Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11CoP-96-2017.pdf
PDF · 116.19 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/96/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a členov senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti M. U., nar. XX.X. XXXX a A. U., nar. XX.X. XXXX, obe zastúpené procesným opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Hlohovec, deti rodičov: otca M. U., nar. X.X.XXXX, bytom R. H. X, Q., a matky A. U., nar. X.X.XXXX, bytom U. X, Q., právne zastúpenej JUDr. Andrejom Kučerom, advokátom so sídlom SNP 6, Hlohovec, o zvýšenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 6. decembra 2016, č.k. 16P/31/2016-89, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že vyživovacia povinnosť otca sa s účinnosťou od 11.04.2016 zvyšuje zo sumy 49,79 eur na sumu 95,- eur na každé z maloletých detí a nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 11.04.2016 do 06.12.2016 vo výške 398,32 eur na každé z maloletých detí súd povoľuje otcovi splácať v mesačných splátkach po 15 eur, splatných spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 30.1.2006, č.k. 29C/132/05-27 v časti výživného tak, že zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na každé z maloletých detí zo sumy 49,79 eur mesačne na sumu 120 eur mesačne, s účinnosťou od 11.4.2016 (výrok 1.), zameškané výživné za obdobie od 11.4.2016 do 6.12.2016 vo výške 1.123,36 eur povolil otcovi splácať v splátkach po 50 eur mesačne spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku (výrok 2.), a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok 3.).
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 62 ods. 1 až 4, § 78 ods. 1, ods. 3 Zákona o rodine, vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že od posledného určenia výživného nastala podstatná zmena pomerov na strane maloletých detí, ktorá odôvodňuje zvýšenie výživného. Matka žiadala zvýšenie výživného u oboch detí zo sumy 49,79 eur na sumu 200 eur mesačne, s účinnosťou od podania návrhu na tom skutkovom základe, že naposledy bolo výživné určené v roku 2006, kedy obe maloleté deti navštevovali materskú školu a v súčasnosti sú žiakmi druhého ročníka strednej školy, hradia si stravné na obed 25 eur, cestovné 20 eur mesačne, ISIC kartu 20 eur, mal. M. nosí okuliare, obe deti majú aj zvýšené náklady na voľnočasové aktivity, keď mal. M. sa venuje hokeju a rybárstvu, čo stojí 25 eur mesačne, A. chodí na tanečnú, kde tiež platí 25 eur mesačne. Otec sa s maloletými deťmi asi 10 rokov nestretáva, nad rámec bežného výživného sa na ich výžive nepodieľa. Matka dosahuje priemernú
mzdu 450 eur mesačne, v domácnosti žije aj jej otec, poberajúci starobný dôchodok 513 eur a vdovský dôchodok 159 eur, ktorý jej prispieva na domácnosť sumou 150 eur.
3. Otec súhlasil so zvýšením výživného najviac na 200 eur na obe deti. Uviedol, že na jeho strane nedošlo k žiadnej zmene pomerov, má príjem asi 500 eur mesačne, pracuje na montážach v rámci bratislavského kraja, kde robí stolárske práce. Má vzdelanie USO v odbore elektrotechnika. Žije sám v podnájme v L. (kvôli práci), za ktorý platí 312 eur mesačne vrátane energií. Príležitostne prespí v byte na R. H. X v Q., ktorý je vo vlastníctve jeho otca, nájomné tam ale neuhrádza. Je nemajetný, nevlastní nehnuteľnosti ani motorové vozidlo a nie je držiteľom žiadneho aktívneho účtu. Ako podnikateľ nemá účet, pracuje na faktúry a peniaze berie v hotovosti. Predložil daňové priznanie za rok 2014, z ktorého vyplýva základ dane 3411 eur, a faktúry za r. 2014, ktoré podľa jeho vyjadrenia sú vystavované väčšinou kvartálne. Keďže nie je platiteľom DPH, nevedie peňažný denník. Práce, ktoré vykonáva v L., nevykonáva denne, je to každý mesiac inak, pracuje asi 20 dní v mesiaci, nepracuje vždy celý deň, býva to aj iba pár hodín. Jedná sa o náhodné zákazky, dve firmy, pre ktoré robí, sú v rámci bratislavského kraja. Inú prácu nemá, iba občas si privyrába, napr. rúbe drevo a robí murárske práce na domoch, čím si zarobí mesačne okolo 60 eur, aj keď nie vždy dostane peniaze, niekedy mu dajú napríklad obed. S maloletými deťmi sa nestretáva a nad rámec bežného výživného ani neprispieva. . 4. Súd porovnaním pomerov v čase posledného určenia výživného a v súčasnosti dospel k záveru, že došlo k podstatnej zmene pomerov u maloletých, ktorá odôvodňuje zvýšenie výživného. Je nepochybné, že od poslednej úpravy výživného, odkedy uplynula doba 10 rokov, vzrástli odôvodnené potreby maloletých detí v súvislosti s ich rastom, bežnými potrebami, nástupom do školy a prípravou na budúce povolanie. V neposlednom rade je potrebné prihliadnuť i na voľnočasové aktivity detí - okrem športu aj návštevy kultúrnych, spoločenských podujatí. Došlo aj k zmene pomerov na strane matky, ktorej príjem sa zvýšil, avšak je potrebné zohľadniť jej výlučnú starostlivosť o maloleté deti počas celého obdobia, keďže otec sa s deťmi nestretáva približne 10 rokov a na ich výživu nad rámec bežného výživného neprispieva. K poslednej úprave výživného došlo rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 30. 1. 2006 č.k. 29C/132/05-27, keď výška výživného bola určená sumou 49,79 eur mesačne na každé dieťa. Deti navštevovali materskú škôlku, otec mal príjem 453 eur mesačne, matka poberala dávky v hmotnej núdzi 78 eur mesačne. Podľa zistení súdu v súčasnej dobe matka maloletej dosahuje zárobok asi 492 eur mesačne, otec má podľa daňového priznania príjem cca 500 eur mesačne. Podľa názoru matky má otec vzhľadom na spôsob výkonu práce priestor na to, aby mal ďalší príjem, navyše neuvádza pravdivé údaje o príjme, pretože ak tvrdí, že zarobí 500 eur mesačne, potom by po zaplatení nájmu 312 eur a výživného 100 eur na deti zostalo ani nie 100 eur, čo nepostačuje ani na stravu. Keby mal otec ročný príjem vo výške podľa daňového priznania ani nie 6.000 eur, určite by živnosť nevykonával. Súd šetrením prostredníctvom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, zistil, že pre prácu stolára (ktorú reálne otec detí vykonáva) je 7 ponúk zamestnávateľov a dospel k záveru, že otec nevyužíva svoje schopnosti a možnosti, keďže by mohol pracovať denne a počas celého dňa, pričom nebolo preukázané, že by mu v tom bránili zdravotné alebo iné objektívne dôvody. Otec podniká a pokiaľ dlhodobo dosahuje rovnaký príjem, je na ňom, aby si prípadne našiel iné vhodné zamestnanie, v rámci ktorého by dosiahol vyšší príjem. Náklady na domácnosť (nájom, energie, TV, telefón a podobne) majú obaja rodičia s tým, že matka tieto neznáša sama, býva v domácnosti s otcom a pokiaľ si otec prenajíma byt, táto skutočnosť nemôže byť na ťarchu maloletých detí a je na otcovi posúdiť, či je výhodnejšie dochádzanie za prácou alebo prenájom bytu. Za daného stavu mal súd za to, že je odôvodnené zvýšenie výživného, nie však v požadovanej výške. Konštatoval, že podľa ustálenej súdnej praxe je výživné určované sumou 25-30% príjmu povinnej osoby, ktoré v danom prípade by však nebolo pre potreby detí podľa názoru súdu postačujúce, zvlášť s prihliadnutím na skutočnosť, že daňové priznanie otca nemusí celkom preukazovať jeho reálne príjmy a životnú úroveň, treba však prihliadnuť i na skutočnosť, že otec nevyvíja žiadnu relevantnú snahu o získanie vyššieho príjmu. Súd preto prihliadal predovšetkým na potreby maloletých detí v spojení s možnosťami otca, ktorý vzhľadom na jeho vek, možnosti a schopnosti môže dosiahnuť taký príjem, aby bol schopný riadne si plniť vyživovaciu povinnosť a pokryť /čiastočne s prihliadnutím na vyživovaciu povinnosť matky/ objektívne potreby maloletých detí. Zameškané výživné do rozhodnutia vo veci povolil súd otcovi splácať bez bližšieho zdôvodnenia a napokon o trovách konania rozhodol súd podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.
5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie otec, ktorý ho považoval za nesprávny čo do výšky určeného výživného aj čo do ustálenia počiatku zvýšenia. Dôvodil, že súd ho v rozpore so zákonom zaviazal platiť výživné spätne a to vo veľmi vysokej sume, ktorá ohrozuje jeho samotnú existenciu,
pričom v zmysle Zákona o rodine mohol súd výživné priznať spätne len z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Keďže v uvedenom prípade súd neuviedol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, mal súd určiť počiatok zvýšenia výživného od právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Bol toho názoru, že matka mohla požiadať o zvýšenie výživného hneď ako nastala zmena pomerov toto odôvodňujúca, preto žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že zaviaže otca povinnosťou prispievať na výživu maloletých sumou 70 eur mesačne na každé dieťa od prvého dňa nasledujúceho mesiaca po vyhlásení rozsudku. Pokiaľ ide o výšku výživného, otec namietal, že súd pri rozhodovaní uplatnil princíp potenciality iba vo vzťahu k otcovi so zdôraznením, že pokiaľ otcovi podnikanie neprináša očakávaný, resp. potrebný zisk, je namieste hľadať si prácu v obvyklom pracovnom pomere. Tento princíp mal však okresný súd aplikovať aj vo vzťahu k matke, nielen vo vzťahu k otcovi, keďže potvrdenie o príjme matky a potvrdenia o jej výdavkoch si odporujú, pričom tiež poukázal na to, že matka je vysokoškolsky vzdelaná a ovláda španielsky jazyk, čo jej tiež dáva možnosť lepšieho zárobku alebo lepšie plateného miesta. Zároveň zdôraznil, že nejde o prípad kedy sa otcovi nechce pracovať a hľadať tzv. lepšie zamestnanie, ale je to zo zdravotných dôvodov v súvislosti s úrazom ruky, o ktorom úraze vedela aj matka maloletých. 6. K odvolaniu otca podala matka písomné vyjadrenie, v ktorom sa v celom rozsahu stotožnila s rozhodnutím súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a ako vecne správny ho navrhla potvrdiť. Bola toho názoru, že výhrady otca voči počiatku zvýšenia jeho vyživovacej povinnosti sú neopodstatnené, keďže súd neurčoval výživné spätne za obdobie pred podaním návrhu v zmysle § 77 ods. 1 tretia veta, keď takéto spätné výživné matka podaným návrhom ani nežiadala, ale rozhodol v zmysle zákona s účinnosťou od podania návrhu v súlade s ustanovením § 77 ods. 1 druhá veta Zákona o rodine, takže argumentácia otca v tomto smere je nelogická a zmätočná. Pokiaľ ide o výšku výživného, otec žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo by súdom určené výživné malo byť nesprávne. Argumentáciu, že z dôvodu úrazu ruky si nemôže nájsť lepšie zamestnanie, matka považovala za účelovú, keďže o nej sa počas konania otec žiadnym spôsobom nezmienil a o uvádzanom úraze neposkytol žiaden dôkaz. K výhrade odvolateľa, že súd mal zisťovať aj možnosti a schopnosti matky, matka poukázala na to, že svoju vyživovaciu povinnosť k deťom si plní svojou výlučnou osobnou starostlivosťou a vecnými plneniami, čo je postavené na roveň povinnosti otca podieľať sa na starostlivosti o deti finančne, teda platením výživného. Navyše matka nemá vyštudovanú vysokú školu ako tvrdí otec a jej možnosť zamestnať sa je do značnej miery limitovaná starostlivosťou o obe deti. Preto u nej niet dôvodu uvažovať o tom, či má alebo nemá možnosť dosahovať lepší zárobok.
7. K odvolaniu otca podal písomné vyjadrenie aj procesný opatrovník, ktorý považoval napadnutý rozsudok vo všetkých výrokoch za vecne správny.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - otec dieťaťa (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, ďalej len CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez toho, aby bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, keďže ide o konanie, ktoré mohlo začať aj bez návrhu ( § 65, 66 CMP) a dospel k záveru, že odvolanie otca je čiastočne dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť. 9. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo zvýšenie výživného na návrh matky zo sumy 49,79 eur (1.500,- Sk) na 200,- eur mesačne od podania návrhu, t.j. od 11.04.2016 a to na každé z maloletých detí. Predmetom prieskumu odvolacieho konania je posúdenie, či tu boli splnené podmienky na zvýšenie výživného, ak áno, v akej výške a od akého dátumu.
10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam rozhodným pre posúdenie splnenia podmienok na zvýšenie výživného, a takto zistený skutočný stav odvolací súd v celom rozsahu preberá. Súd prvej inštancie však vec nie celkom správne dospel k záveru, že ním určená výška zvýšeného výživného zodpovedá možnostiam a schopnostiam otca maloletých. 11. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa,
alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (§ 62 Zákona o rodine). 12. Konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného dieťaťa je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba stravovanie, ale sú dané širšie jednak potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavu, schopností živiť sa sám, schopností starať sa o seba a podobne. Na strane oprávneného sa tiež skúmajú jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, existencia a počet iných osôb povinných poskytovať výživu a ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery, počet nimi vyživovaných osôb a výška takéhoto výživného ako i vyživovaciu povinnosť iných povinných voči týmto osobám. Na strane povinného rodiča je nevyhnutné prihliadnuť na okruh osôb, ktoré sú povinné poskytovať výživné dieťaťu a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je potrebné zohľadniť tiež starostlivosť o dieťa a jeho domácnosť. Na strane povinného sa prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda nielen faktické príjmy, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov.
13. Podľa § 121 CMP, rozsudky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a výžive maloletých a o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu možno zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery. 14. V konaní bolo nesporne preukázané, že na strane maloletých došlo k takej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zvýšenie výživného, keďže od poslednej úpravy uplynulo viac než 10 rokov, počas ktorých absolvovali celú základnú školskú dochádzku a v súčasnosti sú už obaja žiakmi 2. ročníka strednej školy v Trnave, v súvislosti s čím možno jednoznačne konštatovať nárast nákladov na výživu maloletých. Výživné v sume 49,79 eur bolo určené v čase, keď maloletí navštevovali materskú školu s mesačnými platbami školného 5 eur a stravného do 25 eur mesačne, inak mali iba bežné výdavky dieťaťa predškolského veku. V súčasnosti musia uhrádzať školské pomôcky, cestovné, stravné, ako aj ďalšie so školou súvisiace poplatky (napr. ISIC kartu, povinné výlety atď.), odhliadnuc od toho, že už samotná skutočnosť, že deti sú staršie o 10 rokov, je v zmysle ustálenej súdnej praxe považovaná za podstatnú zmenu pomerov, keďže bezpochyby znamená zvýšenie bežných výdavkov na ich výživu ako sú strava, ošatenie, obuv, hygiena, kultúrne a športové záujmy. Zistená zmena pomerov u maloletých v prejednávanej veci zakladá potom jednoznačne dôvod na zvýšenie výživného, ktorého výška musí však reflektovať nielen odôvodnené potreby detí, ale aj schopnosti a možnosti povinného rodiča a prihliadnuť aj na ďalšie okolnosti konkrétneho prípadu.
15. V tomto prípade bolo dokazovaním zistené, že otec, ktorý v čase posledného rozhodovania súdu bol zamestnaný s príjmom cca 453 eur mesačne, má v súčasnosti príjmy z podnikania ako fyzická osoba - stolár (od r. 2012), podľa jeho vyjadrenia pracuje na montážach v bratislavskom kraji. V r. 2014 podľa účtovnej závierky dosiahol rozdiel príjmov a výdavkov 3.411 eur, čo je mesačne 284,25 eur, a v r. 2015 sumu 3.585 eur čo je mesačne 298,75 eur, podľa jeho vlastného vyjadrenia dosahuje mesačný príjem 500 eur (čo aj zodpovedá hrubým príjmom podľa listinných dôkazov) a pred súdom uviedol, že príležitostnými prácami si k tomu privyrobí okolo 60 eur. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že pri uplatnení princípu potencionality jeho príjmov, vzhľadom na povolanie stolára, treba dospieť k záveru, že možnosti a schopnosti otca sú vyššie než ich súdu preukázal, keďže sám uviedol, že nevyužíva naplno ani bežnú pracovnú dobu, pričom nebolo preukázané, že by mu v tom bránili zdravotné alebo iné objektívne dôvody. Odvolací súd sa v tejto otázke stotožnil s názorom okresného súdu, že pokiaľ otec dlhodobo dosahuje z podnikania rovnaký (v tomto prípade podpriemerný príjem), nevyužívajúc pritom svoj pracovný potenciál, hoci mu nič nebráni nájsť vhodné zamestnanie kde by dosiahol vyšší príjem, je treba takýto prístup vyhodnotiť v zmysle § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, podľa ktorého na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. V tomto prípade pokiaľ mal prvoinštančný súd dokazovaním ex offo zistené, že v obvode bydliska otca je dostatok pracovných
ponúk na pozíciu stolára, správne postupoval, keď nevyužitie týchto možností pripísal otcovi na vrub a vychádzal z toho, že v skutočnosti sú (t.j. mohli by byť, ak by svoje schopnosti a možnosti riadne využíval) jeho príjmy vyššie, než ním v konaní tvrdené a preukazované. Podľa názoru odvolacieho súdu tu však treba vychádzať z konkrétnej výšky potenciálneho príjmu otca, ktorý ako stolár môže v zamestnaní dosahovať. V tomto prípade podľa dostupných internetových zdrojov z prehľadu platov podľa jednotlivých profesií v SR možno ustáliť, že priemerný hrubý plat stolára je 748 eur, čo v čistom predstavuje 628 eur, zatiaľ čo mesačná hrubá mzda vo výške uvádzanej otcom, t.j. celkovo okolo 560 eur, predstavuje prakticky najnižšie zárobky, dosahované pomocníkmi a nekvalifikovanými pracovníkmi. Otec, pokiaľ je vyučený stolár s praxou, teda jednoznačne nevyužíva svoje schopnosti a možnosti, pretože by mohol dosahovať okolo 628 eur netto. Otec v odvolaní uvádzal, že si nemôže hľadať lepšie platené zamestnanie zo zdravotných dôvodov, avšak tu treba prisvedčiť námietke matky, že toto tvrdenie treba považovať za ničím nepreukázané, pretože otec v konaní túto okolnosť doposiaľ vôbec nespomenul a ani ničím nepreukázal, takže z ničoho nevyplýva, že by bol nejaký závažný úraz ruky utrpel, a že by tento mohol prípadne mať nejaký dosah na jeho pracovné uplatnenie. Odvolací súd tak musel takúto obranu otca vyhodnotiť ako účelové a ničím nepodložené tvrdenie a na ňu pri posudzovaní jeho schopností a možností neprihliadať.
16. V ďalšom však už úvaha prvoinštančného súdu nekorešponduje s úvahou odvolacieho súdu, ktorý vychádzal z potencionálneho príjmu otca 628 eur a za primerané výživné v tomto prípade považoval 95 eur na každé z maloletých detí. Ako bolo už uvádzané v odôvodnení napadnutého rozsudku, podľa ustálenej súdnej praxe je výživné ( na všetky vyživované osoby spolu) určované obvykle v rozmedzí od 25% do 30% príjmu povinnej osoby, a to vždy podľa osobitostí konkrétneho prípadu, najmä s prihliadnutím na podiel osobnej starostlivosti povinného rodiča, tiež či a akým spôsobom prispieva tento rodič dieťaťu aj nad rámec súdom určeného výživného (napr. vecnými plneniami, platením niektorých školských poplatkov, zdravotnej starostlivosti, voľnočasových aktivít a pod.), pričom v danom prípade odvolací súd musel konštatovať, že otec sa na osobnej starostlivosti o deti dlhodobo vôbec nepodieľa, keďže sa s nimi ani nestretáva a ani im ničím okrem súdom určeného výživného neprispieva, takže je tu namieste použitie hornej hranice pri určení výšky výživného. Na výživu jeho dvoch detí tak možno od otca dôvodne požadovať, aby prispieval sumou 30% zo svojho potenciálneho príjmu, čo je cca 190 eur a keďže obe deti majú približne rovnaké odôvodnené potreby, u oboch je v tomto prípade primeraným výživné v sume 95 eur. Táto suma zodpovedá zmeneným pomerom na strane otca a zároveň berie do úvahy okrem vyššie spomenutých faktorov aj zmenu pomerov na strane matky od r. 2006, ktorej príjem odvtedy podstatným spôsobom vzrástol a to zo sumy 78 eur na cca 492 eur, takže treba zohľadniť aj jej finančný podiel na nákladoch detí, u ktorej však, ako správne konštatoval aj prvoinštančný súd, osobná starostlivosť do istej miery kompenzuje výživné, ktoré na rozdiel od nej musí otec poskytovať výlučne v peniazoch pre absenciu osobnej starostlivosti z jeho strany. U matky pritom ani odvolací súd nezistil, že by sa vzdala bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu; ak by však takáto skutočnosť z vykonaného dokazovania vyplývala, musel by súd aj na túto prihliadnuť. Tvrdenie otca v tomto prípade ale nebolo ničím podložené, a ani z obsahu spisu takýto prístup matky k obstarávaniu príjmov nevyplýva, preto odvolací súd vyhodnotil túto námietku otca ako nedôvodnú. 17. Ako celkom neopodstatnenú vyhodnotil napokon odvolací súd tú námietku otca, podľa ktorej mal prvoinštančný súd nezákonne priznať zvýšené výživné spätne v rozpore s § 77 Zákona o rodine. Podľa § 77 ods. 1 cit. zákona, právo na výživné sa nepremlčuje, možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Z uvedeného je zrejmé, že bežne sa výživné určuje, resp. zvyšuje (za predpokladu, že tu existujú dôvody na určenie/zvýšenie výživného) len odo dňa začatia súdneho konania, t.j. v tomto prípade od podania návrhu matkou 11.04.2016. Dôvody hodné osobitného zreteľa by bolo nevyhnutné skúmať a preukázať jedine vtedy, ak by malo byť výživné určené/ zvýšené spätne za obdobie do podania návrhu na súd a to najdlhšie po dobu troch rokov predchádzajúcich začatie súdneho konania, čo by v tomto prípade znamenalo, ak by súd určoval výživné za obdobie od 11.04.2013 doposiaľ, čo však nebolo vôbec predmetom konania, pretože súd rozhodoval iba o období od podania návrhu matkou na súd. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v otázke počiatku zvýšenia výživného tak bolo vecne správnym a požiadavka otca na stanovenie počiatku až právoplatnosťou rozsudku nemá žiadnu oporu v zákone.
18. Vzhľadom k tomu, že v čase podania návrhu matkou už existovali dôvody na zvýšenie výživného uvádzané vyššie, bolo namieste uložiť otcovi povinnosť platiť zvýšené výživné po 95 eur na každé z
detí od 11.04.2016 a súčasne uložiť otcovi povinnosť zaplatiť nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 11.04.2016 do vyhlásenia rozsudku súdu. U mal. M. a mal. A. ide o samostatné nároky, preto bolo treba určiť nedoplatok na každé z detí osobitne a to pri zohľadnení výživného, ktoré otec doposiaľ platil podľa predchádzajúceho súdneho rozhodnutia. Po zvýšení výživného tak mal otec na každé z detí zaplatiť od 11.04.2016 do 06.12.2016 sumu 728,30 eur (vypočítané ako alikvótna časť výživného za 20 dní mesiaca apríl 2016 v sume 63,30 eur a plné výživné 95 eur x 7 mesiacov od 05/2016 do 11/2016 v sume 665 eur), ale platil iba podľa doterajšieho rozhodnutia v sume 49,79 eur mesačne, takže rozdiel medzi zaplateným výživným a výživným, aké mal platiť po zvýšení predstavuje nedoplatok vo výške 398,32 eur na každé z detí. Tento nedoplatok na každé z detí odvolací súd povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 15 eur, splatných spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia (§ 232 ods. 4 CSP). Výšku splátok súd určil s prihliadnutím na jeho majetkové pomery ako aj na výšku dlhu, ktorý (keďže ide o výživné slúžiace uspokojovaniu potrieb maloletých detí) v zmysle ustálenej súdnej praxe by mal byť uhradený najneskôr do 36 mesiacov.
19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd za použitia ust. § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a zároveň rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného aj odvolacieho) podľa ustanovení § 52 CMP v spojení s § 58 CMP a ust. § 396 ods. 2 CSP.
20. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).