Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19C-219-2015.pdf
PDF · 141.89 KB
Case nature
Area
Subarea
19C/219/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Danielou Baranovou v právnej veci žalobcu: W. Y., I.. XX.X.XXXX, G. Z. G. X, XXX XX B., zastúpeného ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Igor Šafranko, so sídlom ul. Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o vi n n ý vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 434 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 322 eur od 13.6.2015 a zo sumy 112 eur od 30.3.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti ohľadom úrokov z omeškania žalobu zamieta.
III. U r č u j e, že zmluvná podmienka v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 3.12.2012 č. zmluvy 806301074 uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach - bod 10 ) o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou je n e p r i j a t e ľ n á zmluvná podmienka.
IV. P r i z n á v a žalobcovi náhradu trov konania vo výške 95,8%.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 15.5.2015 domáhal voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 322 eur a určenia, že zmluvná podmienka v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 3.12.2012 č. zmluvy 806301074 uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach - bod 10) o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce náklady na vypratanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienkou a nahradenia trov konania, pričom svoju žalobu odôvodnil tým, že „ide o zmluvu o úvere č. 806301074 z 3.12.2012 vo výške 350 eur za poplatok 322 eur s tým, že celkovú čiastku vo výške 672 eur uhradí v 12 splátkach po 56 eur. Spolu teda mal vrátiť 672 eur, poplatok z predmetného úveru tak predstavoval 92 % ročne. Žalovaný keďže vedel, že žalobca je držiteľom živnostenského listu pripravil zmluvu na „IČO“. Prehlasuje, že predmetný úver použil pre osobnú spotrebu, nie na podnikanie, čo už vyplýva zo samotnej výšky poskytnutého úveru, ktorý je pomerne nízky. Žiada preto súd, aby mu poskytol ochranu, ktorá mu prináleží podľa noriem spotrebiteľského práva. Nie je totiž dôležité, či je držiteľom živnostenského listu, ale je dôležité, na aký účel sa úver poskytol. Potreboval úver na spotrebu a nie na podnikanie. To, že žalovaný má prax, že akonáhle ide o živnostníka, tak pripraví zmluvu pre dlžníka s obchodným menom, predstavuje nekalú obchodnú praktiku. Spotrebitelia, ktorí sú držiteľmi živnostenského oprávnenia sú diskriminovaní, pretože kvôli ich živnostenskému listu ich žalovaný zbavuje spotrebiteľskej právnej ochrany. Poukázal v tejto súvisloti na
rozhodnutie ÚS ČR zo dňa 10.1.2012, č.k. I ÚS 1930/2001 zo dňa 10.1.2012: „Nesprávna interpretácia spotrebiteľskej zmluvy - porušenie práva na spravodlivý proces. Porušenie práva na spravodlivý proces predstavuje taká interpretácia ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a to vo vzťahoch podriadených režimu Obchodného zákonníka, ktorá vedie k odmietnutiu ich aplikácie na vzťahy, v ktorých vystupuje fyzická osoba, ktorá má podnikateľské oprávnenie, avšak v týchto vzťahoch sa ako podnikateľ nespráva. Nie je totiž dôležité, či je žalobkyňa držiteľskou živnostenského listu, ale dôležité je, na aký účet sa úver poskytol. Žalobkyňa potrebovala úver na spotrebu a nie na podnikanie. To, že žalovaný má prax, že ako náhle ide o živnostníka, tak musí sa vyznačiť účel úveru na „podnikanie“, predstavuje nekalú obchodnú praktiku.“ Dal súdu do pozornosti rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie, sp.zn. SK/0755/99/2012 a SK/0756/99/2012 z 27.5.2013, ktorý udelil spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. pokutu vo výške 30.000 eur, pretože „v prípade predmetnej zmluvy nedošlo k takémuto vyhodnoteniu a úver poskytnutý spotrebiteľke bol bez ďalšieho subsumovaný pod úpravu Obchodného zákonníka, čím bolo zhoršené postavenie spotrebiteľov vo vzťahu k zvýšenej právnej ochrane zabezpečenej právnym režimom zákona o spotrebiteľských úveroch, predovšetkým vo vzťahu k informáciám, s ktorými je povinný veriteľ oboznámiť spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy, vo vzťahu k náležitostiam, k výške zákonom regulovanej odplaty a v neposlednom rade k neuvedeniu základného porovnávacieho údaju ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN). Uvedeným konaním došlo k naplneniu znakov nekalej obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 2 písm. a), b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, čím došlo k porušeniu § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.“ Na realizáciu nekalej obchodnej praktiky zo strany účastníka konania reagovala aj rozhodovacia prax súdov, ktorá vyhodnotila takéto inštruovanie účastníka konania ako protiprávne. V uznesení Krajského súdu Prešov z 26.5.2011, sp.zn. 6Co/84/2011 sa uvádza, že „konanie, ktorým sa presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov, s cieľom dosiahnuť, aby sa ako účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, teda aby sa vyznačoval ako účel úveru, účel, ktorý nie je pravdivý, je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 ES z 11.5.2005 o nekalých obchodných praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu, pretože takéto konanie možno zaradiť pod nekalú praktiku a zároveň môže napĺňať atribúty agresívnej obchodnej praktiky a zároveň môže napĺňať atribúty agresívnej obchodnej praktiky, čo znamená, že ak sa podstatne zhoršuje sloboda výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa, každá nekalá praktika sa považuje za neprijateľnú voči spotrebiteľov.“ Európska Komisia v liste adresovanom Slovenskej republike, Výzva - Porušenie č. 2012/4165 uvádza: „Napríklad v zmluvách, ktoré používala spoločnosť POHOTOVOSŤ, bola uvedená vopred formulovaná zmluvná podmienka, že účelom zmluvy je „výkon podnikania“, „výkon povolania“ alebo „výkon zamestnania“ hoci sa úver poskytoval spotrebiteľovi. Nie je vždy jasné, prečo sa v zmluve uvádza údajný účel v podobe výkonu podnikania, povolania či zamestnania a prečo ho spotrebitelia akceptujú a potvrdzujú ho svojím podpisom. Pokiaľ sa sťažovatelia k tejto skutočnosti vyjadrili, uvádzali, že takéto účely boli v zmluve uvádzané z iniciatívy poskytovateľa úveru. Sťažovatelia niekedy spresnili informácie a uviedli, že zástupca poskytovateľa úveru uviedol, že spotrebiteľ peniaze nedostane, pokiaľ nebude súhlasiť s uvedením iného ako spotrebiteľského účelu v zmluve. V niektorých prípadoch bol tento účel dokonca dopísaný poskytovateľom úveru po podpísaní zmluvy.“ Z pohľadu žalobcu ide o absolútne neprijateľné správanie spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., ktorá napriek sankciám za úmyselné znevýhodnenie svojich zákazníkov, naďalej zastáva pozíciu, že úverová zmluva bola uzatvorená medzi dvoma rovnocennými účastníkmi. Poplatok vo výške 322 eur je z 2/3 tvorený nákladmi na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy. Žalovaný neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok a preto je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľný. Naviac je neurčitý predmet administratívneho poplatku. Zo zmluvy nie je možné zistiť, o aké administratívne plnenie sa jedná. Neurčitosť vedľajšieho plnenia spojeného s údajnou administratívou má dopad na platnosť administratívneho poplatku. K zmluvnej podmienke, ktorá podľa jeho názoru neposkytuje dlžníkovi skutočné plnenie zo strany veriteľa, sa SD EÚ vyjadril rozsudkom, sp.zn. C-143/13 z 26.2.2015. Hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva v tom, že si Pohotovosť nárokuje poplatok za úkony, ktoré nie sú ich zákazníkom vopred známe, ani len svojim okruhom, kedy výška tohto poplatku prevyšuje sumu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť ako úrok a navyše je neprijateľné, aby poplatok za „niečo ako technickú podporu“ závisel na výške poskytnutého úveru. Pohotovosť vôbec nevysvetľuje, prečo žiada vyšší poplatok od zákazníka, ktorý si požičiava vyššiu sumu, ako do toho, ktorému požičiava menej. Čo sa týka predmetného poplatku poukazuje na rozsudok OS Prešov sp. zn. 11C/42/2012 z 13.9.2013, ktorý rozhodol o tom, že zmluvná podmienka v úverovej zmluve o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú
2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom KS Prešov sp. zn. 5Co/219/2013 z 21.8.2014. Stotožňuje sa s výkladom § 53a Občianskeho zákonníka tak, ako ho vyjadril Krajský súd Banská Bystrica svojim rozsudkom sp. zn. 14C/321/2012 z 10.9.2013: „Ustanovením § 53a OZ sa do právneho poriadku zavádza i keď nepriamo precedentný charakter súdneho rozhodnutia v spotrebiteľským veciach, pretože sa ním rozširuje pôsobnosť súdneho rozhodnutia v konkrétnej veci na všetky zmluvné vzťahy, v ktorých dodávateľ použil tú istú alebo obdobnú zmluvnú podmienku. Z ustanovenia § 53a OZ vyplýva pre dodávateľa povinnosť zdržať sa používania zmluvnej podmienky, ktorú súd v akomkoľvek súdnom konaní označil za neprijateľnú alebo neprijateľnosť zmluvnej podmienky vyplýva zo samotného rozhodnutia“. Pojem neprijateľná podmienka vychádza z predpokladu, že ide o zmluvnú podmienku, ktorá napriek požiadavke dobrej viery spôsobuje materiálnu disproporciu ku škode spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS). Túto skutočnosť je súd povinný preveriť z úradnej moci (§ 153 ods. 3 OSP, rozsudok SD EÚ C-240/98 až C-244/98), teda v tomto prípade sa nedá uvažovať o výsostnom práve spotrebiteľa, ktorý by nebol viazaný neprijateľnou podmienkou len za stavu, kedy by sa výslovne určenia jej neplatnosti domáhal (§ 3 ods. 5 veta prvá zák. č. 250/2007 Z.z.). Neprijateľná podmienka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a to samozrejme bez ohľadu na iniciatívu spotrebiteľa. Naliehavý právny záujem daný zákonom sa nepreukazuje. Boli porušené jeho spotrebiteľské práva, pretože žalovaný neuviedol údaj o výške úroku, RPMN, priemernej RPMN v zmluve podľa § 9 ods. 2 písm. i/, j/, y/ Zákona č. 129/2010 Z.z., spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona.
2. Bezdôvodné obohatenie žaluje vo výške rozdielu medzi jeho platbami t.j. 672 a výškou úveru 350 eur, teda 322 eur.
3. Podaním doručeným súdu dňa 3.3.2017 rozšíril žalobu o sumu 112 eur s prísl. a navrhol, aby súd pripustil zmenu prvého petitu žaloby tak, že tento znie: Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 434 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 434 eur od 2.dňa po doručení žaloby žalovanému do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku“ a to z dôvodu, že na predmetnú zmluvu bol poskytnutý úver vo výške 350 eur a splatená dlžná suma 784 eur, čo vyplýva z výpisu z klientskej zóny, ktorý po podaní žaloby mu žalovaný poskytol.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení vzniesol námietku nedostatku miestnej príslušnosti konajúceho súdu, lebo je presvedčený, že sa nejedná o prípad, ktorý by zakladal osobitnú miestnu príslušnosť súdu a takisto na daný prípad nemožno vzťahovať ani ustanovenie príslušnosti danej na výber. Žalovaný ďalej namietal, že žalobcovi nemožno priznať postavenie spotrebiteľa, a preto poukazuje na nesprávnosť adresovania predmetnej žaloby. Žalobca sa danou žalobou obrátil na síce vecne príslušný, nie však miestne príslušný všeobecný súd, a teda nedošlo k splneniu podmienok, za ktorých môže súd konať. V danom prípade je potrebné miestnu príslušnosť súdu posudzovať v zmysle § 84 OSP a to tak, že na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje. Žalovaným je právnická osoba, a preto v zmysle ustanovenia § 85 ods. 2 je na prejednanie veci miestne príslušný súd v obvode ktorého má právnická osoba svoje sídlo, t. j. Okresný súd Bratislava. V danom prípade je nesporné, že žalobca mylne zaradil uzatvorenú zmluvu pod klasifikáciu spotrebiteľských zmlúv. Zmluva o úvere č. 806301074 zo dňa 03.12.2012 má charakter Zmluvy o úvere uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka. Zmluva bola uzatvorená medzi dvomi podnikateľskými subjektmi, a preto sa výlučne riadi Obchodným zákonníkom a žalobca sa nemôže domáhať spotrebiteľskej ochrany. Zmluvu uzatvoril ako fyzická osoba - podnikateľ, kde na prednej strane uviedol ICO 43 715 770, čo nasvedčuje tomu, že nešlo o spotrebiteľa. Pokiaľ žalobca uvádza, že veriteľ vopred pripravil zmluvu na ICO, žalovaný má k dispozícii niekoľko typov zmlúv. Dlžník mal možnosť odmietnuť podpísať zmluvu o úvere, prípadne si vyžiadať zmluvný typ, ktorý sa poskytuje spotrebiteľský úver, o čo pravdepodobne nežiadal a naopak predmetnú zmluvu podpísal bez výhrad a akýchkoľvek námietok. Žalovaný má povinnosť preukázať, na aký účel bol úver poskytnutý, a to jasne zo zmluvy vyplýva. Nie je jeho dôkazným bremenom preukazovať na čo v skutočnosti boli financie použité. Spotrebitelia uzatvárajú zmluvné typy zmlúv o spotrebiteľskom úvere, a preto argument, že každému žiadateľovi o úver, ktorý je držiteľom živnostenského oprávnenia, sú predkladané takéto zmluvy je nepravdivé o čom svedčí niekoľko tisíc podpísaných zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Žalobca nijako nepreukázal, že ak by si vyžiadal iný zmluvný typ, nebol by mu poskytnutý, rovnako
ako nepreukázal, že tento zmluvný typ mu nevyhovuje. Z toho hľadiska nie je možné sa domáhať neprijateľných podmienok či vydávanie bezdôvodného obohatenia. V prípade postavenia žalovaného treba akcentovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Argumentácia žalovaného v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentár. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 468 - 469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu; per analogiam zamestnancom), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o.i. v Eliáš, K. a koľ: Občanský zákoník. Velký akademický komentár. 1. svazek. § 1 - 487. Praha, Linde 2008, s. 324; Selucká, M. Ochrana spotŕebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck 2008, s. 54). Žalovaný žalobcu riadne oboznámil so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, pričom žalobca pri podpise zmluvy o úvere prehlásil, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdil prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, t. j. sú vytlačené na zadnej strane každého rovnopisu zmluvy o úvere. Žalobcom predložená zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Nakoľko vzájomný právny vzťah účastníkov konania je obchodnoprávny, uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Pokiaľ žalobca napáda poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov za náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, nakoľko nie je spotrebiteľom, je zrejmé, že sa nemôže dovolávať spotrebiteľskej ochrany a jeho argumentáciu je potrebné už len z tohto dôvodu odmietnuť. K uvedenému je potrebné poukázať na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentár. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 67-68; pričom treba zdôrazniť, že ide o najuznávanejší komentár v ČR, ktorého autormi sú sudcovia NS ČR). Ak teda žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalovaný). Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Naproti tomu si žalovaný dovolí poukázať na aplikovateľné rozhodnutie Spolkového súdneho dvora ako inštančne najvyššie postaveného súdu v sústave všeobecných súdov NSR (ktorý je inštančne nadriadeným súdom aj pre Vrchný krajinský súd v Karlsiuhe). ktoré je aktuálnejšie. V predmetnom rozhodnutí Spolkový súdny dvor (Bundesgerichtshof) výslovne judikoval, že poplatok za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení je prípustný (rozhodnutie je dostupné na http://www.dnoti.de/DOC/2Q12/l lzr3 10.pdf <http://www.dnoti.de/DOC/2Q12/l_lzr3_10.pdf>, sp. zn. XI ZR 3/10 zo dňa 07.12.2012). Vo vzťahu k uvádzaniu RPMN žalovaný uvádza, že vzhľadom na absenciu statusu žalobcu ako spotrebiteľa v tomto prípade nemožno hovoriť o spotrebiteľských zmluvách, a nie je teda ani daná povinnosť uvádzať RPMN v zmluve. Žalovaný je toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva
o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný razantne odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu.
5. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedkyne Zuzany Raďákovej, oboznámením listinných dôkazov a to: zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, oznámením o splatení úveru, rozsudkom Súdneho dvora z 26.2.2015, rozsudkom Okresného súdu Prešov vo veci 11C/42 a zistil tento skutkový stav:
6. Žalobca je fyzická osoba. Podľa výpisu zo Živnostenského registra Okresného úradu Prešov je vedený pod č. 750-30091 od 1.9.2007 v predmetoch podnikania okrem iného aj demolácie a zemné práce, prípravné práce pre stavbu., od 2.1.2017 do 2.1.202 má činnosť pozastavenú.
7. Žalovaný je vedený v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I v oddieli Sro, vo vložke č. 23636/B s dňom zápisu 14.3.2011 v predmete činnosti o.i. aj poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov.
8. Na formulárovom tlačive žalovaného bola uzavretá dňa 3.12.2012 zmluva o úvere medzi dlžníkom - žalobcom, ktorého identifikačné údaje sú uvedené jeho obchodným menom, IČOm, miestom podnikania s tým, že žalovaný ako veriteľ je oprávnený poskytnúť dlžníkovi, teda žalobcovi úver v sume 350 eur a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 322 eur, teda celkovo zaplatiť čiastku 672 eur v 12 mesačných splátkach po 56 eur počnúc dňom 12.1.2013 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úverov. Dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania.
9. Listom zo dňa 14.1.2015 oznámil žalovaný žalobcovi, že úver, ktorý čerpal na základe zmluvy o úvere č. 806301074 zo dňa 3.12.2012 bol v plnej výške uhradený dňa 12.1.2015.
10. Podľa potvrdení o finančných prostriedkoch na formulárových tlačivách žalovaného uhradil žalobca na túto zmluvu 29.10.2013 sumu 56 eur, dňa 12.1.2015 sumu 460 eur a dňa 8.9.2014 sumu 376 eur.
11. Žalobca pri výsluchu uviedol, že „je živnostníkom v predmete činnosti stavebné práce. V podstate je murár, predáva len svoju vlastnú pracovnú silu. Pokiaľ pracuje ako živnostník, tak väčšinou pri zatepľovaní budov. Nedisponuje žiadnymi pracovnými pomôckami, ani nástrojmi, v podstate ako živnostník má len svoju pracovnú silu. Pani Raďáková, zástupkyňa žalovaného, je jeho suseda, poznala ho a niekedy pred rokom 2012 zobral úver od žalovaného vo výške 2.000 eur, pretože potrebovali na domácnosť túto sumu. Ona vedela o tom, že je živnostník. Keď teda chcel zobrať 2.000 eur na domácnosť, pýtala od neho potvrdenie ohľadom živnostenského listu, občiansky preukaz a vypísala túto zmluvu o úvere. Sumu 2.000 eur nebral na podnikanie, ale vyložene na domácnosť. V podstate mal túto sumu splatiť do roka, avšak sa mu nedarilo, a tak ho v decembri 2012 pani Raďáková vyzvala, že je tam ešte na tomto zmluvnom úvere dlh 350 eur. Táto suma, ten dlh sa mal zaplatiť z tohto úveru, ohľadom ktorého sa uzavrela zmluva 3.12.2012. V podstate tá suma 350 eur išla celá na ten zostávajúci dlh. Tento úver rovnako mal platiť v splátkach a zaplatil nejaké splátky vo výške 56 eur a potom zostatok 12.11.2015 vo výške 466 eur. Pani Raďáková sa ho nepýtala, na aký účel má byť úver poskytnutý. Bola to pani Raďáková, ktorá navrhla tento 350 eurový úver“.
12. Svedkyňa Zuzana Raďáková pri výsluchu uviedla, že „pracovala 6 rokov ako obchodník v POHOTOVOSTI. S týmto klientom sa poznala, lebo býva neďaleko. K uzatvoreniu zmluvy dochádza tak, že klient zavolá, že má záujem o uzatvorenie zmluvy a dohodnú stretnutie, vypíše žiadosť, doklady a posiela ich na regionálnu agentúru a tam ich schvaľujú. Pošlú jej SMS alebo elektronicky, že je to schválené. Klient tento úver musel brať na podnikanie, ak je tam uvedené IČO, musel predložiť živnostenský a všetko. Nepamätá si to už. Bežný postup je taký, že musel v žiadosti uviesť, že chcel úver na podnikanie. Keď je živnostník, tak na účel podnikania. Rozprávala sa s ním, že na aký účel to
potrebuje. Povedal, že na podnikanie, konkrétne si nepamätá, ale ak bolo určené, že na podnikanie, tak to musel povedať. Toto je zmluva na podnikanie, môže si to dať aj do nákladov aj úrok. Ak je niekto podnikateľom a chce úver na bežné spotrebu, tak uzatvárajú spotrebiteľskú zmluvu. Má za to, že žalobca požiadal úver na podnikanie, preto mu aj bol poskytnutý úver na podnikanie. Uzatvárali viacero zmlúv, aj predchádzajúcu zmluvu. Pri predchádzajúcej predložil živnostenský list.“ Žalobca na jej výpoveď reagoval nesúhlasne s tým, že „ani sa s ňou nerozprával, že na podnikanie. Dal jej svoje doklady, čo mal a potreboval peniaze pre svoju potrebu.“
13. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:
14. Predmetom konania sú nároky žalobcu, ktoré je potrebné posúdiť podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka najmä upravujúcich práva a povinnosti zo spotrebiteľských zmlúv a neprijateľné zmluvné podmienky.
15. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
16. Podľa ustálenej praxe súdov / napr. nález Ústavného súdu ČR zo 7.mája 2009, sp.zn. I. ÚS 523/2007, uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011 č.k. IV.ÚS 55/2011-19, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.apríla 2012, sp.zn. 5Cdo 26/2011/ dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Je pravidlom, že súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť posudzovaný vždy, bez ohľadu na to, či bol prípadne výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi zmluvy, pričom v spotrebiteľskej zmluve vždy je spotrebiteľ považovaný za slabšiu stranu. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.
17. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
18. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
19. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
20. Podľa § 54 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka, ktoré umožňuje dodávateľovi jednostanne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, možno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
21. Podľa § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
22. Súd v zmysle vznesených námietok sa musel predovšetkým vyporiadať s námietkou, že žalobca nemá status spotrebiteľa, a že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu a to s poukazom na ustanovenie § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľ je osoba, ktorá po uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
23. Súd z výsluchu žalobcu podrobne zisťoval vzhľadom na túto vznesenú námietku, či a za akých okolností došlo k uzavretiu tejto zmluvy. Tvrdenie žalobcu o tom, že nemal dôvod uzatvárať zmluvu ako podnikateľ, keďže ako podnikateľ nepotreboval finančné prostriedky na zaobstarávanie potrieb súvisiacich s podnikaním, keďže podstata jeho podnikania spočíva len v poskytovaní jeho pracovnej sily ako stavebného robotníka, súd prijal a vymyká sa logickému uvažovaniu, aby finančné prostriedky potreboval pre seba ako pre podnikateľa, pretože ako vysvetlil, nemal na čo použiť tieto finančné prostriedky kvázi určené na podnikanie. Pokiaľ svedkyňa, ktorá s ním uzatvárala zmluvu, uzatvárala s ním zmluvu ako s podnikateľom s tým, že keby jej nebol vyslovene povedal, že žiada finančné prostriedky na podnikanie, tak by bola použila iný formulár a to spotrebiteľský, toto tvrdenie sa súdu nejaví ako dostatočne presvedčivé a samotná svedkyňa uviedla, že so žalobcom jednala a uviedla mu, že v prípade ak zmluva bude s ním uzavretá pre účely podnikania, môže si náklady vynaložené na túto zmluvu dať do daňových nákladov. Toto je okolnosť a skutočnosť, ktorá odporuje tomu, aby samotný žalobca mienil a chcel uzavrieť zmluvu ako podnikateľ, pretože nemal na aké vlastné podnikateľské účely túto sumu prijať. Pokiaľ túto sumu prijímal na zaplatenie skoršieho úveru, ktorý mal, resp. na krytie nedostatkov finančných prostriedkov z dôvodu, že ako podnikateľ - stavebný robotník nezarobil toľko, aby mohol pokryť náklady svojej domácnosti a svojej spotreby, toto mu nemôže byť na ťarchu toho, akým spôsobom zmluva s ním mala byť uzatváraná. Z tohto dôvodu teda súd poskytol ochranu zmluve uzavretej medzi účastníkmi ako spotrebiteľskej zmluve a v tomto ohľade poukazuje aj na nedôvodnosť vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti, pretože v danom prípade bola uzavretá zmluva spotrebiteľská, jedná sa o spotrebiteľský spor a bola daná v zmysle ustanovenia § 87 písm. f) O.s.p miestna príslušnosť daná na výber, keďže popri všeobecnom súde odporcu bol na konanie príslušný aj súd v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. K vznesenej námietke dôvodnosti poplatku za poskytnutie úverov žalovaný zopakoval námietky vo vzťahu k tomu, že keďže nie je spotrebiteľ, nemôže sa dovolávať spotrebiteľskej ochrany a je potrebné už len z toho dôvodu odmietnuť tento jeho argument.
24. Súd v tomto smere poukazuje na ustálenú prax súdov, napr. vyslovenú v rozhodnutiach Okresného súdu Prešov 11C/23/2016, ktorý rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.3.2017 č.k. 11C/23/2016-69, pričom súd taktiež zastáva názor, že sporný poplatok nie je vylúčený zo súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože nepredstavuje hlavný predmet plnenia. Za hlavný predmet plnenia v zmysle európskej judikatúry sa považujú podmienky, ktoré upravujú základné plnenia zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú (napr. rozsudok Caja de Ahorrosy Monte de Piedad de Madrid, EÚ:C:2010:309, bod 34).
25. Administratívny poplatok dohodnutý v úverovej zmluve rozhodne nie je základným plnením zmluvy, a preto nepredstavuje jej hlavný predmet plnenia.
26. Druhý prípad vylúčenia súdnej kontroly je nie samotná cena, ale primeranosť ceny na jednej strane a tovaru a služieb na druhej strane ako protiplnenie (napr. rozsudok C-26/13 zo dňa 30.4.2014 vo veci Arpád Kásler, Hajnalka Káslerné Rábai proti OTP Jelzálogbank Zrt, bod 54).
27. Podmienky, týkajúce sa protihodnoty, ktorú dlhuje spotrebiteľ veriteľovi alebo ktorá má vplyv na skutočnú cenu, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť veriteľovi, teda v zásade nepatria do tejto druhej kategórie podmienok vylučujúcich súdnu kontrolu, s výnimkou otázky, či je výška protihodnoty alebo cena, ktorá je dohodnutá v zmluve primeraná službe veriteľa (rozsudok C-143/13 z 26.2.2015 vo veci Bogdan Matei, Iona Ofelia Matei proti SC Volksbank Romania SA bod 55, 56).
28. Súd v danom prípade neskúmal sporný administratívny poplatok z pohľadu primeranosti jeho výšky, ale skúmal jeho charakter v intenciách posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, teda či spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zo zmluvy ani z VOP pritom nevyplýva, za čo vlastne sa tento poplatok platí, preto absentuje požiadavka jeho určitosti. Spotrebiteľ tak platí za niečo, čo po materiálnej stránke mu nie je dodané. Pri spotrebiteľských úveroch je pritom nevyhnutné, aby dohodnutými poplatkami sa platilo za skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U 192/2010 zo dňa 3.5.2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné: „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok
za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene... Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, ktorými banka odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru Vrchný krajinský súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom dôsledku predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok bez toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala skutočné protiplnenie“. Súd dodáva, že tento záver si osvojil aj Krajský súd v Prešove napr. v rozsudku sp. zn. 18Co 109/2011.
29. Napokon možno poukázať aj na aktuálnu právnu úpravu Občianskeho zákonníka v znení jeho novely účinnej od 13.6.2014, a to novelou č. 102/2014 Z. z.
30. Vyššie citovanou novelou totiž bol § 53 ods. 4 doplnený o ďalšie neprijateľné zmluvné podmienky a konkrétne pod písm. t/ bola uvedená zmluvná podmienka, ktorá požaduje od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa.
31. Podľa prechodného ustanovenia v tejto úprave § 879p ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s/ a t/, § 53 ods. 7 a § 614a sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13.6.2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12.6.2014, ak nie je ustanovené inak.
32. Súdu je z jeho činnosti známe, že v úverových zmluvách žalovaného sa výška administratívneho poplatku odvíja od výšky úveru. Napríklad zo spisu 11C/16/2015 súd zistil, že pri úvere 863,04 Eur poplatok bol 630,68 Eur, pri úvere 2000 Eur poplatok činil 1732 Eur (spis 11C/261/2015) a pri úvere 800 Eur bol poplatok 240 Eur (spis 11C/42/2012). V tomto spore pri úvere 350 Eur činil poplatok 230,66 Eur. Poplatok, ktorý má pokryť náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere však nemôže byť ovplyvnený výškou úveru a to vedie k záveru o tom, že žalovaný týmto pomerne sofistikovaným spôsobom sa snažil opticky vyvolať dojem nižšej úrokovej sadzby, aj keď v skutočnosti administratívny poplatok odvíjajúci sa od výšky úveru vo svojej podstate predstavuje úrok. Poplatok 230,66 Eur predstavuje 66% z úveru. Splatnosť úveru pritom bola dohodnutá o niečo menej ako jeden rok, to znamená, že v skutočnosti úroková sadzba by predstavovala takmer 99 % p.a., čo by takmer 9 - násobne prevýšilo priemernú úrokovú sadzbu obdobných úverov v bankách, keďže podľa internetovej stránky NBS v marci 2011 pri spotrebiteľskom úvere do 1 roka činila priemerná úroková sadzba 13,28 % p.a. Išlo by nepochybne o dohodu o úrokoch v rozpore s dobrými mravmi, čo by spôsobovalo jej neplatnosť zo zákona s poukazom na § 39 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zrejme to bolo motívom pre žalovaného vyhnúť sa takémuto posúdeniu cez stanovenie administratívneho poplatku.
33. Spotrebiteľ by teda mal platiť administratívny poplatok za dodané skutočné plnenie, musí byť preto predmet administratívneho poplatku určitý a musí byť v primeranej výške. Ak tieto atribúty nie sú splnené, spôsobuje to značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nejedná sa totiž o prípad vylúčenia súdnej kontroly v zmysle § 53 ods. 1 vety druhej, keďže administratívny poplatok nepredstavuje hlavný predmet plnenia úverovej zmluvy (hlavný predmet je poskytnutie úveru za úrok ako to vyplýva z § 497 Obchodného zákonníka), navyše nebol individuálne dojednaný (jeho výšku stanovil žalovaný bez možnosti ovplyvnenia žalobkyňou).
34. Pre posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo potrebné vyhodnotiť úverovú zmluvu podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
35. Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
36. Podľa § 2 písm. d/ citovaného zákona zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
37. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v § 9 ods. 2 citovaného zákona. Medzi nimi pod písm. f/ je uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pod písm. i/ úroková sadzba spotrebiteľského úveru, pod písm. j/ ročná percentuálna miera nákladov, pod písm. y/ priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platná ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere zverejnená podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok.
38. Ani jedna z týchto vyššie uvedených náležitostí v zmluve uvedená nebola, preto s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
39. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20150930>/, <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20150930>/ a y/ a § 10 ods. 1.
40. Už len pre úplnosť súd uvádza, že pod konečnou splatnosťou úveru nemožno považovať počet mesačných splátok, pretože táto náležitosť je uvedená pod písm. k/, kde sa uvádza aj počet splátok. Konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo (napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline 5Co/286/2014 zo dňa 27.5.2014).
41. Vyššie uvedené závery teda znamenajú, že žalobca by mal žalovanému vrátiť len sumu poskytnutého úveru t.j. 350 Eur a keďže doposiaľ zaplatil 784, žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 434 Eur.
42. Podľa § 451 ods. 1 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
43. Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
44. Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
45. V danom prípade bezdôvodné obohatenie je plnením bez právneho dôvodu.
46. Keďže v danom prípade bezdôvodné obohatenie je plnením bez právneho dôvodu, ale nebola vznesená námietka premlčania, súd nemal prečo zaoberať sa touto námietkou, a preto priznal bezdôvodné obohatenie vo výške požadovanej žalobcom v rozšírení žalobného návrhu.
47. Súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z. a to výške 5% ročne, avšak z pôvodnej sumy od druhého dňa po doručení žaloby t.j. o 13.6.2015 ale zo sumy, o ktorú bola žaloba rozšírená od nasledujúceho dňa po doručení rozšírenia žaloby t.j. od 29.3.2017a v prevyšujúcej časti tento nárok zamietol.
48. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovení §§ 255 a 262 CSP., podľa ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Ak súd rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.
49. O nároku na náhradu trov konania súd teda rozhodol podľa týchto ustanovení tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 95,8% na tom podklade, že žalobca mal úspech ku dňu rozhodnutia v časti 434 eur plus úroky z omeškania celkom 467,51 eura oproti pôvodne uplatnenej sume 434 eura plus úroky z omeškania 43,58 celkom sume 477,58 eura a tak mal úspech v časti 97,9% a neúspech v časti 2,1% a po odrátaní tejto čiastky súd dospel k pomeru percentuálneho nároku žalobcu na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresný súd Prešov. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. (§ 365 CSP).