Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-258-2016.pdf
PDF · 112.3 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/258/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej, sudcov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: R. O., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. W., K. J.. XX/XXX, zastúpený advokátom Mgr. Mariánom Gelenekym, so sídlom Y. W., E. č. XX, proti žalovanému: Ing. W. F., nar. X.XX.XXXX, bytom D. X., J. č. XXXX, zastúpený advokátkou JUDr. Evou Krchňavou, so sídlom U. U., N. O.. XX, o zaplatenie 100.000,- Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7C/12/2015-472 zo dňa 13. júna 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 7C/12/2015-472 zo dňa 13. júna 2016 vo výroku I., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 100.000,00 Eur s 5,05% úrokom z omeškania ročne od 27.01.2015 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, potvrdzuje. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania mení tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplatených súdnych poplatkov vo výške 6.033,00 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 9.282,14 Eur, na účet právneho zástupcu žalobcu, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému podľa § 657 Občianskeho zákonníka povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 100.000,- Eur s 5,05% úrokom z omeškania ročne od 27.01.2015 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň týmto rozsudkom podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a príslušných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb zaviazal žalovaného na zaplatenie trov konania pozostávajúcich zo zaplatených súdnych poplatkov vo výške 6.033,- Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 10.033,02 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca urobil dňa 01.02.2013 vklad v hotovosti na súkromný účet žalovaného vo výške 100.000,- Eur, čo nebolo sporné. Žalobca tvrdil, že išlo o krátkodobú pôžičku na dobu jedného roka a žalovaný tvrdil, že išlo o vyrovnanie mylnej platby z faktúry č. 2012122 z obchodného styku firiem Mirabel a Otnava, kde boli sporové strany konateľmi. V danom prípade mal súd zato, že žalobca uniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení a skutočne išlo o pôžičku žalobcu žalovanému. Nie je pritom podstatné na aký účel si žalovaný požičal a načo peniaze aj skutočne minul. Výška požičanej sumy a jej reálne odovzdanie do dispozície žalovaného je nesporne preukázaná. Z SMS korešpondencie, ktorú predložil žalobca je zrejmé, že tento si ešte overoval, či ide skutočne o súkromný účet žalovaného. Vzhľadom na dobu, kedy takýto dôkaz žalobca predložil považuje ho súd za jednoznačne dôveryhodný, čo sa nedá povedať o dôkaze, ktorý ako výpis z SMS predložil žalovaný, tento nie je možné žiadnym spôsobom overiť a spôsob označenia prijímateľa správy je tak arogantný, že ťažko predpokladať, že by bol pravdivý v čase začiatku obchodnej spolupráce medzi konateľmi firiem. Žalobca uvedenú sumu vložil osobne, neposlal ju na súkromný účet žalovaného z účtu firmy Mirabel, je teda zrejmé, že išlo o vzťah medzi dvoma súkromnými osobami. Pokiaľ sa žalovaný neskôr pokúšal vysvetliť túto platbu tak, že išlo o vrátenie mylnej platby vyplatenej v súvislosti s faktúrou 2012122, tak v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno. V danom prípade je totiž zrejmé, že pokiaľ ide o túto faktúru, podpísal samotný žalovaný súpis vykonaných prác a uvedená faktúra bola hradená na dvakrát a to dňa 19.12.2012 a 01.02.2013, vždy s uvedením konkrétneho VS. Nebol teda dôvod považovať ju za mylnú platbu a navyše nesedia ani platené sumy. V internom zápise v spoločnosti žalovaného práve sumu 10.000,- Eur zaúčtovali ako krátkodobú pôžičku konateľa, nie je však zrejmé ako sa žalovaný vyporiadal s uhradenou sumou 30.000,- Eur ešte v roku 2012, keď ako konateľovi viacerých firiem mu musí byť známe, že čiastočná úhrada je považovaná za uznanie dlhu. Celá obrana žalovaného tak vyznieva len špekulatívne, keď je zrejmé aj z interného zápisu, že si uvedomovali aj s účtovníčkou, že mylná platba má byť v prvom rade vrátená späť na účet jej odosielateľa. Interný zápis bez toho, aby tam bol potvrdený súhlas spoločnosti Mirabel prakticky nemá žiadnu dôkaznú hodnotu. Ak by sa teda bol pomýlil žalovaný a následne aj žalobca a platbu spoločnosti Mirabel poslali na súkromný účet žalovaného, mal ju tento vrátiť späť spoločnosti Mirabel. Zároveň pokiaľ boli pri úhradách uvádzané VS príslušnej faktúry, nie je zrejmé ako mohlo ísť o nespárovanú platbu, predovšetkým ak bola faktúra uhrádzaná na dvakrát. Ak by súd neposúdil daný vzťah ako pôžičku, prichádzalo by do úvahy zaviazať žalovaného na úhradu uvedenej sumy titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože by išlo o plnenie bez právneho dôvodu, nakoľko žiadny iný dôvod ako pôžička sa v tomto konaní pre platbu medzi stranami sporu nepodarilo preukázať.
3. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno, súd potom žalobe vyhovel v celom rozsahu, priznal žalobcovi aj úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. § 3 Nariadenia vlády SR č. 85/95 Z. z. vo výške 5,05% ročne a to počnúc dňom 27.01.2015, pričom uvedený dátum nasleduje po zaslaní výzvy žalovanému na vrátenie peňazí.
4. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny a zamietnutia žaloby. Uviedol, že závery prijaté okresným súdom nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou, ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným prevodom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou v hotovosti. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynula len skutočnosť, že dňa 01.02.2013 žalobca vložil na účet žalovaného čiastku 100.000,- Eur, pričom tvrdil, že sa jednalo o pôžičku pre žalovaného ako konateľa spoločnosti OTTAVA, s.r.o. (OTNAVA, s.r.o.), ktorou mal tento prispieť k riešeniu finančných problémov svojej spoločnosti. Odvolateľ zdôraznil, že vklad sumy 100.000,- Eur považoval za nesprávnu platbu, ktorá mala smerovať na účet spoločnosti OTTAVA, s.r.o. ako vrátenie mylne uhradenej faktúry č. 2012122. Tomuto tvrdeniu jednoznačne nasvedčovalo správanie žalovaného, ktorý okamžite po zistení, že mu bola na súkromný účet pripísaná suma 100.000,- Eur, tieto preposlal na účet spoločnosti OTTAVA, s.r.o., ako i vyjadrenie samotného žalobcu, že tieto peniaze poskytoval na preklenutie finančných problémov spoločnosti OTTAVA, s.r.o. Napriek uvedeným námietkam žalovaného súd sa s touto argumentáciou nevysporiadal. Odvolateľ akcentoval aj fakt, že zo žiadneho dôkazu nevyplynula lehota splatnosti 1 rok. Žalovaný sa nemôže stotožniť s názorom súdu, že nie je podstatné, za akým účelom boli peniaze požičané. Uvedená skutočnosť je dôležitá, pretože vznik zmluvy o pôžičke preukazuje žalobca práve jej účelovosťou, keď finančné prostriedky mal poskytnúť žalovanému ako konateľovi spoločnosti OTTAVA, s.r.o. na riešenie jej finančných problémov. Pokiaľ by súd správne vyhodnotil tieto zistené skutočnosti, musel by sa vysporiadať aj s otázkou, komu boli prípadné finančné prostriedky požičané, či žalobcovi alebo spoločnosti OTTAVA, s.r.o. prostredníctvom jej konateľa - žalovaného, keďže podľa výpovede žalobcu mala byť pôžička poskytnutá tejto spoločnosti. Odvolateľ tiež namietal alternatívne právne posúdenie veci - odkazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka o pôžičke, ako aj o bezdôvodnom obohatení. Žalovaný ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že nevyhodnotil všetky dôkazy, ktoré svedčili jeho tvrdeniam. Predovšetkým sa nezaoberal čestným prehlásením Ing. R. F. zo dňa 23.11.2015, ktorý v ňom opísal telefonický rozhovor so žalobcom a z ktorého vyplynulo, že žalovaný žiadal od žalobcu vrátenie mylnej platby vo výške cca 100.000,- Eur. Rovnako žiadnym spôsobom nevyhodnotil doklady o vrátení faktúry č. 2012122 zo dňa 23.01.2013 a zo dňa 28.2.2013, vrátane doručenia, predložené na pojednávaní dňa 25.11.2015, ktorými žalovaný preukazoval svoje tvrdenia o mylnosti platby a o spornosti faktúry. Okresný súd uviedol, že nie je zrejmé, prečo mala spoločnosť Mirabel vracať 100.000,- Eur. Bolo to preto, lebo táto suma je fakturovaná suma prác bez DPH. Nie je pravdou, že dokazovaním nebolo preukázané, ako bolo naložené s pôvodne zaplatenými 30.000,- Eur, keďže žalovaný dňa 15.1.2016 predložil súdu interný doklad o mylnej platbe zo dňa 18.12.2012 a zápis z účtovného denníka o spôsobe účtovania tejto sumy ako mylnej platby. Okresným súdom ustálený skutkový stav odporuje výsledkom dokazovania, z rozhodnutia nebolo zrejmé, prečo neboli námietky žalovaného uznané, a preto je rozsudok nepreskúmateľný. Nebolo dokonca objasnené, či vôbec došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Samotné vloženie peňazí na účet iného ešte nepotvrdzuje, že tu vznikla zmluva. Odvolateľ spochybnil SMS správy žalobcu, ktorý ich mal uložené viac ako dva roky a ktoré mohli byť falzifikátom. Pre hodnotenie SMS správ predložených žalovaným neboli relevantné vzťahy medzi sporovými stranami. Napokon žalovaný namietal rozhodnutie o náhrade trov konania, konkrétne nesúhlasil s priznaním odmeny za spísanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, pretože tento bol učinený po začatí konania a odmena sa tak kráti na polovicu. Nesúhlasil ani s priznaním náhrady za vyjadrenie zo dňa 4.11.2015 (správne malo byť podľa žalovaného zo dňa 18.1.2016), pretože v rovnaký deň sa konalo pojednávanie, za ktoré bola priznaná advokátovi odmena. Za nesprávny považoval postup okresného súdu aj v súvislosti s priznaním náhrady trov konania za poradu s klientom zo dňa 10.6.2016, pretože od pojednávania dňa 18.1.2016 nebol realizovaný žiaden úkon vo veci. Na záver žalovaný namietal zaujatosť sudcu a nesúhlasil s neprihliadnutím na jeho námietku v konaní pred súdom prvej inštancie z dôvodu nedodržania zákonnej lehoty.
5. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Poukázal na viacero rozporov vo výpovedi žalovaného - v jednej výpovedi spomínal svoje súkromné číslo účtu, následne tvrdil, že išlo o služobný účet, ďalej dňa 25.11.2015 poukazoval na prítomnosť jeho brata pri telefonickom rozhovore so žalobcom v súvislosti s vrátením tvrdenej mylnej platby v sume 100.000,- Eur, hoci v predošlej výpovedi zo dňa 5.10.2015 svojho brata vôbec nespomínal. Okresný súd sa riadne vysporiadal s tvrdeniami žalovaného, čo je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Z predložených dôkazov zreteľne vyplynulo, že žalovaný faktúru č. 2012122 uhradil v čiastkach 30.000,- Eur dňa 19.12.2012 a 90.000,- Eur dňa 1.2.2013. Klamlivosť tvrdení žalovaného potvrdzuje aj fakt, že sumu 100.000,- Eur ako mylnú platbu hneď nevrátil, ale peniaze preúčtoval na svoju spoločnosť. Žalobca tiež nesúhlasil s tvrdeniami odvolateľa, že tu nebol preukázaný účel poskytnutej pôžičky a odkázal na svoju argumentáciu prezentovanú na pojednávaní dňa 7.9.2015. Vzťahy medzi sporovými stranami boli v čase poskytnutia pôžičky dobré, zhoršili sa až koncom mája 2013. Podľa názoru žalobcu tu nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces, okresný súd mu poskytol dostatočný priestor na prezentovanie jeho argumentácie, avšak dôkazné bremeno na preukázanie tvrdených skutočnosti neuniesol.
6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu tvrdil, že žalobca nesprávne interpretoval jeho vyjadrenia, keď poukazoval na pochybnosti ohľadom poskytnutia čísla súkromného bankového účtu. Pokiaľ ide o čestné vyhlásenie Ing. R. F., toto nebolo zo strany žalobcu v priebehu konania spochybnené. Žalovaný ďalej odkázal na obsah svojho odvolania a zdôraznil, že skúmanie účelu pôžičky je pre posúdenie veci podstatné, pretože z neho možno vyvodiť obsah prejavu vôle v súvislosti s poskytnutím sumy 100.000,- Eur. Dôvodom vznesenia námietky zaujatosti vo veci bol pocit neobjektívneho prejednávania sporu.
7. Žalobca na vyjadrenie žalovaného písomne nereagoval.
8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP vo veci samej ako vecne správny potvrdil a vo výroku o trovách konania zmenil podľa § 388 CSP.
9. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z., účinný od 1.7.2016), bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).
10. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. (aktuálne sú kritériá odôvodnenia rozsudku predmetom úpravy § 220 ods. 2 CSP). Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
11. Na doplnenie považoval súd druhej inštancie za potrebné reagovať na odvolacie námietky žalovaného formulované v podanom opravnom prostriedku.
12. Treba zdôrazniť, že navrhovanie dôkazov v občianskom súdnom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p., aktuálne § 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 120 ods. 4 O.s.p., § 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
13. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
14. Pri posudzovaní dôkazného bremena treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
15. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.
16. Žalobca v spore uplatnil nárok na zaplatenie sumy 100.000,- Eur s príslušenstvom, pričom ho v zmysle vyššie formulovaných zásad zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie toho, že finančný transfer vykonal a aký bol jeho právny dôvod (§ 495 veta druhá Občianskeho zákonníka). Jeho povinnosťou však nebolo preukazovať účel poskytnutia peňazí, pretože takáto povinnosť mu z právnej úpravy nevyplýva. Financie možno účelovo viazať (napr. ustanovenie § 501 ods. 2 Obchodného zákonníka), musí to byť však dojednané a následne sa táto otázka môže stať predmetom sporu. V aktuálnom prípade poskytol žalobca pôžičku žalovanému a jeho povinnosťou bolo „len“ preukázať, že žalovaný prostriedky prevzal, a to na základe tvrdeného právneho dôvodu. Účelové viazanie financií nebolo v spore tvrdené, a preto danú otázku nepovažoval krajský súd za potrebné riešiť.
17. Bolo nepochybné, že žalobca vložil dňa 01.02.2013 sumu 100.000,- Eur na účet žalovaného, ktorý naopak tieto považoval za vrátenie mylnej platby a podľa vlastných tvrdení ich vrátil dňa 04.02.2013. Pokiaľ by boli tieto tvrdenia pravdivé, žalovaný by zrejme zabezpečil okamžité vrátenie prostriedkov žalobcovi a nepreviedol by ich na účet svojej firmy. Tento postup vyznieva nelogicky a pochybné sú aj ďalšie kroky žalovaného - tvrdené vrátenie sumy 90.000,- Eur a zaúčtovanie sumy 10.000,- Eur ako krátkodobej pôžičky.
18. Z hľadiska princípov dokazovania posúdil aj odvolací súd sumár dôkazov rovnako ako súd prvej inštancie - žalobca tvrdil a preukázal poskytnutie pôžičky. Namietaná vôľová zložka tohto právneho úkonu síce nevyplývala zo žiadnej listiny, ale implicitne ju možno vyvodiť zo správania žalobcu a ostatných vykonaných dôkazov. Ťažko možno predpokladať, že by veriteľ vložil na účet žalovaného tak vysokú čiastku bez potreby jej vrátenia a pokiaľ žalovaný mienil dokázať existenciu iného právneho dôvodu pre takýto vklad, bolo jeho povinnosťou ponúknuť súdu konzistentné a logické tvrdenia na jeho preukázanie. Obrana žalovaného naopak nemala racionálny základ; neštandardný prevod tvrdenej mylnej platby a jej následné čiastočné rozdelenie na vrátenú časť a časť znamenajúcu pôžičku, krajský súd nepovažoval za dôvod pre spochybnenie uplatňovaného nároku. Súd je v spore povinný hodnotiť všetky tvrdenia strán a nimi produkované dôkazy. Tieto posudzuje samostatne i vo vzájomných súvislostiach tak, aby v odôvodnení rozsudku pri akceptovaní či neakceptovaní žalobnej požiadavky dávalo odôvodnenie rozhodnutia zmysel. Dôkaz na preukázanie tvrdenia nemusí mať vždy listinnú podobu a prezentované vyjadrenia môžu byť potvrdené rôznymi dôkaznými prostriedkami, čo bol aj prípad posudzovanej veci. Vôľa poskytnúť finančné prostriedky žalovanému vyplynula z konania žalobcu, ktorý tieto vložil na súkromný účet dlžníka a záväzok na vrátenie dokonca možno vyvodiť z tvrdenia žalovaného, ktorý nespochybnil prijatie financií a navyše sám poukázal na to, že ich spätne zaslal žalovanému, hoci z iného právneho dôvodu. Tento iný dôvod už okresný súd (a ani krajský súd) neakceptoval, pretože tvrdené vrátenie finančných prostriedkov už súviselo s iným právnymi vzťahmi sporových strán, ako sa to uvádza v odôvodnení napadnutého rozsudku. Konštrukcii skutkového deja uvádzaného žalovaným súd druhej inštancie neuveril a vychádzal z rovnakých záverov, aké prijal okresný súd. Na vykreslenie vzťahov strán nemalo vplyv predložené čestné prehlásenie Ing. R. F., ktorého váha (aj z dôvodu príbuzenského vzťahu k žalovanému) nemohlo priniesť iné posúdenie skutkového stavu veci.
19. Ako podstatné nepovažoval krajský súd okolnosti týkajúce sa finančnej kondície žalovaného, resp. jeho spoločnosti, pretože uvedené samo o sebe nemohlo potvrdiť či vyvrátiť uzavretie zmluvy o pôžičke, len prípadne dokresľovalo situáciu jeho hospodárenia v relevantnom čase. Finančná situácia žalovaného v čase poskytnutia pôžičky bola z hľadiska hodnotenia sporných otázok marginálna; táto by eventuálne mohla byť skúmaná len podporne na potvrdenie tej ktorej alternatívy riešenia sporu, nie však pri zistení nepochybného stavu veci podľa iných dôkazných prostriedkov.
20. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa splatnosti pôžičky treba uviesť, že splatnosť dlhu mala v spore význam len z hľadiska určenia momentu omeškania žalovaného, pri ktorom sám žalobca vychádzal z času podania žaloby vo veci (teda nie splatnosti v rozsahu jedného roka, ktorý by uplynul 01.02.2014). V prípade, ak lehota splatnosti dlhu nie je určená, treba vychádzať z času, kedy veriteľ požiadal dlžníka o plnenie (§ 563 Občianskeho zákonníka). Splatnosť dlhu tak nastáva nasledujúci deň po dni, kedy bola takáto požiadavka prejavená. Žalobca pred podaním žaloby odoslal výzvu na plnenie, a to dňa 30.12.2014 s určením času splatnosti do 15.01.2015. Zásielka bola uložená na pošte v Dolnom Kubíne dňa 31.12.2014, teda dostala sa do dispozície žalovaného (§ 45 Občianskeho zákonníka) a tomu vznikla povinnosť plniť. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania až od 27.01.2015, teda odo dňa predchádzajúceho dňu začatia súdneho konania. Išlo o plne oprávnený postup, a to najmä v kontexte vyššie uvedenej realizovanej výzvy na plnenie.
21. K argumentácii týkajúcej sa zaujatosti sudcu okresného súdu možno už len stručne odkázať na postup krajského súdu, ktorý na vznesenú námietku zaujatosti neprihliadal z dôvodu jej oneskoreného podania a z dôvodu, že spočívala v nesúhlase s procesným postupom sudcu (č. l. 411 spisu).
22. Pokiaľ ide o námietky žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania, tieto boli posúdené ako čiastočne dôvodné. Žalobcovi nepatrila náhrada trov konania v súvislosti s vypracovaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, pretože tento bol podaný spolu so žalobou vo veci a treba ho tak posúdiť v zmysle § 13a ods. 2 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. - patrí zaň odmena vo výške polovice základnej sadzby tarifnej odmeny. Za opodstatnené považoval krajský súd aj argumenty odvolateľa o odmene za poradu s klientom zo dňa 10.6.2016. Jej priebeh preukazuje listina na č. l. 468 spisu. Je podpísaná advokátom i klientom (žalobcom) a vyplýva z nej, že porada prebehla v čase od 13:00 do 15:00 hod. Vzhľadom na to, že dňa 13.6.2016 sa konalo pojednávanie, možno považovať jej uskutočnenie za logické a účelné, avšak nie je celkom zrejmé, z akého dôvodu musela trvať až dve hodiny. Tento časový rozsah považoval odvolací súd za neprimeraný, a preto vychádzal z ustanovenia § 13a ods. 2 písm. d/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktoré zakotvuje právo advokáta na odmenu vo výške polovice základnej sadzby tarifnej odmeny, ak porada trvala menej ako hodinu. Krajský súd nemienil na tomto mieste spochybňovať oprávnenie strany sporu prediskutovať s advokátom všetky uskutočnené či budúce procesné kroky, avšak pri požiadavke na náhradu trov konania musia byť tieto hodnotené aj z hľadiska účelnosti. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku ohľadom odmeny za „spísanie vyjadrenia zo dňa 4.11.2015“, táto nebola posúdená ako dôvodná. Žalobca si uplatnil právo na náhradu za vyjadrenie zo dňa 6.6.2016, ktoré je súčasťou spisu a za ktoré odmena strane sporu patrí. Okresný súd sa zjavne dopustil chyby v písaní a namiesto správneho dátumu uviedol „4.11.2015“. Krajský súd teda modifikoval priznanú náhradu trov právneho zastúpenia len v časti dvoch uvedených úkonov právnej služby (návrh na nariadenie predbežného opatrenia a porada advokáta s klientom), za ktoré patrila žalobcovi náhrada v rozsahu polovice základnej sadzby tarifnej odmeny. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nebolo rozhodnutie v časti trov konania ďalej preskúmavané. Žalobcovi tak patrí náhrada trov konania v sume 9.282,14 Eur (odmena za úkony právnej služby, ako sa uvádzajú v prvoinštančnom rozsudku s vyššie spomínanou korekciou 6.726,59 Eur, režijný paušál 101,25 Eur, náhrada cestovného 342,96 Eur, náhrada za stratu času 564,32 Eur, 20% DPH 1.547,02).
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania pred súdom druhej inštancie rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
24. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).