Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41CoE-198-2017.pdf
PDF · 102.26 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoE/198/2017
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jána Bednára a členov senátu JUDr. Jána Bobora a JUDr. Ľubomíra Bušíka, PhD., v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská č. 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom v Bratislave, Martinčekova č. 13, proti povinnému: C. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. č. XXXX/X, XXX XX H. H., o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 415,06 eur a príslušenstva, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom Exekútorského úradu Borovianska č. 17, 960 01 Zvolen pod spisovou značkou EX 1897/15, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 1Er/1227/2015-68 zo dňa 23.12.2016, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáha vedenia exekučného konania na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného pri obchodnej spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom v Bratislave, IČO: 35 862 882 (ďalej aj „Rozhodcovský súd“) pod spis. zn. PC-A/1213/0480 zo dňa 31.10.2014. Predmetom rozhodcovského konania bolo uplatnenie nároku žalobcu zo Zmluvy o osobnom účte č. XXXXXXXXXX zo dňa 02.01.2008 a Zmluvy o vydaní a používaní debetnej karty k účtu č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.11.2008, uzavretými medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným (ďalej aj „zmluvy“), na základe ktorých právny predchodca oprávneného Poštová banka, a.s. so sídlom Dvořákovo nábrežie č. 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890 poskytol povinnému služby spojené s vedením bežného účtu a poskytnutím úveru vo forme prečerpania na účte a povinný sa zaviazal na plnenie povinností vyplývajúcich z týchto zmlúv a ich neoddeliteľných súčastí. Rozhodcovský súd svoju právomoc prejednať nárok oprávneného a vo veci rozhodnúť odvodil od rozhodcovskej doložky upravenej v čl. 10.2.2. Všeobecných obchodných podmienok (ďalej aj „VOP“), ktoré sú integrálnou súčasťou zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným.
3. Súd prvej inštancie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul ex offo z hľadiska ich súladnosti so zákonom. Pre posúdenie otázky, či bola exekúcia nariadená na základe exekučného titulu vykonateľného po stránke formálnej a materiálnej skúmal rozhodcovskú doložku, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky (§ 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka). Pritom vychádzal zo záveru, že zmluvy uzavreté medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a
povinným ako dlžníkom, na základe ktoých oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok voči povinnému, sú zmluvami spotrebiteľskými. Z hľadiska vyslovenia záveru o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným je relevantná tá skutočnosť, že spotrebiteľom je osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, pričom dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti. S ohľadom na predmet činnosti veriteľa, ktorý je bankou súd poukázal na to, že v právnom vzťahu na základe zmlúv je v postavení dodávateľa. Pokiaľ ide o postavenie povinného, súd nemal pochybnosť, že by v rámci zmluvného vzťahu konal v rámci podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti, preto ho súd posúdil ako spotrebiteľa a priznal mu právnu ochranu, ktorá mu ako spotrebiteľovi podľa právnych noriem prináleží. Na základe uvedeného súd aplikoval na predmetný právny vzťah normy spotrebiteľského práva, predovšetkým ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia predmetných zmlúv.
4. S poukazom na citované zákonné ustanovenia a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, nie je dohodnutá individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok ako súčasti formulárových zmlúv. Návrh rozhodcovskej doložky predložený právnym predchodcom oprávneného bol pripravený na predtlačenom tlačive, z čoho je zrejmé, že spotrebiteľ nemal reálny dosah podstatným spôsobom ovplyvniť obsah Všeobecných obchodných podmienok, v ktorých si zmluvné strany dohodli spôsob riešenia vzájomných sporov. Súd prvej inštancie uviedol, že je povinnosťou oprávneného, resp. v tomto prípade jeho právneho predchodcu, predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa povinnému poskytuje možnosť voľby takýto návrh prijať alebo neprijať, a aby z neho bolo tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
5. Súd prvej inštancie preto prijal záver, že zmluvy, ktoré v časti VOP obsahovali rozhodcovskú doložku boli zmluvami, s ktorými sa povinný síce mohol oboznámiť vopred, ale žiadnym prejavom vôle nemohol ovplyvniť ich obsah, teda zvoliť si medzi prostriedkami riešenia prípadných sporov z nich medzi rozhodcovským (iba jedným) a všeobecným súdom. Tento záver bol umocnený tým, že rozhodcovská doložka neobsahovala ani základné informácie o rozhodcovskom konaní a povinný ju nemohol zo zmluvného vzťahu vylúčiť. Ďalej bolo uvedené, že rozhodcovská doložka síce formálne neupiera právo obrátiť sa v spore aj na všeobecný súd, toto právo je formálne obmedzené iba do doby, kým veriteľ nepodá návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi, čo sťažuje prístup povinného ako spotrebiteľa k súdu a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetných spotrebiteľských zmlúv.
6. Z dôvodov uvedených vyššie súd prvej inštancie vyslovil záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky, preto pokiaľ od nej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc spor prejednať a rozhodnúť, tento bol vydaný v rozpore so zákonom. Na základe uvedeného v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
7. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní namietal, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Domnieval sa, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, nemá však zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere a rozhodcovskú doložku v nej obsiahnutú. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd, preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola súdom opätovne posúdená. Exekučný súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť len na preskúmanie rozhodcovského rozsudku z dôvodov podľa ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a zdržať sa konania mimo svojej právomoci v zmysle posudzovania jeho vecnej správnosti. V danom prípade bol exekučný titul vydaný na základe dohody zmluvných strán oprávneným orgánom, a to Stálym rozhodcovským súdom v konaní upravenom zákonom č. 244/2002 Z. z.. Poukázal na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy
trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu. Rozhodcami sú pritom výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. V tejto, ako aj ďalších súvislostiach, sa stotožnil s odôvodnením Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012.
8. Namietal, že súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Zároveň nesprávne aplikoval právne predpisy, predovšetkým § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktorý v normatívnom texte ustanovenia prisudzuje neprijateľnej zmluvnej podmienke len právny následok, nevymedzuje však samotný pojem neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Zároveň exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky a nerešpektoval tak princíp zmluvnej slobody. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ povinnému ako klientovi banky bola ponúknutá rozhodcovská doložka, jeho právny predchodca, ktorým je Poštová banka, a.s. postupoval v súlade s § 93b ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka má povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klient má možnosť zákonom stanovenú ponuku neprijať. Podľa jeho názoru medzi Poštovou bankou, a.s. ako právnym predchodcom oprávneného a povinným došlo k platnému dojednaniu rozhodcovskej doložky písomnou formou podľa § 4 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá týmto zakladá legitimitu exekučnému titulu. Pokiaľ teda exekučný súd zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia neumožnil oprávnenému uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, dochádza tým k porušeniu právnej istoty a legitímnych očakávaní.
9. S poukazom na závery Ústavného súdu SR v uznesení III. ÚS 23/2013 oprávnený konštatoval, že v exekučnom konaní, v rámci ktorého dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu, ktorého obsah je už právoplatne a vykonateľne judikovaný je bez právneho významu tá skutočnosť, že povinný bol v základnom nachádzacom konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ. V tomto smere dochádza k neprimeranému zvýhodňovaniu povinného pred exekučným súdom, a tým k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania.
10. Taktiež nesúhlasil s postupom súdu, ktorý v danej veci aplikoval smernicu Rady č. 93/13/EHS a judikatúru Európskeho súdneho dvora. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Pokiaľ by aj súd považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu Rady č. 93/13/EHS, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade nie interpretačný. Taktiež pri úvahe o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná.
11. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil a vyhovel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo aby napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
12. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.
13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v rozsahu podaného odvolania, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
14. Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pod spis. značkou PC- A/1213/0480 zo dňa 31.10.2014. Oprávnený uplatnil svoj nárok na rozhodcovskom súde na základe „zmlúv“ uzavretých medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom.
15. V čl. 5 bode 5.2 Zmluvy o osobnom účte zo dňa 02.01.2008 a čl. 6 bode 6.2 Zmluvy o vydaní a používaní debetnej karty zo dňa 10.11.2008, sa zmluvné strany okrem iného dohodli aj na tom, že právne vzťahy neupravené touto zmluvou sa riadia Všeobecnými obchodnými podmienkami, pričom povinný ako klient banky podpisom na zmluve potvrdil, že sa s VOP oboznámil.
16. Podľa čl. 1.2 VOP, tieto VOP sú v zmysle § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, na základe odkazu uvedeného v zmluve uzatvorenej medzi Bankou (právnym predchodcom oprávneného) a Klientom (povinným), jej súčasťou, bez ohľadu na to, či je Bankový produkt vo VOP upravený.
17. Podľa čl. 10.2.2 VOP sa zmluvné strany dohodli na riešení vzájomných sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zánik príslušnej zmluvy v nasledovnom znení:
a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu.
18. Zmluvné strany sa ďalej podľa čl. 10 bodu 10.2.3 VOP dohodli, že ak klient, najneskôr pri uzavretí bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal.
19. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
20. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
21. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
22. V prejednávanej veci, v ktorej exekučné konanie začalo doručením návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi dňa 30.03.2015, odvolací súd s poukazom na prechodné ust. § 243h Exekučného poriadku, aplikoval Exekučný poriadok v znení zákona účinného do 31.03.2017. V ďalšom (i predošlom) texte odôvodnenia tohto rozhodnutia preto nie je osobitným spôsobom zvýrazňované, že sa jedná o právnu úpravu pred prijatím zákona č. 2/2017 Z. z., ktorý novelizoval Exekučný poriadok.
23. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.
24. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
25. Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že zmluvy uzavreté medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom sú zmluvami spotrebiteľskými podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase ich uzavretia, keďže z listinných dôkazov nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní zmlúv bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom právny predchodca oprávneného pri ich uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď na právne vzťahy vyplývajúce z vyššie uvedených zmlúv aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva a posudzoval rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
26. Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvej inštancie, že rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka zároveň nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len zmluvy odmietnuť alebo ich prijať a podrobiť sa tak všetkým zmluvným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka - zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že spory zo zmlúv budú v prípade, že žalobcom bude dodávateľ riešené výlučne rozhodcovským súdom a v prípade, ak žalobcom bude spotrebiteľ riešené alternatívne buď pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom, je neprijateľná. Tak ako uviedol súd prvej inštancie, dodávateľ, ktorý vo väčšine prípadov podáva žaloby z obdobných zmlúv, nadobudol voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že v podstate dopredu určil, kto s konečnou platnosťou vzájomný spor rozhodne a vylúčil tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Neprimeraná aj samotná tá skutočnosť, že právny predchodca oprávneného núti povinného vyjadriť nesúhlas s navrhovaným formulárovým znením zmluvných ustanovení osobitným úkonom bez možnosti povinného dojednať zmluvné podmienky v štádiu pred uzavretím zmluvy. Naviac, táto ponuka, resp. návrh veriteľa zo zmluvného vzťahu je súčasťou jeho Všeobecných obchodných podmienok, paušálne ponúkaných so značne neprehľadnými zmluvnými ustanoveniami, preto je absurdné považovať návrh v tejto podobe ako právne relevantný argument s cieľom vyvrátiť prezumovanú neprijateľnosť rozhodcovskej doložky jeho predložením pri uzatváraní právneho vzťahu. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmlúv neplatná.
27. K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej z ust. § 93b ods. 1 zákona o bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú
doložku priamo vo formulárovej zmluve, v obchodných podmienkach, resp. všeobecných obchodných podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky môže banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na formulárových zmluvách, ktorých súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky upravujúce rozhodcovskú doložku, vyjadruje súhlas tak so zmluvami, ako aj s Všeobecnými obchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou, a preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie hlavného právneho vzťahu.
28. V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení práva odvolateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6 ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „ak by za porušenie zásady kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie, alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality“. 29. Taktiež argument oprávneného poukazujúci na aplikáciu Smernice Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Európskeho súdneho dvora krajský súd nepovažoval za dôvodný, nakoľko súd prvej inštancie v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
30. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre začatie (vedenie) exekúcie, preto napadnuté uznesenie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).