Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PB-3Csp/31/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Považská Bystrica, sudkyňa Mgr. Silvia Kysucká, v právnej veci žalobcu Ľ. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/XXX, K. G., proti žalovanému Provident Financial, s.r.o., IČO 35 805 731, Mlynské nivy 49, Bratislava, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou De minimis, spol. s.r.o., IČO 36 868 949, Lovinského 22, Bratislava, v konaní o neplatnosť zmlúv, o určenie, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov, vydanie bezdôvodného obohatenia a o zaplatenie finančného zadosťučinenia, takto

rozhodol:

Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 623,29 eur z a m i e t a .

Žalobu o určenie, že zmluva: 1/ 475438416 zo dňa 08. 11. 2011, 2/ 476266182 zo dňa 16. 03.- 2012, 3/ 477918073 zo dňa 18. 06. 2012, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná, z a m i e t a .

Žalobu o určenie, že úver zo zmluvy č. 475438416 zo dňa 08. 11. 2011, č. 476266182 zo dňa 16. 03. 2012 a č. 477918073 zo dňa 18. 06. 2012, uzavretý medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov, z a m i e t a .

Žalobu o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 100,- eur, z a m i e t a .

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že úvery poskytnuté mu žalovaným na základe zmluvy č. 475438416, 476266182 a zmluvy č. 477918073 sú bezúročné a bez poplatkov, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 475438416 zo dňa 08.11.2011, č. 476266182 zo dňa 16.03.2012 a č. 477918073 zo dňa 18.06.2012 sú neplatné. Ďalej sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 623,29 eur. Uviedol, že dňa 08.11.2011 bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 475438416 (ďalej len „Zmluva č. 1“), na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 300,- eur a ktorý sa zaviazal splácať spolu s úrokom 70,38 % ročne a poplatkom za garantovanú službu vo výške 257,99 eur v 60 týždenných splátkach po 9,30 eur. V skutočnosti však pri dohodnutom čase na dobu nie 365 dní, ale 420 dní (60 týždňov) bol povinný platiť za poskytnutie úveru úrok 73,44 % ročne (280,81 x 100 : 382,38). Súčasťou zmluvy bola i zmluva o zabezpečení splátok úveru, v ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi službu, obsahom ktorej je aj preberanie peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok úveru na základe úverovej zmluvy. Žalobca zaplatil celkom 557,99 eur, poskytnutý úver bol 300,- eur, bezdôvodné obohatenie je teda 257,99 eur. Dňa 16.03.2012 uzatvoril so žalovaným ďalšiu zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 476266182 (ďalej len „Zmluva č. 2“), na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 140,- eur a ktorý sa zaviazal splácať spolu s úrokom 69,49 % ročne a poplatkom za garantovanú službu vo výške 107,31 eur v 60 mesačných splátkach po 5,50 eur. V skutočnosti však

pri dohodnutom čase na dobu nie 365 dní, ale 420 dní (60 týždňov) bol povinný platiť za poskytnutie úveru úrok 73,44 % ročne (280,81 x 100 : 382,38). Súčasťou zmluvy bola i zmluva o zabezpečení splátok úveru, v ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi službu, obsahom ktorej je aj preberanie peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok úveru na základe úverovej zmluvy. Žalobca zaplatil celkom 247,31 eur, poskytnutý úver bol 140,- eur, bezdôvodné obohatenie je teda 107,31 eur. Dňa 18.06.2012 uzatvoril so žalovaným ďalšiu zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 477918073 (ďalej len „Zmluva č. 3“), na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 300,- eur a ktorý sa zaviazal splácať spolu s úrokom 70,38 % ročne a poplatkom za garantovanú službu vo výške 257,99 eur v 60 mesačných splátkach po 9,30 eur. V skutočnosti však pri dohodnutom čase na dobu nie 365 dní, ale 420 dní (60 týždňov) bol povinný platiť za poskytnutie úveru úrok 73,44 % ročne (280,81 x 100 : 382,38). Súčasťou zmluvy bola i zmluva o zabezpečení splátok úveru, v ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi službu, obsahom ktorej je aj preberanie peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok úveru na základe úverovej zmluvy. Žalobca zaplatil celkom 557,99 eur, poskytnutý úver bol 300,- eur, bezdôvodné obohatenie je teda 257,99 eur. Od bežného spotrebiteľa však nie je možné oprávnene očakávať, aby za účelom zistenia ceny služby robil také zložité matematické výpočty, RPMN v zmluvách je nesprávne uvedená. Keby žalovaný ponúkal finančnú službu za vyššie uvedený úrok, bola by táto ťažko predajná, a preto na oklamanie spotrebiteľa skutočnú cenu úveru znejasnil a výška ceny služby sa tak stala pre spotrebiteľa neznámou a neprípustnou. Taktiež žalovaný ihneď pri poskytnutí úveru odrátal sumu za úhradu prvej a druhej splátky, pričom neposkytol úver v sume dohodnutej v zmluve. Takéto konanie žalovaného je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zmluvy ako celok možno považovať podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi za neplatné. Ďalej uviedol, že cena poskytnutej služby vyjadrená úrokom za poskytnutie úveru je vyjadrená nejasne a nezrozumiteľne, formálne a z ďalších ustanovení vyplýva, že cenou za poskytnutú službu je nielen úrok, ale aj ďalší poplatok z úveru za službu preberania peňažnej hotovosti na úhradu dlhu z úveru. Ustanovenia sporných zmlúv tak obchádzajú kogentné ustanovenie § 4 ods. 2 písm. h/ zákona o spotrebiteľských úveroch o tom, že zmluva musí obsahovať reálnu, nie predstieranú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru. Hoci obsah zmluvy sa snaží navodiť, že cena finančnej služby je veľmi výhodná, avšak len zložitým matematickým výpočtom mohol žalobca ako spotrebiteľ zistiť skutočnú cenu poskytnutej služby. Zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú teda ako celok neplatné pre rozpor s dobrými mravmi a tiež sa v zmysle § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch považujú za bezúročné a bez poplatkov. Zmluvy neobsahujú termín konečnej splatnosti úveru a reálnu výšku úrokovej sadzby. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c/ tvrdil, že jeho žaloba je vhodný, účinný a správne zvolený procesný nástroj ochrany práva, ktorým sa má dosiahnuť odstránenie spornosti práva a vytvoriť pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu. Bez takéhoto určenia je jeho právne postavenie neisté. Vo svojej žalobe žalobca poukázal na rozhodnutia NS SR R 17/1972, rozsudky Súdneho dvora (ES) C-334/92 zo dňa 16.12.1993, C- 14/83 zo dňa 10.04.1984 vo veci Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein - Westfalen, rozsudok Súdneho dvora (ES) 79/83 zo dňa 10.04.1984 vo veci Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH, rozsudok Súdneho dvora (ES) C-240/98 zo dňa 27.06.2000 vo veci Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, rozsudok Súdneho dvora (ES) C-168/05 zo dňa 26.10.2006 vo veci Elisa Maria mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, rozsudok Súdneho dvora (ES) C-243/08 zo dňa 04.06.2009 vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Győfi a uznesenie Súdneho dovora EÚ C 76/10 zo dňa 16.11.2010 vo veci Korčkovská proti Pohotovosť, s.r.o. Rovnako poukázal na Smernicu 93/13/EHS, § 39, 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. , čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky ( I. ÚS/4/94, I.ÚS/26/94, III. ÚS 7/08, III. ÚS 107/07), ako aj Dohovor o ochrane ľudských práv - čl. 6. Na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu Zmluvy č. 1- 3, karty splátok k týmto zmluvám, Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere ku všetkým trom zmluvám, tri Zmluvy o zabezpečení splátok úveru, 3 x potvrdenie o prevzatí hotovosti.

2. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 17.03.2017 žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že podanie je nezrozumiteľné. Žalovaný popiera všetky tvrdenia žalobcu pre ich nepravdivosť. Žalovaný nikdy neprijal plnenie od žalobcu bez právneho dôvodu. Všetky ním používané zmluvy sú platné, majú všetky príslušnými právnymi predpismi stanovené náležitosti a neobsahujú neprijateľné zmluvné podmienky. Napriek tomu, že žalovaný v celom rozsahu popiera existenciu údajnej pohľadávky, uplatnil námietku premlčania. Ďalej poukázal na to, že určovacie žalobné návrhy sú po rekodifikácii civilného procesu neprípustné. Samotný Európsky súd ustálene judikoval, že právo na prístup k súdu pripúšťa určité obmedzenia, nakoľko samotná povaha tohto práva vyžaduje, aby bolo upravené jednotlivými štátmi, ktoré majú v tomto smere určitý priestor na voľné uváženie. Zákonodarca

má teda určitý priestor v obmedzení tohto práva, čo aj učinil v § 137 C.s.p. Uvedenú zmenu v prípustnosti klasických určovacích žalôb zákonodarca pritom doplnil aj o inštitút konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. Hoci aj popiera tvrdenia žalobcu o neplatnosti zmlúv, zdôraznil, že v prípade aplikovateľnosti § 457 Občianskeho zákonníka zákonodarca normuje osobitnú reštitučnú právnu povinnosť vo vzťahu k subjektom neplatnej alebo zrušenej zmluvy, a teda domáhať sa splnenia synalagmatického záväzku môže len ten, kto sám svoj záväzok splnil skôr ako protistrana. Pokiaľ by aj súd považoval zmluvy, resp. niektorú z nich za neplatné, musel by vo výroku vyjadriť vzájomný synalagmatický vzťah, teda vzájomnú podmienenosť plnenia, ktoré je jedna strana povinná vrátiť druhej strane a v prípade žalovaného by tak vrátenie ekonomicky náročného plnenia doplnkovej služby nebolo možné, a preto by sa musela zo strany žalobcu poskytnúť peňažná náhrada za plnenie doplnkovej služby poskytnutej žalobcovi. Žalobca však ani takúto podmienenosť plnenia v žalobe nevyjadril. Pokiaľ ide o uzavretie zmluvy o doplnkovej službe, táto bola so žalobcom individuálne dojednaná, bola uzatvorená platne a neobsahuje neprijateľné podmienky. Táto zmluva nebola podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru, čo potvrdzuje aj fakt, že nie všetci zákazníci sa ju rozhodli uzavrieť. Touto zmluvou sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobcovi nadštandardnú doplnkovú službu predovšetkým v pravidelnom preberaní peňažnej hotovosti na úhrady splátok v mieste trvalého pobytu žalobcu a žalobca sa zaviazal za túto službu poskytnúť mu odmenu a tieto hlavné zmluvné podmienky, teda doplnková služba ako hlavný predmet plnenia a celková odmena ako cenové dojednanie sú explicitne vylúčené zo súdneho prieskumu ich prijateľnosti v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Doplnková služba je orientovaná predovšetkým na zákazníkov, ktorí nemajú zriadený bežný účet v banke a jej uzavretím sa nemení záväzok žalobcu platiť splátky dlžnej sumy na bankový účet žalovaného, vznikol však nový záväzok pre žalovaného, aby sa fyzicky dostavil na miesto určené žalobcom, keď ho o to tento požiada a prevzal od neho hotovosť, a po jej prevzatí je žalovaný povinný za žalobcu splniť jeho záväzok podľa príslušnej zmluvy o úvere. Žalobca sa tak mohol dobrovoľne rozhodnúť, či potrebuje, aby za neho niekto realizoval úhrady alebo bude tieto realizovať sám. Celková odmena za túto službu bola určená dohodou strán, je primeraná a v súlade s dobrými mravmi, plne zodpovedá náročnosti toho, že okrem iného sa obchodný zástupca spravidla 60krát musí dostaviť do miesta určeného žalobcom, z čoho prirodzene vznikajú žalovanému značné náklady v súvislosti s cestovným, amortizáciou, stratou času a úhradami osobám, ktoré tieto služby zabezpečujú. V zmluve o doplnkovej službe je odmena vyjadrená jasne, zrozumiteľne a určite a nezahŕňa sa do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda ani nemá dopad na výpočet RPMN. Poukázal pri tom na legálne definície daných pojmov a tiež na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov. Pokiaľ sa jedná o samotné zmluvy o úvere, žalovaný tvrdil, že postupoval dôsledne podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, s odbornou starostlivosťou posúdil schopnosť spotrebiteľa úver splácať a splnil si svoje informačné povinnosti. Každá zmluva bola uzavretá platne v písomnej forme a mala všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, vrátane termínu konečnej splatnosti, úrokovej sadzby a výšky, počtu a termínov splátok. Zmluva neobsahovala ani žiadne neprijateľné podmienky, žalovaný voči žalobcovi nepoužil žiadne nekalé obchodné praktiky. K odplate za poskytnutie peňažných prostriedkov uviedol, že touto sú úroky a poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť, s výnimkou nepovinných doplnkových služieb, pričom medzi týmito zložkami odplaty právna úprava nerobí žiadny rozdiel, čo v konkrétnom prípade znamená, že náklady žalobcu tvorili vždy len úrok a administratívny poplatok/poplatok za garantovanú službu. Poukázal na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré neumožňuje skúmať prijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorou je cenové dojednanie, pokiaľ je toto vyjadrené určite, jasne a zrozumiteľne. Zákon síce rozlišuje hlavný predmet plnenia, ale nerozlišuje cenové plnenia na hlavné cenové plnenia a vedľajšie cenové plnenia, teda citovaný zákon vylučuje možnosť zaoberať sa neprijateľnosťou cenového dojednania ako takého, a keďže nerozlišuje medzi hlavnými a vedľajšími cenovými dojednaniami, vylučuje aj možnosť zaoberať sa neprijateľnosťou jednotlivých zložiek cenového dojednania, ktorými sú v konkrétnom prípade úrok a poplatok. Taktiež poukázal na čl. 4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/ EHS a relevantnú judikatúru, podľa ktorých taktiež dojednanie o poplatku za garantovanú službu a o výške úroku nepodlieha súdnemu prieskumu prijateľnosti, pretože vždy sa jedná len o jednu „časť“ ceny úveru. Pokiaľ ide o prípustnosť súdneho prieskumu, tento je možný iba v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, pričom pokiaľ ide o Zmluvu č. 1 v zmysle tohto ustanovenia účinného v čase jej uzavretia odplata bola v súlade s právnymi predpismi, a teda aj s dobrými mravmi a pri Zmluve č. 2 odplata neprevyšovala najvyššiu prípustnú odplatu. Zo zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že pri spotrebiteľských úveroch môžu cenu tvoriť nielen úrok, ale aj poplatky akéhokoľvek druhu a všetky uvedené položky vytvárajú celkové náklady spotrebiteľa, teda vytvárajú spolu jednu cenu, za ktorú je poskytovateľ úveru ochotný úver poskytnúť. V danom prípade odplatu tvoril len úrok a administratívny poplatok. Administratívny poplatok si pritom žalovaný účtoval za administráciu,

teda správu a riadenie úveru a ide o jediný poplatok účtovaný žalovaným. Od 10.06.2013 sa stanovil zákaz vyberať od spotrebiteľov poplatok za správu spotrebiteľského úveru, a teda je zrejmé, že ak zákonodarca administratívne poplatky osobitne zakazuje, boli tieto dovtedy povolené. Administratívny poplatok je vyjadrený v zmluve jasne, určite a zrozumiteľne. Rovnako tak je vymedzený aj úrok, a to fixnou úrokovou sadzbou zo sumy úveru, je porovnateľný s úrokmi, ktoré v rozhodnom čase poskytovali iné nebankové subjekty za daný druh spotrebiteľského úveru, resp. dokonca nižší ako priemer v danom segmente trhu. Žalovaný zdôraznil, že nekompenzuje nízky úrok vysokými poplatkami ako je bežnou praxou v bankovom sektore a navyše žalovaný podstupuje podstatne väčšie riziko ako banka poskytujúca spotrebiteľský úver, banka má zväčša splatenie úveru zabezpečené aspoň pohľadávkami z účtu zákazníka vedeného v danej banke, čo žalovaný nemá. Komerčné banky pritom poskytujú úvery aj za vyššie úrokové sadzby a napokon aj súdna prax považuje úroky vo výške 25 % ročne za primerané, a teda nemôžu byť v rozpore s dobrými mravmi ani úroky podľa zmlúv o úvere, ktoré v žiadnej z nich nepresiahli 23,80 % ročne. Žalovaný poprel tvrdenia žalobcu o nesprávne uvedenej RPMN, žalobca nijako nedokázal nesprávnosť výpočtu, žalobca si naviac zamieňa údaj úroková sadzba a RPMN. Výška RPMN sa vypočíta matematickým vzorcom podľa prílohy č. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a pri výpočte žalovaný vychádzal vždy priamo z údajov uvedených v príslušnej zmluve o úvere. Veličina RPMN nevyjadruje, že náklady s úverom boli napr. 70,38 % alebo 69,49 %, ale má abstraktnú výpovednú hodnotu z hľadiska toho, že zákazník vie posúdiť, či úver je pre neho výhodnejší alebo menej výhodný. Názor žalobcu ohľadne absencie termínu konečnej splatnosti úveru považoval žalovaný za bagateľný pre prehnaný formalizmus. Zákon o spotrebiteľských úveroch používa pojem termín a nie dátum, pričom tieto slová v slovenskom jazyku nie sú synonymami. Slovo termín vymedzuje čas, v ktorom treba niečo splniť a dátum konkrétny časový údaj v podobe deň, mesiac a roky. Poukázal pritom na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15 z 09.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti H. G., kde súdny dvor okrem iného objasnil čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48, ktorý sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Ohľadne absencie výšky, počtu a termínov splátok žalovaný uviedol, že takýto rozpis sa poskytuje iba v prípadoch definovaných v § 9 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch a nejde o náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale o formulovanie práva spotrebiteľa v priebehu doby trvania zmluvy na dobu určitú, bezplatne požadovať od veriteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky. V danom prípade bolo postačujúce, že v zmluve o úvere bol konkrétne definovaný počet splátok, výška každej splátky a splatnosť každej splátky, pričom úroky, ani istina nemali žiaden osobitný dátum splatnosti, ktorý by vyžadoval, aby bolo potrebné popri splatnosti jednotlivých splátok definovať samostatne splatnosť jednotlivých zložiek celkových nákladov žalobcu spojených s poskytnutým spotrebiteľským úverom. Poukázal na oficiálne stanovisko Slovenskej republiky k vyššie uvedenému rozsudku Súdneho dvora, podľa ktorého relevantné znenie uvedeného zákona nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Aj tu poukázal na už spomínaný rozsudok Súdneho dvora, podľa ktorého čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ smernice 2008/48 sa majú vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej úprave. Súdny dvor pripomína, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Na preukázanie svojich tvrdení predložil informácie o úrokových mierach úverov - nové obchody v období od 1/2009 do 1/2017, oznámenie č. 6/2013 Poštovej banky, a.s., odpoveď OTP Banky Slovensko, a.s. zo dňa 06.08.2012, maximálnu výšku odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru vypočítanú zo súhrnných údajov o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1. štvrťrok 2010, 2. štvrťrok 2008, 1. štvrťrok 2009, 2. štvrťrok 2009, 4. štvrťrok 2008, 3. štvrťrok 2009, 4. štvrťrok 2009, 3. štvrťrok 2008 a 1. štvrťrok 2008 podľa Nariadenia vlády Slovenskej republiky, ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru.

3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 07.04.2017 žiadal, aby mu súd tiež priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100,- eur. Ohľadne tvrdení žalovaného uviedol, že tento sa snaží podsúvať súdu účelový zužujúci výklad ustanovení právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. K naliehavému právnemu záujmu uviedol, že zotrváva na svojich tvrdeniach a poukázal na rozhodnutie R 17/1972, tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v časopise Zo súdnej praxe pod

č. 40/1996, podľa ktorého je jeho žaloba prípustná aj napriek tomu, že je možná, resp. prípustná iná žaloba. K samotným zmluvám o úvere uviedol, že i rozhodnutiami súdov dostupných na stránke Ministerstva spravodlivosti SR sú úvery žalovaného vyhlasované za bezúročné a bez poplatkov a za neplatné, nakoľko zmluvy boli vopred pripravené v neprospech spotrebiteľa, žalovaný použil predtlačenú formulárovú štandardizovanú zmluvu, spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah a bol nútený podpísať celý obsah zmlúv jedným podpisom tak ako aj ostatné dodatky. Spotrebiteľ nebol oboznámený so Všeobecnými obchodnými podmienkami, nečítal ich a nebol mu známy ich obsah, keďže zo strany žalovaného mu neboli poskytnuté k prečítaniu, naviac na nich absentuje jeho podpis. Žalobca podpísal zmluvy v dobrej viere, keďže nepoznal čo sú to neprijateľné podmienky a veril, že žalovaný koná čestne a v súlade so zákonom. Zmluvy sú pritom v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch a s Občianskym zákonníkom. V zmluvách absentujú náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, a to konkrétne v § 9 ods. 2 písm. j/, k/, m/, o/, p/ - výška, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, úrokovú sadzbu. V tejto súvislosti poukázal žalobca na viaceré rozhodnutia slovenských súdov. Ďalej poukázal na neprijateľné zmluvné podmienky a ich neplatnosť v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že je nepochybné, že text v zmluve a úverových zmluvných podmienkach tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy je voľným okom nečitateľný, veľkosť písma je minimálna a je reálne nenaplniteľné, aby sa priemerný spotrebiteľ dokázal čo i len oboznámiť s dotknutým textom, nieto mu ešte porozumieť a vyhodnotiť jeho dôsledky a už z tohto dôvodu sú zmluvné podmienky neprijateľné ako celok. Poukázal tiež na to, že v zmluve je uvedený poplatok za garantovanú službu v pevnej výške, ktorá tvorí viac ako 20 % z istiny poskytnutého úveru, pričom za poplatok mal nárok na nasledujúce služby: služba prevencie kumulácie neuhradených splátok prostredníctvom telefonického upozornenia a/alebo listového upozornenia na omeškanie, pričom telefonické alebo listové upozornenie na omeškanie pri aparáte, ktorým žalovaný disponuje nepredstavuje žiadny náklad, podporu prostredníctvom zákazníckej telefonickej linky a kontaktných centier na pobočkách žalovaného, hoci je celkom bežné, že každý veriteľ komunikuje so svojou zmluvnou stranou a poskytuje jej informácie a táto služba nie je žiadnou pridanou hodnotou, služba vyhotovenia duplikátov dokumentov v súvislosti so zmluvou v prípade ich straty alebo poškodenia, ktorú povinnosť má ale žalovaný v zmysle platnej právnej úpravy a podľa podmienok bežného obchodného styku, rovnako žalovaný poskytuje podklady bezodplatne alebo len za minimálnu odplatu, služba poskytnutia karty splátok ako pomôcky na vedenie záznamov o platbách, pričom ide v podstate o poskytnutie splátkového kalendára, ktorý je povinný veriteľ poskytnúť bezodplatne a ktorý tvorí podstatnú súčasť zmluvy. Žalovaný sa tiež za tento poplatok zaviazal na základe písomnej žiadosti zákazníka, ktorý je v omeškaní najmenej 4 týždne akceptovať splácanie tejto sumy v osobitných splátkach rozdelených najviac na obdobie 4 týždňov a zároveň si nebude uplatňovať vo vzťahu k tejto splatnej sume právo na odstúpenie od zmluvy alebo úroky z omeškania, žalovaný však nemohol už na začiatku právneho vzťahu predpokladať, že sa zákazník dostane do omeškania a ponúknuť mu spoplatnené ústupky, veriteľ sa tak vopred vzdal práva, ktoré ani nevzniklo a ani nie je zrejmé, či mu vznikne. Zmluva nepoukazuje na žiadny sadzobník poplatkov, a teda nie je zrejmá cena za jednotlivé služby, v zmluve je uvedený len jeden poplatok za všetky, pričom tento neslúži záujmom žalobcu, ale žalovanému, ktorý týmto neprimerane navyšuje cenu úveru. Žalobca ďalej tvrdil, že rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 nie je predmetom tohto konania a sú v ňom právne názory sudcu/sudcov, ktorým nie sú slovenské súdy povinné podriaďovať sa, keďže slovenské súdy musia rozhodovať podľa zákonov Slovenskej republiky, najmä podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý platí aj pre žalovaného. K bezdôvodnému obohateniu žalobca uviedol, že o tom, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil sa dozvedel v zime 2016 a následne podal na súd žalobu. Na preukázanie svojich tvrdení predložil žalobca nasledovné listinné dôkazy: Odpoveď Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 19.09.2016.

4. Žalovaný vo svojej duplike uviedol, že v celom rozsahu trvá na svojom vyjadrení a že rozhodovacia činnosť slovenských súdov aktuálne dáva za pravdu argumentácii žalovaného. Opätovne poukázal na to, že žalobcom navrhované určovacie výroky sú celkom zrejme nadbytočné a nepredstavujú žiadny účinný a správne zvolený procesný nástroj ochrany. Je všeobecne známe, že žalovať nemožno na určenie, keď možno žalovať na plnenie. Žalobca naviac prehliadol desiatky rozsudkov v obdobných veciach a podstatný je trend, ktorý sa po rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-42/15 ešte viac ustálil. Závery súdneho dvora sú jednoznačné a treba ich tak vykladať aj na vnútroštátnej úrovni, pretože je nevyhnutné vykladať vnútroštátnu právnu úpravu vždy v súlade s európskym právom (tzv. eurokonformný výklad), čo platí o to viac, keď je vnútroštátna a úniová norma v súlade ako je tomu v tomto prípade. Uvedené rozhodnutie je konečne spôsobilé definitívne ustáliť nejednotnú vnútroštátnu aplikačnú prax. Pokiaľ žalobca tvrdil,

že mu doplnková služba nebola riadne poskytovaná, o tomto žalovaný nemá vedomosť a musí toto tvrdenie poprieť, no aj napriek tomu je táto skutočnosť pre konanie absolútne nepodstatná, pretože žalobca sa nedomáha žiadne nároku z vadného plnenia, ale argumentuje neplatnosťou, pre posúdenie ktorej je rozhodujúci okamih uzavretia zmluvy a nie následného plnenia. Žalobca je naviac mimoriadne skúsený zákazník, spotrebiteľ s viac ako šesťročnou praxou a nemôže zrazu dnes tvrdiť, že mu produkty žalovaného nevyhovovali, nepoznal, nevedel a pod., keď sám opakovane sa k nim vracal, a to napriek mimoriadnej konkurencii na finančnom trhu poskytovateľov spotrebných úverov.

5. Na pojednávaní strany sporu zotrvali na svojich písomných vyjadreniach.

6. Súd vykonal dokazovanie prečítaním, resp. oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, ktoré na preukázanie svojich tvrdení predložili strany sporu ako i výsluchom žalobcu, a zistil nasledovný skutkový stav:

7. Strany sporu uzatvorili dňa 08.11.2011 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 475438416, v zmysle ktorej žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 300,- eur a ktorý sa žalobca zaviazal splatiť spolu s úrokom 23,57 % (43,19 eur) a administratívnym poplatkom 60,30 eur v 60 týždenných splátkach po 6,73 eur s tým, že posledná splátka je vo výške 6,42 eur. RPMN bola stanovená vo výške 70,38 %, priemerná hodnota RPMN 45,11 % a celková čiastka, ktorú bol žalobca povinný zaplatiť bola vo výške 403,49 eur. Úver bol poskytnutý na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru bol siedmy deň 60. týždňa po uzavretí zmluvy. Súčasťou boli Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere.

8. Strany sporu zároveň v uvedený deň 08.11.2011 uzatvorili Zmluvu o zabezpečení splátok úveru, v zmysle ktorej sa žalovaný zaviazal pravidelne poskytovať žalobcovi službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol poskytnutý žalobcovi na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 475438416. Žalobca sa zaviazal za túto službu zaplatiť žalovanému odmenu vo výške 154,50 eur, a to v 60 týždenných splátkach po 2,57 eur, resp. posledná splátka vo výške 2,87 eur.

9. Z karty splátok k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 475438416 bolo zistené, že žalobca celkovo uhradil žalovanému sumu 430,32 eur. Ďalej je z tohto listinného dôkazu, ako aj z tvrdenia žalobcu na pojednávaní preukázané, že žalobca prvú splátku zaplatil dňa 09.11.2011, poslednú dňa 30.04.2012.

10. Strany sporu uzatvorili dňa 16.03.2012 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 476266182, v zmysle ktorej žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 140,- eur a ktorý sa žalobca zaviazal splatiť spolu s úrokom 23,80 % (15,19 eur) a administratívnym poplatkom 20,02 eur v 60 týždenných splátkach po 3,90 eur s tým, že posledná splátka je vo výške 3,61 eur. RPMN bola stanovená vo výške 69,49 %, priemerná hodnota RPMN 41,82 % a celková čiastka, ktorú bol žalobca povinný zaplatiť bola vo výške 175,21 eur. Úver bol poskytnutý na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru bol siedmy deň 60. týždňa po uzavretí zmluvy. Súčasťou boli Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere.

11. Strany sporu zároveň v uvedený deň 16.03.2012 uzatvorili Zmluvu o zabezpečení splátok úveru, v zmysle ktorej sa žalovaný zaviazal pravidelne poskytovať žalobcovi službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol poskytnutý žalobcovi na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 476266182. Žalobca sa zaviazal za túto službu zaplatiť žalovanému odmenu vo výške 72,10 eur, a to v 60 týždenných splátkach po 1,60 eur, resp. posledná splátka vo výške 1,70 eur.

12. Z karty splátok k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 476266182 bolo zistené, že žalobca celkovo uhradil žalovanému sumu 194,66 eur. Ďalej je z tohto listinného dôkazu, ako aj z tvrdenia žalobcu na pojednávaní preukázané, že žalobca prvú splátku zaplatil dňa 16.03.2012, poslednú dňa 01.11.2012.

13. Strany sporu uzatvorili dňa 18.06.2012 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 477918073, v zmysle ktorej žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 300,- eur a ktorý sa žalobca zaviazal splatiť spolu s úrokom 22,3769 % (43,19 eur) a administratívnym poplatkom 60,30 eur v 60 týždenných splátkach po 6,73 eur s tým, že posledná splátka je vo výške 6,42 eur. RPMN bola stanovená vo výške

70,38 %, priemerná hodnota RPMN 46,52 % a celková čiastka, ktorú bol žalobca povinný zaplatiť bola vo výške 403,49 eur. Úver bol poskytnutý na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru bol siedmy deň 60. týždňa po uzavretí zmluvy. Súčasťou boli Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere.

14. Strany sporu zároveň v uvedený deň 18.06.2012 uzatvorili Zmluvu o zabezpečení splátok úveru, v zmysle ktorej sa žalovaný zaviazal pravidelne poskytovať žalobcovi službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol poskytnutý žalobcovi na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 477918073. Žalobca sa zaviazal za túto službu zaplatiť žalovanému odmenu vo výške 154,50 eur, a to v 60 týždenných splátkach po 2,57 eur, resp. posledná splátka vo výške 2,87 eur.

15. Z karty splátok k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 477918073 bolo zistené, že žalobca celkovo uhradil žalovanému sumu 557,67 eur. Ďalej je z tohto listinného dôkazu preukázané, že žalobca poslednú splátku zaplatil dňa 01.08.2013.

16. Podľa § 52 ods. 1-4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmlúv (ďalej len „OZ“) (1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. (2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. (3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. (4) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Podľa § 100 ods. 1 OZ, Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

18. Podľa § 107 ods. 1 OZ, Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

19. Podľa § 451 ods. 1, 2 OZ, Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

20. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

21. Podľa § 137 písm. c), d) CSP, Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o c), určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

22. Predmetom konania bolo viacero nárokov žalobcu. V súvislosti s určením, že úver je bezúročný a bez poplatkov súd najskôr skúmal naliehavý právny záujem na danom určení. Z ustálenej judikatúry všeobecne vyplýva, že žaloby na plnenie majú spravidla prednosť pred určovacími žalobami podľa § 137 písm. c) CSP. Je bez akýchkoľvek pochybností, že žaloba, ktorou sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia zo všetkých troch zmlúv, u ktorých sa domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, je žalobou o plnenie. V takom konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia súd predbežne skúma (s poukazom na argumenty žalobcu uvádzané v jeho písomných podaniach), či daný úver je bezúročný a bez poplatkov. Za danej situácie by sa právne postavenie žalobcu (ak by súd určil, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov) nezlepšilo. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam potom súd dospel k záveru, že žalobca na určení, že úvery zo zmlúv č. 475438416, 476266182 a č. 477918073

sú bezúročné a bez poplatkov, nemá naliehavý právny záujem. Z uvedeného dôvodu potom súd túto žalobu zamietol.

23. Súd zamietol i žalobu o určenie neplatnosti právnych úkonov - zmlúv o pôžičke. Zmluva je dvojstranný právny úkon. Právny úkon v zmysle právnej teórie možno charakterizovať ako právnu skutočnosť závislú od vôle konajúcej osoby. V zmysle platnej právnej úpravy - § 137 písm. d) - možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti (teda i o určení neplatnosti právneho úkonu), ak to vyplýva z osobitného predpisu (najmä z hmotného práva). Príkladmi, kde hmotné právo (osobitný predpis) pripúšťa žaloby na určenie právnej skutočnosti - neplatnosť právneho úkonu - je napr. § 77 Zákonníka práce, § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, § 131 Obchodného zákonníka a podobne. V súdenom prípade, nakoľko z osobitného predpisu nevyplýva možnosť domáhať sa určenia neplatnosti zmlúv o pôžičke, súd žalobu žalobcu zamietol bez toho, aby zo strany súdu došlo k vecnému prejednaniu sporu.

24. Ďalej sa žalobca domáhal i vydania bezdôvodného obohatenia celkovo vo výške 623,29 eur. Vzhľadom k tomu, že zo strany žalovaného bola vznesená námietka premlčania nároku z bezdôvodného obohatenia, súd sa s touto námietkou musel vysporiadať. Žalobca tvrdil, že čiastku 623,29 eur zaplatil žalovanému bez právneho dôvodu (podľa tvrdení žalobcu v jeho písomných podaniach sú zmluvy o pôžičke bezúročné a bez poplatkov a zároveň neplatné). Ako vyplynulo z dokazovania, žalobca poslednú splátku zo zmluvy o pôžičke č. 475438416 zaplatil 30.04.2012, zo zmluvy č. 477918073 zaplatil 01.08.2013 a zo zmluvy č. 476266182 zaplatil dňa 01.11.2012. Keďže subjektívna premlčacia doba pri bezdôvodnom obohatení je v zmysle § 107 ods. 1 2 roky počítaná odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, súd uzavrel, že daný nárok žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsiahlu judikatúru, v zmysle ktorej sa oprávnený o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvie v zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 vtedy, keď mal k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, pričom nie je rozhodujúce, že už predtým mal možnosť sa dozvedieť skutočnosti, na základe ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku bezdôvodného obohatenia a jeho výšku (rozhodnutie NS ČR sp. zn 30Cdo/2758/2006); pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je nutné vychádzať z preukázanej, skutočnej, nie predpokladanej vedomosti o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal - touto vedomosťou ustanovenie § 107 ods. 1 nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale len skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo/3433/2008). V konaní bolo jednoznačne preukázané nielen listinnými dôkazmi, ale aj samotným vyjadrením žalobcu na pojednávaní, že tento vedel, že splátky platí žalovanému, ako aj koľko platí, keďže bol to práve on, ktorý splátky platil. Pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby je teda irelevantné tvrdenie žalobcu, že niekedy v lete 2016 (vo vyjadrení zo dňa 07.04.2017 tvrdil v zime 2016) sa dozvedel, že ak zaplatil viac, ako si požičal, rozdiel by mu mal byť vrátený. Vychádzajúc teda z toho, že žaloba bola podaná dňa 20.02.2017 a z údajov na kartách splátok, keď poslednú splátku zo zmluvy č. 475438416 zaplatil 30.04.2012, zo zmluvy č. 477918073 zaplatil 01.08.2013 a zo zmluvy č. 476266182 zaplatil dňa 01.11.2012, žalobca podal žalobu po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Premlčacia doba v prípade poslednej splátky totiž uplynula dňa 30.04.2014 pri zmluve č. 475438416, dňa 01.08.2015 pri zmluve č. 477918073 a dňa 01.11.2014 pri zmluve č. 476266182. Z dôvodu vznesenej námietky premlčania potom súd žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol bez toho, aby vecne skúmal opodstatnenosť tohto nároku.

25. Nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný, neboli teda splnené podmienky podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z. z., súd žalobcovi nepriznal požadované primerané zadosťučinenie.

26. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca žiadal rozhodnúť o 4-och nárokoch, z ktorých boli všetky zamietnuté. Žalovaný bol teda v celom rozsahu úspešný, za čo mu prináleží náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, ktoré sa podáva na Okresnom súde Považská Bystrica v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 363 v podanom odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka , uvedenie spisovej značky , čo sa ním sleduje a podpis, §127 ods. 1,2 ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. a) až h) .

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 .

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 364 ).