Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_18C-53-2016.pdf
PDF · 148.26 KB
Case nature
Area
Subarea
18C/53/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava 1 v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Hlistovou v právnej veci žalobcu: Z..R.. B. Ď., K. XX, XXX XX Bratislava, zastúpený : JUDr. Vladimír Grznár, advokát, Pri Starej prachárni 130/13, 831 04 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom takto
rozhodol:
Súd žalobu zamieta.
Súd priznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na tunajší súd dňa 02.05.2016 sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 2.000 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Ústavného súdu Slovenskej republiky a náhrady vo výške 5.000 Eur titulom nemajetkovej ujmy ako i úroku z omeškania vo výške 5,15% p.a. zo sumy 7.000 Eur.
Žalobca oprávnenosť svojho nároku odôvodnil tým, že podal dňa 17. 9. 2012 na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť (Ústavnému súdu SR bol originál sťažnosti doručený dňa 21.09.2012) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v ČI 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2S/72/2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj jeho uznesením sp. zn. 6 Sži/6/2011 z 20. júna 2012.
Keďže žalobca nebol v konaní pred Ústavným súdom SR zastúpený advokátom a k sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, podanie žalobcu nespĺňalo náležitosti predpísané zákonom č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o ústavnom súde"). Ústavný súd SR preto vyzval žalobcu listom zo dňa 8.10 2012, sp. zn. Rvp 12908/2012-4, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 14 10.2012, aby svoje podanie doplnil o chýbajúce náležitosti v zmysle poučenia obsiahnutého v tomto liste, pričom žalobcu upozornil, že jeho sťažnosť odmietne, ak nebude na výzvu v určenej lehote reagovať.
Žalobca bol vyzvaný, aby v lehote 14 dní odo dňa doručenia výzvy preukázal súdu podanie písomnej žiadosti Centru právnej pomoci o poskytnutie právnej pomoci a o určenie advokáta na zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR Žalobca výzve obratom vyhovel, žiadosť o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci a určenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred Ústavným
súdom SR Centru právnej pomoci podal dňa 15.10.2012, o čom Ústavný súd SR toho istého dňa informoval elektronickým podaním na emailovú adresu: ustavnysud@e-podanie.sk.
Dňa 20.02.2013 žalobca doručil Ústavnému súdu SR písomné splnomocnenie udelené advokátke JUDr. Hajachovej, určenej Centrom právnej pomoci, pre zastupovanie žalobcu v konaní pred Ústavným súdom.
Dňa 21.2.2013 bolo žalobcovi doručené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn II. ÚS 27/2013-7, ktorým bola jeho ústavná sťažnosť odmietnutá z dôvodu, že žalobca "v určenej 14-dňovej lehote od doručenia výzvy (14. októbra 2012) podanie nedoplnil". Ústavný súd preto sťažnosť žalobcu po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Dňa 24.02.2013 žalobca podal predsedníčke Ústavného súdu Slovenskej republiky sťažnosť na nesprávny úradný postup Ústavného súdu Slovenskej republiky, v dôsledku ktorého senát Ústavného súdu SR pri rozhodovaní o žalobcovej ústavnej sťažnosti nemal k dispozícii odpoveď žalobcu zo dňa 15.10.2012 na výzvu zo dňa 08.10.2012, nakoľko túto právne významnú skutočnosť v rozhodnutí vôbec neuvádza. Odpoveď predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.04.2013 na sťažnosť žalobcu na nesprávny úradný postup Ústavného súdu Slovenskej republiky bola žalobcovi doručená dňa 11.04.2013. Predsedníčka Ústavného súdu SR za účelom ďalšieho postupu vo veci odporúčala žalobcovi obrátiť sa na právneho zástupcu určeného Centrom právnej pomoci.
Konanie pred Ústavným súdom SR je upravené zákonom o Ústavnom súde SR, pričom na konanie sa subsidiárne použijú ustanovenia zákona č. 99/1963 Z.z. Občiansky súdny poriadok v platnom znení (ďalej len ako "OSP").
Podľa § 41 ods. 1 OSP účastníci môžu robiť svoje úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu.
Podľa § 42 ods. 1 OSP v znení novelizácie uskutočnenej čl. III zákona o elektronickom podpise účinnej od 1. mája 2002 podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba. Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.
Návrhom vo veci samej bola v tomto prípade sťažnosť žalobcu zo dňa 17.09.2012 nepodpísaná zaručeným elektronickým podpisom, ktorá bola súdu doručená elektronickými prostriedkami na emailovú adresu: ustavnysud@e-podanie.sk a doplnená originálom zaslaným súdu poštou do 3 dní. Odpoveď na výzvu Ústavného súdu SR zo dňa 15.10.2012 je podaním, ktoré neobsahuje návrh vo veci samej. Žalobca postupoval v súlade s poučením Ústavného súdu SR a na výzvu súdu reagoval v ustanovenej lehote, v ktorej súdu doručil žiadosť Centru právnej pomoci o poskytnutie právnej pomoci a určenie právneho zástupcu. Odpoveď žalobcu zo dňa 15.10.2012 bola súdu doručená elektronickými prostriedkami a keďže neobsahovala návrh vo veci samej, žalobca nepostupoval podľa §31 a zákona o Ústavnom súde SR, v spojení s § 42 ods 1 OSP, ktoré zákonné ustanovenia sa vzťahujú len na sťažnosť, preto odpoveď zo dňa 15.10.2012 nedoplnil predložením originálu. Žalobca mal za to, že Ústavnému súdu SR dostatočným spôsobom preukázal splnenie uloženej povinnosti a predložením kópie žiadosti o poskytnutie právnej pomoci Centru právnej pomoci vyhovel podmienkam uvedeným vo výzve súdu zo dňa 14.10.2012. Keďže žalobca v určenej lehote osobne doručil Ústavnému SR aj písomné splnomocnenie na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom SR, jeho podanie zo dňa 17.09.2012 spĺňalo všetky zákonom , predpísané náležitosti a preto Ústavný súd SR nebol oprávnený jeho podanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí odmietnuť.
Žalobca je fyzickou osobou a preto nemal vedomosť o tom, že elektronická adresa ustavnysud@e- podanie.sk je zriadená len na prijímanie podaní so zaručeným elektronickým podpisom a že súd nemá vytvorené technické prostriedky na prijatie podania urobeného elektronickými prostriedkami bez zaručeného el. podpisu na predmetnú adresu. Žalobca nebol osobitne upozornený, že jeho podanie
urobené elektronickými prostriedkami bolo zaslané na nesprávnu emailovú adresu a preto sa súd nebude môcť s podaním vôbec oboznámiť. Ani v rámci potvrdenia po prijatí podania nebol žalobca upozornený, že jeho podanie nespĺňa zákonné náležitosti, eventuálne že podanie bolo zaslané na nesprávnu adresu súdu a preto sa ÚS SR naň nebude prihliadať.
Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu neobsahuje. Podlá obsahu tohto pojmu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale aj v rámci jeho rozhodovacej činnosti. V dôsledku nesprávneho úradného postupu Ústavného súdu Slovenskej republiky bola žalobcova ústavná sťažnosť odmietnutá. Keďže voči rozhodnutiu Ústavného súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok a do úvahy neprichádza ani zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, týmto nesprávnym úradným postupom bolo zmarené právo žalobcu na prístup k súdu a možnosť zákonom predpokladaným spôsobom rozhodnúť o žalobcom uplatnených nárokoch, vrátane nároku na primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 2.000,- EUR. Nesprávnym úradným postupom súdu, ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda, za ktorú zodpovednosť nesie v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. štát. Nesprávnym postupom Ústavného súdu SR, v dôsledku ktorého súd neprihliadal na podanie žalobcu a jeho ústavnú sťažnosť odmietol, bola žalobcovi odňatá možnosť využiť, resp. podať sťažnosť na porušenie jeho ústavných práv. S ohľadom na zachovanie práv žalobcu mal Ústavný súd SR postupovať v úzkej súčinnosti so žalobcom, mal ho vyzvať na opravu podania, ev. mal jeho podanie akceptovať a prihliadať naň pri rozhodovaní o sťažnosti. Vzhľadom na okolnosti prípadu, Ústavný súd SR svojim postupom prispel k nízkej ochrane procesných práv žalobcu a odňal mu tak možnosť domáhať sa nápravy porušených ústavných práv a práv garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V konečnom dôsledku tak bolo žalobcovi odňaté ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca je v súlade s ust. § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. oprávnený domáhať sa náhrady škody, ktorá mu bola v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ÚS SR spôsobená.
V prípade žalobcu, príčinou vzniku nemajetkovej ujmy bol nesprávny úradný postup pri vybavovaní ústavnej sťažnosti žalobcu, v dôsledku ktorého došlo odmietnutiu sťažnosti Ústavným súdom SR. hoci sťažnosť bola riadne a včas doručená Ústavnému súdu SR, a teda došla do jeho dispozičnej sféry, t.j. do sféry vnímania Ústavného súdu, ktorý rokoval o sťažnosti žalobcu a následne nesprávne rozhodol o odmietnutí sťažnosti (písomného doplnenia elektronicky podanej sťažnosti v zmysle § 42 ods. 1 O.s.p., ktoré však ÚS SR nesprávne vyhodnotil ako samostatnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ods.1 Ústavy SR) ako podanú oneskorene.
Nemajetkovou ujmou je určitá náhrada za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu vo sfére fyzickej osoby. Výška náhrady v peniazoch je voľne vyjadriteľná súdom, ktorý sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. V súlade s § 17 ods. 3 navrhuje žalobca určiť výšku nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na viacero skutočností:
žalobcovi bol priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci, keďže je poberateľom dávky a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi a v zmysle zákona č. 327/2005 o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi tak splnil podmienku materiálnej núdze;
Ujma v danom prípade spočíva v odopretí spravodlivosti, bez možnosti uplatnenia ďalšieho vnútroštátneho právneho prostriedku nápravy, keďže proti rozhodnutiu Ústavného súdu SR už nemožno podať žiaden opravný prostriedok, žalobca má za to, že spôsobenú ujmu nie je možné uspokojiť inak. ako jej náhradou v peniazoch a samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade nebude pre žalobcu dostatočným zadosťučinením, a to práve v dôsledku nemožnosti inej právnej nápravy.
Na základe vyššie uvedeného žalobca požaduje, aby mu žalovaný uhradil sumu vo výške 5 000,- EUR z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi nesprávnym úradným postupom Ústavného súdu SR tak ako je špecifikovaný v tomto návrhu v súlade § 17.ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti.
2. Žalobca žiadosťou zo dna 29.07.2014 doručenú žalovanej dňa 29.07.2014 si uplatnil svoj nárok z dôvodu predbežného prerokovania škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Ústavného súdu SR na Ministerstve spravodlivosti SR, ako orgánu príslušného v predmetnej veci v mene žalovanej konať, v ktorej popísal skutkové okolnosti na základe ktorých žiadal spôsobenú škodu majetkového charakteru vo výške 2000 Eur a nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 Eur uhradiť. Žalovaná prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti ako zastupujúceho orgánu žalobcovi písomne oznámila, že jeho žiadosť bola predbežne prerokovaná, avšak jej nebolo vyhovené z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre vznik nároku na náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z. , nakoľko nebol na strane Ústavného súdu preukázaný nesprávny úradný postup.
3. Žalovaná sa k predmetnej žalobe písomne vyjadrila na základe písomného stanoviska zo dňa 06.09.2016 v ktorom uviedla že s podanou žalobou nesúhlasí a uplatnený nárok ako taký žiada v celom rozsahu zamietnuť a to z nasledovných dôvodov.
Žalobca sa žalobným návrhom domáha náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu podľa § 9 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to titulom nesprávneho úradného postupu Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom na Ústavnom súde SR pod sp.zn. II ÚS 27/2013, ktorý mal spočívať v odmietnutí ústavnej sťažnosti žalobcu pre nesplnenie zákonom prepísaných náležitostí založených na nedoplnení ústavnej sťažnosti žalobcu v súdom určenej lehote. Predpokladom úspešného uplatnenia nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. na náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu je splnenie zákonom stanovených podmienok a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Tieto podmienky musia byť splnené súčasne a ich existencia musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci je upravená v §9 zák.č. 514/2003 Z.z. Definícia pojmu" nesprávny úradný postup" je v zákone vyjadrená len demonštratívne avšak vychádzajúc z právnej teórie možno za nesprávny úradný postup označiť inú činnosť štátnych orgánov ako rozhodovaciu.
Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti a to najmä takej ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. I keď nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená i nesprávnym úradným postupom vykonaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre tuto formu zodpovednosti určujúce, že úkony úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a pokiaľ je rozhodnutie vydané, tak sa v jeho obsahu neodrazia. Pokiaľ orgán štátu zisťuje alebo posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje podklady pre rozhodnutie, hodnotí zistené skutočnosti a právne ich posudzuje ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, prípadné nesprávnosti či vady takéhoto postupu sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované iba z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ( V.. B. O.).
Uvedený právny názor zdieľa aj Najvyšší súd SR ktorý ho premietol do rozhodnutí vedených pod sp.zn. 4Cdo 24/2004, 2Cdo 205/2009.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalovaná poukazuje nato, že spoločným znakom nesprávneho úradného postupu je, že nenájde svoj bezprostredný prejav vo vydanom rozhodnutí a neovplyvní spôsob rozhodnutia vo veci, pričom podľa jej názoru žalobcom namietaný potup v tomto konaní má presne opačnú povahu.
Žalovaná vo vzťahu k namietaným skutočnostiam však musí poukázať na nasledovné. Žalobca už pri podaní ústavnej sťažnosti nerešpektoval ustanovenie § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len "zákon č. 38/1993 Zb.") v zmysle ktorého: "k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred Ústavným súdom".
Nakoľko súčasťou sťažnosti žalobcu zo dňa 17.09.2012, doručenej Ústavnému súdu SR dňa 21.09.2012 bola i žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov v konaní pred Ústavným súdom SR, sudca Ústavného súdu SR, ktorému bola sťažnosť pridelená ako sudcovi spravodajcovi, listom zo dňa 08.10.2012 žalobcu poučil, že na sprístupnenie právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi bolo na území SR zriadené Centrum právnej pomoci a jeho služby možno využiť aj vo väčšine konaní podľa či. 127 Ústavy SR v konaní pred Ústavným SR. Súčasne bol žalobca vyzvaný, aby v lehote 14 dní odo dňa doručenia predmetnej výzvy doručil Ústavnému súdu SR dôkaz o podaní písomnej žiadosti o poskytnutie právnej pomoci Centru právnej pomoci a o určenie advokáta na zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR. Následne, aby v lehote 14 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Centra právnej pomoci o jeho žiadosti, predložil Ústavnému súdu SR písomné splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR určeného Centrom právnej pomoci. Zároveň bol žalobca v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Zb. poučený, o tom že: "návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhu, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže Ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť". Žalobca bol teda riadne a zákonným spôsobom poučený o skutočnosti, že pokiaľ nesplní podmienky uvedené v predmetnej výzve, a teda včas neodstráni nedostatky ním podaného návrhu (sťažnosti) - spočívajúce v otázke podmienky zastúpenia právnym zástupcom v konaní pred Ústavným súdom SR, môže byť jeho sťažnosť pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí odmietnutá.
Predmetná výzva Ústavného súdu SR bola žalobcovi doručená dňa 14.10.2012. Nakoľko žalobca v uloženej 14 - dňovej lehote neodstránil nedostatky ním podanej sťažnosti, Ústavný súd SR uznesením zo dňa 24.01.2013, č. k. II. ÚS 27/2013-7 rozhodol o odmietnutí jeho sťažnosti. Predmetné rozhodnutie bolo žalobcovi odoslané dňa 18.02.2013, pričom tento ho prevzal dňa 21.02.2013.
Dňa 20.02.2013 doručil žalobca osobne do podateľne detašovaného pracoviska Kancelárie Ústavného súdu SR v Bratislave splnomocnenie na zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR udelené advokátke JUDr. Jarmile Hajachovej. Následne mu listom Ústavného súdu SR zo dňa 22.02.2013 bolo oznámené, že predložené splnomocnenie nebude Ústavným súdom SR akceptované, nakoľko tento vo veci už rozhodol, a to vyššie citovaným uznesením ešte dňa 24.01.2013. V súvislosti s predmetným rozhodnutím doručil následne žalobca dňa 25.02.2013 predsedníčke Ústavného súdu SR "prosbu o prešetrenie jeho sťažnosti", na ktorú odpovedala predsedníčka Ústavného súdu SR listom zo dňa 05.04.2013 tak, že sťažnosť žalobcu bola Ústavným súdom SR vyhodnotená ako neopodstatnená, keďže z ním predložených dokladov vyplynulo, že podanie zo dňa 15.10.2012, ktorým mienil reagovať na výzvu Ústavného súdu SR, podal na nepríslušnú emailovú adresu: ustavnysud@e-podanie.sk (slúžiacu výlučne na prijímanie elektronických podaní so zaručeným elektronickým podpisom), avšak bez platného elektronického podpisu. Predmetný email súčasného žalobcu tak elektronickej podateľni Ústavného súdu SR nikdy nebol doručený. V zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov (platného a účinného ku dňu 15.10.2012), ďalej len (zákon č. 215/2002 Z. z.."): "v styku s orgánmi verejnej moci sa používa elektronický podpis alebo zaručený elektronický podpis. Ak sa v styku s orgánmi verejnej moci používa zaručený elektronický podpis, kvalifikovaný certifikát musí byť vydaný akreditovanou certifikačnou autoritou a musí obsahovať rodné číslo držiteľa certifikátu".
Žalobca v tejto súvislosti ako prílohu ním podanej žaloby predložil "Potvrdenku po prijatí podania" avšak uvedený dôkaz nie je v zmysle platnej právnej úpravy spôsobilý preukázať dôvodnosť jeho tvrdení, nakoľko dokladom preukazujúcim platné a účinné uskutočnenie podania podateľni Ústavného súdu SR je až vystavenie "Potvrdenky po úplnom overení podpisu", ktoré žalobca nepredložil. Podporne, v žalobcom ako dôkaz predloženej "potvrdenke po predložení podania" je uvedené: "Elektronická podateľňa prijala vaše podanie a vykonala kontrolu formátu. O výsledku kontroly formátu ste informovaný v priloženom ZEP dokumente. Overte jeho platnosť prostredníctvom aplikácie Qsign a zobrazte náhľad na predpísanú potvrdenku". Žalovaná sa preto v nadväznosti na uvedené domnieva, že žalobca musí zrejme disponovať i dokladom (ktorý už ale ako dôkaz nepredložil), resp. "Potvrdenkou po úplnom overení zaručeného elektronického podpisu", na ktorom je však s najväčšou
pravdepodobnosťou uvedený stav podpisu "neplatný", nakoľko jeho podanie bolo uskutočnené bez zaručeného elektronického podpisu. Tejto skutočnosti si zrejme je vedomý aj samotný žalobca, nakoľko napríklad podanie adresované podateľni Ústavného súdu SR elektronickými prostriedkami dňa 17.09.2012 obratom doručil ešte aj písomne spolu s prílohami a rovnako konal aj v súvislosti s doručením splnomocnenia na konanie pred Ústavným súdom SR udeleného advokátke JUDr. Jarmile Hajachovej, ktoré doručil osobne do podateľne detašovaného pracoviska Ústavného súdu SR v Bratislave.
Žalovaná na obranu svojich tvrdení podporne uvádza, že žalobca bol listom Ústavného súdu SR sp. zn. Spr 1354/2012 Inf 148/2012 zo dňa 04.01.2013 (ktorý bol pripojený k žalobnému návrhu) informovaný a upozornený: "Sťažovateľ, ktorý nedisponuje zaručeným elektronickým podpisom, podáva sťažnosť elektronicky prostredníctvom mailovej adresy info (g) concourt.sk. Takto podanú sťažnosť je v zmysle § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 42 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "OSP") potrebné doplniť do troch dní predložením písomného originálu. Uvedená lehota je podľa § 57 ods. 3 OSP zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť". Žalobca tak podľa obsahu tohto listu disponoval informáciou, že podanie, ktoré nie je urobené zaručeným elektronickým podpisom je potrebné podať na info@concourt.sk a to ešte v čase do vydania uznesenia Najvyššieho súdu. Ústavný súd SR neporušil nijaké ustanovenie zákona a podľa právneho názoru žalovanej správne vo svojom uznesení č. k. II. ÚS 27/2013-7 zo dňa24.01.2013 konštatoval: "Sťažovateľ v určenej 14-dňovej lehote od doručenia výzvy (14.októbra 2012) podanie nedoplnil a do dňa rozhodnutia ústavného súdu jeho nedostatky neodstránil. Ústavný súd preto jeho sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí". Napriek skutočnosti, že žalovaná nepovažuje vzhľadom na rozsiahlu judikatúru, ktorú uviedla vyššie, žalobcom namietané konanie Ústavného súdu SR za nesprávny úradný postup, nakoľko postup Ústavného súdu SR vo veci žalobcovej sťažnosti bol zavŕšený vydaním rozhodnutia, súčasne zastáva názor, že na podklade vyššie uvedeného nemožno konštatovať, že konaním Ústavného súdu SR boli v tomto prípade porušené právne normy, práve naopak, sám žalobca nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 38/1993 Z. z., dokonca je možné tvrdiť, že postupoval s nedostatočnou starostlivosťou a v rozpore so zásadou vigilantibus iura scripta sunt. Žalovaná však zdôrazňuje, že prípadné chybné posúdenie podmienok pre prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, resp. pre jej odmietnutie, nepredstavuje nesprávny úradný postup, môže zakladať len nesprávnosť rozhodnutia. O prípadnej nesprávnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR (ale ani vo všeobecnosti akéhokoľvek iného orgánu) ale nemôže prijímať závery všeobecný súd v konaní o náhradu škody, tento je v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. viazaný rozhodnutím orgánu príslušného na jeho preskúmanie.
V zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.: "právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní".
V zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.: "ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu".
V zmysle ustanovenia § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.: "ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.".
Ani právna kvalifikácia uplatneného nároku ako nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v tomto prípade neprichádza do úvahy. Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 27/2013- 7 zo dňa 24.01.2013, ktorým bola sťažnosť žalobcu odmietnutá, nebolo príslušným orgánom a mechanizmom na to určeným ani zrušené, ani zmenené.
Práve naopak, žalobcovi bolo na podklade jeho sťažnosti proti uzneseniu Ústavného súdu č. k. II. US 27/2013- 7 zo dňa 24.01.2013, doručené dňa 11.04.2013 podanie sp. zn. Spr. 288/2013 Sž 7/2013 zo dňa 05.04.2013, ktorým mu bolo predsedníčkou Ústavného súdu SR oznámené, že Ústavný súd SR zotrváva na skutočnostiach a právnom názore odôvodnenom vo vyššie citovanom uznesení.
Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia možno dôvodiť, že v žalobcom namietanom prípade tak neprichádza do úvahy ani aplikácia postupu podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o nezákonnom rozhodnutí, nakoľko uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 27/2013 - 7 zo dňa 24.01.2013 nebolo možné napadnúť opravným prostriedkom a zároveň Ústavný súd SR predmetné nezrušil z dôvodu nezákonnosti.
Vo vzťahu k uvedenému je však nevyhnutné doplniť, že je neprípustné a priečiace sa princípom právnej istoty i rozumného rozvažovania, aby všeobecný súd v konaní o náhradu škody konštatoval, že Ústavný súd SR pri prejednaní individuálnej sťažnosti fyzickej osoby rozhodol nesprávne, keď sťažnosť odmietol, a z toho titulu priznal žalobcovi náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy v peniazoch. Práve takéhoto postupu a rozhodnutia súdu sa žalobca v tomto konaní dožaduje a žalovaná má za to, že z dôvodov uvedených vyššie nemôže byť úspešný. Pre prijatie záveru o nedôvodnosti žaloby teda nie je potrebné uskutočňovať akékoľvek zásadnejšie dokazovanie či posudzovanie.
Žalobca teda nesplnil hneď prvú podmienku priznania práva na náhradu škody, a tou je existencia titulu pre jej uplatnenie, či už v podobe nesprávneho úradného postupu a ani v podobe nezákonného rozhodnutia, a už z tohto dôvodu je potrebné žalobný návrh v celom rozsahu zamietnuť.
Žalobca požaduje titulom namietaného nesprávneho úradného postupu Ústavného súdu SR náhradu škody vo výške 2.000,- Eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- Eur spolu s 5,15% úrokom z omeškania ročne zo sumy 7.000,- Eur od 05.12.2014 do zaplatenia. Vznik škody je jednou zo zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Pod pojmom škoda je na účely tohto konania nutné rozumieť majetkovú ujmu spočívajúcu v zmenšení majetku poškodeného v dôsledku škodovej udalosti, t. j. ide o rozdiel v hodnote majetku poškodeného pred spôsobením škody apo spôsobení škody na majetku. V zmysle ustálenej súdnej praxe sa skutočnou škodou rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu. Podstatnou náležitosťou škody je jej vyčísliteľnosť v peniazoch. Vznik a výšku škody je poškodený povinný v súdnom konaní preukázať relevantným spôsobom bez akýchkoľvek pochybností.
Žalobca v žalobe však doposiaľ len tvrdí vznik a existenciu škody vo výške 2.000,- Eur, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s odmietnutím ním podanej ústavnej sťažnosti, pričom v žalobe vo vzťahu k preukázaniu škody uvádza len nasledovné: "V dôsledku nesprávneho úradného postupu Ústavného súdu Slovenskej republiky bola žalobcova ústavná sťažnosť odmietnutá. Keďže voči rozhodnutiu Ústavného súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok a do úvahy neprichádza ani zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, týmto nesprávnym úradným postupom bolo zmarené právo žalobcu na prístup k súdu a možnosť zákonom predpokladaným spôsobom rozhodnúť o žalobcom uplatnených nárokoch, vrátane nároku na primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 2.000,- EUR". Žalovaná má za to, že vo vzťahu k citovaným tvrdeniam žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Na podporu ním uvádzanej skutočnosti nepredložil jediný relevantný dôkaz. Nehovoriac o tom, že predmetná škoda mu ani nemohla vzniknúť, nakoľko mu ním požadovaný nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000 Eur nebol právoplatne priznaný, keďže konanie o ňom nebolo z dôvodov na strane žalobcu ani započaté. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca okrem vyššie uvedeného požaduje aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,-Eur podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., pričom jej priznanie odôvodňuje len subjektívnym konštatovaním, že mu bol priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci, keďže je poberateľom dávky a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi, že ujma v jeho prípade spočíva v odopretí spravodlivosti bez možnosti uplatnenia ďalšieho právneho prostriedku nápravy a v nadväznosti na uvedené má žalobca za to, že spôsobenú ujmu nie je možné uspokojiť inak, ako jej náhradou v peniazoch a samotné konštatovanie porušovania práva v danom prípade pre neho nebude dostatočným zadosťučinením. Určenie ním konkrétne požadovanej výšky nemajetkovej ujmy následne žiadnym právne relevantným spôsobom nevymedzuje, a už vôbec v tejto súvislosti nemožno hovoriť o unesení bremena tvrdenia a dôkazného bremena.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. u prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
S odkazom na vyššie citované ustanovenia zákona možno jednoznačne vyvodiť, že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok, pričom prípustnosť peňažnej satisfakcie je opodstatnená tam, kde konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a kde zmenšenie a vyváženie spôsobenej nemajetkovej ujmy nemožno dosiahnuť inak ako cestou zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia.
V tomto súdnom konaní je preto práve žalobca povinný preukázať vznik ujmy, ktorá je v zmysle konštantnej judikatúry považovaná za ujmu v osobnej sfére poškodeného. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalovaná zastáva názor, že v prvom rade žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko nepreukázal existenciu takého závažného zásahu do jeho osobnostnej sféry, ktorý by umožňoval priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okrem uvedeného žalobca žiadnym právne relevantným spôsobom neodôvodnil a ani nepreukázal existenciu svojho nároku v požadovanej výške, teda neuniesol dôkazné bremeno. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, príp. nemajetkovej ujmy, je jednou zo základných zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, pri neexistencii ktorej nie je možné žalobe na náhradu škody vyhovieť.
Vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody sa v právnej teórii označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím - resp. nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí u skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Otázka príčinnej súvislosti sa musí riešiť konkrétne v každom jednotlivom prípade zhodnotením všetkých významných okolností. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a starostlivé zváženie všetkých okolností.
Vzhľadom na uvedenú definíciu príčinnej súvislosti a skutkový stav veci je zrejmé, že v tomto prípade absolútne absentuje táto tretia zákonná podmienka vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514V2003 Z. z.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, je potrebné konštatovať, že žalobca nepreukázal už samotný titul v podobe nesprávneho úradného postupu. Už na tomto podklade nemohol následne preukázať vznik škody, čo podporne úplne vylučuje existenciu príčinnej súvislosti medzi ním namietaným nesprávnym úradným postupom v konaní vedenom pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. II. ÚS 27/2013 a škodou, resp. nemajetkovou ujmou. Žalobca si sám svojím konaním odporujúcim ustanoveniam zákona o konaní pred Ústavným súdom SR a podporne osobitným predpisom zapríčinil, že vzhľadom na rozpor náležitostí jeho podania so zákonom bola jeho sťažnosť uznesením Ústavného súdu SR odmietnutá a nebola prijatá na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že v tomto prípade žalobca nesplnil svoju procesnú povinnosť tvrdenia ani vo vzťahu k naplneniu tretej zákonnej podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa ustanovení Zákona č.514/2003 Z.z., t.j. k existencii príčinnej súvislosti.
4. V predmetnej veci súd vykonal dokazovanie prednesmi sporových strán, oboznámením sa s listinnými dôkazmi ( Odpoveď kancelárie ÚS SR zo dňa 04.01.2013 vednej pod Spr. 1354/2012, Oznámenie ÚS SR sp.zn. II.ÚS 27/2013-11 zo dňa 22.03.2013 o rozhodnutí o sťažnosti, Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 29.07.2014, Výzva ÚS SR zo dňa 08.10.2012 č. Rvp 12908/2012-4 na odstránenie vád podania - ústavnej sťažnosti, potvrdenka po prijatí podania zo dňa 15.10.2012, Oznámenie žalobcu o zaslanie splnomocnenia ÚS SR zo dňa 20.02.2013, Uznesenie ÚS SR zo dňa 24.01.2013 č.k. II. ÚS 27/2013-7 o odmietnutí sťažnosti, Sťažnosť žalobcu adresovaná predsedníčke ústavného súdu zo dňa 24.02.2013, Odpoveď predsedníčky ÚS SR zo dňa 05.04.2013) a zistil nasledovný skutkový stav.
4.1. Z písomnej výzvy Ústavného súdu SR zo dňa 08.10.2012 súd zistil, že žalobca dňa 21.09.2012 doručil ústavnému súdu podanie v ktorom namieta porušenie základných práv a slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2S 72/2008 a Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Sži 6/2011 a súčasne žiadal o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom. ústavný súd na základe predmetného oznámenia žalobcu odkázal na Centrum právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi a zároveň vyzval žalobcu aby v lehote do 14 dní doručil ústavnému súdu potvrdenie o podaní žiadosti o poskytnutie právnej pomoci a o určenie advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a v lehote do 14 dní od právoplatnosti rozhodnutia o žiadosti žalobcu doručil písomné splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie pred ústavným súdom a to pod následkom odmietnutia sťažnosti.
Sťažnosť žalobca ústavnému súdu doručoval, podľa jeho tvrdenia vyplývajúceho zo žaloby, elektronicky na mail.adresu "ustavnysud@e-podanie.sk" a následne v listinnej podobe. Elektronické podanie žalobca doložil potvrdenkou po prijatí podania. Z výzvy ústavného súdu zo dňa 08.10.2012 vyplýva, že ústavný súd reagoval na sťažnosť ktorá mu bola doručená sťažnosť bola len v listinnej podobe dňa 21.09.2012.
4.2. Z obsahu mailu zo dňa 15.10.2012 vyplýva, že žalobca mal ústavnému súdu v prílohe k tomuto mailu zaslať na mail.adresu "ustavnysud@e-podanie.sk" časť žiadosti o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci adresovanej Centrumu právnej pomoci z ktorej vyplýva, že žiadosť bola ním riadne podaná dňa 15.10.2012. Súčasne žalobca súdu doložil potvrdenku po prijatí podania.
4.3. Z oznámenia kancelárie Ústavného súdu SR zo dňa 04.01.2013 Spr 1354/2012 súd zistil, že tento na základe žiadosti žalobcu zo dňa 21.12.2012 informoval okrem iného o mailovej adrese určenej pre elektronickú komunikáciu s fyzickými osobami t.j. info@concourt.sk s tým, že pokiaľ podanie bude ústavnému súdu doručovať v elektronickej podobe bez zaručeného elektronického podpisu, musí byť podanie doplnené doručením originálu v lehote do troch dní.
4.4. Z uznesenia ÚS SR zo dňa 24.01.2013 č.k. II.ÚS 27/2013-7 súd zistil, že ústavná sťažnosť žalobcu bola odmietnutá z dôvodu, že podanie žalobcu nespĺňalo náležitosti predpísané zákonom NR SR č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, v konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a žalobca v stanovenej lehote nedoplnil o chýbajúce náležitosti.
4.5. Žalobca podaním zo dňa 24.02.2013 žiadal predsedníčku ústavného súdu SR o prešetrenie postupu ústavného súdu vo veci rozhodovania o jeho sťažnosti. Z odpovedi predsedníčky Ústavného súdu SR nie je možné zistiť jej celkové stanovisko, nakoľko tento dôkaz bol súdu predložený nekompletný v rozsahu
2 strán, obsahom ktorých je popis skutkových okolností a odporúčanie obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
4.6. Zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 29.07.2014 súd zistil , že žalobca svoj nárok odôvodnil nesprávnym úradným postupom ústavného súdu, ktorý spočíval v tom, že ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol bez toho aby sa oboznámil s jeho odpoveďou zo dňa 15.10.2013 na výzvu zo dňa 08.10.2012 v dôsledku čoho jeho ústavnú sťažnosť odmietol.
5. Podľa § 9 ods.1) Zákona Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a dl Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 15 ods.1) Zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa ods.2) ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
Podľa § 16 ods.1) Zákona zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.
Podľa ods.2) príslušný orgán neprihliada na žiadosť, ak žiadosť nemá náležitosti podľa odseku 1 a poškodený na výzvu príslušného orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky žiadosti; tým nie je dotknuté právo poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona uspokojenia nároku alebo jeho časti na súde.
Podľa ods.3) ak žiadosť už bola prerokovaná, príslušný orgán túto skutočnosť oznámi žiadateľovi s odôvodnením, že žiadosť už bola prerokovaná a na opakovanú žiadosť príslušný orgán ďalej neprihliada.
Podľa ods.4) ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podľa ods.5) každý je povinný bezodplatne poskytnúť súčinnosť potrebnú pre predbežné prerokovanie návrhu príslušnému orgánu v lehote určenej príslušným orgánom.
6. Ustanovenie § 9 Zákona vo všeobecnosti popisuje aké konanie alebo nečinnosť štátneho orgánu je možné považovať za nesprávny úradný postup. Faktom je, že táto definícia je demonštratívna avšak z
nej je možné vyvodiť záver, čo za nesprávny úradný postup štátneho orgánu nie je možné považovať. V tejto súvislosti súd poukazuje na argumentáciu žalovanej, vychádzajúcej z právnej teórie ako aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, ktorá uviedla že "Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti a to najmä takej ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. I keď nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená i nesprávnym úradným postupom vykonaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre tuto formu zodpovednosti určujúce, že úkony úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a pokiaľ je rozhodnutie vydané, tak sa v jeho obsahu neodrazia. Pokiaľ orgán štátu zisťuje alebo posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje podklady pre rozhodnutie, hodnotí zistené skutočnosti a právne ich posudzuje ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, prípadné nesprávnosti či vady takéhoto postupu sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované iba z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ( cit. V.. B. O.)." Pokiaľ žalobca za nesprávny úradný postup považuje skutočnosť, že ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti nerozhodol na základe všetkých jeho podaní, ktoré v súvislosti s predmetnou vecou, podľa jeho názoru, ústavnému súdu doručil, tak zjavne ,vychádzajúc z vyššie uvedenej definície pojmu nesprávneho úradného postupu, by v danom prípade bolo možné zodpovednosť štátu posudzovať len z hľadiska zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Je to tak preto, že škoda ktorej náhrady sa žalobca domáha mu bola spôsobená alebo mala byť spôsobená v dôsledku vadného postupu ústavného súdu v súvislosti s rozhodovacou činnosťou. Rozhodnutie ústavného súdu nie je možné napadnúť opravným prostriedkom, riadnym alebo mimoriadnym, nie je možné podľa zákona použiť ani iný prostriedok na základe ktorého by sa dosiahla zmena rozhodnutia a preto v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou neprichádza do úvahy náhrada škody spôsobená nezákonným rozhodnutím podľa zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
V priebehu konania žalobca uviedol, že nesprávny úradný postup spočíva v tom, že ústavný súd nezabezpečil na webových stránkach informácie ktoré by dostatočne zreteľne vysvetľovali postup pri podávaní podaní adresovaných ústavnému súdu zo strany fyzických osôb tak v tomto smere súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej.
Základné pravidlá postupu pri podávaní ústavných sťažností sú stanovené v zákone č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení sudcov v znení neskorších predpisov kde z § 20 ods. 1,2 vyplýva, že návrh na začatie konania pred ústavným súdom môže podať navrhovateľ avšak k návrhu musí byť pripojené splnomocnenie advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Taktiež na webovej stránke ústavného súdu je uverejnená informácia o postupe pri podávaní ťažnosti na ústavný súd pod názvom " Sprievodca pri podávaní sťažností Ústavnému súdu Slovenskej republiky" ktorá obsahuje podrobné poučenie o podávaní sťažnosti. Taktiež je pravdou, že pokiaľ žalobca po odoslaní svojho podania do elektronickej podateľne ústavného súdu určenej pre komunikáciu so subjektmi s elektronickým podpisom, obdržal potvrdenie o prijatí podania a súčasne bol k potvrdenke doložený dokument pre overenie podpisu, tak mal a mohol vedieť, že jeho podanie bez ďalšieho nebude platne a účinne doručené. Navyše je potrebné poukázať aj na odpoveď kancelárie ústavného súdu zo dňa 04.01.2013, v ktorej žalobca pred vydaním rozhodnutia o odmietnutí sťažnosti bol okrem iného poučený o tom, že ak nedisponuje elektronickým podpisom, môže svoje podania ústavnému súdu doručovať aj elektronicky prostredníctvom mail. adresy inf@concourt.sk tým, že podania vo veci samej je potrebné v lehote troch dní doložiť písomným originálom.
Taktiež súd považuje za potrebné uviesť, že zo strany žalobcu v priebehu konania nebola uvedená špecifikácia povinnosti stanovenej zákonom, ktorú by ústavný súd porušil, alebo konanie ktoré by opomenul a ktoré by napĺňalo skutkovú podstatu nesprávneho úradného postupu. Preukázanie právneho základu nároku je základným predpokladom úspešnosti v súdnom konaní pričom dôkazné bremeno spočíva na žalobcovi.
S poukazom na vyššie uvedené na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd žalobu zamietol ako neopodstatnenú, vzhľadom k nepreukázaniu základu právneho nároku podľa zák.č. 514/2003 Z.z. sa výškou škody súd nezaoberal.
7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku a žalovaným priznal na základe zásady úspechu podľa § 262 ods.1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom súde. Odvolanie môže podať strana v neprospech ktorej bolo vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým ( § 365 CSP ), že:
a)neboli splnené procesné podmienky, b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávne obsadený senát, konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, e)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, f)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.