Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_3Cob-7-2022.pdf
PDF · 129.6 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/7/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v spore žalobcu: EUROSLOVAKIA TRANS, s. r. o., IČO: 36 724 408, so sídlom Košická 44, 080 01 Prešov, právne zastúpeného JUDr. Ondrejom Krempaským, advokátom, IČO: 51 814 498, so sídlom Račianska 66, 831 02 Bratislava - Nové Mesto, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, IČO: 00 151 742, so sídlom Štefanovičova 5, 811 04 Bratislava - Staré Mesto, o zaplatenie 2.393,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 24Cb/116/2020-123 z 3. novembra 2021 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
Priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.393,72 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.393,72 eur od 1. októbra 2020 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou mu 3. decembra 2020 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 2.393,72 eur s príslušenstvom. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že Colný úrad Prešov mu svojimi nezákonnými rozhodnutiami spôsobil škodu titulom vynaložených trov právneho zastúpenia, pričom za túto škodu zodpovedá žalovaný. 2.2 Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Tvrdil, že časť škody vo výške 5.345,69 eur žalobcovi uhradil a ostávajúci nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 2.393,72 eur považuje za premlčaný. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Cdo/28/2018 z 15. apríla 2019. 2.3 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo zistenia, že Colný úrad Prešov začal u žalobcu dve kontroly po prepustení, ktoré boli zamerané na splnenie podmienok oslobodenia od platenia dane z pridanej hodnoty, pri dodaní do iného členského štátu Európskej únie. Kontroly po prepustení boli vykonávané za obdobie od 1. júla 2012 do 31. decembra 2014. O výsledkoch kontroly po prepustení boli vyhotovené dva protokoly. Podľa protokolu o následnej kontrole č. 1233829/2015 a jeho záverov, malo dôjsť k úniku na DPH pri dodaniach do Rumunska vo výške 187.342,20 eur a podľa protokolu o následnej kontrole č. 1401535/2016 a jeho záverov, malo dôjsť k úniku na DPH pri dodaniach do Českej republiky vo výške 103.690,60 eur. Nároky spojené (vzniknutá škoda) s touto následnou kontrolou (protokol č. 1401535/2016) boli žalovaným uspokojené a sú súčasťou uhradenej sumy 5.345,69 eur. Na základe zistení následnej kontroly, ktoré boli zaznamenané v protokole z následnej kontroly č. 1233829/2015
bolo Colným úradom Prešov začaté konanie (list č. 908634/2015 z 15. júna 2015) a vydané rozhodnutie č. 1234887/2015 z 29. júla 2015, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť DPH vo výške 180.282,60 eur. Toto rozhodnutie bolo na základe odvolania žalobcu odvolacím orgánom (Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) zrušené rozhodnutím č. 1516433/2015 z 5. januára 2016 a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Colný úrad po zrušení rozhodnutia v konaní pokračoval, čo žalobcovi oznámil listom č. 1391879/2017 zo 16. októbra 2017 a vo veci vydal nové rozhodnutie č. 1523034/2017 z 22. decembra 2017 a opätovne vyrubil DPH vo výške 180.282,60 eur. V súvislosti so zisteniami v rámci tejto následnej kontroly vydal rozhodnutie č. 1523064/2017 z 22. decembra 2017, ktorým vyrubil DPH vo výške 12.000,06 eur. Tieto nové rozhodnutia po ich napadnutí odvolaním odvolací orgán zrušil. Rozhodnutím č. 94988/2018 z 12. júla 2018 zrušil rozhodnutie č. 1523034/2017 z 22. decembra 2017 a rozhodnutie č. 1523064/2017 z 22. decembra 2017 zrušil rozhodnutím č. 94872/2018 z 12. júla 2018. Na základe protokolu o následnej kontrole č. 1401535/201 colný úrad rozhodnutím č. 1655220/2016 z 27. októbra 2016 vyrubil žalobcovi DPH vo výške 54.048,80 eur. Na základe odvolania žalobcu bolo toto rozhodnutie zrušené rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 25975/2017 z 10. apríla 2017 a vec bola vrátená na nové konanie a nové rozhodnutie. Colný úrad po zrušení rozhodnutia pokračoval v konaní a rozhodnutím č. 1523042/2017 z 22. decembra 2017 vyrubil žalobcovi DPH vo výške 103.690,60 eur. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky sa na základe podaného odvolania v celom rozsahu stotožnilo s právnou argumentáciou žalobcu a rozhodnutím č. 94992/2018 z 12. júla 2018 zrušilo rozhodnutie Colného úradu Prešov č. 1523042/2017 z 22. decembra 2017. Žalobca bol v konaní pred colným úradom zastúpený advokátom, následkom čoho mu vznikli náklady titulom trov právneho zastúpenia okrem iného aj za úkony prevzatie a prvá porada s klientom 13. júla 2015 v sume 791,13 eur bez DPH, písomné vyjadrenie na základe výzvy colného úradu z 15. júna 2015 v sume 791,13 eur bez DPH, odvolanie proti rozhodnutiu colného úradu z 29. júla 2015 v sume 791,13 eur a režijný paušál 3 x 8,39 eur. Žalobca podaním z 30. marca 2020 predložil žalovanému nárok na náhradu škody. Žalovaný oznámil žalobcovi výsledok prerokovania listom z 29. septembra 2020, pričom nárok v časti o zaplatenie 2.393,72 neuznal, nakoľko mal za to, že nárok mal byť uplatnený skôr a je v tejto časti premlčaný. 2.4 V nadväznosti na to súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Cdo 28/2018 z 15. apríla 2019, podľa ktorého predpoklad hypotézy právnej normy § 22 ods. 1 (pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu ) sa totiž nespája s vedomosťou poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, ale ani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne kedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená (konštatovaná) príslušným orgánom, teda nevyžaduje sa, aby poškodený mal vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá (za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. je vždy zodpovedný štát). Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, keď sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody zakladajúcej jej uplatnenie, preto nie je určujúce, či napr. (ne)správnosť úradného postupu bola v inom konaní zisťovaná, prípade vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné a či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli poškodenému známe, v uvedenom okamihu teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednosti povinného subjektu. 2.5 Súd prvej inštancie posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán tak, že nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 2.393,72 eur nie je premlčaný, keďže škoda žalobcovi fakticky vznikla momentom, keď odvolací orgán zrušil rozhodnutie Colného úradu Prešov, t. j. 12. júla 2018 a žalobca si nárok uplatnil v zákonnej trojročnej lehote. Úkony právneho zástupcu žalobcu boli vykonané v súvislosti s konaním o dodatočnom vymeraní colného dlhu vo výške 180.282,60 eur, ktoré sa začalo oznámením z 15. júna 2015 zaslaným žalobcovi na vyjadrenie k zisteniam pri následnej kontrole. Toto konanie bolo fakticky ukončené až vydaním rozhodnutia finančného riaditeľstva z 12. júla 2018, ktoré bolo doručené žalobcovi 27. júla 2018 a ktorým bolo v celom rozsahu zrušené rozhodnutie Colného úradu Prešov z 22. decembra 2017, ktorému predchádzalo vydanie rozhodnutia z 29. júla 2015. Premlčacia doba teda začala plynúť až nasledujúci deň po doručení rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, t. j. 28. júla 2018. Toto rozhodnutie je konečným rozhodnutím vo veci samej, teda vo veci dodatočného vyrubenia dane z pridanej hodnoty. 2.6 Žalovaný svoju procesnú obranu opieral o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého právnu vetu podľa názoru súdu prvej inštancie nesprávne aplikoval na nárok žalobcu, keďže z obsahu rozhodnutia vyplýva, že jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode a poškodený sa dozvie o škode vtedy, keď sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody zakladajúcej jej uplatnenie. V predmetnej právnej veci bolo
možné určiť vznik škody 27. júla 2018, kedy bolo žalobcovi doručené konečné rozhodnutie odvolacieho orgánu, a teda došlo k ukončeniu poskytovania právnych služieb a bolo možné určiť výšku škody. Je v rozpore so zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, aby bol žalobca ako poškodený nútený si uplatňovať náhradu škody samostatne za každý jednotlivý úkon právnych služieb a každý takýto nárok aj samostatne predbežne prerokovať so zodpovedným subjektom. Právnemu zástupcovi žalobcu bolo udelené plnomocenstvo na zastupovanie 13. júla 2015, momentom uzatvorenia mandátnej zmluvy medzi advokátom a klientom, na základe ktorej právny zástupca vykonával pre žalobcu právne služby. K ukončeniu poskytovania týchto právnych služieb došlo 28. júla 2018, kedy bolo skončené konanie ohľadom dodatočného vyrubenia dane z pridanej hodnoty. Keďže odmena právneho zástupcu žalobcu bola dohodnutá podľa tarify, právny zástupca bol odmeňovaný v závislosti od počtu vykonaných úkonov. Celková výška odmeny tak bola zrejmá až momentom ukončenia kontroly, v tento deň mal žalobca vedomosť o výške škody. 2.7 Súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.393,72 eur titulom právneho zastúpenia, pretože z obsahu predložených listinných dôkazov mal preukázané, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi Colným úradom Prešov a nárok žalobcu nie je premlčaný, keďže o škode a jej výške mal žalobca vedomosť najskôr 28. júla 2018. Súčasne súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 1. októbra 2020 do zaplatenia, a to z dôvodu, že žalobcovi bol výsledok predbežného prerokovania nároku na náhradu škody oznámený až po uplynutí šiestich mesiacov a žalovaný sa dostal do omeškania 1. októbra 2020. 2.8 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 3, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, § 19 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Úroky z omeškania priznal súd žalobcovi v súlade s ustanovením § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a ustanovením § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. 2.9 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s ustanovením § 262 ods. 1, ods. 2 CSP a priznal úspešnému žalobcovi proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie zdôraznil, že ustanovenie § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci za nezákonné považuje výlučne rozhodnutie, proti ktorému bol podaný riadny opravný prostriedok a ktoré bolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť správnym súdom (príslušným orgánom). V danej veci za nezákonné nie je považované rozhodnutie zrušené na základe riadneho opravného prostriedku. Nezákonné rozhodnutie podľa § 6 ods. 3 tohto zákona predstavuje určitý odklon, keď za nezákonné je považované aj rozhodnutie zrušené na základe riadneho opravného prostriedku odvolacím orgánom za predpokladu, že toto rozhodnutie bolo vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť. V nadväznosti na to konštatoval, že v danej veci bolo postupne vydaných celkovo päť nezákonných rozhodnutí podľa § 6 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, avšak súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia a právneho „ratia“ ustálil, že titulom náhrady škody je až „konečné“ rozhodnutie Colného úradu Prešov z 22. decembra 2017, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky z 12. júla 2018. Mal za to, že v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci možno všetkých päť nezákonných rozhodnutí považovať za rovnocenné tituly náhrady škody, pretože samotný zákon neupravuje a nedefinuje (čo žalobca ani nepopiera) niečo ako „konečné rozhodnutie“. Súd prvej inštancie napriek tomu oprel opodstatnenosť nároku o zákonom o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a ustálenou judikatúrou vo veci nároku na náhradu škody neupravený a nedefinovaný pojem „konečné rozhodnutie“ a ostatné štyri nezákonné rozhodnutia bez akéhokoľvek zdôvodnenia nepovažoval za titul náhrady škody. Na rozdiel od toho on za správne právne posúdenie považuje také, v zmysle ktorého titulom náhrady škody je aj rozhodnutie Colného úradu Prešov č. 1234887/2015 z 29. júla 2015, ktoré bolo
zrušené rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1516433/2015 z 5. januára 2016 (právoplatným 22. januára 2016). Nakoľko bolo toto rozhodnutie finančného riaditeľstva doručené žalobcovi v januári 2016, t. j. o titule náhrady škody sa žalovaný dozvedel v januári 2016 (a škoda vo výške 2.393,72 eur vznikla v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím Colného úradu Prešov č. 1234887/2015 z 29. júla 2015), je nárok na náhradu škody v čase podania žaloby premlčaný. Pripomenul tiež, že v duplike ako prostriedok procesnej obrany dal do pozornosti súdu prvej inštancie (s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Cdo 28/2018 z 15. apríla 2019), že prvá veta ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa vzťahuje výlučne na nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, a nakoľko sa v prejednávanej veci jedná o nárok na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia, rozhodujúcim okamihom pre začiatok plynutia premlčacej doby je výlučne dátum doručenia rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnutie zrušené pre nezákonnosť (t. j. prvá veta ustanovenia § 19 ods. 1 sa v tomto spore neaplikuje). Ohľadom namietaných nesprávnych skutkových zistení tvrdil, že z obsahu súdneho spisu nesporne vyplýva, že žalobcovi z jeho strany neboli preplatené výlučne prvé vykonané úkony „prevzatie právneho zastúpenia“ vo výške 800,12 eur, „písomné vyjadrenie“ vo výške 800,12 eur a „spracovanie odvolania“ vo výške 793,48 eur (t. j. žalovaná suma), a to z dôvodu, že táto škoda vznikla žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím Colného úradu Prešov č. 1234887/2015 z 29. júla 2015, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1516433/2015 z 5. januára 2016. V súvislosti s tým podotkol, že právny zástupca žalobcu faktúrou č. 15/07/02 zo 14. júla 2015 vyfakturoval žalobcovi úkony „prevzatie právneho zastúpenia“ vo výške 800,12 eur a „písomné vyjadrenie“ vo výške 800,12 eur. Táto faktúra bola v prvoinštančnom konaní predložená žalobcom a bola uhradená 14. júla 2015. S prihliadnutím na uvedené je podľa neho záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca sa o škode a jej výške (2.393,72 eur) dozvedel až z „konečného rozhodnutia“ z 12. júla 2018 (nakoľko až vtedy mal vedomosť o počte úkonov právneho zastúpenia) v rozpore so skutkovým stavom. Rovnako, ak žalobca uhradil faktúru č. 15/07/02 14. júla 2015, neobstojí tvrdenie súdu, že žalobcovi vznikla škoda, resp. mal vedomosť o jej výške až v roku 2018. Čo sa týka namietaného porušenia práva na spravodlivý proces mal za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny, svojvoľný a nedostatočne odôvodnený. V jeho odôvodnení absentuje zhrnutie tvrdení žalobcu a použitých prostriedkov procesného útoku, vyjadrenia žalovaného a použitých prostriedkov procesnej obrany, výstižného vysvetlenia, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právnu argumentáciu strán. Súd prvej inštancie však v snahe „vyhnúť“ sa potrebe riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV.ÚS 115/2003 z 3. júla 2003, ktoré bolo podľa jeho názoru v danej veci použité svojvoľne. Dôkazom toho je skutočnosť, že súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s jeho podstatným tvrdením, že žalobca si mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť už na základe „prvého“ nezákonného rozhodnutia Colného úradu Prešov č. 1234887/2015 z 29. júla 2015, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1516433/2015 z 5. januára 2016, s jeho argumentáciou, že žalobcom uplatnená škoda vznikla v priamej príčinnej súvislosti s uvedenými rozhodnutiami, ani s jeho argumentáciou, že žalobca sa o škode dozvedel už v roku 2015. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamieta, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie.
4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním z 26. decembra 2021, v ktorom uviedol, že na rozdiel od žalovaného vychádza z premisy, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vzniká vtedy, ak konanie vo veci samej skončilo zrušením rozhodnutia prvostupňového orgánu bez toho, aby tento v začatom konaní pokračoval a v tej istej veci opätovne rozhodol, pričom tento právny názor si osvojil aj konajúci súd. Správne konanie končí až vydaním konečného rozhodnutia, čo je aj právnou skutočnosťou zakladajúcou oprávnenie vyúčtovať trovy právneho zastúpenia za celé konanie, v ktorom v rámci plnej moci vykonával právne úkony. O výške škody sa dozvedel z vyúčtovania predloženého advokátom za právne služby poskytnuté mu v správnom konaní, poskytovanie ktorých začalo udelením plnomocenstva (13. júla 2015) na zastupovanie v konaní začatom podľa § 12 ods. 13 a ods. 14 zákona č. 199/2004 Z.z. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov doručením oznámenia č. 908634/2015 z 15. júna 2015 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam z následnej kontroly uvedeným v prílohe k tomuto listu a následne uvedeným v protokole č. 1233829/2015 vyhotovenom 29. júla 2015 a skončilo doručením rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 94988/2018 z 12. júla 2018, ktorým bolo zrušené prvostupňové rozhodnutie č. 1523034/2017 z 22. decembra 2017. Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal, aby odvolací súd odvolanie
zamietol a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a aby mu priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
5. K vyjadreniu žalobcu podal žalovaný 11. januára 2022 odvolaciu repliku, v ktorej zotrval na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní ohľadom premlčania nároku žalobcu, neviazanosti slovenských súdov judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky, momentu vzniku škody žalobcovi a príčinnej súvislosti škody vzniknutej žalobcovi s rozhodnutím Colného úradu Prešov č. 1234887/2015 z 29. júla 2015, zrušeným rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1516433/2015 z 5. januára 2016. Na základe uvedených skutočností žalovaný opätovne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamieta, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie.
6. K odvolacej replike žalovaného podal žalobca 16. januára 2022 odvolaciu dupliku, v ktorej uviedol, že rozhodnutia vydané v tom istom konaní v totožnej veci a zrušené z procesných dôvodov, nie sú konečnými rozhodnutiami v konaní, na základe ktorých došlo k vzniku škody (na ich základe sa neplnilo, ani nebol začatý výkon). Zrušené predbežne vykonateľné rozhodnutia v rámci toho istého konania a vrátené na nové konanie nie sú materiálnym predpokladom pre uplatnenie náhrady škody, pretože ich vydaním pred nadobudnutím právoplatnosti nevznikla škoda, ktorá zahŕňa aj náklady konania, ktorých súčasťou sú aj trovy právneho zastúpenia. Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal, aby odvolací súd odvolanie zamietol a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
11. V zmysle záverov konštantnej judikatúry právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení sú vyvodzované právne závery a aplikovaná konkrétna právna norma na zistenie skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny, náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
12. Podľa § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 6 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Podľa § 6 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
13. V prejednávanej veci si žalobca žalobou voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu škody spočívajúcej v úhrade trov právneho zastúpenia právnemu zástupcovi, ktorému 13. júla 2015 udelil plnomocenstvo na zastupovanie v daňovom konaní. Tomuto daňovému konaniu predchádzala kontrola po prepustení zameraná na splnenie podmienok oslobodenia od platenia dane z pridanej hodnoty pri dodaní do iného členského štátu Európskej únie vykonaná u žalobcu Colným úradom Prešov za obdobie od 1. júla 2012 do 31. decembra 2014. O výsledkoch kontroly po prepustení bol vyhotovený protokol o následnej kontrole č. 1233829/2015, z ktorého vyplynulo, že malo dôjsť k úniku na DPH pri dodaniach do Rumunska vo výške 187.342,20 eur. Na základe týchto zistení Colný úrad Prešov listom č. 908634/2015 z 15. júna 2015 začal konanie, v ktorom 29. júla 2015 vydal rozhodnutie č. 1234887/2015, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť DPH vo výške 180.282,60 eur. Na základe odvolania žalobcu Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky toto rozhodnutie rozhodnutím č. 1516433/2015 z 5. januára 2016 zrušilo a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci Colný úrad Prešov listom č. 1391879/2017 zo 16. októbra 2017 oznámil žalobcovi pokračovanie konania a 22. decembra 2017 vydal rozhodnutie č. 1523034/2017, ktorým žalobcovi opätovne vyrubil DPH vo výške 180.282,60 eur. Zároveň v súvislosti so skutočnosťami zistenými v rámci tejto následnej kontroly v ten istý deň, t. j. 22. decembra 2017 vydal rozhodnutie č. 1523064/2017, ktorým žalobcovi vyrubil DPH vo výške 12.000,06 eur. Na základe odvolaní žalobcu Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 94988/2018 z 12. júla 2018 zrušilo rozhodnutie č. 1523034/2017 z 22. decembra 2017 a rozhodnutím č. 94992/2018 z 12. júla 2018 zrušilo rozhodnutie č. 1523042/2017 z 22. decembra 2017.
14. Za týchto okolností žalovaný argumentoval tým, že ustanovenie § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci za nezákonné považuje výlučne rozhodnutie, proti ktorému bol podaný riadny opravný prostriedok a ktoré bolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť správnym súdom (príslušným orgánom), teda nie rozhodnutie zrušené na základe riadneho opravného prostriedku a súčasne nezákonné rozhodnutie podľa § 6 ods. 3 tohto zákona predstavuje určitý odklon, keď za nezákonné je považované aj rozhodnutie zrušené na základe riadneho opravného prostriedku odvolacím orgánom za predpokladu, že toto rozhodnutie bolo vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť.
15. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný v prvoinštančom konaní nespochybňoval skutočnosť, že škoda bola žalobcovi spôsobená nezákonnými rozhodnutiami Colného úradu Prešov, ako ani to, že tieto rozhodnutia neboli právoplatnými
rozhodnutiami, ktoré boli zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom alebo nezákonnými rozhodnutiami, ktoré sú vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť. Dôkazom toho je skutočnosť, že žalobcovi ešte pred začatím tohto súdneho konania uhradil škodu spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v súvislosti s daňovým konaním, ktoré malo rovnaký priebeh ako predmetné daňové konanie, s tým rozdielom, že podkladom preňho bol protokol o následnej kontrole č. 1233829/2015, z ktorého vyplynulo, že malo dôjsť k úniku na DPH pri dodaniach do Českej republiky vo výške 103.690,60 eur. Žalovaný v prvoinštančnom konaní namietal len to, že nárok žalobcu na náhradu škody v rozsahu žalovanej sumy je premlčaný.
16. Napriek tomu odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 MCdo 15/2009 z 18. októbra 2010, v ktorom najvyšší súd prezentoval právny názor, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.
17. Opierajúc sa o uvedené, má odvolací súd za to, že rovnako ako je na jednej strane povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať tresnú činnosť, je povinnosťou správcu dane vykonávať daňovú kontrolu a vyrubovať daň, a takisto ako sa na druhej strane štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv, nemôže sa zbaviť ani zodpovednosti za rozhodnutia správcov dane, ktoré sú nezákonné a ktorými, sa daňovému subjektu uložila povinnosť bez toho, aby pre uloženie takejto povinnosti existovali na jeho strane objektívne dôvody.
18. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia a právneho „ratia“ ustálil, že titulom náhrady škody je až „konečné“ rozhodnutie Colného úradu Prešov z 22. decembra 2017, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky z 12. júla 2018. V nadväznosti na to odvolací súd opakovane konštatuje, že daňové konanie, v súvislosti s ktorým vznikla žalobcovi škoda v podobe uhradených trov právneho zastúpenia jeho právnemu zástupcovi začal Colný úrad Prešov listom č. 908634/2015 z 15. júna 2015 a skončilo doručením rozhodnutí č. 94988/2018 a č. 94872/2018 z 12. júla 2018 žalobcovi. Od tohto momentu teda žalobca vedel, že v súvislosti s týmto konaním už nebude potrebovať právne služby od svojho právneho zástupcu, ako aj to, koľko peňažných prostriedkov vynaložil na poskytnuté právne služby. Ak žalovaný za rozhodujúcu pre posúdenie nároku žalobcu na náhradu škody považoval okolnosť, že žalobca už po doručení rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, č. 1516433 z 5. januára 2016, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Colného úradu Prešov č. 1234887/2015 z 29. júla 2015, vedel, že mu vznikla škoda vo výške 2.393,72 eur, tak zjavne opomenul fakt, že rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1516433 z 5. januára 2016 nebolo len zrušené rozhodnutie Colného úradu Prešov č. 1234887/2015 z 29. júla 2015, ale vec bola aj vrátená na nové konanie a rozhodnutie Colnému úradu Prešov. V tomto dôsledku žalobca v okamihu oboznámenia sa s týmto rozhodnutím vedel aj to, že v pokračujúcom konaní bude aj naďalej právne zastúpený právnym zástupcom a trovy právneho zastúpenia, ktoré mu v súvislosti s týmto konaním vznikli doteraz, sa ešte navýšia o trovy právneho zastúpenia vzniknuté v ďalšom konaní. Inak povedané žalobca síce v okamihu, ktorý za rozhodujúci považuje žalovaný, poznal výšku škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s týmto daňovým konaním, avšak bolo mu zrejmé tiež to, že táto škoda je iba čiastková, a preto nemal dôvod si jej náhradu voči žalovanému už v tomto momente uplatňovať.
19. Čo sa týka odvolacej námietky žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti (hodnovernosť zdroja). Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
20. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke žalovaného odvolací súd zdôrazňuje, že v prvoinštačnom konaní nebolo sporné, že škoda, náhrady ktorej sa žalobca domáha touto žalobou, zodpovedá odmene advokáta za tri úkony právnej služby spolu s režijným paušálom, a to za prevzatie právneho zastúpenia a prvú poradu s klientom 13. júla 2015, za písomné vyjadrenie na základe výzvy colného úradu z 15. júna 2015 a za odvolanie proti rozhodnutiu colného úradu z 29. júla 2015 ani to, že tieto trovy právneho zastúpenia žalobca svojmu právnemu zástupcovi bezprostredne po poskytnutí týchto právnych služieb aj uhradil. Ak však žalovaný tvrdil, že podľa záveru súdu prvej inštancie sa žalobca o škode a jej výške (2.393,72 eur) dozvedel až z „konečného rozhodnutia“ z 12. júla 2018, tak toto jeho tvrdenie nemá oporu v odôvodnení napadnutého rozsudku, pretože v odôvodnení tohto rozsudku sa súd prvej inštancie nezmienil o tom, že o škode a jej výške (2.393,72 eur) sa žalobca dozvedel až z konečného rozhodnutia“ z 12. júla 2018, iba v odseku 24. tohto odôvodnenia konštatoval, že nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 2.393,72 eur nie je premlčaný, keďže škoda mu fakticky vznikla momentom, keď odvolací orgán zrušil rozhodnutie Colného orgánu Prešov 12. júla 2018 a žalobca si nárok uplatnil v zákonnej trojročnej lehote (tu mal však súd na mysli celkovú škodu, ktorá žalobcovi vznikla). Z toho teda vyplýva, že na rozdiel od žalovaného, ktorý bral do úvahy výlučne len škodu vo výške 2.393,72 eur, súd prvej inštancie mal na mysli celkovú škodu, ktorá žalobcovi vznikla.
21. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s tvrdením žalovaného, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny, svojvoľný a nedostatočne odôvodnený, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie v jeho odôvodnení zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/218/2010 z 23. novembra 2010, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I.ÚS 188/06 z 8. júna 2006).
22. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, prečo si žalobca nemal, resp. nemusel svoj nárok na náhradu škody uplatniť už na základe „prvého“ nezákonného rozhodnutia Colného úradu Prešov č. 1234887/2015 z 29. júla 2015, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1516433/2015 z 5. januára 2016 a nespochybnil, že žalobcom uplatnená škoda vznikla v priamej príčinnej súvislosti s uvedenými rozhodnutiami a že žalobca sa o tejto škode dozvedel už v roku 2015.
23. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.393,72 eur s príslušenstvom zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.
24. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovaného za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.
26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).