Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-217-2016.pdf
PDF · 84.31 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/217/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: S.. F. J., R.. X.X.XXXX, H. XX, 080 01 Prešov, právne zastúpeného JUDr. Dášou Komkovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Hlavná 27, proti žalovanému: F. N., R.. X.X.XXXX, D. F. Č.. XX, právne zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, o zaplatenie príslušenstva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 20.4.2016 č.k. 16C/309/2007 - 328 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok s výnimkou výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 10.212,50 Eur od 24.3.2008 do zaplatenia a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 11.10.2012, č.k. XXC/XXX/XXXX-XXX, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 10.212,50 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 10.212,50 Eur od 24.3.2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania za zaplatené súdne poplatky vo výške 1.225 Eur. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 28.11.2013, č.k. XCo/XXX/XXXX, potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 10.212,50 Eur a zrušil rozsudok vo výroku oporu povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 10.212,50 Eur od 24.3.2008 do zaplatenia a súvisiaceho výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu 1. stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd priznal žalobcovi úrok z omeškania v nesprávnej výške. Vychádzajúc zo záveru súdu o splatnosti nároku žalobcu ku dňu 2.8.2005 bola základná úroková sadzba NBS vo výške 3 % (§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.), takže priznaný úrok z omeškania vo výške 9 % je neopodstatnený. Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 8.10.2015, sp.zn. XCdo X/XXXX, dovolacie konanie o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.11.2013, sp.zn. XCo/XXX/XXXX zastavil. Žaloba bola doručená súdu dňa 4.10.2006. Tunajší súd uznesením zo dňa 24.3.2011 pripustil zmenu petitu žalobného návrhu jeho rozšírením o 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 10.212,50 Eur od 24.3.2008 do zaplatenia. Žalovaný na pojednávaní dňa 1.4.2016 vzniesol námietku premlčania, ktorú odôvodnil tým, že nárok na zaplatenie úrokov z omeškania bol uplatnený na pojednávaní dňa 24.3.2011. Ak by sa vychádzalo od splatnosti dohodnutej podielovej odmeny, t.j. od septembra 2003, resp. od splatnosti faktúry po uplynutí lehoty štrnástich dní od prevzatia faktúry žalovaným, t.j. odo dňa 9.2.2004, tak v oboch týchto prípadoch už uplynula premlčacia lehota, nakoľko nárok na zaplatenie úrokov z omeškania bol
uplatnený až dňa 24.3.2011, teda po uplynutí 3- ročnej premlčacej lehoty. Nárok na úroky z omeškania nie je nárokom, ktorý by bolo možné automaticky priznať. Tento nárok je potrebné si uplatniť a nakoľko bol nárok uplatnený až v roku 2011, žalovaný má za to, že námietka premlčania je dôvodná. Ak by aj súd dospel k záveru o dôvodnosti časti nároku žalobcu na úroky z omeškania, žalovaný namietal výšku sadzby úrokov z omeškania, nakoľko v čase omeškania bola základná úroková sadzba NBS vo výške 3 % a v zmysle v tom čase platného právneho predpisu sa úrok z omeškania stanovoval vo výške 2- násobku úrokovej sadzby stanovenej NBS. Okrem toho uviedol, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR podal mimoriadne dovolanie a takisto ústavnú sťažnosť. Žalobkyňa na pojednávaní toho istého dňa uviedla, že úroky z omeškania nie sú premlčané, nakoľko samotná listina nie je premlčaná.
3. Súd vec právne posúdil podľa ustanovenia § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 101 Občianskeho zákonníka, § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka a § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a dospel k nasledovným záverom.
4. Žalovaný s úhradou sumy 10.212,50 Eur žalobcovi mešká, je preto povinný za obdobie ako žalobca žiadal, zaplatiť mu aj úrok z omeškania. Súd považuje nárok na úrok z omeškania samostatným právom pri zachovaní jeho akcesority v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a zastáva názor, že právo na úrok z omeškania je právom, ktoré sa premlčuje za každý deň samostatne, pričom nemusí byť uplatnené za celé obdobie omeškania. Uplynutím už len jediného dňa v rozsahu jeho 24 hodín sa dlžník môže dostať do omeškania nezaplatením istiny a už za tento deň môže veriteľ uplatniť svoje právo na úrok z omeškania, ako aj za každý nasledujúci deň omeškania bez toho, aby bolo potrebné súčasne uplatniť aj nárok na zaplatenie istiny ako hlavného záväzku. Úrok z omeškania vzniká v dôsledku povinnosti dlžníka splniť záväzok, t.j. z povinnosti nebyť v omeškaní a ak dlžník svoj záväzok nesplní, resp. záväzok nezanikne najneskôr v deň jeho splatnosti, dlžník porušil povinnosť nebyť v omeškaní, z ktorej vzniká právo na úrok z omeškania za tento deň. Zároveň k rovnakému dňu porušenia povinnosti začína plynúť premlčacia doba k takto vzniknutému právu z porušenia povinnosti k úroku z omeškania. Porušením svojej povinnosti splniť záväzok, resp. povinnosť nebyť v omeškaní, dlžník vytvára pre seba každý deň novú možnosť porušiť povinnosť splniť záväzok i nasledujúci deň. Trvanie omeškania je preto potrebné chápať a vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka splniť záväzok. Úroky z omeškania sa premlčujú vo všeobecnej štvorročnej premlčacej dobe (v prejednávanej veci na tunajšom súde v trojročnej premlčacej dobe v zmysle ust. Občianskeho zákonníka), z čoho vyplýva, že ich možno úspešne uplatniť v uzavretom časovom intervale, ohraničenom štyrmi rokmi odo dňa podania žaloby spätne (ostatné neskoršie sú premlčané v dôsledku uplynutia všeobecnej štvorročnej premlčacej doby k jednotlivým denným úrokom z omeškania) a dňom, keď vznikne možnosť na účinné vznesenie námietky premlčania voči istine. Tento interval je však vždy maximálne 4 roky bez jedného dňa a každým uplynutým dňom sa o deň zmenšuje. (viď rozsudok NS SR sp.zn. 2 Obdo 36/2010 zo dňa 18.11.2011). V danom prípade žalovaný porušil svoju povinnosť zo zmluvy tým, že nezaplatil dohodnutú sumu podielovej odmeny, pričom k porušeniu došlo až vtedy, keď sa dohodnutá podielová odmena stala dôvodne žiadanou, t.j. právoplatne prisúdenou. Prisúdenou sa stala vtedy, keď rozhodnutie súdu vo veci sp.zn. XXC/XXX/XXXX nadobudlo právoplatnosť. Z rozhodnutí vydaných v predmetnom konaní vyplýva, že nedošlo k premlčaniu istiny pohľadávky vo výške 10.215,50 Eur, ktorá sa stala splatnou dňa 2.8.2005. Od tohto dňa sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením odmeny za zastupovanie v súdnom konaní, v dôsledku čoho mu vznikol záväzok platiť z tejto sumy úroky z omeškania, a zároveň mu začala plynúť aj premlčacia doba k nároku na úrok z omeškania, ktorý vznikal za každý jednotlivý deň omeškania žalovaného s úhradou dlhu. V predmetnom konaní si žalobca uplatnil úroky z omeškania na pojednávaní dňa 24.3.2011 počnúc dňom 24.3.2008, t.j. 3 roky spätne od ich uplatnenia. Ako bolo už spomenuté vyššie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania nemusí byť uplatnený za celé obdobie omeškania. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania v rozsahu, v akom si ich uplatnil, nie je premlčaný a teda námietka žalovaného nie je dôvodná. Čo sa týka výšky úrokov z omeškania tak ku dňu 2.8.2005 platilo znenie § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., v zmysle ktorého výška úrokov z omeškania je dvojnásobkom diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. K uvedenému dňu bola diskontná sadzba stanovená vo výške 3 % a teda jej dvojnásobok činí 6 %. Z tohto dôvodu súd zamietol nárok na úroky z omeškania v rozsahu prevyšujúcom sadzbu 6 % ročne. Podanie podnetu generálnemu prokurátovi na podanie mimoriadneho dovolania samo o sebe neznamená, že generálny prokurátor aj tomuto podnetu vyhovie a mimoriadne dovolanie aj podá. Rovnako podanie ústavnej sťažnosti samo o sebe neznamená, že takáto sťažnosť aj bude úspešná. Na základe vyššie uvedených
skutočností súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto to rozsudku. O trovách konania súd rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. v lehote tridsiatich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Žalovaný v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd prvý výrok napadnutého rozsudku zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietne. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 6. Z ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 101 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pokiaľ si veriteľ neuplatnil svoje právo v zákonom stanovenej dobe a dlžník vznesie na súd námietku premlčania, nemôže súd veriteľovi premlčané právo priznať. Splatnosť pohľadávky žalobcu vo vzťahu, ku ktorej predstavujú úroky z omeškania jej príslušenstvo nastala v septembri roku 2003, resp. vo februári roku 2004, pričom žalobca si svoje právo na zaplatenie úrokov z omeškania uplatnil až dňa 24.3.2011, po uplynutí premlčacej lehoty.
7. Žalovaný sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že právny nárok na zaplatenie príslušenstva pohľadávky predstavuje samostatný ( hoci akcesorický) nárok a nemusí byť uplatnený a súdom priznaný „ v celku“ , ale môže byť priznaný aj v časti (v danom prípade podľa súdu v nepremlčanej časti).
8. Zodpovedajúci právny názor súdu prvej inštancie nevyplýva z ustanovenia žiadneho právneho predpisu a z tohto dôvodu ho žalovaný nemôže akceptovať.
9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že dôvody, ktoré uvádza žalovaný vo svojom odvolaní nie sú ničím novým, sú iba opakovaním jeho tvrdení, s ktorými sa súd v priebehu dlhoročného sporu náležitým spôsobom vyporiadal.
10. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.
11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
12. K odvolacím námietkam žalovaného sa žiada uviesť nasledovné.
13. V zmysle čl. 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
14. Ak teda súd prvej inštancie svoj právny názor na otázku, či je právo na úrok z omeškania jediné právo, ktoré podlieha premlčaniu ako celok, alebo je to súhrn práv, teda právo na zaplatenie jednotlivých splátok, denne vznikajúcich sekundárnych práv, ktoré sa premlčujú samostatne, odôvodnil v súlade s prezentovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo/39/2010 zo dňa 18.1.2011, nemožno tomuto postupu súdu prvej inštancie nič vyčítať.
15. Tento dlhodobo prevládajúci názor, že úroky z omeškania sa premlčujú samostatne vždy vo vzťahu k jednotlivej dennej splátke a nezávisle od istiny je vyjadrený aj v odbornej literatúre (ŠŤEVČEK M. K. GRAUSOVÁ Premlčanie úrokov z omeškania. Bulettin Slovenskej advokácie. 2010, roč. 16, č. 12, s. 17. ISSN 1335-1079.).
16. Za tohto stavu, keď odvolateľ vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie uvádza len to, že nevyplývajú z ustanovenia žiadneho právneho predpisu, odvolací súd poukazujúc na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyšších súdnych autorít ( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo 319/1999, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo 36/2010), napadnutý rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdil postupom podľa ustanovenia § 387 CSP.
17. Zároveň úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanoveniami § 255 a § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.
18. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).