostranného právneho úkonu - uznanie dlhu, ale práve z tvrdených uzavretých zmlúv o pôžičke. Aj pokiaľ by závery súdu prvej inštancie, uvedené v odôvodnení, neboli správne, nárok žalobkyni by bolo možné priznať, pokiaľ by dostatočne preukázala, že došlo k

poskytnutiu finančných prostriedkov, či už z dôvodu zmluvy o pôžičke alebo bezdôvodného obohatenia. V tomto smere však žalobkyňa neargumentovala. 27. Sú prvej inštancie správne zdôraznil, že jednotlivé plnenia, na ktoré poukazuje žalobkyňa, majú vplyv na premlčaciu dobu, pretože z uznania dlhu vyplýva, že malo dôjsť k viacerým zmluvám o pôžičke. To znamená, že niektoré mohli byť premlčané, niektoré nie, keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania. Je to dôležité z dôvodu, že dokazovaním vyšlo najavo, že tieto finančné prostriedky mali byť poskytnuté v rozpätí rokov 2005 až 2009, pričom žaloba na súd bola podaná až 30. júna 2014. Je správny záver, že súd zohľadňoval, že jednotlivé plnenia v uznaní dlhu neboli dostatočne špecifikované, a to tak, by nedošlo k zámene, pretože na základe tejto skutočnosti by mohol byť nárok priznaný bez ohľadu na dopad, ktorý má neplatný právny úkon - uznanie dlhu, s ktorým sa v ňom sa odvolací súd stotožňuje. 28. Je pravdou, že uznanie dlhu má významné procesné dôsledky, pretože ním dochádza k preneseniu dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka, ktorého v prípade súdneho konania zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že v čase uznania dlhu dlh netrval. Aby mohla nastať táto situácia, musia byť splnené obsahové náležitosti pre platnosť prejavu uznania dlhu, pričom je nepochybné, že oprávnená osoba bola správne označená, taktiež osoba dlžníka. Ani podľa názoru odvolacieho súdu nie je naplnený predpoklad, a to určenie dôvodu dlhu, pričom ide spravidla o jeho právne kvalifikovane ako napr. pôžička zo dňa … Určenie dôvodu dlhu má podstatný význam z hľadiska následkov, ktoré vyplývajú z citovaného ustanovenie § 558 OZ. Takýto prejav musí spĺňať náležitosti upravené v § 35 a nasledujúcich OZ. Je pravdou, že v prejave nemusí byť správne kvalifikovaný právny dôvod, avšak z prejavu musí byť dôvod skutkovo zrejmý. Podľa § 35 Občianskeho zákonníka dôvod dlhu z prejavu musí nepochybne vyplývať. Musí byť označený tak, aby bolo zrejmé, akého dlhu sa uznanie týka alebo v čom dlh skutkovo spočíva. 29. Je nepochybné, že v Uznaní dlžnej čiastky označenie dôvodu dlhu absentuje. Za dôvod dlhu nemožno považovať pojem dovolená, letenka, domácnosť atď. Dôvod dlhu je pôžička, bezdôvodné obohatenie, škoda a pod.. Účel poskytnutých finančných prostriedkov nemožno zamieňať za dôvod dlhu. Vzhľadom na nesplnenie zákonných predpokladov súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon nemožno považovať za platný. Ako bolo vyššie uvedené, nárok žalobkyne by v prípade preukázania danej skutočnosti mohol byť priznaný, avšak základom pre priznanie nároku nie je uznanie dlhu, ale predpokladaný právny dôvod, a to poskytnutie finančných prostriedkov - pôžička, čo však namieta žalovaný, pričom žalobkyňa neposkytla žiadne iné dôkazy, ktorými by preukázala poskytnutie finančných prostriedkov a ktoré bez ďalšieho by mohol súd žalobkyni priznať aj bez ohľadu na uznanie dlhu žalovaným. V danom prípade nedošlo k preneseniu dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka, keďže uznanie dlhu nie je platné. Žalobkyňa však mohla svoj nárok preukázať, čo sa však nestalo. Preto ani súd prvej inštancie sa bližšie nezaoberal námietkou premlčania. 30. Záverom odvolací súd dodáva, že do úvahy pripadá aj ustanovenie § 558 druhá veta OZ, teda že pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Prejav o uznaní dlhu má účinky uznania len vtedy, ak ten, kto dlh uznal, o premlčaní vedel. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať vedomosť o premlčaní zaťažuje veriteľa. Z tohto dôvodu je taktiež významné v uznaní dlhu presne uviesť dôvod dlhu, pretože to má podstatný význam na posudzovanie premlčacej lehoty. Z uvedeného uznania dlhu nevyplýva, či žalovaný vedel o možnom premlčaní uplatnených nárokov, jednotlivých pôžičiek, hoci je zjavné, že podstatná časť bola zrejme premlčaná. Ak žalovaný dlh uznal a nevedel o jeho premlčaní, nenastal právny následok, že sa predpokladá, že dlh v čase uznania trval. 31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 . 32. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 .

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 .

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .