Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-323-2016.pdf
PDF · 117.02 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/323/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Silvia Hýbelová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: AB 2 B.V., registračné číslo 572 79 667, so sídlom Strawinskylaan 933, Amsterdam, Holandské kráľovstvo, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ GABRIELA s.r.o., IČO: 47 234 679, so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, proti žalovanému: M. G., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom N. XXXX/XXa, A., o zaplatenie 1.632,36 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 6C/187/2015-68 zo dňa 15.3.2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.247,63 eur, vyčíslený úrok z omeškania v sume 19,68 eur, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.247,63 eur od 25.6.2015 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti zostáva výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie n e z m e n e n ý.
II. Žalobca má n á r o k na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 66 %.
III. Žalobca má n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil odporcovi (žalovanému) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (pôvodnému žalobcovi AB 1 B. V., registračné číslo 560 07 043, so sídlom Strawinskylaan 933, Amsterdam, Holandské kráľovstvo (ďalej aj „pôvodný žalobca“)) sumu 106,90 eur, vyčíslený ročný úrok z omeškania vo výške 1,68 eur, úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 106,90 eur od 25.06.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku návrh (žalobu) zamietol a výrokom III. odporcovi (žalovanému) náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1 veta prvá, ods. 2, ods. 3, ods. 5, § 54 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), písm. b), písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1, § 25f ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 142 ods. 2, § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi právnym predchodcom pôvodného žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 30.6.2014 platne uzavretá úverová zmluva č. 4406113054, ktorú súd prvej inštancie podriadil pod úverovú zmluvu upravenú ako zmluvný typ v Obchodnom zákonníku, avšak súčasne na ňu nahliadal
ako na zmluvu spotrebiteľskú v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže právny predchodca pôvodného žalobcu pri jej uzatváraní a plnení z nej konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zatiaľ čo žalovaný ako fyzická osoba - nepodnikateľ nie. Predmetom úverovej zmluvy č. 4406113054 zo dňa 30.6.2014 bolo poskytnutie úveru vo výške 1.500 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal zaplatiť v pravidelných 48 mesačných splátkach po 48,49 eur splatných tak, že prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru a pokiaľ kalendárny mesiac po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto kalendárnom mesiaci, dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka. Celková čiastka, ktorá mala byť splatená spotrebiteľom predstavovala sumu 2.327,52 eur, ročná úroková sadzba bola 22,82 %, ročná percentuálna miera nákladov bola 25,60 %, priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bola 49,67 % a spôsob úhrady splátok bol dohodnutý bankovým prevodom. Lehota splatnosti bola špecifikovaná ako 48 mesiacov od poskytnutia úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci. Súd prvej inštancie zistil, že úverová zmluva je v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko neobsahuje všetky náležitosti vyžadované citovaným ustanovením, t. j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho zosplatnenia. V zmluve je uvedená mesačná splátka vo výške 48,49 eur a počet splátok 48, pričom z týchto údajov obsiahnutých v zmluve nevyplýva, aká je výška splátok istiny, aká je výška splátok úrokov a aká je výška splátok ďalších poplatkov. Vzhľadom na konkrétne chýbajúce údaje v úverovej zmluve o tom, z akých položiek pozostáva navýšenie úveru, ako aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a tiež vzhľadom na to, že žalovaný úver čerpal, súd prvej inštancie zmluvu o spotrebiteľskom úvere považoval za platne uzavretú, avšak úver posúdil podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch a považoval ho za bezúročný a bez poplatkov. Vychádzajúc zo skutočnosti, že právny predchodca pôvodného žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 1.500 eur a žalovaný uhradil žalobcovi sumu 1.393,10 eur, súd prvej inštancie priznal žalobcovi plnenie vo výške 106,90 eur a v prevyšujúcej časti žalobu v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. l) a § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s ustanovením § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka zamietol. Zároveň zo sumy 106,90 eur priznal pôvodnému žalobcovi aj úrok z omeškania v zmysle žaloby od 25.6.2015 až do zaplatenia a časť vyčísleného úroku z omeškania vo výške 1,68 eur (úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne z priznanej istiny 106,90 eur od 3.3.2015 do 24.6.2015 - do dňa vyhotovenia žaloby). Uvedený úrok z omeškania súd prvej inštancie priznal v uplatňovanej výške 5,05 % ročne (základná úroková sadzba ECB v čase omeškania so zaplatením uplatňovanej sumy, t. j. ku dňu 3.3.2015 bola vo výške 0,05 % + 5 %), ktorá je v súlade so zákonnou výškou úrokov z omeškania určených s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a v prevyšujúcej časti vyčísleného úroku z omeškania žalobu zamietol. Súd prvej inštancie žalovanému, ktorý bol v konaní úspešnejší, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.
4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v časti podal písomne prostredníctvom svojho splnomocnenca odvolanie pôvodný žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku). Pôvodný žalobca v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, pretože súd prvej inštancie na základe predložených listín predmetným rozsudkom poškodil jeho záujmy. Predovšetkým výškou plnenia, ktorou zaviazal žalovaného uhradiť mu sumu 106,90 eur. Sumu považuje za rozpornú z dôvodu, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávnych skutočností, nakoľko žalovaný neuhradil sumu 1.393,10 eur, ako uvádza súd prvej inštancie a taktiež žalovaný nepredložil akékoľvek dôkazy, ktoré by preukázali celkovú úhradu 1.247,63 eur (suma predstavuje rozdiel medzi súdom prvej inštancie uvedenou úhradou žalovaným a úhradami uvedenými vo výpise čerpania, splátok a úhrad). Z podanej žaloby jasne vyplýva, že žalovaný uhradil sumu 145,47 eur, ktorá pozostáva z troch uhradených splátok vo výške 48,49 eur, pričom žalovaný neuhradil žiadne platby v čase medzi zosplatnením úveru a podaním žaloby a taktiež ani po podaní žaloby. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy 1.354,53 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy od 3.3.2015 do zaplatenia a trovy konania, prípadne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu pôvodného žalobcu sa písomne nevyjadril.
6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Odvolací súd uznesením č. k. 24Co/323/2016-119 zo dňa 15.2.2017 rozhodol v zmysle ustanovenia § 64 Civilného sporového poriadku o pokračovaní na strane žalobcu so spoločnosťou AB 2 B. V., registračné číslo: 572 79 667, so sídlom Strawinskylaan 933, Amsterdam, Holandské kráľovstvo ako právnym nástupcom pôvodného žalobcu: AB 1 B. V., registračné číslo: 560 07 043, so sídlom Strawinskylaan 933, Amsterdam, Holandské kráľovstvo z dôvodu zániku pôvodného žalobcu a jeho zlúčenia so spoločnosťou AB 2 B. V., registračné číslo: 572 79 667, so sídlom Strawinskylaan 933, Amsterdam, Holandské kráľovstvo.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 205 ods. 2 písm. d) v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktorý má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutú časť výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať úspech, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zmenu výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie (§ 388 Civilného sporového poriadku).
9. Predmetom preskúmania odvolacím súdom bol tak z časti zamietajúci výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 30.6.2014 bola medzi pôvodným veriteľom Home Credit Slovakia, a.s., IČO 36 234 176, so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany (ďalej aj „pôvodný veriteľ“) ako poskytovateľom úveru a žalovaným ako klientom uzatvorená Zmluva o hotovostnom úvere a zmluva o revolvingovom úvere č. 4406113054, na základe ktorej zmluvy sa pôvodný veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému v hotovosti bezúčelový úver vo výške 1.500 eur a žalovaný sa zaviazal zaplatiť predmetný úver v 48 mesačných splátkach vo výške 48,49 eur so splatnosťou vždy k 15. dňu v mesiaci. Ročná úroková sadzba predstavovala 22,82 %, priemerná hodnota RPMN predstavovala 49,67 %, RPMN predstavovala 25,60 %. Z Výpisu čerpania, splátok a úhrad vyplýva, že žalovaný čerpal peňažné prostriedky dňa 4.7.2014 v sume 1.500 eur a pôvodnému veriteľovi zaplatil z poskytnutého úveru dňa 11.8.2014 sumu 48,49 eur, dňa 16.10.2014 sumu 48,49 eur, dňa 11.11.2014 sumu 48,49 eur, teda celkom sumu 145,47 eur. Listom zo dňa 12.2.2015 vyzval pôvodný veriteľ žalovaného k splateniu celého úveru v dlžnej čiastke 1.632,36 eur najneskôr do 15 dní od odoslania výzvy, teda najneskôr do 2.3.2015. Listom zo dňa 15.5.2015 pôvodný veriteľ oznámil žalovanému, že pohľadávky postupcu vzniknuté z úverovej zmluvy č. 4406113054 zo dňa 30.6.2014 boli postúpené na obchodnú spoločnosť AB 1 B.V., registračné číslo 341 86 049, so sídlom Strawinskylaan 933, Amsterdam, Holandské kráľovstvo a vyzval
ho na zaplatenie dlžnej čiastky v celkovej výške 1.649,07 eur v lehote najneskôr do 7 dní od odoslania výzvy. 11. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúceho zmluvu o úvere (§ 497), keď poukázal na to, že v prejednávanom prípade právny vzťah medzi pôvodným veriteľom, t. j. právnym predchodcom žalobcu, a žalovaným je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1 veta prvá, ods. 2, ods. 3, ods. 5, § 54 ods. 1). Súčasne súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že v danom prípade ide o nárok na zaplatenie zostatku poskytnutého spotrebiteľského úveru pôvodným veriteľom žalovanému a v danom prípade sa tak na právny vzťah účastníkov tohto záväzkového vzťahu vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“).
12. Súd prvej inštancie žalobe v časti o zaplatenie sumy 106,90 eur s príslušenstvom vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol dôvodiac, že úverová zmluva neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom v takomto prípade sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch.
13. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník - "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.
14. Uzavretú úverovú zmluvu odvolací súd považuje taktiež za zmluvu spotrebiteľskú tak, ako to uzavrel správne aj súd prvej inštancie, a nespochybnil ani pôvodný žalobca. Pôvodný veriteľ ako právnická osoba poskytol v rámci svojho podnikania úver žalovanému, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru, teda poskytnutie peňažných prostriedkov bez dohodnutého účelu ich použitia. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi úverovej zmluvy ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.
15. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11, zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.
16. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané z obsahu úverovej zmluvy, ktorú podrobil kontrole, že v úverovej zmluve nie je uvedený žiaden údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom rozsudku za náležité.
17. Hoci súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, aplikoval na danú vec príslušné právne normy a ich obsah správne interpretoval, na základe vykonaných dôkazov dospel k nie celkom správnym skutkovým zisteniam. Už sám žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že žalovaný zaplatil z poskytnutého úveru doposiaľ sumu 1.393,10 eur, keď v skutočnosti zaplatil len sumu 145,47 eur. Ako vyplýva z bodu 10. tohto rozhodnutia z Výpisu čerpania, splátok a úhrad jednoznačne vyplýva skutočnosť, že žalovaný z poskytnutého úveru celkom v sume 1.500 eur vrátil pôvodnému veriteľovi celkom sumu 145,47 eur (3 splátky po 48,49 eur), teda skutkové zistenie súdu prvej inštancie ohľadne splatenej výšky poskytnutého úveru, ktoré bolo podkladom pre zamietnutie žaloby vo zvyšku, nevyplynulo z vykonaného dokazovania. Podané odvolanie a aj jeho obsah v žiadnom prípade nenavodzujú situáciu, pri ktorej by musel odvolací súd dopĺňať alebo zopakovať dokazovanie, keďže súd prvej inštancie zistil dostatočným spôsobom skutkový stav (zvlášť za situácie, keď žalovaný sám nespochybňoval správnosť údajov uvedených vo Výpise čerpania, splátok a úhrad), čo umožňovalo odvolaciemu súdu rozhodnúť z časti o zmene napadnutého výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie. Opodstatnený je tak nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.354,53 eur ako rozdiel medzi pôvodným veriteľom poskytnutou sumou úveru 1.500 eur a žalovaným zaplatenou časťou istiny splátkami celkom v sume 145,47 eur, keďže poskytnutý spotrebiteľský úver sa pre absenciu vyššie uvádzanej náležitosti podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov a nárok na zaplatenie vyčísleného úroku z omeškania z uvedenej sumy vo výške 5,05 % ročne za obdobie od 2.3.2015 do 24.6.2015 v sume 21,36 eur (5,05 % : 365 dní v roku x 1.354,53 eur : 100 % x 114 dní omeškania) a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.354,53 eur od 25.6.2015 do zaplatenia. Keďže súd prvej inštancie mimo iného žalobe vyhovel v časti o zaplatenie istiny v sume 106,90 eur, vyčísleného úroku z omeškania v sume 1,68 eur a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 106,90 eur od 25.6.2015 do zaplatenia, odvolací súd zmenil z časti napadnutý výrok II. rozsudku tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 1.247,63 eur ako rozdiel medzi opodstatnenou požiadavkou žalobcu na plnenie istiny v sume 1.354,53 eur a súdom prvej inštancie priznaným nárokom na zaplatenie istiny v sume 106,90 eur (1.354,53 - 106,90 = 1.247,63), vyčíslený úrok z omeškania v sume 19,68 eur ako rozdiel medzi opodstatnenou požiadavkou žalobcu na plnenie vyčísleného úroku z omeškania v sume 21,36 eur a súdom prvej inštancie priznaným nárokom na zaplatenie vyčísleného úroku z omeškania v sume 1,68 eur (21,36 - 1,68) a na to nadväzujúci úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.247,63 eur od 25.6.2015 do zaplatenia.
18. S poukazom na vyššie uvádzané odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. s použitím ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku v časti o zaplatenie sumy sumu 1.247,63 eur, vyčísleného úroku z omeškania v sume 19,68 eur a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.247,63 eur od 25.6.2015 do zaplatenia zmenil s tým, že vo zvyšnej časti výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie (odvolaním nenapadnutý) zostáva nezmenený.
19. Podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
20. Podľa § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
21. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
22. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
23. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
24. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Vzhľadom na to, že odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie zmenil, je v zmysle citovaného ustanovenia § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku povinný rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
26. Ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch strán vo veci a od úspechu strany odčítať jej neúspech (t. j. mieru úspechu druhej strany). Vo výške rozdielu má strana právo, aby jej druhá strana nahradila pomernú časť trov, ktoré vynaložila pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhej strane, je tu nerozhodná. Ak je pomer úspechu a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo.
27. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 255 Civilného sporového poriadku tak, že žalobcovi priznal nárok na náhrada trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu pomeru jeho úspechu, ktorý je 66 %. Žalobca žiadal o zaplatenie sumy 1.632,36 eur s príslušenstvom a úspešný bol v časti jeho požiadavky o zaplatenie sumy 1.354,53 eur s príslušenstvom. Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 83 % (1.354,53 eur : 1.632,36 eura x 100) a hrubý úspech žalovaného v rozsahu 17 % (100 % - 83 %) a tým daný prevažný čistý úspech žalobcu v rozsahu 66 % (83 % - 17 %), čo v konečnom dôsledku znamená právo žalobcu na náhradu účelne vynaložených trov konania pred súdom prvej inštancie práve takýmto percentom. O výške náhrady trov konania na súde prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 255 Civilného sporového poriadku tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne opäť súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení veci.
29. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).