Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25C/328/2010

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov: JUDr. Silvia Hýbelová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: Credium Slovakia a.s. v likvidácii, Einsteinova 21, Bratislava, IČO: 35 845 490, zastúpený splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: R. Z., nar. XX.XX.XXXX, O. M. XXX/XX, Q., o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 25C 328/2010-392 zo dňa 07. decembra 2015, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie návrh zamietol a navrhovateľovi (akt. žalobcovi) uložil povinnosť zaplatiť odporcovi (akt. žalovanému) náhradu trov konania 479,65 eur k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii článku 20 ods. 1, 3 Ústavy SR, § 123, § 44, § 133 ods. 1, § 105, 188 Občianskeho zákonníka vecne odôvodnil tým, že z doplneného vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že v zmysle vyššie citovanej dikcie zákonných ustanovení prešlo na navrhovateľa vlastnícke právo k predmetnej hnuteľnej veci, aj keď motorové vozidlo nikdy na neho evidované nebolo (na tomto mieste je potrebné vysloviť súhlas s právnym názorom navrhovateľa že evidencia držiteľa motorového vozidla na dopravnom inšpektoráte nepreukazuje prechod vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, má však istú výpovednú hodnotu o prípadnom osude motorového vozidla). Navrhovateľ motorové vozidlo prevzal prostredníctvom na to splnomocneného nájomcu (Y.

- viď preberací protokol z 8.6.2008 čl. 19 spisu), ktorým momentom stal sa navrhovateľ vlastníkom motorového vozidla lege artis. V predmetnom prípade pôvodne predávajúcim motorového vozidla bol občan O.. Preukázateľne motorové vozidlo od neho kúpil a prevzal autobazár (viď. citovaná kúpna zmluva). Predmetné motorové vozidlo autobazár od predávajúceho riadne prevzal, to znamená stalo sa jeho vlastníkom. To, že vlastníkom na základe kúpnej zmluvy, sa stal autobazár potvrdila i svedkyňa B., ktorá uviedla že leasingová spoločnosť nemala oprávnenie vykupovať motorové vozidla od súkromných osôb. Logicky teda predávajúci mohol byť len tento vlastník bez ohľadu na to či bol evidovaný ako držiteľ prípadne ako vlastník predmetného motorového vozidla na dopravnom inšpektoráte. Tento vlastník mal teda oprávnenie motorové vozidlo predať čo napokon i učinil a to v prospech navrhovateľa. Na druhej strane je potrebné poskytnúť ochranu odporcovi ako dobromyseľnému účastníkovi obchodného vzťahu v súkromnom práve. Dobromyseľnosť, respektíve dobrá viera znamená, niekto s pohľadom na určitý právny vzťah pri zachovaní obvyklej miery opatrnosti (ostražitosti, či starostlivosti), je vnútorne presvedčený o správnosti (poctivosti) svojho konania. Dobromyseľnosť je mravnou kategóriou

a v súvislosti s posudzovaním konkrétnej veci zároveň základných právnym princípom súkromného práva (príkazom pre jeho optimalizácii, jeho maximou, právnym pravidlom v najvšeobecnejšej podobe). Tento právny princíp rešpektovala súdna prax na území Slovenska už dávno v minulosti, čo možno doložiť rozhodnutím právnej jednotnosti bývalej uhorskej kráľovskej Kúrie R.P.J. zo 27/XI. 1913 číslo 3 (Doc. Dr. O. J. a Dr. F. E., Zásadné rozhodnutia bývalej uhorskej kráľovskej kúrie 28/X 1918 a Najvyššieho súdu Československej republiky do roku 1926 vo veciach občianskoprávnych z oboru práva súkromného platobného na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, vydané nákladom právnickej jednoty na Slovensku v Bratislave, ročník 1927, rozhodnutie číslo 36 strana 59 až 65) v, ktorom je uvedené: " Podľa všeobecných právnych pravidiel pri právnych úkonoch smerujúcich k nabytiu práv je treba bezelstnosti nabývatele, v nedostatku, ktorej nadobudnutie pokladá sa za obmyseľné, a nakoľko je obmyseľné, uzavretý právny úkon voči tretej osobe, práva, ktorej boli ním porušené, je bezúčinný a ako taký môže byť napadnutý ". Už v tom čase platila zásada: „....., že vec môže odovzdať vlastník alebo ten koho na to vlastník splnomocnil. Ak niekto cudziu vec bezprávne odovzdal inému ako vlastníctvo, tento nenadobudol vlastníctvo. Táto zásada však by veľmi sťažovala obchod ak by bolo vždy treba pátrať či je prevoditeľ veci vlastníkom. Preto z tejto zásady platí viac výnimiek. Jedna bola určená aj sudcovskou praxou - ak niekto síce od nevlastníka, avšak úplatne nadobudol od takej osoby, ktorej vec sám vlastník zveril. Možno teda za všeobecné pravidlo vyrieknuť, že vlastníctvo hnuteľnej veci prevodom nadobudne nadobúdateľ spravidla aj vtedy, keďže vec nepatrí prevoditeľovi - vyjmúc, ak nadobúdateľ nebol dobromyseľný, čiže vedel, že vec nepatrí prevodcovi (napríklad vec nadobudol za podozrivých okolností - príliš nízka kúpna cena)......“ (pozri citovaných autorov Nástin súkromného práva platného na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi strana 114 - 115). V súdenom prípade odporca bol dobromyseľný pri nadobudnutí predmetného motorového vozidla. Odporca aj pri maximálnej možnej miere opatrnosti sa dôvodne považuje za vlastníka zaisteného vozidla, čo preukazuje skutočnosť, že pred kúpou predmetného motorového vozidla si overoval vlastníctvo predmetného motorového vozidla prehliadkou stavu, originality vozidla, zápisom vlastníka zároveň držiteľa motorového vozidla v listine, ktorá je štátom inštitucionalizovaná a vyžadovaná (technický preukaz motorového vozidla evidovaný a vedený v štátnej inštitúcii - polícia), kúpu sprostredkoval na to zriadený subjekt (autobazár), kúpna cena bola určená v súlade s miestnymi zvyklosťami pre obdobné obchodovateľné vecí (nebola dojednaná zjavne nízka), predávajúci motorového vozidla prezentoval svoje vlastníctvo k motorovému vozidlu, čiže aktívnu legitimáciu na prevod vlastníctva k predmetnému motorovému vozidlu. V súdenom prípade práve ide o prípad, kedy odporca pri zachovaní obvyklej miery opatrnosti so zreteľom k okolnostiam jednoznačne nemal a nemohol mať ani pochybnosti o tom, že by mu kupovaná vec nepatrila(bol maximálne dobromyseľný). Vyplýva to už z vyššie z uvedeného. Súd preto bol toho názoru, že je potrebné v súdenom prípade aplikovať výnimku zo zásady, že nikto nemôže previesť viac práv ako sa má, a použiť už dávno poznanú výnimku v súdnej praxe, že vlastníctvo hnuteľnej veci prevodom nadobudne nadobúdateľ aj vtedy, keď vec nepatrila prevoditeľovi (ktorý v súdenom prípade sám o tom ani nevedel, že vec nevlastní). Naproti tomu takúto obvyklú mieru opatrnosti pri obchodnom vzťahu nie je možné vzhľadať v správaní navrhovateľa. Na to určený pracovníci navrhovateľa napriek interných predpisov navrhovateľa a riadne nepreverili lízingového nájomcu ( viď. výpovede svedkov Jany B. J. a Z. O.) ktorého navrhovateľ povýšil na osobu, ktorá ho zastupovala pri prevzatí motorového vozidla, čiže na osobu, ktorá uzatvárala za navrhovateľa kúpnu zmluvu v mene kupujúceho. Títo pracovníci laxným prístupom hraničiacim úmyselnému konaniu, motorové vozidlo zverili osobe viac krát súdne trestanej, bez riadneho preverenia jeho schopností pri platení leasingových splátok, pričom tento prezentoval podľa potvrdení o svojom príjme na jeho pomery a čas, kedy potvrdenie bolo vydané, neobvykle vysoké príjmy v pracovnej pozícii, ktorá mu zjavne nesvedčala. Údaje na tejto listine boli zjavne nereálne a ako bolo preukázané listina bola zaobstaraná práve spolupracovníkmi navrhovateľa a napokon ako bolo preukázané samotnými udalosťami slúžila na naplnenie nekalých úmyslov leasingového nájomcu, ktoré takto bolo podporované spolupracovníkmi navrhovateľa (J., B.), ktorí samotní čelia v iných prípadoch trestnému stíhaniu za činnosť tak ako to bolo i vyššie prezentované. Preto súd dospel k tomu záveru, pri vyhodnotení všetkých dôkazov vo vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na správanie odporcu v dobrej viere v súdenom prípade, že by neposkytnutie oprávnenej ochrany odporcovi pri nadobudnutí vlastníctva k predmetnému motorovému vozidlu by bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a preto rozhodol tak že návrh navrhovateľa na určenie, že je vlastníkom predmetnej veci zamietol. Súd procesne úspešnému odporcovi priznal nárok na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. z titulu právneho zastúpenia odporcu 479,65 Eur (prevzatie veci a právna informácia, pojednávanie 6.12.2010 po 55,49 Eur plus 2 krát režijný paušál 7,21 Eur, plus pojednávania 7.3.2011, 25.3.2011,

15.4.2011, 6.5.2011 po 57 Eur plus 4 krát režijný paušál po 7,41 Eur). Súd priznal navrhovateľovi len tie trovy, ktoré boli uplatnené právnym zástupcom navrhovateľa z titulu právneho zastúpenia odporcu len do vyhlásenia rozsudku súd 1. stupňa do 27. mája 2011, pretože ďalšie trovy uplatnené odporcom v zákonnej lehote neboli.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom splnomocnenkyne a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. S rozhodnutím súdu a s jeho odôvodnením sa odvolateľ nestotožňuje. Ako už bolo v predchádzajúcom odvolaní voči zamietavému rozsudku uvedené, dňa 05.06.2008 došlo k prevzatiu motorového vozidla žalobcom a na žalobcu prešlo vlastnícke právo v zmysle príslušných právnych predpisov. K výkladu o ochrane dobromyseľnosti žalovaného však žalobca uvádza, že v aktuálnom právnom poriadku pre takúto úvahu nie je priestor. Slovenský právny poriadok jednoznačne definuje výnimky kedy je možné nadobudnúť vec od nevlastníka a prelomiť tak zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet, čo však nie je prípad nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným. Obdobnou otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka sa zaoberal aj Ústavný súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 10.02.2010 pod sp. zn. I. ÚS 50/2010, ktorý sa v tomto rozhodnutí vysporiadal aj s opačnými názormi a obdobným spôsobom ako Ústavný súd SR judikoval aj Najvyšší súd SR z rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 107/2011 zo dňa 30.05.2012. Na základe vyššie uvedeného žiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, že vyhovie žalobcovmu návrhu na začatie konania a zaviaže žalovaného k náhrade trov konania resp. rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si žalobca uplatňuje trovy konania v prvostupňovom konaní ako aj odvolacie trovy vo výške 89,50 eur s DPH za jeden úkon právnej služby vo výške 79,20 eur s DPH, režijný paušál vo výške 10,30 eur s DPH.

4. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa plne stotožňuje s napadnutým rozhodnutím, považuje ho za vecne správne a navrhuje rozsudok potvrdiť.

5. K vyjadreniu k odvolaniu žalovaného sa vyjadril splnomocnenec žalobcu a uviedol, že trvá na odvolaní a navrhuje, aby odvolací súd mu v plnom rozsahu vyhovel.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 , vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 , bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) postupom tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 potvrdiť.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

9. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu

odvolateľovi, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty než tie, ktoré uviedla už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal. 10. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

11. Odvolateľ v podanom odvolaní uplatňujú odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. účinného v čase podania odvolania.

12. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. účinného v čase podania odvolania spočíva v nesprávnych skutkových zisteniach a týka sa skutkových zistení, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov.

14. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli a prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p.; t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

15. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie teda nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu a ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, aby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo, žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo, aby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval.

16. Odvolací súd preto dospel k záveru, že nie sú tu dôvodne uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.(akt. § 365 ods. 1 písm. f) a h) .

17. K dôvodom odvolania odvolací súd uvádza nasledovné:

18. Odvolaciemu súdu sú známe rozhodnutia na ktoré poukázal odvolateľ a to rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2010 zo dňa 10.02.2010 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 107/2011 zo dňa 30.05.2012. Odvolací súd dáva do pozornosti, že Ústavný súd ČR vo svojom novšom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 2219/2012 uviedol, že občiansky zákonník neobsahoval žiadne ustanovenie explicitne upravujúce všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti na základe dobrej viery nadobúdateľa (s výnimkou vydržania). Napriek tomu však vzhľadom k zásadným ústavným princípom, ako je princíp právnej istoty, a z neho vychádzajúci princíp dôvery v akty štátu a ochrany dobrej viery, princíp ochrany nadobudnutých práv, je treba dospieť k záveru, že i za účinnosti starého občianskeho zákonníka bolo nevyhnutné zvažovať a chrániť dobrú vieru nadobúdateľa. Bolo teda možné, aby v prípade, že nadobúdateľ odvodzoval svoje vlastnícke právo od osoby, ktorá vlastnícke právo mala nadobudnúť na základe právneho úkonu, ktorý sa neskôr ukázal absolútne neplatný, (teda táto osoba vo skutočnosť skutočnosti vlastnícke právo nenadobudla) sa tento nadobúdateľ stal

skutočným vlastníkom veci, a to i inak než vydržaním. Fundamentálnou podmienkou pre takéto z povahy veci originálne nadobudnutie vlastníctva pritom bola práve dobrá viera nadobúdateľa. V prvom kroku ústavný súd poukázal na úzku súvislosť princípu dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnu istotu v demokratickom právnom štáte. Princíp právnej istoty neodmysliteľne patrí medzi základné atribúty a základné hodnoty demokratického právneho štátu, pričom jeho neopomenuteľnou súčasťou je i dôvera jednotlivca v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu, či už ide o rozhodovanie orgánov moci zákonodarnej, výkonnej či súdnej. Je zrejmé, že nadobúdateľ nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľnosti konajúci v dobrej viere v obsah tejto evidencie, je hodný ústavnej ochrany, to práve s ohľadom na existenciu tejto verejnoprávnej evidencie, zápis, do ktorej (vo forme vkladu) je pri prevodoch evidovaných nehnuteľností nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva novým vlastníkom a má konštitutívne účinky. Inak povedané, z kontextu prejednávaného prípadu je ústavnej ochrany hodný nadobúdateľ v katastri evidovanej nehnuteľností, ktorý konal v dobrej viere v (konštitutívne) akty štátu, ktorým bola do katastra ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti zapísaná osoba, ktorá potom mala na nadobúdateľa vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti previesť, pričom by tak táto osoba v skutočnosti tak učiniť nemohla, pretože oprávneným vlastníkom veci nebola. Sama nutnosť ochrany dobrej viery nadobúdateľa však ešte neznamená, že by obdobnú ústavnú ochranu nebolo nutné poskytnúť vlastníckemu právo pôvodného vlastníka, ktorého vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností nebolo nikdy prevedené na inú osobu vzhľadom k absolútnej neplatnosti uskutočneného prevodného úkonu. Pokiaľ ide od druhý krok, usilujúci zachovať maximum z oboch dotknutých práv, tu bude vždy záležať na okolnostiach jednotlivého rozhodovacieho prípadu. Na jednej strane bude veľa krát zrejmé, že je nemožné chrániť dané obe práva súčasne, pretože sa vzájomne vylučujú. Buď bude poskytnutá ochrana právu dobromyseľnému nadobúdateľovi a uznaný zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, alebo bude uznané vlastnícke právo pôvodného vlastníka a právo dobromyseľného nadobúdateľa na ochranu majetku bude musieť ustúpiť. Stret týchto dotknutých práv sa bude musieť riešiť až v treťom kroku, teda v súlade so všeobecnou ideu spravodlivosti, respektíve všeobecným princípom. V prípade, že bude pristúpené k tretiemu poslednému kroku, bude v ňom treba v každom prípade zohľadniť ako určité všeobecné súvislosti dopadajúce na všetky prípady riešeného typu, tak individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovacieho prípadu. Až po zvážení všetkých relevantných skutočností bude konkrétnom prípade možno rozhodnúť v prospech ktorého z konkurujúcich práv svedčí všeobecná idea spravodlivosti, ktorej je na mieste dať v kolízií prednosť. V rámci týchto skutočností bude nutné zobrať do úvahy napríklad dĺžku doby, ktorá uplynula od vadného zápisu, teda urobeného na základe absolútne neplatného prevodného právneho úkonu do katastra nehnuteľností; okolnosti za ktorých k takémuto absolútne neplatnému právnemu úkonu a nasledujúcemu zápisu do katastra nehnuteľností došlo, hlavne či pritom bol spáchaný trestný čin a či sa pôvodný vlastník mohol skutočne zúčastniť predmetného katastrálneho konania; zohľadniť investície, ktoré už dobromyseľný nadobúdateľ na danú nehnuteľnosti vynaložil. Ústavný súd na záver zhrnul, že i podľa úpravy účinnej do 31.12.2013 bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností na podnet vlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností. Táto dobrá viera nadobúdateľa totiž musí všeobecne používať totožnú ústavnú ochranu ako vlastnícke právo pôvodného vlastníka, pretože vychádza z fundamentálnych princípov právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a súvisí tiež s nevyhnutnou dôverou jednotlivcov v akty verejnej moci. V takýchto prípadoch dochádza ku kolízii dvoch základných práv, a to práva dobromyseľného nadobúdateľa na ochranu majetku a vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Nemožno v konkrétnom prípade zachovať maximum z obidvoch základných práv, je treba túto kolíziu riešiť v súlade so všeobecnou ideu spravodlivosti, pričom je nevyhnutné zvažovať tak všeobecné súvislosti tohto typu kolízii základných práv (prípady dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľnosti od nevlastníka), tak individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovacieho prípadu. Posudzovanie dobrej viery nadobúdateľa má v takýchto prípadoch v konaní pred súdom zásadný význam. Je nevyhnutné, aby všeobecné súdy zvažovali existenciu dobrej viery nadobúdateľa z toho vyplývajúcu možnosť nadobudnutia sporného vlastníckeho práva nielen iba vtedy, pokiaľ sa toho nadobúdateľ (účastník konania) konkrétne výslovne dovoláva, a to aj vtedy, pokiaľ z ďalších okolnosti prípadu či tvrdení účastníkov konania vyplýva, že by nadobúdateľovi mohla svedčať dobrá viera. Pokiaľ za takejto situácie všeobecné súdy k hodnoteniu naplnenia dobrej viery nadobúdateľa vôbec nepristúpia, dopúšťajú sa porušenia práva na spravodlivý proces potenciálne dobromyseľného nadobúdateľa.

19. Rešpektujúc vyššie uvedené východiská na danú vec vychádzajúc zo skutkového stavu veci, správne prvoinštančný súd skúmal, zvažoval a hodnotil existenciu dobrej viery žalovaného pri nadobudnutí vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, pričom takúto povinnosť majú súdy aj bez toho,

že by žalovaný na dobrú vieru nepoukazoval. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný bol dobromyseľný pri nadobudnutí predmetného motorového vozidla. Žalovaný aj pri maximálnej možnej miere opatrnosti sa dôvodne považuje za vlastníka zaisteného vozidla, čo preukazuje najmä skutočnosť, že pred kúpou predmetného motorového vozidla si overoval vlastníctvo predmetného motorového vozidla prehliadkou stavu, originality vozidla, zápisom vlastníka zároveň držiteľa motorového vozidla v listine, ktorá je štátom inštitucionalizovaná a vyžadovaná (technický preukaz motorového vozidla evidovaný a vedený v štátnej inštitúcii - polícia), kúpu sprostredkoval na to zriadený subjekt (autobazár), kúpna cena bola určená v súlade s miestnymi zvyklosťami pre obdobné obchodovateľné vecí (nebola dojednaná zjavne nízka), predávajúci motorového vozidla prezentoval svoje vlastníctvo k motorovému vozidlu, čiže aktívnu legitimáciu na prevod vlastníctva k predmetnému motorovému vozidlu. Žalovaný pri zachovaní obvyklej miery opatrnosti so zreteľom k okolnostiam jednoznačne nemal a nemohol mať ani pochybnosti o tom, že by mu kupovaná vec nepatrila, bol maximálne dobromyseľný. Súd prvej inštancie preto bol toho názoru, že je potrebné v súdenom prípade aplikovať výnimku zo zásady, že nikto nemôže previesť viac práv ako sa má, a použiť už dávno poznanú výnimku v súdnej praxe, že vlastníctvo hnuteľnej veci prevodom nadobudne nadobúdateľ aj vtedy, keď vec nepatrila prevoditeľovi (ktorý v súdenom prípade sám o tom ani nevedel, že vec nevlastní). Naproti tomu takúto obvyklú mieru opatrnosti pri obchodnom vzťahu nie je možné vzhliadať podľa názoru v správaní žalobcu. Zodpovední pracovníci žalobcu napriek interným predpisom žalobcu riadne nepreverili lízingového nájomcu (pozri výpovede svedkov Jany B. J. a Z. O.), ktorého žalobca povýšil na osobu, ktorá ho zastupovala pri prevzatí motorového vozidla, čiže na osobu, ktorá uzatvárala za žalobcu kúpnu zmluvu v mene kupujúceho. Títo pracovníci laxným prístupom hraničiacim úmyselnému konaniu, motorové vozidlo zverili osobe viac krát súdne trestanej, bez riadneho preverenia jeho schopností pri platení leasingových splátok, pričom tento prezentoval podľa potvrdení o svojom príjme na jeho pomery a čas, kedy potvrdenie bolo vydané, neobvykle vysoké príjmy v pracovnej pozícii, ktorá mu zjavne nesvedčala. Údaje na tejto listine boli zjavne nereálne a ako bolo preukázané listina bola zaobstaraná práve spolupracovníkmi žalobcu a napokon ako bolo preukázané samotnými udalosťami slúžila na naplnenie nekalých úmyslov leasingového nájomcu, ktoré takto bolo podporované spolupracovníkmi žalobcu (J., B.), ktorí samotní čelia v iných prípadoch trestnému stíhaniu za uvedenú činnosť.

20. V tomto konkrétnom prípade nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, je treba túto kolíziu riešiť v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, pričom po zvažovaní tak všeobecných súvislostí tohto typu kolízie základných práv vzhľadom k vyššie uvedeným okolnostiam konkrétneho rozhodovacieho prípadu, odvolací súd dospel k totožnému záveru ako prvoinštančný súd, že je potrebné žalobu žalobcu o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu zamietnuť. Odvolací súd vychádzal z princípu právnej istoty, a z neho vyplývajúceho princípu dôvery v akty štátu a ochrany dobrej viery, z princípu ochrany nadobudnutých práv, a preto bolo nevyhnutné chrániť dobrú vieru nadobúdateľa- žalovaného.

21. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

22. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 . O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .