Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Er/10/2017

Uznesenie

Okresný súd Žiar nad Hronom vo veci exekúcie oprávneného: Coleco, s.r.o., so sídlom Stráž 8418, 960 01 Zvolen, IČO: 45 648 411, právne zast.: JUDr. Peter Psotka, advokát, Stráž 223, 960 01 Zvolen, proti povinnému: Stredná odborná lesnícka škola, so sídlom Akademická 16, 969 01 Banská Štiavnica, IČO: 00 162 710, právne zast.: HALADA advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 21, 917 01 Trnava, IČO: 36 669 661, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Andrej Halada, na vymoženie povinnosti a trov exekúcie, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Stachom Chladným, so sídlom Exekútorského úradu Stráž 223, 960 01 Zvolen, pod spis. zn. EX 1/2017, o námietkach povinného proti exekúcii, takto

rozhodol:

I. Súd námietky povinného proti exekúcii z a m i e t a .

II. Súd povoľuje odklad exekúcie do právoplatného rozhodnutia vo veci samej vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 64Cr/14/2016.

odôvodnenie:

1. Poverením č. 5613 101609 zo dňa 26. januára 2017 Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Stacha Chladného, so sídlom Exekútorského úradu Stráž 223, 960 01 Zvolen, ktorý ju vedie pod sp. zn. EX 1/2017.

2. Podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 03. apríla 2017, súdny exekútor v súlade s ustanovením § 50 ods. 2 Exekučné poriadku postúpil na rozhodnutie námietky povinného proti exekúcii. Zároveň doručil aj doručenku preukazujúcu doručenie Upovedomenia o začatí exekúcie a Oznámenia v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku povinnému do vlastných rúk dňa 13. marca 2017. K bodu 2. námietok povinného proti exekúcii súdny exekútor uvádza nasledovné: „Dňa 08.03.2017 vydal súdny exekútor v súlade s ustanovením § 47 Exekučného poriadku Upovedomenie o začatí exekúcie (ďalej v texte aj „UZEX“), ktoré bolo povinnému doručené prostredníctvom poštovej prepravy do vlastných rúk doňa 13.03.2017 a zároveň v tento deň preukázateľne doručil povinnému úkon označený ako „Oznámenie v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku“ (ďalej v texte aj „Oznámenie“). Súdny exekútor poukazuje, že od momentu doručenia poverenia na vykonanie exekúcie súdny exekútor v rámci výkonu exekučnej činnosti šetrením zistil nasledovné: povinný je vlastníkom deviatich bankových účtov zriadených v peňažnom ústave Štátna pokladnica, ktoré súdny exekútor povinnému konkrétne špecifikoval v Oznámení, pričom súčinnosťou poskytnutou zo Štátnej pokladnice vo vzťahu k predmetným účtom je súdnemu exekútorovi zrejmý stav účtov povinného ku dňu 21.02.2017, informácia poskytnutá Štátnou pokladnicou v rozsahu, že peňažný ústav nedisponuje informáciou, či sa na účtoch povinného nachádzajú peňažné prostriedky, ktorých použitie na iný než určený účel vylučujú alebo obmedzujú predpisy, tzv. účelovo viazané prostriedky v zmysle ustanovenia § 102 exekučného poriadku a výpisy z týchto účtov za obdobie 3 kalendárnych mesiacov (t.j. odo dňa 21. 11. 2016 do 21. 02. 2017) z ktorých síce vyplýva subjekt platiteľ, ktorý poukazuje finančné prostriedky na účet/y zriadený v prospech povinného, avšak z tejto informácie faktický nevyplýva, ktorá konkrétna platba poukázaná od ktorého konkrétneho platiteľa predstavuje majetok štátu v zmysle ustanovenia § 61c ods. 2 Exekučného poriadku. Apelujúc na to, že súdny exekútor vo vzťahu k finančným prostriedkom povinného evidovaných na bankových účtoch disponuje výlučne informáciami poskytnutými zo štátnej pokladnice, súdny exekútor uvádza, že mu nie je zrejmé, ktoré konkrétne finančné prostriedky na ktorom konkrétnom bankovom účte/-och predstavujú majetok štátu v intenciách ustanovenia § 61c ods.2 Exekučného poriadku, t.j. súdny exekútor postupom podľa ustanovenia § 47 ods. 4 Exekučného poriadku vychádzal z toho, že všetky pohľadávky povinného z bankových účtov zriadených v jeho prospech in eventualis predstavujú majetok štátu v zmysle ustanovenia § 61c ods.2 Exekučného poriadku, čím všetky účty povinného konkrétne špecifikoval v Oznámení. Súdny exekútor vykonal prostredníctvom informačného systému exekútorských blokácii lustráciu motorových vozidiel vo vlastníctve povinného, čím je súdnemu exekútorovi zrejmý stav platný ku dňu 14.02.2017 podľa ktorého je povinný vlastníkom trinástich vozidiel, ktoré súdny exekútor povinnému jednoznačne a nezameniteľne identifikoval v Oznámení. Súdny exekútor v predmetnom exekučnom konaní nevykonal žiadne úkony vo vzťahu k zabezpečeniu majetku povinného, t.j. súdny exekútor nevydal v exekučnom konaní žiadny príkaz na začatie exekúcie jedným zo spôsobom, na ktoré bol povinný v intenciách UZEX upovedomený. Súdny exekútor má za to, že vzhľadom na citovaného zákonné ustanovenie § 47 ods. 4 Exekučného poriadku má súdny exekútor povinnosť vydať oznámenie, v ktorom označí majetok podľa § 61c ods. 2 Exekučného poriadku v takom prípade, ak exekúcia „postihuje majetok alebo práva štátu alebo majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky“, v danom prípade síce exekučné konanie začalo dňa 05.01.2017, avšak ku dňu vyhotovenia tohto podania súdny exekútor nepostihol žiadny majetok povinného spôsobom vedenia exekúcie taxatívne upravenom v ustanovení 63 Exekučného poriadku. Súdny exekútor deklaruje svoj právny názor k tvrdeniu povinného obsiahnutom v námietkach v bode 2., a to k problematike tzv. identifikácie/konkretizácii majetku v zmysle ustanovenia § 61c ods. 2 Exekučného poriadku vo vyhotovenom oznámení podľa ustanovenia § 47 ods. 4 Exekučného poriadku. Súdny exekútor má za to, že jednoznačným spôsobom identifikoval takýto majetok povinného vo vzťahu k pohľadávkam povinného na bankových účtoch zriadených v prospech povinného, a to opierajúc sa o všetky tvrdenia obsiahnuté v bode Ad1 tohto podania, predovšetkým súdny exekútor označil všetky pohľadávky povinného na konkrétnych bankových účtoch povinného, ktoré by mohli predstavovať majetok štátu podľa ustanovenia § 61c ods. 2 Exekučného poriadku. Zároveň z obsahu Oznámenia súdny exekútor nezameniteľne identifikoval trinásť vozidiel povinného. Súdny exekútor povinnému oznámil, že v budúcnosti bude postihovať v zodpovedajúcej výške, špecifikovanú množinu majetku označenú v Oznámení, a v prípade, že povinný má za to a vie preukázať, že časť z tohto majetku je z exekúcie vylúčená v zmysle § 61c ods. 2 Exekučného poriadku, má povinný možnosť v tomto rozsahu podať návrh na zastavenie exekúcie v tejto časti. S poukazom na všetky skutočnosti uvedené vyššie má súdny exekútor za to, že pri výkone exekučnej činnosti v exekúcii vedenej pod sp. zn. Ex 1/17 neporušil zákon, hlavne súdny exekútor neporušil povinnosť stanovenú ustanovením § 47 ods. 4 Exekučného poriadku, tak, ako to interpretuje povinný vo svojich námietkach v bode 2. Súdny exekútor v Oznámení určil jemu známy celý majetok povinného v intenciách ustanovenia § 47 ods. 4 Exekučného poriadku, nakoľko vychádza s premisy, že tento majetok povinného by mohol predstavovať majetok štátu v zmysle ustanovenia § 61C ods. 2 Exekučného poriadku.“.

3. Povinný vo svojich námietkach proti exekúcii uvádza nasledovné: „Predmetné exekučné konanie začalo na návrh oprávneného na základe exekučného titulu, a to rozhodcovského rozsudku č. 1C/9/2014-320 zo dňa 20.11.2016 vydaného Stredoslovenským rozhodcovským súdom zriadeným záujmovým združením právnických osôb s názvom Združenie Crypt, so sídlom Stráž 8419, 960 01 Zvolen (ďalej aj len „rozhodcovský rozsudok“). Povinný týmto v súlade s ust. § 50 Exekučného poriadku namieta existenciu okolností, ktoré bránia vymáhateľnosti vymáhaného nároku a tiež existenciu iných dôvodov, pre ktoré je predmetná exekúcia neprípustná, a to konkrétne: Rozhodcovský rozsudok do dnešného dňa nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Povinný si dovoľuje poukázať na skutočnosť, že predmetný rozhodcovský rozsudok, ktorý v tomto exekučnom konaní slúži ako exekučný titul, do dnešného dňa nebol riadne doručený povinnému, v dôsledku čoho predmetný rozhodcovský rozsudok nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Podľa ust. § 25 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za doručené, ak boli doručené adresátovi osobne alebo do sídla, alebo na miesto podnikania adresáta, alebo na miesto jeho trvalého pobytu. Ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest ani po vynaložení primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti, písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta trvalého pobytu adresáta doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť písomnosti. V danom prípade Stredoslovenský rozhodcovský súd predmetný rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) povinnému v rozpore s vyššie citovaným zákonným ustanovením vôbec nedoručoval a predmetný rozhodcovský rozsudok doručil na vedomie len jeho právnemu zástupcovi. Medzi povinným a oprávneným ako účastníkmi príslušného rozhodcovského konania pritom nebola dohodnutá iná úprava doručovania písomností týkajúcich sa rozhodcovského konania, ako je vyššie citovaná zákonná úprava v ust. § 25 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Predmetný rozhodcovský rozsudok mal byť preto povinnému doručený na adresu jeho sídla tak, ako to výslovne uvádza zákon. Namiesto toho rozhodcovský súd príslušný rozhodcovský rozsudok povinnému vôbec nedoručoval a uspokojil sa len so zaslaním predmetného rozhodcovského rozsudku na vedomie právnemu zástupcovi povinného. Povinný sa tak o samotnej existencii rozhodcovského rozsudku dozvedel len od svojho právneho zástupcu. Podľa ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok ukladajúci vykonať prejav vôle nahrádza tento prejav vôle. V zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia platí, že účinky rozhodcovského rozsudku nastávajú len v prípade jeho riadneho doručenia. Keďže však predmetný rozhodcovský rozsudok doposiaľ nebol povinnému zo strany rozhodcovského súdu doručený, účinky rozhodcovského rozsudku nenastali a predmetný rozhodcovský rozsudok (ako exekučný titul v tomto exekučnom konaní) doposiaľ nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Vyššie uvedená skutočnosť bráni vymáhateľnosti oprávneným uplatňovaného nároku (keďže v predmetnom exekučnom konaní neexistuje vymáhateľný exekučný titul), čo je samo o sebe dôvodom pre vyhovenie týmto námietkam. Povinný si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať aj na ust. § 54c ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého rozhodcovské konania podľa tohto zákona vedené pred stálym rozhodcovským súdom, ktorého zriaďovateľ po 31. decembri 2016 nespĺňa podmienky podľa právnych predpisov účinných od 1. januára 2017, ktoré začali a v ktorých nebol rozhodcovský rozsudok doručený účastníkom konania pred 1. januárom 2017, sa 31. decembra 2016 zastavujú. Účinky už podaného návrhu na začatie rozhodcovského konania a všetkých ďalších úkonov účastníkov rozhodcovského konania zostávajú zachované, ak účastník konania podá žalobu na súd do troch mesiacov od zastavenia rozhodcovského konania; o výdavkoch rozhodcovského konania, ktoré vznikli účastníkom konania, rozhodne súd podľa pravidiel o trovách konania. Doba rozhodcovského konania, ktoré bolo zastavené podľa prvej vety, sa nezapočítava do premlčacej doby podľa osobitného predpisu. Zriaďovateľ je povinný zrušiť stály rozhodcovský súd do troch mesiacov odo dňa, keď podľa tohto zákona nebude môcť uskutočňovať rozhodcovské konania a vydávať rozhodcovské rozhodnutia a súčasne rozhodcovské rozsudky, ktoré stály rozhodcovský súd vydal, nadobudli právoplatnosť bez možnosti podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Keďže zriaďovateľ Stredoslovenského rozhodcovského súdu, ktorý vydal predmetný rozhodcovský rozsudok, nespĺňa podmienky zriaďovateľa stáleho rozhodcovského súdu podľa predpisov účinných od 01.01.2017, pričom predmetný rozhodcovský rozsudok nebol do konca roka 2016 povinnému zo strany rozhodcovského súdu doručený, došlo zo zákona k zastaveniu predmetného rozhodcovského konania. Predmetný rozhodcovský rozsudok tak už v súčasnosti ani nemôže nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, keďže príslušné rozhodcovské konanie, v rámci ktorého bol vydaný, bolo zo zákona zastavené. Súdny exekútor porušil povinnosť podľa ust. § 47 ods. 4 Exekučného poriadku. Podľa ust. § 47 ods. 4 Exekučného poriadku ak exekúcia postihuje majetok alebo práva štátu alebo majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky, doručí exekútor povinnému spolu s upovedomením o začatí exekúcie aj oznámenie, v ktorom označí majetok podľa § 61c ods. 2. Podľa ust. § 61c ods. 2 Exekučného poriadku majetok štátu, ktorý nie je uvedený v odseku 1, a majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky podliehajúci exekúcii je vylúčený z exekúcie, ak súd rozhodol o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. k). Návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. k) môže povinný podať do 60 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení platí, že v prípade ak exekúcia postihuje, resp. môže postihnúť majetok alebo práva štátu, je exekútor povinný doručiť povinnému spolu s upovedomením o začatí exekúcie aj oznámenie, v ktorom exekútor označí majetok štátu, ktorý nie je majetkom nepodliehajúcim exekúcii podľa § 61c ods. 1 Exekučného zákona, avšak pri ktorom prichádza do úvahy možnosť jeho vylúčenia z exekúcie v prípade návrhu na rozhodnutie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. k) Exekučného poriadku (t.j. majetok podľa ust. § 61c ods. 2 Exekučného poriadku). Inak povedané, súdny exekútor je povinný v príslušnom oznámení jednoznačne identifikovať majetok podľa ust. § 61c ods. 2, t.j. majetok štátu, ktorý môže byť vylúčený z exekúcie postupom podľa ust. § 57 ods. 1 písm. k) Exekučného poriadku (majetok štátu, o ktorom môže súd rozhodnúť že je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu). V danom prípade však konajúci exekútor povinnému oznámenie podľa ust. § 47 ods. 4 Exekučného poriadku nedoručil. Súdny exekútor síce doručil povinnému list označený ako „Oznámenie v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku“, v tomto oznámení však súdny exekútor iba všeobecne skonštatoval majetok, ktorý súdny exekútor bude postihovať v rámci výkonu exekúcie. V oznámení pritom celkom absentuje akékoľvek označenie majetku podľa § 61c ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. majetku, ktorý môže byť vylúčený z exekúcie rozhodnutím podľa ust. § 57 ods. 1 písm. k) Exekučného poriadku. Inak povedané, súdny exekútor doručil povinnému list formálne označený ako „Oznámenie v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku“, obsahom predmetného listu však nebolo označenie majetku podľa ust. § 61c ods. 2 Exekučného poriadku, ale len všeobecné označenie všetkého majetku, ktorý súdny exekútor plánuje postihovať v rámci exekúcie. Z listu tak nie je možné identifikovať majetok podľa § 61c ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko takéto označenie majetku v predmetnom liste súdneho exekútora úplne absentuje. Súdny exekútor tak namiesto oznámenia podľa ust. § 47 ods. 4 Exekučného poriadku poslal povinnému iný dokument, ktorý nespĺňa obsahové náležitosti podľa § 47 ods. 4 Exekučného poriadku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že konajúci súdny exekútor nesplnil povinnosť podľa ust. § 47 ods. 4 Exekučného poriadku, nakoľko spolu s upovedomením o začatí exekúcie nedoručil povinnému oznámenie, v ktorom by označil majetok podľa § 61c ods. 2 Exekučného poriadku. Keďže povinnému nebola spolu s upovedomením o začatí exekúcie doručená jeho obligatórna príloha (oznámenie podľa ust. § 47 ods. 4 Exekučného poriadku), upovedomenie o začatí exekúcie má vady, pre ktoré nemôžu nastať zákonné účinky upovedomenia o začatí exekúcie skôr, ako budú tieto vady odstránené. Exekúcia je neprípustná nakoľko výkon exekučného titulu je v rozpore s verejným poriadkom. Povinný na záver namieta, že výkon predmetného rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je v rozpore s verejným poriadkom, čo je dôvodom, pre ktorý je exekúcia neprípustná a je potrebné ju zastaviť. Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak je výkon exekučného titulu v rozpore s verejným poriadkom. Predmetné ustanovenie obsahujúce nový dôvod pre zastavenie exekúcie bolo do Exekučného poriadku doplnené zákonom č. 335/2014 Z. z. V dôvodovej správe k zákonu č. 335/2014 Z. z. sa vo vzťahu k dôvodu zastavenia exekúcie podľa nového ust. § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku uvádza nasledovné: „Zavádza sa v poradí nový dôvod zastavenia exekúcie založený na výkone exekučného titulu v rozpore s verejným poriadkom. Rozpor s verejným poriadkom bude integrovať všetky podstatné prípady presadenia hodnôt dobrých mravov, spravodlivosti, ktoré zakladajú hodnotové zázemie spoločnosti a ústavného a právneho poriadku Slovenskej republiky. Dôvod zastavenia exekúcie je koncipovaný bez bližšej špecifikácie zložiek exekučného titulu, ktoré môžu zakladať rozpor s verejným poriadkom a v tomto prípade postačí, ak samotný výkon takýto rozpor zakladá.“ Uvedeným zákonným ustanovením (§ 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku) tak zákonodarca dal exekučnému súdu možnosť, aby vo výnimočných prípadoch (kedy môže dôjsť k ohrozeniu verejného poriadku) exekučný súd posudzoval vecnú správnosť exekučného titulu (napr. jeho súlad s dobrými mravmi) a možné dopady výkonu exekučného titulu na verejný poriadok (napr. či výkonom exekučného titulu nedôjde k ohrozeniu verejného záujmu). Rozpor s verejným poriadkom pri výkone predmetného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) je v danom prípade daný z dvoch dôvodov, a to:

a) z dôvodu vecnej nesprávnosti a nespravodlivosti rozhodcovského rozsudku, ktorého obsah je v rozopre s dobrými mravmi,

b) z dôvodu, že výkonom exekučného titulu by došlo k ohrozeniu fungovania verejnej odbornej strednej školy, ktorá v súčasnosti zabezpečuje výučbu a mimoškolské aktivity pre 241 žiakov a zamestnáva 45 pedagógov a nepedagogických pracovníkov a ktorej činnosť je vykonávaná vo verejnom záujme.

ad a) Hoci si je povinný plne vedomý skutočnosti, že súd v rámci rozhodovania o námietkach proti exekúcii v zásade nemôže skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, dovoľuje si povinný napriek uvedenému poukázať aj na to, že v rámci predmetného rozhodcovského konania došlo nie len k porušeniu základných procesných práv povinného, ale aj samotný rozhodcovský rozsudok je z vecného hľadiska nesprávny a až extrémne nespravodlivý. Predmetným rozhodcovským rozsudkom totiž rozhodcovský súd zaviazal strednú školu, ktorá disponuje veľmi obmedzenými finančnými zdrojmi, ktoré často nepostačujú ani na zabezpečenie základných prevádzkových potrieb školy, na úhradu sumy vo výške 45.538,51 EUR (ku dňu doručenia upovedomenia o začatí exekúcie) za dodanie dokumentu

- analýzy, ktorá je v absolútnom rozpore s uzatvorenou zmluvou o službách a ktorá je v dodanej podobe pre školu povinného celkom nepoužiteľná. Inak povedané, škola (povinný) je rozhodcovským rozsudkom zaviazaná na úhradu sumy 45.538,51 EUR (suma ku dňu doručenia upovedomenia o začatí exekúcie) za to, že jej zo strany spoločnosti OPEN DOOR INTERNATIONAL bola dodaná vadná, nepoužiteľná analýza, ktorú škola nemá ako využiť a ktorá v dodanej podobe nemá pre školu žiadnu hodnotu. Uvedeným spôsobom rozhodol rozhodcovský súd napriek tomu, že povinný počas celého rozhodcovského konania opakovane poukazoval na to, že:

- povinný vady analýzy riadne reklamoval,

- povinný požiadal o opravu (prepracovanie) analýzy,

- po tom čo vady analýzy neboli ani po dostatočnom časovom období zhotoviteľom odstránené povinný od Zmluvy o službách odstúpil,

- podľa Obchodného zákonníka (§ 548 ods. 1) vzniká nárok zhotoviteľa na zaplatenie ceny za dielo až riadnym vykonaním diela, k čomu v danom prípade nedošlo, pričom v Zmluve o službách nebola táto otázka upravená inak. Rozhodcovský rozsudok je tak nie len že vecne nesprávny (vecné závery rozhodcovského súdu sú v rozpore s príslušnými predpismi hmotného práva), ale aj vyslovene nespravodlivý. Stav, kedy škola je zaviazaná na úhradu celej ceny za dielo ako aj na úhradu všetkých zmluvných pokút a úrokov napriek tomu, že jej bolo dodané vadné - úplne nepoužiteľné dielo a túto skutočnosť škola reklamovala, nenesie znaky ani len elementárnej spravodlivosti. Navyše, rozhodcovský súd zaviazal školu aj na úhradu zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania, hoci ich súčet niekoľkonásobne presahuje hodnotu samotnej pohľadávky (ceny za dielo). Rozhodcovský súd konkrétne zaviazal žalobcu na úhradu úrokov z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 10.567,20 EUR, čo ku dňu doručenia upovedomenia o začatí exekúcie predstavuje sumu 6.626,07 EUR a zároveň aj na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,1% denne (t.j. vo výške 36,5% ročne) zo sumy 10.567,20 EUR, čo ku dňu doručenia upovedomenia o začatí exekúcie predstavuje sumu 26.872,39 EUR. Úroky z omeškania a zmluvná pokuta tak spolu ku dňu doručenia upovedomenia o začatí exekúcie (13.03.2017) predstavujú sumu 33.498,46 EUR (viac ako 317% z ceny za dielo). Uplatňovanie takýchto sankcií v prípade, kedy sa oprávnený vedome domáhal zaplatenia ceny za dielo, ktoré bolo dodané vadne a ktoré napriek reklamáciám nebolo nikdy opravené, je nie len v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku ale aj v rozpore s dobrými mravmi. Takéto plnenie (bez ohľadu na jeho právny základ) nemal rozhodcovský súd oprávnenému nikdy priznať, nakoľko ide o plnenie, ktoré je nemorálne a nepoctivé a zakladá stav hrubej nespravodlivosti. Výkon exekučného titulu, ktorý priznáva oprávnenému nárok, ktorého obsah je v zjavnom a hrubom rozpore s dobrými mravmi a ktorého vymáhanie je nemorálne, neetické a nepoctivé, je v rozpore s verejným poriadkom tak, ako to predpokladá ust. § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku. Z toho dôvodu povinný navrhuje, aby súd predmetnú exekúciu zastavil.

ad b) Povinný poukazuje na to, že povinný je verejnou odbornou strednou školou, ktorá hospodári s veľmi obmedzeným rozpočtom a disponuje len majetkom nevyhnutne potrebným pre zabezpečenie riadneho chodu a fungovania školy vo verejnom záujme tak, ako jej to vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov. Povinný nemá žiadny hmotný alebo nehmotný majetok, ktorý by bezprostredne nesúvisel s prevádzkovaním školy a ktorý by bolo možné v rámci tohto exekučného konania postihnúť bez toho, aby nedošlo k ohrozeniu chodu školy. Predmetnú skutočnosť preukazuje aj list exekútora označený ako „Oznámenie v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku“ zo dňa 08.03.2017, v ktorom súdny exekútor označuje majetok, ktorý plánuje postihovať v rámci tohto exekučného konania. Dôkaz: List označený ako „Oznámenie v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku“ Všetok majetok označený vo vyššie uvedenom liste súdneho exekútora (ktorý má byť postihnutý v rámci tohto exekučného konania) je majetkom, ktorý je bezprostredne a nevyhnutne potrebný pre zabezpečenie riadneho chodu a fungovania Strednej odbornej školy lesníckej (povinného). Predmetný majetok nie je pre povinného nadbytočný ale naopak, je pre fungovanie školy celkom nevyhnutný a jeho postihnutím by mohlo dôjsť k ohrozeniu fungovania či samotnej existencie verejnej strednej školy s dlhoročnou tradíciou, ktorá svoju činnosť vykonáva vo verejnom záujme. Stredná odborná škola lesnícka v súčasnosti zabezpečuje výučbu a mimoškolské aktivity pre 241 žiakov a zamestnáva 45 pedagógov a nepedagogických pracovníkov. Jej činnosť je financovaná z verejných zdrojov (zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Banskobystrického vyššieho územného celku). Výkonom exekučného titulu tak bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu fungovania či dokonca samotnej existencie Strednej odbornej školy lesníckej v Banskej Štiavnici, v dôsledku čoho je bezprostredne ohrozená aj výučba všetkých jej žiakov ako aj pracovný pomer všetkých jej zamestnancov. Najmä v súčasnom období, kedy prebiehajú maturitné skúšky žiakov posledného ročníka, je prerušenie či zastavenie činnosti školy v dôsledku výkonu opísaného exekučného titulu neakceptovateľnou hrozbou, ktorá je v rozpore s verejným poriadkom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti povinný navrhuje, aby súd námietkam povinného proti exekúcii vyhovel a predmetnú exekúciu vedenú na Exekútorskom úrade Zvolen, súdneho exekútora JUDr. Stacha Chladného, pod sp. zn. 1/17, v súlade s ust. § 50 ods. 5 Exekučného poriadku zastavil.“ Ako dôkaz povinný predložil Upovedomenie o začatí exekúcie a Oznámenie v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku.

4. Oprávnený bol prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 28. apríla 2017 vyzvaný, aby sa k predmetným námietkam povinného vyjadril a uvádza nasledovné: „Povinný namieta, že v rámci rozhodcovského konania mu nebol riadne doručený rozhodcovský Rozsudok zo dňa 20.11.2016 (ďalej len „Rozhodcovský rozsudok“) vydaný Stredoslovenským rozhodcovským súdom zriadeným Združením Crypt, so sídlom Stráž 8419, 960 01 Zvolen, IČO: 45 745 358 (ďalej len „Rozhodcovský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1C/9/2014. Povinný v tejto veci uvádza, že Rozhodcovský rozsudok mu nebol doručený, keď mal byť doručený len na vedomie jeho právnemu zástupcovi. V prvom rade je nutné poukázať, že povinný v postavení žalovaného bol v rozhodcovskom konaní zastúpený advokátskou kanceláriou HALADA advokátska kancelária s.r.o., t. j. prostredníctvom tej istej advokátskej kancelárie, ktorá povinného zastupuje aj v tomto exekučnom konaní. Na preukázanie tejto skutočnosti odkazujeme na Rozhodcovský rozsudok, ktorý v úvode obsahuje nie len označenie účastníkov rozhodcovského konania, ale aj ich právnych zástupcov. Ďalej je nutné uviesť, že zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2016 (ďalej len „ZRK“) neupravuje všetky postupy rozhodcovského konania, čo je dané aj tým, že rozhodcovské konanie sa primárne spravuje dohodou jeho účastníkov. ZRK preto niektoré otázky osobitne neupravuje, okrem iného napr. aj otázku zastúpenia účastníkov konania. Podľa § 12 ods. 5 ZRK „Zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie stálemu rozhodcovskému súdu. V takom prípade platí, že sa podrobujú predpisom stáleho rozhodcovského súdu podľa § 13 a 14, ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto stálym rozhodcovským súdom, ak sa zmluvné strany nedohodli inak.“ Podľa § 3 ods. 3 ZRK „Ak tento zákon odkazuje na dohodu zmluvných strán, za súčasť tejto dohody sa považujú aj rozhodcovské pravidlá, na ktoré sa v nej odkazuje.“ Podľa § 26 ods. 3 prvá veta ZRK „Stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa rokovacieho poriadku (§ 14) účinného ku dňu začatia konania.“ V tejto veci ďalej poukazujeme, že v zmysle rozhodcovskej doložky obsiahnutej v bode 5.1 Zmluvy o službách č. 031209/4 zo dňa 04.12.2009 uzatvorenej medzi singulárnym právnym predchodcom oprávneného spoločnosťou OPEN DOOR INTERNATIONAL, s.r.o., IČO: 36 565 849 ako poskytovateľom a povinným ako objednávateľom (ďalej len „Zmluva o službách“) bolo dohodnuté, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmluvy o službách budú riešené v rozhodcovskom konaní pred Stredoslovenským rozhodcovským súdom podľa Rokovacieho poriadku a Štatútu rozhodcovského súdu. Účastníci rozhodcovského konania sa tak v súlade s § 12 ods. 5 ZRK podrobili predpisom Stredoslovenského rozhodcovského súdu. Podľa § 6 ods. 3 Rokovacieho poriadku „Účastník sa môže dať v Rozhodcovskom konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí; v tej istej veci môže mať súčasne jedného zástupcu alebo viacerých zástupcov.“ Podľa § 5 ods. 2 Rokovacieho poriadku „Pokiaľ si Účastník zvolil zástupcu na zastupovanie v Rozhodcovskom konaní, doručujú sa všetky písomnosti určené účastníkovi len jeho zástupcovi.“ V súlade s ust. § 5 ods. 2 Rokovacieho poriadku, ktorým sa riadilo rozhodcovské konanie a ktorému sa účastníci v súlade s § 12 ods. 5 podrobili, Rozhodcovský súd bol povinný za stavu, kedy žalovaný (povinný) bol v rozhodcovskom konaní pre celé konanie zastúpený právnym zástupcom, doručovať všetky písomnosti určené žalovanému len jeho právnemu zástupcovi. Pre úplnosť uvádzame, že aj keby táto otázka nebola medzi účastníkmi konania upravená, postup Rozhodcovského súdu pri doručovaní Rozhodcovského rozsudku by bol identický. Aby sa totiž predišlo tomu, že niektorá procesná otázka nebude účastníkmi konania alebo ZRK upravená, zákonodarca v § 51 ods. 3 ZRK ustanovil subsidiaritu všeobecného predpisu o konaní pred súdnymi, t.j. subsidiaritu procesných pravidiel Civilného sporového poriadku. Podľa § 51 ods. 3 ZRK „Ak niektorú otázku postupu konania nemožno riešiť podľa tohto zákona, použijú sa primerane ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi,18) ak to povaha veci pripúšťa.“ Podľa § 110 ods. 1 Civilného sporového poriadku „Ak má strana zástupcu so splnomocnením na celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Písomnosť sa doručuje aj strane, ak strana má osobne v konaní niečo vykonať alebo ak o tom súd rozhodne s ohľadom na povahu veci. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku, ako aj procesné poučenia vydané súdom sa doručujú iba zástupcovi.“ Rozhodcovský súd by preto v súlade s ust. § 110 ods. 1 Civilného sporového poriadku bol aj za daného stavu povinný doručovať všetky písomnosti určené žalovanému len jeho právnemu zástupcovi. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že Rozhodcovský súd plne v súlade s dohodu účastníkov konania, ako aj zákonom bol povinný doručovať Rozhodcovský rozsudok len právnemu zástupcovi žalovaného (povinného). Rozhodcovský súd preto nebol povinný doručovať Rozhodcovský rozsudok aj priamo žalovanému (povinnému). Poukaz povinného na ust. § 25 ods. 1 ZRK je preto nesprávny, keď povinný tento len účelovo a izolovane vytrhol z kontextu, nerešpektujúc aj ostatné ustanovenia ZRK, ktoré sú v danom prípade vo vzájomnom kontexte. Tvrdenie povinného by bolo pravdivé len za predpokladu, že povinný by v rozhodcovskom konaní nebol zastúpený právny zástupcom. Nakoľko však ako sme uviedli vyššie, povinný v rozhodcovskom konaní udelil plnomocenstvo na zastupovanie advokátskej kancelárii HALADA advokátska kancelária s.r.o., Rozhodcovský súd bol povinný doručovať všetky písomnosti len tejto ním zvolenej advokátskej kancelárii. Podľa poštovej doručenky bol Rozhodcovský rozsudok doručený advokátskej kancelárii HALADA advokátska kancelária s.r.o. dňa 30.11.2016. Rozhodcovský rozsudok tak bol Rozhodcovským súdom riadne doručený právnym zástupcom účastníkov konania, keď v nadväznosti nato v zmysle § 35 ZRK nadobudol v daný deň aj právoplatnosť. Správnosť uvedeného potvrdzuje aj odborná verejnosť a rozhodovacia činnosť súdov. Podľa doc. JUDr. Mareka Števčeka, PhD.: „Ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie (por. komentár k § 92), je súd povinný doručovať písomnosti len tomuto zástupcovi. Zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie môže byť advokát (por. komentár § 90 a 91) alebo akákoľvek fyzická osoba, pokiaľ tu nie sú okolnosti, pre ktoré nie je zastúpenie prípustné (§ 89 ods. 2, § 90, § 91), pokiaľ im účastník udelil plnomocenstvo pre celé konanie (tzv. procesné plnomocenstvo). Zástupca je teda splnomocnený na celé konanie a nie len na jednotlivý úkon alebo niektoré úkony (napr. na zastupovanie na pojednávaní, na nahliadnutie do spisu a pod.). Ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, je doručovanie iba účastníkovi neúčinné. V takomto prípade nezačnú plynúť ani lehoty na vykonanie procesného úkonu (napr. opravného prostriedku), ak sa ich začiatok viaže na moment doručenia.“ Podľa Unesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.01.2009, sp. zn. 4 So 5/2009: „Súd prvého stupňa nemal povinnosť okrem zástupcu splnomocneného na celé konanie doručiť rozsudok aj navrhovateľovi. Ak tak na žiadosť navrhovateľa, už po právoplatnosti rozsudku, krajský súd urobil, nezačala navrhovateľovi plynúť nová lehota na podanie odvolania, ako bol o tom napokon navrhovateľ aj pri dodatočnom zaslaní rozsudku krajským súdom poučený.“ Absolútne preto odmietame tvrdenie, že Rozhodcovský rozsudok mal byť právnemu zástupcovi žalovaného doručený len na vedomie. Dokonca treba zdôrazniť, že za stavu, kedy by Rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok doručil žalovanému, ktorý mal právneho zástupcu pre celé konanie, bolo by takéto doručenie neúčinné a nemohlo by ani vyvolať začiatok plynutia lehoty určenej rozhodnutím súdu. Prípadná lehota totiž môže začať plynúť až doručením rozhodnutia právnemu zástupcovi účastníka konania. Preto práve opačne, prípadné doručenie Rozhodcovského rozsudku aj žalovanému by bolo možné hodnotiť len ako fakultatívnu možnosť, avšak bez možnosti vyvolať sledované právne účinky. Je naviac o to zarážajúcejšie, že toto tvrdenie bolo vyslovené zo strany právneho zástupcu povinného, ktorý ako advokátska kancelária musí poznať základné procesnoprávne predpisy, na ktoré nadväzujú aj viaceré povinnosti advokáta vo vzťahu ku klientovi, napr. povinnosť oboznámiť klienta s obsahom advokátovi doručenej písomnosti (rozhodnutia). Za irelevantný preto považujeme aj poukaz povinného na ust. § 54c ods. 2 ZRK. Z dôvodu, že Rozhodcovský rozsudok už bol účastníkom, resp. v zmysle § 5 ods. 2 Rokovacieho poriadku v spojení s § 12 ods. 5 ZRK (eventuálne aj v zmysle § 51 ods. 3 ZRK v spojení s § 110 ods. 1 Civilného sporového poriadku) doručený ich právnym zástupcom dňa 30.11.2016, nemožno ani len uvažovať o prípadnom neskoršom zastavení rozhodcovského konania. Ak už rozhodcovské konanie bolo právoplatne skončené, nie je možné, aby neskôr došlo k jeho zastaveniu. Akceptovanie tvrdenia povinného by bolo popieraním zmyslu a účelu jedného zo základných práv účastníka konania, dať sa zastúpiť právnym zástupcom (advokátom), ktorého účastník splnomocňuje, aby v jeho mene využil všetky zákonom prípustné prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci. Aký zmysel by malo za stavu, že strana sa dá v konaní zastupovať advokátom, aby súd jednotlivé rozhodnutia doručoval priamo účastníkovi konania a nie jeho právnemu zástupcovi, najmä keď s ich doručením je často spojený začiatok plynutie procesnej lehoty na vykonanie určitého úkonu. Práve tým je totiž sledované, aby advokát v súlade so zákonom o advokácii, ako odborne kvalifikovaná osoba postupoval s náležitou vecnou a účelovou starostlivosťou, primárnym cieľom čoho je poskytnúť kvalifikovanú ochranu práv jeho klienta. Paradoxom je, že povinný počas rozhodcovského konania, napriek tomu, že od momentu prevzatia právneho zastúpenia sa v tomto opakovane písomne vyjadroval len jeho právny zástupca, ktorému Rozhodcovský súd aj opakovane doručoval podania protistrany na vyjadrenie, túto skutočnosť nikdy nenamietal. Povinný až počas exekúcie prišiel s týmto bezo sporu nezmyselným tvrdením, uvádzaným len v snahe opätovne odvrátiť pozornosť od skutočného stavu veci, ktorým je, že povinný dlhodobo počas viac ako 7 rokov porušuje svoju povinnosť uhradiť pohľadávku oprávneného, a to aj napriek tomu, že právo na jej zaplatenie už bolo právoplatne judikované. Povinný ďalej namieta postup súdneho exekútora pri doručovaní Upovedomenia o začatí exekúcie, resp. povinnosť súdneho exekútora označiť majetok podľa § 47 ods. 4 Exekučného poriadku. Nakoľko v pomere k námietkam sa nejedná o skutočnosti, ktoré by v zmysle § 50 ods. 1 Exekučného poriadku boli spôsobilé naplniť predpoklady na vyhovenie námietkam, oprávnený nepovažuje za potrebné sa v tejto veci vyjadrovať. Procesný postup súdneho exekútora totiž nemôže založiť neprípustnosť exekúcie ako celku a nemôže spôsobiť ani zánik vymáhaného nároku, či brániť jeho vymáhateľnosti. Napriek tomu však pre úplnosť uvádzame, že sa plne stotožňujeme s právnou argumentáciou súdneho exekútora, ktorá je obsahom jeho podania zo dňa 30.03.2017 adresovaného konajúcemu súdu označeného ako „Zaslanie námietok povinného proti exekúcii, Vyjadrenie súdneho exekútora k bodu 2. Námietok povinného proti exekúcii.“ Máme zato, že súdny exekútor dostatočne relevantným spôsobom preukázal správnosť svojho postupu pri doručovaní oznámenia podľa § 47 ods. 4 Exekučného poriadku, na základe čoho je zrejmé, že súdny exekútor neporušil žiadnu povinnosť ustanovenú mu Exekučným poriadkom. Povinný ďalej namieta, že exekúcia je neprípustná, nakoľko výkon exekučného titulu je v rozpore s verejným poriadkom. Podľa povinného rozpor s verejným poriadkom má byť daný: A) z dôvodu vecnej nesprávnosti a nespravodlivosti Rozhodcovského rozsudku, ktorého obsah má byť naviac v rozpore s dobrými mravmi, B) z dôvodu, že výkonom exekučného titulu by malo dôjsť k ohrozeniu fungovania školy. Povinný preto navrhuje, aby súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.03.2017) exekúciu zastavil. Nakoľko však tieto povinným uvedené dôvody považujeme v celom rozsahu za nedôvodné, uvádzame k nim nasledovné vyjadrenie: V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o námietkach nie je oprávnený skúmať vecnú stránku Rozhodcovského rozsudku. Hodnotenie tejto stránky veci totiž bolo predmetom nachádzacieho konania. Exekučné konanie pritom ani nenahrádza opravné konanie. Túto skutočnosť v námietkach potvrdzuje aj povinný. Dokonca ani súd rozhodujúci v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo je jediný zákonom aprobovaný prostriedok možného zrušenia rozhodcovského rozsudku, nie je oprávnený skúmať vecnú stránku rozhodcovského rozsudku. Zákon tak počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov. Uvedené je dané tým, že uzatvorením rozhodcovskej zmluvy sa zmluvné strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu (obzvlášť v prípade arbitráže z obchodno-právnych sporov). Výsledným aktom rozhodcovského konania je rozhodcovský rozsudok, ktorý je pre účastníkov sporu rovnako záväzný ako rozsudok všeobecného súdu. Exekučný súd preto nemôže v rámci exekučného konania zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Takýto postup súdu by bol contra legem a do značnej miery aj popretím princípu právnej istoty (IV. ÚS 499/2011), najmä za stavu, keď otázka možnosti takéhoto prieskumu už bola v rámci súdnej praxe vyriešená. Skutočnosť, že povinný sa nestotožňuje s právnymi závermi uvedenými v odôvodnení Rozhodcovského rozsudku preto nemôže viesť k záveru o jeho nesprávnosti. Aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania (II. ÚS 218/02, IV. ÚS 252/04). Povinný ďalej uvádza, že Rozhodcovským rozsudkom mal byť zaviazaný na zaplatenie sumy vo výške 45.538,51 EUR. K tomuto je však nutné uviesť, že toto tvrdenie je čiastočne zavádzajúce, nakoľko povinný bol Rozhodcovským rozsudkom primárne zaviazaný zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 10.567,20 EUR. Práve táto suma totiž predstavuje odplatu za povinným u právneho predchodcu oprávneného objednané služby (analýzu vzdelávacie procesu). Ostatné plnenie, na ktoré bol povinný zaviazaný sú len sankcie za omeškanie s úhradou dlžnej sumy istiny. Jedná sa pritom o bežné sankcie v obchodnoprávnych vzťahoch, a to zákonné úroky z omeškania a zmluvnú pokutu. K istine vymáhaného nároku uvádzame, že nárok na jej zaplatenie je plne dôvodný. Aj keď povinný v tejto veci uviedol niektoré skutočnosti, ktoré by podľa neho mali zakladať nedôvodnosť tohto nároku, je nutné uviesť, že všetky tieto skutočnosti sú nedôvodné. Správnosť záveru o dôvodnosti oprávneným vymáhaného nároku (najmä istiny) je konštatovaná aj v odôvodnení Rozhodcovského rozsudku, kde sa rozhodca s jednotlivými námietkami povinného dostatočne vysporiadal. Je preto potrebné akceptovať, že rozhodca sa v odôvodnení Rozhodcovského rozsudku dostatočne presvedčivo vysporiadal so všetkými pre dané konanie relevantnými skutočnosťami a dôkazmi, keď na základe vykonaného dokazovania a na to sa vzťahujúcich logických a argumentačne presvedčivých tvrdení jasne, jednoznačne a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil na základe akých relevantných argumentov, skutočností a dôkazov podriadil nárok oprávneného pod príslušné právne normy a považoval ho za dôvodný. Nakoľko sa zo strany povinného jedná v zásade o identické námietky, ako boli povinným (žalovaným) uvádzané už počas rozhodcovského konania, v prílohe vo vzťahu k týmto prikladáme vyjadrenia právneho zástupcu oprávneného (žalobcu) v rozhodcovskom konaní. Zmluvná pokuta, ako inštitút záväzkového práva zabezpečujúci záväzok, je zmluvnými stranami dohodnuté plnenie pre prípad porušenia zabezpečovanej povinnosti. Zmluvná pokuta má akcesorickú povahu vo vzťahu k hlavnému záväzku, pričom na jej úhradu je povinný ten subjekt, ktorý porušil zabezpečenú zmluvnú povinnosť. Inštitút zmluvnej pokuty predstavuje odôvodnenú ochranu veriteľa slúžiacu k zaisteniu pohľadávky tým spôsobom, že má donútiť dlžníka hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku a zároveň prináša veriteľovi kompenzáciu (paušalizovanú náhradu škody) za dobu, o ktorú sa plnenie dlžníka oneskorilo. Zmluvná pokuta má aj sankčný charakter, lebo účastníka, ktorý poruší zmluvnú povinnosť, trestá nepriaznivým následkom v podobe vzniku povinnosti zaplatiť peňažnú čiastku v dohodnutej výške. V konkrétnom prípade dojednaná zmluvná pokuta vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy odplaty, vzhľadom na jej zabezpečovaciu a donucovaciu funkciu, zároveň aj vzhľadom k tomu, že má slúžiť aj k úhrade prípadných škôd v majetkovej sfére veriteľa, ktoré bolo možné v konkrétnom prípade očakávať, je primeranou majetkovou sankciou za nesplnenie povinnosti plniť riadne a včas. Je to pritom povinný, ktorý neustálym porušovaním svojej povinnosti zaplatiť dohodnutú odplatu (istinu) dodnes vedome už viac ako 7 rokov po lehote splatnosti udržiava stav omeškania, čím spôsobuje vznik ďalších sankcií spojených s týmto omeškaním. Uvedené potvrdzuje aj konštantnosť judikatúry v oblasti hodnotenia primeranosti výšky zmluvnej pokuty, keď z tejto je zrejmé, že výška zmluvnej pokuty v sadzbe 0,1% za deň omeškania s plnením peňažného záväzku nie je neprimerane vysoká. Judikatúra už v minulosti potvrdila, že dokonca aj vyššie dojednanú hodnotu zmluvnej pokuty je možné v konkrétnom prípade hodnotiť ako primeranú. Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR súčasne vyplýva, že aj zmluvnú pokutu dojednanú vo forme inak primeranej dennej sankcie, ktorá len v dôsledku dlhotrvajúceho omeškania dlžníka v konečnom dôsledku aj niekoľkokrát prevyšuje zabezpečenú pohľadávku, možno vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu považovať za primeranú, a teda v súlade s dobrými mravmi. Dokonca ani zmluvnú pokutu vo výške 1% z dlžnej sumy za každý deň omeškania nemožno bez ďalšieho označiť za rozpornú s dobrými mravmi. Pritom máme zato, že práve opačne doterajšie konanie povinného (neuhradenie dlžnej sumy) po dobu už viac ako 7 rokov je bezo sporu možné hodnotiť nie len ako porušovanie dobrých mravov, ale aj zásady poctivého obchodného styku. Pri skúmaní primeranosti zmluvnej pokuty je preto potrebné rozlišovať medzi tým v akej výške bola zmluvná pokuta účastníkmi dohodnutá, t.j. aká je skutočná výška zmluvnej pokuty za jeden deň omeškania, vo vzťahu k tomu aká je uplatňovaná celková výška zmluvnej pokuty, predstavujúca kapitalizovanú sankciu za celé obdobie omeškania povinného. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2010, sp. zn. 9Co/369/09: „Neprimeranosť zmluvnej pokuty nemožno usudzovať z jej celkovej výšky, ak je dôsledkom dlhodobého omeškania dlžníka a s tým spojeným navyšovaním o inak primeranú „dennú sadzbu“ zmluvnej pokuty. Opačný záver je neprijateľný, lebo by vo svojich dôsledkoch zvýhodňoval dlžníka (čím by dlhšie dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac by bol zvýhodňovaný pri posudzovaní prípadnej neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty) a znamenalo by to spochybnenie funkcií, ktoré má zmluvná pokuta plniť. V danom prípade možno uviesť, že zmluvná pokuta vo výške 0,1% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania je s ohľadom ku všetkým okolnostiam daného prípadu primeraná a dojednanie o zmluvnej pokute nie je preto neplatné podľa ust. § 39 Obč. zák. pre rozpor s dobrými mravmi. V danom prípade sa dohoda účastníkov o výške zmluvnej pokuty neprieči dobrým mravom v zmysle ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. Dojednaná výška zmluvnej pokuty je primeraná s ohľadom na význam a hodnotu zabezpečovaných povinností.“ Nemožno tiež opomenúť, že v konkrétnom prípade bol povinný zmluvnou pokutou sankcionovaný práve pre prípad, že neuhradí riadne a včas dohodnutú cenu diela. Išlo pritom o jeho základnú povinnosť, keď v právnom vzťahu zo Zmluvy o službách jeho povinnosť s negatívnejším dopadom na stranu poskytovateľa (právneho predchodcu oprávneného) nemožno nájsť a jej porušenie je dozaista možné hodnotiť ako najzávažnejšie porušenie povinností povinného. Zaplatenie ceny diela je predsa v trhovej ekonomike dozaista hlavným účelom sledovaným zmluvnými stranami pri uzatváraní zmluvného vzťahu. Z pohľadu hodnoty a významu zabezpečovanej povinnosti, slúžila preto dojednaná zmluvná pokuta na zabezpečenie v podstate jediného nároku poskytovateľa voči objednávateľovi (povinnému) z uzatvorenej Zmluvy o službách. Nemožno tiež opomenúť, že oprávnenému, resp. pred tým aj jeho právnemu predchodcovi počas omeškania povinného postupne v priebehu viac ako 7 rokov vzniká čoraz vyššia škoda. Výšku zmluvnej pokuty je preto nutné hodnotiť ako primeranú hodnote a významu zabezpečovanej povinnosti. Ďalej nepovažujeme za správny ani poukaz povinného na jeho postavenie ako školy, či obmedzenie pri nakladaní s finančnými prostriedkami. Tieto skutočnosti totiž nemôžu byť aj vzhľadom na vyššie uvedené relevantné skutočnosti, nakoľko by z povinného vytvárali osobitý subjekt, ktorému by sa mala poskytovať akási vyššia ochrana. Povinný a oprávnený sú však v tomto konaní rovnocennými subjektmi. Obaja sú najmä povinní dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (najmä ), avšak najmä plniť si svoje záväzky a zmluvné povinnosti. Pre prípad, že tieto nedodržujú, musia si byť vedomí prípadných následkov, napr. aj vo forme peňažných sankcií spojených s omeškaním s ich úhradou. V súlade s obsahom námietok máme dokonca zato, že povinný sa na základe viacerých výslovne subjektívne hodnotených skutočností snaží navodiť situáciu, že celý jeho majetok by mal byť vylúčený z exekúcie, resp. že vedenie exekúcie je v rozpore s verejným poriadkom. Vo vzťahu k tomuto sa však musíme dôrazne ohradiť. Zákonodarca totiž v zmysle Exekučného poriadku vymedzil niektoré osoby, ktoré požívajú absolútnu exekučnú imunitu, avšak povinný medzi tieto subjekty nepatrí. Výkon exekúcie voči povinnému preto nemôže byť hodnotený ako neprípustný pre rozpor s verejným poriadkom. V prípade, že zákonodarca by mal záujem poskytnúť úplnú exekučnú imunitu aj školským zariadeniam, bol by tak dozaista urobil ich zaradením medzi dané subjekty. Vo vzťahu k povinnému je preto v zmysle Exekučného poriadku možné uvažovať len o relatívnej exekučnej imunite, kedy len presne vymedzená časť majetku povinného nepodlieha exekúcii, avšak v pomere k zvyšnej časti majetku povinného je možné výkon rozhodnutia uskutočniť. Len okrajovo uvádzame, že dôkazne bremeno preukázania majetku nepodliehajúceho exekúcii zaťažuje povinného. Právnou podstatou exekúcie je totiž ručenie povinnej osoby za nútene vymáhané nároky celým jej majetkom s výnimkou majetku, ktorý je preukázateľne vylúčený z exekúcie. Keby tak exekučný súd námietkam povinného vyhovel, svojim rozhodnutím by úplne a v celom rozsahu vylúčil možnosť súdnej exekúcie voči povinnému bez toho, aby bolo spoľahlivo preukázané, že povinný nemá iný majetok, ktorý z exekúcie nie je vylúčený. Tým by zasiahol do základného práva oprávneného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sme názoru, že dokonca aj za predpokladu kedy by povinný aktuálne nebol vlastníkom exekúciou postihnuteľného majetku, netvorila by táto skutočnosť sama o sebe dôvod na zastavenie exekúcie, nakoľko a priori nemožno vylúčiť, že povinný by takýto majetok do budúcna nadobudol. Vzhľadom k vyššie uvedenému preto práve naopak, ak povinný, hoci aj ako škola vstupuje do zmluvných vzťahov s ostatnými subjektmi (tu právnym predchodcom oprávneného) a po následnom neplnení zmluvy zo strany povinného je oprávnenému právoplatným a vykonateľným rozhodnutím priznaný nárok, avšak pri výkone exekúcie by mohlo ľahko dôjsť k jej zastaveniu, mohlo by to mať za následok, že veritelia by už nemali žiadne právne prostriedky, ktorými by svoj nárok mohli vymôcť. Aj v súlade s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR by takýto postup bol ústavne neudržateľným, nakoľko by tým došlo k obmedzeniu základných práv fyzických a právnických osôb vyplývajúcich im z právnych vzťahoch so štátom (školou), a to dokonca do tej miery, že tieto základné práva a slobody nemožno primerane užívať, takže by sa stali len iluzórnymi. Jednalo by sa preto o neprimeranú ochranu majetku štátu (školy), následkom čo by bolo, že oprávnený ako veriteľ štátu (školy) by po zastavení exekúcie stratil účinný právny prostriedok na nútené vymoženie svojej pohľadávky. Z rozhodovacej činnosti súdov vyplýva, že súdy opakovane aj v iných prípadoch, kde napr. ako povinný vystupovalo dokonca zdravotnícke zariadenie, konštatovali prípustnosť vedenie takejto exekúcie (v rozsahu Exekučným poriadkom presne vymedzenej časti majetku). Záverom uvádzame, že v zmysle § 56 ods. 10 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.03.2017) povinný môže so súdnym exekútorom uzavrieť dohodu o postupnom splácaní vymáhanej pohľadávky, s ktorej uzatvorením oprávnený v zásade za rozumných podmienok súhlasí. Jej uzavretie by pritom znamenalo, že exekútor by v exekúcii iným spôsobom nepokračoval, čím by sa vylúčilo aj povinným tvrdené ohrozenie prevádzky školy.“

5. Podľa § 38 ods. 2 zákona 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.

6. Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

7. Okresný súd z predložených listinných dôkazov a to fotokópie doručenky preukazujúcej doručenie Upovedomenia o začatí exekúcie a Oznámenia v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku (ďalej len „oznámenie“) povinnému dňa 13. marca 2017 zistil, že námietky proti exekúcii podal povinný v zákonnej 14-dňovej lehote.

8. Konanie o námietkach povinného proti exekúcii je sporom o začatie exekúcie, kde exekučný súd na základe námietky povinného rozhoduje o tom, či exekúcia začala oprávnene. Námietky sú teda procesnou obranou povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Z vyššie citovaného ustanovenia § 50 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že predmetom námietok môžu byť skutočnosti procesného i hmotného práva. Ich spoločným znakom je, že tieto skutočnosti nastali až po vzniku exekučného titulu. V exekučnom konaní okresný súd už neskúma vecnú správnosť vykonateľného rozhodnutia, na podklade ktorého je exekúcia vykonávaná, skúma len tie náležitosti tohto rozhodnutia, ktoré sú rozhodujúce pre povolenie exekúcie.

9. Z obsahu exekučného spisu okresný súd zistil, že exekučným titulom v predmetnej exekúcii je v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Stredoslovenského rozhodcovského súdu so sídlom vo Zvolene (ďalej len „rozhodcovský súd“) č. 1C/9/2014-320 zo dňa 20. novembra 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. novembra 2016 a vykonateľnosť dňa 05. decembra 2016.

10. Okresný súd je pri skúmaní námietok viazaný ustanovením § 50 Exekučného poriadku, ktoré oprávňuje súd skúmať len skutočnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku podľa hmotnoprávnych noriem po vzniku exekučného titulu alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo inak spôsobujú neprípustnosť exekúcie. Ako uvádza § 38 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie, ak povinný nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. Okresný súd pri rozhodovaní o námietkach proti exekúcii skúma len tie náležitosti, ktoré sú rozhodujúce pre povolenie exekúcie.

11. Povinný vo svojich námietkach tvrdí, že exekučný titul nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť z dôvodu, že Rozhodcovský rozsudok č. 1C/9/2014-320 zo dňa 20. novembra 2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) bol doručený len právnemu zástupcovi žalovaného - povinného a nie priamo žalovanému - povinnému. Okresný súd v tomto prípade poukazuje na § 5 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, ktorý bol dňa 24. februára 2015 zverejnený v Obchodnom vestníku 37/2015, kde je jasne uvedené, že pokiaľ si účastník zvolil zástupcu na zastupovanie v rozhodcovskom konaní, doručujú sa všetky písomnosti určené účastníkovi len jeho zástupcovi. Rovnako sa vykonáva doručovanie aj v zmysle § 110 ods. 1 prvá veta zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení zákona č. 87/2017. Nakoľko povinný nijakým spôsobom nespochybnil svoje právne zastupovanie advokátskou kanceláriou HALADA advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 21, 917 01 Trnava, IČO: 36 669 661 v rozhodcovskom konaní, okresný súd považuje doručenie exekučného titulu povinnému za riadne a v súlade so zákonnom. Ďalej povinný namieta, že nedoručením rozhodcovského rozsudku povinnému riadne do 31. decembra 2016 „...sa rozhodcovské konania v zmysle § 54c ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní 31. decembrom zastavujú.“. V zmysle už vyššie ustáleného, že doručenie právnemu zástupcovi povinného bolo vykonané riadne a v súlade so zákonom, mal okresný súd za preukázané z doručenky nachádzajúcej sa v spise rozhodcovského súdu č. 1C/9/2014, že predmetný exekučný titul - rozhodcovský rozsudok bol právnemu zástupcovi povinného doručený dňa 30. novembra 2016, teda do 31. decembra 2016. Z daného vyplýva, že exekučný titul

- rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Ďalej povinný namieta porušenie povinnosti súdneho exekútora vydať v zmysle § 47 ods. 4 Exekučného poriadku oznámenie, v ktorom označí majetok podľa § 61c ods. 2. Okresný súd mal z predložených listinných dôkazov súdnym exekútorom, ako aj samotným povinným preukázané, že súdny exekútor spolu s Upovedomením o začatí exekúcie vydal dňa 08. marca 2017 aj oznámenie, ktoré boli riadne doručené povinnému. Podľa názoru okresného súdu v tomto oznámení súdny exekútor riadne špecifikoval majetok, ktorý by v zmysle § 61c ods. 2 Exekučného poriadku mohol predstavovať majetok štátu. V danom sa okresný súd plne stotožňuje s názorom súdneho exekútora, že v čase vydávania predmetného oznámenia, súdny exekútor nemôže vedieť presne ktorý majetok povinného bude spadať pod majetok štátu a ktorý z takto označeného majetku bude povinným neskôr v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. k) Exekučného poriadku preukázaný ako majetok, ktorý je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu. Súdny exekútor postupoval správne a v súlade s Exekučným poriadkom keď len označil množinu všetkého majetku, ktorý by prípadne mohol predstavovať majetok štátu. Teraz je na povinnom, aby okresnému súdu v rámci konania o návrhu na zastavenie exekúcie v zmysle § § 57 ods. 1 písm. k) Exekučného poriadku vyššie špecifikované preukázal. Na základe vyššie uvedeného sa okresný súd ani v tomto štádiu konania nemôže zaoberať neprípustnosťou exekúcie z dôvodu neexistencie majetku, ktorý by bolo možné povinnému exekvovať. Okresný súd tiež poukazuje na to, že súdny exekútor v tomto štádiu ešte majetok povinného žiadnym spôsobom neexekvuje. Povinný tiež poukazuje na to, že rozhodcovský rozsudok je „...z vecného hľadiska nesprávny a až extrémne nespravodlivý“ , okresný súd k danému uvádza, že ako exekučnému súdu mu neprináleží o tom rozhodovať. Povinný využil svoje právo a podal žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, a tak vecnú správnosť posúdi Okresný súd Banská Bystrica. Záverom povinný tiež poukazuje na rozpor exekučného titulu s verejným poriadkom, nakoľko vymáhanie predmetnej pohľadávky je v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku, nakoľko sa „...oprávnený vedome domáha zaplatenia ceny za dielo, ktoré bolo dodané vadne a ktoré napriek reklamáciám nebolo nikdy opravené“. K tomuto tvrdeniu povinného okresný súd uvádza, že aj táto skutočnosť je na posúdení Okresného súdu Banská Bystrica v rámci rozhodovania o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku.

12. Okresný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Obdobne Ústavný súd SR v uznesení III. ÚS 237/2012-8 zo dňa 13. júna 2012 konštatoval, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez to, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

13. Po oboznámení sa s námietkami povinného okresný súd dospel k záveru, že námietky povinného vznesené proti exekúcii nie sú dôvodné, a preto ich zamietol.

14. Povinný prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 05. apríla 2017 doručil okresnému súdu návrh na odklad exekúcie. Vo svojom podaní uvádza nasledovné: „Predmetné exekučné konanie začalo na návrh oprávneného na základe exekučného titulu, a to rozhodcovského rozsudku č. 1C/9/2014-320 zo dňa 20.11.2016 vydaného Stredoslovenským rozhodcovským súdom zriadeným záujmovým združením právnických osôb s názvom Združenie Crypt, so sídlom Stráž 8419, 960 01 Zvolen (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Podľa ust. § 56 ods. 5 Exekučného poriadku súd povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok proti exekúcii podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii pokračuje. Ak súd žalobe vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa tohto zákona zastaví. Povinný podal pred uplynutím lehoty na podanie námietok dňa 19.12.2016 žalobu o zrušenie vyššie opísaného rozhodcovského rozsudku, ktorý v predmetnom exekučnom konaní slúži ako exekučný titul, na základe čoho je v súčasnosti vedené na Okresnom súde Banská Bystrica súdne konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku pod sp. zn. 64 Cr 14/2016. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že v danom prípade došlo k naplneniu zákonného dôvodu pre doklad exekúcie podľa ust. § 56 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého súd exekúciu obligatórne odloží až do dňa, kedy bude právoplatne rozhodnuté vo veci konania o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku.“ Ako prílohy prikladá povinný Žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku zasielanú na Okresný súd Banská Bystrica, Výzvu na úhradu súdneho poplatku, platobný predpis a Plnomocenstvo udelené pre konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

15. Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku, súd povolí odklad exekúcie, ak povinný v lehote na podanie námietok proti exekúcii podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia zamietne, po právoplatnosti rozhodnutia sa v exekúcii pokračuje. Ak súd žalobe vyhovie a rozhodcovské rozhodnutie zruší, súd exekúciu podľa tohto zákona zastaví.

16. Súd môže povoliť odklad exekúcie len za predpokladu, že sú splnené podmienky vyplývajúce z citovaných zákonných ustanovení. V nadväznosti na novú koncepciu rozhodcovského konania zákonodarca s účinnosťou od 1. januára 2015 zaviedol obligatórny dôvod odkladu exekúcie. Ak povinný podá v lehote na podanie námietok proti exekúcii žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, exekučný súd vydá aj bez návrhu uznesenie o povolení odkladu exekúcie z tohto dôvodu. V závislosti od výsledku konania o žalobe o zrušenie exekučného titulu súdny exekútor pokračuje vo vykonávaní exekúcie alebo exekučný súd exekúciu zastaví.

Poučenie:

Proti I. výroku tohto uznesenia nie je prípustné podať odvolanie.

Proti II. výroku tohto uznesenia je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Žiar nad Hronom, písomne v 3 vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 .