Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_16Co-411-2016.pdf
PDF · 132.75 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/411/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov JUDr. Alexandra Mojša a JUDr. Janky Boroškovej v právnej veci žalobcu T. V. E., a. s., so sídlom F. XXXX/XXX, D., B.: XX XXX XXX, právne zastúpeného GOLIAŠOVÁ GABRIELA, s. r. o., so sídlom Piaristická 707/25, Trenčín, IČO: 47 234 679, proti žalovanej G. L., nar., XX. XX. XXXX, bytom D. XXXX/XX, R. R., pôvodne za účasti vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, IČO: 37 756 508, v konaní o zaplatenie 1 428,86 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/149/2014-84 zo dňa 04. 12. 2014 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/149/2014-145 zo dňa 19. 04. 2016, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti návrh zamietol (výrok II.) a vo výroku o náhrade trov konania (výrok III. a IV.); p o t v r d z u j e .
II. Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.
III. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
IV. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS ako osobitný subjekt do odvolacieho konania nepriberá.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 709,84 € s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 709,84 € od 08. 05. 2014 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia titulom plnenia zo zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami dňa 21. 07. 2010.
2. Okresný súd predmetnú zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú tak ust. §§ 52 a nasl. OZ, ako aj ust. zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch (ďalej v texte ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“). Mal za to, že zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti, a to konkrétne dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f) tohto zákona, zároveň RPMN podľa § 9 ods. 2 písm. j) tohto zákona, ako aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom podľa § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil, že pri konečnej splatnosti úveru sa vyžaduje časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov, a je potom úlohou
dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. Pokiaľ ide o údaj RPMN, tento je uvedený od - do, teda ide o údaj neurčitý, a pokiaľ je poukazované na skutočnosť, že oznámenie o RPMN bolo doručené žalovanej, keďže toto vyplýva zo zmluvy, táto skutočnosť v konaní nebola preukázaná, túto skutočnosť žalobca len tvrdil. Na základe uvedeného dospel okresný súd k záveru, že poskytnutý úver je bez poplatkov a bez úrokov podľa § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho, ak bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1 600 € a žalovaná žalobcovi zaplatila 897,16 €, potom je povinná titulom plnenia zo zmluvy o úvere zaplatiť žalobcovi sumu 709,84 € s prísl.. Okresný súd teda priznal žalobcovi len nezaplatenú časť poskytnutého úveru po odpočítaní zaplatenej sumy a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
3. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016. Vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov konania, nakoľko tieto považoval za účelne vynaložené.
4. Okresný súd vydal dňa 19. 04. 2016 opravné uznesenie, ktorým opravil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/149/2014-84 zo dňa 04. 12. 2014 v záhlaví, v ktorom nebola na strane žalobcu uvedená advokátska kancelária ako právny zástupca. Okresný súd preto vydal opravné uznesenie s poukazom na doručenú, overenú fotokópiu plnomocenstva.
5. Proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v rozsahu, ktorým mu bola spôsobená materiálny ujma, teda v rozsahu, v ktorom bola jeho žaloba zamietnutá a v rozsahu náhrady trov konania. Namietal, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere uzavretej dňa 21. 07. 2010 sú úverové zmluvné podmienky žalobcu, ktoré boli žalovanej známe a žalovaná zároveň obdržala aj Príručku pre držiteľa. Žalobca nesúhlasil ani s rozhodnutím okresného súdu, ktorým rozhodol o náhrade trov konania, nakoľko podľa neho sú neúčelné, zbytočné a nehospodárne. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 9/2013, ako i ďalšie rozhodnutia všeobecných súdov SR. Zdôraznil, že z hľadiska výsledku konania vedľajší účastník nemá vo vzťahu k úspechu či neúspechu v konaní žiaden vzťah a naviac Združenie na ochranu občana spotrebiteľa musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach.
6. Zduženie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa nestotožnil s právnymi závermi uvedenými žalobcom v odvolaní. Zdôraznil, že pokiaľ by združeniu nebola súdne priznávaná náhrada trov právneho zastúpenia tam, kde na to vznikol zákonný nárok, viedlo by to následne k ohrozeniu, až k znefunkčneniu aktivít združenia v prospech spotrebiteľov, čo by samozrejme len vyhovovalo ekonomickým záujmom žalobcu, ako aj ďalším dodávateľom s obdobnými aktivitami ako žalobca. Podľa neho, ako by nemajetnému združeniu bolo odmietnuté právo na plnú náhradu trov konania, de facto by to znamenalo nemožnosť reálnej ochrany spotrebiteľov týmto združením na súdoch. Taktiež poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, napr. II.ÚS 78/03, II.ÚS 56/05, II.ÚS 122/09. Účelnosť trov právneho zastúpenia združenia ustálil aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesením sp. zn. 8Cdo 176/2015. Zdanlivá rutinnosť podaní združenia vyplýva len z reakcie na formulárové a obsahovo takmer totožné úkony dodávateľa - inkasnej spoločnosti. Argumenty žalobcu v odvolaní považuje za účelovo predkladané v snahe vyhnúť sa svojej povinnosti. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej časti potvrdil ako vecne správny.
7. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.
8. Súd prvej inštancie o návrhu žalobcu rozhodol rozsudkom dňa 04. 12. 2014 v spojení s opravným uznesením zo dňa 19. 04. 2016. Dňa 27. 06. 2016 bolo podané odvolanie zo strany žalobcu. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.06.2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30.06.2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej
(od 01.07.2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/1995).
9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP, rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol (výrok v poradí II.) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (výrok v poradí III s IV.) podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.
10. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Výrok, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 709,84 € s príslušenstvom, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) nebol odvolaním napadnutý, preto v zmysle § 367 ods. 2, 3 CSP zostáva nedotknutý.
12. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o zamietajúcu časť rozhodnutia. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivosti naň odkazuje i odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia uvádza nasledovné :
13. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že na uvedený vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (zák.č.40/1964 Zb.), ako aj zákon č. 129/2010 Z. z. účinný v čase uzavretia zmluvy.
14. Jedným z viacerých dôvodov, pre ktoré považoval súd prvej inštancie poskytnutý úver žalovanej za bezúročný a bez poplatkov bola okolnosť, že uvedená zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 21. 07. 2010 neobsahuje presný údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, ak dojednanie RPMN v podobe intervalu ,,od - do“ znemožňuje spotrebiteľovi, aby si za daných okolností mohol zo zmluvy zistiť, ktorá hodnota v rámci intervalu je pre neho aktuálna. V tomto rozsahu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia na str. 5, v ktorom súd prvej inštancie podrobne zdôvodňuje, na základe akých skutočností nepovažoval určenie RPMN v podobe intervalu za súladné so zákonom. Aj odvolací súd poznamenáva, že určenie RPMN v podobe intervalu nezávisí od samotného čerpania predmetného úveru žalovanou. Ročná percentuálna miera nákladov musí byť vypočítaná na základe určitých údajov, na ktoré v odvolaní i žalobca poukazoval s tým, že výpočtom možno dospieť k jednému konkrétnemu výsledku, a tým je vylúčená možnosť uvedenia RPMN v určitom rozpätí. Naviac, určenie RPMN je náležitosťou zmluvy, ktorú náležitosť je nevyhnutné určiť ku dňu uzavretia tejto zmluvy, nie ku dňu, kedy boli finančné prostriedky spotrebiteľovi poskytnuté.
15. Pokiaľ ide o údaj týkajúci sa konečnej splatnosti úveru, súd prvej inštancie dôvodne poukázal na to, že v zmysle zákona sa vyžaduje, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola uvedená časová špecifikácia konečnej splatnosti úveru, pričom je úlohou poskytovateľa úveru - veriteľa, aby vstupné údaje matematicko-logickými postupmi premietol do konkrétneho časového údaja, ktorý bude predstavovať konečnú splatnosť úveru. Mal za to, že nepostačí len uvedenie celkového počtu splátok, ktoré by mali byť uhrádzané mesačne, resp. nepostačuje ani určitý údaj o lehote splatnosti 84 mesiacov od poskytnutia úveru, ak zo zmluvy nevyplýva, kedy budú finančné prostriedky poskytnuté spotrebiteľovi a v zmluve nie je uvedená ani splatnosť prvej a poslednej splátky úveru.
16. K uvedenému odvolací súd dopĺňa že pojem ,,termín“ predstavuje presné časové vymedzenie. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve nie je uvedený, a to ani tak, aby sa dal bez pochybností určiť odkazom na dohodnutý termín splatnosti jednotlivých splátok a ich počet. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť v zmluve vyjadrený presným termínom a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej strany, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade išlo o náležitosť predpokladanú zákonom.
17. Výklad ponúkaný žalobcom je v priamom rozpore s jazykovým znením právnej normy, pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie zistiť alebo vypočítať, tak by to tak uviedol, resp. by to tak upravil. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak žalobca predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania úveru výpočty. Uvedené je aj v priamom rozpore s tým, že v ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. vyžaduje zákon pre spotrebiteľskú zmluvu určenie výšky, počtu a termínov splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, a samostatným ust. v § 9 ods. 2 písm. f) tohto zákona vyžaduje, aby bola okrem týchto vyššie uvedených skutočností uvedená aj doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, teda zákon uvedené náležitosti zmluvy výslovne odlišuje a neumožňuje uvedenie náležitostí obsiahnutých v ust. § 9 ods. 2 písm. f), len odkazom na prípadný výpočet z iných údajov obsiahnutých ako náležitosť zmluvy v ust. napr. § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona (výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia).
18. Hlavný význam ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. spočíva v tom, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný v akých termínoch, v akej výške, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy. Vyžaduje sa teda presná časová špecifikácia termínov splatnosti jednotlivých splátok a konečnej splatnosti celého úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Je potom práve úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétnych časových údajov, ktoré budú termíny splátok a konečnú splatnosť úveru predstavovať. Pokiaľ teda samotná zmluva tieto presné údaje neobsahuje, nemožno mať za to, že tieto nedostatky možno nahradiť apelovaním na potenciálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu termínu konečnej splatnosti úveru, matematickými operáciami z iných dostupných údajov v zmluve.
19. Pre správnosť rozhodnutia a záver o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov bolo postačujúce, ak súd zistil, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v ods. 1 §-u 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože citovaný zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v §-e 9 ods. 2, aby úver bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
20. V prejednávanej veci nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva bola uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má naviac podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ jej obsah spravidla nemení vzhľadom na formulárovú predtlač. Spotrebiteľ preto buď príjme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu podľa svojej predstavy naformuloval, alebo zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjadnávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne
prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa).
21. Okresný súd rozhodol vecne správne aj v súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania, ak neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a súčasne mu uložil povinnosť nahradiť trovy konania pred súdom prvej inštancie vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej. Trovy konania vynaložené vedľajším účastníkom považuje aj odvolací súd za účelné a hospodárne.
22. V prejednávanej veci je nesporné, že predmetom konania bol nárok vyplývajúci so spotrebiteľskej zmluvy. Pre správne rozhodnutie v tomto konaní je preto potrebné primárne zodpovedať otázky, či Združenie na ochranu občana a spotrebiteľa HOOS, resp. vo všeobecnosti akýkoľvek subjekt, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa, bol za platnej právnej úpravy účinnej do 30. 06. 2016 oprávnený vystupovať v konaní ako vedľajší účastník, a ak áno, či sa ako vedľajší účastník mohol v konaní nechať právne zastupovať advokátom a v prípade kladnej odpovede na prvé dve otázky, či mu v súvislosti s týmto právnym zastupovaním mohlo vzniknúť právo na náhradu trov konania, resp. trov právneho zastúpenia.
23. Z ust. §-u 93 ods. 1 OSP v znení účinnom do 31. 12. 2014 vyplýva, že ako vedľajší účastník sa mohol popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
24. Podľa § 93 ods. 2 OSP v znení účinnom do 31. 12. 2014 ako vedľajší účastník mohol popri navrhovateľovi alebo odporcovi sa zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
25. Toto ustanovenie (ktoré bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené s účinnosťou od 15. 10. 2008 zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon Občiansky súdny poriadok) dávalo možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší účastník taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, za ktorý sa (podľa poznámky 10a uvedenej v tomto ustanovení) považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z dôvodovej správy k tejto právnej úprave vyplýva, že jej cieľom bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia. Keďže ustanovenie § 93 ods. 2 OSP je z hľadiska systematického zaradenia vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 OSP špeciálnym ustanovením, možno vyvodiť, že v tomto prípade sa nevyžaduje splnenie všeobecnej podmienky pre pripustenie vstupu do konania vyplývajúcej z ustanovenia § 93 ods. 1 OSP, ktorou je existencia právneho záujmu na výsledku konania.
26. V konaní prebiehajúcom na základe platnej právnej úpravy (Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016), mal vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Konal však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporovali úkonom účastníka, ktorého v konaní podporoval, posúdil ich súd po uvážení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 OSP v znení účinnom do 31. 12. 2014).
27. Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, malo oprávnenie vystupovať v tomto konaní ako vedľajší účastník na strane žalovanej (spotrebiteľa), pričom nemuselo preukazovať právny záujem na jeho výsledku, pretože malo možnosť vystupovať ako vedľajší účastník na strane žalovaného
spotrebiteľa priamo v zmysle špeciálnej zákonnej úpravy uvedenej v ustanovení § 93 ods. 2 OSP v znení účinnom do 31. 12. 2014. Keďže ustanovenie § 93 ods. 4 OSP v znení účinnom do 31. 12. 2014 výslovne upravovalo, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, bolo možné z toho vyvodiť len jeden záver, a to, že vedľajší účastník má rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je jeho základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného súdneho konanie realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme má i právo na náhradu trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 ods. 1 OSP platného a účinného do 30. 06. 2016 bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. Navyše ani samotný Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 30. 06. 2016 vo svojich ustanoveniach nevylučoval, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom, sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním.
28. Podľa článku 29 Ústavy SR sa totiž právo združovať sa zaručuje každému a výkon tohto práva je možné obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných. Preto sa v občianskych združeniach (v výnimkou platiacou pre odborové organizácie podľa § 2 ods. 4 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov) môžu združovať akékoľvek subjekty práva, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sú odborne spôsobilé vykonávať všetky činnosti, ktoré to-ktoré občianske združenie vykonáva. Preto napríklad občianske združenie, ktorého účelom je ochrana práv spotrebiteľa, môže byť tvorené napríklad výlučne len laikmi z oblasti práva a svoju činnosť v rámci súdnych konaní nutne realizovať (ak chce ochranu spotrebiteľa v súdnom konaní efektívne zabezpečiť) prostredníctvom tretích splnomocnených osôb, napríklad prostredníctvom advokáta. A rovnako môže byť takéto združenie tvorené odborníkmi z oblasti ochrany spotrebiteľa pôsobiacimi napríklad v oblasti potravinárstva, skúšobníctva, kvality výrobkov a pod., ktorá skutočnosť by rovnako neznamenala, že uvedené osoby dokážu spotrebiteľovi poskytnúť kvalifikovanú pomoc aj v súdnom konaní bez pomoci právne kvalifikovanej osoby. Zo samotnej skutočnosti, že vedľajší účastník je podľa znenia svojich stanov založený za účelom ochrany spotrebiteľa, teda nemožno (tak ako to urobil žalobca) ešte vyvodiť, že vedľajší účastník bol sám o sebe spôsobilý kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi v rámci súdneho konania poskytnúť. Uvedené platí tým skôr, že v konaní nebolo preukázané, že by členmi vedľajšieho účastníka boli osoby, ktoré majú právnické vzdelanie.
29. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky je, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republike. Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovení zákon.
30. Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, fyzickej osobe aj právnickej osobe, štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania. V tejto súvislosti mal vedľajší účastník rovnaké možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti s riešením otázky svojho právneho zastúpenia v rámci zákonom upravených možností, t. j. nemohol byť vopred vylúčený z voľby možnosti zvoliť si na svoje zastupovanie advokáta. Trovy právneho zastúpenia boli vynaložené účelne, nakoľko boli v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania, ak po jeho skutkovej a právnej argumentácii okresný súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
31. Je nepochybné, že vedľajší účastník na strane žalovanej bol v konaní úspešný, naopak konanie vo veci vyvolal práve žalobca. V prejednávanom prípade nešlo o paušálny vstup do konania, nakoľko ako bolo vyššie uvedené, k čiastočnému zamietnutiu žaloby došlo práve v dôsledku kvalifikovane poskytnutej obrany žalovanej vedľajším účastníkom, ktorý v konaní namietal nedostatky zmluvy, na základe ktorej si žalobca svoj nárok uplatňoval. Pokiaľ si totiž vedľajší účastník pôvodne vystupujúci na strane žalovanej uplatnil právo na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, vyjadrenie vo veci samej), uvedené úkony možno považovať za účelné z hľadiska toho, že ich vynaložením pôvodne na strane žalovanej vystupujúci vedľajší účastník sledoval a priamo realizoval ochranu práv žalovanej proti uplatňovanému nároku žalobcu. Úkon príprava a prevzatie právneho zastúpenia možno pritom považovať za nevyhnutný z hľadiska toho, aby sa
právny zástupca vedľajšieho účastníka oboznámil s uplatňovaným nárokom v žalobe, jeho charakterom a právnym či skutkovým odôvodnením, ako aj jeho prílohami. Čo sa týka druhého uplatňovaného úkonu - písomné podanie - vyjadrenie k návrhu (žalobe), je nutné poukázať na skutočnosť, že spôsob obrany vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (v postavení spotrebiteľa) determinuje práve žalobca podávaním formulárových žalôb na základe spotrebiteľských zmlúv s neodôvodnenými nárokmi. Pokiaľ teda žalobca opakovane vyvoláva spory na obdobnom skutkovom a právnom základe, nie je možné vytýkať právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka, keď v záujme efektívnej ochrany spotrebiteľa využije obdobné prostriedky ochrany, navyše ak uvedené prostriedky sa ukázali byť účinnými v iných obdobných konaniach. Uvedené konštatovanie je zdôraznené skutočnosťou, že v niektorých prípadoch je obrana už použitá v inom konaní, kde vedľajší účastník vystupoval, jedinou účinnou, a teda ak má vedľajší účastník záujem reálne ochranu spotrebiteľa dosiahnuť, nevyhnutne musí siahnuť k obrane, ktorú už v minulosti použil. Čo sa týka skutkovej a právnej náročnosti podania vedľajšieho účastníka, je potrebné uviesť, že vedľajší účastník v prvom rade právne posúdil zmluvu, na základe ktorej žalobca svoj nárok vo veci samej uplatnil, z hľadiska, či sa jedná alebo nejedná o zmluvu spotrebiteľskú, následne svoju pozornosť zameral na zisťovanie, či zmluva, ktorú právne posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, spĺňa zákonom predpokladané náležitosti v zmysle zákona č. 129/20101 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj dôvody, pre aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka najmä s poukazom na ust. § 52 a nasl. OZ.. V danej veci preto vedľajší účastník vstúpil do konania v záujme ochrany práv žalovanej ako spotrebiteľa a súd okrem iného aj pod vplyvom jeho vstupu do konania, v ktorom sa k veci právne kvalifikovane vyjadril, žalobu v prevyšujúcej časti zamietol práve z dôvodu, že úver, ktorý bol poskytnutý dodávateľom žalovanej ako spotrebiteľke, neobsahoval obligatórne náležitosti zákona, v dôsledku čoho okresný súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Práve tu je možné vidieť rozdiel medzi predmetným vyjadrením vedľajšieho účastníka a vyjadrením vedľajšieho účastníka vo veci prejednávanej Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 6MCdo 5/2013. V prejednávanom prípade totiž nejde o úkon, ktorý by bol tak formulárový a nenáročný, že by sa jednalo len o úkon administratívny, ktorého podstatou by bolo len doplnenie niekoľko málo údaj do vopred predtlačeného formulára bez potreby detailnejšieho oboznámenia sa s obsahom žaloba a jej prílohami. Pokiaľ potom z vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 6MCdo 5/2013) vyplýva, že „posúdenie otázky účelnosti vynaložených trov právna úprava ponecháva na zváženie súdu, ktorému nemožno toto oprávnenie uprieť; je to povinnosť súdu, v rámci ktorej musí prihliadnuť na osobitosti každého jedného prípadu a svoje úvahy a závery dostatočne odôvodniť“, teda, že účelnosť trov konania je potrebné posudzovať v každej veci individuálne, z uvedeného vyplýva, že skutočnosť, že vedľajší účastník vystupoval v určitých typoch sporov opakovane nie je sama osebe dôvodom, pre ktorý by neboli jeho trovy v takýchto konaniach vynaložené, účelné. Na základe uvedeného, nakoľko okresný súd správne úkony vedľajšieho účastníka za dostatočne individualizované a účelne vynaložené považoval, a odvolací súd sa s uvedeným názorom z dôvodov uvedených už vyššie stotožnil, odvolací súd aj v tomto rozsahu, teda pokiaľ ide o výroky o náhradu trov konania (výrok III. a IV.) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
32. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalovaná, ktorej však v odvolacom konaní trovy konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené a ktoré by bolo možné považovať za účelne vynaložené výdavky, nevznikli. Na strane žalovanej v konaní pôvodne vystupoval ako vedľajší účastník Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, a to za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016. V zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (do 01. 07. 2016), zostávajú zachované. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré v konaní vystupovalo ako vedľajší účastník na strane žalovaného v zmysle platnej a účinnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku do 30. 06. 2016, bolo pred súdom prvej inštancie ako i v odvolacom konaní úspešným, nakoľko zdieľa úspech žalovaného, na strane ktorého vystupoval. Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd tak v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na náhradu trov odvolacieho konania tak, že má nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a to z totožných dôvodov ako tomu bolo v prípade posúdenia trov konania súdom prvej inštancie. O výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
33. Na záver odvolací súd poznamenáva, že v odvolacom konaní podalo dňa 18. 07. 2016 Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS návrh, ktorým navrhol, aby odvolací súd s označenou právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu naďalej konal počnúc od 01. 07. 2016 pod novým procesným označením - osobitný subjekt konania v zmysle §-u 95 ods. 1 CSP.
34. Podľa § 95 ods. 1 CSP na ochranu práv strany môže súd aj bez návrhu do konania pribrať orgán verejnej moci, v pôsobnosti ktorého je ochrana základných ľudských práv a slobôd, alebo právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ak s tým strana, na ochranu práv ktorej má vystupovať, súhlasí.
35. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
36. Z ust. §-u 95 ods. 1 CSP vyplýva, že súd môže aj bez návrhu do konania pribrať právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, a to na ochranu práv strany. Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci vstúpilo aj bez návrhu do konania Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ako právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu v zmysle Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS poskytlo ochranu práv žalovanej ako spotrebiteľovi pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom s tým, že v zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov tohto Združenia, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, teda do 30. 06. 2016, sú zachované. Ak teda pôvodný vedľajší účastník vystupujúci na strane žalovaného v priebehu odvolacieho konania podal vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, v ktorom chránil práva žalovanej ako spotrebiteľa, realizoval tým predmet svojej činnosti, ktorou je ochrana práv spotrebiteľa. Počas konania súdu prvej inštancie ako i odvolacieho konania skutkovo i právne argumentoval na podporu tvrdení žalovanej, teda na ochranu spotrebiteľa a účinky jeho úkonov zostali zachované. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd na tieto úkony prihliadal a aj na základe pôsobenia pôvodného vedľajšieho účastníka v konaní bolo následne vo veci samej rozhodnuté.
37. Odvolací súd preto považuje za daného stavu v prejednávanej veci pribratie totožného združenia
- Združenia na ochranu občana HOOS v zmysle § 95 ods. 1 CSP od 01. 07. 2016, ako osobitného subjektu v odvolacom konaní za nadbytočné, neúčelné a nehospodárne, ak pôvodný vedľajší účastník (Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS) vykonal na ochranu práv spotrebiteľa - žalovanej všetky nevyhnutné úkony a odvolací súd na tieto úkony v zmysle vyššie uvedenej úpravy § 470 ods. 2 CSP prihliadal. Možno uzavrieť, že v tomto štádiu odvolacieho konania bola ochrana práv spotrebiteľa aj postupom samotného Združenia na ochranu občana HOOS ako právnickej osoby založenej na ochranu práv spotrebiteľa, dostatočná a v plnom rozsahu napĺňajúca účel postavenia tohto združenia v konaní. Zároveň odvolací súd dopĺňa, že rozhodol v tejto veci o náhrade trov konania pôvodného vedľajšieho účastníka na strane žalovanej podľa platnej právnej úpravy do 30. 06. 2016.
38. Podľa novej právnej úpravy od 01. 07. 2016 súd do konania môže pribrať podľa § 95 ods. 1 CSP právnickú osobu, predmetom činnosti ktorej je ochrana práv podľa osobitného predpisu len vtedy, ak s tým strana, na ochranu práv ktorej má vystupovať tento osobitný subjekt, súhlasí. Z obsahu spisu však zatiaľ taktiež nevyplýva ani to, že by žalovaná, na strane ktorého by mal tento osobitný subjekt v konaní vystupovať, s jeho vstupom ako s osobitným subjektom v zmysle novej právnej úpravy súhlasila. Uvedená skutočnosť však odvolacím súdom z dôvodu hospodárnosti konania nebola skúmaná.
39. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd návrhu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na jeho vstup do konania od 01. 07. 2016 pod novým procesným označením nevyhovel a združenie ako osobitný subjekt v zmysle § 95 ods. 1 CSP do odvolacieho konania nepribral.
40. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 .
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).