Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-13C/43/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Oľgou Mičietovou v právnej veci žalobcu W. J., nar. X.XX.XXXX, bytom v D., ul. C. č. XX, zast. JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Bajzova 2 proti žalovanej Slovenskej republike, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, v konaní o náhradu škody spôsobenú štátom pri výkone verejnej moci takto

rozhodol:

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 7.820,- eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcom rozsahu, v časti o zaplatenie 7.180,- eur a úrokov z omeškania, žalobný návrh zamieta.

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu a to z prisúdenej sumy 7.820,- eur, o výške ktorej náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobným návrhom doručeným súdu dňa 19.3.2013 žiadal, aby súd rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu 15.000,- eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 22.2.2013 do zaplatenia a uplatnil si náhradu trov konania. Na odôvodnenie uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach zo dňa 18.2.2011 č. ORP-387/2-OVK-KE-2011 sa začalo trestné stíhanie a zároveň bolo vznesené obvinenie voči nemu pre zločin lúpeže a na základe tohto uznesenia ho sudca Okresného súdu Košice II vzal do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c/ Trest. por. s tým, že sa väzba začala dňom 18.2.2011 o 14:00 hod. Uviedol, že žiadal o prepustenie z väzby, pričom rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach zo dňa 4.8.2011, sp. zn. 6Tos/59/2011 a následne Okresného súdu Košice II zo dňa 26.10.2011, sp. zn. 5T/60/2011 boli jeho žiadosti zamietnuté a vo väzbe bol ponechaný. Dňa 15.6.2011 bola podaná obžaloba na Okresný súd Košice II a následne, uviedol, že bol rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 19.12.2011, sp. zn. 5T/60/2011 spod obžaloby oslobodený. Toho istého dňa 19.12.2011 bol prepustený z väzby na slobodu. Vo väzbe bolo tak začatých 305 dní. Uviedol, že počas celého konania sa bránil vznesenému obvineniu a snažil sa presvedčiť orgány činné v trestnom konaní o svojej nevine. Dôkazom uvedenej skutočnosti je aj to, že v prípravnom konaní v pozícii obvineného nevyužil svoje právo odmietnuť výpoveď, naopak, popísal pravdivo skutočnosti, aby umožnil čo najefektívnejšie vyšetrenie skutku. Citoval ust. § 3 ods. 1 písm. b/ zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého zodpovedá štát za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci okrem iného aj rozhodnutím o väzbe. Podľa § 8 ods. 3 cit. zák. uviedol, že právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby. Uviedol, že citovaný zákon umožňuje v prípade, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa

aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Citoval znenie ust. § 17 ods. 4 písm. b/ zák. č. 514/2013 platného a účinného od 1.1.2011 do 31.12.2012, teda, podľa neho, v rozhodnom období pre vznik škody a to, že výška nemajetkovej ujmy je najmenej 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok, a to aj za každý začatý deň pozbavenia osobnej slobody. V r. 2010 bola priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR 769 eur, 1/30 z tejto sumy je 25,63 eura. Nakoľko bol vo väzbe začatých 305 dní, minimálna výška nemajetkovej ujmy, ktorá mu patrí, je 305 x 25,63 eura, t.j. 7.817,15 eura. Mal jednoznačne za to, že jeho osobnostné práva boli v dôsledku nesprávneho rozhodnutia súdu zasiahnuté natoľko, že spĺňa predpoklad na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, výška ktorej presahuje túto minimálnu hranicu a je na úvahe konajúceho súdu. Odôvodnil, že samotné obvinenie a začatie trestného stíhania vo veci lúpeže a následné vzatie do väzby na ňom zanechalo hlboké a nezmazateľné stopy. Počas tohto obdobia pociťoval beznádej a úzkosť, strach zo svojho ďalšieho osudu. Natrvalo sa narušili jeho vzťahy s rodičmi, ktorých nebol schopný presvedčiť, že jeho vzatie do väzby je omyl a od tej doby s ním komunikujú len formálne. V rámci trestného konania po celý čas odmietal svoju vinu, vždy uvádzal, že k skutku, za ktorý bol stíhaný, nedošlo. Mal za to, že pri hľadaní zamestnania bol diskriminovaný práve kvôli tomu, že bol vo väzbe a všetci ho za to odcudzujú. Uviedol, že 10 mesiacov strávených vo väzbe zanechalo na jeho psychickom a fyzickom stave stopy, ktoré sa mu nikdy nepodarí odstrániť. Z uvedených dôvodov považoval za primerané odškodnenie jeho nemajetkovej ujmy sumu 15.000 eur. Uviedol, že ním žiadané odškodnenie je v súlade aj s novelizovaným znením ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Uviedol, že pasívna legitimácia žalovaného je daná ust. § 4 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z.. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uviedol, že bola doručená žalovanej dňa 21.8.2012, ktorá žalovaná na ňu odpovedala listom zo dňa 18.2.2013 doručeným dňa 21.2.2013, v ktorom mu oznámila, že jeho sťažnosť považuje za nedôvodnú. Preto uviedol, že je nútený domáhať sa svojho nároku cestou súdu. V konaní si uplatnil aj nárok na úroky z omeškania a to počnúc dňom 22.2.2013, ktorý je nasledujúcim dňom po doručení oznámenia žalovanej, že jeho nárok neuspokojí.

2. Žalovaná sa k žalobnému návrhu vyjadrila písomným podaním zo dňa 25.7.2013, ktoré bolo súdu doručené dňa 13.8.2013. V jeho úvode sa zaoberala podmienkami úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, len pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to uviedla, že sa jedná o 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi 1/ a 2/. Uviedla, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. V ďalšom žalovaná podotkla, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe nezakladá už samotná skutočnosť, že osoba bola vzatá do väzby a následne bola oslobodená. Uviedla, že žalobca musí preukázať vznik nemajetkovej ujmy i to, že vznikla práve v príčinnej súvislosti s väzbou. Uviedla zároveň, že vzatie do väzby, za splnenia jej zákonných predpokladov, je ústavou dovoleným prostriedkom dočasného obmedzenia osobných slobôd osoby dôvodne podozrivej zo spáchania trestného činu. Na to, aby bola bola osoba vzatá do väzby, nie je nevyhnutné, aby bola vina podozrivej osoby jednoznačne preukázaná, postačuje dôvodné podozrenie a to vzhľadom na charakter zabezpečovacieho inštitútu väzby. Uviedla, že je potrebné prihliadať na dôvody väzby a na opodstatnenosť obmedzenia osobnej slobody v čase vydania uznesenia o vzatí do väzby. V prípade vzatia do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trest. por., uviedla, že ide o dôvod prevencie s cieľom zamedziť možnosti pokračovania v trestnej činnosti a dokonania trestného činu. Pri podozrení zo spáchania takého trestného činu, ako je lúpež, je prvoradým záujmom minimalizovať riziko pokračovania v trestnej činnosti. Nebolo jej známe, či žalobca podával proti uzneseniu o vzatí do väzby opravný prostriedok. Ak tak však nevykonal, uviedla, že nie je možné tvrdiť, že sa aktívne bránil a využil dostupný prostriedok na svoju obranu. Žalovaná uviedla, že v zmysle § 8 ods. 6 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba väzbu zavinila sama. Za významné mala preto i skúmanie existencie/neexistencie podmienok podľa uvedeného ustanovenia, ktoré právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe vylučujú. Za podmienku vzniku práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe označila aj zistenie, že neexistuje dôvod, pre ktorý zákon vznik tohto práva vylučuje. Podotkla, že sa žalobca vo svojom návrhu nevenuje otázke splnenia/nesplnenia negatívnych podmienok podľa § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z.z.. Pre posudzovanie, či si osoba väzbu zavinila sama, mala za významné skutočnosti, ktoré viedli k vzatiu obvineného do väzby, ako i samotný dôvod väzby. Uviedla, že zavinenie obvineného na vzatí do väzby znamená, že jeho zavinené konanie (aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti) bolo dôvodom na

podanie a vyhovenie návrhu na jeho vzatie do väzby, pričom poukázala na rozhodnutie, resp. odvolala sa na rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 25Cdo/3038/2006. Uviedla, že uvedenému zodpovedá skutočnosť, že žalobca bol do predmetného okamihu 6 krát súdne trestaný, naposledy odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 7T/58/2010 zo dňa 30.10.2010 pre prečin podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Trest. zák., kedy mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu do 10.2.2012. Skutok, pre ktorý bol žalobca vzatý do väzby sa mal uskutočniť počas plynutia skúšobnej doby. Z uvedeného pre žalovanú vyplynulo, že dôvody na vzatie do väzby boli jednoznačne podložené. Dôvody na vzatie do väzby mala žalovaná za podložené s tým, že pri vydaní uznesenia o vzatí do väzby súd postupoval v intencii zamedzenia pokračovania páchania trestnej činnosti, ku ktorej, ako je zrejmé z predchádzajúcich odsúdení a uloženej podmienky, mal žalobca jasné sklony. Bolo potrebné preveriť obranu žalobcu, ako aj obvinenie poškodeného vo veci a vykonať výsluchy svedkov. Žalobca bol usvedčovaný poškodeným, mal pri sebe zbraň v podobe noža, o ktorom sa tvrdilo, že ho použil a sám žalobca priznal, že pred domnelým skutkom sa nadmerne požíval alkohol a že dochádzalo ku konfliktom s poškodeným ešte pred domnelým incidentom. Súdiac podľa predchádzajúcich odsúdení žalobcu, uviedla žalovaná, že išlo o recidivistu, ktorý bol navyše v podmienke. Mala za potrebné zvážiť, či uvedené správanie zo strany žalobcu bolo také, že by nasvedčovalo prevencii a opatrnosti, čo do vzniku konfliktov, aj vzhľadom na spomenutú podmienku. Mala v tomto smere za to, že žalobca si zavinil väzbu sám. V zmysle uvedeného dospela žalovaná k názoru, že žalobcovi nárok na náhradu škody nevznikol, nakoľko väzba bola v tom čase riadne odôvodnená a sudca pre prípravné konanie postupoval plne v súlade s príslušnými ustanoveniami Trest. por.. K nemajetkovej ujme žalovaná uviedla, že na preukázanie jej vzniku je nevyhnuté preukázať neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý mal byť spôsobený práve uznesením o vzatí do väzby. Uviedla, že o neoprávnenom zásahu však nie je možné hovoriť v prípade, že zásah bol dovolený zákonom, pokiaľ nie sú prekročené medze zákona. Existujú prípady, kedy nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických osôb, do ktorých osobností je zasahované, prevažuje závažnejší a významnejší spoločenský záujem. Odvolala sa na judikatúru a uviedla, že o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, okrem iného, v prípadoch, kedy je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom. Uviedla, že ide najmä o tzv. zákonné licencie, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon. Mala za zrejmé, že vo veci väzobného stíhania žalobcu súd v každom štádiu konania skúmal dôvodnosť a nutnosť trvania väzby a preto nemožno s odkazom na vyššiecitovanú judikatúru konštatovať existenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu. Pre prípad, ak by súd dospel k opačnému záveru, považovala za nevyhnutné zdôrazniť, že priznanie peňažného plnenia v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. ako náhrady nemajetkovej ujmy predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd. Pripustila, že z hľadiska požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pri tomto type ujmy neexistujú jednoznačné kvantifikačné pravidlá, ako je to pri skutočnej škode alebo ušlom zisku. Uviedla, že aj keď ide o voľnú úvahu, i tá sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská odôvodňujúce konkrétnu požadovanú výšku náhrady v peniazoch. Základom pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmy by tak malo byť zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Uviedla, že pri posudzovaní uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné vziať v úvahu okrem iného tiež vplyv ostatných satisfakčných prostriedkov, ktoré by mohli byť v danej veci použité na zmiernenie následkov zásahu do osobnostnej sféry žalobcu a taktiež závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. V tejto súvislosti (s preukázaním výšky nemajetkovej ujmy) spôsob vyčíslenia náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom mala za neobjasnený a nepreukázaný. Opieranie sa o právnu úpravu, ktorá už nie je účinná, uviedla, že je nesprávne. Keďže novela č. 412/2012 Z.z. zák. č. 514/2003 Z.z. neobsahuje prechodné ustanovenia, je preto záväznou právnou úpravou terajšie znenie zák. č. 514/2003 Z.z.. Ustálenie si náhrady nemajetkovej ujmy na takmer maxime toho, čo môžu získať hypoteticky obete násilných trestných činov sa jej javilo ako nanajvýš neprimerané. Čo do podstaty odôvodnenia náhrady nemajetkovej ujmy poukázala na to, že žalobca bol v minulosti 6 krát súdne trestaný a možnosť preukázania, že došlo k poškodeniu povesti v rodnej obci a k narušeniu vzťahov s rodičmi práve a jedine v príčinnej súvislosti s predmetnou väzbou, považovala za veľmi nepravdepodobné. Uviedla, že nemôže ani niesť zodpovednosť za prípadnú diskrimináciu žalobcu pri hľadaní si zamestnania. Nie je možné tvrdiť, že ak aj k diskriminácii došlo, že nebola spôsobená skôr predchádzajúcimi odsúdeniami, ktoré sa zobrazujú aj vo výpis z registra trestov žalobcu, na rozdiel od väzby. Uviedla, že žalobca prezentuje tvrdenia, ktoré žiadnym spôsobom nepreukazuje a preto uviedla, že ich vníma len na úrovni všeobecných a nič nepreukazujúcich výrokov

žalobcu. K uplatnenému nároku na úroky z omeškania uviedla, že pri nárokoch na náhradu škody čas plnenia nie je ustanovený právnym predpisom ani nie je dohodnutý, preto podľa § 563 Obč. zák. v takom prípade treba vychádzať z toho, že škodca je povinný škodu nahradiť prvý deň potom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Uviedla, že výška náhrady škody ale závisí od rozhodnutia súdu, preto sa škodca nemôže dostať do omeškania prvý deň potom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal, ani po uplynutí šiestich mesiacov na predbežné prerokovanie nároku. Rozsudok o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy má konštitutívny charakter. Omeškanie žalovanej tak nemohlo vzniknúť predtým, než vznikla samotná povinnosť poskytnúť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Omeškania tak vzniká až uplynutím lehoty na plnenie vyplývajúcej z rozhodnutia vo veci samej. Uviedla, že možnosť priznania úroku z omeškania pri peňažnom zadosťučinení neprichádza do úvahy, lebo právo na tento druh zadosťučinenia nie je majetkovou pohľadávkou zo záväzkového právneho vzťahu. Na základe vyššieuvedených skutočností mala žalobu žalobcu za nedôvodnú a mala za to, že nie sú splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy s odôvodnením, že žalobca si väzbu zavinil sám a niet ani základu pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy - nie je preukázaná jej existencia ani jej výška. Navrhla preto žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a uplatnila si právo na náhradu trov konania.

3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 21.10.2013 reagoval na vyjadrenie žalovanej a k jej námietkam, že v čase vzatia jeho osoby do väzby existoval zákonný dôvod na vzatie do väzby s ohľadom na jeho osobnosť a závažnosť skutku, z ktorého bol obvinený a uviedol, že táto argumentácia žalovanej neobstojí, nakoľko sa súdna prax zhoduje na tom, že jediným zhodnotením dôvodnosti alebo nedôvodnosti väzby je výsledok trestného konania. V jeho prípade bol výsledok trestného konania taký, že bol spod skutku, pre ktorý bol zároveň vzatý do väzby, oslobodený. Dôvodom oslobodenia bolo, že nebolo preukázané, že sa skutok, z ktorého bol obžalovaný (a pre ktorý bol aj vzatý do väzby) stal. Dôvodom jeho väzby pritom bolo, že z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývala dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Uviedol, že je pritom pojmovo vylúčené, aby pokračoval v trestnej činnosti, ku ktorej vôbec nedošlo. Nesúhlasil preto s tvrdením žalovanej, že si väzbu spôsobil sám. Odmietol aj námietky žalovanej ohľadom spôsobu vyčíslenia náhrady nemajetkovej ujmy a námietky týkajúce sa podstaty odôvodnenia náhrady nemajetkovej ujmy. Na svojom nároku zotrval.

4. Žalovaná vo svojom doplňujúcom vyjadrení zo dňa 22.10.2014 zotrvala v otázke zavinenia väzby si žalobcom na svojom tvrdení, že žalobca si väzbu zavinil sám a preto mu v zmysle § 8 ods. 6 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody nevzniklo. Uviedla, že k potvrdeniu zavinenia žalobcu smeruje aj skutočnosť, že bol do predmetného okamihu 6 krát súdne trestaný, prevažne pre majetkovú trestnú činnosť. Skutok, pre ktorý bol vzatý do väzby, sa mal uskutočniť počas plynutia skúšobnej doby, žalobca sa správal agresívne a sám žalobca priznal, že mal pri sebe zbraň a že pred domnelým skutkom nadmerne požíval alkohol. Dôvody na vzatie do väzby boli tak jednoznačne podložené. K otázke zavinenia uviedla žalovaná, že judikatúra ustálila, že k posúdeniu zavinenia sa nemusí brať do úvahy len bezprostredne predchádzajúce obdobie vzatia do väzby, ale je potrebné zhodnotiť tieto aspekty vo všetkých súvislostiach. Uviedla, že bezprostredne pred vzatím do väzby podozreniu zo spáchania trestného činu dosvedčovali tvrdenia poškodeného, ktorý uviedol „že po tom, čo sa chceli finančne zložiť na alkohol a ja - poškodený som mal iba 1 euro, pristúpil žalobca k nemu, schytil ho a pritlačil ku stene mostu, vytiahol otvárací nôž, ktorý mu priložil čepeľou ku krku, pričom ho pridržiaval za krk a pýtal od neho ďalšie peniaze, lebo ináč ho pichne do krku“. Žalovaná mala za zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní vychádzali z výpovede poškodeného, ako aj zo záznamov žalobcu vo výpise z registra trestov, ktoré smerovali k opodstatnenému podozreniu zo spáchania trestného činu. Vo vzťahu k výške a odôvodnenosti nároku náhrady nemajetkovej ujmy žalovaná nemala za preukázané, že žalobcova povesť bola zhoršená práve a jedine v príčinnej súvislosti s väzbou, keď najmä v predchádzajúcom období bol 6 krát súdne trestaný. Poukázala aj na tú skutočnosť, že po prepustení z väzby rozsudkom Okresného súdu Košiec II sp. zn. 5T/60/2011 zo dňa 19.12.2011, bol v r. 2012 žalobca opätovne trestne stíhaný pre trestný čin lúpeže, vzatý do väzby, a v tomto prípade bol aj odsúdený a bol mu uložený podmienečný trest. Mala za viac ako pravdepodobné, vzhľadom na tvrdenia žalobcu ohľadom „šírenia rečí“ v súvislosti s väzbou, že existovala aj všeobecná vedomosť o predchádzajúcich, ako aj následných trestných stíhaniach a odsúdeniach. Poukázala na to, že uvedeného sú si vedomí aj všetci predvolaní svedkovia. Vzhľadom na žalobcovu trestne plodnú minulosť, ako aj opätovné žalobcovo odsúdenie po prepustení z väzby v r. 2011 mala finančné zadosťučinenie pri nemajetkovej ujme vôbec nie na mieste. Uviedla, že ak by aj súd mal za to, že výpoveďami svedkov bola preukázaná nemajetková ujma, v danom prípade absentuje príčinná súvislosť medzi vzniknutou nemajetkovou ujmou a predmetnou väzbou, a

to s poukazom nielen na predchádzajúce odsúdenia ale aj na skutočnosť, že žalobca bol mesiac po prepustení z namietanej väzby opätovne vzatý do väzby a následne aj odsúdený.

5. Tunajší súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 17.6.2015, č.k. 13C/43/2013-195, v ktorom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.000,- eur a v prevyšujúcom rozsahu v časti o zaplatenie 10.000,- eur a úrokov z omeškania žalobný návrh zamietol. Na základe odvolaní podaných tak žalobcom, ako aj žalovanou, odvolací Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 28.2.2017, č.k. 3Co/577/2015-322 rozsudok tunajšieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V bode 14. odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolací súd vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme vo výške 5.000,- eur vytkol tunajšiemu súdu, že sa súd obmedzil iba na popísanie výpovedí svedkov vo vzťahu k pociťovanej ujme žalobcu spôsobenej vykonanou väzbou a za pozbavenie osobnej slobody v trvaní 10 mesiacov a neuviedol v odôvodnení, akými úvahami dospel k záveru o priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur, ale len konštatoval jej primeranosť potom, čo uzavrel, že výkon väzby je v každom prípade závažným zásahom do osobnej slobody jednotlivca a uvedené porušenie práva na osobnú slobodu čl. 17 ods. 1 Ústavy SR a obmedzenie práva na ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a povesti (čl. 19 ods. 1a 2 Ústavy SR) majúc za následok vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobných práv. Ďalej mal odvolací súd za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonnou väzbou, mal súd postupovať podľa ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, t.j. platnom a účinnom v čase vzatia do väzby a výkonu väzby, teda vzniku ujmy (bod 15. odôvodnenia). V bode 18. odôvodnenia uviedol odvolací súd, že vzhľadom k horeuvedeným skutočnostiam zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ C.s.p. a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.).

6. Podľa ust. § 391 ods. 2 C.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

7. Po vrátení veci späť, keďže žiadna zo strán nemala návrhy na doplnenie dokazovania a ani odvolací súd neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať, tunajší súd doplnil dokazovanie vyžiadaním správy Štatistického úradu SR o hodnote priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za r. 2010, ktorý Štatistický úrad Slovenskej republiky elektronickým podaním zo dňa 3.3.2011 oznámil súdu, že priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR v r. 2010 dosiahla výšku 769,- eur (č.l. 331).

8. Žiadne iné nové dokazovanie nebolo ani navrhnuté a ani vykonané, súd pri opätovnom rozhodovaní o nároku žalobcu vychádzal preto z vykonaného dokazovania pred prvým rozhodnutím vo veci, t.j. z výsluchu žalobcu, výsluchu svedkov, z predložených listinných dôkazov vrátane pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 5T/60/2011, z ktorého dokazovania vyplynuli tieto skutkové zistenia:

9. Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 19.12.2011 sp. zn. 5T/60/2011 v trestnej veci obžalovaného W. J. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trest. zák., súd oslobodil žalobcu spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 14.6.2011 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin lúpeže, ktorý mal spáchať tak, že v Košiciach na ul. Tr. SNP č. 1, pri moste FNsP dňa 17.2.2011 v čase okolo 02:30 hod., po tom, čo sa chceli finančne zložiť na alkohol a poškodený W. B. povedal, že má iba 1 euro, pristúpil k nemu, schytil ho a pritlačil ku stene mostu, vytiahol otvárací nôž, ktorý mu priložil čepeľou ku krku, pričom ho pridržiaval za golier bundy a následne za krk a pýtal od neho ďalšie peniaze, lebo ináč ho pichne do krku, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 8.3.2012.

10. Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 21.2.2011 sp. zn. 0Tp/23/2011-15 v trestnej veci proti obvinenému - žalobcovi pre zločin podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trest. zák., súd na návrh prokurátora podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trest. por. vzal obvineného - žalobcu do väzby. Väzba začala plynúť dňa 18.2.2011 o 14:00 hod. a vykonávať sa mala v Ústave na výkon väzby v Košiciach. Podľa odôvodnenia uznesenia dôvody väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trest. por. boli založené tým, že z povahy trestnej činnosti obvineného a jeho dovtedajšieho spôsobu života a konania a dovtedy získanej dôkaznej situácie bola daná dôvodná obava, že obvinený aj naďalej bude pokračovať v predmetnej trestnej činnosti. Vyplývalo to najmä z dovtedajšieho spôsobu života obvineného, okolnosti, že obvinený bol nezamestnaný a teda bez stáleho zdroja finančných príjmov, ktoré sa zrejme snažil

zadovážiť majetkovou trestnou činnosťou. Z odpisu registra trestov pre súd vyplynulo, že obvinený - žalobca bol dovtedy 6 krát súdne trestaný, najmä pre majetkovú trestnú činnosť, pričom naposledy bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 7T/58/2010 zo dňa 30.6.2010 za prečin podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Trest. zák. na trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní do 10.2.2012, teda predmetný skutok spáchal počas skúšobnej doby. Po preskúmaní návrhu prokurátora súd zistil, že dovtedy zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný obvineným - žalobca spáchanie skutku poprel v tom, že sa síce s poškodeným pohádal a pobil, avšak nôž mu ku krku nepriložil, nevyhrážal sa mu a ani pod hrozbou nátlaku mu žiadnu vec nezobral. Zo svojho konania však bol dostatočne usvedčovaný výpoveďou poškodeného W. B., ktorý podrobne popísal agresívne správanie obvineného, ako aj listinnými dôkazmi vo veci. Vyhodnotiac skutkové okolnosti, ako aj osobu obvineného - žalobcu dospel súd k právnemu záveru, že je tu dôvodná obava pokračovania páchania trestnej činnosti obvineným - žalobcom a preto s poukazom na uvedené vyhovel návrhu okresného prokurátora a obvineného vzal do väzby.

11. Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 29.6.2011, sp. zn. 5T/60/2011, súd podľa § 238 ods. 3 a § 79 ods. 3 Trest. por. prepustil obžalovaného - žalobcu z väzby na slobodu. Podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Trest. por. prijal písomný sľub obžalovaného W. J.. Podľa § 82 ods. 1 písm. h/ Trest. por. uložil obžalovaného - žalobcovi obmedzenie spočívajúce v zákaze styku a zákaze úmyselne sa priblížiť k poškodenému W. B. na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov. Súd rozhodol o prepustení žalobcu z väzby na slobodu na základe jeho žiadosti, ktorú žalobca odôvodnil tým, že doposiaľ nebola vyvrátená jeho obhajoba spočívajúca v tom, že s poškodeným sa síce pobil, ale nepoužil nôž, ani mu neodcudzil taštičku s mobilnými telefónmi, doteraz sa dopustil iba drobnej majetkovej, nikdy nie násilnej trestnej činnosti, nebol za to vo výkone trestu odňatia slobody, počas výkonu väzby prehodnotil svoje životné postoje, je odhodlaný svoj život zmeniť a preto navrhol nahradiť väzbu písomným sľubom, ktorý so žiadosťou predložil.

12. Na základe sťažnosti okresného prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 29.6.2011 sp. zn. 5T/60/2011, ktorým súd prepustil obžalovaného - žalobcu z väzby na slobodu, Krajský súd v Košiciach dňa 4.8.2011, sp. zn. 6Tos/59/2011-133, zrušil napadnuté uznesenie a obžalovaného

- žalobcu ponechal vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c/ Trest. por.. Podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Trest. por. neprijal písomný sľub obžalovaného - žalobcu na náhradu väzby. Krajský súd sa so závermi prvostupňového okresného súdu nestotožnil a z predloženého spisového materiálu preň vyplynulo, že dôkazy významné pre rozhodnutie o väzbe obžalovaného - žalobcu sa v porovnaní so stavom, kedy bol vzatý do väzby, nezmenili v jeho prospech.

13. Na hlavnom pojednávaní dňa 26.10.2011 podal žalobca ako obžalovaný v právnej veci sp. zn. 5T/60/2011 prejednávanej Okresným súdom Košice II opätovne žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú bližšie neodôvodnil, ale požiadal nahradiť väzbu písomným sľubom. Súd o žiadosti rozhodol tak, že žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a neprijal jeho písomný sľub.

14. Písomnou žiadosťou zo dňa 18.8.2012 požiadal žalobca Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uviedol v nej, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Košiciach zo dňa 18.2.2011 sa začalo trestné stíhanie a zároveň bolo vznesené obvinenie voči nemu pre zločin lúpeže, na základe ktorého uznesením ho sudca Okresného súdu Košice II vzal do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c/ Trest. por. s tým, že väzba sa začala dňom 18.2.2011 o 14:00 hod.. V tomto konaní opakovane žiadal o prepustenie z väzby, pričom rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach zo dňa 4.8.2011 a následne okresného súdu zo dňa 26.10.2011 boli tieto jeho žiadosti zamietnuté a vo väzbe bol ponechaný. Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 19.12.2011, sp. zn. 5T/60/2011, bol spod obžaloby oslobodený a toho istého dňa bol prepustený z väzby na slobodu. V zmysle ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. si uplatnil voči štátu nemajetkovú ujmu, na náhradu ktorej uviedol, že má nárok podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., pretože samotné konštatovanie porušenia práva nie je pre neho dostatočným zadosťučinením. Uviedol, že samotné obvinenie a začatie trestného stíhania vo veci lúpeže a následné vzatie do väzby na ňom zanechalo hlboké a nezmazateľné stopy. Počas tohto obdobia pociťoval beznádej a úzkosť, strach z jeho ďalšieho osudu. Natrvalo sa narušili jeho vzťahy s rodičmi, ktorých nebol schopný presvedčiť, že jeho vzatie do väzby je omyl a od tej doby uviedol, že s ním komunikujú len formálne. Uviedol, že pociťuje odsudzovanie zo strany verejnosti aj v súvislosti so snahou nájsť si zamestnanie, aby si zabezpečil základné potreby.

Uviedol, že pri hľadaní zamestnania je jednoznačne diskriminovaný kvôli tomu, že bol vo väzbe a všetci ho za to odsudzujú. Uviedol, že 10 mesiacov strávených vo väzbe zanechalo na jeho psychickom a fyzickom stave stopy, ktoré sa mu nikdy nepodarí odstrániť. Na základe týchto skutočností si uplatnil nemajetkovú ujmu vo výške 15.000 eur.

15. Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 18.2.2013 oznámilo žalobcovi výsledok predbežného prerokovania jeho nároku na náhradu škody. Vyrozumelo ho, že jeho žiadosť bola predbežne prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom jej nebolo vyhovené. Uviedlo, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je potrebné splnenie viacerých podmienok. A to nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Ministerstvo malo za to, že v tejto veci nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a posúdilo preto žiadosť žalobcu ako nedôvodnú. Oznámilo, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je týmto ukončené a žiadosť žalobcu považuje ministerstvo za vybavenú.

16. Odpisom registra trestov žalobcu, ktorý bol vyhotovený dňa 5.2.2014, bolo preukázané, že v ňom má žalobca vykázaných 9 záznamov: 1/Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 9.10.2008, sp. zn. 8T/64/2007, bol žalobca právoplatne odsúdený na odňatie slobody podmienečne na 6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 1 rok a 3 mesiace do 9.1.2010 a to za prečin krádeže vlámaním spáchaný v spolupáchateľstve. 2/ Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 31.10.2008, sp. zn. 7T/83/2007, bol žalobca odsúdený na odňatie slobody podmienečne na 1 rok so skúšobnou dobou v trvaní 2 roky do 4.11.2010 pre prečiny úmyselnej škody na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trest. zák. a prečin výtržníctva podľa § 20, § 364 ods. 1 písm. a/ Trest. zák.. 3/ Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 31.10.2008, sp. zn. 5T/22/2007, bol žalobca odsúdený pre prečin podľa § 20 a § 424 ods. 1 písm. a/ Trest. zák. - podnecovanie k národnostnej a rasovej neznášanlivosti, pričom od uloženia súhrnného trestu bolo upustené vzhľadom na odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 31.10.2008 sp. zn. 7T/83/2007. 4/ Rozhodnutím Okresnej prokuratúry Košice I zo dňa 17.12.2008 sp. zn. 3Pv/876/2008 bolo podmienečne zastavené trestné stíhanie so skúšobnou dobou v trvaní 12 mesiacov do 6.1.2010 pre prečin krádeže. 5/ Trestným rozkazom Okresného súdu Košice II zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 7T/121/2009, bol žalobca odsúdený na odňatie slobody podmienečne na 1 rok a 3 mesiace so skúšobnou dobou v trvaní 2 roky do 27.1.2012 pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f/ a ods. 3 písm. b/ Trest. zák.. 6/ Rozhodnutím Okresného súdu České Budějovice zo dňa 19.3.2010, sp. zn. 4T/44/2010, bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody podmienečne vo výmere 5 mesiacov so skúšobnou dobou do 20.4.2011 na 12 mesiacov a to pre trestný čin podľa § 205 ods. 1 písm. b/ Trest. zák. - šírenie pornografie spáchaného dňa 18.3.2010. 7/ Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 5.5.2010, sp. zn. 5T/82/2009, bol žalobca odsúdený na odňatie slobody podmienečne na 2 roky so skúšobnou dobou v trvaní 3 roky do 9.10.2011 pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/ Trest. zák.. 8/ Trestným rozkazom Okresného súdu Košice I zo dňa 30.6.2010, sp. zn. 7T/58/2010, bol žalobca odsúdený na odňatie slobody podmienečne na 1 rok so skúšobnou dobou v trvaní 1 rok a 6 mesiacov do 10.2.2012 opätovne pre trestný čin podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ Trest. zák. pre čin krádeže. 9/ Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 25.1.2011, sp. zn. 3T/31/2010, bol žalobcovi uložený peňažný trest 400,- eur a náhradný trest odňatia slobody na 4 mesiace a to pre prečin krádeže podľa § 20 a § 20 ods. 2 písm. a/ Trest. zák..

17. Podľa oznámenia Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody, Skupina psychodiagnostickej a konzultačnej činnosti, Košice, zo dňa 23.7.2014, ktoré si súd vyžiadal, so žalobcom ako obvineným vykonali traja psychológovia ÚPaKČ v období od 23.9.2011 do 18.10.2011 na základe jeho vlastnej žiadosti celkovo tri pohovory. Žalobca pri pohovoroch uvádzal zdravotné problémy - nespavosť, podráždenosť (žiadal predviesť k ústavnému psychiatrovi - 2x), dôvod - abstinenčné príznaky (konzument drog). Ďalej žiadal o kontaktné návštevy (1x) a uvádzal tiež potrebu aktívneho pohybu (chcel cvičiť v priestoroch určených pre obvinených - 2x). Po pohovoroch bol aktuálne stabilizovaný, bez ďalších odporúčaní pre personál VV.

18. Podaním zo dňa 27.1.2015 žalobca predložil súdu znalecký posudok č. 7/2015 vypracovaný znalkyňou PhDr. K. I., zapísanou v zozname znalcov pre odbor psychológia, odvetvie klinická psychológia, poradenská psychológia a psychológia sexuality. V podaní žalobca uviedol, že v predmetnom posudku znalkyňa konštatuje prítomnosť znakov vykazujúcich u neho sociálnu depriváciu, izoláciu a posttraumatickú stresovú poruchu, ktoré sa spájajú výlučne s obdobím jeho prvotného

väzobného stíhania. Poukázal na to, že znalkyňa v závere svojho posudku potvrdila, že v príčinnej súvislosti s výkonom väzby utrpel ujmu na psychike, ako aj v ďalších oblastiach bežného života. Predložený znalecký posudok č. 7/2015 vyhotovila dňa 21.1.2015 na vlastnú žiadosť žalobcu zo dňa 16.1.2015 PhDr. K. I.. Žiadateľ, právna zástupkyňa žalobcu, žiadala posúdiť a zodpovedať otázku, či posudzovaná osoba - žalobca utrpel pri výkone verejnej moci ujmu na jeho psychike a tiež v ďalších oblastiach bežného života, teda či sú v čase znaleckého vyšetrovania u neho prítomné následky. Posudok bol vypracovaný ku dňu 16.1.2015 a to na základe predloženej spisovej dokumentácie, ktorá dokumentácia však konkrétne označená nebola. Znalecké dokazovanie bolo zrealizované prevzatím spisovej dokumentácie od právneho zástupcu žalobcu, preštudovaním spisovej dokumentácie a komplexným psychologickým vyšetrením posudzovanej osoby - žalobcu psychodiagnostickými technikami. V závere posudku znalkyňa na zadanú úlohu uviedla, že v čase znaleckého vyšetrenia u žalobcu boli zdiagnostikované markery (znaky) sociálnej deprivácie, sociálnej izolácie a tiež niektoré symptómy PTSP (posttraumatickej stresovej poruchy) a následky prežitého nadprahového stresu, ktoré sa u žalobcu v testovej produkcii spájajú výlučne s obdobím jeho väzobného stíhania (ako prvého v jeho osobnej histórii) a to od 18.2.2011 do 19.2.2011, kedy bol spod obžaloby oslobodený a prepustený na slobodu. U žalobcu prioritne psychické následky súvisia jednak s paralelným spájaním jeho pocitov neviny a súčasnej internácie - väzby, kde dominuje strach z budúcnosti v tom zmysle, že žalobca sa cíti ako bezmocný, racionálne vie, že predmetný skutok nespáchal, napriek tomu jeho osud nie je pre neho do budúcna istý. Ťažko zvláda penitenciárne obdobie adaptácie na pomery vo väzení a to spustením akútnych epizód depresie, strachu, úzkosti, rezignovanosti, strachu z budúcnosti. Na základe toho opakovane v čase vyšetrovacej väzby vyhľadáva pomoc väzenského psychológa s potrebou poradenstva a tiež pomoci formou terapeutických sedení, inštrukcií, krízového poradenstva a pod.. Tieto zdravotno-psychické následky, výhradne v priamych a projektívnych psychologických skúškach, spája so situáciou jeho obmedzenia na osobnej slobode a s výkonom vyšetrovacej väzby a následne ním prežitých a aj v čase znaleckého vyšetrenia prežívaných traumatizujúcich pocitov a psychickej deprivácie. Výkon vyšetrovacej väzby prežíval aj v čase znaleckého vyšetrenia mimoriadne intenzívne. Časový interval predmetného prežívania u žalobcu znalkyňa uviedla, že nie je možné ňou kvantifikovať. Teda posudzovaná osoba - žalobca utrpel pri výkone verejnej moci ujmu na jeho psychike a tiež v ďalších oblastiach bežného života, teda následky sú v čase znaleckého vyšetrovania u neho prítomné.

19. Žalovaná sa k znaleckému posudku, ktorý jej bol doručený vyjadrila písomným podaním zo dňa 23.2.2015 doručeným súdu dňa 2.3.2015 a označila predložený znalecký posudok prinajmenšom za nedôveryhodný, zavádzajúci a nespôsobilý preukázať vznik a existenciu škody žalobcu a navrhla preto na tento neprihliadať. Uviedla, že posudok je vo svojej podstate výrazne jednostranný, následkom čoho je spochybňovanie jeho vierohodnosti žalovanou. Uviedla, že pri vypracovávaní posudku sa vychádzalo výlučne z údajov poskytnutých žalobcom. Vzhľadom na jednostranné zadanie požiadavky na vypracovanie znaleckého posudku, odignorovaním procesnej úlohy súdu a odignorovaním práv žalovanej pri znaleckom dokazovaní, ako aj vzhľadom na spornosť vstupných neverifikovaných údajov poskytnutých žalobcom mala za zrejmé, že požiadavky kladené právnym predpisom a judikatúrou na relevantné znalecké dokazovanie neboli splnené a to vinou žalobcu. Žalovaná poukázala na to, že samotný obsah a spôsob, akým je znalecký posudok vypracovaný, vedie ju k presvedčeniu, že znalkyňa vychádzala len z tvrdení a subjektívnych pocitov prezentovaných žalobcom. Konštatovanie znalkyne, že vychádzala zo spisovej dokumentácie prevzatej od právneho zástupcu žalobcu nepovažovala žalovaná za dostačujúce, pretože nevyplývalo, čo tvorilo obsah predmetnej spisovej dokumentácie. Uvedené ju viedlo k záveru, že znalkyňa pri vypracovaní znaleckého posudku nedisponovala relevantnými dokladmi zo zdravotnej dokumentácie žalobcu a teda obsah posudku vychádza len z tvrdení žalobcu a preto ho označila vo vzťahu k predmetnému konaniu za irelevantný a jeho záver za nepreskúmateľný. Vierohodnosť znaleckého posudku mala za spochybnenú aj samotným vykonaným dokazovaním na pojednávaní a to oboznámením stanoviska ÚVV a ÚVTOS, skupina psychodiagnostickej a konzultačnej činnosti zo dňa 23.7.2014, z ktorého stanoviska nevyplývajú nepriaznivé zdravotné dôsledky väzby na osobu žalobcu. Žalovaná záver posudku mala za nejednoznačný, nezrozumiteľný a opierajúci sa len o subjektívne vyjadrenia žalobcu. Aj s prihliadnutím na predchádzajúce jeho trestné stíhania, ako aj následný výkon väzby žalobcu, uviedla žalovaná, že je vyslovenie záveru, že psychická ujma žalobcovi vznikla výlučne v súvislosti s obdobím jeho väzobného stíhania, prinajmenšom za zavádzajúci a účelový.

20. Žalobca ako účastník konania, resp. strana sporu od 1. júla 2016 vypovedal, že po jeho vzatí do väzby jeho rodičia naň zanevreli, dodnes sa s ním nebavia a ich styk je len formálny. Narušil sa aj jeho vzťah k súrodencom - bratovi M. J. a sestre O. J.. Konštatoval, že prišiel o rodinu. Uviedol, že prišiel aj

o svoje ďalšie vzťahy, konkrétne uviedol frajerku Q. B. a kamarátov T. W. a U. W. a uviedol, že celkovo, keď sa vrátil z väzby domov, sa s ním susedia nebavili a pozerali sa naň ako na nejakého vyvrheľa. Vyvrcholilo to až tak, že sa nemohol ďalej zdržiavať v mieste, kde býval a musel sa odsťahovať a nájsť si prácu inde, pretože sa zle cítil medzi ľuďmi, ktorí naňho stále zazerali. Počas väzby, vypovedal, že sa v ňom vytvoril pocit krivdy a to v súvislosti s vedenou trestnou vecou. Najprv k nemu prestali chodiť na návštevy rodičia, potom mu prestali písať a následne, aj keď posielal navštívenky, už za ním nikto neprišiel. Vypovedal, že keď je človek zatvorený, nemá vôbec chuť žiť, musí sa obávať, že hoci nič nespáchal môže byť za to odsúdený. Vypovedal, že počas väzby trpel ťažkými depresiami a viackrát bol u psychológa. K strate rodiny uviedol, že jej členovia s ním prestali komunikovať a prestali mať o neho záujem. Keď sa vrátil z väzby, už nemohol bývať u rodičov, jeho matka mu len umožnila zbaliť si niektoré jeho veci a uviedol, že bol na ulici. Po mesiaci bol znovu vzatý do väzby a po ďalšom mesiaci bol z tejto ďalšej väzby prepustený. Jednalo sa o obžalobu z trestného činu lúpeže a z tejto ďalšej väzby bol prepustený na tom základe, že došlo k ukončeniu trestnej veci a to tak, že mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody. Po prepustení z tejto ďalšej väzby sa rozhodol odísť a odišiel do Trenčína, kde si našiel robotu a kde aj v čase svojej výpovede žil. Vypovedal, že počas väzby sa s ním rozišla aj jeho priateľka Q. B., prečo, uviedol, že doposiaľ nevie, pretože mu nedala žiadne vysvetlenie. Prestala s ním komunikovať zo dňa na deň ešte keď bol vo väzbe, hoci spočiatku za ním do väzby aj chodila na návštevy. Došlo k určitému zlomu a to krátko predtým, než bol z väzby prepustený a spod obžaloby oslobodený. Aj keď sa po prepustení z väzby snažil túto priateľku kontaktovať, nepodarilo sa mu to, pretože jej telefónne číslo už nebolo platné a jej teta mu tvrdila, keď ju bol navštíviť, že nie je doma. Uvádzal, že sa narušili aj jeho vzťahy s kamarátmi a zostalo mu ich veľmi málo. Po jeho návrate z väzby každý od neho dával ruky preč. Cítil z ich prístupu k svojej osobe, že s ním už nechcú mať títo ľudia nič spoločné. Týkalo sa to tak kamarátov, ako aj bývalých kolegov, s ktorými robil na stavbách. Po prepustení kontaktoval tých ľudí, ktorí ho predtým zamestnávali brigádnickým spôsobom na stavbách a tvrdil, že ho už po prepustení z väzby zamestnať nechceli. Nemohol sa dostať k práci, nemohol sa dostať k peniazom a uviedol, že to bolo ťažké obdobie. Tvrdil, že aj druhá väzba bola dôsledkom prvej väzby, pretože keby nebol vzatý prvýkrát do väzby, nedostal by sa do takej životnej situácie, v akej bol a ani by nebol vzatý do druhej väzby. Predtým, než bol vo februári 2011 vzatý do väzby, oficiálne nebol zamestnaný, robil na čierno na stavbe pri zatepľovaní domov a konkrétne robil toto pre Y. O.. V januári 2012, t.j. v období po prepustení z väzby, keď sa na tohto človeka obrátil s požiadavkou na prácu, nemal preň žiadnu prácu. Tvrdil, že, ak by dotyčný bol chcel, robotu by pre neho bol našiel, ale žalobca mal za to, že už nechcel s ním mať nič spoločné. K svojmu vzdelaniu uviedol, že ukončil v r. 2007 maturitnou skúškou strednú priemyselnú školu strojnícku a v r. 2009 sa externe vyučil v odbore stolárstvo na Strednom odbornom učilišti stavebnom v Košiciach na Kukučínovej ul.. Počas štúdia na SOU pracoval ako stolár vo firme W. S. a bol tam zamestnaný dovtedy, kým toto stolárstvo fungovalo a kým neukončil školu v r. 2009. Potom uviedol, že už robil len po stavbách. Vypovedal, že predtým, než bol vzatý do väzby, hrával aktívne futbal, konkrétne uviedol, že prešiel všetkými žiackymi a dorasteneckými kategóriami a až do dorastu hrával prvú ligu za Lokomotívu Košice. Potom sa dostal do zlej partie a uviedol, že aj futbal išiel akosi bokom. Pred vzatím do väzby, už futbal aktívne nehral. Hral v tom čase prvú miniligu a druhú miniligu, a to predtým než bol vzatý do väzby. Po prepustení z väzby, tvrdil, že ho už v klube nechceli, preto nepokračoval. A aj keď oslovil iné miniligové družstvá, kde uviedol, že mal predtým veľmi dobré meno futbalistu, ani tieto už oň nemali záujem. tvrdil, že sa nejednalo o to, že by bol zlý futbalista, ale utrpela jeho povesť a nikto s ním nič nechcel mať. Konkrétne uviedol, že po návrate z väzby mal ešte celú výstroj, išiel na zápas, v autobuse stretol kapitána mužstva U. V., ktorý mu povedal, že s nimi už nehrá a ani hrať nebude, prevzal od neho výstroj a tým uviedol, že sa to skončilo a na ďalšej zastávke len vystúpil z autobusu. Mal za to, že sa jednalo o rozhodnutie vedenia a spoluhráčov, ktoré mu uvedeným spôsobom len tlmočil kapitán mužstva. Došlo k tomu niekedy na prelome mesiacov marec - apríl 2012. Po odchode do Trenčína uviedol, že opäť začal hrať futbal a je o neho ako futbalistu záujem. V Trenčíne sa mu podarilo aj zamestnať a aj v čase výpovede pred súdom bol zamestnaný v spoločnosti Hella a.s. ako manipulant výroby. Na otázku poverenej zástupkyne žalovanej žalobca uviedol, že v čase incidentu, za ktorý bol vzatý do väzby vo februári 2011, mal pri sebe nôž a poškodený, ktorý o tom vedel, nedôvodne začal pred privolanou hliadkou polície tvrdiť, že ho ním porezal. Avšak poškodený žiadnu reznú ranu nemal. Potvrdil aj, že v tom čase bol pod vplyvom alkoholických nápojov a aj uviedol, že zo strany poškodeného sa objavila agresivita, označil ho za agresora a uviedol, že on - žalobca už len reagoval na jeho agresivitu. Potvrdil aj tú skutočnosť, že v čase predmetného incidentu bol podmienečne odsúdený. Na pojednávaní dňa 7. júna 2017 žalobca na výzvu súdu ohľadom prípadných ďalších dôsledkov na ňom vykonanej väzby v r. 2011 uviedol, že naďalej pretrváva prerušenie vzťahov medzi ním a jeho rodičmi,

ktoré uviedol, že sa mu nepodarilo obnoviť. Ohľadom ďalších zmien uviedol, že sa spolu s priateľkou a ich spoločnou dcérou presťahovali v Trenčíne do väčšieho bytu a uviedol, že pôsobí toho času na základe živnosti ako samostatne zárobkovo činná osoba v oblasti finančníctva v nadnárodnej veriteľskej spoločnosti Proficredit Slovakia s.r.o.

21. Svedkyňa H. J., matka žalobcu, vypovedala, že po písomnom oznámení, že je ich syn - žalobca vo vyšetrovacej väzbe, zostala prekvapená, pociťovala hnev, frustrovanosť, veľmi ju to vyviedlo z miery. Mala za to, že sa to všetko zomlelo rýchlo z ničoho nič. Vedela, že jej syn nie je žiaden anjel, ale nepredpokladala, že bude zatknutý a trestne stíhaný. Nemala pocit, že by bol jej syn darebák. Neboli s ním žiadne problémy, ani v škole ..., potom sa venoval športu ... Problémy v súvislosti so svojim synom začala vnímať až po jeho zatknutí. Ovplyvnilo to život celej rodiny. Oslovovali ju susedia, niektorí z nich boli zvedaví, niektorí boli zákerní. Vypovedala, že vzatie do väzby zmenilo jej vzťah k žalobcovi, pretože vznikli u nej pochybnosti, či niečo zlé neurobil, prestala mu veriť. Vzájomný vzťah určitým spôsobom ochladol, aj keď uviedla, že syna ľutovala. Počas väzby uviedla, že keď mohla, tak syna - žalobcu vo väzbe navštevovala. Viedli spolu aj písomnú komunikáciu a pokiaľ sa dalo, uviedla, že mu rodina poslala aj nejaký balík. Po prepustení z väzby sa vrátil domov, pretože v podstate nemal kam ísť, ona mu po návrate dala lehotu, aby si našiel prácu. Ich vzťahy ochladli, uviedla, že sa dá povedať, že sa navzájom jeden druhému vyhýbali, aby nedošlo k nejakému konfliktu. Snažila sa žalobcovi niektoré veci nepredkladať - nevyhadzovať na oči, v súvislosti s tým, že bol vo väzbe, pretože uviedla, že tak či onak ho väzba rozložila. Po prepustení z väzby mu spolu s manželom navrhli, že by bolo lepšie, keby sa od nich odlúčil a začal niekde inde nový život, pretože nechcela a mala obavy z toho, aby sa niečo podobné nezopakovalo. Svedkyňa mala vedomosť o jednom podmienečnom odsúdení žalobcu predtým, než bol vzatý do väzby. O ďalších jeho odsúdeniach vedomosť nemala. Svedkyňa uviedla, že jej vzťahy so žalobcom doposiaľ nie sú také dobré, ako boli pred jeho vzatím do väzby. Svedkyňa uviedla, že žalobca žil s rodinou po návrate z väzby až do času, kým ho nevzali do väzby druhýkrát.

22. Svedok W. J. je otcom žalobcu. Vypovedal, že sa dozvedel o tom, že jeho syn bol vzatý do väzby, doručením listu, ktorým bol vyzvaný, aby si prevzal - vyzdvihol jeho veci. Pred vzatím do väzby ich vzájomné vzťahy otca a syna boli v poriadku. Po vzatí do väzby, uviedol, že najskôr bol presvedčený o tom, že žalobcu ani navštíviť nepôjde, ale po čase za ním išiel. Aj keď sa žalobcu pýtal, čo sa stalo, žalobca o tom nechcel hovoriť. Uviedol, že väzbou žalobcu sa zmenilo všetko. Kým nebol vo väzbe, chodil do školy, hrával futbal, potom po vzatí do väzby, uviedol, že sa s jeho synom - žalobcom už nikto nechcel baviť a samotný žalobca sa nevedel uplatniť, nevedel si nájsť prácu. Svedok uviedol, že aj on možno reagoval až príliš prísne, keď požadoval od žalobcu, aby si našiel prácu a aby si sám to, čo si zavinil, vyriešil. Vypovedal, že povedal svojmu synovi, že sa spolu budú baviť až vtedy, keď sa zamestná a bude všetko v poriadku. Uviedol, že predtým, než bol jeho syn vzatý do väzby, mu dôveroval. Táto dôvera bola vzatím do väzby naštrbená. Svedok mal vedomosť o predchádzajúcom odsúdení žalobcu predtým, než bol vzatý do väzby a konkrétne o udalosti, ku ktorej došlo v Banskej Bystrici, keď bol žalobca ešte mladistvý. O žiadnych iných trestných konaniach žalobcu svedok vedomosti nemal. Svedok vyslovil názor, že sa všetko zmenilo - zlomilo v súvislosti so skutkom v Banskej Bystrici, kde sa zúčastnil žalobca na výtržnosti a len v dôsledku toho bol potom vzatý do väzby. Uviedol, že v poslednom čase sa jeho syn snaží a vyslovil predpoklad, že sa vzájomné vzťahy zlepšia a budú lepšie.

23. Svedok T. W. vypovedal, že žalobca je jeho bývalý sused a jeho kamarát. Predtým, než bol žalobca vzatý do väzby, mali spolu dobré vzťahy - chodievali spolu hrávať futbal, na chaty, opekačky, jednoducho chodili spolu von. Že bol žalobca vzatý do väzby dozvedel sa od jeho rodičov, ktorí mu navrhli, aby na základe navštívenky ho (žalobcu) navštívil vo väzbe a tak dvakrát žalobcu vo väzbe navštívil. Viackrát, aj keď bol pozývaný, ho už nenavštívil, a to preto „lebo robil blbosti a preto sedel a môj vzťah k nemu sa zmenil“. Uviedol, že na základe vzatia do väzby všetci kamaráti aj susedia brali už žalobcu inak. Vychádzal z informácií na Facebooku, ale aj z vlastných poznatkov získaných na stretnutiach, na ktorých sa dostala na pretras otázka väzby žalobcu. Po prepustení z väzby sa už so žalobcom nestretávali, pretože sa rodina žalobcu odsťahovala z bytového domu a žalobca tam už ani nechodil, keďže tam nemal žiadne vzťahy. Po návrate z väzby, uviedol svedok na otázku, že žalobca býval doma, aj keď ho rodičia doma veľmi nechceli a navrhovali mu, aby odišiel do Čiech a tam aby si našiel prácu. Na otázku ohľadom svojho vzťahu k žalobcovi po jeho prepustení z väzby uviedol, že sa už tak často nestretávajú a nie sú v takom kontakte, ako predtým. Ale stretli sa a dali si spolu pivo. Od odchodu žalobcu do Trenčína svedok uviedol, že sa stretli asi štyrikrát. Svedok že mal vedomosti o predchádzajúcich (pred väzbou) trestných odsúdeniach žalobcu. Konkrétne svedok uviedol, že o niektorých predchádzajúcich

odsúdeniach vedomosť mal, o niektorých nie. Svedok mal vedomosť aj o tom, že žalobca „bol po prepustení z prvej väzby vonku len pár mesiacov a potom opätovne bol vzatý do väzby“.

24. Svedok M. Q. vypovedal, že žalobca je jeho kamarát a jeho väzba ich vzťahy veľmi nenaštrbila. Uviedol však, že to že bol žalobca vo väzbe, ho určite poznačilo, pretože to riešilo celé okolie, všetci známi. Niektoré priateľstvá - kamarátstva žalobcu jeho vzatie do väzby naštrbilo a svedok mal o tom vedomosť zo vzájomných rozhovorov s týmito ľuďmi. Na otázku, akým spôsobom sa riešilo vzatie a prepustenie žalobcu z väzby svedok uviedol, že sa dá povedať, že sa jednalo o ohováranie, pretože žalobcovi nikto nič do očí nepovedal. Jeho osobné vzťahy k žalobcovi, jeho vzatie do väzby, nezmenilo a on žalobcovi stále veril. Aj ho bol vo väzbe navštíviť. Svedok vypovedal, že predtým, než bol žalobca vzatý do väzby, veľmi aktívne športoval, ale po prepustení z väzby to už bolo veľmi obmedzené, pretože družstvá, v ktorých predtým hral, stratili oň záujem. Aj tento svedok mal vedomosti o predchádzajúcich odsúdeniach žalobcu pred jeho vzatím do väzby.

25. Svedok U. W. uviedol, že žalobca je jeho bývalý sused a stále je jeho kamarátom. Vypovedal, že to, že bol žalobca vo väzbe, zmenilo ich vzájomné vzťahy už len v tom, že predtým, než bol vzatý do väzby, sa vídali oveľa častejšie, v čase jeho väzby tomu tak nebolo, znovu sa vídali, ale menej, až po návrate žalobcu z väzby. Bolo to dôsledkom toho, že sa už partia rozpadla po prepustení žalobcu z väzby a bolo menej času na takéto stretávanie. Uviedol, že väzba žalobcu jeho (svedkov) kamarátsky vzťah k žalobcovi nezmenila, zmenili sa len faktické okolnosti. Svedok mal vedomosť o predchádzajúcom, predtým než bol žalobca vzatý do väzby, jeho odsúdení a to za skutok, ku ktorému došlo v Banskej Bystrici. Konkrétnosti však nepoznal.

26. Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v ďalšom len „Zákon“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

27. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona, o veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

28. Podľa ust. § 8 ods. 5 Zákona, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, b) bol oslobodený spod obžaloby alebo c) vec bola postúpená inému orgánu.

29. Podľa ust. § 8 ods. 6 písm. a/ Zákona, právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

30. Podľa ust. § 15 ods. 1 Zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

31. Podľa ust. § 16 ods. 4 Zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na

náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

32. Podľa ust. § 17 ods. 1 Zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

33. Podľa ust. § 17 ods. 2 Zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

34. Podľa ust. § 17 ods. 3 Zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

35. Podľa ust. § 17 ods. 4 Zákona, v platnom znení, výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

36. Podľa ust. § 17 ods. 4 Zákona, v znení platnom a účinnom do 31.12.2012, výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.

37. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je založená výlučne na objektívnom princípe ako zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. T.z., že musia byť vždy splnené tri základné objektívne predpoklady pre vznik zodpovednosti a to 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, pričom rozhodnutie o väzbe sa považuje za nezákonné aj vtedy, ak ten, kto bol vzatý do väzby, bol oslobodený spod obžaloby, 2/ vznik škody, ktorá môže byť tak materiálna, ako môže ísť aj o škodu na zdraví a živote alebo o nemajetkovú ujmu a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

38. Žalobca si v konaní si uplatnil nárok podľa § 8 ods. 5 Zákona a to na náhradu škody - nemajetkovej ujmy spôsobenej mu rozhodnutím o väzbe, do ktorej bol vzatý dňa 18.2.2011 a z ktorej bol prepustený dňa 19.12.2011, kedy bol rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 5T/60/2011 spod obžaloby oslobodený. Do väzby bol vzatý z dôvodov podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Trest. por. z dôvodu obavy, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Uvedené skutočnosti boli v konaní preukázané príslušnými rozhodnutiami súdov. T.j. v danom prípade bol naplnený prvý základný predpoklad pre priznanie uplatneného nároku a to, že žalobca bol vzatý do väzby a bol spod obžaloby oslobodený. V prípade uplatneného nároku je však kumulatívnou podmienkou, vychádzajúc z logického a systematického výkladu Zákona, súčasné nenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov podľa § 8 ods. 6 Zákona, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne. Inak povedané, v prípade naplnenia niektorého z negatívnych predpokladov, nárok na náhradu škody nevznikne ani v prípade danosti niektorého z pozitívnych predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe.

39. Základnou námietkou žalovanej bolo práve tvrdenie, že si žalobca zavinil väzbu sám, t.j. uplatnila námietku dôvodu uvedeného v § 8 ods. 6 písm. a/ Zákona. Za významné skutočnosti, ktoré viedli k vzatiu žalobcu do väzby, označila žalovaná tie, že žalobca bol do predmetného okamihu 6 krát súdne trestaný, naposledy rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 30.6.2010 pre prečin krádeže, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu do 10.2.2012. Skutok, pre ktorý bol žalobca vzatý do väzby, sa tak mal stať počas plynutia skúšobnej doby. Mala tým dôvody väzby za jednoznačne podložené, a to potrebou zamedziť v pokračovaní páchania trestnej činnosti, ku ktorej vychádzajúc z predchádzajúcich odsúdení a uloženej podmienky, mal žalobca jasné sklony. V ďalšom, v súvislosti zavinenia si väzby samým žalobcom poukázala žalovaná na to, že mal pri sebe zbraň v podobe noža, o ktorom poškodený tvrdil, že ho žalobca použil, že pred

domnelým skutkom žalobca nadmerne požíval alkohol a dochádzalo ku konfliktom s poškodeným ešte pred domnelým incidentom.

40. K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle ust. § 71 Trest. por., ale je potrebné, aby si obvinený sám väzbu zavinil. T.j. predpokladá sa určité konkrétne konanie obvineného (žalobcu), ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby, lebo len v takom prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie za uvalenie väzby len v tom, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne trestanú a vzhľadom na osobu páchateľa je tu dôvodná obava, že by mohol aj naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy (zo správy NS ČSSR o účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. z 30.11.1977, sp. zn. Plsf 3/77).

41. Vychádzajúc z takto postavených kritérií posudzovania viny obvineného na vzatí do väzby nebolo preukázané žiadne aktívne konkrétne konanie žalobcu, ktorým by si bol väzbu zavinil sám.

42. Ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti je škoda. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Mala spočívať v tom, že pociťoval počas obdobia väzby beznádej, úzkosť a strach z ďalšieho osudu, že sa natrvalo narušili jeho vzťahy s rodičmi, pociťoval odsudzovanie zo strany verejnosti, aj v súvislosti so snahou nájsť si zamestnanie a pri hľadaní zamestnania bol jednoznačne diskriminovaný kvôli tomu, že bol vo väzbe. Uviedol, že väzba, resp. čas v nej strávený, zanechali stopy na jeho psychickom a fyzickom stave, ktoré sa mu nikdy nepodarí odstrániť.

43. Podľa ust. § 17 ods. 2 Zákona, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch ak nie je možné uspokojiť ju inak. Nemajetková ujma by mala zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, dobrej povesti v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadržania, väzby v súvislosti s trestným stíhaním. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvej časti ods. 2 § 17 Zákona nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutým žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a pod.

44. Výkon väzby je v každom prípade závažným zásahom do osobnej slobody jednotlivca. Znamená porušenie práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1 Ústavy SR) a porušenie, resp. obmedzenie práva na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti (čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR). Uvedené porušenia majú za následok vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv.

45. Zo žalobcom tvrdených zásahov väzby do jeho osobnostných práv mal súd preukázané výpoveďami svedkov H. J. a W. J., jeho rodičov, že vzatie žalobcu do väzby spôsobilo narušenie ich vzťahu s ním a naopak, ale súd nedospel k presvedčeniu, tak ako tvrdil žalobca, že sa jednalo o natrvalo narušené vzťahy. Toto z výpovede svedkov pre súd nevyplynulo, naopak, obaja svedkovia pripúšťali možnosť návratu ich vzájomných vzťahov so žalobcom - synom na ich pôvodnú úroveň za predpokladu zmeny spôsobu života žalobcu. Žalobca napokon pozitívnu zmenu svojho života v priebehu konania aj prezentoval tým, že sa zamestnal, žije v partnerskom vzťahu, z ktorého sa mu narodilo dieťa, začal hrať futbal ... Pokiaľ sa týka tvrdenia žalobcu v jeho účastníckej výpovedi ohľadom rozpadu vzťahu s priateľkou - frajerkou Q. B., toto žalobca nepreukázal a ani na preukázanie tejto skutočnosti nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. Ani pokiaľ sa týka jeho tvrdení ohľadom kamarátov, že mu ich zostalo strašne málo a to v dôsledku väzby, nemal ich súd za postačujúco preukázané. Konkrétne svedkovia

- kamaráti žalobcu nepotvrdili, že by skutočnosť vzatia žalobcu do väzby bola narušila ich vzájomné vzťahy so žalobcom, resp. ich vzťah k nemu. Všetci sa vo svedeckých výpovediach vyjadrili viac-menej tak, že žalobcovi dôverovali a verili a mali za to, že je vo väzbe nedôvodne, hoci aj všetci mali vedomosti o jeho predchádzajúcich trestných stíhaniach. Uvádzané obmedzené stretávanie sa žalobcu s kamarátmi po návrate z väzby nebolo spôsobené tým, že by ho boli za väzbu odsudzovali, ale tak u žalobcu ako aj u jeho kamarátov došlo k posunu v spôsobe života v dôsledku plynutia času a ich ľudského dozrievania. Aj keď žalobca ako účastník tvrdil, že v dôsledku pobytu vo väzbe prestal hrať futbal, tzv. miniligu, pretože ho už v kluboch nechceli, aj toto jeho tvrdenie zostalo len v rovine tvrdení, v tomto smere žiadne dôkazy žalobca neoznačil ani nepredložil. To isté platí aj pre tvrdené odsudzovanie zo strany verejnosti. Žiadne konkrétne okolnosti ohľadom verejného odsudzovania, ako sa také odsudzovanie prejavilo, ako ho žalobca pociťoval a prežíval, ani neuviedol. Pokiaľ sa jedná o tvrdenú diskrimináciu pri hľadaní si

zamestnania, ktorá mala spočívať v tom, že žalobcu potenciálni zamestnávatelia odmietali, pretože bol vo väzbe, toto tvrdenie žalobca nepreukázal, na jeho preukázanie nepredložil a neoznačil žiadne dôkazy a toto tvrdenie súd nemal vôbec za dôveryhodné už len z toho dôvodu, že skutočnosť vykonania väzby na osobe sa nezaznamenáva do registra trestov a nie je obsahom výpisu z registra trestov. Obsahom výpisov z registra trestov, naopak, sú predchádzajúce odsúdenia žalobcu ... Napokon pokiaľ sa jedná o tvrdené zanechanie stôp väzby na psychickom a fyzickom stave žalobcu, žalobca žiadne konkrétne fyzické dôsledky väzby na svojej osobe neuviedol a len tvrdil, že väzba spôsobila poškodenie jeho fyzického zdravia. Na preukázanie následkov väzby na svojom psychickom stave predložil znalecký posudok vyhotovený dňa 21.1.2015 na základe jeho vlastného vyžiadania znalkyňou PhDr. K. I., ktorý posudok vzhľadom na spôsob jeho vyhotovenia na vlastnú žiadosť žalobcu, má charakter len listinného dôkazu. Tento charakter predloženého znaleckého posudku pretrval aj po účinnosti od 1. júla 2016 nového procesného predpisu (C.s.p.), ktorý síce zaviedol inštitút súkromného znaleckého posudku ako dôkazného prostriedku, ktorý za splnenia stanovených predpokladov môže sa hodnotiť akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca, avšak v tomto prípade k splneniu zákonných predpokladov pre takéto vyhodnotenie znaleckého posudku predloženého v konaní žalobcom nedošlo, nakoľko tento posudok neobsahuje doložku o tom, že znalkyňa si je vedomá následkov nepravdivého znaleckého posudku. Pokiaľ sa týka jeho záverov, tieto nie sú pre súd dostatočne presvedčivé, ale naopak, vyvolávajú pochybnosti o spôsobe ako k nim znalkyňa - autorka posudku dospela, keďže tak, ako na to poukázala žalovaná, nie je zrejmé, z akej konkrétnej spisovej dokumentácie znalkyňa vychádzala, k akým konkrétnym zisteniam jednotlivými uvedenými psychodiagnostickými technikami dospela. Pochybnosti vzbudzuje aj v posudku na str. 7 (č.l. 168) uvedené: „Na základe čoho opakovane v čase vyšetrovacej väzby vyhľadáva pomoc penológa - väzenského psychológa s potrebou poradenstva a tiež pomoci formou terapeutických sedení, inštrukcií, krízového poradenstva a pod.“, keďže podľa stanoviska zo dňa 23.7.2014, ktoré súdu poskytol na základe vyžiadania ÚVV a ÚVTOS Košice, žalobca sa zúčastnil v období od 23.9. 2011 do 18.10.2011 troch pohovorov so psychológmi, obsahom ktorých boli žalobcom uvádzané zdravotné problémy - nespavosť a podráždenosť z dôvodov abstinenčných príznakov a na ktorých žiadal o kontaktné vzťahy a potrebu aktívneho pohybu - cvičenia, ale podľa tejto správy neboli záverom sedení žiadne inštrukcie, poradenstvo a terapeutické sedenia. Aj v súvislosti so spochybnením predloženého dôkazu - posudku žalovanou, s ktorou argumentáciou žalovanej sa súd stotožnil, nemal preukázané žiadne trvalé psychické stopy väzby na osobe žalobcu. Avšak, vychádzajúc zo všeobecne známych skutočností, že pobyt vo väzbe nemôže byť pre nikoho pozitívnym citovým zážitkom, ale len zážitkom negatívnym, traumatizujúcim, akceptoval súd tú skutočnosť, že predmetná väzba aj pre žalobcu predstavovala práve také citovo negatívne a stresujúce prežívanie. Jeho pretrvávanie po prepustení z väzby však žalobca súdu nepreukázal.

46. Pokiaľ ide o predpoklad príčinnej súvislosti, vyžaduje sa aby nezákonné rozhodnutie a vznik škody boli v logickom slede, teda aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny (pozn. súdu: v danom prípade, aby nezákonná väzba žalobcu bola príčinou a preukázaný zásah do jeho osobnostných práv aby bol následkom tejto väzby). Príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non), či by škodlivý následok nastal bez nezákonného rozhodnutia. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. (z uznesenia NS SR z 30. apríla 2013, sp. zn. 6 Cdo 103/2011).

47. V konkrétnych súvislostiach daného prípadu súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že preukázané narušenie vzťahov žalobcu s rodičmi a prežívanie nepríjemných pocitov žalobcu počas výkonu väzby nenastalo by bez toho, aby bol vzatý do väzby. T.j. mal súd danú aj príčinnú súvislosť medzi väzbou žalobcu a vznikom škody - nemajetkovou ujmou (narušením osobnostných práv žalobcu).

48. Vychádzajúc z preukázaných nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi v oblasti jeho osobnostných práv a to obmedzením jeho osobnej slobody a práv na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, prihliadnuc na dobu trvania týchto obmedzení, dospel súd k záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nebolo by v danom prípade dostatočným zadosťučinením a že žalobca si dôvodne uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca si nárok uplatnil vo výške 15.000,- eur, pričom náhradu vypočítanú v minimálnom rozsahu vo výške 7.817,15 eura mal za nepostačujúcu a žiadal ju zvýšiť do výšky ním uplatneného nároku s odôvodnením, že jeho osobnostné práva boli v dôsledku nesprávneho

rozhodnutia súdu zasiahnuté natoľko, že spĺňa predpoklad na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške ktorá presiahne túto minimálnu hranicu a je na úvahe konajúceho súdu.

49. Keďže mal odvolací súd za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonnou väzbou, mal tunajší súd postupovať podľa ust. § 17 ods. 4 Zákona v znení platnom do 31.12.2012, t.j. platnom a účinnom v čase vzatia do väzby a výkonu väzby, teda vzniku ujmy a aj vzhľadom na ňu zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pri opätovnom rozhodnutí o výške nemajetkovej ujmy priznanej žalobcovi, súd postupoval podľa ust. § 17 ods. 4 Zákona v znení platnom a účinnom do 31.12.2012, teda v rozhodnom období pre vznik nemajetkovej ujmy žalobcu. V zmysle ust. § 17 ods. 4 Zákona v znení platnom a účinnom do 31.12.2012 výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody, v danom prípade v r. 2010 priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR bola 769 eur, 1/30 z tejto sumy je 25,63 eura a teda pri väzbe trvajúcej 305 dní (od 18.2.2011 do 19.12.2011) predstavuje minimálna výška nemajetkovej ujmy sumu 7.817,15 eura.

50. Vychádzajúc z vyššieuvedeného vyhodnotenia preukázanej nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi v dôsledku väzby a jej rozsahu (bod 45), súd mu za pozbavenie osobnej slobody v trvaní 10 mesiacov, za zníženie ľudskej cti a dôstojnosti v súvislosti s pobytom v zariadení na výkon väzby a za prežívanie nepríjemných až traumatizujúcich pocitov v súvislosti s výkonom väzby priznal jej náhradu v peniazoch a to vo výške 7.820,- eur. Takto priznaná náhrada nemajetkovej ujmy zodpovedá zneniu ust. 17 ods. 4 Zákona a bola súdom žalobcovi priznaná v minimálnom rozsahu ustanovením Zákona určenom a to po zaokrúhlení na sumu 7.820,- eur. Pri rozhodovaní o výške peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu prihliadol súd v súlade s ust. § 17 ods. 3 Zákona najmä na osobu žalobcu a jeho dovtedajší život, ktorý žalobca už v čase vzatia do väzby bol 6 krát právoplatne, aj keď len podmienečne, odsúdený za väčšinou majetkovú trestnú činnosť, prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy, ktorú ujmu u žalobcu vyhodnotil ako ujmu nepatrnú, nie závažnú (t.j. rozdielne od hodnotenia žalobcu) a na závažnosť následkov, ktoré žalobcovi vznikli v jeho súkromnom (narušenie vzťahov s rodičmi) a spoločenskom (vedomosť okolia, že bol žalobca vo väzbe) živote. Súd nemal za dôvodné priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške presahujúcej zákonom stanovenú minimálnu hranicu, tak ako si žalobca nárok na náhradu uplatnil, pretože mal náhradu takto v minimálnom rozsahu žalobcovi priznanú za správnu a spravodlivú a postačujúcu na kompenzáciu ujmy, resp. zadosťučinenie spôsobené žalobcovi neoprávnenou väzbou. Viaceré žalobcom uvedené následky vykonania väzby na jeho rodinný, spoločenský a pracovný život zostali len v rovine jeho tvrdení bez ich náležitého preukázania, napr. sa to vzťahuje na tvrdené trvalé narušenie rodinných vzťahov stratu dlhodobého partnerského vzťahu, stratu kamarátskych väzieb, nemožnosť nájsť si prácu v dôsledku vykonanej väzby ako aj následkov na jeho psychickom zdraví. Súd preto v prevyšujúcom rozsahu, nad rozsah priznaný, nárok uplatnený žalobcom na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, majúc ho za neprimeraný zisteným okolnostiam prejednávaného sporu a to s prihliadnutím na už uvedené okolnosti a to osobu žalobcu, závažnosť jemu vzniknutej ujmy a jej následky v jeho súkromnom a spoločenskom živote.

51. Súd zamietol žalobu aj v časti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania zo žalovanej sumy s tým odôvodnením, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania (rozsudok NS SR zo 14.3.2012 sp. zn. 6Cdo/185/2011).

52. Podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p. a na základe ust. § 255 C.s.p. súd v tomto rozhodnutí, ktorým sa konania končí, rozhodol zároveň o nároku na náhradu trov konania a to priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu, keďže bol v konaní s nárokom uplatneným proti nej úspešný, a to z priznanej sumy 7.820,- eur. O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením tunajšieho súdu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súd Košice II a to písomne v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpisu a spisovej značky) ďalej uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) - § 363 C.s.p.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C.s.p.).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok).