Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoPr/2/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika, členov senátu JUDr. Jozefa Turzu, JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu J. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XX, A. A., zastúpeného JUDr. Petrom Zdráhalom, advokátom so sídlom N. W. XX, A. Bystrica proti žalovanému Patológia, s.r.o., so sídlom Záborského 2, Martin, IČO: 36 640 654, zastúpenému Mgr. Rastislavom Domčekom, advokátom so sídlom H. XX, A., o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin, č.k. 11Cpr/1/2016-161 zo dňa 14. 10. 2016, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa 26. 01. 2016 doručené žalobcovi 29. 01. 2016 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá a žalobcovi priznal proti žalovanému úplnú 100 % náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania, t. j. z výpovedí, či listinných dôkazov nemal preukázané, že bola splnená podmienka, ktorú zákon pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru stanovuje, t. j. prerokovanie tohto úkonu so zástupcami zamestnancov následkom neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru (§ 74 Zákonníka práce), pričom nie je ani zrejmé, či u žalovaného pôsobí zástupca zamestnancov. Ďalej mal preukázané, že boli splnené formálne náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru (§ 68 ods. 2 Zákonníka práce), keďže zrušovací prejav žalovaného bol písomný a podpísaný na to oprávnenou osobou a žalobcovi bol doručený v zákonnej dvojmesačnej lehote odo dňa, keď sa žalovaný o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, pričom tento bol skutkovo vymedzený, takže ho nemožno zameniť s iným dôvodom (§ 70 Zákonníka práce). K okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo podľa žalovaného z dôvodov závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobcom, ktoré videl v nedodržaní usmernení klienta Nemocnice s poliklinikou n.o. Revúca a porušenia pokynov vo veci parkovania v jeho priestoroch, neslušnej komunikácii a vystupovaní voči zamestnancom klienta a odstavením vozidla v priestore blokujúcom jediný vstup do areálu nemocnice s hrozbou ohrozenia životov a spôsobenia škôd, vrátane škôd na zdraví. Pri posudzovaní otázky, či sa žalobca konania uvedeného v okamžitom skončení pracovného pomeru dopustil a či ho možno kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, vychádzal z toho, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu a pokyny svojho zamestnávateľa, patrí k základným povinnostiam zamestnanca, vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (§ 81 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo v pokynoch nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné, ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie) je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny, ktorej hodnotenie závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ju tak osoba zamestnanca, funkcia, ktorú zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, doba a situácia, za ktorej k porušeniu došlo, dôsledok porušenia pre zamestnávateľa, t. j., či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Zohľadniac všetky uvedené hľadiská mal za preukázané, že žalobca u žalovaného požíval dobrú povesť až do momentu okamžitého skončenia pracovného pomeru, na porušenie pracovnej disciplíny nevhodným správaním bol písomne upozornený jedenkrát, ku konaniu, ktoré bolo predmetom okamžitého skončenia pracovného pomeru, došlo len v dvoch prípadoch, t. j. bolo ojedinelé a iné obdobné správanie v minulosti sa výsluchom svedkov nepodarilo preukázať. Výlučným konaním žalobcu nebola žalovanému spôsobená škoda (závažný následok) a vzhľadom na osobu žalobcu, jeho plnenie pracovných povinností, ako aj okolnosti prípadu (skratová reakcia k vyjadreniu námestníka nemocnice na adresu jeho zamestnávateľa, ktorá však nespôsobila žiadnu škodu), nemožno jeho konanie považovať za tak závažné porušenie pracovnej disciplíny ako tvrdil žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru, ktoré by odôvodňovalo skončiť s ním pracovný pomer týmto najprísnejším spôsobom. Na základe uvedeného žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a pracovný pomer trvá a vzhľadom na úspech v spore mu podľa § 262 priznal plnú náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ a žiadal ho zmeniť tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené a priznaná mu náhrada trov konania, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že aj keď súd nepovažoval intenzitu porušenia pracovnej disciplíny za tak výraznú, ako tvrdil v okamžitom skončení pracovného pomeru, z ktorého dôvodu jeho žalobu zamietol, vykonaným dokazovaním bolo preukázané také protiprávne konanie, ktorým došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Nezohľadnil všetky relevantné skutočnosti vymedzené v okamžitom skončení a dôsledky uvedené ním, resp. štatutárnymi orgánmi, ale iba tie, ktoré považoval za prospešné pre žalobcu. Nezohľadnil, že bolo preukázané zo svedeckej výpovede Ing. Q. V., námestníka Nemocnice s poliklinikou n. o. Revúca, že so žalobcom mal opakované konflikty počas roku 2015 a bol výslovne upozornený na nesprávnosť parkovania, t. j. vedel ako má parkovať a bol informovaný, že mu bude odmietnutý vstup do nemocnice, v ktorom smere inštruoval aj vrátnikov, t. j. žalobca bol oprávnene inštruovaný pracovníkmi a auto svojvoľne odstavil pred vstupom do nemocnice tak, že ho zablokoval ešte predtým ako vznikol incident, pričom arogantne sa správal už aj predtým, t. j. bol zamestnanec s problémovým správaním. Ďalej nezohľadnil, že svedok T. M. vyvrátil tvrdenie žalobcu, že chodil do nemocnice bez toho, aby bol usmernený, že tam parkovať nemá, pretože mu dal pokyn už v septembri 2015 neparkovať vo vnútri nemocnice, pričom takéto parkovanie nebolo nevyhnutné pre jeho prácu, lebo ani ostatní zastupujúci vodiči dnu neparkovali. Nezohľadnil ani osobnú komunikačnú skúsenosť svedka C. X., že žalobca sa k nemu správal vulgárne, ani to, že svedok Ing. W. K. potvrdil, že žalobca pri komunikovaní skutkových okolností sa vyjadril, že blokoval s vozidlom vstup do nemocnice, že došlo ku konfliktom aj v minulosti a že ho celá záležitosť mrzí. Skutočnosť, že išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny, vyplýva aj z okolností, na akom mieste zo strany zamestnanca, akého subjektu sa stalo takéto konanie, keďže mohlo dôjsť k zásadnému poškodeniu dobrého mena pred očami verejnosti, pred očami poisťovne, k ohrozeniu zmluvných obchodných vzťahov, a tým aj zamestnanosti u žalovaného. Podľa Zákonníka práce zamestnanec je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo k poškodeniu dobrého mena zamestnávateľa, pretože žijeme v trhovom prostredí, kedy občianska spoločnosť veľmi citlivo vníma, keď vodič blokuje na ceste sanitku, možno aj menej ako 4 minúty, čo býva predmetom medializovania, keď tu išlo o zablokovanie jediného prístupu do nemocnice výslovne v rozpore s požiadavkou vrátničky, ktorá bola oprávnená regulovať vstup, pričom počas riešenia uvedeného odstavenia vozidla žalobca komunikoval s vedúcim zamestnancom nemocnice, ktorého musel poznať, pretože s ním mal konflikty predtým, tak že obhajoval svoje neobhájiteľné konanie za použitia vulgárneho slovníka. K okamžitému skončeniu nepristúpil bez toho, že by vyhodnotil iba toto porušenie, ktoré však vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, ale vnímal celkový kontext v spojení s osobou žalobcu v spojení s plnením jeho pracovných úloh, pričom v tejto súvislosti súd ignoroval skutočnosti, ktoré prezentoval jeho konateľ Ing. W. S.. V priebehu konania tvrdil, že z jeho strany boli dodržané všetky požiadavky Zákonníka práce pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Z konštatovaní súdu vyplýva, že nemal preukázané, že došlo k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom mu nebolo zrejmé, či u neho zástupca zamestnancov pôsobí, t. j. nemal preukázané, že bola u neho daná povinnosť prerokovania. Aj keby tvrdil, že u neho zástupca zamestnancov nepôsobí, nie je možné takéto tvrdenie dokázať (nedokazuje sa to, čo neexistuje, ale to, čo existuje), a preto by malo rovnakú vypovedaciu hodnotu ako všeobecné konštatovanie o tom, že boli z jeho strany splnené všetky zákonné požiadavky pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Ak žalobca tvrdil, že nesplnil povinnosť podľa § 74 Zákonníka práce a on tvrdil, že splnil všetky požiadavky a povinnosti podľa Zákonníka práce, stáva sa existencia povinnosti spornou, z ktorého dôvodu je ju treba samostatne dokazovať, pričom bremeno tvrdenia na strane žalobcu predpokladá, že označí konkrétneho zástupcu zamestnancov, s ktorým bol povinný vopred prerokovať okamžité skončenie, keďže nepostačuje len všeobecné tvrdenie, že nedošlo k splneniu (inak neexistujúcej) povinnosti. Nebolo sporné, že žalobcovi po okamžitom skončení pracovného pomeru bola daná aj výpoveď z pracovného pomeru, ktorá mu bola doručená 29. 02. 2016, napriek tomu súd vyhovel žalobe aj v časti, že pracovný pomer trvá, hoci v dôsledku uplynutia dvojmesačnej výpovednej doby by mal pracovný pomer skončiť zo zákona jej uplynutím 30. 04. 2016, a preto v tejto časti mala byť žaloba žalobcu zamietnutá, keďže pre rozhodnutie je vždy rozhodujúci skutkový stav v čase jeho vyhlásenia. Súdu neprináležalo rozhodnúť priamo vo výroku rozsudku nad rámec žalobného petitu o tom, kedy sa pracovný pomer žalovaného u žalobcu skončil, keď bolo povinnosťou žalobcu upraviť (zmeniť) žalobný petit a odstrániť tak stav právnej neistoty ohľadne toho, kedy sa jeho pracovný pomer u neho skončil, keďže nejde o žiaden z prípadov uvedených v CSP, kedy by vyplýval určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi z právneho predpisu, kedy súd nie je viazaný žalobným návrhom. Rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný, keďže je bez akéhokoľvek odôvodnenia, keď sa nevysporiadal ani s námietkou žalobcu, ktorý výpoveď označil ako nulitný právny akt, čo spochybňoval, keďže skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi , ani iné právne predpisy nevylučujú. Z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva zákonná fikcia, že ak je neplatne skončený pracovný pomer okamžite a zamestnanec oznámi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, jeho pracovný pomer nekončí, preto nič nebráni tomu, aby zo strany zamestnávateľa boli robené ďalšie úkony smerujúce k skončeniu pracovného pomeru a pracovný pomer v takomto prípade skončí uplynutím výpovednej doby vyplývajúcej z novej výpovede, pokiaľ nedošlo k skončeniu pracovného pomeru podľa pôvodného okamžitého skončenia. Ak má zamestnanec za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, musí svoje právo uplatniť na súde, keďže neplatné je len také rozviazanie pracovného pomeru, ktorého neplatnosť bola určená právoplatným rozhodnutím súdu, pričom, ak k takémuto rozhodnutiu nedošlo, skončil pracovný pomer, a to aj v prípade, ak bol postihnutý vadou, ktorá spôsobuje jeho neplatnosť. Bez právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým by bolo určené, že v tomto prípade výpoveď je neplatným pracovnoprávnym úkonom, nemožno hovoriť o tom, že by došlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že predmetom sporu je neplatnosť úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodov uvedených v jeho písomnom vyhotovení a akékoľvek ďalšie rozširovanie dôvodov ex post v súdnom konaní je neprípustné. Dôvody nekorešpondujú so skutočnosťou, a preto sa žalovaný počas celého konania sústreďuje predovšetkým na negatívne vykreslenie osoby žalobcu bez ohľadu na pozitívne vyjadrenia svojich vlastných klientov na neho s dôrazom na skutočný obsah emailu Ing. V. ako sťažovateľa a jeho výpoveď o problematickom vnímaní činnosti žalovaného. Žalobca sa dozvedel o tom, že Ing. V. je námestník nemocnice až z okamžitého skončenia pracovného pomeru a na rozdiel od neho si pamätá len dve stretnutia, v ktorých tento vystupoval anonymne. Prvý kontakt s ním sa realizoval v mesiaci september v areáli nemocnice, keď pri odjazde z areálu bol ním slovne atakovaný, že tam nemá čo hľadať, o čom informoval vedúceho dopravy T. M. so žiadosťou o usmernenie a riešenie problému. Z jeho výpovede však nevyplýva, že by bol prijatý nejaký záver o vjazde ich vozidiel do areálu nemocnice a že by s tým bol oboznámený, keď navyše vjazd mu bol plynule umožňovaný až do incidentu 30. 12. 2015, takže mohol predpokladať, že žalovaný problém vjazdu vyriešil. Keby tak bol učinil, nedošlo by k incidentu. Z výpovede Ing. V. vyplýva, že on bol tým, kto agresívnym i vulgárnym spôsobom na neho zaútočil, vyjadrujúc svoj osobný nesúhlas s poskytovaním služieb zo strany žalovaného ako súkromnej ambulancie, ktorá odoberá peniaze, ktoré nemocnica vyprodukuje. Ďalej z jeho výpovede vyplynulo, že žalovaný nemal zo strany nemocnice vedomosť o tom, že má usmerniť svojich vodičov ako parkovať, resp. že sa nemajú pokúšať o vjazd do jej areálu. Preto je aj nevierohodná výpoveď svedka M., ktorý mal mať vedomosť o tom, že bol nemocnicou udelený zákaz vjazdu ich vozidlám, keďže sa jednalo o interný akt, s čím je následne v rozpore aj tvrdenie obsiahnuté v okamžitom skončení pracovného pomeru, pretože tam žalovaný tvrdí, že bol vydaný zákaz parkovať iba žalobcovi. Žalobca sa nikdy nestretol a nemá vedomosť, že by telefonicky komunikoval s C. X., čo platí aj o p. S., ktorého stretol prvýkrát až po okamžitom skončení pracovného pomeru. Z výpovede svedka K. vyplýva, že úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru bol pripravený niekoľko dní pred samotným údajným prerokovaním, a preto, ak sa vyjadril, že blokoval svojím vozidlom vstup do nemocnice, že došlo ku konfliktom a že ho celá záležitosť mrzí, bola to len reakcia na uvedené, t. j. pripravený prejudikovaný výsledok šetrenia bez jeho akéhokoľvek vyjadrenia. Svedok pritom nedokázal vysvetliť, prečo dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru nekorešpondujú s obsahom sťažnosti Ing. V., keď navyše potvrdil, že nikdy s Ing. V. nekomunikoval a videl iba uvedenú sťažnosť (s ktorou sa mohol oboznámiť až v priebehu súdneho konania). Z predložených fotografií je zrejmé, že prejazd vozidla nebol znemožnený, pričom ani Ing. V. nič také neuvádzal vo svojej sťažnosti, v ktorej len hypoteticky uvažoval o potencionálnom blokovaní sanitky. Keďže nebol informovaný, či okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované so zástupcami zamestnancov, túto skutočnosť namietal, keď žalovaný v odvolaní potvrdil jeho neexistenciu, ale v samotnom konaní nijakým spôsobom nepreukázal, ani sa nesnažil preukázať, že táto povinnosť sa na neho z akéhokoľvek dôvodu nevzťahuje, a preto na prostriedok procesného útoku, resp. prostriedok procesnej obrany, ktoré strana nepoužila včas, nemusí súd prihliadnuť. Preukázanie, že došlo k prerokovaniu so zástupcami zamestnancov alebo toho, že túto povinnosť nemal, by nespôsobilo, že by sa okamžité skončenie pracovného pomeru stalo platnejším, keďže nesplnenie tejto podmienky nebolo jediným dôvodom jeho neplatnosti, ale aj to, že nešlo o takú závažnú intenzitu konania, akú v ňom žalovaný tvrdí. Pracovný pomer možno rozviazať i viacerými úkonmi, pričom právne účinky sa posudzujú samostatne pri každom inak platnom úkone a pracovný pomer končí na základe toho právneho úkonu, ktorý je platný a ktorého účinky nastali skôr. Výrok súdu, že pracovný pomer ďalej trvá, je závislým výrokom k výroku o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. To, či pracovný pomer nezanikol neskôr inak, je predmetom iného súdneho konania, v ktorom nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté. Žalovaný mu 29. 02. 2016 doručil výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom, pričom z pripojeného spisu 5Cpr/2/2016 vyplýva, že mu oznámil, že považuje skončenie pracovného pomeru výpoveďou za neplatné a vyzval ho na ďalšie zamestnávanie, a preto i vzhľadom na tento spor platí, že pracovný pomer ďalej trvá, a teda i druhý výrok súdu je správny. Ak sa žalovaný snaží navodiť dojem, že pracovný pomer musel skončiť maximálne 30. 04. 2016 uplynutím výpovednej doby, túto otázku zodpovie až konečné právoplatné rozhodnutie v uvedenom konaní, a preto súd nemohol v tejto časti žalobu zamietnuť.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu ďalej uviedol, že nesmeruje k zmene skutkových okolností, na základe ktorých bol so žalobcom skončený pracovný pomer, reagoval len podporne voči jeho argumentom, ktorými sa snažil spochybniť svoje konanie, pričom plnenie jeho pracovných povinností vzal do úvahy len pri rozhodovaní, či a akým spôsobom bude reagovať na závažné porušenie pracovnej disciplíny. Z výpovede svedka T. M. jednoznačne vyplýva ústny pokyn žalobcovi, aby neparkoval dnu, ale vonku mimo areálu nemocnice, pričom nikdy od neho následne nedostal pokyn, že vstup do areálu je už možný, pričom ak by individuálne bol umožňovaný vstup, nemožno to pripisovať na jeho ťarchu. Ak mu aj vstup bol umožňovaný, ale 30. 12. 2015 bol usmernený osobou pracujúcou na vrátnici, v ktorej právomoci bolo regulovať vstup do nemocnice, nemal sa dopustiť konania, ku ktorému došlo. Trval na tom, že okolnosti prerokovania, resp. neprerokovania neboli zo súdu správne posúdené, keďže konanie začalo ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, kedy spochybnil námietky neplatnosti produkované zo strany žalobcu, a to vrátane povinnosti prerokovania so zástupcami zamestnancov, pretože u neho nepôsobia. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu o tom, že výrok súdu, že pracovný pomer trvá, je závislým výrokom k výroku o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, keďže žalobca viaže toto určenie k času doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, čo však zo samotného výroku nevyplýva, ako ani z odôvodnenia rozsudku, ktoré chýba. Určenie toho, že pracovný pomer trvá, sa viaže k času rozhodovania súdu a nie spätne k momentu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, pretože by muselo smerovať ku konštatovaniu, že pracovný pomer trval, a nie trvá. Ak neskoršie došlo k výpovedi, ktorá je tiež predmetom súdneho konania, nemohol po skonštatovaní neplatnosti okamžitého skončenia právneho úkonu automaticky vyhovieť návrhu na určenie, že pracovný pomer trvá, keďže práve posúdenie neplatnosti výpovede bude relevantné, nakoľko ak žalobu súd zamietne, tak potvrdí, že právne účinky skončenia pracovného pomeru nastali dňom 30. 04. 2016, čo by však bolo v rozpore s rozsudkom a určením, že pracovný pomer trvá alebo žalobe vyhovie a v takom prípade bude posudzovať, či pracovný pomer skutočne trvá v čase rozhodovania.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane trov konania podľa ust. § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

6. Odvolací súd dôsledným preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalovaný, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 . Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalovaného krajský súd dopĺňa, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný skutkovo dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom vymedzil tak, že nerešpektoval pokyny pracovníčky (vrátnice) Nemocnice s poliklinikou n. o. Revúca, ktorá ho usmernila, že motorové vozidlo je potrebné zaparkovať mimo areálu na priľahlom parkovisku, kedy došlo z jeho strany k neprípustnému v rozpore s právnymi predpismi vykonanému odstaveniu motorového vozidla pred jediným vchodom pre motorové vozidlá do nemocnice, čím vytvoril bezprostrednú prekážku aj pre vjazd vozidiel rýchlej zdravotnej služby a vozidiel prepravujúcich osoby vyžadujúce poskytnutie zdravotnej starostlivosti, pričom počas komunikácie s pracovníčkou sa vyjadroval vulgárne, nedôstojne, spôsobom nezodpovedajúcim zásadám slušného správania, v čase, kedy do nemocnice vstupovalo značné množstvo ľudí, ktorí boli toho svedkom, keď odparkované vozidlo sa dalo jednoznačne priradiť podľa firemného označenia k obchodnej spoločnosti, ktorej patrí, čo je v rozpore s jej oprávnenými záujmami, nakoľko vytvára o nej obraz nekorektného, neslušného a nežiaduceho partnera, a tým stráca kredibilitu vo vzťahu k obchodným partnerom, čo spravidla vyvrchoľuje ukončením spolupráce. Z emailovej sťažnosti Ing. Q. V., námestníka riaditeľa Nemocnice s poliklinikou n.o. Revúca (č.l. 109), ktorá bola podkladom pre okamžité skončenie pracovného pomeru však vyplýva, že po tom, čo žalobcu vrátnička nepustila do areálu nemocnice, lebo mala zákaz od vedenia, sa nie najslušnejším spôsobom dožadoval vpustenia, keď po tom, čo ho svedok upozornil, že nemá povolenie vstupovať do nemocnice, podráždene vyskočil z auta, zobral chladničku a s nejakými vulgárnymi nadávkami išiel do nemocnice. Vykonaným dokazovaním však bola preukázaná len prítomnosť uvedeného svedka Ing. V. a vrátničky, ako aj to, že žalobca sa nevyjadroval vulgárne, nedôstojne a spôsobom nezodpovedajúcim zásadám slušného správania na jej adresu, pričom v konaní nebolo žalovaným ani tvrdené, ani preukazované, v čom malo takéto vulgárne vyjadrovanie spočívať, a preto uvedené konanie nemôže napĺňať intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Takisto zablokovanie vstupu do areálu nemocnice nebolo žalovaným preukázané a vyplýva len z tvrdení uvádzaného námestníka, keď navyše z ním predloženej fotodokumentácie toto jednoznačne nevyplýva (viď fotky č.l. 35, 36). Z uvedenej fotodokumentácie naopak vyplýva, že motorové vozidlo, ktoré viedol žalobca, je označené nie názvom žalovaného, ale spoločnosti ALPHA MEDICAL, ktorá však nie je jeho zamestnávateľom (zamestnávateľom je spoločnosť Patológia, s.r.o.), a preto z tohto firemného označenia vozidla sa nedá identifikovať spoločnosť žalovaného ako jeho vlastník, a tak nemôže byť o žalovanom ani vytváraný obraz nekorektného, neslušného a nežiaduceho partnera z dôvodu správania sa žalobcu, čím by zamestnávateľ strácal kredibilitu vo vzťahu k obchodným partnerom, čo by mohlo vyvrcholiť ukončením spolupráce. Z výpovede námestníka nemocnice vyplýva, že táto je v obchodnom vzťahu so spoločnosťou ALPHA MEDICAL a nie žalovaným, keď z jeho emailu (č.l. 42) vyplýva, že si nie je vedomý, že by niekedy so žalovaným komunikoval až do zaslania listu, ktorým ho žiadal o zaslanie fotodokumentácie. Preto aj svoju sťažnosť neadresoval žalovanému, ale uvedenej spoločnosti, z ktorého dôvodu si nemohol o žalovanom vytvoriť obraz nekorektného, neslušného a nežiaduceho partnera, čím by stratil kredibilitu, čo by mohlo vyvrcholiť do ukončenia spolupráce. Ako uvádza v emaili, bol v tom, že žalobca je práve zamestnancom spoločnosti ALPHA MEDICAL. Z jeho ďalšieho emailu (č.l. 43) tejto spoločnosti navyše vyplýva, že ho mrzí, že musia riešiť takéto nepríjemné veci, za ktoré spoločnosť nemôže, pretože sú výsledkom len arogantného správania sa jedného človeka, t. j. žalobcu. T. M., ktorý mal dať žalobcovi pokyn nevstupovať do areálu nemocnice, nebol zamestnancom žalovaného, ale spoločnosti ALPHA MEDICAL, pričom žalovaným nebolo tvrdené, ani preukazované, že by mohol dávať nejaké pokyny ako nie jeho zamestnanec žalobcovi. Vychádzajúc aj z uvedeného súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že konanie žalobcu nemožno považovať za tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovalo skončiť s ním pracovný pomer tým najprísnejším spôsobom, t. j. okamžite, keď poukazovanie žalovaným na ďalšie súvisiace okolnosti vo vzťahu k osobe žalobcu a jeho doterajšiemu výkonu činnosti bolo vzhľadom na nedosiahnutie potrebnej intenzity porušenia pracovných povinností zo strany žalobcu pre posúdenie veci irelevantné.

8. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného krajský súd dopĺňa, že predmetom tohto konania je neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom nie je spochybňované, že pracovný pomer možno rozviazať i viacerými úkonmi, t. j. aj výpoveďou. Právne účinky sa však pri každom inak platnom úkone posudzujú samostatne a pracovný pomer končí na základe toho právneho úkonu, ktorý je platný a ktorého účinky nastali skôr, a preto súd prvej inštancie správne na základe petitu žaloby rozhodol aj o tom, že pracovný pomer žalobcu ďalej trvá, keď to, či pracovný pomer nezanikol na základe výpovede doručenej žalobcovi 29. 02. 2016, je predmetom iného súdneho konania 5Cpr/2/2016, a preto nebolo dôvodu, aby sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku týmto zaoberal.

9. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného krajský súd dopĺňa, že žalobca vo svojom podaní doručenom žalovanému 15. 06. 2016 (č.l. 50, 76) namietol splnenie povinnosti žalovaného podľa § 74 Zákonníka práce, a to vopred prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru so zástupcom zamestnancov, a preto povinnosť tvrdenia, resp. aj dôkazná povinnosť, že sa tak stalo, vyvstala na strane žalovaného, keď povinnosť tvrdenia vo vzťahu ku konkrétne tvrdenému nemôže byť splnená všeobecným tvrdením, že splnil všetky zákonom stanovené požiadavky pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Preto bolo súdom prvej inštancie aj konštatované, že nie je zrejmé, či u žalovaného pôsobí zástupca zamestnancov vzhľadom na čo sa následne zaoberal aj existenciou porušenia pracovnej disciplíny takej intenzity, ktorá by zakladala možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru.

10. Vychádzajúc z týchto skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, vrátane trov prvoinštančného konania, majúc za to, že žalobca bol v konaní plne úspešný, a preto mu patrí ich náhrada v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1

11. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a žalobcovi priznal ich náhradu v celom rozsahu, keďže mal v odvolacom konaní plný úspech.

12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .