Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8C/200/2010

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Staněkom v právnej veci žalobcu: B. N., nar.: XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, Z., proti žalovanému: Slovenský plynárenský priemysel, a.s., so sídlom Mlynské Nivy 44/a, Bratislava, IČO: 35 815 256, zastúpenému spoločnosťou MGA IURIS s. r. o., so sídlom Pri starej prachárni 10, Bratislava, o určenie, že žalobca má právo na doplatenie mzdy, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému súd voči žalobcovi priznáva náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 16.11.2007, domáhal určenia, že má právo na rovnakú základnú mzdu ako p. X., a že má právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice (pôvodne bola vec na tunajšom súde vedená pod sp. zn. 18C 298/2007). Žalobca uviedol, že sa stal zamestnancom žalovaného od 8.11.2004 v pracovnej pozícii referent pre vymáhanie pohľadávok. Žalovaný rozhodol, že práce zodpovedajúce pracovnej pozícii referent pre vymáhanie pohľadávok nebudú referenti vykonávať individuálne, ale vo dvojiciach. Pracovná dvojica tvorila jeden výkonnostný celok. V pracovnej dvojici so žalobcom bol p. X.. Pri nástupe referentov do pracovného pomeru v novembri 2004 boli žalovaným deklarované rovnaké pracovné podmienky pre všetkých referentov a rovnaké mzdové ohodnotenie základnou mzdou. Žalobca však zistil, že žalovaný odmeňoval zamestnanca p. X. o viac ako 20% vyššou základnou mzdou, pričom tento zamestnanec vykonával rovnaké práce a plnil rovnaké úlohy ako žalobca. Tento postup žalovaného považoval žalobca za diskriminačný a odporujúci dobrým mravom. Právne žalobca svoju žalobu odôvodňoval poukazom na ust. § 82, 118, 119 a 119a ZP.

2. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 8C/200/2010 - 273 zo dňa 23.06.2014 rozhodol tak, že žalobu zamietol a zaviazal žalobcu povinnosťou nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 628,48 eur. V odôvodnení rozsudku tunajší súd uviedol, že žalobca neuviedol žiadny naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Žalobcovi šlo len o určenie, že má právo na rovnakú základnú mzdu ako mal iný zamestnanec žalovaného a aby mu žalovaný rozdiel mzdy doplatil. Toho sa mohol žalobca domáhať žalobou na plnenie. Určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti a pokiaľ by určenie existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu medzi stranami sporu malo charakter len prejudiciálnej otázky k inému sporu medzi stranami, nebude daný naliehavý právny záujem na takomto určení.

3. Žalobca podal voči predmetnému rozsudku v zákonnej lehote odvolanie. Žalobca nesúhlasil s odôvodnením súdu, nakoľko podľa neho súd nevychádzal z obsahu žalobného návrhu, ktorý je žalobou antidiskriminačnou a nesprávne si vyložil ustanovenia § 9 až § 11 antidiskriminačného zákona, najmä

v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania na základe Zákonníka práce, mzdových predpisov platných u žalovaného a s tým súvisiacich dojednaní v kolektívnej zmluve. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2Co/771/2014 - 282 zo dňa 12.11.2014 rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie. Vo svojom odôvodnení odvolací súd uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď zamietnutie jeho žaloby odôvodnil nepreukázaním naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení s tým, že nakoľko mu išlo o to, aby dosahoval rovnakú mzdu, ako iný zamestnanec žalovaného, mal podať žalobu na plnenie podľa § 80 písm. b) O. s. p. platného v čase rozhodnutia, keďže z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca podal žalobu podľa antidiskriminačného zákona v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania žalovaným, na základe Zákonníka práce, mzdových predpisov platných u žalovaného, ako i dojednaní v Kolektívnej zmluve, ktorú žalovaný uzavrel so zástupcami svojich zamestnancov a preto naliehavý právny záujem na požadovanom určení v konaní preukazovať nemusel a nie je správny ani právny záver prvostupňového súdu, že sa žalobca mohol svojho nároku domáhať žalobou na plnenie.

4. Po zrušení rozsudku tunajšieho súdu č.k. 8C 200/2010-273 a jeho vrátení okresný súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, listinnými dôkazmi. Z výpovede žalobcu bolo zrejmé, že žalobca trval na znení podanej žaloby, ďalšie návrhy na dokazovanie nemal, pretože všetky listinné dôkazy založil do súdneho spisu a svoju povinnosť uniesť dôkazné bremeno opiera o obsah spisu, resp. o listinné dôkazy v spise založené.

5. Žalovaný s tvrdeniami žalobcu nesúhlasil, žalobca ohľadom dokazovania nepredložil v priebeh konania také dôkazy, ktoré by preukazovali naplnenie antidiskriminačného zákona, pritom žalovaný preložil dôkazy, ktoré preukazujú, že k diskriminácii nedošlo. Boli predložené pracovné zmluvy všetkých kolegov vrátane aj novoprijatých, ktorí mali rovnakú základnú mzdu ako žalobca.

6. Žalobca v záverečnom vyjadrení poukazoval na nesprávne právne rozhodnutie súdu prvého stupňa, nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutia súdu. Trval na názore, že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu porušením zásady rovnakého zaobchádzania v odmeňovaní za rovnakú prácu, v rovnakom prostredí, za rovnakých podmienok ako inému pracovníkovi, p. X.. Rozdiel vo výške preukázal mzdovými listami. Žalovaný nemal podľa názoru žalobcu preukázať, že porušil zásadu rovnakého odmeňovania za prácu rovnakej hodnoty, nakoľko sám žalovaný uviedol, že zamestnanci sú odmeňovaní tarifnou mzdou a zaraďujú sa do jednotlivých tried v závislosti od vykonávanej práce. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že dĺžka pracovného pomeru v spoločnosti mohla byť len dôvodom na zvýhodnenie podmienok pohyblivou zložkou mzdy. Žalobca mal u žalovaného pohyblivú zložku mzdy pravidelne priznávanú mesačne v plnej výške, naproti tomu p. X. nemal pohyblivú zložku mzdy, čo svedčí na iné postavenie žalobcu, založené na dĺžke pracovného pomeru. Dĺžka pracovného pomeru a údajné skúsenosti p. X. v plynárstve boli neopodstatneným kritériom na výšku mzdy a tým pádom porušením práva na rovnaké zaobchádzanie v odmeňovaní. Kritéria na pracovnú pozíciu referent vymáhania pohľadávok žalovaný stanovil vo výberovom konaní. Žalobca a zvyšní úspešní uchádzači vo výberovom konaní, ktorí predtým neboli zamestnancami žalovaného, boli platovo znevýhodnení oproti p. X., ktorý bol zamestnancom u žalovaného od roku 1986 na inej pozícii a od 01.11.2004 bol zaradený na pozíciu referenta pre vymáhanie pohľadávok. Z tohto dôvodu žalobca v porovnaní s p. X. bol diskriminovaný.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení tvrdil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v rozsahu stanovenom antidiskriminačným zákonom, nakoľko nepredložil žiadne dôkazy a ani neoznámil také skutočnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať, že došlo ku porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaný je toho názoru, že on dostatočne preukázal, že z jeho strany v oblasti odmeňovania žalobcu k jeho diskriminácii nedošlo, keď sa s ním ani v tejto oblasti nezaobchádzalo menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Pridržiava sa svojich predošlých podaní a tvrdení. Z predložených pracovných zmlúv ostatných zamestnancov, ktorí boli zaradení na pracovnú pozíciu referent pre vymáhanie pohľadávok a ktorí boli v rovnakom čase prijatí do pracovného pomeru ako žalobca, mali rovnakú základnú mzdu ako žalobca. Čo sa týka časti žalobného petitu o určenie, že žalobca má mať právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice žalovaný dodal, že rovnako ako voči žalobcovi postupoval tak aj voči ostatným pracovníkom odmeňovaným časovou mzdou. Zamestnanci, ktorí pracovali zaradení v "pracovných dvojiciach" tak v neprítomnosti v práci jedného z dvojice nemali právo na mzdu neprítomného zamestnanca.

8. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 8C/200/2010 - 314 zo dňa 18.11.2015, ktorým zamietol žalobu a priznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.303,60 eur. V odôvodnení súd uviedol, že žalobca nepreukázal ani jednu z uvedených skutočností. Mzdové listy p. X. a žalobcu nie sú jednoznačným dôkazom, že u žalobcu došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Ako sa žalovaný v konaní vyjadril a ako aj z predložených pracovných zmlúv ostatných zamestnancov žalovaného vyplýva, aj iní zamestnanci u žalovaného mali rovnakú mzdu ako žalobca. Žalobca nepreukázal ani to, že bol diskriminovaný na základe rasy či pôvodu. Naopak sám uviedol, že nešlo o diskrimináciu na základe rasy či etnickej príslušnosti. V konaní žalobca namietal iba to, že došlo k diskriminácii v tom, že p. X. mal vyššiu mzdu ako on, pričom túto diskrimináciu žiadnym spôsobom nepreukázal.

9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať o jeho žalobnom návrhu v takej podobe, v akej ho doručil, čím zasiahol do základného práva sťažovateľa garantovaného v ústave a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietol, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na tom, že nepreukázal porušenie základného práva na rovnakú mzdu za výkon práce rovnakej hodnoty v rovnakých podmienkach (diskrimináciu v odmeňovaní) na základe rasy, či pôvodu a to napriek tomu, že sám súd je povinný preukázať podmienku diskriminácie v jeho odmeňovaní s tým, že súd prvého stupňa si z dôvodov diskriminácie (§ 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z.) vybral práve diskrimináciu v odmeňovaní na základe rasy, či etnického pôvodu, keď vo svojom návrhu vôbec neuviedol a netvrdil, že jeho diskriminácia by mohla mať pôvod v rase, či etnickom pôvode a preto je jeho postup a napadnutý rozsudok potrebné považovať za svojvôľu bez opory v zákone. Uviedol, že mu nie známy žiadny zákonný dôvod, ktorý by súd oprávňoval k zásahu do jeho dispozičného práva a neprináleží mu ani právo bez jeho vedomia stanovovať obsah žalobného návrhu, meniť ho a prispôsobovať si ho svojim potrebám, alebo potrebám žalovaného s tým, že z jeho žaloby určito a bez pochybností vyplýva, že sa domáha určenia porušenia práva na rovnaké zaobchádzanie v odmeňovaní z dôvodu iného postavenia, tak ako mu to ust. § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z. umožňuje, nakoľko žiadne ustanovenia zákona a ani iný právny predpis nevymedzuje podmienku, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania môže dôjsť len a iba na základe rasy a etnického pôvodu a nie aj z iných dôvodov. K viazanosti prvostupňového súdu právnym názorom Krajského súdu v Bratislave uvedenom v uznesení zo dňa 12. novembra 2014, č. k. 2Co/771/2014 - 282 uviedol, že daným uznesením nebol súd prvého stupňa zaviazaný na porušenie zákona, nakoľko v ňom odvolací uviedol, že musí tvrdiť pohnútku diskriminačného konania žalovaného a iba príkladmo uviedol rasu alebo etnický pôvod. Poukázal na skutočnosť, že svoju žalobu založil na tvrdení, že žalovaný porušil zásadu rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu vykonávanú v rovnakom prostredí za rovnakých podmienok z dôvodu jeho iného postavenia, nakoľko bol ako novoprijatý zamestnanec voči kmeňovému zamestnancovi B. X., s ktorým vykonával v rovnakom pracovnom zaradení, rovnakú prácu v rovnakom prostredí a za rovnakých podmienok, odmeňovaný podstatne nižšou základnou mzdou a to napriek tomu, že mzdový predpis odporcu X.-W..Y..E..02.03. 05 v bode 5. 1 garantuje základnú mzdu zamestnanca ako mzdu za hodnotu pracovnej pozície, ktorá je dohodnutá v pracovnej zmluve. Uviedol, že v konaní predložil dôkazy, že on aj B. X. mali v rovnakých pracovných zmluvách uvedenú novo vytvorenú pracovnú pozíciu - referent vymáhania pohľadávok s tým, že uvedenú pozíciu začali obaja vykonávať v rovnakom čase od novembra 2004 s tým, že zo mzdových listov vyplýva, že B. X. mal základnú mzdu 22. 000,- Sk a on základnú mzdu 18. 000,- Sk, keď žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu zákonného dôvodu, ktorý by ho oprávňoval odmeňovať B. X. vyššou základnou mzdou ako jeho, pričom za základný dôvod rozdielneho odmeňovania nemožno považovať skutočnosť, že bol novým zamestnancom žalovaného a B. X. jeho kmeňovým zamestnancom, nakoľko u oboch išlo o časovú zhodu začiatku výkonu práve na novo vytvorenej pracovnej pozícii, referent vymáhania pohľadávok. Uviedol, že pokiaľ žalovaný považoval ako jediný dôvod na rozdiel v jeho odmeňovaní a p. X. iné jeho postavenie, teda to, že bol novým zamestnancom a nie kmeňovým, došlo zo strany odporcu k jeho diskriminácii v odmeňovaní a k porušeniu mzdových predpisov a § 13 ods. 1 Zákonníka práce. Poukázal na skutočnosť, že dostatočným spôsobom preukázal to, čo tvrdil vo svojom návrhu, pričom žalovaný žiadnym spôsobom jeho tvrdenia a dôkazy nespochybnil a opak nepreukázal, čím neuniesol dôkaznú povinnosť, ktorá bola na neho prenesená, nakoľko jeho obrana poukazovaním na rovnaké odmeňovanie iných zamestnancov odporcu v rovnakom pracovnom zaradení ako bol on, nie je zákonným zdôvodnením rozdielu odmeňovania medzi ním a p. X.. Uviedol, že je irelevantný argument súdu prvého stupňa, že nepreukázal etnický a rasový dôvod diskriminácie iných zamestnancov odporcu pracujúcich na rovnakej pracovne pozícii referenta

vymáhania pohľadávok, majúcich základnú mzdu ako on, nakoľko predmetom konania sú jeho práva a právom chránené záujmy a nie práva iných zamestnancov žalovaného, ktorí sa na rozdiel od neho svojich práv na súde nedomáhali. Namietol, že sa v konaní zároveň domáhal doplatenia mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice, avšak prvostupňový súd zamietnutie jeho návrhu aj v tejto časti vôbec neodôvodnil a neuviedol, aké skutkové a právne argumenty ho k zamietnutiu návrhu viedli a preto je rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný.

10. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko odvolanie žalobcu je bezdôvodné, keďže súd prvého stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom o celom návrhu tak, ako ním žalobca uplatnil svoje nároky s tým, že to, čoho sa v konaní domáha uviedol nielen vo svojej žalobe, ale v konečnom dôsledku to skonštatoval aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 08. 09. 2010 vo veci sp. zn. 4Cdo 278/2009, čím sa prvostupňový súd aj riadil. Namietol, že sa žalobca od počiatku nedomáhal určenia, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania podľa zák. č. 365/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, čo vyplýva aj z uznesenia dovolacieho súdu, nakoľko žalobca začal v konaní poukazovať na údajné porušenie tejto zásady fakticky až vo svojom odvolaní zo dňa 19. 09. 2014, ktorým napadol v poradí prvé rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej. Uviedol, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno v rozsahu stanovenom § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z. z., keď nepredložil žiadne dôkazy a neoznámil také skutočnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Poukázal na skutočnosť, že v konaní preukázal, že z jeho strany ani v oblasti odmeňovania žalobcu k jeho diskriminácii nedošlo, keď sa s ním ani v tejto oblasti nezaobchádzalo menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii, keď zamestnanci, V. B., V. J., F. Z., J. W. mali pri vzniku pracovného pomeru rovnakú základnú mzdu ako žalobca. Uviedol, že dôvodom, pre ktorý s týmito osobami bola dohodnutá základná mzda v určitej výške (v rámci príslušnej tarifnej triedy, resp. mzdového stupňa) nebola skutočnosť, že tieto osoby boli novoprijatými zamestnancami spoločnosti, ale skutočnosť, že v čase prijatia do pracovného pomeru nemali potrebné vedomosti, praktické zručnosti, skúsenosti a prax z oblasti plynárenstva a obchodu s plynom ani znalosť postupov v tejto oblasti, čo boli priame a nevyhnutné predpoklady na plnohodnotné vykonávanie dohodnutého druhu práce a tieto si osvojovali až postupne v priebehu pracovného pomeru.

11. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudkom č. k. 10Co/86/2016 - 331 zo dňa 21.04.2016 rozhodol tak, že v časti výroku súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh žalobcu na určenie, že má právo na rovnakú základnú mzdu ako B. X. tento výrok potvrdil. V časti výroku súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh žalobcu na doplatenie mzdy za výkon práve druhého pracovníka pracovnej dvojice a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V časti výroku, ktorý odvolací súd potvrdil, sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu zákonného dôvodu, ktorý by oprávňoval odmeňovať B. X. vyššou základnou mzdou ako žalobcu, nakoľko všetky pracovné zmluvy uzavreté na pozíciu referent pre vymáhanie pohľadávok obsahovali identické povinné náležitosti (druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupcu do práce, mzdové podmienky, výplatný termín, pracovný čas a pod.). K tvrdeniu žalobcu, že bol žalovaným diskriminovaný tým, že B. X. za rovnakú právu vykonávanú v rovnakom prostredí za rovnakých podmienok a v rovnakom pracovnom čase ale poberal vyššiu mzdu napriek tomu, že bol žalobca od neho o 12 rokov mladší, však bol kmeňovým zamestnancom žalovaného odvolací súd uviedol, že tak žalobca, ako aj B. X., ktorý bol zamestnancom odporcu od roku 1987, boli zaradení do tarifnej triedy 6, ktorej mzdové rozpätie bolo od 7. 900,- Sk do 23. 600,- Sk a preto pokiaľ bola na základe Dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 02. 04. 2004, t. j. 7 mesiacov pred uzavretím pracovnej zmluvy žalobcu so žalovaným, stanovená základná mesačná mzda B. X. v sume 22.000,- Sk (730,26 eur), a najmä pred jeho preradením na pracovné miesto - referent vymáhania pohľadávok, odporca sa žiadneho porušenia zásady rovnakého zaobchádzanie a diskriminácie voči žalobcovi nedopustil.

12. K druhej časti výroku, ktorým odvolací súd výrok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie, Krajský súd v Bratislave uviedol, že sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, nakoľko prvostupňový súd neodôvodnil a neuviedol, ktoré skutkové a právne argumenty ho viedli k zamietnutiu návrhu aj v tejto časti a preto rozsudok v tejto časti je nepreskúmateľný.

13. Po vrátení veci po zrušení časti výroku súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žalobu žalobcu na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice, okresný súd vo veci ďalej konal.

14. Na pojednávaní dňa 30.1.2017 sa žalobca k veci jednoznačne vyjadril v tom zmysle, že žiada ďalej v konaní, aby súd určil, že má nárok na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice, teda žiadal to, čo v pôvodnej žalobe zo dňa 13.11.20017. Ďalej sa jednoznačne vyjadril, že tento jeho žalovaný nárok je potrebné považovať za určovací návrh s tým, že v prípade úspechu v tomto súdnom spore, by sa následne na súde domáhal zaplatenia mzdy, a to žalobou na plnenie. Teda v tomto súdnom konaní žiada len, aby súd právne posúdil žalovaný nárok a o tomto rozhodol. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že žalobca, ale ďalšie návrhy na dokazovanie nemal, žiadal, aby súd rozhodol na základe dôkazov vykonaného dokazovania. Žalovaný sa po zrušení časti napadnutého enunciátu rozsudku súdu prvého stupňa a vrátení veci v tejto časti na ďalšie konanie, vyjadril zhodne ako v doterajšom priebehu konania tak, že žiada žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, návrhy na ďalšie dokazovanie tiež nemal, poukazoval na doterajší preukázaný skutkový stav podľa ktorého pracovný pomer medzi stranami bol založený písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 3.11.2004 s dohodnutým dňom nástupu žalobcu do práce dňa 8.11.2004, druhom práce - referent pre vymáhanie pohľadávok a miestom výkonu práce - región Západ. Pracovný pomer bol stranami uzavretý na dobu neurčitú. V pracovnej zmluve strany dohodli skúšobnú dobu 3 mesiace a základnú mzdu navrhovateľa 18.000,- Sk s tým, že pohyblivá zložka mzdy pri plnom pracovnom úväzku je do 20% zo základnej mzdy. Dohodami o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 23.2.2005, 25.1.2006, 22.1.2007 a 28.3.2007 bola zvyšovaná základná mesačná mzda žalobcu.

15. Listom zo dňa 2.11.2007 dal žalovaný žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) z dôvodu nadbytočnosti. Žalobca sa domáhal určenia neplatnosti výpovede v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 9C 50/2008.

16. V zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou, každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (účinného od 1. jula 2004), každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (účinného od 1. júla 2004), každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (účinného od 1. júla 2004, konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný").

Podľa § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (účinného od 1. júla 2004), žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Podľa § 11 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (účinného od 1. júla 2004), na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahu Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak.

17. Podľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých

oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

18. Žalobca sa v konaní domáhal: a/ určenia, že má právo na rovnakú základnú mzdu ako p. X. a b/ určenia, že má právo na doplatenia mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice. Aj keď v žalobe žalobca neuviedol právnu kvalifikáciu uplatnených nárokov, z neskorších jeho podaní vyplýva, že sa domáhal ochrany proti porušovaniu zásad rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona. Uvedené konštatoval aj odvolací Krajský súd v Bratislave v Uznesení č.k. 2Co 771/2014-282 zo dňa 12.11.2014, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa práve z dôvodu, že sa jedná o žalobu podľa antidiskriminačného zákona (z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že sa to týka obidvoch žalovaných petitov, nakoľko odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým boli zamietnuté obidva žalované petity, v celom rozsahu), a teda žalobca nemusel preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd prvého stupňa bol právnym názorom odvolacieho súdu viazaný.

19. Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 18.11.2015 súd opätovne zamietol žalobu v celom rozsahu z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že došlo k porušeniu jeho práva na rovnakú mzdu ako pracovníka pracujúceho na rovnakej pozícii, a že toto porušenie bola na základe jeho rasy, či pôvodu (podrobnejšie je odôvodnenie uvedené vyššie v tomto rozhodnutí - bod 8). Súd pritom vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v jeho zrušujúcom rozhodnutí. Je celkom zrejmé, že pokiaľ obidva určovacie nároky boli uplatňované z dôvodu porušovania zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona, tak vo vzťahu k obidvom týmto nárokom mal žalobca v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu, preukázať, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania pri odmeňovaní žalobcu, a to na základe jeho rasy, či pôvodu. Prvostupňový súd žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol toto dôkazné bremeno, pričom je zrejmé, že odôvodnenie rozsudku sa vzťahovalo na obidva žalobné petity.

20. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu Rozsudkom zo dňa 21.4.2016 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou zamietol žalobu na určenie, že žalobca má právo na rovnakú základnú mzdu, ako B. X.. Odvolací súd sa pritom stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní nepreukázal porušenie zásady rovnakého zaobchádzania pri jeho odmeňovaní, pričom v rozhodnutí na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozsudku podrobne zdôvodnil, že žalovaný sa žiadneho porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a diskriminácie voči žalobcovi nedopustil (podrobnejšie citované v bode 11. tohto odôvodnenia). V uvedenej časti (určenie, že žalobca má právo na rovnakú základnú mzdu ako p. X.) teda vec nadobudla právoplatnosť.

21. Predmetom konania zostalo už len určenie, že žalobca má právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice. V tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil z dôvodu, že nebol riadne zdôvodnený. Tu je však potrebné uviesť, že pokiaľ žalobca obidva určovacie žalobné nároky uplatňoval z dôvodu porušovania antidiskriminačného zákona, vo vzťahu k obidvom určovacím nárokom ho zaťažovalo rovnaké dôkazné bremeno, tak ako je to uvedené vyššie v rozhodnutí. Preto pokiaľ bolo vo vzťahu k prvému určovaciemu petitu žaloby konštatované a zdôvodnené, tak v rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 18.11.2015, ako aj v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.4.2016, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal porušenie zásady rovnakého zaobchádzania pri jeho odmeňovaní, ako aj to, že sa žalovaný žiadnej diskriminácie voči žalobcovi nedopustil, toto sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na druhý určovací petit žaloby (určenie, že žalobca má právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice).

22. Dôvody zamietnutia druhého určovacieho petitu žaloby sú totožné ako dôvody uvádzané vyššie v rozhodnutí, pre ktoré bola zamietnutá žaloba v časti o určenie, že žalobca má právo na rovnakú základnú mzdu ako p. X. a ktoré boli totožné aj v rozhodnutí odvolacieho súdu.

23. Pokiaľ by sa žalobca domáhal určenia, že má právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice z iného právneho dôvodu, ako z dôvodu porušenia antidiskriminačného zákona (kde netreba preukazovať naliehavý právny záujem), platí to čo bolo uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 23.6.2014, teda, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom

určení, tak ako to naznačil aj Najvyšší súd SR vo svojom procesnom uznesení zo dňa 8.9.2010, č.k. 4Cdo 278/2009-69.

24. Predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je existencia tzv. naliehavého právneho záujmu (§ 137 písm. c) C.s.p.). Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný spravidla vtedy, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Z toho vyplýva, že určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti. Určovacia žaloba má preventívny charakter, bude opodstatnená najmä v prípadoch, keď k porušeniu práva ešte nedošlo. Len čo je porušenie subjektívneho práva dokonané, možno spravidla žalovať priamo na plnenie, reparáciu škodlivých následkov zo strany žalovaného. Pokiaľ by určenie existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu medzi stranami malo charakter len prejudiciálnej otázky k inému sporu medzi sporovými stranami nebude daný naliehavý právny záujem na takomto určení.

25. Ako žalobca sám uviedol na pojednávaní dňa 30.1.2017, v prípade úspechu v tomto konaní sa následne bude domáhať zaplatenia mzdy žalobou na plnenie. Ako už bolo uvedené vyššie, určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti a pokiaľ by určenie existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu, medzi stranami malo charakter len prejudiciálnej otázky k inému sporu medzi stranami nebude daný naliehavý právny záujem na takomto určení. Súd mal za to, že v tejto veci ide práve o takýto prípad.

26. Na základe všetkých uvedených dôvodov, súd žalobu zamietol.

27. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Keďže žalovaný mal v konaní úspech v celom rozsahu, súd mu priznal plnú náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, a to písomne v 2 vyhotoveniach.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (§ 48 ods. 2 EP).