Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Sa-9-2022.pdf
PDF · 113.23 KB
Case nature
Area
Subarea
10Sa/9/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci maloletého žalobcu: Q. O., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Q. T., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, zastúpeného zákonným zástupcom - otcom I. O., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Q. T., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, právne zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému Mobilnej jednotke Policajného zboru Bratislava, ul. Regrútska 4, Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 18.05.2022, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-267-012/2022-AV zo dňa 25.04.2022, takto
rozhodol:
I. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bol maloletý žalobca Q. O., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Q. T., trvale bytom Q. T., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, bezodkladne prepustený zo zaistenia.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 18.05.2022 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA5-267-012/2022-AV zo dňa 25.04.2022, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov,“ resp. „ZoPC“) preskúmavaným rozhodnutím podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodol o zaistení žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.07.2022 na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Zároveň bol žalobca umiestnený v Útvare policajného zaistenia Sečovce.
2. Žalobca v žalobe zdôraznil, že samostatným rozhodnutím žalovaného bol žalovaným zaistený aj jeho otec I. O., nar. XX.XX.XXXX. S napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nesúhlasil v celom jeho rozsahu a má za to, že je nezákonné. Poukázal na to, že na území Holandska nemá udelené oprávnenie na pobyt a ani mu tam nebol udelený azyl, avšak podľa žalovaného bol jeho otcovi v Holandskom kráľovstve udelený azyl a z toho dôvodu má žalovaný zrejme za to, že Holandsko prijme aj žalobcu. Žalobca na území Holandska ešte nikdy nebol. Z uvedeného žalobca vyvodil, že bolo povinnosťou žalovaného na vec aplikovať článok 6 ods. 2 návratovej smernice a v prvom rade vyzvať žalobcu a jeho zákonného zástupcu, aby dobrovoľne opustil územie Slovenskej republiky a vrátili sa na územie Holandska, kam aj smeroval, a kde má otec žalobcu udelené povolenie na pobyt s priznaným postavením utečenca. Žalovaný takto však nepostupoval, čím vec nesprávne právne posúdil. Zároveň vzhľadom k tomu, že sa jedná o cudzinca s maloletým dieťaťom, nebolo zo žiadne zistených dôvodov nevyhnutné aplikovať v prejednávanej veci inštitút zaistenia. Navyše otec maloletého žalobcu spolupracoval v priebehu konania so žalovaným a predpokladá sa, že sa dobrovoľne vrátia na územie Holandska. Vzhľadom na tieto skutočnosti nebol žalovaný oprávnený pristúpiť k zaisteniu,
ale mal vyzvať žalobcu a jeho zákonného zástupcu na dobrovoľný odchod z územia Slovenskej republiky. Iba ak by túto výzvu neuposlúchol, až vtedy by bol žalovaný oprávnený využiť inštitút zaistenia žalobcu ako donucovací prostriedok jeho odsunu na územie Holandska. Podľa žalobcu je rozhodnutie žalovaného nezákonné, v rozpore s čl. 6 ods. 2 návratovej smernice, a teda aj s čl. 5 ods. 1 písmeno f) Dohovoru. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom neodôvodnil riziko úteku žalobcu, hoci podľa návratovej smernice iba v tomto prípade je možné pristúpiť k zaisteniu cudzinca za účelom administratívneho vyhostenia. Otec žalobcu opustil územie Holandska z dôvodu obáv o syna, pre ktorého sa rozhodol vycestovať a spolu s ním sa následne vracal do krajiny azylu. Zároveň žalobca poukázal na to, že žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA5-268-009/2022- AV uložil žalobcovi, ako aj jeho zákonnému zástupcovi zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov Európskej únie, pričom ich zároveň vyhosťuje na územie Holandska. Žalobcov otec má však na území iného členského štátu Európskej únie udelený azyl, a preto mu nemožno uložiť zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov Európskej únie. Rozhodnutie o zaistení podľa žalobcu trpí aj vadou odôvodnenia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Žalovaný odôvodnil stanovenú dobu zaistenia ako keby sa jednalo o návrat žalobcu na územie krajiny pôvodu, čo nie je prejednávaný prípad. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako, a či vôbec zisťoval žalovaný potrebnú dĺžku doby zaistenia v prípade, že sa jedná o cudzinca, ktorý má byť vrátený na územie Holandska. Zároveň žalovaný v prejednávanej veci vôbec nezohľadnil skutočnosť, že na území Holandska mal byť podľa jeho tvrdenia udelený azyl iba otcovi žalobcu, nie aj jeho maloletému synovi, keďže ten vstúpil na územie EÚ až teraz prvýkrát. Keďže zaistenie žalobcu a jeho otca sú nerozlučne spojené, mal sa žalovaný zaoberať reálnou vyhostiteľnosťou maloletého žalobcu na územie Holandska aj v súvislosti so zaistením jeho otca. Žalobca a jeho rodina sa obávajú návratu do krajiny pôvodu, pretože tam bude ohrozený ich život. V Sýrii dlhodobo prebieha vojenský ozbrojený konflikt, pre ktorý Slovenská republika nevyhosťuje sýrskych štátnych príslušníkov. Aj v prípade, ak by Holandsko odmietlo prijať žalobcu na svoje územie, aj z tohto dôvodu je držanie žalobcu a jeho zákonného zástupcu v zaistení nezákonné pre rozpor s čl. 5 ods. 1 písm. f) a čl. 3 Európskeho dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca sa v zaistení nachádza spolu s otcom I. O., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol zaistený na základe samostatného rozhodnutia žalovaného. Žalovaný napriek tomu, že sa výkon administratívneho vyhostenia a jeho zaistenia logicky nerozlučne dotýka aj práv a záujmov maloletého, žalovaný k tejto skutočnosti nezaujal žiadnu právnu úvahu v spojení s relevantnými právnymi predpismi na ochranu maloletých osôb, ktorá by odôvodňovala zaistenie maloletej osoby, a to navyše, ktorá pochádza z obzvlášť nebezpečnej oblasti a je preto nevyhostiteľná. Žalobca poukázal na čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Zaistenie žalobcu nie je v najlepšom záujme maloletého a je v rozpore s čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 5 ods. 1 písm. f) a čl. 3 Európskeho dohovoru, a to preto, že sa jedná o pozbavenie osobnej slobody nevyhostiteľného maloletého cudzinca. Za súčasnej bezpečnostnej a humanitárnej situácie v Sýrii nie je prípustné nútené odsunutie maloletého (ani dospelého cudzinca) na jej územie, pričom vyhostenie maloletého na územie Holandska je nanajvýš otázne.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 26.05.2022 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. Vo vyjadrení popísal skutkový stav, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že nakoľko otec žalovaného nie je dublinským žiadateľom, bol prepustený zo zaistenia a následne bol opätovne predvedený v zmysle zákona o pobyte cudzincov z dôvodu jeho neoprávneného pobytu. Rovnako bol prepustený aj maloletý žalobca, pretože oba (predchádzajúce) konania boli vedené vo vzájomnej súvislosti, a to za situácie, že maloletý žalobca bol zaistený v sprievode svojho otca, ktorý je jeho zákonným zástupcom. O vyhostení do Holandska rozhodol na základe tvrdenia žalobcovho otca a zo znalosti prípadu, nakoľko tam je dôvodné predpokladať, že tam má platné oprávnenie sa zdržiavať v rámci udelenej medzinárodnej ochrany. Žalovaný nemohol nariadiť v tomto prípade vycestovať otcovi žalobcu, ako aj maloletému žalobcovi do Holandska, pokiaľ nemal potvrdené, že poskytnutá medzinárodná ochrana jeho otcovi nebola zrušená. Momentálne sa očakáva odpoveď zo strany holandských orgánov, či tieto osoby prijmu na svoje územie. Žalovaný ďalej uviedol, že v prípade, ak nastane skutočnosť, že Holandsko neprijme na svoje územie žalobcovho otca a žalobcu, preverí, či zaistenie žalobcu je naďalej účelné. K námietke vyhostenia do Holandska a zároveň zákazu pobytu v členských štátoch je podľa žalovaného v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Pokiaľ ide o stanovenú dĺžku doby zaistenia, táto podľa žalovaného bola riadne odôvodnená v napadnutom rozhodnutí. Zároveň sa vyjadril aj k námietke vzdania sa odvolania, keď v danom prípade za žalobcu rozhodoval jeho otec. Pokiaľ ide o námietku zaistenia žalobcu a jeho maloletého syna, k tomu žalovaný uviedol, že týmto sa
zaoberal a zaistil žalobcu spolu s jeho otcom do ÚPZC Sečovce, ktoré je zariadením pre zaistených cudzincov - rodiny s deťmi, a práve preto, že si je vedomý zachovania celistvosti rodiny a v súlade s čl. 8 Európskeho dohovoru a tiež čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, keď záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Žalovaný má za to, že je v najlepšom záujme dieťaťa, aby zostal so svojím otcom. Je dôvodné predpokladať, že ak Holandsko prijme na svoje územie otca žalobcu, ak má priznaný štatút medzinárodnej ochrany, prijme spolu s ním aj maloletého syna, nakoľko je rovnako viazaný Dohovorom o právach dieťaťa ako iných medzinárodných zmlúv, ktoré je povinný dodržiavať.
4. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
5. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
6. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
7. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
8. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
9. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
10. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
11. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
12. Podľa čl. 6 ods. 2 Návratovej smernice od štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu a majú platné povolenie na pobyt, ktoré vydal iný členský štát sa vyžaduje, aby bezodkladne odišli na územie tohto iného členského štátu. Ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny túto požiadavku nedodrží alebo ak sa z dôvodu verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti požaduje jeho bezodkladný odchod, uplatňuje sa odsek 1.
13. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
14. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
15. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
16. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
17. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
18. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
19. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
20. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
21. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
22. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
23. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
24. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
25. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA5-267-012/2022-AV zo dňa 25.04.2022, ktorým žalovaný zaistil maloletého žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dva mesiace do 25.07.2022 (§ 88 ods. 4 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v ÚPZC Sečovce.
26. Žalobca v konaní namietal nesprávne právne posúdenie veci (žalobný dôvod uvedený v ustanovení § 191 ods. 1 písmeno c/ SSP), vzhľadom na priznaný azyl v Holandsku jeho otcovi I. O., nar. XX.XX.XXXX, keď nebola žalovaným správne právne posúdená celková situácia a zároveň namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písmeno d/ SSP), najmä ak rozhodnutím žalovaného došlo k zaisteniu maloletej osoby a žalovaný v tomto smere nezaujal žiadnu právnu úvahu v spojení s relevantnými právnymi predpismi na ochranu maloletých (a zraniteľných) osôb.
27. V prvom rade sa správny súd zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum je totiž nutné preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom napadnutého rozhodnutia podľa § 191 písm. d/ SSP), keďže táto je základnou prekážkou každého súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017). Správny súdny poriadok v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť, a tú následne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny orgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Z vyššie citovaného ustanovenia § 47 ods.3 Správneho poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.
28. Po preskúmaní administratívneho spisu žalovaného má súd za to, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-267-012/2022-AV zo dňa 25.04.2022 je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
29. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, z akého dôvodu stanovil dĺžku doby zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov do 25.07.2022. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je len strohé, formalistické, obsahujúce citáciu ustanovení zákona, ktoré žalovaný aplikoval na prejednávaný prípad bez toho, aby z neho vyplývala správna úvaha žalovaného v kontexte k zistenému skutkovému stavu, ako aj správna úvaha ktorou sa riadil pri stanovení dĺžky doby zaistenia. Z odôvodnenia rozhodnutia taktiež nie je zrejmá ani správna úvaha vo vzťahu k posúdeniu zásahu do práv maloletého žalobcu, (a to v kontexte posúdenia aj veci zaistenie otca maloletého žalobcu) s cieľom nerozdelenia rodiny. K tomuto súd uvádza nižšie nasledujúce:
30. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
31. Správny súd najmä poukazuje na to, že správna žaloba vo veciach zaistenia sa posudzuje neformálne (§ 206 ods. 3 SSP). Súd poukazuje na to, že žalobca bol zaistený so svojim zákonným zástupcom - otcom I. O., nar. XX.XX.XXXX, ktorí obaja boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného s tým, že navrhol, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Mal zato, že takýto zásah je aj v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu, ktorá poukazuje na to, že umiestňovanie maloletých detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, je porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.
32. Správny súd uvádza, že zaistenie maloletého/rodiča maloletého dieťaťa, ktorí boli zaistení spolu, nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (jeho zaistenie a zaistenie jeho rodinných
príslušníkov) musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov.
33. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
34. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére) postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
35. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t. j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).
36. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“, v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca. Teda jeho ponechaním v zaistení by z pohľadu maloletého cudzinca došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru má správny súd za to, že žalovaný nepostupoval obozretne pri zaistení maloletého cudzinca a jeho umiestnení v útvare policajného zaistenia.
37. Žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nezaoberal vyššie uvedenými skutočnosťami a zaistenie maloletého žalobcu odôvodnil len formalisticky citáciou zákona o pobyte cudzincov bez vlastnej správnej úvahy vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletej ako zraniteľnej osoby. Poukázal len na čl. 8 ods. 1 Dohovoru, ale neposudzoval túto situáciu v súlade s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Súd po vyhodnotení vyššie uvedeného mal za to, že námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného je dôvodná a zakladá dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písmeno d/ SSP).
38. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia - nepreskúmateľnosť rozhodnutia, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
39. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ktoré boli dostatočným dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, sa súd z dôvodu procesnej ekonómie nezaoberal ostatnými žalobnými námietkami.
40. Preto správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
41. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.