Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/112/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej M. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, o zaplatenie 1 715,21 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 6Csp/7/2016-52 zo dňa 29. decembra 2016, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, v ktorom žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku o trovách konania, potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti, odvolaním nenapadnutej, ponechal rozsudok nedotknutý.

Žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1) Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 136,01 eur, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2) V Špecifikácii podania žalobca tvrdil, že žalovanej malo byť poskytnuté povolené prečerpanie vo výške 1 500,- eur, ale nepredložil písomnú zmluvu, ktorou by bolo jednak dojednané takéto povolené prečerpanie a najmä, ktorá by obsahovala podmienky, za ktorých banka poskytovala žalovanej takéto finančné prostriedky. Pokiaľ teda žalobca poskytol žalovanej od 03. 12. 2012 povolené prečerpanie vo výške 1 500,- eur, jednalo sa o spotrebiteľský úver, hoci nepreukázal, že by žalovanej poskytol tieto finančné prostriedky na základe písomnej zmluvy, a preto, ak žalobca umožnil žalovanej čerpať aj finančné prostriedky, ktoré nemala na svojom účte, má voči žalovanej nárok iba na vrátenie sumy, ktorú žalovaná skutočne vyčerpala. Vzhľadom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. nemá nárok na žiadne úroky z úveru, ani poplatky. Pokiaľ úroky a poplatky boli upravené v Podmienkach banky, príp. v jej Sadzobníku, alebo iných ňou vydaných dokumentoch, jedná sa o podmienky jednostranne stanovené bankou, obsah ktorých žalovaná, ako spotrebiteľka, nemala možnosť ovplyvniť a potom sa jedná o neprijateľné zmluvné ustanovenia, na základe ktorých žalobcovi nie je možné priznať žiadne nároky. Zo Zmluvy o rastovom osobnom účte vyplýva dojednanie iba základného poplatku "Štandard" - aj keď výška tohto poplatku nebola v Zmluve uvedená, žalovaná si musela byť vedomá toho, že za vedenie účtu jej bude banka účtovať poplatok. Podľa výpisov z účtu za obdobie od 01. 05. 2013 do 31. 12. 2013, ktorým zodpovedá aj špecifikácia vypracovaná žalobcom, ako príloha k Špecifikácii podania, výbery z účtu žalovanej boli vo výške 1 302,88 eur a za to isté obdobie boli zaúčtované v prospech účtu vklady spolu vo výške 1 194,17 eur. K rozdielu, ktorý predstavuje mínus 108,71 eur, súd započítal ešte na ťarchu účtu žalovanej dojednané poplatky ""štandard" vo výške 27,30 eur (3,90 x 7 mesiacov), čím sa debetný zostatok na účte žalovanej zvýšil na 136,01 eur, ktorú sumu súd žalobcovi priznal. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Ako nedôvodný súd vyhodnotil aj návrh žalobcu na

priznanie úrokov z úveru vo výške 28 % ročne. K tomu, aby sa veriteľ mohol voči spotrebiteľovi domáhať priznania úrokov z úveru, musel by preukázať uzatvorenie písomnej zmluvy so zákonom stanovenými náležitosťami uvedenými vyššie. O trovách rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP.

3) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby súd rozhodnutie zmenil a vyhovel jeho žalobe. Žalobca mal za to, že pokiaľ súd považoval jeho návrh za neúplný, mal ho vyzvať na doplnenie v zmysle ust. § 43 ods. 1 OSP, resp. 129 ods. 1 CSP. Mal za to, že na daný vzťah sa mal aplikovať zákon č. 258/2001 Z. z. a nie zákon č. 129/2010 Z. z., pričom predmetný zákon neobsahoval ustanovenie, podľa ktorého sa pre absenciu písomnej formy mala zmluva považovať za bezúročnú a bez poplatkov. S poukazom na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy o účte ešte nebol v platnosti zákon o platobných službách, a preto bolo nutné postupovať podľa Obchodného zákonníka, mal za to, že všetky náležitosti zmluvy nemuseli byť obsiahnuté v jednom dokumente. V zmysle uvedeného upozornil aj na ust. § 18 ZoSÚ. Skutočnosť, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jeden dokument, vyplýva aj z obsahu rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15 (Home Credit vs. Biróová). Nestotožnil sa s názorom súdu, že by mu nemali patriť úroky z úveru po jeho zosplatnení. Tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch.

4) K podanému odvolaniu sa žalovaná nevyjadrila.

5) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 a bez nariadenia pojednávania (§ 385 odvolaním napadnutý rozsudok vo výroku, v ktorom žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku o trovách konania, podľa ust. § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil. Vo zvyšnej časti (vo výroku, ktorým žalobe čiastočne vyhovel), odvolaním nenapadnutej, ponechal rozsudok nedotknutý.

6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 , keď ani zo strany odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

7) Odvolateľ argumentoval nesprávnosťou procesného postupu prvoinštančného súdu, spočívajúceho v tom, že (súd) nevyzval žalobcu na odstránenie vád neúplného návrhu, hoci ho považoval za neúplný, ale meritórne o ňom rozhodol. 8) Rozhodnutie súdu prvej inštancie však nie je založené na závere (uvedenom v bode 7 tohto odôvodnenia), ktorý odvolateľ vytýka, ale dôvodom zamietnutia žaloby je neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Okresný súd totiž (správne) považoval predložený návrh za úplný z pohľadu opisu podstatných a rozhodujúcich skutkových tvrdení (§ 150 ods. 1 , ako i náležitostí podania (§ 127 a ani podľa názoru odvolacieho súdu nebol daný dôvod na výzvu v zmysle § 129 ods. 1 (ako tvrdí odvolateľ), nakoľko by tým už (súd) neprimerane nahrádzal aktivitu žalobcu a porušil (by) základný princíp rovnosti sporových strán (nepožadoval by totiž náležitosti neúplného návrhu, ale ďalšie dôkazy potrebné pre zabezpečenie procesného úspechu žalobcu). Odvolateľ totiž mylne zamieňa neúplnosť žaloby (ktorú skutočnosť okresný súd netvrdil, ani nie je daná) ako dôvod na odmietnutie podania a neunesenie dôkazného bremena ako dôvod pre meritórne zamietnutie žaloby. Zhrnúc opísané, k vytýkanej nesprávnosti - t. j., že súd prvej inštancie považoval návrh za neúplný, ale na odstránenie vád nevyzval - podľa odvolacieho súdu nedošlo.

9) Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že v čase uzavretia zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb 01.07.2005 a zmluvy o povolenom prečerpaní dňa 02.08.2005 platil zákon č. 258/2001 Z. z. a nie zákon č. 129/2010 Z. z., mal odvolací súd za to, že ani jedna uvedená zmluva nie je súčasťou spisu, nebolo preukázané pred súdom prvej inštancie, že zmluva o povolenom prečerpaní účtu bola uzavretá písomne (na tom nezmenia nič ani odvolateľom priložené listiny k odvolaniu). Aj predmetný zákon (zákon č. 258/2001 Z. z.) obsahoval ustanovenia o tom, kedy je zmluva bez úrokov a bez poplatkov, pričom v prípade absencie písomnej formy je neplatná. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie nemal preukázané písomné uzavretie zmluvy, už skôr vychádzal pri posudzovaní právneho vzťahu z faktického stavu, t. j. pri jeho posudzovaní vychádzal z dátumu, kedy došlo k prečerpaniu účtu a v tom čase účinného zákona. S takýmto postupom sa stotožnil aj odvolací súd.

10) Žalobca ďalej argumentoval skutočnosťou, že VOP/OP/sadzobník sú súčasťou zmluvy. Odvolací súd mal zhodne so súdom prvej inštancie za to, že účtované úroky a poplatky neboli individuálne dohodnuté, pričom za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal síce spotrebiteľ (žalovaný) možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V danom prípade nijako žalovaný obsah sadzobníka poplatkov ovplyvňovať nemohol. Takisto pokiaľ išlo o VOP, tieto majú slúžiť na dojednania technického alebo vysvetľujúceho charakteru a nemali by sa v nich nachádzať dojednania úrokov, či iných poplatkov, pokiaľ ich spotrebiteľ (žalovaný) nemôže individuálne s dodávateľom (žalobcom) dohodnúť. Keďže úroky ani poplatky neboli so žalovanou dohodnuté, správne súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi na ne nárok. 11) Pokiaľ žalobca namietal závery rozsudku súdneho dvora C-42/2015, je potrebné dať do pozornosti, že i v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že Smernica 2008/48/ES nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy. Tu je potrebné poukázať na to, že Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. v ustanovení § 9 presne špecifikuje podstatné náležitosti zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitosti musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda v prípade, že by tieto náležitosti zmluvy boli obsiahnuté vo Všeobecných obchodných podmienkach, minimálne je potrebné, aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané.

12) Odvolateľ ďalej namietal v odvolaní skutočnosť, že by mu mali patriť úroky z omeškania popri riadnych úrokoch z úveru. V súdnej praxi sa zmluvné dojednanie o povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope úrokov z omeškania (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 182/2011). Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok absenciu požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok) veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba (pretože tieto sú už splatné) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy by bol spotrebiteľ vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby ku zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd uvedené v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za situácie, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (bližšie pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014).

13) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko žalovaná, aj keď ostala v odvolacom konaní nečinná, mala v ňom úspech, a preto by mala nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom na jej nečinnosť v odvolacom konaní jej súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (návrh nepodala a zo spisu jej trovy nevyplývajú).

14) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .