Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-202-2016.pdf
PDF · 104.14 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/202/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudkýň: JUDr. Eva Barcajová a JUDr. Katarína Slováčeková v právnej veci žalobcu: DPS financial consulting, s.r.o., so sídlom Trnava, Mikovíniho 10, IČO: 46 713 930, zastúpeného splnomocnencom: advoconsulting, s.r.o., so sídlom Trnava, Tamaškovičova 17/2742, IČO: 47 253 428, proti žalovaným: 1/ K. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. P. XX, T., 2/ K. V., nar. XX.XX.XXXX, E. XX/XXX, N., o zaplatenie sumy 884,03 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 7. marca 2016, č.k. 27C/289/2014-48 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaným 1/ a 2/ sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 153 ods. 1 OSP, § 497 ObZ, § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z.z., § 546, § 548 ods. 1 OZ, §5b zákona č. 250/2007 Z.z., § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 122 OZ, § 82 ods. OSP, § 142 ods. 1 OSP.
3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním súd zistil, že pohľadávku z titulu nesplateného úveru si mohol postupca - v súčasnosti žalobca, prvý-krát uplatniť na súde nasledujúci deň po splatnosti jednotlivých neuhradených splátok, pričom posledná splátka bola splatná 20.7.2010, čím sa stal splatným celý úver. Žalovaný sa dostal do omeškania nasledujúcim dňom po splatnosti jednotlivých splátok a ich premlčacia doba uplynula tri roky po splatnosti každej splátky. Premlčacia lehota poslednej splátky uplynula dňa 21.7.2013, pričom návrh na súd bol podaný dňa 11.6.2014, t.j. po uplynutí premlčacej doby. Z tohto dôvodu súd návrh v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle uvedeného ustanovenia. Súd plne úspešným žalovaným nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ju neuplatnili a zo spisu im trovy konania nevyplývajú.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konania, resp. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Odvolateľ zastáva názor, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a to najmä z dôvodov, že v zmysle ustanovenia § 261 v spojení s ustanovením § 263 ObZ účinného v čase podpisu zmluvy o úvere vyplýva, že treťou časťou Obchodného zákonníka sa musia spravovať všetky záväzkové vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere i bez ohľadu
na povahu účastníkov takejto zmluvy, pričom na tomto závere nič nemení ani ustanovenie § 52 ods. 1 OZ v spojení s ustanovením § 871j citovaného zákona tak, ako to uviedol súd prvej inštancie. Ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva, bolo do textu Občianskeho zákonníka implementované zák. č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa s účinnosťou od 1.4.2015. Predmetné ustanovenie nie je procesným, ale hmotnoprávnym, jeho účelom je určenie právneho rámca pre úpravu právnych vzťahov, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. V zmysle § 879p prechodných ustanovení k úpravám Občianskeho zákonníka účinným od 1.4.2015, ust. § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7 a § 614a sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014, vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky vzniknuté pred 13.6.2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12.6.2014, ak nie je ustanovené inak. Z uvedeného vyplýva, že len výslovne určené ustanovenia Občianskeho zákonníka čiastočne pôsobia aj na právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014. Nové znenie ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka medzi tieto ustanovenia nepatrí, preto je odvolateľ presvedčený, že účinky tohto ustanovenia na akékoľvek právne vzťahy začínajú pôsobiť až odo dňa jeho účinnosti, teda od 1.4.2015. Keďže predmetné konanie začalo dňa 11.6.2014, teda pred účinnosťou citovaného ustanovenia, na vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa v danom prípade v plnom rozsahu aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka a to aj o premlčaní. Doplnil, že cit. ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka implementované novelou je reakciou na mätúcu rozhodovaciu prax súdov SR. Podľa jednej línie má mať v obdobných prípadoch prednosť úprava v zmysle Občianskeho zákonníka a podľa druhej v prípade tzv. absolútneho obchodu, úprava Obchodného zákonníka. Doplnil, že ustanovenia o premlčaní, či už podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka nie je možné považovať za výhodnejšie len pre jednu stranu, keďže pôsobia na obe strany zmluvného vzťahu rovnako. Podotkol, že rozhodovacia činnosť súdov SR nie je formálnym prameňom práva. Podľa odvolateľa je nesprávne, ak prvoinštančný súd aplikoval na výlučne obchodnoprávny vzťah, aj keď spotrebiteľského charakteru úpravu Občianskeho zákonníka, keďže na jeho aplikáciu nemôže stačiť samotný fakt, že predmetný vzťah pochádza zo spotrebiteľskej zmluvy. Súd mal teda aplikovať normy obchodného práva tak na posúdenie odstúpenia od zmluvy, ako aj na premlčanie. Keďže právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy s účinnosťou od 30.11.2010, začala štvorročná premlčacia lehota plynúť od 1.12.2010 a márne by uplynula 1.12.2014. Keďže návrh bol súdu doručený dňa 11.6.2014, teda pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty, nemohlo dôjsť k jeho premlčaniu. V závere poukázal na negatívny vplyv nesprávnej aplikácie ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa. Tým, že dlžník je postupom podľa tohto ustanovenia dodatočne zbavovaný zodpovednosti za neplnenie jeho splatných záväzkov aj za jeho pasívny prístup odo dňa vzniku dlhu. Takto prehnane vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa dlžníka, ktorý si neplnil povinnosti vyplývajúce zo záväzku vo vzťahu s veriteľom, nemôže mať pozitívny výchovný efekt na jeho prípadné budúce vstupovanie do akýchkoľvek záväzkových vzťahov a plnenie z nich vyplývajúcich povinností. Odvolateľ je toho názoru, že keďže konanie v predmetnej veci začalo podaním návrhu na príslušnom súde dňa 11.06.2014 je toho názoru, že na vzťah medzi žalobcom a žalovanými sa v plnom rozsahu aplikujú ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka a to aj o premlčaní, kde podľa ustanovenia § 397 ObZ je premlčacia doba 4 roky. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu Prešov 9Co/64/2013 z 30.09.2014, uznesenie NS SR 6 M Cdo 4/2012 z 27.03.2013, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 3337/2010 z 24.07.2012. Odvolateľ poukázal na dohodu zmluvných strán uvedenú v ustanovení článku III. bod 8 zmluvy o úvere, podľa ktorého je posledná splátka tvorená zostatkom pohľadávky z úveru. Splatnosť poslednej splátky, resp. konečná splatnosť úveru bola zmluvnými stranami dohodnutá na deň 20.07.2010. S poukazom na tieto skutočnosti tak začala štvorročná premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcovi plynúť dňa 21.07.2010 a márne uplynula dňa 21.07.2014. Keďže žaloba na začatie konania v predmetnej veci došla súdu prvej inštancie dňa 11.06.2014, došla tak pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty a teda nemohlo dôjsť k jeho premlčaniu a nárok žalobcu je v celom rozsahu dôvodný. Ďalej odvolateľ poukázal na skutočnosť, že žalovaný po tejto konečnej splatnosti a to dňa 30.08.2011 vykonal úhradu vo výške 1.200,- eur a dňa 30.11.2012 vo výške 100,- eur a tak je toho názoru, že zo strany žalovaných došlo k uznaniu záväzku, čím následne došlo k začatiu plynutia novej štvorročnej premlčacej doby. V závere odvolateľ poukázal na negatívny vplyv nesprávnej aplikácie ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Tým, že dlžník je postupom podľa tohto ustanovenia dodatočne zbavovaný zodpovednosti za neplnenie jeho splatných záväzkov aj za jeho pasívny prístup odo dňa vzniku dlhu. Takto prehnane vysokú stupeň ochrany spotrebiteľa dlžníka, ktorý si neplnil povinnosti vyplývajúce zo záväzku vo vzťahu s veriteľom nemôže mať pozitívny výchovný efekt na jeho prípadné budúce vstupovanie do akýchkoľvek záväzkových vzťahov a plnení a z nich vyplývajúcich povinností.
5. Žalovaní 1/ a 2/ odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrili.
6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže je dôvodné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcu je premlčaný, v dôsledku čoho nemohol byť súdom priznaný.
9. Nebolo pritom sporným, že v zmysle súdom prvej inštancie aplikovaného § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa súčinnosťou od 1.5.2014, súd vo všetkých konaniach, v ktorých je uplatnený nárok zo spotrebiteľskej zmluvy voči spotrebiteľovi, musí prihliadať z úradnej povinnosti ex offo na prípadné premlčanie nároku. Sporným bolo, či na posúdenie premlčania daného nároku majú uplatniť ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka. Nebolo pritom pochybným, že zmluva o kreditnej karte o úvere, ktorú uzavrel žalovaný ako dlžník s právnym predchodcom žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava ako veriteľom dňa 19.8.2005 je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, ktorý sa spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka o obchodných záväzkových vzťahoch a to bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Otáznym je, či to platí bezvýnimočne aj vo vzťahu inak spotrebiteľskom.
10. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu
na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.
11. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktorá sú na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.
12. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie§ 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu(rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.
13. Je preto potrebné uzavrieť, nepopierajúc pritom povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, že na posúdenie úverového vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009,rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.15. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.16. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo17/2014.
14. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie premlčanie uplatnenej pohľadávky posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a zohľadnil trojročnú premlčaciu lehotu, v dôsledku čoho nárok považoval za premlčaný postupoval správne.
15. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu po vyčerpaní uplatnených odvolacích dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania.
16. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP.
17. Odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V odvolacom konaní žalobca úspešný nebol, preto odvolací súd priznal žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.
18. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).