Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12T-104-2017.pdf
PDF · 161.52 KB
Case nature
Area
Subarea
12T/104/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Vranov nad Topľou, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrei Havírovej a prísediacich Mgr. N. K. a Mgr. V. Z., v trestnej veci obžalovaného Ľ. P., na hlavnom pojednávaní konanom dňa 06. júna 2022 vo Vranove nad Topľou, takto
rozhodol:
Obžalovaný: Ľ. P., nar. XX.XX.XXXX vo Z. G. E., trvale bytom Vranov nad Topľou, V. XXXX/X,
u z n á v a s a z a v i n n é h o , ž e
dňa 04. 05. 2015, vo Vranove nad Topľou, ako podnikateľský subjekt SZČO Ľ. P. - L. O. W. A., IČO: XXXXXXXXXX, pri podpise žiadosti o úver od spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, uviedol uvedenú spoločnosť do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru tým, že pri podpise žiadosti o úver predložil, okrem iného, fiktívne doklady o svojich preukázateľných príjmoch z obdobia pred podpisom žiadosti a to faktúry a k ním príslušné pokladničné doklady od odberateľov: O. Č., Vranov nad Topľou, IČO: XXXXXXXX, faktúru bez čísla, zo dňa 27. 02. 2015, na sumu 2.125,00 eur; M. K. Č., Q. R., Svidník, IČO: XXXXXXXX, faktúru č. 1, zo dňa 19. 03. 2015, na sumu 2.986,00 eur a M. P., Vranov nad Topľou, IČO: XXXXXXXX, faktúru č. 2, zo dňa 29. 04. 2015, na sumu 972,00 eur, ktoré neboli vystavené uvedenými podnikateľskými subjektmi a ani neboli zahrnuté páchateľom do príjmov v daňovom priznaní za rok 2015, na základe čoho mu bol dňa 06. 05. 2015 poskytnutý od uvedenej spoločnosti revolvingový úver č. XXXXX-XXXXX na vykonávanie podnikateľskej činnosti vo výške 2.800,00 eur, ktorý sa zaviazal splatiť v 48 mesačných splátkach po 193,00 eur, z ktorých uhradil iba prvé dve splátky spolu vo výške 386,00 eur a následne úver prestal splácať, svojím konaním vylákal od uvedenej spoločnosti úver s príslušenstvom v celkovej výške 2.800,00 eur,
t e d a
vylákal od iného úver alebo zabezpečenie úveru tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru alebo na splácanie úveru a tak mu spôsobil väčšiu škodu,
č í m s p á c h a l
zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona.
Z a t o s a o d s u d z u j e :
Podľa § 222 ods. 3 Trestného zákona, v spojení s § 38 ods. 3 Trestného zákona, pri zistení prevahy poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j) Trestného zákona a neexistencii priťažujúcich okolností podľa § 37 Trestného zákona, na trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona v nadväznosti na § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá s probačným dohľadom. Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom v trvaní 2 (dvoch) rokov. Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona, v spojení s § 51 ods. 4 písm. g) Trestného zákona účinného do 31. 07. 2019, povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku sa poškodený PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava 26, IČO: 35 792 752, s nárokom na náhradu škody o d k a z u j e na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.
odôvodnenie:
Súd na hlavnom pojednávaní umožnil obžalovanému Ľ. P. urobiť vyhlásenie podľa ustanovenia § 257 ods. 1 Trestného poriadku. Obžalovaný vo vzťahu k skutku obžaloby neurobil žiadne vyhlásenie.
Na hlavnom pojednávaní bolo vykonané dokazovanie výsluchom obžalovaného P., oboznámením výpovede zástupcu poškodenej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s. r. o. - M.. W., ako aj svedkov O. Č., M. K. Č.F., N. W. a M. P. z prípravného konania, prečítaním listinných dôkazov, na základe čoho mal súd skutkový stav za preukázaný tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Obžalovaný P. na začiatku svojej výpovede v konaní pred súdom pritom spontánne uviedol, že si je vedomý spáchania skutku, škodu má záujem zaplatiť, avšak s úrokmi uplatnenými v tomto konaní nesúhlasí. Obžalovaný pritom v samotnej svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že v roku 2015 uzatvoril s poškodenou spoločnosťou PROFI CREDIT Slovakia s. r. o. úverovú zmluvu, pričom do pobočky tejto poisťovne sa dostavil s tromi ním vystavenými faktúrami, výslovne na tento účel. Po úhrade jednej, či dvoch mesačných splátok tohto úveru, odišiel do zahraničia a od uvedenej doby prestal splácať splátky tohto úverového vzťahu. Poškodená spoločnosť už asi po mesiaci po nesplatení tejto jednej, či týchto dvoch splátok, začala konanie voči jeho osobe s tým, že mu doručila asi len jednu výzvu na zaplatenie týchto splátok úveru, ale neskôr mu nebol doručený žiaden doklad, či už priamo od tejto poškodenej spoločnosti, alebo od súdneho exekútora. Podmienkou poskytnutia tohto úveru bolo aj predlženie nejakých faktúr preukazujúcich jeho zárobkovú činnosť. Tieto faktúry vyhotovil takým spôsobom, že tieto faktúry opatril svojou pečiatkou, ako aj svojím podpisom, pričom na týchto faktúrach uviedol názov svojho podnikateľského subjektu. Na názvy týchto odberateľov si už obžalovaný nepamätal, ale spomenul si, že jedna faktúra bola vyhotovená na meno jeho tety, svedkyne M. P., pričom na názvy zvyšných ďalších spoločností, či prípadne fyzických osôb, na ktoré mali byť vystavené zostávajúce faktúry, nevedel uviesť a takisto si nepamätal ani na dátumy vystavenia týchto faktúr, či súm, na ktoré boli vystavené tieto faktúry. Poznamenal však, že k týmto faktúram predložil zároveň aj doklady o zaplatení. Obžalovaný zdôraznil, že požiadal o úver vo výške 2.800,00 eur, úver v takejto výške mu bol aj poskytnutý s tým, že mesačná splátka tohto úveru bola približne do sumy 200,00 eur a splatnosť úveru bola v 48 mesačných splátkach, teda maximálne do tých dvadsaťštyri mesiacov. Doplnil, že mu bola doručená len jedna výzva na úhradu splátok, neskôr už začalo prebiehať súdne konanie a z tohto dôvodu preto túto poškodenú spoločnosť ani nekontaktoval. Tento úver mu bol poskytnutý priamo na jeho podnikateľský subjekt s názvom L. O. W. A., pričom išlo o podnikanie s grafickými službami, avšak tento úver potreboval aj na osobné účely a to z dôvodu výdavkov na zdravotné poistenie. Obžalovaný doplnil, že predmetný úver ani nedal do daňového priznania. S poukazom súdu na tú skutočnosť, že v samotnom predmete zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX bolo výslovne uvedené, že úver mu bol poskytnutý na účely výkonu podnikateľskej činnosti, sa vyjadril tak, že zamestnankyni tejto poškodenej spoločnosti uviedol, že úver žiada ako na podnikateľské účely a to konkrétne na podnikanie s grafickými službami, tak aj na súkromné účely a to konkrétne na úhradu výdavkov na zdravotné poistenie so zdôraznením, že aj keď tento úver žiadal na oba tieto účely, tento úver mu bol poskytnutý len na súkromné účely. Tento úver mu tak bol bez prekážok vyplatený. Obžalovaný sa k úhrade splátok bližšie vyjadril tak, že pokiaľ ide o úhradu jednej, či dvoch splátok, tak tieto zaplatil v zmluvne zakotvenej výške.
K skutočnosti prezentovanej poškodenou spoločnosťou; že dňa 15. 06. 2015 došlo k úhrade splátky tohto úveru vo výške 193,00 eur, dňa 18. 08. 2015 v sume 193,00 eur, dňa 29. 09. 2017 vo výške 193,00 eur, dňa 14. 11. 2017 vo výške 251,00 eur a dňa 30. 04. 2018 vo výške 100,00 eur; sa zas obžalovaný vyjadril tak, že rodičom posielal peniaze, jeho matka M. P. mala pritom splnomocnenie na vykonávanie úkonov v jeho mene a táto mala mať vedomosť o tom, že mu bol poskytnutý úver, keďže doklady od tohto úveru poskytol matke pri svojom odchode do zahraničia a pravdepodobne jeho matka z týchto dokladov aj mohla zistiť výšku mesačnej splátky. Nevedel však s určitosťou potvrdiť, či prípadne jeho matka M. P. vykonala platby na úhradu tohto úveru v jeho mene, neskôr mu však oznámila, že niečo v jeho mene uhradila a zvyšnú sumu musí doplatiť on. K samotnej výške škody, uvedenej v obžalobnom návrhu, sa vyjadril, že s touto výškou škody nesúhlasí s tým, že za zodpovedajúcu výšku škody považoval sumu 2.800,00 eur, ktorú mal záujem aj doplatiť. Na záver uviedol, že nevykonal žiadne úkony k úhrade tejto škody, či už po začatí trestného stíhania, ako aj v štádiu prípravného konania alebo v štádiu súdneho konania. Z výpovede zástupcu poškodenej PROFI CREDIT Slovakia s. r. o. - M.. M. W. ešte v prípravnom konaní súd zistil, že táto spoločnosť si v štádiu prípravného konania uplatnila nárok na náhradu škody v sume 8.878,00 eur. K samotnému skutku sa tento reprezentant tejto spoločnosti vyjadril tak, že na základe žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 04. 05. 2015, táto spoločnosť uzavrela dňa 06. 05. 2015, prostredníctvom viazaného finančného agenta N. W., s obžalovaným ako samostatne zárobkovo činnou osobou pod označením Ľ. P. - L. O. W. A. zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXX v nominálnej hodnote 9.264,00 eur so splatnosťou 48 mesačných splátok vo výške 193,00 eur. Po schválení tohto úveru, poškodená spoločnosť dňa 11. 05. 2015 preposlala sumu 2.800, eur na účet obžalovaného. Poskytnutý úver mal obžalovaný ako dlžník splácať v 48 mesačných splátkach vo výške 193,00 eur počnúc mesiacom jún roku 2015 a splatnosťou poslednej splátky dňa 30. 05. 2019. Za poskytnutie úveru sa dlžník zaviazal zaplatiť zmluvnú odmenu (úroky) vo výške 6.464,00 eur. Celková výška úveru, t. j suma, ktorú mal tak dlžník zaplatiť (istina plus úroky), predstavovala hodnotu 9.264,00 eur. V čase výsluchu tohto zástupcu poškodenej spoločnosti bola z predmetného úveru zaplatená suma 386,00 eur s tým, že posledná splátka bola dňa 18. 08. 2015 uhradená v sume 193,00 eur a zostávala teda celkovo neuhradená suma 8.878,00 eur, k čomu bolo potrebné pripočítať aj príslušenstvo a to úroky z omeškania, poplatok za právne zastupovanie, súdny poplatok a zmluvné sankcie v celkovej výške 7.224,64 eur. Táto zmluva bola uzavretá medzi podnikateľskými subjektmi a teda išlo o podnikateľský zmluvný vzťah. Z výpovede svedka O. Č. v prípravnom konaní súd zistil, že v priebehu roka 2014, do polovice roka 2015, podnikal ako živnostník v oblasti jednoduchej kovovýroby a to prevažne v zahraničí. K faktúre bez uvedenia čísla zo dňa 27. 02. 2015 na sumu 2.125,00 eur od dodávateľa Ľ. P. sa vyjadril tak, že túto videl prvýkrát až keď mu bola predložená v predmetnom trestnom stíhaní. Jednoznačne sa vyjadril, že táto faktúra musí byť fiktívna, túto nemá zaúčtovanú v účtovníctve, nikdy ju ani neobdržal a grafické práce, ako bolo uvedené v tejto faktúre, nemal žiaden dôvod si objednávať, keďže vôbec nesúviseli s jeho predmetom podnikania. Takisto podľa jeho vyjadrenia, až v prejednávanej veci videl prvýkrát príjmový pokladničný doklad, pričom obžalovanému P. žiadne peňažné prostriedky ani nevyplatil. Podľa svedeckej výpovede M. K. Č. v prípravnom konaní, táto podnikala ako samostatne zárobkovo činná osoba na adrese svojho trvalého bydliska pod označením M. K. Č., Q. R., A., IČO: XXXXXXXX. Obžalovaného, podnikajúceho pod označením Ľ. P. - L. O. W. A., vôbec nepoznala ako svojho dodávateľa. Zhodne ako predchádzajúci svedok vypovedala, že faktúru č. 1 zo dňa 19. 03. 2015 na sumu 2.986,00 eur od dodávateľa Ľ. P. - L. O. W. A., tak aj k nej vystavený príslušný výdavkový doklad, vidí prvýkrát až v prípravnom konaní. Zdôraznila, že obžalovaný v danom období pre ňu nevykonával žiadne služby, ani dodávky, obžalovanému žiadne finančné prostriedky ani nevyplatila a doplnila, že táto faktúra ani nie je zaúčtovaná v jej účtovníctve, k čomu pritom predložila aj originál dokladu zoznamu ňou prijatých faktúr za obdobie od 01. 03. 2015 do 31. 03. 2015. Svedkyňa N. W., pracujúca v roku 2015 ako obchodná zástupkyňa poškodenej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s. r. o., sa v prípravnom konaní vyjadrila, že žiadosť o úver pre obžalovaného dňa 04. 05. 2015 spísala ona na sumu istiny 2.800,00 eur s ďalším príslušenstvom. Vlastným podpisom overila tri faktúry od dodávateľov O. Č., M. P. a Q. R. A., ako aj tri príjmové pokladničné doklady, ktoré jej tento žiadateľ predložil pri žiadosti o úver, s tým, že jej boli predložené originály týchto dokladov a teda nemala pochybnosti o pravosti týchto dokladov. Doplnila, že okrem vyššie uvedených dokladov jej bol zo strany obžalovaného predložený aj občiansky preukaz, živnostenský list, ako aj daňové priznanie za rok 2014, keďže išlo o úver pre podnikateľský subjekt. Túto žiadosť následne postúpila na posúdenie do centrály do Bratislavy a túto žiadosť spracovalo už toto ústredie s tým, že medzi jej pracovné povinnosti nebolo zisťovanie, či úver žiadateľa bol aj riadne splácaný.
Svedkyňa M. P., ako blízka osoba v rodinnom pomere s obžalovaným, využila svoje zákonné oprávnenie a vo veci odmietla vypovedať. V prípravnom konaní boli zabezpečené aj faktúry všetkých troch odberateľov a to konkrétne faktúra č. 1 zo dňa 19. 03. 2015 odberateľa, svedkyne M. K. Č.- Q. R., A., na sumu 2.986,00 eur a k tomu prináležiaci príjmový pokladničný doklad z toho istého dátumu a na identickú sumu; faktúra č. 2 odberateľa M. P. zo dňa 07. 04. 2015 na sumu 972,00 eur a k tomu takisto príjmový pokladničný doklad z toho istého dátumu a na totožnú sumu a faktúra bez očíslovania vystavená odberateľom O. Č. pre obžalovaného podnikajúceho pod označením uvedeným v skutkovej vete tohto rozsudku zo dňa 27. 02. 2015 na sumu 2.125,00 eur a k tomu bol takisto pripojený príjmový pokladničný doklad z toho istého dátumu a na zhodnú sumu. Žiadosťou o úver zo dňa 04. 05. 2015, adresovanej poškodenej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s. r. o. a vystavenej finančným agentom, svedkyňou N. W., požiadal obžalovaný o poskytnutie úveru v sume 2.800,00 eur. Ďalej bola zabezpečená zmluva uzavretá touto poškodenou spoločnosťou ako veriteľom s obžalovaným ako podnikateľským subjektom ako dlžníkom o Revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 06. 05. 2015, ako aj splátkový kalendár z toho istého dátumu vzťahujúci sa na predmetnú zmluvu o revolvingovom úvere. Súčasťou spisu je aj vlastná zmenka „Bez protestu“ vystavená obžalovaným ako podnikateľským subjektom, rozhodcovská zmluva č. XXXXXX-XXXXX, dohoda o zrážkach zo mzdy z identického dátumu, mesačný výpis spoločnosti J. za mesiac marec roku 2015 majiteľa účtu - obžalovaného, výpis zo živnostenského registra tohto obžalovaného, zoznam dlžníkov Sociálnej poisťovne, osvedčenie o živnostenskom oprávnení obžalovaného so vznikom živnostenského oprávnenia dňom 01. 05. 2014, Karta klienta poškodenej spoločnosti vystavená na číslo zmluvy a na meno obžalovaného č. XXXXXX zo dňa 10. 03. 2017, potvrdenie o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2014 a aj k tomu podané daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2014 zo dňa 21. 03. 2015. Ďalej je súčasťou vyšetrovacieho spisu aj Rámcová zmluva o poskytovaní produktov a služieb J. bankou, čestné prehlásenie obžalovaného a súhlas obžalovaného o prevedení finančnej čiastky zo dňa 04. 05. 2015, opätovne výpis zo živnostenského registra, avšak nielen na podnikateľský subjekt obžalovaného, ale aj na svedkov M. P., O. Č. a na subjekt M. K. Č. - Q. R., zoznam prijatých faktúr v období od 01. 03. 2015 do 31. 03. 2015, predložený svedkyňou M. K. Č.. Daňový úrad Prešov, pobočka Vranov nad Topľou, predložil aj daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby obžalovaného ako podnikateľského subjektu za rok 2015, v ktorom obžalovaný priznal základ tohto druhu dane v sume 869,17 eur zo dňa 30. 06. 2015. Ďalej sú súčasťou tohto spisu aj rodné listy otca obžalovaného B. P., brata otca obžalovaného B. P. a detaily vyhľadanej osoby z Registra obyvateľov Slovenskej republiky a to konkrétne svedkyne M. P., ktorej manželom bol B. P., ako aj samotného obžalovaného Ľ. P.. Vo veci boli zabezpečené aj výpisy z Ústrednej evidencie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ako aj odpis z registra trestov na obžalovaného. V rámci súdneho konania boli podávané rozporné podania poškodenej spoločnosti. Dňa 13. 02. 2020 bolo touto poškodenou spoločnosťou predložené súdu, spolu s ospravedlnením jej neúčasti na hlavnom pojednávaní dňa 19. 02. 2020, podanie, v ktorom si táto poškodená uplatnila nárok na náhradu škody tak, ako bolo ňou vyčíslené ešte v prípravnom konaní dňa 21. 09. 2017 s tým, že obžalovaný dňa 29. 09. 2017 uhradil sumu 193,00 eur, dňa 14. 11. 2017 sumu 251,00 eur a dňa 30. 04. 2018 zas sumu 100,00 eur a že škoda ku dňu konania hlavného pojednávania predstavovala sumu nesplateného úveru v sume 8.334,00 eur, spolu s príslušenstvom vo výške 3.751,71 eur. Táto poškodená spoločnosť v tejto správe oznámila súdu aj tú závažnú okolnosť, že si v civilnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody a o tomto nároku bolo rozhodnuté Platobným rozkazom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 15. 05. 2017, sp. zn. 1CbZm/1235/2015-27, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 17. 06. 2017, pričom na jeho základe bola aj začatá exekúcia súdnym exekútorom M.. P. A., Exekútorským úradom Prešov. Totožné vyjadrenie podala táto poškodená spoločnosť aj pri svojom ďalšom písomnom podaní, vo vzťahu k jej účasti na hlavnom pojednávaní dňa 27. 04. 2020, zo dňa 20. 04. 2020. Na výslovnú výzvu súdu už pritom táto poškodená spoločnosť v písomnom podaní zo dňa 02. 03. 2022 výslovne uviedla, že o ich nároku s právnou povahou rozhodnuté nebolo a teda ako poškodený si uplatňuje nárok na náhradu škody vo výške 8.334,00 eur, pozostávajúci z nesplatených splátok istiny vo výške 2.508,19 eur, ako aj nesplatených splátok úroku v sume 5.825,81 eur, pričom nárok na náhradu škody, pozostávajúci zo sankčného príslušenstva, si v trestnom konaní už táto spoločnosť neuplatnila. V súdnom konaní bol zabezpečený aj platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V, č. k. 1CbZm/1235/2015-27, zo dňa 15. 05. 2017, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 14. 06. 2017. Z tohto platobného rozkazu súd zistil, že žalovaný - obžalovaný bol zaviazaný povinnosťou
zaplatiť žalobcovi - poškodenej spoločnosti sumu 9.804,40 eur so 6 % ročným úrokom od 02. 11. 2015 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 32,68 eur a náhradu trov konania v celkovej výške 1.219,59 eur. Na základe takto vykonaného dokazovania, hodnotiac dôkazy jednotlivo, ako i v ich súhrne, považoval súd za jednoznačne preukázané, že obžalovaný Ľ. P. sa dopustil skutku tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Obžalovaný je usvedčovaný predovšetkým vlastnou výpoveďou, výpoveďou splnomocneného zástupcu poškodenej spoločnosti M.. W., ako aj obchodného zástupcu tejto poškodenej spoločnosti N. W., výpoveďami jednotlivých odberateľov, ktorí mali vystaviť v právnej veci faktúru, ako aj príjmové pokladničné doklady a v neposlednom rade aj ostatnými listinnými dôkazmi.
Podstata prejednávanej trestnej činnosti v predmetnej trestnej veci mala spočívať v tom, že obžalovaný ako podnikateľský subjekt na základe žiadosti o úver zo dňa 04. 05. 2015, vyhotovenou svedkyňou N. W., požiadal o poskytnutie úveru v sume 2.800, eur, ktorý mal uhradiť v 48 mesačných splátkach po 193,00 eur, avšak nominálna hodnota tohto úveru mala predstavovať sumu 9.264,00 eur. Na základe tejto žiadosti obžalovaného bola na to dňa 06. 05. 2015 uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX a to na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti v dohodnutej sume 9.264,00 eur, ktorý úver bol obžalovaný zaviazaný uhradiť v 48 mesačných splátkach vo výške 193,00 eur a k čomu bol vyhotovený aj splátkový kalendár s takto určenou výškou mesačných splátok. K predmetnej zmluve bola pritom vystavená aj vlastná zmenka „bez protestu“ zo dňa 06. 05. 2015 na túto sumu, ako aj Rozhodcovská zmluva č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 06. 05. 2015. Z výpovede nielen samotného obžalovaného, ale aj finančného agenta poškodenej spoločnosti, ako osoby spracúvajúcej žiadosť obžalovaného o poskytnutie tohto úveru, je nepochybne zrejmé, že obžalovaný svedkyni N. W. pri vyhotovovaní tejto žiadosti o poskytnutie tohto úveru, na základe jej predchádzajúceho pokynu, predložil aj tri doklady z roku 2015, ktoré mali preukazovať jeho príjem za dané obdobie a to v podobe troch faktúr od odberateľov O. Č., M. P., ako aj M. K. Č., ktorú skutočnosť mal súd za preukázanú aj zabezpečenými predmetnými faktúrami týchto odberateľov a k tomu prináležiacimi príjmovými pokladničnými dokladmi. Tento obžalovaný pritom ako v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní výslovne potvrdil, že tri faktúry od vyššie uvedených odberateľov vyhotovil sám, keďže podľa jeho vyjadrenia v prípravnom konaní mal mať k dispozícii údaje týchto podnikateľských subjektov, ako aj vzory pečiatok. Na hlavnom pojednávaní zas obžalovaný tvrdil, že uvedené faktúry opatril svojou pečiatkou, ako aj vlastným podpisom, nevedel však už presne uviesť konkrétne sumy a ani dátumy vyhotovenia týchto faktúr. V konaní pred súdom si pritom z názvov týchto odberateľov spomenul, čo je vzhľadom na uplynutie dlhšieho časového úseku od spáchania žalovaného skutku pochopiteľné, iba na označenie odberateľa, svedkyne M. P., keďže išlo o jeho blízku príbuznú. K týmto faktúram pritom obžalovaný, podľa jeho vyjadrenia, pri požiadaní o úver predložil aj príjmové pokladničné doklady patriace k vyššie uvedeným trom faktúram. Skutočnosť, že predmetné doklady, obžalovaným predložené k jeho žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, neboli vystavené odberateľmi na nich uvedenými, dokazuje okrem samotného tvrdenia obžalovaného, predovšetkým svedecké výpovede týchto fyzických osôb ako živnostníkov, okrem svedkyne M. P., ktorá ako blízka príbuzná obžalovaného odmietla vo veci vypovedať. Títo dvaja svedkovia totiž vypovedali, že až v štádiu trestného stíhania im predložené faktúry, ako aj k tomu vystavené pokladničné doklady, nimi vyhotovené neboli, tieto faktúry nemali zaevidované vo svojom účtovníctve a príjmové pokladničné doklady vystavené obžalovaným ako podnikateľským subjektom nevyplatili s tým, že svedkyňa M. K. Č. navyše predložila aj originál dokladu zoznamu prijatých faktúr za obdobie od 01. 03. 2015 do 31. 03. 2015, v ktorej faktúra č. 1 zo dňa 19. 03. 2015 na sumu 2.986,00 eur ani nebola zadokumentovaná. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť ani vyjadrenie samotného obžalovaného, že poskytnutý predmetný úver ani nezahrnul do svojho daňového priznania za rok 2015, čomu nasvedčuje aj zabezpečené daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za dané zdaňovacie obdobie podané dňa 30. 06. 2016, podľa ktorého základ dane z príjmov fyzických osôb obžalovaného ako podnikateľského subjektu za toto obdobie predstavovalo len sumu 869,17 eur. Obžalovaný pritom; napriek tomu, že už zo samotného označenia dlžníka zmluvy o revolvingovom úvere je zrejmé, že tento bol poskytnutý jeho osobe, nie ako fyzickej súkromnej osobe, ale ako podnikateľskému subjektu pod označením Ľ. P. - L. O. W. A. a aj pod bodom 1.1. tejto zmluvy je výslovne uvedené, že tento úver sa poskytuje na účely výkonu podnikateľskej činnosti; tvrdil v konaní pred súdom, že tento úver mal získať nielen na účely svojho podnikania s grafickými službami, ktorého predmet činnosti vyplýva aj zo zabezpečeného výpisu zo živnostenského registra, ale tento úver mal záujem získať dokonca aj na súkromné účely a to konkrétne na úhradu svojich výdavkov na zdravotné poistenie. Odhliadnuc teda od samotnej skutočnosti; že už pri uzatváraní tejto zmluvy obžalovaný uviedol poškodenú spoločnosť do omylu v otázke splnenia podmienok vôbec na poskytnutie tohto úveru z dôvodu predloženia falošných, ním vystavených dokladov, navyše aj na iný účel, ako mal by tento
úver poskytnutý; aj nadväzujúce konanie obžalovaného po poskytnutí tohto úveru nasvedčuje tomu, že obžalovaný ani nemal záujem tento svoj úverový vzťah uhrádzať podľa dohodnutých mesačných splátok. Obžalovaný takisto vo svojej výpovedi v konaní pred súdom uviedol, že ihneď po uhradení jednej, či dvoch mesačných splátok, odcestoval na územie cudzieho štátu a od uvedenej doby prestal splácať splátky tohto záväzkového vzťahu. Takéto tvrdenie preukazuje nielen oboznámená svedecká výpoveď zástupcu poškodenej spoločnosti M.. M. W. z prípravného konania, ale predovšetkým zabezpečená „Karta klienta“ zo dňa 10. 03. 2017, z ktorej vyplýva, že obžalovaný dňa 15. 06. 2015 uhradil sumu 193,00 eur a dňa 18. 08. 2015 totožnú sumu určenej mesačnej splátky v sume 193,00 eur, pričom táto poškodená spoločnosť zaslala obžalovanému aj upomienky na úhradu týchto splátok. V súdnom konaní pritom poškodená spoločnosť oznámila, že zo strany obžalovaného evidujú úhrady aj ďalších splátok a to konkrétne dňa 29. 09. 2017 v sume 193,00 eur, dňa 14. 11. 2017 v sume 251,00 eur a dňa 30. 04. 2018 vo výške 100,00 eur. Obžalovaný pritom, vzhľadom na svoje vlastné vyjadrenie, týkajúce sa jeho pobytu na území cudzieho štátu, tvrdil, že počas tohto svojho pobytu mimo územia Slovenskej republiky posielal obom svojim rodičom nejaké finančné prostriedky, svojej matke M. P. mal udeliť aj splnomocnenie na vykonávanie úkonov v jeho mene, táto mala mať vedomosť ako o predmetnom úvere, tak táto mala mať k dispozícii aj príslušné doklady týkajúce sa tohto úverového vzťahu, pričom táto jeho najbližšia príbuzná mu aj neskôr oznámila, že v jeho mene vykonala úhrady nejakých splátok s tým, že mu udelila príkaz zvyšnú sumu predmetného úveru uhradiť ním osobne. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani tú závažnú skutočnosť, že ani prípadné dodatočné splatenie splátok úveru, dokonca iba veľmi občasné a nezodpovedajúce ani celej sume úveru, či už zo strany samotného dlžníka alebo ním splnomocnenou osobou, nemá vplyv na posúdenie splnenia podmienok na poskytnutie úveru, ako ani na splnenie predpokladov vyžadovaných na ďalšie splácanie tohto úveru, ktoré evidentne v období uzatvorenia tohto úverového vzťahu zo strany obžalovaného neboli splnené.
Celkové vyššie opísané konanie obžalovaného teda nepochybne preukazuje tú skutočnosť, že už v čase uzatvárania predmetného úverového vzťahu s poškodenou spoločnosťou, túto uviedol do omylu v podobe predloženia jej sfalšovaných dokladov na účel poskytnutia mu tohto úveru, dokonca sám obžalovaný začal v konaní pred súdom tvrdiť, že tento úver požadoval výslovne len na súkromné účely, aj keď z predmetu tejto zmluvy nepochybne vyplýva, že tento úver mu mal byť poskytnutý výlučne na podnikateľské účely a musel si teda byť vedomý toho, že v prípade nepredloženia takýchto nepravdivých dokumentov, dokonca ním osobne vyhotovených, by mu táto úverová spoločnosť úver celkom určite ani neposkytla. Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že obžalovaný dokonca reálne neuskutočnené plnenie, na ktoré mali byť vyhotovené tieto tri faktúry, formálne nezahrnul do daňového priznania príslušného druhu dane za uvedené zdaňovacie obdobie a to podľa svojho vlastného vyjadrenia, čomu, ako už bolo aj vyššie naznačené, nasvedčuje aj samotný obsah daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2015, v ktorom bol uvedený základ tohto druhu dane za celé vyššie uvedené zdaňovacie obdobie len vo výške 869,17 eur a len jednotlivé faktúry vystavené obžalovaným v predmetnej veci presahovali vyššie uvedenú sumu. Obžalovaný následne uhradil len prvé dve mesačné splátky a ihneď po uzatvorení tohto úverového vzťahu odišiel do zahraničia, pričom ďalšie veľmi sporadické úhrady týchto splátok mala podľa jeho vyjadrenia vykonávať počas jeho zdržiavania sa v zahraničí jeho matka. V tejto súvislosti nemožno opomenúť aj ten závažný fakt, že aj keď dlžník po obdržaní finančných prostriedkov z úveru pojme úmysel úver splácať; napríklad z dôvodu neodhalenia jeho podvodného konania, alebo začne splácať úver z toho dôvodu, že sa mu podarilo získať legálnou, či nelegálnu činnosťou finančné prostriedky na jeho splácanie a to hoc aj z ďalších podvodne vylákaných úverov, alebo začne splácať úver len z toho dôvodu, že dospeje až neskôr k takémuto rozhodnutiu; nemajú tieto skutočnosti na formálne naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu žiaden vplyv. Vedomé predloženie takto samotným obžalovaným vystavených dokladov, predstavujúcich nevyhnutnú podmienku na poskytnutie revolvingového úveru, na základe čoho bol aj skutočne uzavretý tento druh úveru a následne aj poskytnuté finančné prostriedky, napĺňa znak skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu podľa § 222 Trestného zákona, a preto aj suma získaného úveru predstavuje neoprávnene získaný prospech, nakoľko ide o neoprávnenú majetkovú výhodu, na ktorú by inak nebol nárok. Bez takéhoto predloženia dokladov nezodpovedajúcim skutočnosti by totiž predmetný úver zo strany nebankového subjektu ani obžalovanému poskytnutý nebol, a preto je získanie úveru obžalovaným v príčinnej súvislosti s uvádzaním takto nepravdivých údajov tejto poškodenej spoločnosti. Samotné ďalšie konanie obžalovaného v podobe ani riadneho nesplácania poskytnutého úveru napĺňa aj druhú stránku stíhaného trestného činu, ktorá môže, ale nemusí byť naplnená, a to v podobe, že nielenže obžalovaný nespĺňal podmienky na poskytnutie úveru, ale ani podmienky na splácanie tohto úveru, keďže v podstate ihneď po uzavretí tohto právneho vzťahu s
poškodenou spoločnosťou obžalovaný opustil územie domovskej krajiny, z ktorého samotného konania možno vyvodiť, že obžalovaný už od počiatku nemal v úmysle tento úver splácať, pretože aj v prípade jeho zdržiavania sa na území cudzieho štátu by obžalovaný mal možnosť splácať mesačné splátky úveru rôznymi formami a to prípadne aj poskytnutím priamej finančnej hotovosti nejakej splnomocnenej osobe, ako tvrdil obžalovaný v rámci svojej výpovede v konaní pred súdom.
Znak skutkovej podstaty „na splácanie úveru“ sa týka prípadov, keď žiadateľ o úver síce neuvádza poskytovateľa úveru do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru, ale ide o prípad, ak žiadateľ o úver uvádza danú spoločnosť do omylu v otázke splácania úveru, teda nemá v úmysle vôbec plniť zmluvne dohodnuté podmienky týkajúce sa opakovane hradených splátok. V prvom prípade ide o prípady, keď žiadateľ vyláka od poškodenej spoločnosti úver uvádzaním nepravdivých údajov na poskytnutie tohto úveru a v druhom prípade pôjde o prípady, keď úverový dlžník vyláka od poškodenej spoločnosti úver tak, že predstiera úmysel ho splácať, hoci vie, že tak neurobí. V prejednávanej veci, ako už bolo vyššie ustálené, nastala kumulácia obidvoch takýchto konaní.
Z vyššie uvedeného dôvodu preto súd jednoznačne uzavrel, že obžalovaný po objektívnej stránke naplnil všetky znaky trestného činu úverového podvodu podľa § 222 Trestného zákona, v podobe oboch konaní popísaných v základnej skutkovej podstate tohto trestného činu, a teda súd uznal tohto obžalovaného za vinného z tohto trestného činu s tým, že už samotný prokurátor pri ústnom prednese obžaloby na hlavnom pojednávaní opravil zrejmú nesprávnosť uvedeného dátumu podanej žiadosti obžalovaného o úver a namiesto dňa 06. 05. 2015, ako bolo pôvodne uvedené v písomnom vyhotovení tejto obžaloby, už správne uviedol dátum tejto žiadosti dňom 04. 05. 2015.
Keďže na naplnenie znakov skutkovej podstaty uvedeného trestného činu sa zo subjektívnej stránky vyžaduje, aby páchateľ už v čase pôžičky konal v úmysle vypožičané peniaze nevrátiť vôbec, alebo nevrátiť ich v dohodnutej lehote, prípadne konal s vedomím, že peniaze nebude môcť v dohodnutej lehote vrátiť a že tým uvádza veriteľa do omylu; súd zisťoval, či obžalovaný naplnil aj vyššie uvedenú nevyhnutnú stránku daného trestného činu. S poukazom už aj na vyššie rozvedené úvahy súdu; teda už len s ohľadom na tú okolnosť, že obžalovaný predložil už pri samotnom podaní žiadosti o úver falošné doklady a ihneď po poskytnutí mu úveru opustil domovskú krajinu, prestal splácať poskytnutý úver a v podstate uhradil len prvé dve mesačné splátky; je teda zrejmé, že tento obžalovaný si musel byť vedomý toho, že na území cudzieho štátu nemusí mať zabezpečený stály príjem umožňujúci mu pravidelne uhrádzať mesačné splátky daného úveru, keďže obžalovaný mohol tento úver uhrádzať aj zo zahraničia, akýmkoľvek spôsobom, teda prípadne aj prostredníctvom vyššie spomenutej splnomocnenej blízkej príbuznej, svojej matky; obžalovaný po subjektívnej stránke naplnil znaky stíhaného trestného činu a to podľa názoru súdu vo forme priameho úmyslu. V danom prípade teda nešlo len o nevrátenie požičaných peňažných prostriedkov v dohodnutej lehote.
V súvislosti s ustálenou výškou škody daným trestným činom však súd na rozdiel od obžalobného návrhu; pričom túto skutočnosť namietala v konaní pred súdom aj obhajoba, či aj samotný obžalovaný s konkretizovaním svojej nespokojnosti s určenou výškou úrokov; túto sumu vymedzil inak. Pri určovaní výšky škody v prejednávanom prípade je potrebné vychádzať z toho základného predpokladu, že táto škoda vzniká teda tomu, kto úver poskytuje a prejavuje sa v skutočnom zmenšení majetku veriteľa, ktorý úver poskytol. Z hľadiska základných znakov skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu je preto bez významu, o akú čiastku sa páchateľ obohatil (t. j. aký mal prospech zo svojho podvodného konania). Výška skutočnej škody na jednej strane (na majetku úverového veriteľa) nemusí (a spravidla ani nie je) totožná s výškou prospechu (obohatenia) na strane druhej (na majetku úverového dlžníka), a preto tieto pojmy nemožno stotožňovať a ani zamieňať. Trestný zákon chápe ško- du v prvom rade ako ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a to v zmen- šení jeho majetku alebo v ušlom zisku (§ 124 ods.1 veta prvá a § 124 ods.2 Trestného zákona). Práve z týchto zákonných ustanovení je potrebné vychádzať pri objasňovaní pojmu škoda v zmysle skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu podľa § 222 Trestného zákona. Podstatným pri zisťovaní následku trestného činu úverového podvodu podľa § 222 ods.1 Trestného zákona nie je preto výška prospechu úverového dlžníka, ale podstatným je spôsobenie skutočnej ško- dy veriteľovi. Podporne možno vychádzať aj z toho, že poškodeným v zmysle § 46 ods. 3 Trestného poriadku je ten, kto má proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom (poškodeným môže byť v danom prípade výhradne subjekt, ktorého majetok bol protiprávnym ko- naním skrátený). Nároku na náhradu škody pritom zodpovedá len náhrada skutočnej škody a ušlého
zisku. Naproti tomu prospechu, ktorý bol získaný neoprávnene, zodpovedá povinnosť na vydanie bez- dôvodného obohatenia. Prospech je preto potrebné povinne dokazovať len vtedy, ak ide o znak skutko- vej podstaty konkrétneho trestného činu, respektíve ak je znakom skutkovej podstaty pojem obohate- nie (pôjde najmä o tzv. obohacovacie delikty ako trestný čin neoprávneného obohatenia, podielnictva, legalizácie príjmu z trestnej činnosti a podobne). Zo zabezpečených listinných dôkazov je pritom nepochybne zrejmé a to konkrétne zo samotnej žiadosti o úver zo dňa 04. 05. 2015, že obžalovaný ako žiadateľ o tento úver požiadal poškodenú spoločnosť o poskytnutie sumy vo výške 2.800, eur s jeho splatnosťou v 48 mesačných splátkach vo výške 193,00 eur s tým, že nominálna hodnota úveru predstavovala sumu 9.264,00 eur. Podľa zmluvy o Revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 06. 05. 2015 mu mal byť predmetný úver poskytnutý na účely výkonu podnikateľskej činnosti v podobe peňažných prostriedkov v celkovej výške 9.264,00 eur, ktorý sa podľa bodu 2.1. tejto zmluvy zaviazal splácať v 48 mesačných splátkach vo výške 193,00 eur. V bode 3.1. tejto zmluvy bolo pritom ustanovené, že ak dlžník splatí všetky splátky úveru podľa splátkového kalendára, resp. všetky záväzky voči veriteľovi vzniknuté z tejto zmluvy, vzniká dlžníkovi po predchádzajúcom schválení zo strany veriteľa nárok na revolving a tento mu bude automaticky navýšený, t. j. veriteľ poskytne dlžníkovi čiastku vo výške 9.264,00 eur. Touto zmluvou pod bodom 4.1. bola pritom dohodnutá aj zmluvná odmena, ktorá mala predstavovať úroky za poskytnutie úveru a to v sume 6.464,00 eur so splatnosťou ku dňu poskytnutia úveru. Zo samotného splátkového kalendára k tejto zmluve o revolvingovom úvere je tiež nepochybné, že úhrnná výška všetkých 48 mesačných splátok dosiahla sumu 9.264,00 eur. Zo samotnej karty klienta k zmluve č. XXXXXX, vystavenej dňa 10. 03. 2017, však takisto nepochybne vyplýva, že dňa 11. 05. 2015 bola obžalovanému ako dlžníkovi vyplatená čiastka v sume 2.800,00 eur a to dokonca vrátane revolvingu, z tejto sumy bola splatená suma 386,00 eur, tak, ako už bolo vyššie uvedené, v určenej výške dvoch mesačných splátok zaplatených dňa 15. 06. 2015 a dňa 18. 08. 2015, s tým, že zostatok sumy, ktorá sa mala k uvedenému dátumu doplatiť, predstavovala sumu 8.878,00 eur. Pri určovaní výšky škody sa, ako už bolo vyššie uvedené, vychádza pritom nielen z ustanovenia § 124 ods. 1 Trestného zákona, ale aj z ustanovenia § 126 ods. 1 Trestného zákona, ktoré sa primerane vzťahuje aj na zisťovanie ceny iných majetkových hodnôt, služieb a takisto aj úveru. Nebankový sektor, ako v danom prípade, je rizikovejší sektor ako sektor bankový, ale pokiaľ by však z okolností prípadu vyplývalo, že ide o neprimerane vysoké úroky, ktoré by už hraničili s úžerou a mohli by byť v rozpore s dobrými mravmi, je nevyhnutné podrobnejšie preskúmanie tejto okolnosti prenechať súdom v civilnom konaním (odkázaním poškodeného minimálne v rozsahu uplatňovaných úrokov na civilné konanie) a pri určovaní výšky škody ako znaku skutkovej podstaty trestného činu podvodu bude potrebné vychádzať len z výšky istiny, t. j. len z výšky finančných prostriedkov, ktoré páchateľ od veriteľa aj skutočne obdržal na podklade úverovej zmluvy. V prejednávanom prípade je pritom nepochybné, že obžalovanému bola poukázaná na základe predmetnej zmluvy o úvere len čiastka 2.800, eur, ktorá skutočnosť vyplýva nielen zo samotnej výpovede obžalovaného, či už v prípravnom konaní, tak aj v konaní pred súdom, ale predovšetkým z výpovede splnomocneného zástupcu poškodenej spoločnosti M.. W., z ktorej okrem iného vyplýva, že po schválení tohto úveru touto spoločnosťou bola dňa 11. 05. 2015 obžalovanému na jeho bankový účet vyplatená suma 2.800,00 eur. Takéto tvrdenia oboch, teda ako obžalovaného, tak aj tohto predstaviteľa poškodenej spoločnosti, sú pritom v jednoznačnej zhode aj so zabezpečenou kartou klienta až zo dňa 10. 03. 2017, z ktorej jednoznačne vyplýva, že obžalovanému bola poskytnutá suma 2.800,00 eur. Súd práve v súvislosti s týmito listinnými dôkazmi poukazuje aj na tú skutočnosť, že zo zostatkovej sumy tohto úveru, ktorú mal obžalovaný ako dlžník splatiť ku dňu 10. 03. 2017, vychádzal prokurátor pri ustálení výšky škody v skutkovej vete obžaloby. Vychádzajúc zas zo samotného znenia tejto revolvingovej zmluvy o úvere zo dňa 06. 05. 2015 pritom vyplýva, že obžalovanému mala byť poskytnutá až suma 9.264,00 eur. Také zmluvné zakotvenie však nijako nespochybňuje a tým aj nepreukazuje reálne poskytnutú sumu úveru, s poukazom aj na zabezpečenú kartu klienta, výpovede obžalovaného v jednotlivých štádiách trestného stíhania, ako aj výpoveď zástupcu poškodenej spoločnosti. Z týchto všetkých vyššie uvedených argumentov preto súd určil celkovú výšku škody na sumu 2.800,00 eur, keďže v takejto sume boli preukazne obžalovanému aj finančné prostriedky naozaj poskytnuté. V tejto súvislosti je však potrebné objasniť, že aj takto ustálená výška škody oproti pôvodne vymedzenej výške škody v skutkovej vete obžaloby; teda namiesto sumy 8.878,eur, čo predstavovalo zostatok úverovej sumy, ktorú mal obžalovaný doplatiť, vychádzajúc zo znenia „karty klienta,“ ako aj samotnej výpovede predstaviteľa tejto poškodenej spoločnosti, ako aj namiesto sumy 9.264,00 eur, teda sumy pozostávajúcej zo samotnej istiny, ako aj z úrokov, opierajúc sa o výpoveď svedka M.. W., ako aj zo
znenia samotnej zmluvy o revolvingovom úvere; teda suma 2.800,00 eur, opierajúc sa o ustanovenie § 125 ods. 1 Trestného zákona, dosahuje hranicu väčšej škody. Súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody predmetné konanie obžalovaného teda kvalifikoval ako zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, ktorého alternatívnu objektívnu stránku obžalovaný naplnil jednak tým, že uviedol poškodenú spoločnosť do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru predložením nepravdivých dokumentov; ako aj jej uvedením do omylu pri posudzovaní splnenia podmienok na splácanie úver, keďže po poskytnutí úverovej sumy mesačné splátky daného druhu úveru obžalovaný riadne neplnil, pričom už v čase uzatvorenia tohto právneho vzťahu si musel byť obžalovaný vedomý toho, že tento úver nebude môcť ani reálne splácať a následne aj celý uhradiť. Vzhľadom na súdom vyššie vyčíslenú škodu dosahujúcu hranicu väčšej škody, ktorú týmto vyššie opísaným svojím konaním spôsobil obžalovaný poškodenej spoločnosti, sa tak obžalovaný dopustil zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona.
Subjektívna stránka konania obžalovaného bola daná vo forme priameho úmyslu podľa § 15 písm. a) Trestného zákona, keďže obžalovaný chcel spôsobiť poškodenej spoločnosti škodu a teda porušiť záujem štátu na ochrane cudzieho vlastníctva.
Obžalovaný sa skutku dopustil ako trestne zodpovedný subjekt.
Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd prihliadol na všetky okolnosti spáchaného skutku, spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa (§ 34 ods. 4 Trestného zákona).
Z miesta trvalého bydliska je obžalovaný hodnotený všeobecne s tým, že príslušné mesto nevedie záznam o spáchaní nejakého priestupku obžalovaným na území tohto mesta.
Podľa odpisu z Registra trestov obžalovaný bol súdne trestaný ešte v roku 2005 a to rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 1T/194/2005 zo dňa 21. 09. 2005, za trestný čin výtržníctva vo forme spolupáchateľstva podľa § 202 v spojení s § 9 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, pričom v jeho prípade bolo upustené od potrestania ako mladistvého páchateľa a na uvedené súdne stíhanie sa už aj vzťahuje fikcia neodsúdenia.
Obžalovaný bol v minulosti pritom iba jedenkrát priestupkovo postihnutý za priestupok podľa zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach v znení neskorších predpisov.
Obžalovanému teda poľahčovalo, že pred spáchaním žalovaného trestného činu; keďže bol v minulosti iba jedenkrát súdne stíhaný a aj v danom prípade došlo k upusteniu od jeho potrestania, a to ešte v roku 2005; viedol teda riadny život (§ 36 písm. j/ Trestného zákona). Obžalovaný sa síce v prípravnom konaní k spáchaniu skutku priznal a jeho spáchanie oľutoval, avšak v štádiu súdneho konania neurobil žiadne vyhlásenie a z tohto dôvodu preto súd nemohol tomuto obžalovanému uznať aj poľahčujúcu okolnosť podľa ustanovenia § 36 písm. l) Trestného zákona. U obžalovaného pritom nebola zistená žiadna priťažujúca okolnosť podľa § 37 Trestného zákona. Vzhľadom na uvedené tak u obžalovaného nastala prevaha poľahčujúcich okolností podľa § 36 Trestného zákona pri nezistení žiadnej priťažujúcej okolnosti podľa ustanovenia 37 Trestného zákona, čo odôvodňuje aplikáciu ustanovenia § 38 ods. 3 Trestného zákona.
Základnú trestnú sadzbu pri stíhanom zločine úverového podvodu podľa § 222 ods. 3 Trestného zákona v rozmedzí od troch rokov do desať rokov, tak bolo potrebné podľa ustanovenia § 38 ods. 3 Trestného zákona upraviť a trest odňatia slobody ukladať v rozpätí od troch rokov do siedmich rokov a ôsmich mesiacov.
Pri samotnom rozhodovaní o druhu, ako aj o výmere trestu súd pritom zohľadnil predchádzajúcu minulosť obžalovaného; u ktorého bolo v minulosti upustené od potrestania, ešte dokonca vo veku mladistvej osoby za menej závažnú formu trestnej činnosti, na ktorú sa aj vzťahuje fikcia nedosúdenia; že tento obžalovaný bol v minulosti dokonca len jedenkrát priestupkovo postihnutý za menej závažné priestupkové konanie, aj keď nemožno v tejto súvislosti prehliadnuť fakt, že tento obžalovaný sa zdržiaval pomerne dlhodobo na území cudzích štátov; a že tento obžalovaný sa v prípravnom konaní k spáchaniu skutku priznal a vyhlásenie o vine, prípadne vyhlásenie o nepopieraní spáchania skutku, síce neurobil na
hlavnom pojednávaní, ale vo svojej výpovedi pred súdom súvisle opísal spáchanie skutku svojou osobou a samotné nevykonanie takéhoto vyhlásenia odôvodnil len tou okolnosťou, že so škodou ustálenou v obžalobnom návrhu nesúhlasí s doplnením, že konkrétne má výhrady voči výške určených úrokov, ktoré mali byť podľa jeho presvedčenia súčasťou vyčíslenia tejto celkovej škody. Nemožno zároveň opomenúť aj ten závažný faktor, že práve súdom ustálená výška škody tesne presahuje hranicu väčšej škody v rozsahu od 2.660,00 eur a je teda pochopiteľne rozdiel v dopustení sa daného trestného činu páchateľom v rozsahu v podstate na tejto spodnej hranici alebo v neporovnateľne vyššej výške, blížiacej sa až k hranici značnej škody, čiže k hodnote 26.000,00 eur a prípadne ešte aj páchateľom trestných činov, ktorý sa či už totožnej alebo inej, obdobnej činnosti, v minulosti už viackrát dopustil. Obžalovaný pritom prejavil ochotu; aj keď vzhľadom na doterajšie splácanie predmetných úverových splátok obžalovaným nepovažoval súd toto jeho tvrdenie za veľmi vierohodné; škodu vzniknutú neuhradením týchto splátok zaplatiť.
Zohľadniac teda všetky vyššie uvedené skutočnosti preto súd dospel k záveru, že na nápravu tohto obžalovaného je postačujúce uložiť mu trest odňatia slobody na samej spodnej hranici bez jeho nepodmienečného výkonu, teda vo výmere troch rokov a z tohto dôvodu výkon tohto trestu súd obžalovanému podmienečne odložil s probačným dohľadom, keďže takto uložený trest odňatia slobody ešte umožňoval jeho podmienečný odklad. Za primeranú a adekvátnu, za súčasného uloženia probačného dohľadu, súd pritom považoval skúšobnú dobu takisto v podstate na dolnej hranici ustanovenej zákonom a to v trvaní dvoch rokov, počas plynutia ktorej je obžalovaný povinný spôsobom svojho života preukázať, že sa napravil a že spáchanie predmetného trestného činu bolo len ojedinelým vybočením z jeho inak riadneho spôsobu života, v opačnom prípade sa mu takto odložený výkon trestu premení na nepodmienečný trest odňatia slobody. Na posilnenie výchovného účelu tohto trestu odňatia slobody pritom súd zároveň ako primeranú povinnosť uložil tomuto obžalovanému povinnosť podrobiť sa v skúšobnej dobe v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu.
Nemožno opomenúť takisto tú okolnosť, že škoda síce bola súčasťou popisu konania, za ktoré bol obžalovaný v prejednávanej veci odsúdený, avšak pri rozhodovaní o samotnom uplatnenom nároku poškodenej na náhradu škody v tzv. adhéznom konaní, keďže výšku tejto škody a predovšetkým oprávnenosť uplatneného nároku, nemal súd za jednoznačne preukázané, súd o nej rozhodol tak, že poškodenú spoločnosť odkázal na civilné, resp. iné konanie. Z uvedených dôvodov preto súd nepovažoval za aplikovateľné na danú situáciu uloženie primeranej povinnosti v podobe príkazu obžalovanému nahradiť v skúšobnej dobe škodu, alebo v tejto dobe zaplatiť dlh. Z vyššie uvedeného dôvodu, keďže vzhľadom na charakter posudzovanej trestnej činnosti, súd nepovažoval uloženie inej primeranej povinnosti, či primeraného obmedzenia za prijateľné, súd uložil iba vyššie uvedenú primeranú povinnosť spočívajúcu v povinnosti podrobiť sa programu sociálneho, či inému výchovného programu. Súd upriamuje pozornosť aj na ten fakt, že aj nesplnenie tejto primeranej povinnosti obžalovaným v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom, môže viesť k premene tohto trestu nespojeného s obmedzením jeho osobnej slobody, na nepodmienečný trest odňatia slobody.
Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Poškodená spoločnosť PROFI CREDIT Slovakia s. r. o. si v prípravnom konaní prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu uplatnila nárok na náhradu škody v celkovej výške 8.878,00 eur. Ako už bolo vyššie uvedené, v priebehu súdneho konania, ktorého sa oprávnený predstaviteľ tejto poškodenej organizácie ani raz nezúčastnil, táto spoločnosť podávala odlišné vyjadrenia k uplatnenému nároku na náhradu škody v tzv. adhéznom konaní. V prvom písomnom podaní zo dňa 13. 02. 2020 poškodená spoločnosť žiadala zaviazať obžalovaného povinnosťou nahradiť spôsobenú škodu a to v rovnakom rozsahu, ako bol ňou uplatnený v prípravnom konaní v zápisnici o výsluchu svedka - poškodeného zo dňa 21. 09. 2017. Táto poškodená sa takisto vyjadrila, že suma nesplateného úveru predstavuje k dátumu konania hlavného pojednávania dňa 19. 02. 2020 sumu 8.334,00 eur, ako aj príslušenstvo vo výške 3.751,74 eur, ktoré malo pozostávať z úrokov z omeškania vo výške 2.452,94 eur, zmenkovej odmeny v sume 32,68 eur, poplatku za právne zastupovanie v sume 629,59 eur, súdneho poplatku v sume 590,00 eur, súdneho poplatku za exekúciu vo výške 16,50 eur a poplatku za spísanie návrhu na exekúciu vo výške 30,00 eur. V tomto podaní však táto poškodená organizácia zároveň uviedla, že náhradu škody si uplatnila aj v civilnom konaní a o jej návrhu malo byť rozhodnuté Okresným súdom
Bratislava V dňa 15. 05. 2017 vydaním Platobného rozkazu č. k. 1CbZm/1235/2015-27, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 17. 06. 2017 a ktorým bol obžalovaný zaviazaný povinnosťou zaplatiť poškodenej ako žalovanej sumu 9.804,40 eur so 6 % ročným úrokom od 02. 11. 2015 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 32,68 eur a náhradu trov konania v celkovej výške 1.219,59 eur, z toho 590,00 eur predstavovala náhradu za súdny poplatok za žalobu a suma 629,59 eur zodpovedala zas náhrade trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby. Obdobné, aj keď stručnejšie podanie, podala táto poškodená spoločnosť aj dňa 20. 04. 2020 a opätovne s poukazom na vyššie citovaný zmenkový platobný rozkaz vydaný Okresným súdom Bratislava V aj v písomnom podaní dňa 23. 10. 2020. Na výslovnú výzvu súdu dňa 02. 03. 2022 podala poškodená spoločnosť písomné podanie, v ktorom opätovne; napriek tej skutočnosti, že o jej návrhu malo byť dokonca právoplatne rozhodnuté vyššie citovaným zmenkovým platobným rozkazom Okresného súdu Bratislava V, pričom v prípade tohto rozhodnutia malo dôjsť aj k jeho exekučnému vymáhaniu; zotrvala na ňou uplatnenom nároku na náhradu škody dôvodiac, že o nároku s právnou povahou ako o náhrade škody rozhodnuté nebolo. Bližšie v tomto podaní poškodená spoločnosť špecifikovala nárok na náhradu škody vo výške 8.334,00 eur pozostávajúci z nesplatených splátok istiny vo výške 2.508,19 eur a z nesplatených splátok úveru v sume 5.825,81 eur s tým, že nárok na náhradu škody pozostávajúci zo sankčného príslušenstva si v trestnom konaní neuplatnila. V prevažnej väčšine týchto podaní pritom poškodená spoločnosť predložila aj prehľad posledných troch úhrad splátok a to dňa 29. 09. 2017 v sume 193,00 eur, dňa 14. 11. 2017 vo výške 251,00 eur a dňa 30. 04. 2018 vo výške 100,00 eur.
Vzhľadom na priznanie nároku na náhradu škody; opierajúc sa o zabezpečený Platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V, č. k. 1CbZm/1235/2015-27, zo dňa 15. 05. 2017, s právoplatnosťou a vykonateľnosťou dňa 14. 06. 2017, na podklade ktorého, podľa udania samotnej tejto poškodenej spoločnosti, už malo prebiehať aj exekučné konanie; súd nepovažoval za dôvodné obžalovaného zaviazať na náhradu škody v akejkoľvek výške, keďže poškodená spoločnosť zotrvala na tomto svojom nároku aj na výslovnú výzvu súdu len s tým vysvetlením, že o tomto jej nároku na náhradu škody s právnou povahou rozhodnuté nebolo, bez bližšej citácie prípadných príslušných právnych predpisov, o ktoré opiera takéto svoje vyjadrenie. Poškodená spoločnosť teda naďalej trvala na svojom nároku, pričom zároveň táto poškodená v ňou podanom poslednom písomnom podaní si uplatnila tento nárok na náhradu škody pozostávajúci nielen z nesplatenej istiny vo výške 2.508,19 eur, ale aj z nesplatených splátok úveru vo výške 5.825,81 eur, pričom vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 46 ods. 4 v nadväznosti na § 46 ods. 3 Trestného poriadku, návrh poškodeného na náhradu škody nemožno podať, ak o tomto návrhu už bolo rozhodnuté v civilnom procese alebo inom príslušnom konaní. Z dôvodu právnej istoty, keďže táto poškodená spoločnosť si uplatnila nielen samotnú istinu, ale aj úroky; pričom práve nebankové spoločnosti si v mnohých prípadoch uplatňujú neprimerane vysoké úroky, ktoré niekedy hraničia až s úžerou a ktoré by mohli byť v rozpore s dobrými mravmi; je potrebné takýto nárok poškodenej spoločnosti podrobiť podrobnejšiemu preskúmaniu súdom v civilnom konaní a to odkazom takejto spoločnosti minimálne v rozsahu uplatnených úrokov na civilné konanie. Súd sa pritom v danej veci domnieva, že dokazovanie potrebné na vyslovenie jednoznačného záveru, či vôbec táto poškodená spoločnosť má nárok na náhradu škody, by jednoznačne presiahlo potreby trestného stíhania a neprimerane by ho predĺžilo. Z dôvodu právnej istoty; keďže poškodená spoločnosť bez uvedenia konkrétnych dôvodov vyžadovaných v ustanovení § 46 ods. 3 Trestného poriadku, naďalej trvala na ňou uplatnenom nároku; súd v zmysle ustanovenia § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal túto poškodenú spoločnosť s jej nárokom na civilný proces alebo na konanie pred iným príslušným orgánom.
Rozsudok bol prijatý jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 (pätnásť) dní od jeho oznámenia na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Súdom prijaté vyhlásenie obžalovaného, že je vinný, alebo že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je
neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny, alebo že chýba. Po vyhlásení rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať.