Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21Co-206-2016.pdf
PDF · 113.83 KB
Case nature
Area
Subarea
21Co/206/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členiek senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., IČO: 36 613 843, Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovaným: 1. C. M., nar. X.X.XXXX, bytom Ľ. D. XXX/X, XXX XX G., 2. S. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, XXX XX H., 3. D. M., nar. X.X.XXXX, bytom Ľ. D. XXX/X, XXX XX G., za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpený JUDr. Igor Šafranko, advokát, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, v konaní o zaplatenie sumy 3 734,15 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 3C/279/2013-132 zo dňa 24.03.2016, jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok.
II. Žalovaní v 1., 2. a 3. rade a Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
Predmet konania
1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovaným v 1. až 3. rade zaplatenia pohľadávky vo výške 3 734,15 eura s príslušenstvom, keď svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.9.2011 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobcom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovaným v 1. až 3. rade vzniknutú zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 28.07.2005 medzi Slovenskou sporiteľnou a.s., a žalovanými v 1. a 2. rade.
Obsah napadnutého rozhodnutia
2. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, trovy konania žalovaným v 1., 2. a 3. rade zo strany žalobcu nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných v 1., 2. a 3. rade trovy konania vo výške 631,88 eura, na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovaných v 1., 2., 3. rade JUDr. Igora Šafranka, advokáta, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
3. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 4 písm. b), § 54 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ustanovenia § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov, ustanovenia, ustanovenia § 90 a § 153 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 (ďalej len O.s.p.) a ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,Zákon o bankách“). Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.9.2011 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobcom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovaným v 1. až 3. rade. Dňa 28.07.2005 bola uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 620869700 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými v 1. a 2. rade, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s., poskytla žalovaným v 1. a 2. rade úver v sume 6 638,78 eura. Žalovaný v 3. rade prebral na seba ručiteľský záväzok. Žalovaní sa zaviazali poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v pravidelných mesačných splátkach a to vo výške mesačnej splátky 106,69 eura. Vyvodil jednoznačný záver, že žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou v predmetnom konaní, keďže zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná z dôvodu, že na žalobcu nemohla byť zo strany postupcu postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov, ktorých splatnosť ešte nenastala, keďže žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov, na ktorú je podľa § 7 ods. 1 Zákona o bankách potrebné bankové povolenie a zároveň neboli naplnené zákonné predpoklady § 92 ods. 8 Zákona o bankách na postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu (postupníka). Dodal, že podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, postupca môže postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníka, čo však zo strany žalobcu preukázané nebolo, preto nie je známy obsah tejto výzvy a ak takáto výzva absentuje, taktiež ide o neplatné postúpenie pohľadávky. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol.
4. O trovách konania medzi žalobcom a žalovanými v 1. až 3. rade súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pretože žalovaní v 1. až 3. rade mali v konaní plný úspech, avšak žiadne trovy si neuplatnili, preto trovy konania žalovaným v 1. až 3. rade zo strany žalobcu nepriznal. O trovách konania medzi žalobcom a vedľajším účastníkom na strane žalovaných súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pretože v konaní mal plný úspech vedľajší účastník na strane žalovaných v 1. až 3. rade.
Obsah odvolania a vyjadrenia k odvolaniu.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočného zistenia skutkového stavu. V odvolaní okrem iného uviedol, že zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Uviedol, že pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.12.2015, sp. zn. 15Co 511/2015, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.05.2015, sp. zn. 8Co 163/2015 a rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 04.11.2015, sp. zn. 7Co/540/2015. Vo vzťahu k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti žalobcom uviedol, že postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Zosplatnenie dlhu znamená, že dlh nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach. V dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníkom sa stáva splatný celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť nemá však žiaden vplyv na výšku dlhu dlžníka, týka sa výlučné spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučné od vôle veriteľa. V nadväznosti na uvedené preto zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úver postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie v konaní poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky spolu s podacími hárkami, preukazujúcimi odoslanie týchto písomnosti žalovaným, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať, bez toho aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok Odvolateľ zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je
zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle ustanovenie § 50 ods. 1. V ďalšom odvolateľ upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1256 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, s poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, zastáva odvolateľ názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal.. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolateľ zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Žalobca v ďalšom nesúhlasil, aby bol zaviazaný na úhradu trov konania vedľajšieho účastníka. Namietal, že vstup Združenia do konania bol vykonaný len s cieľom získania finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia a trovy Združenia neboli účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva. V tomto prípade dochádza k zneužívaniu inštitútu ochrany spotrebiteľa a právnej úpravy trov konania. Združenie musí byť samo z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc v súdnych konaniach pri spotrebiteľských veciach. V danom prípade je preto na mieste aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu, resp. ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy konania a právneho zastúpenia v prvoinstančnom i odvolacom konaní.
6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré uviedlo, že žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v predmetnom konaní, keďže zmluva o postúpení je neplatná z dôvodu, že neboli naplnené predpoklady podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách na postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu. Zároveň žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov podľa § 7 ods. 1 Zákona o bankách. V tejto súvislosti poukázalo na judikatúru súdov v tejto oblasti. Nesúhlasilo s názorom žalobcu o neúčelnosti trov právneho zastúpenia Navrhlo potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny a priznať náhradu trov odvolacieho konania.
Hodnotenie odvolacieho súdu
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodne.
8. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvej inštancie a na potvrdenie správnosti rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa (§ 387 ods.2 C.s.p.).
9. Súd prvej inštancie žalobu na zaplatenie žalovanej sumy zamietol z dôvodu, že dospel k záveru o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku nesplnenia zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným na žalobcu.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetný splátkový úver vo výške 6638,78 eur poskytla žalovaným v 1. a 2. rade Slovenská sporiteľňa a. s. na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 28.07.2005. Poskytnutý úver sa žalovaní 1. a 2. rade zaviazali splácať v mesačných splátkach po 106,69 eur vždy k 20-temu dňu
v mesiaci s tým, že splatnosť prvej splátky bola dohodnutá dňa 20.08.2005 a konečná splatnosť úveru 20.07.2013. V ten istý deň bola uzavretá Dohoda o ručení, na základe ktorej žalovaná v 3.rade vyhlásila, že pohľadávku z tohto úveru uspokojí v zmysle ust. § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Slovenská sporiteľňa a.s. postúpila na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 28.09.2011 pohľadávku vo výške 8.884,04 eur z predmetnej úverovej zmluvy. Z čl. 7.6 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne a.s. vyplýva, že v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany dlžníka bola Slovenská sporiteľňa a. s. oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť.
11. Zásadnou otázkou, ktorú bolo potrebné v predmetnom konaní vyriešiť, je otázka, či boli splnené zákonné podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Zákon o bankách totiž nad rámec pravidiel cesie v Občianskom zákonníku sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Žalobca v konaní tvrdí, že je aktívne legitimovaným stranou sporu.
12. Súd prvej inštancie správne preskúmaval vecnú legitimáciu, či už aktívnu (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnu (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), ktorá je imanentnou súčasťou civilného procesu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). V opačnom prípade by išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý pri opomenutí vyriešiť kardinálnu otázku, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, by bolo protirečenie obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.- (nález Ústavného súdu SR zo 16. decembra 2014, sp. zn. III. ÚS 266/201427).
13. Pre platné postúpenie pohľadávky banky platia predpoklady podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorých splnenie preukazuje v danom konaní žalobca Jeho zaťažuje povinnosť preukázať, že je vo veci aktívne vecne legitimovaným subjektom, ktorý platne nadobudol pohľadávku od pôvodného veriteľa žalovaných v 1., 2. a 3 rade - Slovenskej sporiteľne, a.s..
14. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.) omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.
15. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/119/2013,19Co/194/2015,4Co/145/2014). Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru NBS ako centrálnej banky.
16. Odvolací súd zdôrazňuje, že Zákon o bankách, je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis, preto v prípade, ak ide o postúpenie pohľadávky bankou, platia primárne ustanovenia lex specialis pred všeobecnou úpravou v Občianskom zákonníka.
17. Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525, alebo podľa špeciálnych predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39). Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje, (alebo ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje splnením zákonných podmienok, ktoré splnené neboli), ide o cesiu neplatnú od počiatku ex tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť. Z uvedeného dôvodu v týchto prípadoch nemožno vôbec hovoriť o platnej cesii, postupca zostáva veriteľom svojej pohľadávky, ktorá na postupníka neprechádza pre neplatnosť zmluvy.
18. Z obsahu spisu a napokon i z obsahu samotného odvolania je zrejmé, že postupca neukončil zaväzkovo-právny vzťah uzatvorený medzi postupcom na jednej strane a žalovanými na strane druhej strane, nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, zmluva nebola vypovedaná a taktiež nedošlo k odstúpeniu od zmluvy a žalobca nedisponuje dokladmi, ktoré by danú skutočnosť - ukončenie zmluvy
- preukázali. K predčasnému ukončeniu zmluvy došlo až zo strany žalobcu oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 25.10.2011.
19. Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci 6Co 203/2015 zo dňa 19.05.2015, ktoré sa týka postupovania pohľadávok právneho predchodcu žalobu (postupcu v predmetnom konaní), na odklon ktorého nevidí dôvod a v plnom rozsahu sa s jeho závermi stotožňuje.
20. Zo znenia citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že prvá obligatórna podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky je písomná výzva banky, ktorá má byť klientovi banky doručená a napriek tejto písomnej výzve je klient banky v kvalifikovanom omeškaní (nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní). Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany banky doručená, prichádza do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky, zodpovedajúcej omeškanému záväzku inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Písomná výzva, ktorá spĺňa vymedzené kritériá je základným a prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Žalobca však takýto dôkaz v konaní nepredložil, preto je možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal už prvú obligatórnu podmienku uvedenú v § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Nebolo preukázané zaslanie ani doručenie písomnej výzvy banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách obom dlžníkom a ručiteľovi. Písomné oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky zo dňa 28.09.2011 adresované žalovaným v 1. a 2. rade, ktoré priložil žalobca k žalobe a na ktoré poukazuje v odvolaní, nie je výzvou, ako má na mysli citované ustanovenie, a ani ju nenahrádza.
21. Po splnení tejto podmienky môže banka pristúpiť k postúpeniu „spôsobilej pohľadávky“, teda pohľadávky, s ktorou je dlžník v omeškaní. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách totiž vyplýva, že ak je klient banky napriek jej písomnej výzve v kvalifikovanom omeškaní „čo len s časťou svojho peňažného záväzku“ voči banke môže banka svoju „pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku“ postúpiť písomnou zmluvou inej osobe.
22. V rozpore s vyššie uvedeným žalobca vo svojom odvolaní namieta, že pri kvalifikovanom omeškaní klienta banky s časťou svojho peňažného záväzku (nesplatených niekoľko splátok) má banka oprávnenie postúpiť inému subjektu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, pohľadávku z celého úveru To znamená splátky splatné, ale aj splátky, ktorých zročnosť ešte nenastala, a to bez toho, aby banka pristúpila k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti celého úveru.
23. Takýto výklad žalobcu nezodpovedá účelu, zmyslu a logickému posudzovaniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
24. Odvolací súd nijako nespochybňuje oprávnenie banky postúpiť pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak to by musela Slovenská sporiteľňa a.s. pristúpiť k ukončeniu úverového vzťahu (vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru). Takýmto spôsobom postupujú ostatné bankové subjekty na finančnom trhu.
25. Z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách) vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a.s., postúpila zmluvou z 28.09.2011 predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 Zákona bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti), Slovenská sporiteľňa, a.s., nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 28.09.2011 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobcovi preto v spore chýba aktívna vecná legitimácia. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery, a preto ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je pritom úkonom, ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru. Vzhľadom na to žalobca zrejme nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného úveru.
26. Žalobca vo svojom odvolaní taktiež namieta, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Podľa názoru odvolateľa citované ustanovenie je o úprave výnimiek z bankového tajomstva a nie je o platnosti postúpenia pohľadávky.
27. Žalobca uvedenou argumentáciou v podstate zastáva názor, že síce neboli dodržané podmienky v predmetnom ustanovení, ale nenesie za to žiadne následky a banka na neho postúpila platne pohľadávku. Takýto výklad odvolací súd považuje za účelový. Ak by súd prijal takúto argumentáciu, banka ako inštitúcia prísne regulovaná štátom prostredníctvom Národnej banky Slovenska, ktorá vykonáva svoju činnosť na základe bankového povolenia by mohla neobmedzene postúpiť pohľadávku z bankového úveru nebankovej inštitúcií (zväčša inkasným spoločnostiam), ktoré nie sú nositeľom takéhoto bankového povolenia. Takýto výklad ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je neprípustný a nesprávny, pretože obchádza zákon a umožňuje tzv. nebankovkám spravovať bankový úver, pričom na túto činnosť nie sú oprávnené.
28. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Zákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky splatnej za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy už spomínaného ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z dôvodu, že tieto skutočnosti v prejednávanej veci preukázané neboli, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby.
29. Podľa ust.§ 93 ods. 2, 3 a 4 O.s.p, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolnosti.
30. Podľa § 138 O.s.p. účinného do 30.06.2016, trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
31. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účinného do 30.06.2016, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
32. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd o odvolaní žalobcu voči rozsudku rozhoduje po 01.07.2016, pri rozhodovaní postupuje s ohľadom na §§ 470 ods. 1, 473, 474 C.s.p už v režime C.s.p. Pokiaľ však ide posúdenie otázky náhrady trov prvoinštančného konania vedľajšieho účastníka a samotné posúdenie postavenia vedľajšieho účastníka v konaní po 01.07.2016 (keďže C.s.p s takýmto subjektom neráta), tu je potrebné brať zreteľ na procesnú právnu úpravu účinnú do 30.06.2016, t.j. Občiansky súdny poriadok, keďže v zmysle § 470 ods. 2 C.s.p právne účinky úkonov, ku ktorým došlo pred nadobudnutím účinnosti C.s.p. (t.j. pred 01.07.2016) zostávajú zachované. S ohľadom na potrebu rešpektovania zásady právnej istoty teda zostáva zachované procesné postavenie vedľajšieho účastníka, ktorý do konania vstúpil pred 01.07.2016 zákonným spôsobom upraveným v ust. § 93 ods. 2 a 3 O.s.p. a rovnako preto zostáva zachované okrem iného aj jeho právo na náhradu trov konania.
33. Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa priznania náhrady trov konania Združeniu odvolací súd uvádza, že procesná aktivita Združenia evidentne súvisí s ochranou spotrebiteľa, ktorej sa priznáva význam pri zvyšovaní kvality života spotrebiteľov.
34. Občianske združenie je plne legitimovaným subjektom na vystupovanie v tomto konaní ako subjekt ktorý ochraňuje práva spotrebiteľa, a to v zmysle § 93 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016. Právo na právne zastúpenie je garantované Ústavou SR, konkrétne v článku 47 ods. 2. Občianske združenie ako právnická osoba nemôže byť výnimkou v tom smere, že by sa mu malo toto ústavné právo odopierať. Je nelogické tvrdiť, že občianske združenie, ktoré bolo založené na ochranu práv občana - spotrebiteľa, musí vo svojej podstate samo o sebe zabezpečovať aj právne služby a ochranu práv spotrebiteľa po právnej stránke. Zabezpečenie právneho zástupcu z radov advokátov je plne v súlade s plnením účelu a poslania tohto občianskeho združenia, pretože najmä v súčasnosti pri komplikovanej právnej
úprave a často meniacej sa legislatíve, pri potrebe naštudovania a zvládnutia noriem Európskej únie je nepochybné, že zastupovanie kvalifikovaným právnym zástupcom z radov advokátov je nutné a žiaduce, pričom nijakým spôsobom sa takto nespochybňuje podstata a poslanie občianskeho združenia. Práve naopak, ide o prejav zodpovedného a kvalifikovaného prístupu pri ochrane práv spotrebiteľa.
35. Pri posudzovaní účelnosti vynaložených trov je potrebné prihliadnuť na to, že Združenie poskytlo žalovanému kvalifikovanú ochranu. Ochrana práv spotrebiteľov v tomto konaní zo strany Združenia bola účinná, keďže po vstupe do konania sa vo veci vyjadrilo a vznieslo námietku nedostatku aktívne legitimácie žalobcu, čo bol úkon nepochybne na prospech spotrebiteľa.
36. Činnosť Združenia bola účelná, pretože viedla k sledovanému cieľu za použitia primeraných prostriedkov a nie je možné ju hodnotiť ako neúčelnú.
37. V súvislosti s otázkou vedľajšieho účastníctva odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/181/2015 zo dňa 22.11.2016, podľa ktorého: „Aj oznámenie určitého subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na žalujúcej alebo žalovanej strane, je totiž procesným úkonom, ktorého účinky - vznik vedľajšieho účastníctva - zostávajú v zmysle § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. zachované. Iný výklad, podľa ktorého vedľajšie účastníctvo takéhoto subjektu účinnosťou C.s.p. bez ďalšieho zaniklo, by odporoval ústavným zásadám ochrany nadobudnutých práv a ochrany legitímneho očakávania, vyplývajúcim z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu“.
38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p., tak, že v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. až 3. rade a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré v odvolacom konaní podalo vyjadrenie k odvolaniu žalobcu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).