Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6CoE-71-2017.pdf
PDF · 96.5 KB
Case nature
Subarea
6CoE/71/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Stanislavy Markovej a sudkýň Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v exekučnej veci oprávneného MEDIATION KMCH, s.r.o., so sídlom Hosťovce č. 217, IČO 35 952 989, zastúpeného JUDr. Jurajom Rybárom, advokát s.r.o., so sídlom Zvolen, Stráž 223 proti povinnému X. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom XX R. P., V., SO XXX WB, P. M., zastúpeného JUDr. Václavom Jaroščiakom, advokátom so sídlom Žilina, Martina Rázusa 1240/14, o vymoženie 2.728,75 € s príslušenstvom, o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 24 februára 2017 č.k. 1Er/1676/2004 - 76, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a exekúciu z a s t a v u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd ako súd prvej inštancie zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie. Poukázal na ust. § 25 ods. 1, § 41 ods. 2, § 171 O.s.p. (účinný do 30. júna 2016), § 50 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že v predmetnej exekúcii sa oprávnený domáha vymoženia sumy 2.728,75 € na podklade exekučného titulu - platobného rozkazu Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 6Ro/150/2004 zo dňa 28. júla 2004, právoplatného dňa 21.08.2004 a vykonateľného dňa 06.09.2004. Poverenie bolo vydané súdnemu exekútorovi dňa 14.10.2004 v zmysle návrhu oprávneného.
Dňa 08.09.2014 doručil povinný súdu návrh na zastavenie exekúcie, ktorý odôvodňoval tým, že mu platobný rozkaz nebol nikdy právne relevantným spôsobom doručený do vlastných rúk v zmysle § 173 ods. 1 O.s.p. (účinný do 30. júna 2016), nakoľko v čase doručovania sa povinný zdržiaval v cudzine. Pripustil, že platobný rozkaz mohla prevziať jeho manželka, ktorej udelil plnomocenstvo na prijímanie zásielok podľa Poštových podmienok k službám, ktoré poskytuje Slovenská pošta podľa zákona č. 507/2001 Z.z. o poštových službách. Takéto splnomocnenie však nie je splnomocnením na zastupovanie podľa § 31 a nasl. O.s.p. (účinný do 30. júna 2016). Podaním zo dňa 22.12.2014 povinný doplnil svoj návrh s tým, že po nahliadnutí do spisu 6Ro/150/20104 zistil, že platobný rozkaz bol doručený a prevzatý dňa 05.08.2014 splnomocnencom, ktorým bola manželka povinného. Podľa povinného je nepochybne preukázané, že platobný rozkaz mu nebol skutočne doručený do vlastných rúk a na podporu svojho názoru poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. apríla 2016 sp.zn. 3Obdo/28/2016.
Súd pri posudzovaní prípustnosti prevzatia platobného rozkazu splnomocnencom uviedol, že si je vedomý, že slovenská jurisprudencia má na prevzatie platobného rozkazu splnomocnencom rozdielne názory a dokonca aj judikatúra Najvyššieho súdu zaujala k tomuto problému protichodné stanoviská. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. apríla 2016 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. augusta 2011 sp.zn. II. ÚS 363/2011. Účelom splnomocnenia na preberanie listinných zásielok splnomocnencom je umožniť osobe, ktorá si z rôznych dôvodov sama nemôže prevziať listinnú zásielku, aby si ju prevzala aspoň prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Takto udelená plná moc vychádza z hmotnoprávnych predpisov, konkrétne z ust. §
22 a nasl. Občianskeho zákonníka. V zmysle § 32 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak splnomocnenec koná v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať ho, vzniknú tým práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi. Čiže, ak riadne splnomocnená osoba preberie v mene povinného platobný rozkaz, vzniknú tým procesné práva a povinnosti priamo povinnému. Občiansky súdny poriadok v danom čase neobsahoval ustanovenie, ktoré by hovorilo o tom, že takéto plnomocenstvo podľa hmotného práva je neprípustné v civilnom konaní. Čo sa týka judikatúry Najvyššieho súdu SR na túto tému, je rozhodnutie NS SR zo dňa 25. apríla 2016 3Obdo/28/2016 najnovšie, teda zachytáva najčerstvejšie názory slovenskej právnej vedy na túto problematiku. Podľa tohto rozhodnutia: ak adresát zásielky splnomocnil na jej prevzatie inú osobu, považuje sa zásielka za doručenú okamihom, kedy ju prevzal splnomocnenec adresáta. Splnomocnením na preberanie písomností preberá na seba adresát aj zodpovednosť za následky spojené s prevzatím zásielky prostredníctvom splnomocnenca (plynutie lehoty na splnenie povinnosti, plynutie lehoty na podanie opravného prostriedku, a pod.). Na potvrdenie správnosti tohto záveru poukázal súd aj na uznesenie Ústavného súdu SR, ktorý dospel k záveru, že pokiaľ sťažovateľ splnomocnil vo svojom mene na preberanie poštových zásielok vrátane zásielok určených do vlastných rúk splnomocnenca, musí znášať aj následky spojené s právnymi účinkami ich riadneho doručenia, resp. so začatím riadneho plynutia lehôt na podanie zákonom prípustných opravných prostriedkov tak, ako keby si bol tieto prevzal osobne. S poukazom na názor Ústavného súdu SR má súd za to, že pokiaľ súd v nachádzacom (rozkaznom) konaní konal nie priamo s povinným, ale s jeho manželkou, ktorú povinný splnomocnil na preberanie zásielok, nedošlo v konaní 6Ro/150/2004 k porušeniu ústavného práva povinného na spravodlivý proces. Na záver súd uviedol, že keďže bol predmetný platobný rozkaz riadne doručený a tým, že sa povinnosť v ňom uložená nesplnila v stanovenej lehote, stal sa vykonateľným a teda sa môže viesť exekúcia na jeho podklade.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie povinný, ktorým namietal nesprávne posúdenie veci súdom a nesplnenie procesných podmienok konania. Nesúhlasil s názorom súdu, ktorý považoval doručenie platobného rozkazu prostredníctvom splnomocnenca - manželky povinného, ktorú povinný splnomocnil plnomocenstvom na preberanie listových zásielok, za právne účinné. Uviedol, že súd oprel svoj právny názor o uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. apríla 2016 sp.zn. 3Obdo/28/2016 a uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 24. augusta 2011 sp.zn. II. ÚS 363/2011. Napriek tomu, že súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na vyššie uvedené rozhodnutia a uviedol, že slovenská jurisprudencia má na problematiku doručovania zásielky určenej do vlastných rúk prostredníctvom splnomocnenia rozdielne názory a dokonca judikatúra Najvyššieho súdu SR zaujala k tomuto problému protichodné stanoviská, na žiadne protichodné stanovisko súd v odôvodnení nepoukázal. Naviac má za to, že v súdom uvedených rozhodnutiach sa predpokladá, že osoba splnomocnená na preberanie poštových zásielok, bola splnomocnená aj na preberanie zásielok doručovaných do vlastných rúk. S poukazom na to, považuje napadnuté rozhodnutie súdu za predčasné. Povinný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/36/2008 zo dňa 04. augusta 2008, ktoré rozhodnutie bolo publikované aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2014, ako rozhodnutie č. 39 a ktoré je pri posudzovaní otázky doručovania platobného rozkazu vo vzťahu k súdom vydávaným rozhodnutiam právoplatným rozhodnutím zásadného významu. V zmysle tohto rozhodnutia splnomocnenie osoby na prijímanie zásielok za adresáta podľa Poštových podmienok Slovenskej pošty, nie je zastupovaním podľa § 31 a nasl. O.s.p. Ak platobný rozkaz bol doručený osobe odlišnej od účastníka, ktorá nie je zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie podľa ustanovení O.s.p. (účinný do 30. júna 2016), nemožno ho považovať za doručený, a to ani vtedy, ak sa (prípadne) zhodou okolností dostal do rúk účastníka, ktorému bol určený. Ďalej povinný poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Považská Bystrica sp.zn. 1Er/16772004 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21. apríla 2015 č.k. 5CoE/13/2015 - 83, ktorým bola právoplatne vyriešená otázka doručovania platobného rozkazu s poukazom na vyššie uvedené uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/36/2008 zo dňa 04.08.2008. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a exekúciu zastavil, prípadne vrátil na ďalšie konanie a zároveň rozhodol o trovách exekúcie tak, že povinnému prizná ich náhradu.
K odvolaniu povinného sa písomne vyjadril oprávnený. Napadnuté rozhodnutie odvolaním povinného považuje za vecne správne a odvolanie nedôvodné, nakoľko povinný v podanom odvolaní neuviedol žiadny z odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 CSP. Navrhol preto, aby odvolací súd podané odvolanie odmietol. V prípade, ak by odvolací súd mal za to, že nie je dôvod na odmietnutie odvolania, žiadal, aby predmetné rozhodnutie potvrdil a oprávnenému priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 153,01 €. Má za to, že rozhodnutie sa opiera o aktuálnu a najnovšiu judikatúru Najvyššieho súdu
SR (sp.zn. 3Obdo/28/2016 zo dňa 25. apríla 2016). Je toho názoru, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.08.2008 sp.zn. 5Cdo/36/2008, na ktoré poukazuje povinný vo svojom odvolaní, vychádza z ojedinelého právneho názoru, ktorý bol podrobený kritike odbornej verejnosti s poukazom na objektívnu neudržateľnosť v podmienkach doručovania písomností súdov Slovenskej republiky a s poukazom na tú skutočnosť, že napriek tomu, že Najvyšší súd SR sa v rámci dovolacieho konania nezaoberal vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia, vyslovil svoj právny názor v otázke doručovania. Účelom ust. § 49 ods. 1 O.s.p. je určiť, či má súd doručiť písomnosť účastníkovi konania alebo jeho zástupcovi s procesným plnomocenstvom pre celé konanie. Neskoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR sa od tohto právneho názoru odchýlila v rozhodnutí sp.zn. 3Obdo/28/2016 zo dňa 25.04.2016. Oprávnený je toho názoru, že ak by malo byť súdu oznamované splnomocnenie na preberanie zásielok, aby bolo voči nemu účinné, bolo by nelogické, aby súd, ktorý použije na doručovanie tretiu osobu (poštový podnik), by táto tretia osoba nemohla byť použitá i na to, aby jej bolo preukázané splnomocnenie na doručenie zásielky. A ako sa má osoba splnomocnená na preberanie zásielok najprv splnomocnením preukázať súdu, najmä keď ani nemusí mať vedomosť o takomto konaní. Záverom uviedol, že exekučný titul bol povinnému doručený v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (účinný do 30. júna 2016), preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mala byť exekúcia voči povinnému zastavená.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmaním veci podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), v medziach podaného odvolania, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a) a h) CSP dospel k záveru, že napadnuté uznesenie okresného súdu je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušiť a konanie podľa § 391 ods. 1 CSP zastaviť.
Žalobcovia uplatnili vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení a v tom, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) a h) CSP).
Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 08.09.2004, doručeným exekútorskému úradu dňa 10.09.2004 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie 2.728,75 € (82.206,30 Sk) s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je platobný rozkaz Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 28. júla 2004, sp.zn. 6Ro/150/2004 s vyznačenou doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti dňa 21.08.2004. Súd návrh povinného na zastavenie exekúcie, ktorý odôvodňoval tým, že mu nebol platobný rozkaz nikdy právne relevantným spôsobom doručený do vlastných rúk v zmysle § 173 ods. 1 O.s.p. (účinný do 30. júna 2016), keďže sa v čase doručovania zdržiaval v cudzine, zamietol. Súd mal v konaní za preukázané, že platobný rozkaz bol povinnému doručený na základe písomného splnomocnenia, ktorým splnomocnil svoju manželku na preberanie zásielok, vrátane zásielok určených do vlastných rúk podľa poštových podmienok k službám, ktoré poskytuje Slovenská pošta podľa zákona č. 507/2001 Z.z. o poštových službách. Svoje rozhodnutie súd oprel o uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. apríla 2016 sp.zn. 3Obdo/28/2016 a uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 24. augusta 2011 sp.zn. II. ÚS 363/2011.
Podľa § 47 ods. 1 O.s.p. (účinný do 30. júna 2016) do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon, a iné písomnosti, ak to nariadi súd.
Podľa § 47 ods. 2 O.s.p. (účinný do 30. júna 2016) ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, kedy bola zásielka vrátená súdu za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.
Podľa § 172 ods. 1 O.s.p. (účinný do 30. júna 2016) súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených navrhovateľom. V platobnom rozkaze uloží odporcovi, aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil navrhovateľovi uplatnenú pohľadávku a trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal odpor na súde, ktorý platobný rozkaz vydal. Odpor proti platobnému rozkazu sa musí vecne odôvodniť. Ustanovenie § 43 O.s.p. sa nepoužije.
Podľa § 172 ods. 2 O.s.p. platobný rozkaz nemožno vydať, ak nie je známy pobyt odporcu alebo ak by sa mal platobný rozkaz doručiť odporcovi do cudziny.
Podľa § 173 ods. 1 O.s.p. (účinný do 30. júna 2016) platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk, náhradné doručenie je vylúčené.
Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku účinný v čase začatia exekúcie, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku účinný v čase začatia exekúcie, exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Základným cieľom rozkazného konania, t.j. skráteného konania, je umožniť žalobcovi urýchlene v zjednodušenej forme dosiahnutie vydania rozhodnutia (exekučného titulu). Keďže pri skrátenom konaní poukazom na ust. § 172 a nasl. O.s.p. (účinný do 30. júna 2016) nejde o riadne sporové konanie, musia v ňom byť zachované rozhodujúce procesné práva žalovaného, najmä jeho základné právo na spravodlivý proces. Žalovanému musí byť platobný rozkaz doručený do vlastných rúk, bez náhradného doručenia, a až potom má žalovaný reálnu možnosť podať proti nemu v zákonnej lehote odpor. Doručenie platobného rozkazu žalovanému do vlastných rúk je prvým procesným úkonom, kedy je žalovaný oboznámený o začatí konania a až týmto úkonom je mu daná možnosť prejaviť svoju vôľu a vyjadriť sa k veci. Súd totiž môže konať a rozhodovať len vtedy, ak má riadne preukázané, že účastníci dostali všetky písomnosti, prijatie a znalosť ktorých je predpokladom ďalšieho postupu v konaní, použitia opravného prostriedku, prostriedkov procesnej obrany a ochrany a ďalších úkonov.
Právna úprava doručovania plne rešpektuje záujmy účastníkov konania a nevyhnutnosť ich úplného a účinného informovania prostredníctvom tohto procesnoprávneho úkonu. Ak nebola písomnosť doručená správne podľa zákonných predpisov, má to priamo za následok vadnosť, nezákonnosť doručenia, s ktorou vadou sú spojené závažné procesnoprávne účinky; ak došlo k vadnému doručeniu rozhodnutia alebo ho súd vôbec opomenul doručiť, nemôže rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť.
Z obsahu spisu, pripojenej doručenky (čl. 22 spisu 6Ro/150/2004) vyplýva, že platobný rozkaz bol doručovaný povinnému X., ktorý za neho prevzal dňa 05.08.2004 splnomocnenec - manželka povinného, ktorú povinný splnomocnil, aby za „adresáta prijímala jemu adresované zásielky, podľa čl. 42 ods. 1 Poštových podmienok k službám, ktoré poskytuje Slovenská pošta podľa zákona č. 507/2001 Z.z. o poštových službách v znení neskorších predpisov.
Odvolací súd je toho názoru, že v zmysle čl. 42 ods. 1 Poštových podmienok k službám, ktoré podľa zákona č. 507/2001 Z.z. o poštových službách v znení neskorších predpisov poskytuje Slovenská pošta, a.s., je daná možnosť doručovať aj zásielky určené do vlastných rúk na základe úradne osvedčeného písomného splnomocnenia. Je zrejmé, že povinný splnomocnil manželku na preberanie zásielok určených do vlastných rúk, práve pre jeho neprítomnosť.
Námietku povinného, že v čase doručovania platobného rozkazu sa povinný dlhodobo zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky, ktorá skutočnosť bola v konaní preukázaná, posúdil odvolací súd ako relevantnú. Avšak námietka, že o prebiehajúcom skrátenom konaní sa nemohol dozvedieť, by bola opodstatnená iba vtedy, ak by nebol splnomocnil na preberanie poštových zásielok vrátane zásielok určených do vlastných rúk tretiu osobu - svoju manželku.
S poukazom na uvedené, doručenie platobného rozkazu za daných okolností nie je doručením pre účely doručovania podľa § 173 ods. 1 O.s.p. (účinný do 30. júna 2016), najmä keď je vylúčené aj náhradné doručenie, pri ktorom je podmienkou, aby sa adresát v čase doručovania na adrese zdržiaval. Už v základnom konaní, z pripojenej doručenky, mal súd za preukázané, že platobný rozkaz nebol doručený povinnému (žalovanému) do vlastných rúk, ale bol prevzatý za povinného splnomocnencom. Súd takéto doručenie prostredníctvom splnomocnenca bez ďalšieho, aby skúmal dôvod, pre ktorý sa povinný na adrese nezdržiava, vyhodnotil ako doručenie, ktoré je v súlade s ust. § 173 O.s.p. Doručenka je verejnou listinou, ktorá potvrdzuje to, čo je v nej uvedené, pričom údaje uvedené na doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Nakoľko za povinného prebral platobný rozkaz splnomocnenec
(manželka povinného), je evidentné, že povinný sa v mieste doručenia nezdržoval, bol neprítomný, pretože sa dlhodobo zdržiaval v cudzine.
Vzhľadom k tomu, by sa takéto doručenie a z toho vyplývajúce následky spojené s právnymi účinkami riadneho doručenia, priečilo charakteru rozkazného, skráteného konania.
Pokiaľ ide o vyjadrenie oprávneného a povinného týkajúce sa precedenčnej záväznosti súdnych rozhodnutí „stare decisis“, k tomu odvolací súd uvádza, že v Slovenskej republike sú podľa článku 125 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky všeobecne záväzné primárne rozhodnutia vydané v zmysle jej článku 125 ods. 1, 2 a 5 (rozhodnutia „o súlade“ či o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov). Výklad uvedený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“ alebo „ÚS SR“) vydanom na základe ústavnej sťažnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré namietali porušenie svojich základných práv alebo slobôd (to znamená na základe ústavnej sťažnosti podanej v zmysle článku 127 Ústavy Slovenskej republiky), za záväzný pre iné konania prebiehajúce na všeobecných súdoch považovať nie je možné, t.j. všeobecný súd konajúci v inej veci je oprávnený prikloniť sa k inému právnemu názoru, samozrejme s tým, že uvedie dôvody, pre ktoré sa s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky nestotožnil (autor Mgr. Peter Tóth - Vaňo; O precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia).
O precedenčnej záväznosti nemôžeme hovoriť ani v prípade tých rozhodnutí, či stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sú v zmysle § 22 ods. 1 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení uverejňované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Tak v prípade stanoviska pléna Najvyššieho súdu SR, ako aj v prípade stanoviska kolégia, rokovací poriadok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádza, že z prijatého stanoviska vychádzajú sudcovia pri svojom rozhodovaní. Napriek tomu, že Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí uviedol, že osobitne publikované stanoviská by mali byť súdmi nižších stupňov „akceptované“, dá sa povedať, že v uvedenej otázke panuje v zásade zhoda - súd rozhodujúci obdobnú vec nie je povinný právny názor, hoc i súdu vyššej inštancie, prezentovaný v konaní týkajúcom sa iných účastníkov, nasledovať. Mal by však samozrejme zdôvodniť, prečo sa rozhodol odchýliť od daného právneho názoru, a to najmä vtedy, keď bol tento právny názor uvedený v rozhodnutí osobitne publikovanom, či v rozhodnutí, na ktoré výslovne poukazuje jeden z účastníkov konania (autor Mgr. Peter Tóth - Vaňo; O precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia).
Okresný súd ako aj účastníci konania v predmetnom konaní vychádzali z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenia 3 Obdo 56/2010 zo dňa 12. septembra 2011, uznesenia 3 Obdo/28/2016 zo dňa 25. apríla 2016, uznesenia 5 Cdo 36/2008 zo dňa 04. augusta 2008), Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenia sp.zn. II. ÚS 363/2011 zo dňa 24. augusta 2011). S poukazom na uvedené rozhodnutia sú toho názoru, že slovenská jurisprudencia má na prevzatie platobného rozkazu splnomocnencom rozdielne názory.
Odvolací súd preskúmaním predmetnej veci vzhľadom na konkrétne okolnosti (charakter skráteného konania, dlhodobú neprítomnosť povinného na adrese doručovania) má za to, že platobný rozkaz nebol povinnému doručený v súlade s ust. § 173 ods. 1 O.s.p. (účinný do 30. júna 2016), preto ani nemohol nadobudnúť vlastnosti exekučného titulu (právoplatnosť a vykonateľnosť). S poukazom na uvedené sa nestotožňuje s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v uznesení sp.zn. 3 Obdo 56/2010 zo dňa 12. septembra 2011, na ktoré sa odvoláva aj uznesenie sp.zn. 3 Obdo/28/2016 zo dňa 25. apríla 2016. V náleze Ústavného súdu SR je riešené doručovanie v exekučnom konaní - upovedomenia o začatí exekúcie do vlastných rúk, bez náhradného doručenia. Pokiaľ ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR 5 Cdo 36/2008 zo dňa 04. augusta 2008, je odvolací súd toho názoru, že v danej veci sa nejedná ani o splnomocnenie podľa § 31 O.s.p., ani o splnomocnenie podľa § 40 ods. 1, 2 O.s.p. (v znení účinnom do 30. júna 2007), na ktoré vo svojom rozhodnutí poukazuje.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie okresného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušil a konanie zastavil (§ 391 ods. 1 CSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).