Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/180/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobkyne: Q.U. Q.Á., K.. XX.XX.XXXX, O. V., V. Z. XXXX/XX, zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom Svidník 089 01, Sov. hrdinov 163/66, proti žalovanému: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o ochranu spotrebiteľa a určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 10.6.2015 pod č. k. 29C/169/2014-94, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie, okrem výroku o určení miestnej príslušnosti Okresného súdu Prešov.

Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) vyššie označeným rozsudkom určil, že na prejednanie je miestne príslušný Okresný súd Prešov. Zároveň určil, že zmluvná podmienka v Úverovej zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 18.1.2011, číslo zmluvy: XXXXXXXXX, a to v bode 11 všeobecných podmienok o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie, uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 404,10 eur, a to na účet jej právneho zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v časti poplatku, ktorému zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, dôvodiac, že dňa 18.1.2011 uzavrela so žalovaným Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX na sumu 1.000,- eur za poplatok 872,- eur na 12 mesiacov. Spolu teda mala žalovanému vrátiť 1.872,- eur a tak poplatok z predmetného úveru predstavoval 87,20 % ročne. Mala za to, že ide o úžerný poplatok uplatňovaný žalovaným v rozpore s dobrými mravmi. Neposkytol jej reálne plnenie za takýto poplatok, a preto je podľa ustanovenia § 53 ods.1 Obč. zákonníka neprijateľný. Poukázala na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 3.5.2010, na jeho odôvodnenie, z ktorého vyplýva, že ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene. Poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru bol bankou stanovený vo výške 2 % z výšky úveru, najmenej však 50,- eur paušálne. Banka sledovala podľa vlastných vyjadrení v podstate úhradu úsilia vynaloženého pri spracovaní údajov v predzmluvnej fáze, túto obranu však súd odmietol a vyhodnotil jej konanie vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Preverenie úverovej spoľahlivosti a výšky úrokovej miery,

ktorými banka odôvodňovala vyrúbenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru, Vyšší krajinský súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo, pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok bez toho, aby spotrebiteľovi poskytla skutočné protiplnenie. Zároveň za nekalú obchodnú praktiku považovala vyznačenie účelu úveru na povolanie, pretože v čase poskytnutia úveru bola už 12 rokov starobnou dôchodkyňou, a v tom čase nevykonávala žiadnu pracovnú činnosť v zamestnaneckom pomere a nerealizovala podnikateľskú, ani inú obchodnú činnosť.

3. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Zároveň vo vyjadrení k žalobe zo dňa 30.5.2014 vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti z dôvodu, že žalobkyňa nemá postavenie spotrebiteľa a preto by sa miestna príslušnosť mala posudzovať podľa ust. § 84 Občianskeho súdneho poriadku, a to tak, že na konanie by mal byť príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje, t. j. Okresný súd Bratislava 1. Vo vzťahu k uzavretej zmluve o úvere so žalobkyňou uviedol, že neide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ani o spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Vo vzťahu k účelu poskytnutia peňažných prostriedkov na výkon povolania, žalovaný poukázal na rozhodnutie Slovenskej obchodenej inšpekcie sp. zn. P/0355/01/2012, vydané v konaní proti žalovanému, ktorým bolo toto zastavené z dôvodu, že nebol preukázaný spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorej všeobecné podmienky boli predmetom kontroly.

4. Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (18.1.2011) a § 52 ods. 1, 2, 3 Obč. zákonníka okresný súd uzavrel, že zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným na základe označenej zmluvy o úvere je vzťahom spotrebiteľským. Potom pokiaľ ide o miestnu príslušnosť tamojšieho súdu, táto je daná v súlade s § 87 písm. f) O.s.p. na výber, teda žalobkyňa ako spotrebiteľka mohla podať žalobu i na súde, v obvode ktorého má bydlisko, t. j. na Okresnom súde Prešov. Z tohto dôvodu námietku žalovaného ohľadom miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Prešov považoval za nedôvodnú a prvým výrokom určil, že na prejednanie veci je vecne i miestne príslušným práve Okresný súd Prešov (§ 105 ods. 1 O.s.p.).

5. Ďalej súd prvej inštancie, po vyriešení otázky svojej miestnej príslušnosti, sa zaoberal vecou samou, a to v súvislosti s bodom 11 všeobecných obchodných podmienok žalovaného, 1/3 poplatku predstavuje dohodnutý úrok a 2/3 náklady za vypracovanie a uzavretie zmluvy, vrátane s tým spojenej administratívy.

6. V prípade žalobkyne teda úrok predstavoval 290,- eur a administratívny poplatok 582,- eur za 12 mesiacov. Úrok vo výške 290,- eur predstavuje 29 % ročne a administratívny poplatok 58 % ročne. Podľa štatistických údajov NBS Slovenska, priemerné úrokové miery nových úverov v čase uzavretia predmetnej zmluvy, pri bode splatnosti do jedného roka, boli vo výške 12,80 %. Úroky dohodnuté pri poskytnutí úveru predstavujú odmenu za užívanie takto poskytnutej istiny. V danom prípade v zmysle § 53 ods. 6 Obč. zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a neide o spotrebiteľský úver podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy. Je nepochybné, že neprimerane vysoké úroky dojednané v zmluve o spotrebiteľskom úvere sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania sa a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podľa názoru súdu, podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvykle určenú, najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými najmä bankami pri poskytovaní úverov.

7. V prejednávanej veci mal okresný súd za preukázané, že úroky dojednané v predmetnej spotrebiteľskej zmluve túto obvyklú mieru podstatným spôsobom neprevyšujú, keďže dosahujú cca dvojnásobok priemernej úrokovej sadzby pri úveroch poskytovaných bankami v čase jej uzavretia (rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.12.2008, sp. zn. 3Co/67/2008).

8. Ďalej okresný súd, aplikáciou ustanovenia § 497 Obch. zákonníka, uzavrel, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi sú dojednaniami o hlavnom predmete plnenia a nemôžu byť preskúmavané ako neprijateľné zmluvné podmienky. Zmluvné dojednanie o tom, že dlžník je okrem istiny úveru a úrokov

povinný zaplatiť aj administratívny poplatok, podľa jeho názoru, nie je dojednaním o hlavnom predmete plnenia a teda súd môže skúmať, či jeho dojednaním došlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Obsah tohto dojednania v označenej zmluve je vyjadrený určito, jasne a zrozumiteľne. Vyplýva z neho, že za poskytnutie úveru je žalobkyňa povinná zaplatiť, okrem úroku, aj administratívny poplatok, ktorý je určený pevnou sumou. Zo zmluvy však nevyplýva, za čo spotrebiteľ tento poplatok platí, pričom výška administratívneho poplatku je pre žalovaného nosnou časťou právneho úkonu zmluvy o úvere z dôvodu, že mu zabezpečuje dosiahnutie rozhodujúcej časti zisku z úverového obchodu, ktorý uzatvára, čo je jeho základným cieľom, pričom miera zisku plynúca z úrokového výnosu je vo vzťahu k tomuto poplatku zanedbateľná, keďže tento zodpovedá v peňažnom vyjadrení približne 2-násobku dojednaného úroku. Uvedený poplatok značne navyšuje odplatu veriteľa spočívajúcu v úrokoch bez toho, aby bolo zrejmé, za čo spotrebiteľ uvedený administratívny poplatok platí. Aj keď zo všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že ide o poplatok za vypracovanie a uzavretie zmluvy, vrátane administratívnych úkonov, zo žiadneho zo zmluvných dojednaní medzi účastníkmi konania nevyplýva, aké konkrétne služby či protiplnenia žalovaný žalobkyni poskytne. Neprimeranosť takéhoto poplatku je zrejmá aj z toho, že banky za správu úveru inkasujú cca 3 - 5 eur mesačne a za poskytnutie úveru 1-2 % z výšky poskytnutého úveru. Na základe uvedených zistení preto súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru o neprijateľnosti zmluvného dojednania v časti 2/3 administratívneho poplatku za vypracovanie, uzavretie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.

9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnej žalobkyni priznal ich náhradu pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, cestovných náhrad za účasť na pojednávani dňa 14.1.2015 a 10.6.2015, náhrady za premeškaný čas a s 20 % DPH z tarifnej odmeny, a to trovy konania v celkovej výške 404,10 eur.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby návrh žalobcu bol v celom rozsahu zamietnutý, prípadne zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prvý výrok rozsudku odvolaním (podľa jeho obsahu) nenapadol. Predovšetkým považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, pretože nie je v súlade s ust. § 157 ods. 2 a § 167 ods. 2 O.s.p.. Zároveň uviedol, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré bráni účastníkovi účinne sa brániť, je možno považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., a teda je daný aj odvolací dôvod pre ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.. Poprel právny status žalobkyne ako spotrebiteľa. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods.1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právny vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva uzatvorená za účelom povolania. Prvostupňovú súd posúdil zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere a preto vychádzal pri jej obsahu aj z nej prináležiacim náležitostiam, avšak dotknutá zmluva predstavuje zmluvu, ktorá bola uzatvorená ako nepomenovaná, a preto je potrebné pri jej posudzovaní vychádzať z náležitostí nepomenovanej zmluvy. Vzhľadom na to, že obligatórne sa vyžaduje jedine dostatočné vymedzenie zmluvných strán a predmetu zmluvy, má za to, že v dotknutej zmluve o úvere je obsiahnuté všetko, čo je zákonom predpísané. Náležitosti by sa mali ďalej posudzovať podľa tej zmluvy, ktorá je jej charakterovo najbližšia, a teda zmluvy o úvere, ktorá je upravená v § 497 a násl. Obchodného zákonníka. V prípade Zmluvy o úvere č. 806301015 nešlo teda typovo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale o zmluvu o úvere v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a žalovaný mal nárok nielen na vrátenie poskytnutého úveru, ale aj na vrátenie príslušného poplatku, ktorý v zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru predstavoval v 1/3 dohodnutý úrok a vo zvyšných 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tou spojenou. Taktiež rozdiel, ktorý spočíva v ustanoveniach medzi Občianskym a Obchodným zákonníkom, spočíva v dispozitívnych normách, ktoré upravujú možnosť na základe dohody strán určiť úroky z omeškania, a preto tie v prípade ich výšky nie sú posudzované ako neprimerané. Keďže a aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Slovenská práva úprava v oblasti spotrebiteľských úverov účtovaniu poplatkov výslovne nebráni. Zákon o spotrebiteľských úveroch totiž výslovne spomína niektoré poplatky: za notárske služby, poplatok za predčasné splatenie úveru, poplatok za vedenie účtu atď. V prípade definície celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa napr. uvádzajú,

okrem iného, aj poplatky akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Taktiež umožňuje vyberanie iných platieb, ako len splátok úveru a úroku. Naviac, v súvislosti s prípustnosťou poplatku za náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, poukazuje žalovaný na novelu zákona o spotrebiteľských úveroch - zákon č. 132/2013 Z.z. účinný od 10.6.2013. Zotrváva na svojich tvrdeniach, že žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa čl. 9 ods. 10 novelizovaného zákona o spotrebiteľských úveroch sa totiž veriteľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver, a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až § 715 Obchodného zákonníka, osobitného zákona alebo o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa. Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný. Žalovaný preto žiada, aby odvolací súd vo veci aplikoval rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie č. C-26/13 vo veci Árpád Kásler, Hajnalka Káslerné Rábai/ OTOP Jelzálogbank Zrt zo dňa 30. 4. 2014 v spojení s dispozitívnym ust. § 502 Obchodného zákonníka. Žalobca napáda poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov v časti za náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Je teda zrejmé, že predovšetkým mieri na poplatok ako taký. Ak teda žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a v mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Naproti tomu si žalovaný dovolí poukázať na aplikovateľné rozhodnutie Spolkového súdneho dvora, ako inštančne najvyššie postaveného súdu v sústave všeobecných súdov Spolkovej republiky Nemecko, ktoré je aktuálnejšie, ako žalobcom uvádzané rozhodnutie. V predmetnom rozhodnutí Spolkový súdny dvor výslovne judikoval, že poplatok za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení je prípustný. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný mal za to, že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo, a preto nie je možné vydať finančné prostriedky, ktoré boli poskytnuté v súlade so zmluvou a všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. Rovnako sa nestotožňuje s výrokom, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť trovy konania, nakoľko rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za nesprávne, a preto nárok na úhradu trov konania, ktorý má byť priznaný strane, ktorá bola úspešná, je v danom prípade predčasné aplikovať.

11. Žalobkyňa sa na odvolanie žalobcu vyjadrila podaním zo dňa 13.8.2015, v ktorom žiadala potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a zároveň priznať náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 86,98 eur. Úvodná námietka žalovaného sa týka odňatia mu možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného a nepreskúmateľného odôvodnenia predmetného rozsudku. V tejto súvislosti poznamenala, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol prehľadne, jasne a zaoberal sa všetkými rozhodnými skutočnosťami. Je toho názoru, že žalovaným skoncipovaná zmluva o úvere ako tzv. nepomenovaná zmluva jej nemôže zabrániť domôcť sa vyrovnania jej nerovného postavenia voči veriteľovi. Žalovaný označí zmluvu ako úverovú a napriek tomu, že takýto typ zmluvy pozná , ju nazve ako nepomenovanú, a pri svojich argumentoch odkazuje práve na ustanovenia o zmluve o úvere v Obchodnom zákonníku. Táto vnútorná roztrieštenosť jeho názoru úplne opomína fakt, že tu existuje osobitný predpis o spotrebiteľských úveroch, ktorý kladie presné a nespochybniteľné nároky na dodávateľa pri koncipovaní zmluvy o úvere a je mu cudzia zmluvná voľnosť Obchodného zákonníka, ktorý sa tým pádom nesmie použiť na posúdenie obsahu takejto zmluvy. Ochrana spotrebiteľa pred svojvôľou veriteľa je obsiahnutá ako v § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak aj v § 5b zák. č. 250/2007 Z. z.. Žalovaný prístupom ku spotrebiteľom prekračuje hranice zákonnosti, konania s odbornou starostlivosťou, čo nie je v súlade s dobrými mravmi. Spotrebiteľská úverová zmluva, okrem neprijateľného administratívneho poplatku, je úžerná a neobsahuje náležitosti vyžadované zák. č. 129/2010 Z.z., a to napr. RPMN, priemernú RPMN, rozčlenenie mesačných splátok a preto je bezúročná a bez poplatkov. To sú zákonom stanovené predpoklady, z ktorých plynie bezdôvodné obohatenie žalovaného. Na nič z vyššie uvedeného žalovaný adekvátne nereaguje. Predmetný úver je bezúčelový, čo je v zmluve o úvere jasne uvedené. Nepreskúmateľné tak nie je rozhodnutie súdu, ako na to poukazuje žalovaný, ale práve jeho odvolanie, pretože z neho nie je možné určiť, z čoho

vyvodzuje presvedčenie, že v tejto právnej veci nejde o spotrebiteľskú zmluvu. Napriek tomu, že sám žalovaný považuje svoju zmluvu, ktorú vytvoril, za nepomenovanú zmluvu, odkazuje na § 499 Obchodného zákonníka s tým, že zákon povoľuje popri úrokoch dojednať poplatok za rezervovanie peňažných prostriedkov. Spoločnosť Pohotovosť, s.r.o., podniká v oblasti poskytovania úverov, ale spoločnosť si s ňou výslovne nedojednala odplatu za dojednanie úveru, pretože takéto ustanovenie, ani jeho výška sa v zmluve nenachádza. Poplatok vo výške 322,- eur sa skladá z 1/3 úroku a 2/3 administratívneho poplatku. Teda žiadna odplata výslovne za rezervovanie finančných prostriedkov v zmluve neexistuje. Na strane 3 odvolania žalovaný tvrdí, že ide o poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, čo len potvrdzuje neurčitosť administratívneho poplatku. V tejto súvislosti žalobkyňa citovala ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dala do pozornosti rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-26/13 a jeho body 49, 50, 71 a 72. V bode 49 je text: Naproti tomu tak isto vzhľadom na povahu čl. 4 ods. 2 Smernice 93/13 ako výnimky a na požiadavku striktného výkladu tohto ustanovenia, ktorá z toho vyplýva, zmluvné podmienky vzťahujúce sa na pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle tohto ustanovenia sa musia chápať ako podmienky, ktoré upravujú základné plnenia tejto zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú. V bode 50 sa uvádza: Naopak, na podmienky, ktoré majú vedľajšiu povahu vo vzťahu k podmienkam vymedzujúcim samotnú podstatu zmluvného vzťahu, by sa nemal vzťahovať pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle čl. 4 ods. 2 Smernice 93/13. V bode 71 sa uvádza: Požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok stanovená Smernicou 93/13 by teda nemala byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska. Pod bodom 72 sa uvádza text: Naopak, na to, že ako bolo uvedené v bode 39 tohto rozsudku, systém ochrany zavedený Smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, táto požiadavka transparentnosti sa musí chápať široko. Poplatok používaný žalovaným sa týka administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy a z vyššie uvedeného rozsudku je zrejmé, že poplatok s týmto účelom nie je možné považovať za podmienku vymedzujúcu samotnú podstatu zmluvného vzťahu, t. j. že ide o vedľajší predmet zmluvy. Žalovaný neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok a preto je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľný. Naviac je neurčitý predmet administratívneho poplatku. Zo zmluvy nie je možné zistiť, o aké administratívne plnenie sa jedná. Neurčitosť vedľajšieho plnenia spojeného s údajnou administratívou má dopad na neplatnosť administratívneho poplatku. K zmluvnej podmienke, ktorá podľa jej názoru neposkytuje dlžníkovi skutočné plnenie zo strany veriteľa, sa Súdny dvor EÚ vyjadril rozsudkom sp.zn . C-143/13 z 26.2.2015 takto: pod bodom 70 je uvedený text: Totiž, stále s výhradou overenia týmto súdom, niektoré okolnosti v spise zrejme naznačujú, že predmet sporu vo veci samej sa netýka primeranosti medzi výškou tohto poplatku a kýmkoľvek plnením poskytnutým veriteľom, keďže sa tvrdí, že neposkytuje nijaké skutočné plnenie, ktoré by mohlo predstavovať protihodnotu tohto poplatku, takže otázka primeranosti tohto poplatku nemôže vzniknúť. V bode 71 sa uvádza text: Naopak, okolnosti v spise, ktorý má Súdny dvor EÚ k dispozícii, nasvedčujú tomu, že spor vo veci samej sa zameriava na otázku dôvodov, ktoré dotknuté podmienky odôvodňujú, a osobitne na otázku, či tieto podmienky musia byť, čo sa týka skutočností, že spotrebiteľovi ukladajú povinnosť zaplatenia vysokého poplatku, ktorý má zabezpečiť splatenie úveru, zatiaľ čo sa tvrdí, že toto riziko je už zabezpečené hypotékou a že banka výmenou za tento poplatok neposkytuje spotrebiteľovi skutočnú službu výhradne v jeho záujme, považovaný za nekalé v zmysle čl. 3 Smernice 93/13. V bode 72 je text: Nakoniec je treba uviesť, že ak by vnútroštátny súd musel dospieť vzhľadom na skutočnosti poskytnuté Súdnym dvorom v odpovedi na položenú otázku k záveru, že dotknuté podmienky sú súčasťou hlavného predmetu zmluvy alebo že sú v skutočnosti spochybnené z pohľadu primeranosti, ceny alebo odmeny, nič to nemení na skutočnosti, že tieto podmienky musia byť v každom prípade posúdené z hľadiska ich prípadnej nekalej povahy, ak by sa malo konštatovať, čo musí tiež preskúmať vnútroštátny súd, že nie sú formulované jasne a zrozumiteľne. V bodu 77 sa uvádza: Po druhé, čo sa týka podmienok, ktoré upravujú „poplatok za riziko“, vznikla otázka, čo dotknutá úverová zmluva uvádza transparentným spôsobom dôvody odôvodňujúcu odmenu zodpovedajúcu tomuto poplatku, keďže sa spochybňuje povinnosť veriteľa poskytnúť skutočnú protihodnotu za získanie uvedeného poplatku, okrem prevzatia rizika nesplatenia úveru, ktoré je už údajne zabezpečené hypotékou. Nedostatok transparentnosti uvedenia dôvodov odôvodňujúcich tieto podmienky v zmluvách dotknutých vo veci samej je, okrem toho, zrejmé potvrdená skutočnosťou pripomenutou v bode 29 tohto rozsudku, že v predmetnej veci veriteľ navrhol dlžníkom nahradiť označenie uvedených podmienok označením „poplatok za správu úveru“ bez toho, aby zmenil ich obsah.

12. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva v tom, že si Pohotovosť nárokuje poplatok za úkony, ktoré nie sú ich zákazníkom vopred známe ani

len svojím okruhom, kedy cena tohto poplatku značne prevyšuje sumu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť ako úrok, a navyše je neprijateľné, aby poplatok závisel na výške poskytnutého úveru. Pohotovosť vôbec nevysvetľuje, prečo vyšší poplatok od zákazníka, ktorý si požičiava vyššiu sumu ako od toho, ktorému požičiava menej. Žalobkyňa ďalej poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5Co/219/2013 z 28. 8. 2014, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 11C/42/2012 z 13. 9. 2013, ktorým bol predmetný poplatok určený za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Stotožňuje sa s výkladom § 53a Občianskeho zákonníka tak, ako ho vyjadril Krajský súd v Banská Bystrica svojím rozsudkom sp. zn. 14Co/321/2012 z 10. 9. 2013, podľa ktorého ustanovením § 53a sa do právneho poriadku zavádza, i keď nepriamo, precedentný charakter súdneho rozhodnutia v spotrebiteľských veciach, pretože sa ním rozširuje pôsobnosť súdneho rozhodnutia v konkrétnej veci na všetky zmluvné vzťahy, v ktorých dodávateľ použil tú istú alebo obdobnú zmluvnú podmienku. Z ust. § 53a vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa používania zmluvnej podmienky, ktorú súd v akomkoľvek súdnom konaní označil za neprijateľnú, alebo neprijateľnosť zmluvnej podmienky vyplýva zo samotného rozhodnutia. Žalovanému nie je možné priznať právo na úroky, ktoré, ako sám uvádza v zmluve, nemusia byť uvedené. Kogentné ust. § 9 ods. 2 písm. i) v spojení s § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch uvádza úplný opak, pretože zmluva, ktorá neobsahuje výšku ročnej úrokovej sadzby, vedie k bezúročnosti a bez nákladovosti úveru, ako sankciu za nedodržanie povinnosti veriteľa. Vydanie bezdôvodného obohatenia v tomto konaní ani nežiadala, napriek tomu to žalovaný na 4 strane svojho odvolania uvádza.

13. Odvolací súd odvolanie žalovaného prejednal v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1. 7. 2016 a odvolanie žalovaného bolo podané pred týmto dátumom. Preto ide o právo na prejednanie odvolania podľa doterajších právnych predpisov. Niet totiž zákonného dôvodu prejednať odvolanie žalovaného podľa nových právnych predpisov. S ohľadom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy odvolanie bolo podané. Odvolací súd zdôrazňuje, že v podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. I. ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva nadobudnuté v minulosti. Odvolateľ naviac použil odvolacie dôvody v zmysle Občianskeho súdneho poriadku a týmito odvolacími dôvodmi sa musel odvolací súd zaoberať, pričom niektoré z nich už nie sú odvolacími dôvodmi podľa Civilného sporového poriadku. V zmysle vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

14. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver. Odvolací súd preto v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku a na zdôraznenie správnosti uvádza ďalšie dôvody:

15. Pokiaľ žalovaný namietal záver súdu prvej inštancie o tom, že predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, táto námietka neobstojí, pretože nie je pravdivé jeho tvrdenie v odvolaní, že by úver bol poskytnutý na účel zamestnania či povolania, keďže evidentne zo zmluvy vyplýva, že tento bol poskytnutý na iný účel. Z postavenia účastníkov tejto zmluvy evidentne vyplýva, že v prípade žalobkyne ide o spotrebiteľa ako fyzickej osoby, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V prípade žalovaného ide o dodávateľa ako osoby, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej či podnikateľskej činnosti. Z toho pohľadu potom súd prvej inštancie správne skúmal to, či uvedená spotrebiteľská zmluva neobsahuje ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, konkrétne tú podmienku, ktorú žalobkyňa namietala. Súd prvej inštancie správne poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu

Prešov č.k. 11C/42/2012-46, ktorý rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 5Co/219/2013-91 a v ktorom bolo určené, že zmluvná podmienka v úverovej zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 8.12.2010, číslo zmluvy 802200137 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tou spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom na strane žalovanej tu vystupovala Pohotovosť, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, teda išlo o toho istého žalovaného ako v tomto konaní. So zreteľom na toto rozhodnutie platí ust. § 53a ods.1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, alebo vo Všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

16. So zreteľom na toto ustanovenia potom platí, že takéto rozhodnutie rozširuje svoju pôsobnosť na všetky zmluvné vzťahy, v ktorých dodávateľ použil tú istú alebo obdobnú zmluvnú podmienku. Z uvedeného ustanovenia vyplýva pre žalovaného povinnosť zdržať sa používania zmluvnej podmienky, ktorú súd v akomkoľvek súdnom konaní označil za neprijateľnú alebo neprijateľnosť zmluvnej podmienky vyplýva zo samotného rozhodnutia.

17. So zreteľom na tieto dôvody i dôvody, ktoré uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny.

18. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania má oporu v ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Odvolací súd poznamenáva, že žalovanému nedoručoval vyjadrenie žalobkyne, a to z dôvodu, že meritom sporu je právna kvalifikácia inak náležite zisteného skutkového stavu veci (právna otázka), ktorú nemohlo neposkytnutie možnosti k tzv. replike ovplyvniť, lebo súd na základe vyjadrenia protistrany nedospel k inému záveru o zistenom skutkovom stave v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., ani k potrebe jeho iného právneho hodnotenia (Nález Ústavného súdu ČR z 16. 2. 2016 sp. zn. III.ÚS 1139/15).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná veta, .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .